Oznámenie ústavného súdu č. 97 / 2025 Z. z.
Oznámenie ústavného súdu o prijatí stanoviska plenárneho zhromaždenia.
Platný
97
OZNÁMENIE
Ústavný súd
z 5. marca 2025
o prijatí stanoviska plenárneho zasadnutia sp. zn.
Dňa 5. marca 2025 Ústavný súd prijal 5. marca 2025 v rámci sp. zn. pl.
nasledujúce stanovisko:
Ak odvolací súd zmení rozhodnutie Súdu prvého stupňa o trovách občianskoprávneho konania na úkor odvolateľa, neporuší svoje práva zaručené článkom 36 ods. 1 a článkom 37 ods. 3 Charty základných práv a slobôd.
Odôvodnenie
Vymedzenie prípadu
1. V rámci konania o ústavnej sťažnosti podanej podľa bodu IV ÚS 610 / 24 sťažovateľka Dana Holická žiada zrušenie uznesenia Krajského súdu v Ústí nad Labem (ďalej len "Krajský súd") z 28.11.2023 č. j. 84 Co 124 / 2023- 410 a vyhlásení III a VII Krajského súdu v Chomutove (ďalej len "okresný súd") z 30.3.2023 č. j. 23 C 195 / 2019-374. Napadnuté vyhlásenia predložili súdy, aby rozhodli o náhrade nákladov spojených s krížovou pohľadávkou sťažovateľa o zrušení a urovnaní spoločného vlastníctva v užšom zmysle a o urovnaní spoločného vlastníctva v širšom zmysle.
2. V napadnutom rozsudku III Okresný súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu nákladov spojených s likvidáciou a vyrovnaním spoločného vlastníctva v najužšom zmysle rozsudku VII v napadnutom rozsudku, sťažovateľ bol oprávnený nahradiť trovy spojeného vlastníctva v širšom zmysle 90 905. Iba sťažovateľ podal odvolanie proti vyhláseniam III a VII rozsudku Okresného súdu. Napadnutým uznesením regionálny súd zmenil a doplnil dve napadnuté vyjadrenia tak, že žiadna zo strán nemala právo na náhradu trov konania a) zrušenie a vyrovnanie spoločného vlastníctva, b) na náhradu za využívanie spoločného vlastníctva. V preambule napadnutého uznesenia Súdny dvor postúpil stanovisko plenárneho zasadnutia ústavného súdu z 13.9.2023 sp. zn.
3. Ústavné sťažnosti, ktoré boli 4. marca 2024 oznámené ústavnému súdu, smerujú k zrušeniu napadnutých rozhodnutí Všeobecných súdov, pretože sa domnievajú, že ich právo na súdnu ochranu zaručené článkom 36 ods. 1 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta") bolo porušené, ako aj právo vlastniť majetok uvedený v článku 11 ods. 1 charty. V ústavnej sťažnosti okrem iného tvrdí, že závery rozsudku Najvyššieho súdu z 26.1.2023 sp. zn. 22 Cdo 2258/ 2021, v ktorých sa dospelo k záveru, že v občianskoprávnom konaní, s výnimkou výnimiek, existuje zákaz zmeny k horšiemu (reforma v peius), ktorú sú odvolacie súdy povinné dodržiavať, keďže opačný záver by bol v rozpore so zásadou dispozície a tiež s účelom opravných prostriedkov. Sťažovateľ zastáva názor, že hoci je rozhodnutie o trovách konania založené na oficiálnej povinnosti, nemalo by preto podliehať zákazu zmeny horšieho stavu vzhľadom na individuálne okolnosti prejednávanej veci (najmä zodpovednosť vedľajšieho účastníka konania), je v rozpore so zásadou bdelostibus iura scripta sunt (zákony sú napísané pre bdelosť), aby krajský súd zmenil napadnutý rozsudok a neudelil mu žiadnu náhradu trov konania.
4. Štvrtá komora ústavného súdu zodpovedná za pojednávanie a rozsudok vo veci uvedenej v sp. zn. IV. Nemožno tiež prehliadnuť, že uplatnenie zásady zákazu zmeny k horšiemu v prípade rozhodnutí odvolacích občianskych súdov o trovách konania bolo často odlišné (v minulosti aj po uvedených zisteniach) ústavným súdom aj Všeobecným súdom. Štvrtá komora ústavného súdu preto v záujme právnej istoty uznesením z 18.9.2024 sp. zn. IV pozastavila. ÚS 610 / 24 konania o ústavných sťažnostiach a v súlade s postupom ustanoveným v § 23 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde predložil plenárnemu zhromaždeniu návrh stanoviska.
