Ústavný súd zistil č. 81 / 2021 Z. z.
Ústavný súd zistil z 12. januára 2021 sp. zn.
Platný
Zistený ústavný súd
Verzie znenia:
23.02.2021
81
POKUTY
Ústavný súd
Za republiku
Ústavný súd rozhodol 12. januára 2021 podľa bodu Pl.
nasledujúce:
Návrh zamietnutý.
Odôvodnenie
Vymedzenie prípadu
1. Dňa 22. októbra 2019 bol na Ústavnom súde podaný návrh Najvyššieho súdu, v súvislosti s ktorým predseda komory 28 Cdo JUDr. Jan Eliáš, Ph.D. (ďalej len "žiadateľ") zrušil článok 16 ods. 1 zákona č. 229 / 1991 Z. z. o zaobchádzaní s majetkovými vzťahmi s pôdou a iným poľnohospodárskym majetkom v znení zmien a doplnení (ďalej len "zákon o pozemkoch") slovami "uložený v súlade s § 28a" (ďalej len "sporné ustanovenie"). Najvyšší súd je zodpovedný za odvolacie konanie proti časti I rozsudku Mestského súdu v Prahe (ďalej len "mestský súd") z 3.11.2017 č. 69 Co. 279 / 2017-103, ktorým sa potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prahe 3 (ďalej len "občiansky súd") z 3.11.2017 č. 4 C 100 / 2016-64, uložený Českou republikou - Štátnym pozemkovým úradom (ďalej len "úrad"), v procesnej funkcii žalovaného, na zaplatenie žalobkyne, Ing. Zdeňka Bartošk (ďalej len "prokurátor"), vo výške 44 083 680, CZK s finančnou náhradou za majetok stiahnutý a nevyplatený za pozemok podľa § 16 spolkovej krajiny; zvyšok veci bol zamietnutý.
2. Obvodový súd dospel k záveru, že navrhovateľ je držiteľom reštitúcie podľa zákona o pozemkoch, pre ktorú už dostal čiastočné transakcie vo forme náhradného pozemku. O rozsahu ešte nespokojnej časti tejto pohľadávky rozhodol súd na základe toho, že všetky pozemky stiahnuté z právnych predchodcov žalobkyne mali stavebnú povahu v čase prevodu na štát. Pri vyčísľovaní ich hodnoty sa Súdny dvor odchyľoval od vyhlášky č. 182 / 1988 Z. z. o cenách budov, pozemkov, trvalých plodín, odmene za stanovenie práva na osobné využitie pôdy a náhrade za dočasné využitie pôdy, zmenenej a doplnenej vyhláškou č. 316 / 1990 Z. z. (Vyhláška č. 182 / 1988 Z. z., zmenená a doplnená vyhláškou č. 316 / 1990 Z. z., ďalej len "vyhláška"), podľa ktorej ustanovila výpočet § 28a zákona o spolkovej krajine, keďže v duchu preskúmavacej veci ústavného súdu považovala náhradu stanovenú v tomto nariadení za neprimerane nízku. Súdny dvor teda vychádzal zo súčasnej hodnoty pozemku oceneného expertom na základe dekrétu č. 441 / 2013 Z. z., ktorým sa vykonáva zákon o oceňovaní majetku (vyhláška o ocenení), ako účinný v čase rozhodnutia súdu. Ak bol zákonodarca pri tvorbe zákona o pozemkoch založený na účinnom cenovom nariadení, malo by byť logické odvolávať sa na dekrét o ocenení s cieľom určiť výšku náhrady, ktorej výška bola upravená v súvislosti s textom príslušnej právnej úpravy.
3. Po uplatnení konania o okružnom súde na obecnom súde úrad vo svojej žiadosti adresovanej Najvyššiemu súdu položil otázku možnosti odchýliť sa od ustanovení § 16 ods. 1 a § 28 písm. a) zákona o pozemkoch, podľa ktorých pozemky, ktoré nie sú vydané podľa tohto zákona a pre ktoré nie je možné poskytnúť žiadnu inú pôdu, podliehajú náhrade v hotovosti v súlade s vyhláškou.
4. Najvyšší súd čelí otázke, ako riešiť situáciu, v ktorej podľa judikatúry ústavného súdu výklad zákona o spolkovej krajine spočíva v tom, že určenie výšky náhrady je len porušením článku 11 ods. 1 a článku 36 ods. 1 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta"), ale samotný text zákona nedáva priestor na určenie výšky náhrady presahujúcej kvantifikáciu podľa vyhlášky.
Text príslušných ustanovení zákona o pôde vrátane sporného ustanovenia
5. Najvyšší súd dospel k záveru, že v súlade s ústavným postupom pri riešení uvedenej situácie zrušenie časti § 16 ods. 1 zákona o pôde, ktorý odkazuje na určenie výšky náhrady podľa § 28a toho istého zákona, a teda na vyčíslenie podľa vyhlášky. Hlavné ustanovenia zákona o pôde (s sporným ustanovením vyznačeným tučným písmom) sú:
(1) V prípade pozemkov nevydaných podľa tohto zákona, pre ktoré nemožno poskytnúť žiadnu inú pôdu, sa použije peňažná náhrada rovnajúca sa cene stiahnutej pôdy určenej v súlade s § 28a, pokiaľ nie je v tomto zákone ustanovené inak (§ 14 ods. 8). [...]
Ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, náhrady podľa tohto zákona sa poskytujú za ceny platné 24. júna 1991 na tovar nehnutý v cenách podľa dekrétu č. 182 / 1988 Z. z., zmeneného a doplneného dekrétom č. 316 / 1990 Z. z., a na tovar hnuteľný v zostatkových účtovných cenách, na tovar hnuteľný pri nulových zostatkových nákladoch vo výške 10% kúpnej ceny."
Tvrdenia odvolateľa
6. Keď Ústavný súd vo svojom rozhodnutí z 18. júla 2017, sp. zn. II. ÚS 4139 / 16 (N 129 / 86 SbNU 205), dospel k záveru, že finančná náhrada vyplatená podľa zákona o pozemkoch by sa mohla zodpovedajúcim spôsobom zvýšiť, nastolil nevyriešené otázky najmä podľa Najvyššieho súdu: ako dosiahnuť proporcionalitu náhrady; či má byť základom pre jeho určenie ďalšia cenová regulácia; či sa medzi príjemcami pomoci, ktorí dostali kompenzáciu podľa doslovného výkladu oddielu 28a zákona o pôde, a tými, ktorým by sa mala poskytnúť kompenzácia podľa súčasných cien.
7. V prvom rade sa najvyšší súd domnieva, že jednoduché znenie uvedených ustanovení zákona o pozemkoch neumožňuje uzavrieť nárok na náhradu presahujúcu ocenenie stanovené vyhláškou. Právo na náhradu prevyšujúce ocenenie k dátumu uplatňovania zákona o pôde nie je možné interpretovať, ale súdnym dokončením právnych predpisov, a to použitím analógie, t. j. vytvorením normy, ktorou sa stanovuje nárok na hotovostné plnenie zo strany praeter legem ("okrem zákona"). Najvyšší súd si uvedomuje, že moderná právna metodika vo všeobecnosti priznáva takýto proces súdneho dokončenia. Preto, aj keď nemá právo na náhradu v ústavne konzistentnej úrovni podpory, ako sa uvádza v oddieloch 16 ods. 1 a 28 písm. a) zákona o pôde, ani v najširšom možnom jazykovom výklade, to nie je neprekonateľnou prekážkou dokončenia príslušných noriem v záujme ústavne chránených hodnôt.
8. Podľa Najvyššieho súdu však nemožno prehliadnuť, že rozsudok je príliš široký na výšku náhrady v hotovosti. Nedostatočné právne určenie výpočtu primeranej náhrady vedie k značným rozdielom v justičnej praxi poskytovania súm príjemcom. Najvyšší súd pripúšťa, že po čase bude judikatúra najvyšších súdov pravdepodobne schopná definovať žiaduci interval, v rámci ktorého by sa mala poskytnutá náhrada presunúť. Domnieva sa však, že takáto definícia nie je súdnou mocou, ale legislatívnou. Implementácia reštitúcií majetku je dobrá vec pre štát, ale súdy nemajú spoľahlivý právny nástroj, ktorý by viedol k dostatočne konkrétnemu výsledku pri posudzovaní pohľadávok presahujúcich rámec § 28a zákona o pozemkoch. Zrušenie sporného ustanovenia by neodstránilo ťažkosti pri nachádzaní sa mimo oblasti práva, ale mohlo by byť podnetom pre zákonodarcov, aby sa pokúsili tento problém pochopiť novým, ústavným spôsobom.
9. Návrh na zrušenie sporného ustanovenia podal Najvyšší súd s cieľom zachovať súlad judikatúry v prípadoch vrátenia. Vytvorenie reštitúcií, určenie rozsahu otázky majetku a poskytnutie náhrady za nevydaný majetok majú byť nadnárodnými úlohami právnych predpisov (prípadne výkonných), nie súdnymi, ktorý nesmie prekročiť zákonné obmedzenia oslobodenia od majetkovej nespravodlivosti, zmeniť rozsah vydaného majetku a prispôsobiť politické zastúpenie zvoleného konceptu nápravy nespravodlivosti majetku vlastným predstavám požadovanej úrovne odškodnenia. Uvedený postup ukončenia v tomto prípade je v rozpore so zásadou dôsledného dodržiavania právnych limitov procesu vrátenia. V prípade zrušenia sporného ustanovenia by príjemcovia mali nárok na náhradu rovnajúcu sa "cene stiahnutého pozemku" bez obmedzenia súm vyplývajúcich z cenovej regulácie platnej 24. júna 1991.
10. Okrem toho, Najvyšší súd bol vedený k návrhu skutočností, ktoré boli tiež zistené v zistení z 19. júna 2018 sp. zn. Pl. ÚS 35 / 17 (N 112 / 89 SbNU 655; 135 / 2018 Z. z.), a to, že ak dozorný orgán nie je nútený vykonať vykonateľné súdne rozhodnutie o judikatúre konania o oceňovaní pozemkov, je pravdepodobné, že nie je oprávnený "dobrovoľne" adekvátnu finančnú náhradu pre platných príjemcov. Prísne konanie podľa uplatniteľného znenia sporného ustanovenia a § 28a zákona o pozemkoch sa však môže považovať za ústavne neudržateľné, je, samozrejme, úplne zjavné z jeho znenia. Hoci situácia, v ktorej úrad poskytuje náhradu na ústavnej úrovni až po konečnom súdnom rozhodnutí, je na jednej strane pochopiteľná, je zároveň nespravodlivá voči príjemcom, ktorí sú nútení stráviť čas a prostriedky, aby mohli viesť spor so štátom, ktorému by sa dalo vyhnúť. Situácia tiež rozdúcha súdny systém veľkým počtom prípadov, ktoré by sa mohli riešiť mimosúdne v ústavnom kontexte.
Konanie pred ústavným súdom
11. Sudca spravodajca uvedený v článku 42 ods. 4 v spojení s článkom 69 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o Ústavnom súde") zaslal Parlamentu a vláde a ombudsmanovi návrh na pripomienky ako orgány oprávnené vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci konania a vzhľadom na predmet konania aj úradu.
Pripomienky poslaneckej komory
12. Poslanecká komora sa obmedzila na stručné zhrnutie legislatívneho procesu prijatia a zmeny sporného ustanovenia (pozri bod 44).
Vyhlásenie senátu
13. Senát vo svojich pripomienkach uviedol, že v čase vytvorenia zákona o pôde a v čase jeho príslušného pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu ešte nebol zriadený tak, aby nemohol informovať o pokroku legislatívneho procesu. V rámci tzv. druhej reštitúcie, ktorá bola vložená do zákona o pozemkoch zákonom č. 185 / 2016 Z.z., sa však v Senáte prediskutovala suma náhrady v hotovosti za pozemok, ktorý nebol vydaný podľa zákona o pozemkoch a na ktorý nie je možné poskytnúť žiadnu inú pôdu.
14. Vo všeobecnej diskusii senátor Veronica Vrecion vyjadril pochopenie potreby takzvanej reštitúcie, ale odmietol sa uskutočniť v situácii, keď je pozemok ohodnotený v cenách roku 1990. Senátor povedal, že zostávajúcich príjemcov treba kompenzovať za dnešné ceny. Hoci, ako zdôraznil vtedajší minister poľnohospodárstva Marián Jurečka, indexácia náhrady v hotovosti na súčasnú trhovú hodnotu pozemku by viedla k nerovnosti medzi novými restituentmi a restituentmi, ktorým bola v minulosti vyplatená peňažná náhrada podľa cien stanovených na rok 1991.
15. Senátor JUDr. Eliška Wagner, Ph.D. označil zámer zaplatiť za pozemok, ktorý nebol kompenzovaný náhradnou pôdou, peňažnú náhradu vypočítanú podľa cien z roku 1991 ako pobúrenie. V tejto súvislosti poukázala na rozpor tohto zámeru s judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "EDĽP") a pripomenula, že sa odvolávala na zákon o pozemkoch, pretože v tom čase neexistovali trhové ceny. Keďže dnes existuje trh, nie je dôvod, prečo by ceny stiahnutej pôdy nemali byť blízke trhovým cenám.
16. Senát na záver uviedol, že "je úplne na Ústavnom súde, aby preskúmal ústavnosť návrhu sporných ustanovení."
Pripomienky vedľajšieho účastníka konania
17. Vláda ako vedľajší účastník konania sa vyjadrila prostredníctvom ministra spravodlivosti Mgr. Marie Benešovej tak, že návrh na zrušenie sporného ustanovenia by mal byť zamietnutý, najmä s cieľom uprednostniť jeho ústavný jednotný výklad, a to aj prostredníctvom prétra legema. Vláda pripomenula niektoré časti nálezu, sp. zn. II. ÚS 4139 / 16, na základe ktorého dospel k záveru, že nemôže obstáť v údajnom dôvode na zrušenie sporného ustanovenia - jazykové limity sporného nariadenia, s výnimkou ústavne konzistentného výkladu. Tento výklad podľa vlády nepredstavuje porušenie právneho limitu týkajúceho sa zmiernenia nespravodlivosti vo veci majetku, ani úpravu rozsahu vydaného majetku, ani úpravu zvoleného pojmu nápravy nespravodlivosti vo vzťahu k jeho vlastným predstavám o požadovanej úrovni náhrady. Nové, nepredvídateľné reštitúcie nie sú vytvorené, ale interpretujú sa len právne pravidlá.
18. Podľa vlády ústavný súd vo svojom rozhodnutí z 23. apríla 2013 v sp. zn. S cieľom zachovať konzistentnosť judikatúry nie je potrebné zmeniť a doplniť zákon o pôde, keďže ústavný súd už stanovil možnosť individuálneho prístupu súdov k posudzovaniu reštitúcií vo forme náhrady v hotovosti. Individuálny prístup je navrhnutý tak, aby zohľadňoval okolnosti prípadu vrátane reštitučného postupu. Na rozdiel od akéhokoľvek zvýšenia náhrady alebo stanovenia trhovej ceny sa zdá byť menej zaťažujúce pre štátny rozpočet z hľadiska nákladov na vyrovnanie zostávajúcich pohľadávok.
19. Okrem toho vláda poukázala na to, že po hypotetickom odpise by použitie § 16 ods. 1 zákona o pôde bolo rozhodujúce pre určenie "výška hodnoty stiahnutej pôdy." Nebolo by však jasné, kedy by sa mala cena posudzovať - či už v deň prevodu na štát, poskytnutia reštitúcie alebo uplatnenia práva na finančnú náhradu na úrade, alebo rozsudku súdu. Úroveň samotnej kompenzácie by preto nebola jasná. Pôvodné hodnoty náhrad by sa odstránili, čo by znemožnilo ich prispôsobenie primeranej a spravodlivej úrovni. Ani prípadné zrušenie sporného ustanovenia by neposkytlo jasné usmernenie na určenie výšky náhrady ponechanej na uváženie osoby, ktorá rozhodne o náhrade. Hoci rozhodnutie ústavného súdu v pléne alebo následné zistenia by mohli špecifikovať iné kritériá na určenie výšky náhrady, nedošlo by k žiadnej zásadnej zmene súčasnej situácie, ktorá je presne charakterizovaná judikatúrou usmernenia. Vláda nesúhlasí s odvolateľom, že zrušením sporného ustanovenia by sa rozsah nezrovnalosti zúžil, keďže relatívne presné usmernenie na určenie výšky náhrady by naďalej chýbalo. Zásada úplného zoznamu verejných právomocí si vyžaduje, aby zákon určoval aspekty rozhodovania a aby súd vykonával právomoc len vo výnimočných prípadoch ustanovených zákonom. Sotva by splnila túto zásadu, v podstate prázdny právny štát, ktorý ponecháva určenie príslušných aspektov pre rozhodovanie výkonných orgánov alebo súdov. Podľa vlády nemožno vynechať, že napätie medzi právnymi predpismi na určenie výšky náhrady podľa zákona o pozemkoch a judikatúrou ústavného súdu je dostatočne zrejmé, ale zákonodarca nereagoval, hoci mohol.
20. Zo všeobecnej povahy § 28a zákona o pozemkoch podľa vlády vyplýva, že aj bez výslovného odkazu na tento zákon by sa náhrada podľa § 16 toho istého zákona poskytla na úrovni vyhlášky, keďže ani sporné, ani žiadne iné ustanovenie samotného zákona nestanovuje inak pre takéto prípady. Prípadným zrušením sporného ustanovenia nie je dotknutá žiadosť o zrušenie § 28a spolkového zákona.