Existujúca prax ústavného súdu a Všeobecných súdov
Rozhodnutie ústavného súdu
5. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí z 8.7.1999 sp. zn. III. ÚS 87 / 99 (N 100 / 15 SbNU 31) konštatoval, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí porušil § 224 ods. 1 a 2 zákona č. 99 / 1963 Z. z., Občiansky zákonník, v znení zmien a doplnení (ďalej len "S. S"). Porušenie ustanovení občianskeho zákonníka, ktoré na rozdiel od jednoduchého zákona rozširuje uplatňovanie zásady úradného postavenia na úkor zásady právneho postavenia, je v rozpore so zásadami riadneho konania, ktoré je založené na základnom práve podľa článku 36 ods. 1 charty.
6. Pri konštatovaní z 24.2.2004 sp. zn. I. ÚS 654 / 03 (N 27 / 32 SbNU 255) Ústavný súd uviedol, že "povinnosť nahradiť trovy konania rozhoduje Súd prvého stupňa ex officio a že náhrada trov konania je upravená v súlade s ustanoveniami § 142-150 o. s. "a teda" skúmacia činnosť odvolacieho súdu sa vzťahuje na celé napadnuté rozhodnutie o trovách konania bez ohľadu na rozsah, v akom bol rozsudok napadnutý odvolaním, alebo ako je odôvodnené odvolaním."
7. V rozsudku zn. I. ÚS 1238/23, body 36, 39, 40 a 58, Ústavný súd dospel k záveru, že aj keď odvolateľka napadla len vyhlásenie o trovách prvého stupňa, odvolací súd môže po preskúmaní zmeniť toto vyhlásenie len v prospech odvolateľa, ak zistí, že odvolanie je opodstatnené. V opačnom prípade sa musí potvrdiť výkaz o nákladoch prvého stupňa konania. Vzhľadom na to, že zákaz zmeny výšky trov konania v prvom stupni bol horší, odvolateľ nemôže rozhodnúť proti odvolaniu len na základe odvolania podaného odvolateľom. Ak odvolateľ napadne len výrok prípadu, ktorý odvolací súd potvrdil, už neexistuje dôvod na preskúmanie vyhlásenia o trovách konania ako samostatného stanoviska. Z povahy veci vyplýva, že odvolací súd by sa už nemal zaoberať správnosťou výkazu nákladov prvého stupňa rozhodnutia, ak zmluvná strana svojou dispozíciou nevykonala svoju vôľu. V duchu zásady zákazu zmeny k horšiemu preto odvolací súd preskúma tvrdenie o nákladoch ako nezávislé vyhlásenie, hoci nebolo napadnuté odvolaním, ale môže ho zmeniť len v prospech odvolateľa spolu s vyjadrením k veci samej (oddiely 212 a 224 ods. 2 UO). Nerešpektovanie tejto požiadavky predstavuje porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 charty v spojení s jeho právom na rovnosť medzi účastníkmi konania podľa článku 37 ods. 3 charty, keďže účastníci konania, ktorí neprejavili vôľu tak urobiť, mali neoprávnenú výhodu prostredníctvom riadneho právneho úkonu. Tieto závery boli následne použité pri zistení 10.7.20024 sp. zn. II. ÚS 1145 / 24.
8. V záujme úplnosti možno poznamenať, že ústavný súd v rozsudku vo veci 1238 / 23 ÚS 1238 / 23 posúdil prípad, v ktorom sa rozhodlo o žalobe o náhradu sociálnych ťažkostí v dôsledku pracovného úrazu. Odvolanie proti vyjadreniu vo veci samej podal sťažovateľ, ktorý žiadal vyššie odškodnenie. Súd prvého stupňa potvrdil rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci samej, ale po zistení, že Súd prvého stupňa sa mýlil vo svojej cenovej hodnote, znížil náhradu nákladov (ex officio) na úkor sťažovateľa o viac ako polovicu. Všeobecný súd rozhodol o návrhu na rozvod, sťažovateľ bol čiastočne (v rozsahu 25%) oslobodený od platenia právnych poplatkov a bol vymenovaný za advokáta. Súd prvého stupňa rozhodol, že Česká republika - Mestský súd nemá voči účastníkom právo na náhradu trov konania spojených s odmenou zástupcu sťažovateľa. Odvolací súd, ktorý je zodpovedný za odvolanie sťažovateľa proti výroku, však zmenil rozhodnutie o trovách konania ex officio. Zakladala sa na čiastočnom oslobodení od právnych poplatkov a zlyhaní sťažovateľa a požadovala, aby sťažovateľ zaplatil sumu 8 100 CZK, čo predstavuje 75% nákladov, ktoré vznikli štátu za jeho právne zastúpenie v konaní.
9. Z relatívne nedávneho nálezu 22.5.2024 sp. zn. II. ÚS 3192 / 23 (bod 21) vyplýva, že uvedené "nekonzistentnosť" v prístupe ústavného súdu k uplatňovaniu zákazu zmeny na horšie veci pri rozhodovaní o nákladoch občianskych súdov je zjavná. Ústavný súd v ňom uviedol - námietka sťažovateľa voči porušeniu zásady zákazu zmeny k horšiemu -, že táto zásada - všeobecne uplatniteľná v trestnom konaní - nevedie k žiadnym dôsledkom občianskeho práva a nevzťahuje sa na ňu. Hlavným problémom tohto zistenia je nesprávne určenie výšky náhrady nákladov vzhľadom na neprimerane zvolenú colnú hodnotu vo vzťahu k predmetu sporu.
10. Rozhodnutie ústavného súdu dospieť k podobnému záveru bolo ďalej uvedené v odseku 21. Napríklad rozlíšenie 16.5.2017 sp. zn. IV ÚS 727 / 17, zo 17.8.2005 sp. zn. IV. ÚS 14 / 04, z 29.11.2007 sp. zn. III. ÚS 596 / 07, z 12.8.2009 sp. zn. III. ÚS 1691 / 09 alebo z 12.8.2004 sp. zn. III. ÚS 230 / 04, z 15.9.2004 sp. zn. I. ÚS 380 / 04, z 25.6.2007 sp. zn. IV. ÚS 603 / 06. Konkrétne v uznesení sp. zn. III. ÚS 596 / 07 Ústavný súd tiež uviedol, že odvolací súd bol oprávnený zmeniť alebo zvýšiť náklady na úkor účastníka konania, ktorý bol jediným odvolateľom [odkaz na § 212 písm. b) o. s., zmenený a doplnený do 31.12.2013]. V uznesení s. zn. I. ÚS 380 / 04 Ústavný súd poukázal na to, že v minulosti uznal, že o povinnosti uhradiť náklady rozhodol Súd prvého stupňa ex officio a že náhrada nákladov bola upravená v bodoch 142 až 150 úradného vestníka, a to, že v prípade rozhodnutia o náhrade nákladov sa uplatňovala zásada zákazu zmien v horšom stave (dosiahol podobné závery s odkazom na § 151 ústavného súdu vo svojom uznesení sp./IV ÚS 603 / 06).
11. Ústavný súd vo všeobecnosti pri preskúmavaní rozhodnutí Všeobecného súdu o trovách konania (ako v rozsudku v tzv. baggatórnych sporoch) je obmedzený. Spravidla sú ústavné sťažnosti proti takýmto rozhodnutiam zjavne neopodstatnené, pokiaľ nie je posudzovaný prípad sprevádzaný takými (výnimočnými) okolnosťami, ktoré ho robia dôležitým v ústavnom kontexte. Napríklad zistenia z 15.10.2012 sp. zn. IV ÚS 777 / 12 (N 173 / 67 SbNU 111), z 10.6.2014 sp. zn. III. ÚS 1862 / 13 (N 118 / 73 SbNU 821), rezolúcia z 5.6.2024 sp. zn. II. ÚS 1078 / 24, zo 17.7.2024 sp. zn. IV. ÚS 356/24, z 31.7.23 sp. zn. I. ÚS 1332 / 23 alebo nedávne zistenie z 9.10.2024 sp. I. ÚS 3241 / 23 (odseky 19 a nasl.).
Rozhodovanie všeobecných súdov
12. V rozhodnutí Všeobecného súdu sa tiež uvedie nie úplne jednotný prístup k uplatňovaniu zákazu zmeny stavu v odvolacom občianskoprávnom konaní pri rozhodovaní o trovách konania. Nasledoval však najmä záver, že zákaz zmeny na horší prípad sa neuplatňuje v rozhodnutiach odvolacích občianskych súdov o trovách konania.