21. Vláda sa tiež domnieva, že primeraná náhrada za pozemok, ktorý nebol vydaný podľa zákona o pozemkoch, má byť kompenzáciou odvodenou z cien vyplývajúcich z vyhlášky, ktorá sa vzhľadom na určité kritériá zodpovedajúcim spôsobom zvýšila. Tieto kritériá vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu však nemôžu poskytnúť spoľahlivé, všeobecne uplatniteľné usmernenie, pretože ich plnenie je vecou, ktorú musí posúdiť všeobecný súd (alebo v prvej fáze konania je vecou dozorného úradu). Aj po zásahu ústavného súdu by výška náhrady zostala neistá. Bolo by možné zvážiť súčasnú cenu obvyklého (trhu), ktorá podľa judikatúry ústavného súdu nie je nevyhnutne poskytnutá.
22. Podľa vlády by bol vplyv možného súladu s návrhom minimálny vo vzťahu k počtu nevybavených reštitúcií oproti celkovému počtu reštituentov. Nedokončené súdne konanie sa údajne vzťahuje na maximálne stovky osôb. Oprávnené osoby, ktorých nesplatená pohľadávka predstavuje viac ako 1 milión CZK (97 osôb v roku 2018) sa často snažia o prevod lukratívnej pôdy na súde (to je dôvod, prečo sa nezúčastňujú na verejných súťažiach). Celkový počet restituentov zahŕňa 139 279 osôb, z ktorých pre prevažnú väčšinu boli nároky vyrovnané. Podľa vlády by potenciálna deregačná intervencia ústavného súdu vytvorila nerovnomerné postavenie príjemcov, ktorí dostali náhradu podľa doslovného výkladu § 28a zákona o pozemkoch alebo podľa súčasného súdneho výkladu a tých, ktorým by sa mala náhrada vyplácať na úrovni bežných cien. Paradoxne by sa uprednostnili napríklad tí, ktorí sa nezúčastnili na verejných súťažiach podľa výberu. Vláda poukázala na názor ESLP, že predchádzajúca nespravodlivosť by sa mala zmierniť bez toho, aby spôsobila nové neprimerané nespravodlivosti. Ak by však zrušenie sporného ustanovenia viedlo k tomu, že určitá, hoci minimálna časť príjemcov by bola zvýhodnená resituentmi, ktorých nároky boli vyrovnané podľa súčasných právnych predpisov, mohli by oprávnene cítiť ďalšiu neodôvodnenú chybu. Prípadné zrušenie odkazu na § 28a zákona o pozemkoch by neviedlo k zníženiu súdnej myšlienky v prípadoch reštitúcie, keďže ani úrad, ani súdy by nedostali jasnejšie usmernenie na určenie výšky náhrady. Naopak, došlo by k nárastu sporov o zvýšenie náhrady, ktorá sa doteraz poskytla podľa nových pravidiel.
23. Vláda zdôraznila, že zákony o reštitúcii by mali nielen stanoviť podmienky na čiastočné odstránenie minulých škôd na právach jednotlivcov, ale mali by tiež zohľadniť existenciu iných osôb v konflikte stálych záujmov. Okrem toho sa odvolával na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej v prípadoch týkajúcich sa nakladania s majetkom musí mať každý, kto bol zbavený svojho majetku, v zásade možnosť získať primeranú náhradu zodpovedajúcu jeho hodnote, ale legitímne ciele verejného záujmu môžu vyžadovať nižšiu ako plnú trhovú cenu (odôvodnenie č. 53 rozsudku z 5. novembra 2002 vo veci Pinco a Pinc/Česká republika, č. 36548/97). Zrušenie sporného ustanovenia by bolo v rozpore s týmto verejným záujmom a neprimeraným zaťažením štátneho rozpočtu, ktoré by preto malo dlhodobý účinok na zadlženosť a hospodárstvo Českej republiky, keďže právna úprava by umožnila takmer krátke finančné vyrovnanie, ak by bol návrh poskytnutý.
24. Okrem toho vláda zdôraznila, že vzhľadom na súvislosť medzi právnou úpravou spolkového zákona a zákonom č. 87 / 1991 Zb. o mimosúdnej rehabilitácii v znení zmien a doplnení ("zákon o mimosúdnej rehabilitácii") [najmä po zistení ústavného súdu z 13. augusta 2015 sp. zn. V prejudiciálnej veci Ústavný súd prerokoval posúdenie veci Najvyšším súdom v konaní, v ktorom bolo určenie náhrady za majetok určené príjemcovi podľa § 13 zákona o mimosúdnej rehabilitácii v dôsledku prekážok jeho uverejnenia. Podľa vlády sa Najvyšší súd zaoberal závermi nižších súdov určujúcich náhradu za ceny" (najmä) v súčasnosti na trhu." Ústavný súd zamietol ústavnú sťažnosť Českej republiky - ministerstva financií.
Oznámenie ombudsmana
25. Ombudsman informoval ústavný súd, že sa do konania nezapojí.
Pripomienky Štátneho krajinského úradu
26. Úrad navrhol zamietnutie návrhu. Okrem pripomienok, ktoré predložila vláda, sa najmä domnieva, že najvyšší súd s najväčšou pravdepodobnosťou prijme opatrenia na zvýšenie počtu žalôb s cieľom určiť výšku nevydanej finančnej náhrady za nepodanú pôdu a nejednotné konanie Všeobecného súdu pri jej určení a zároveň odstrániť odchod všeobecných súdov z právnej úpravy o spôsobe určenia výšky nevydanej finančnej náhrady. Všeobecné súdy, ktoré sa pri rozhodovaní o tomto druhu žaloby odchyľujú od právneho nariadenia, odkazujú na zistenie ústavného súdu, sp. zn. II. Ústavný súd však zaujal len všeobecný názor na postup, ktorý viedol k určeniu výšky finančného príspevku ako náhrady za primeranú a primeranú náhradu, čím vytvoril priestor na voľný výklad pre všeobecné súdy.
27. Podľa dozorného úradu všeobecné súdy odstúpili z posúdenia proporcionality a racionálnosti výšky finančnej kompenzácie a obvykle vychádzajú z návrhov príjemcov, ktorí dovážajú mechanizmus určenia výšky náhrady najmä z ich vlastných záujmov, a nie z hľadiska hospodárskej kapacity a primeraného zaťaženia spoločnosti. Odvolací súd sa potom rozhodol zvýšiť právnu finančnú náhradu, ktorá, hoci je založená na cenových predpisoch, sa už nezakladá na dátume účinnosti zákona ako na normatívnom dátume uplatňovania cenovej regulácie. Odvolací súd ho môže voľne previesť v deň splatnosti finančnej náhrady, ktorá sa však odvodí od vôle príjemcu. Dozorný úrad sa domnieva, že súdy sa ešte nezaoberali otázkou koncepcie mechanizmu na určenie primeranej a primeranej finančnej kompenzácie podľa oddielov 16 ods. 1 a 28a zákona o pôde. Hoci sú súdy povinné zohľadniť okolnosti posudzovaných prípadov, je vhodné stanoviť metódu primeraného zvýšenia náhrady, ktorá by nebola diskriminačná a uplatňovala by sa pri splnení podmienok pre všetkých resituentov. Ak v iných prípadoch existujú dôvody na zváženie primeraného zvýšenia finančnej náhrady, potom by sa podľa dozorného úradu mala vo všetkých podobných prípadoch zvoliť metóda, ktorá bude nediskriminačná, spravodlivá, predvídateľná a nebude neprijateľnou záťažou pre štátny rozpočet.
28. Ďalšou otázkou je, či sa náhrada má alebo nemá zvýšiť na paušálnom základe a na základe ktorých kritérií sa má právna náhrada individuálne zvýšiť. Na posúdenie tohto prípadu je potrebné v zásade stanoviť hlavné určenie operatívneho znenia nariadenia o oceňovaní vo všetkých prípadoch. Do dnešného dňa bola resituentom vyplatená celá finančná náhrada v cenách 24.6.1991. Zákonodarca nebral do úvahy dĺžku procesu reštitúcie, dokonca ani dobu dovŕšenia pohľadávky do jej splatnosti, ani obdobie, počas ktorého reštituent pasívne zvažuje alebo sa aktívne snaží uspokojiť svoj nárok v inej forme. Podľa dozorného úradu sa spojenie medzi príslušným okamihom a právnou právomocou rozhodnutia o "ústave" (alebo rozsudku, ktorým sa nahrádza správne rozhodnutie) zdá byť prijateľné. To zohľadňuje nárast cien nehnuteľností počas administratívneho procesu, ktorého rýchlosť zvyčajne nezávisí od príjemcu a zdá sa byť relatívne spravodlivá voči tým, ktorí dostali finančnú kompenzáciu v historických cenách už začiatkom 90. rokov.