13. Najvyšší súd v Prahe vo svojom rozsudku z 9.11.2021 sp. zn. 7 Cmo 266/ 2020, uviedol, že pri rozhodovaní o trovách konania neexistuje zákaz akejkoľvek zmeny, pretože Súd prvého stupňa rozhoduje o trovách konania [§ 151 ods. 1 písm. a) ], a preto nie je viazaný rozsahom žiadosti o odvolanie. Podobne aj Najvyšší súd Prahy v rozsudku z 21. 5. 2021 sp. zn. 7 Cmo 164 / 2019 alebo Pražský Mestský súd v uznesení z 24. 6. 2015 sp. zn. 22 Co. 39 / 2015 uverejnenom v zbierke rozsudkov a návrhov pod č. 51 / 2016. Po závere, že zásada zakazujúca zhoršenie postavenia odvolateľa v odvolacom konaní sa v rozhodnutí o trovách konania neuplatňovala, nasledoval aj regionálny súd v Českých Budějoviciach v rozsudku z 22.7.2019 č. 19 Co 934/ 2019-95.
14. Naopak, Mestský súd v Prahe vo svojom rozsudku z 22. januára 2016, sp. zn. 91 Co. 369 / 2015, dospel k záveru, že na to, aby sa mohol odvolať proti návrhu na náhradu trov konania, odvolací súd nemôže rozhodnutie o trovách konania zhoršiť, pretože takéto rozhodnutie odvolacieho súdu presahuje hranice odvolania, t. j. mimo pôsobnosti odvolacieho konania.
15. Rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn. 22 Cdo. 2258 / 2021, na ktorom je založené zistenie sp. zn. I. ÚS 1238/23, nemožno ignorovať. Najvyšší súd v ňom dospel k záveru, že v občianskoprávnom konaní, s výnimkou výnimiek, existuje zákaz zmeny na horšie, ako sú odvolacie súdy povinné rešpektovať, pretože opačný záver by bol v rozpore so zásadou zbavenia sa práv, ako aj so zmyslom a účelom odvolania. Zároveň však uznal, že jednou z výnimiek zo zákazu zmeny k horšiemu sú postupy, ktoré sa riadia zásadou úradnej právomoci (podobne rezolúcia Najvyššieho súdu z 23. 1. 0224 sp. zn. 22 Cdo 1082 / 2023). Tento rozsudok nebol prijatý na uverejnenie v Zbierke rozsudkov a stanovísk. Zverejnenie predmetného rozhodnutia bolo zamietnuté so záverom, že jeho závery nezodpovedajú súčasnému procesnému stavu (§ 153, § 206, ods. 2, § 212a o.s.) (Vojtek, P. Prehľad rozhodnutí NS, ktoré neboli prijaté v roku 2023 k Zbierke rozsudkov a stanovísk. Stanovisko Dvora audítorov, 2024, č. 2, s. 45).
16. v rezolúcii 3.6.2024 sp. zn. 24 Cdo. 697 / 2024 Najvyšší súd dospel k záveru, že zásada zákazu zmeny k horšiemu sa tradične uplatňuje (hoci nie je výslovne upravená zákonom) v občianskom procese. Nevzťahuje sa však na konania, ktoré by sa mohli začať aj z vlastného podnetu, keďže súd nie je viazaný obmedzeniami, v ktorých odvolateľ žiada o preskúmanie rozsudku Súdu prvého stupňa, keďže takéto preskúmanie nemôže brániť uplatneniu zákazu zmeny k horšiemu (pozri § 28 ods. 2 zákona č. 292/2013 Z. z., o osobitnom súdnom konaní). Hoci sa konanie vo veci opatrovníctva môže začať len na základe žiadosti, o odmene opatrovníka vymenovaného jednou zo strán sa rozhodne bez návrhu; Zákaz zmeny k horšiemu sa preto v takýchto rozhodnutiach nemôže uplatňovať. Okrem toho názor vyjadrený v rozsudku z 26.1.2023 sp. zn. 22 Cdo 2258 / 2021 podľa Najvyššieho súdu nepredstavuje ustálenú judikatúru.
Vlastné odôvodnenie stanoviska
17. Dôvodom prijatia stanoviska je objasniť stanovisko ústavného súdu k uplatňovaniu zákazu zmeny k horšiemu, keď odvolacie súdy rozhodnú o trovách občianskoprávneho konania. Ústavný súd zároveň vytvorí priestor na vyriešenie tejto otázky na úrovni subústavného práva a zjednotí prax všeobecných súdov, ktorej roztrieštenosť prispela aj judikatúra ústavného súdu.
18. Právne stanovisko ústavného súdu vyjadrené v týchto návrhoch možno zhrnúť tak, aby ústavný poriadok nezakazoval zmenu k horšiemu, keď odvolacie súdy rozhodnú o trovách konania. Ide teda o otázku, ktorej riešenie patrí všeobecným súdom. Výklad príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, podľa ktorých sa zákaz zmeny rozhodnutia odvolacích súdov o trovách konania neuplatňuje, nemôže byť považovaný za svojvoľný v zmysle judikatúry ústavného súdu, a teda porušuje právo na súdnu ochranu zaručené článkom 36 ods. 1 charty.