29. Dozorný úrad tvrdí, že príjemcovia, ktorí boli predtým odškodnení, by po zrušení sporného ustanovenia zohľadnili skutočnosť, že novonaplnení restituenti žiadajú o viacnásobnú kompenzáciu, t. j. za bežné ceny. Zatiaľ čo úrad v súčasnosti vypláca finančnú náhradu za administratívne historické ceny (pretože je viazaný nielen zákonom o pozemkoch, ale aj zákonom č. 219 / 2000 Z. z., o aktívach Českej republiky a ich prezentácii v právnych vzťahoch v znení neskorších predpisov), tí, ktorí môžu a chcú nárokovať na pohľadávku, budú kompenzovaní za bežné ceny, ktoré podľa úradu môžu byť o desaťkrát vyššie. Takéto zvýšenie nároku nemožno považovať za spravodlivé a nediskriminačné. Účelom normotvorcu reštitúcie by malo byť, aby každý dostal výkon, ktorý bol odvodený z rovnakých a predvídateľných pravidiel.
30. Podľa dozorného úradu došlo v dôsledku plynutia času k zvýšeniu trhovej hodnoty pozemku, a teda k zníženiu reálnej hodnoty výkonu relé, čo by vo všeobecnosti mohlo byť dôvodom zvýšenia náhrady. Tvrdí však, že samotné plynutie času nemôže odôvodniť iný prístup k resituentom, ktorí sú kompenzovaní krajinským úradom za historické ceny, a tým, ktorí sa obrátili na súd žalobou o primerané zvýšenie nároku. Pretože všetci majú rovnaký čas a mali by dostať rovnaký výkon. Úrad je presvedčený, že zvýšenie náhrady náhrady škody spôsobom zvoleným odvolacími súdmi nevedie k splneniu cieľa zákonodarcu ani k druhému cieľu - pomôcť obnoviť malé podniky v poľnohospodárstve; Je všeobecne známe, že ani prirodzená reštitúcia neviedla k tomuto cieľu. Naopak, dozorný úrad sa domnieva, že zvolená metóda kompenzácie môže významne ovplyvniť štátny rozpočet a ovplyvniť dlh a dlhodobé riadenie Českej republiky. Súd prvého stupňa zistil, že hodnota náhrady sa zvýšila medzi osem až tridsaťsedemnásobkom hodnoty nároku na prirodzenú reštitúciu. Dozorný úrad zdôrazňuje, že ak sa zostávajúce nároky zvýšia v deň splatnosti, zvýšia sa viackrát a ich celkový objem môže predstavovať mimoriadnu záťaž pre štátny rozpočet.
Replikácia žiadateľa
31. Sudca spravodajca zaslal pripomienky účastníkov konania, vedľajšieho účastníka konania a úradu odvolateľovi s jeho vedomím a v prípade potreby odpoveď.
32. Najvyšší súd po prijatí zaslaných pripomienok zachoval svoju žiadosť. Vo svojej odpovedi najmä uviedol, že argument dozorného úradu čiastočne podporuje úvahy v návrhu na zrušenie sporného ustanovenia. Ak úrad tvrdí, že existuje nerovnosť medzi oprávnenými osobami, ktoré sú splnené mimo súdov, a osobami, ktoré sú ochotné uplatniť nárok na náhradu škody pred súdmi, primeraná náhrada zohľadňujúca vývoj trhových podmienok by sa mohla vyplatiť v prípade, že návrh na zrušenie sporného ustanovenia bol doručený mimosúdnym resituentom, ktorí ešte neboli spokojní.
33. Najvyšší súd nepopiera platnosť tvrdenia, že zrušenie odkazu na § 28a zákona o pozemkoch by v plnej miere neriešilo problém potreby stanoviť finančnú náhradu za ceny podľa vyhlášky. Najvyšší súd tiež zvážil návrh na zrušenie § 28a zákona o pozemkoch, ale nepovažoval ho za vhodný, pretože sa domnieval, že jeho uplatnenie v iných prípadoch, najmä v otázke náhradného pozemku, kde bolo stanovenie ceny týchto pozemkov k 24. júnu 1991 veľmi racionálne. Zrušenie § 28a zákona o pozemkoch bez neprimeraného narušenia iných funkcií, ktoré spĺňa, by bolo podľa Najvyššieho súdu ťažké vykonať. Ak sa sporné ustanovenie zruší, Najvyšší súd ho považuje za dostatočný. Možno sa domnievať, že ak by ústavný súd vyhovel žalobe, argument by sa vyjadril k záveru, že § 16 ods. 1 zákona o pôde v znení neskorších zmien a doplnení po odpustení odkazu na § 28a toho istého zákona predstavuje osobitné ustanovenie vo vzťahu k § 28a; preto zákon "upravuje inak" a obmedzenie cien z júna 1991 nie je uplatniteľné.
34. Zdôraznenie vlády na individuálny prístup k uspokojovaniu reštituentných pohľadávok prostredníctvom vrátenia hotovosti a berúc do úvahy okolnosti prípadu sa zdá byť "akým samospravodlivým," ak úrad vyhlásil, že" v súčasnosti vypláca finančnú náhradu za administratívne historické ceny," pretože je "záväzný zákonom o pozemkoch." Z toho vyplýva, že neexistuje individuálne preskúmanie jednotlivých prípadov mimo súdneho konania a že náhrada v rámci príkazu sa vypláca paušálne. Ak sa zdá, že vláda uznala, že poskytnutie náhrady v cenách v rámci príkazu nie je ústavné konzistentné, Najvyšší súd predpokladá, že v tomto duchu bude riadiť administratívu pod vedením ministerstva poľnohospodárstva. To znamená, že primeraná a primeraná náhrada sa poskytuje aj tým, ktorí uplatňujú svoje právo na náhradu škody úradu, nielen tým, ktorí sú ochotní ju uplatniť na súde.
35. Najvyšší súd neočakáva, že výkladové nejasnosti budú odstránené z navrhovaného zrušenia sporného ustanovenia; Súdy by boli nútené ich vyriešiť. Iniciatívy by mali predovšetkým prevziať legislatívnu a výkonnú právomoc. Podľa Najvyššieho súdu v minulosti sa Ústavný súd niekoľkokrát rozhodol zrušiť určité právne predpisy s cieľom prinútiť zákonodarcu, aby materiál znovu upravil, hoci samotná výnimka neviedla k odstráneniu protiústavného štátu [čo je najdôležitejšie, malo sa nájsť 27. júna 2001 sp. zn.
36. Námietka proti možnej nerovnosti príjemcov v prípade zrušenia sporného ustanovenia nie je podľa Najvyššieho súdu presvedčivá, keďže nerovnosť už existuje a vyplýva z možnosti zvýšenia finančnej náhrady v porovnaní s ocenením podľa vyhlášky. Zrušenie sporného ustanovenia by neprehĺbilo nerovnosť, ale umožnilo by ju aspoň čiastočne odstrániť tým, že by bola platba náhrady na úrovni "odkupu" neprípustná. Najvyšší súd poznamenáva, že napríklad tí, ktorým sa podarilo vyriešiť žiadosť o vrátenie v 90. rokoch, a tí, ktorí stále čakajú na náhradu, nie sú v rovnakej pozícii. Hotovostná náhrada v rámci príkazu nebola zásadne v rozpore s hodnotou tovaru stiahnutého z trhu v 90. rokoch 20. storočia, zatiaľ čo v súčasnosti je. Námietka vlády je tiež zvláštna, že zrušením sporného ustanovenia by mohli mať prospech tí, ktorí sa nezúčastnili na verejných súťažiach. Vo verejných súťažiach sa pozemky s reálnou trhovou hodnotou poskytujú oprávneným osobám, ale "podceňujú sa" ocenením podľa vyhlášky, podľa ktorého sa oceňujú reštitúcie (tak stiahnuté nehnuteľnosti, ako aj náhradné pozemky sa preto oceňujú podľa rovnakých cenových štandardov).
Ústne konania
37. V súlade s článkom 44 zákona o ústavnom súde Ústavný súd rozhodol bez ústneho pojednávania, keďže nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie prípadu.
Aktívna procesná legitimita a podmienky konania pred ústavným súdom
38. Podľa článku 64 ods. 3 zákona o ústavnom súde je Súdny dvor tiež oprávnený podať návrh na zrušenie zákona alebo jeho individuálnych ustanovení v rámci svojej rozhodovacej činnosti podľa článku 95 ods. 2 ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava"). Ak podľa tohto článku Súdny dvor dospeje k záveru, že právo, ktoré sa má uplatniť v uznesení veci, je v rozpore s ústavným poriadkom, predloží vec na ústavný súd. Táto podmienka povolenia dizajnu je splnená, ak ide o právny predpis (jeho ustanovenie), ktorého uplatňovanie je v tomto prípade okamžité a nevyhnutné a ktorý zároveň bráni dosiahnutiu požadovaného (ústavne konzistentného) výsledku (pozri napr. zistenia z 3.11.2020 sp. zn.