19. Je jasné, že ústavný poriadok pri rozhodovaní o trovách konania výslovne nezakazuje zmeny v horšom stave. Posúdenie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 1238 / 23 a sp. zn. II. ÚS 1145 / 24 dováža tento zákaz zo zásady dispozície, a to zo svojho prejavu vo forme záväznej povahy odvolacieho súdu podľa rozsahu odvolania (I. ÚS 1238 / 23, bod 21 a nasl.). Napriek tomu, že zásada disponovania je jednou zo základných procesných zásad občianskeho súdneho konania, jej osobitný prejav vo forme zákazu zmeny občianskeho súdneho konania na horšie nemožno vyvodiť z ústavného poriadku. Uplatňovanie tohto zákazu závisí od osobitných úprav jednotlivých konaní v subústavných pravidlách. Nález sp. zn. I. ÚS 1238 / 23 výslovne pripúšťa, že "zákaz reformácie v Peiuse sa neuplatňuje v konaniach upravených zásadou úradného práva, keďže súd nie je viazaný návrhmi strán."
20. Ústavný súd rešpektuje skutočnosť, že je riešením súkromného práva (toto je horizontálny vzťah), kde má zásadu dispozície v ústavnej záruke autonómie účastníkov konania (článok 2 ods. 3 Charty) a obmedzené možnosti verejného orgánu (napr. článok 36 Charty, článok 11 Charty) [pozri bod 21.4.2009 sp. zn. Pl. ÚS 42 / 08 v znení zmien a doplnení z 27.5.2009 (N 90 / 53 SbNU 159; 163 / 2009 Sb.), bod 20 z 29.9.2005 sp. zn. III. ÚS 38 / 05 (N 187 / 38 SbNU 511), zistenie z 24.10.2024 sp. Na druhej strane existujú argumenty proti uplatneniu zákazu zmeny občianskeho konania na horšie veci, záujmu o správnosť rozhodnutí - zjavne nesprávne rozhodnutie prvého stupňa by bolo platné a riadne druhé konanie by sa malo zrušiť, záujem o rýchlosť a hospodárstvo konania - takzvaný zákaz zmeny k horšiemu by skôr podporil nápravu ako odrádzal. V tejto koncepcii - pri uplatňovaní zákazu zmeny k horšiemu - by bol účastník tiež nútený odvolať sa, čo by bolo inak "spokojné" s výsledkom sporu a vyhlásením o nákladoch. V opačnom prípade by odvolací súd mohol prijať "nové" rozhodnutie proti namietajúcej strane, aj keby to bolo rozhodnutie z úradnej moci. Je na zákonodarcovi, aby pri úprave rozhodnutia o nákladoch zvážil, ktorý z týchto protichodných záujmov bude mať prednosť a akú právnu štruktúru si vyberie.
21. Hoci zásada zákazu zmeny k horšiemu nevyplýva priamo z ústavného poriadku, jej nedodržanie by teoreticky mohlo predstavovať porušenie ústavných zaručených práv účastníkov (najmä právo na súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 charty). Mohlo by sa tak stať, ak by súd nerešpektoval povinný štandard alebo by vykladal a uplatňoval právne pojmy v inom právnom a právnom zmysle ako konsenzuálny akceptovaný význam (pozri napríklad zistenie ústavného súdu z 19.9.2024 sp. zn. III. ÚS 1951 / 21, bod 36).
22. Úvaha o uplatnení zákazu zhoršovania v prípade preskúmania rozhodnutia o trovách konania vychádza z § 151, 212, 212a, 224 o. s. s., § 151 ods. 1 vety pred bodkočiarkou o. s. z toho vyplýva, že súd rozhoduje o trovách konania z vlastného podnetu. Nie je viazaný návrhom strán pri rozhodovaní o náhrade nákladov. Súd prvého stupňa v súlade so zákonom, a to aj v prípadoch, keď sú náklady pozastavené, t. j. aj keď nie sú kvantifikované, priamo nenavrhol úhradu nákladov alebo nenamietal proti vyčísleniu druhej strany (ak však strana žiada náhradu nákladov v menšej miere, ako by jej to všeobecné pravidlá poskytli, alebo sa jej dokonca vzdali), musí sa tento návrh rešpektovať; pozri uznesenie z 19. októbra 2010 sp. zn. I. ÚS 1147 / 10).
23. Podľa § 212 písm. a) UO odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania v prípadoch, keď rozhodnutie o napadnutom vyhlásení podlieha stanovisku, ktoré nebolo dotknuté odvolaním. Operačné vyhlásenie je presne vyhlásenie o trovách konania. Závislý názor nie je právne samostatný. Rozhodnutie odvolacieho súdu môže byť dotknuté aj vtedy, ak nebolo výslovne napadnuté.
24. Preto sa zamieta vzťah medzi zákazom zmeny rozhodnutia odvolacích občianskych súdov o nákladoch v odbornej literatúre [napr. dobrovoľné, E., Kolář, D. Zákaz reformácie v peiuse v občianskoprávnom konaní. Právny výhľad, 2023, č. 22, s. 775; Šebek, R. In: Freedom, K., Smolík, P., Left, J., Dolílek, J. et al. Comment. 3. vydanie (3. aktualizácia). Beck-online. Beck, 2024 (poznámka k § 212 ods. 11 a 12). Rovnaké zásady sú založené na judikatúre Všeobecného súdu pre preskúmanie rozhodnutí o trovách konania (pozri uznesenie Najvyššieho súdu z 19.7.2020 sp. zn. 33 Cdo. 3332 / 2021).
25.V náleze sp. zn. I. ÚS 1238 / 23 Ústavný súd sa odvolával na všeobecné uplatňovanie zásady zákazu zmeny na horšie v občianskoprávnom konaní a na hmotný zámer občianskeho poriadku súdu a porovnania súvisiacich zahraničných právnych predpisov. Budúca legislatíva (o to viac jej zámer) však nemá súčasný vplyv na ústavnosť výkladu právnych predpisov. Argument zahraničného práva nemožno prijať bezpodmienečne. Je to spôsobené rôznymi právnymi zásadami a zásadami, na ktorých sú často založené zahraničné právne predpisy. V niektorých krajinách je povolený zákaz zmeny na horšiu časť právneho štátu (napríklad slovenská a španielska právna úprava) alebo výnimky (napríklad nemecká právna úprava), ale nie sú zakotvené v iných právnych predpisoch (francúzska právna úprava). Vždy je tiež potrebné zohľadniť rozdiely v rozhodnutiach týkajúcich sa podstaty veci a nákladov. To dokazujú príklady rakúskych a nemeckých predpisov.
26. V Nemecku (právne predpisy obsiahnuté v Zivilprozessordnung, ďalej len "ZPO"), sú trovy konania stanovené v dvoch etapách. Prvým rozhodnutím je Kostengrundentscheidung (základné rozhodnutie; rozhodnutie o povinnosti znášať náklady) podľa § 308 ods. 2 ZPO, ktoré súd vydáva z dôvodov verejného záujmu ex officio v súlade s pravidlami uvedenými v § 91 a nasl. ZPO vo všeobecnosti v kontexte judikatúry. Kostengrundentscheidung neurčuje výšku nároku na náhradu trov konania, ale určuje len to, ktorý z účastníkov konania má nárok na náhradu trov konania (alebo v akom pomere atď.). Preskúmanie a zmena základného rozhodnutia o trovách konania môžu súdy vykonať len vtedy, ak je odvolanie prípustné. Nezáleží však na tom, či účastník konania s odvolaním je v samotnej veci úspešný. Výpočet nákladov sa uskutočňuje iba v rámci samostatného druhého postupu na určenie nákladov podľa § 103 a nasl. ZPO (Kostenfestsetzungsverfahren; porovnaj Baumbach, A., Lauterbach, W., Albers, J., Hartmann, P. Zivilprozessordnung: mit FamFG, GVG und anderen Nebengesetzen. 75. vydanie. München: Verlag C. H. Beck, 2017, s. 318, m. č. 35), ktorý možno v podstate iniciovať len na návrh (s výnimkou ustanovení § 105). Rozhodnutie o určení nákladov podľa § 103 a nasl. Naopak, ZPO patrí do schémy § 308 ods. 1 ZPO (Baumbach, A., Lauterbach, W., Albers, J., Hartmann, P. Zivilprozessordnung: mit FamFG, GVG und anderen Nebengesetzen. 75. vydanie. München: Verlag C. H. Beck, 2017, s. 1271, m. č. 16), v ktorom je vyjadrený princíp dispozície alebo jeden z jej prejavov. V druhom prípade sa zákaz zmeny k horšiemu výslovne stanovený v oddiele 528 a dovezený z oddielu 577 ods. 2 SPO uplatňuje na celkovú sumu, nie na jednotlivé položky. Táto zásada sa však neuplatňuje bez výnimky. Súd napríklad nariadil napadnuté uznesenie o určení trov konania z dôvodu, že základné rozhodnutie o trovách konania, ktoré slúžili ako základ rozhodnutia o určení trov konania, bude od začiatku zrušené alebo neprítomné (Baumbach, A., Lauterbach, W., Albers, J., Hartmann, P. Zivilprozessordnung: mit FamFG, GVG und anderen Nebengesetzen). 75. vydanie. München: Verlag C. H. Beck, 2017, s. 500, m. 64).