39. Najvyšší súd podal návrh na zrušenie sporného ustanovenia, pretože sa domnieva, že sa má použiť v odvolacom konaní, ktoré podal podľa sp. cdo. 28 Cdo. 3772 / 2018. Ústavný súd preskúmal, či Najvyšší súd spĺňa podmienku aktívnej legitimity, t. j. či je sporné ustanovenie skutočne použité v konaní pred týmto súdom.
40. Preskúmanie konania pred Najvyšším súdom zahŕňa okrem iného posúdenie prípustnosti návrhu, ktorým bol úrad napadnutý rozsudkom Mestského súdu potvrdzujúcim rozsudok Okresného súdu. Podľa tohto rozsudku bol dozorný úrad povinný vyplatiť príjemcovi finančnú náhradu za stiahnutú a nevydanú pôdu v sume, ktorá nie je stanovená vyhláškou, ale v zmysle judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa preskúmania (pozri oddiel I tohto rozhodnutia). Podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ je pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Najvyšší súd by preto mal preskúmať aj súlad otázky stanovenia výšky finančnej kompenzácie s rozhodovacou praxou, ktorej právnym základom je okrem iného článok 16 ods. 1 zákona o pôde. Preto Najvyšší súd preskúma právne posúdenie veci obecným súdom tým, že zohľadní toto ustanovenie.
41. V prípade neústavného charakteru sporného ustanovenia by sa od osobitného predpokladu ocenenia pozemku podľa výnosu upustilo, keďže platná právna norma by prestala platiť, na základe ktorej sa vykonáva výklad tohto ocenenia. Posúdenie otázky spôsobu určenia finančnej náhrady za stiahnutú pôdu (aspoň v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu) bolo preto nevyhnutné a priamo závislé od uplatnenia sporného ustanovenia, z ktorého vychádzal postup výpočtu náhrady v čase podania žaloby. Ústavný súd preto dospel k záveru, že Najvyšší súd je pri podaní návrhu na zrušenie sporného ustanovenia aktívne oprávnený.
42. Návrh predložený ústavnému súdu vo veci pod názvom obsahuje všetky požadované právne požiadavky, nie je neprípustný podľa § 66 zákona o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., a neexistuje dôvod na ukončenie konania podľa § 67 zákona. Ústavný súd preto posúdil návrh týkajúci sa podstaty veci.
Posúdenie právomoci a ústavný súlad postupu prijímania sporného ustanovenia
43. Podľa článku 68 ods. 2 zákona o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., posúdenie súladu zákona s ústavným poriadkom spočíva v odpovedi na tri otázky: po prvé, či bol prijatý a vydaný v medziach ústavy zavedenou právomocou; Po druhé, či bol prijatý ústavným spôsobom; Po tretie, či jeho obsah je v súlade s ústavným právom.
44. § 16 ods. 1 zákona o pôde najprv obsahoval slová "za ceny podľa § 28a" zákonom č. 183 / 1993 Zb. V dôsledku toho bol § 16 ods. 1 zmenený a doplnený zákonom č. 178 / 2006 Z. z. tak, že znel "ustanovený podľa § 28a." Ústavný súd v súlade s § 68 ods. 2 zákona o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., najprv preskúmal, či zákon č. 183 / 1993 Z. z. a zákon č. 178 / 2006 Z. z., ktorým bolo sporné ustanovenie vložené do zákona o pôde, boli prijaté a vydané v medziach ústavy stanovenej právomoci a ústavným spôsobom. V predmetnej veci Ústavný súd na základe pripomienok účastníkov konania a verejne dostupných parlamentných a senátnych informácií (https: // www.psp.cz a https: // www.senat.cz), zistil a skrátka, že napríklad zistenie 24.11.2020 sp. zn. V tejto súvislosti žalobkyňa, iný účastník konania alebo vedľajší účastník konania nevzniesli žiadne námietky.
Vlastné preskúmanie
Všeobecné úvahy
45. Sporné ustanovenie bolo tiež vykladané ústavne v kontexte § 28a zákona o pôde v kontexte zákona o pôde. Účelom súčasného preskúmania sporného ustanovenia preto nie je opätovne vykladať sporné ustanovenie, ale posúdiť, či jeho výklad už nie je mimo ústavných hraníc, t. j. či nie je potrebné odchýliť sa od neho, alebo či vôbec stačí a nie je potrebné ho vylúčiť z dôvodu neústavnosti sporného ustanovenia. Inými slovami, ak skorší výklad sporného ustanovenia pretrváva v rámci ústavných obmedzení, a ak neexistujú žiadne iné dôvody na jeho zmenu a doplnenie, to znamená, ak sa vzhľadom na všetky okolnosti považuje za ústavný súlad, nie je dôvod na zrušenie sporného ustanovenia. Je tiež potrebné zohľadniť možné dôsledky zrušenia sporného ustanovenia v prípade jeho neústavnosti na súčasnú rozhodovaciu prax, ktorá interpretuje a uplatňuje sporné ustanovenie. Najmä príslušná judikatúra tým, že sledovala výklad sporného ustanovenia, vytvorila predpoklady na jeho uplatňovanie, a tým stanovila určitý stupeň očakávania jeho výkladu a uplatňovania.
46. V ďalšom preskúmaní Ústavný súd zastáva názor, že vyplatenie finančnej náhrady iba podľa vyhlášky, konkrétne doslovného výkladu sporného ustanovenia a § 28a zákona o spolkovej krajine, je len základom pre výsledné určenie výšky náhrady. Konkrétne, keďže výška náhrady podľa vyhlášky v súčasnosti predstavuje zlomok súčasnej hodnoty a má len symbolický význam. Ústavný súd preto neustanovuje (v súlade s judikatúrou Súdu prvého stupňa) možnosť uprednostniť doslovný výklad sporného ustanovenia, ale posudzuje súlad výkladu dovážaného teleologického výkladu s ústavným poriadkom. Najmä s ústavnými právami na súdnu ochranu a ochranu majetku podľa článku 36 ods. 1 a článku 11 ods. 1 charty.
Základná práca príslušnej judikatúry
47. Ústavný súd okrem iného dospel k záveru, že dodržiavanie doslovného výkladu sporného ustanovenia je znakom prehnaného formalizmu, ktorý musí ustúpiť významu a účelu finančnej kompenzácie (pozri odôvodnenie 52). V bode 32 preambuly tohto konštatovania Ústavný súd, odvolávajúc sa na zistenie z 10.12.2008 sp. zn. I. ÚS 755 / 06 (N 219 / 51 ColLNU 725), uviedol, že "[...] legislatívna, nekonzistentnosť "rôznych druhov, ako aj nepredvídateľnosť v procese rôznych štátnych orgánov alebo osôb konajúcich v podstate ako štát, nemožno vykladať v prospech príjemcov, ale pokiaľ ide o ústavné hodnoty a zásady platného demokratického právneho štátu, vyjadrené v ústavnom poriadku." Zásada výkladu práva v prospech príjemcov v kontexte odôvodnenia uvedeného konštatovania vyplýva z toho, že osobitná právna úprava - vrátenie dane - si vyžaduje aj citlivý a obozretný prístup súdov, pokiaľ ide o určenie výšky finančnej náhrady vzhľadom na meniace sa vonkajšie okolnosti.
48. V bode 46 vyššie citovaného odôvodnenia sa uvádza, že "ústavný súd sa domnieva, že súdne rozhodnutie je v súlade s ústavou [porovnaj sp. zn. V rozsudku v bode III (pozri vyššie) ÚS 130 / 14 uvádza, že predmetný výklad je v úplnom súlade so základnými ústavnými základmi týkajúcimi sa výkladu a uplatňovania reštitúcií (bod 36 uvedeného zistenia). Ústavný súd nemohol ignorovať dôsledky, na ktoré by za zmenených sociálnych a hospodárskych okolností mohlo pokračovanie všeobecných súdov viesť k predchádzajúcemu výkladu zákona. To by viedlo k značnému nepomeru medzi oprávnenými osobami podľa zákona o mimosúdnej rehabilitácii, tými, ktorým sa stiahnutý majetok mohol vrátiť, a tými, ktorým ich nebolo možné vrátiť, čo by viedlo k vzniku práva na finančnú náhradu."