27. V Rakúsku (právne predpisy obsiahnuté v Zivilprozessordnung, ďalej len "Rak. ZPO") podľa § 52 ods. 5 Rak. ZPO rozhodne o práve na náhradu nákladov ex officio za predpokladu, že strany predložili zoznam nákladov (s príslušnými dokumentmi). Odvolací súd je však v súlade s § 462 ods. 1 Rak. ZPO v rámci preskúmania striktne viazaného rozsahom odvolania, ktorým bol Rak. ZPO neobsahuje analógiu § 212 o. s. s. V nespornej časti rozhodnutia súd z vlastnej iniciatívy nesmie brať do úvahy žiadne nedorozumenie (Rechberger, W. H., Klicka, T. Zivilprozessordnung: Kommentar. 5. vydanie. Wien: Verlag Österreich, 2019, s. 1708, m. 1). Zásada zákazu prechodu na horšie podmienky v Rakúsku vyplýva z § 462 ods. 1 ZPO vrátane rozhodnutí o nákladoch. Okrem toho je Súd prvého stupňa viazaný odvolacími dôvodmi. Ak je výška nákladov spochybnená, neexistuje teda preskúmanie základu žiadosti. Vyhlásenie o trovách konania nie je dotknuté len v prípade potvrdenia rozsudku vo veci samej, ale aj v prípade len menšej zmeny rozhodnutia o veci samotným vyšším súdom. V prípade podstatnej zmeny rozhodnutia vo veci samej sa náklady opätovne určujú na základe závislosti vyhlásení, aj keď neboli napadnuté, a možno o nich rozhodnúť aj proti odvolateľovi (§ 50 ods. 1 Rak. ZPO).
28. Ústavný súd netvrdí, že právny štát vylučuje zásadu zákazu zmeny k horšiemu, keď odvolacie súdy rozhodnú o trovách konania. Výklad týchto právnych ustanovení v tejto zásade sa však v takýchto prípadoch (a to aj v prípade, ak sa na to odvolanie nevzťahuje) nemôže považovať za svojvoľný a ako taký si vyžaduje nezávislosť ústavného súdu. Inými slovami, výklad oddielov 151 a 212 UO, v ktorých sa zákaz zmeny k horšiemu nedodržiava, nepredstavuje kvalifikovanú chybu vo výklade subústavného práva, ktorá by bola v rozpore s článkom 36 ods. 1 alebo článkom 37 ods. 3 charty. Nie je to protiústavné konanie, ak z dôvodu takéhoto rozhodnutia dôjde k zhoršeniu situácie (aj jedného) odvolateľa.
29. Ak existuje výklad subústavného práva, požiadavka § 151 UO rozhodovať o nákladoch môže mať určite rôzny obsah, počnúc jednoduchou odpoveďou na potrebu predložiť kvantifikáciu nákladov v pôvodnom nariadení a končiac pretrvávajúcim záujmom verejného orgánu o správne vyčíslenie nákladov. Druhým prístupom sa predtým zaoberal ústavný súd vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 1147 / 10 tým, že sa tiež zdá byť hodnotný v rozpore s obmedzením odvolaní proti rozhodnutiam o trovách konania [§ 238 ods. 1 písm. h) ], vrátane uvedeného všeobecného prístupu v judikatúre ústavného súdu k neústavnosti rozhodnutia o trovách konania.
30.Výkaz o trovách konania prvého stupňa preskúma odvolací súd vždy, keď je odvolanie podané priamo proti nemu. Ak však vyhlásenie o trovách konania nie je výslovne napadnuté, nie je potrebné meniť a dopĺňať výkaz o trovách konania (v prospech alebo v neprospech účastníka konania) pri potvrdzovaní rozsudku Súdu prvého stupňa vo veci samej, keďže sa nič nezmenilo z hľadiska závislosti od rozhodnutia o trovách konania. Povinnosť rozhodnúť o nákladoch podľa § 151 o. s. Povinnosť rozhodnúť o trovách podľa § 151 o. s. tiež neoprávňuje bez návrhu na zmenu rozhodnutia v prípade, ak ju žiadna zainteresovaná strana nemôže dosiahnuť.