49. Tenor nálezu, sp. zn. II. [...] Táto finančná náhrada nemusí byť nevyhnutne rovnocenná so súčasnou trhovou cenou predmetného majetku, ale má umožniť jeho poskytnutie na odstránenie alebo zmiernenie nespravodlivosti spôsobenej komunistickým režimom porovnateľným spôsobom, ako keby to bol prípad vydania prípadu. [...] V situácii, keď sa rozdiel medzi cenou platnou 24. júna 1991 a súčasnou trhovou cenou časom zvýšil do takej miery, že poskytnutie náhrady prvému z nich nemá iný význam ako symbolický význam pre príjemcu v súčasnosti, ale nemožno trvať na doslovnom výklade tohto ustanovenia. § 28a zákona o pozemkoch sa má vykladať tak, že stanovuje základ pre finančnú náhradu, ktorá sa môže zvýšiť [...], aby bola primeraná a primeraná vzhľadom na účel zákona o reštitúcii v závislosti od konkrétnych okolností. "Na jednej strane je zrejmé, že účelom poskytnutia finančnej náhrady, ktorá zodpovedá hlavnému cieľu zákona o reštitúcii (pozri ďalej), a na druhej strane je výška náhrady, ktorá nemusí byť vo všeobecnosti za trhovú cenu, ale je žiaduce, aby sa symbolická suma náhrady podľa príkazu primerane zvýšila.
50. Podobne sa ústavný súd zaoberal finančnou kompenzáciou podľa § 11 zákona o mimosúdnej rehabilitácii v sp. zn. Sporné ustanovenie ustanovilo právo vlastníka majetku štátu, ak by od neho kúpil majetok a musel ho vydať osobe oprávnenej podľa zákona o reštitúcii. Toto tvrdenie bolo výslovne uvedené v oddiele 11 vo výške kúpnej ceny zaplatenej za nákup prípadu. Samozrejme, nákupná cena mohla časom stratiť aj hodnotu v dôsledku rastúcich cien nehnuteľností. V nadväznosti na príslušné rozhodnutie ESLP Ústavný súd dospel k záveru, že účel zákona o reštitúcii "nemôže pozostávať z vrátenia predčasnej a neadekvátnej kúpnej ceny, ale, ako pripomenul Štrasburgský súd, zo zaplatenia takejto sumy štátom, ktorá je primeraná a primeraná za príslušných (a výnimočných) reštitúcií. Preto výklad, že pojem nákupná cena v zmysle článku 11 zákona č. 87 / 1991 Z. z., možno považovať aj za opis iných transakcií, ktoré odrážajú hodnotu nehnuteľnosti ." Ústavný súd sa vo veľkej miere odvolával na svoje rozhodnutia, EDĽP a Najvyšší súd; Uprednostňovaním výkladu umožňujúceho platby vyššie, ako je výslovne stanovená právna náhrada, zamietol návrh na zrušenie článku 11 zákona o mimosúdnej rehabilitácii.
51. Ústavný súd sa v situácii podobnej prejednávanej veci rozhodol pre výklad článku 13 ods. 4 zákona o mimosúdnej rehabilitácii, zmeneného a doplneného zákonom č. 115 / 1994 Z. z., že resituentom (opäť po záveroch EDĽP a Najvyššieho súdu) nemožno poskytnúť finančnú náhradu len v časovom období podľa jednoduchej verzie zákona. Tento výklad súdy označujú za rozšírenie, zatiaľ čo znenie § 13 ods. 4 zákona o mimosúdnej rehabilitácii, zmeneného a doplneného zákonom č. 115 / 1994 Z. z., považuje Ústavný súd za "legislatívnu nekonzistentnosť," ako aj úpravu finančnej náhrady podľa zákona o spolkovej krajine.
52. Spomeňme si aj na rozsudok Najvyššieho súdu zo 16. mája 2012, sp. zn. 28 Cdo. 1603 / 2011, podľa ktorého "ak sa vo výnimočných prípadoch zvýši neprimeranosť náhrady priznanej za nákupné ceny pre osoby, ktoré ako povinná a kedysi zvýhodnená osoba stratili svoju nehnuteľnosť v reštitúcii [...], potom je o to spravodlivejšie (a menej významné ad maius) postupovať mutatis mutandis v prípadoch oprávnených resituentov, ktorým sa majetok nemôže vrátiť a musí sa im poskytnúť finančná náhrada."
53. Je možné zhrnúť, že nedávna judikatúra dospela k záveru, že finančná náhrada podľa pravidiel vrátenia dane sa nemá určiť v historickej sume, ktorá dnes predstavuje zlomok ceny nehnuteľnosti. Tento výklad Ústavný súd považuje za žiaduci a v ostatných prípadoch odkazuje na tieto rozhodnutia a súvisiace rozhodnutia, najmä na jeho vlastné a EDĽP (najmä rozsudok z 5.11.2002 vo veciach Pinco a Pinc proti Českej republike, č. 36548/97).
Účel zákona a výklad zákona praeter legem a contra legem
54. Ústavný súd sa domnieva, že námietka, podľa ktorej právo na finančnú náhradu prevyšujúce ocenenie k dátumu uplatňovania zákona o pôde nie je výkladom, ale skôr súdnym predĺžením právnej normy - analogickým ustanovením nároku na peňažné plnenie zo strany preter legem. Okrem toho najvyšší súd dodal, že takéto ukončenie je v zásade možné, ale z uvedených dôvodov nie je vhodné.
55. Pri postupe kontroly noriem ústavný súd postupuje pred výnimkou v súlade so zásadou prednosti ústavne konzistentného výkladu. Podľa tejto zásady v situácii, keď ustanovenie právnych predpisov umožňuje dva rozdielne výklady, pričom jeden je v súlade s ústavným poriadkom a druhý je v konflikte, neexistuje dôvod zrušiť toto ustanovenie. Táto metóda je založená na zásade oddelenia moci a s ňou spojenej zásade obmedzenia, podľa ktorej, ak je možné dosiahnuť súlad s ústavnými limitmi alternatívnymi prostriedkami, ústavný súd zvolí takú, ktorá obmedzuje legislatívnu právomoc na najnižšiu úroveň [pozri napríklad zistenie 29.1.2008 sp. zn. pl. ÚS 69 / 06 (N 22 / 48 SbNU 243; 269 / 2008 Sb.) ], a ústavne konsonantný výklad možno preukázať rozšírením [pozri napríklad zistenia 22.6.2005 s. Pl. ÚS 13 / 05 (N 127 / 37 SbNU 593; 283 / 2005 Sb.) alebo 7.4.2005 s.
56. V minulosti Ústavný súd viac ako raz zdôraznil, že všeobecné súdy nie sú absolútne viazané doslovným znením zákona, ale môžu sa od neho odchýliť, ak si to vyžaduje účel zákona, história jeho založenia, systematické prepojenie alebo niektorá zo zásad, na ktorých je založené v ústavne konzistentnom právnom poriadku ako celku. Povinnosťou súdov nájsť právo nie je len hľadať priame a explicitné pokyny v právnom texte, ale aj zistiť a sformulovať, čo je špecifické právo, kde výklad abstraktných noriem a ústavných zásad [pozri, okrem vyššie uvedených, napríklad zistenia zo 4. 2. 1997 sp. zn. ÚS 21 / 96 (N 13 / 7 SbNU 87; 63 / 1997 Zb.) a zo 7. 9. 2010 sp. zn. ÚS 34 / 09 (N 187 / 58 SbNU 647)]. Otázkou preto je, do akej miery sa môže odchyľovať od znenia ustanovenia právnych predpisov s cieľom splniť svoj účel.
57. Ústavný súd vo svojich návrhoch na plenárnom zasadnutí 21. mája 1996 v sp. zn. ÚS-st. 1 / 96 (ST 1 / 9 SbNU 471) dospel k záveru, že "záväzná právna úprava nevyhnutne neznamená potrebu doslovného výkladu uplatňovaných ustanovení, ale aj na účely a účel zákona. V prípade rozporu medzi doslovným textom zákona a jeho účelom a účelom zákona je dôležité stanoviť podmienky výkladu e ratione legis pred výkladom jazyka, podmienky, ktoré by mali predstavovať prekážku možnému urážku pri uplatňovaní zákona ." Okrem toho Ústavný súd uviedol, že aj v "na rozdiel od doslovného znenia tohto ustanovenia s cieľom a účelom, ktorého jasnosť a exkluzivita nie sú pochybnosti, výklad e ratione legis možno uprednostniť pred výkladom jazyka." V rozhodnutí z 4.2.1997 sp. zn. Ústavný súd ďalej uviedol, že v takom prípade je potrebné vyhnúť sa urážke a že príslušné rozhodnutie musí byť založené na odôvodnenom argumente. Vo všeobecnosti možno výklad podľa účelu zákona uprednostniť pred jeho doslovným výkladom (ak je účel a jazyk jasný), ale ide o výnimočnú situáciu, ktorá musí byť dôkladne odôvodnená.