31. Úplne iná situácia nastane, ak odvolací súd zmení rozsudok vo veci samej. V takom prípade sa vyhlásenie Súdu prvého stupňa o trovách konania vôbec neprehodnotí a potom sa nepotvrdí ani nezmení. Takýto návrh na náhradu trov konania je v skutočnosti zmenou výroku vo veci samej a odvolací súd je povinný sám rozhodnúť o trovách konania pred Súdom prvého stupňa (§ 224 ods. 2 o. s.). Ak odvolací súd zruší výrok rozsudku, potom opäť rozhodne o trovách konania pred Súdom prvého stupňa pred zrušením, Súd prvého stupňa rozhodne v rozhodnutí, ktoré vec znovu ukončí (§ 224 ods. 3 písm. o. s. s.). Odvolací súd alebo prípadne Súd prvého stupňa, potom vo svojom rozhodnutí o trovách konania, nie je v žiadnom prípade obmedzený v tom zmysle, že nemôže rozhodnúť proti žiadnemu účastníkovi konania, t. j. ktorý sa odvolal na vyjadrenie k veci samej. Ak je však zmena výroku len formálna a nijako neovplyvňuje dôvody, na základe ktorých Súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania (pre ktoré závisel od výroku), môže sa s vyššie opísaným odvolacím súdom z ústavného hľadiska konzultovať, ako keby výrok veci nebol zmenený.
32. Úlohou ústavného súdu by však nemala byť náhrada zákonodarcu alebo výklad činnosti všeobecných súdov pri stanovovaní občianskeho súdneho poriadku. Je na všeobecných súdoch, aby interpretovali príslušné ustanovenia subústavného práva a zjednotili ich prax.
33. Z vyššie uvedených dôvodov sa plenárne zasadnutie ústavného súdu líši od právneho stanoviska vyjadreného v nálezoch sp. zn. I. ÚS 1238 / 23 a sp. zn. II. ÚS 1145 / 24. Z hľadiska ústavného uznesenia možno dospieť k záveru, že ak odvolací súd zmení rozhodnutie Súdu prvého stupňa o trovách konania na úkor odvolateľa, neporuší svoje ústavné práva vyplývajúce zo súčasnej právnej úpravy, a to ani vtedy, ak odvolanie výslovne nenapadlo vyhlásenie o trovách konania.
34. Ústavný súd zároveň pripomína, že ústavné sťažnosti proti rozhodnutiam Všeobecného súdu o trovách konania sú spravidla zjavne neopodstatnené, pokiaľ prejednávaný prípad nie je sprevádzaný okolnosťami (výnimočnými), ktoré ho robia dostatočne relevantným pre ústavnú rovinu (pozri bod 11 vyššie). O to viac výnimočných okolností, zvyčajne vo forme významného prekročenia vlastného záujmu sťažovateľa, sa musí uviesť v prípadoch, keď sporná úroveň nákladov nepresahuje prahovú hodnotu pre označovanie; Ak zákon podmieňuje odvolania určitou minimálnou výškou predmetu sporu, účelom zákona určite nie je nahradiť úlohu iného kontrolného orgánu ústavným súdom. Táto požiadavka dostatočnej ústavnej dôležitosti zabezpečuje, aby sa ústavný súd mohol plne sústrediť na plnenie svojej úlohy ústavného orgánu. Ak je v konkrétnom nákladovom prípade prítomná výnimočná okolnosť s dostatočným ústavným významom, a preto sa vyvodzuje záver, že ústavný súd automaticky prizná k vecnému preskúmaniu všetky podobné sťažnosti, v ktorých je rozpor s týmto zistením. Údajný rozpor musí byť spravidla doplnený inými okolnosťami, ktoré zvyčajne prekračujú vlastný záujem sťažovateľa, aby ho mohol posúdiť ústavný súd, ako aj záver o porušení článku 36 ods. 1 charty, údajné porušenie nie je postačujúce.
Predseda ústavného súdu:
JUDr.
V súlade s článkom 14 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov sudcovia Josef Baxter, Jaromír Jirsa, Jiří Píbán a Pavel Šámal zaujali k stanovisku sudcov odlišné stanovisko.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Oznámenie Ústavného súdu č. 97 / 2025 Z. z. o prijatí návrhov plenárneho zasadnutia pl. ÚS- st. 60 / 24 o zmene a doplnení výkazu o trovách občianskoprávneho konania na úkor odvolateľa |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 03.04.2025 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0