58. Zistenie 17. 12. 1997 sp. zn. ÚS 33 / 97 (N 163 / 9 SbNU 399; 30 / 1998 Z. z.) zaujalo ústrednú pozíciu Ústavného súdu: "Ďalší úplne neudržateľný okamih uplatňovania je jeho uplatnenie založený výlučne na jazykovej interpretácii. Jazykový výklad je len počiatočným prístupom k uplatnenej právnej norme. Je to len východiskový bod pre objasnenie a objasnenie jeho významu a účelu (pre ktoré existuje niekoľko ďalších postupov, ako je logický a systematický výklad, výklad e ratione legis atď.). Mechanické uplatnenie, ktoré je abstraktné alebo nevedomé, či už úmyselne alebo v dôsledku nevedomosti, významu a účelu právneho štátu, robí zákon nástrojom odcudzenia a absurdnosti."
59. V záujme úplnosti treba dodať, že sa to odrazilo aj v § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 89 / 2012 Z. z., Občiansky zákonník: "Akékoľvek ustanovenie súkromného práva možno vykladať len v súlade s Chartou základných práv a slobôd a ústavným poriadkom [...], ako aj s neustálym zreteľom na hodnoty, ktoré chráni. Ak je výklad individuálneho ustanovenia rozdelený iba jeho slovami s týmto príkazom, musí sa vzdať. [...] Právny predpis nemôže byť pripojený k žiadnemu inému významu, ako je význam jeho vlastných slov v ich kontexte a jasný zámer zákonodarcu; Ale nikto sa nemôže dovolávať slov zákona proti jeho významu. "
60. Ústavný súd nespochybňuje dôležitosť jazykovej metódy výkladu zákona, poukazuje len na obrysy jeho možného vylúčenia v odôvodnených prípadoch. V prípade viacerých interpretačných alternatív, ktoré vedú k neprijateľným následkom z hľadiska významu a účelu právneho štátu, je takouto mimoriadne potrebnou prioritou pre výklad podľa účelu normy tzv. teleologické zníženie. napr. nález 28.1.2004 sp. zn. ÚS 41 / 02 (N 10 / 32 SbNU 61; 98 / 2004 Zb.)].
61. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v súlade so závermi judikatúry a odbornej literatúry existuje pravidlo ústavne konzistentného výkladu priority, podľa ktorého možno požadovať výklad právneho štandardu contra verba legis, a teda v rozpore s jeho textom (doslovný výklad), ak gramatický význam a účel normy nie sú pochybnosti [pozri zistenie z 28. júla 2009 sp. zl. ÚS 9 / 09 (N 166 / 54 SbNU 117); pozri rozsudok WINTTR, J. Methods and principles of interpretation of law. 2.
62. Účel sporného ustanovenia má byť dovezený na účely zákona o pozemkoch a jeho reštitúcie. Podľa preambuly zákona o pozemkoch bol zákon prijatý okrem iného v snahe zmierniť dôsledky niektorých majetkových nespravodlivostí, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v rokoch 1948 až 1989. Rovnaký účel stanovujú aj iné nariadenia o reštitúcii, ktoré sú rozsiahle a (uvedené aj vyššie) judikatúra najvyšších súdov. Na tento účel Ústavný súd zmeral jednoduché znenie napadnutých a súvisiacich ustanovení v bode II.II ÚS 4139 / 16, v ktorom zistil, že príjemca dostane primeranú finančnú náhradu, ktorej výška podľa výnosu je len základom pre zvýšenie náhrady, ktorá má dnes iba symbolický význam.
63. Na základe vyššie uvedeného a v predchádzajúcej predloženej časti možno zhrnúť, že účel § 16 ods. 1 a § 28a zákona o pozemkoch je nepochybný a zodpovedá pokusu zmierniť niektoré majetkové nespravodlivosti. Zmiernenie nespravodlivosti v oblasti majetku, ktoré podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je judikatúrou zákonodarcu, nie nevyhnutne úplné, vyplýva z toho, že finančná náhrada nemusí nevyhnutne dosiahnuť dnešné trhové ceny nevydaných nehnuteľností. Inými slovami, nemožno ho vyvodiť z týchto vierohodných postulátov, najmä po zistení sp. zn. II. ÚS 4139 / 16, že zámerom (primerané a konzistentné) zákonodarcu bolo poskytnúť finančnú kompenzáciu za trhové ceny. Je to tak aj preto, že § 28a odkazuje na ceny platné 24.6.1991 na základe ocenenia podľa vyhlášky s účinnosťou od 1.1.1989. Je však tiež jasné, že želané zníženie nespravodlivosti takmer o 30 rokov v zásade nezodpovedá súčasným cenám podielu finančnej kompenzácie stanovenej v súlade s vyhláškou.
Zmena okolností, oprávnené očakávania a súčasná prax
64. Ako vyplýva z návrhu, judikatúra ústavného súdu a Najvyššieho súdu, prax Súdneho dvora je teraz stanovená na základe záveru, že finančná náhrada za pozemok, ktorý nebol vydaný podľa zákona o pozemkoch, by sa mala vyplatiť príjemcom nad rámec ocenenia podľa výnosu a nie nevyhnutne za trhové ceny nehnuteľností. S cieľom byť rozumný a primeraný vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu. Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade predchádzajúceho návrhu Najvyššieho súdu na zrušenie sporného ustanovenia bolo východiskovým bodom určiť výšku finančnej náhrady za posúdenie expertom podľa vyhlášky o ocenení (s účinnosťou od dátumu rozhodnutia súdu, pozri vyššie).
65. V prípade návrhu na zrušenie ustanovenia právnych predpisov je, samozrejme, potrebné zvážiť, či aj keď ústavnosť predmetného ustanovenia môže byť hraničná, takéto zrušenie by vôbec mohlo viesť k riešeniu údajných ťažkostí pri uplatňovaní. Tieto problémy sú jednoznačne v popredí, keď sa právne ustanovenie rovnakého pôvodného účelu vykladá a uplatňuje takmer 30 rokov, ale spoločenské okolnosti vrátane cien nehnuteľností a kúpnej sily sa rýchlo zmenili. V zásade existuje konflikt práva proti súdnemu riešeniu nezlučiteľnosti príslušnej časti zákona s dnešnou realitou. Pritom je na zákonodarcovi, aby určil podmienky, skutočnosti a iné predpoklady na zmiernenie nespravodlivosti spôsobenej predchádzajúcim režimom. Inými slovami, je tiež otázkou, či v prípade neexistencie konania zákonodarcu súdny orgán už nevyčerpal hranice svojich právomocí na nájdenie spravodlivých riešení prípadov uplatňovaním nezmenenej právnej normy.
66. Zásada právnej istoty a jej prvok v podobe predvídateľnosti aktov verejných orgánov patria medzi zásady demokratického právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 ústavy [pozri napríklad zistenie z 11.2.2004 sp. zn. Najmä ako jeden zo základných prvkov demokratického právneho štátu zahŕňa požiadavku zachovať nadobudnuté práva, ako aj ochranu dôvery každého jednotlivca v právo, čo znamená aj účinnú ochranu práv jednotlivcov [pozri 13.6.2006 sp. zn. I. ÚS 50 / 03 (N 120 / 41 ColNU 499)].
67. Z toho vyplýva v súlade so zistením v oddiele II.II ÚS 4139 / 16, že príjemcovia majú nárok na primeranú finančnú náhradu, ako aj na ochranu svojich pohľadávok zo strany verejných orgánov a na predvídateľný spôsob, akým orgány štátu rozhodujú o nárokoch na vrátenie. V súčasnej rozhodovacej činnosti sa dospelo k záveru, že resituenti majú nárok na finančnú náhradu v primeranej a primeranej miere a ich presné určenie je vecou jednotlivých prípadov. Žiadateľ a úrad požiadajú o aproximáciu mechanizmu výpočtu výšky náhrady; Podľa Najvyššieho súdu by zrušenie sporného ustanovenia údajne pomohlo zachovať súlad judikatúry, keďže súdy by neboli obmedzené vyhláškou.
68. Z pripomienok úradu a príslušného poukazu Najvyššieho súdu však vyplýva, že prax úradu nie je úplne v súlade s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej súdy poskytujú zvýšenú finančnú náhradu v porovnaní s príkazom, napríklad v rámci príkazu na ocenenie. Najvyšší súd vyhlásil, že úrad nie je striktne povinný (slovom Najvyššieho súdu "pomenovaného") rešpektovať súdny výklad kľúčových ustanovení zákona o pôde, a preto môže poskytnúť finančnú kompenzáciu na historickej úrovni. Tento postup následne kritizoval Najvyšší súd vo svojej odpovedi. Právnické osoby, ktoré nie sú spokojné s výškou takejto náhrady, potom nemajú inú možnosť ako obrátiť sa na súdy; Takýto postup je časovo náročný a zaťažujúci štátny prístroj. Podľa úradu bola finančná náhrada stále vyplatená v cenách roku 1991 a odvolacie súdy skutočne zvýšili finančnú kompenzáciu. Úrad sa tiež domnieva, že určené súdy môžu byť desaťkrát vyššie. Okrem toho je dôkazom konanie na určenie výšky finančnej náhrady pred všeobecnými súdmi, na ktorých vznikol návrh na zrušenie sporného ustanovenia. Ústavný súd preto svoje ďalšie preskúmanie zakladá na predpoklade, že súdna prax je jednotná v prístupe k určovaniu výšky náhrady škody nielen na základe uznesenia, ale nie je úplne jednotná osobitným spôsobom, ktorým sa stanovuje výška náhrady v jednotlivých prípadoch. Naopak, úrad sa zjavne zdráha poskytnúť náhradu škody v súlade s postupom, v ktorom tak robia súdy, a skôr sa snaží určiť náhradu škody podľa vyhlášky, t. j. za historické ceny (pozri vyššie uvedené pripomienky).
Uplatnenie všeobecných úvah v prejednávanej veci
69. Na základe uvedených úvah Ústavný súd dospel k záveru, že výklad sporného ustanovenia rozsudku Súdu prvého stupňa vo veci C-4139 / 16 je dostatočný, keďže opačný výklad vedie k neprijateľným záverom. Pravidlá reštitúcie boli prijaté na konkrétny účel a po tom, čo niektoré nároky neboli vyrovnané takmer 30 rokov po platnosti zákona o pozemkoch, predmetný legislatívny nesúlad nemožno uložiť na úkor reštituentov, pričom výška náhrady v cenách z roku 1991 je nekalá. V takom prípade je vhodné uprednostniť teleologický výklad sporných a súvisiacich ustanovení a obmedziť doslovný výklad vedúci k neprijateľným a protiústavným dôsledkom. Odpoveď na otázku zrušenia sporného ustanovenia spočíva vo vzťahu zvoleného výkladu k právnej istote a legitímnej dôvere založenej na súčasnej praxi a pravdepodobnom vplyve na následné rozhodovacie činnosti. V skutočnosti, aj keby výklad takto navrhnutého zákona nebol dostatočný na zmiernenie určitých nespravodlivostí v oblasti majetku z obdobia bezprávia, ustanovenia zákona o pôde sa nemohli považovať za ústavne konzistentné.
70. Účastníci výkladu práva praeterom legemom alebo contra verba legis súhlasia s Najvyšším súdom, že takýto výklad je žiaduci v odôvodnených prípadoch a na základe praxe a výučby všeobecne akceptovaný. Už sa však nemôže stotožniť s dôvodmi, pre ktoré žalobkyňa považuje tento výklad sporného ustanovenia za celkovo neudržateľný. Ústavný súd sa domnieva, že nastolené problémy, z ktorých niektoré sú pravdepodobne stále prítomné pri rozhodovaní o reštitúciách z dôvodu času, ktorý uplynul od prijatia reštitúcie, by nevyriešili zrušenie sporného ustanovenia. Naopak, znamenalo by to ďalšie riziká spojené s urovnaním rozhodovacej praxe uplatňovaním veľmi neurčitej právnej normy. V prípade zrušenia sporného ustanovenia by prvá veta § 16 ods. 1 zákona o pozemkoch znela: "Za pozemok nevydaný podľa tohto zákona a za ktorý nemožno poskytnúť žiadnu inú pôdu, náhrada v hotovosti rovnajúca sa stiahnutej cene pozemku... pokiaľ tento zákon neustanovuje inak (odsek 14 ods. 8). "V skutočnosti v prípade deregulácie bude predmetom sporu otázka určenia ceny pozemku, o ktorom vláda vyjadrila nejednoznačnosť a ktorého určenie by bolo ďalšou úlohou štátnych orgánov. Vzhľadom na skutočnosť, že už bolo (a teraz sa opakovane) dovezené, že poskytovanie finančnej kompenzácie" mechanicky "pri cenách podľa vyhlášky nie je v súlade s ústavným poriadkom. Podľa hypotetického znenia § 16 ods. 1 prvého zákona o spolkovej krajine by teda rozhodujúci orgán nebol viazaný žiadnou podmienkou na určenie aspoň výšky finančnej náhrady.
71. Jedným z dôvodov návrhu bolo dať Najvyššiemu súdu podnet zákonodarcu prijať jasné a spravodlivé opatrenia na určenie výšky finančnej náhrady. Po zistení strany II ÚS 4139 / 16 bolo sporné ustanovenie ústavne vykladané, zákonodarca nezmenil príslušné právne predpisy. Hoci sa zdá byť možné predstaviť si vhodnejšiu verziu zákona vzhľadom na pokročilé rozhodovanie o reštitúciách, z ktorých veľká väčšina už bola vyriešená, nezdá sa veľmi pravdepodobné, že by zákonodarca o tejto otázke znovu prerokoval. Táto okrajová možnosť nemôže postačovať na zrušenie sporného ustanovenia. Posudzovaný prípad je neporovnateľný s otázkou, ktorá bola vznesená na Najvyššom súde nájdenej sp. zn. pl. ÚS 16 / 99, ktorým Ústavný súd zrušil celú časť piateho zákona č. 99 / 1963 Z. z., Občiansky zákonník, v znení zmien a doplnení, ktorý riadi tzv. správne súdnictvo. V tomto prípade normotvorca zmenil a doplnil novú oblasť právneho štátu protiústavným spôsobom vzhľadom na rozdelenie času a na potrebu prijať určité právne predpisy, ktoré by boli úplne odlišnou situáciou.
72. Naopak, keď bolo sporné ustanovenie zrušené, otvorilo by to možnosť pre celú škálu interpretačných alternatív § 16 ods. 1 prvého zákona o spolkovej krajine. Rozhodovací postup by pravdepodobne opäť musel byť zjednotený činnosťami najvyšších súdov, prípadne aj vykonávaním ústavne konzistentného výkladu. Tento výklad je však už dostupný verejným orgánom. Okrem toho sa vláda prikláňa k skutočnosti, že pri určovaní výšky finančnej kompenzácie by sa mali zvážiť konflikty záujmov, ako je napríklad bremeno náhrady vyplácanej za štátny rozpočet atď. Hoci takýto verejný záujem prima facie nemožno uprednostniť pred nárokmi jednotlivých resituentov, musí sa uznať za relevantný. Ak sú už súdy zjednotené, aby platili finančnú náhradu, nie podľa nariadenia, ale aj podľa trhových cien, otvorili by priestor na poskytnutie náhrady v celom tomto rozsahu zrušením sporného ustanovenia. Zákon by stratil aspoň čiastočný (aj keď nevhodný) prístup k času, na ktorý sa náhrady vzťahujú ako základ pre stanovenie základu náhrady. Riziko nerovnosti pri zmierňovaní nespravodlivosti v oblasti majetku (v prípade potreby výskyt ďalšej nespravodlivosti) by nebolo vylúčené zrušením sporného ustanovenia.
73. Najvyšší súd tiež dospel k záveru, že v prípade súladu s návrhom by sa § 16 ods. 1 zákona o pôde mohol považovať za osobitné ustanovenie proti § 28a toho istého zákona, t. j. s cieľom určiť výšku náhrady podľa vyhlášky by "uviedol inak." Po hypotetickom zrušení sporného ustanovenia by však vzhľadom na vyššie uvedený právny predpis nebol výslovne stanovený. Z jednoduchého vypustenia odkazu na § 28a zákona o pozemkoch by nebolo možné dospieť k záveru, že tento zákon vylučuje určenie výšky náhrady nevydaných nehnuteľností podľa ich historickej ceny alebo rozsahu, v akom môže alebo by mala byť akákoľvek kompenzácia blízka trhovým cenám.
74. Ďalšou námietkou Najvyššieho súdu a úradu je údajná nešpecifickosť požadovaného postupu na určenie výšky finančnej náhrady. Tvrdí sa, že nie je jasné, kedy sa má uplatniť cena nehnuteľnosti alebo akým spôsobom sa má určiť primeraná a primeraná výška finančnej náhrady. Ústavný súd sa domnieva, že určenie výšky náhrady je vecou jednotlivých prípadov na základe posúdenia všetkých relevantných osobitných okolností prípadu. Nie je úlohou ústavného súdu, aby rozhodol o osobitnom postupe Všeobecného súdu, ktorý sa týka proporcionality výšky náhrady. Tento postup povahy veci nemožno vo všeobecnosti definovať ako vhodný v každom jednotlivom prípade. Okrem toho má ústavný súd právomoc posudzovať len ústavnosť sporného ustanovenia; predloženie pokynov na uplatnenie daného pravidla v každej hypotetickej situácii však nie je súčasťou ústavne konzistentného výkladu. Ústavný súd uznáva, že je ťažké určiť čas ukotvenia ceny nehnuteľnosti. V minulosti Ústavný súd rozhodol, že finančná náhrada nemusí byť nevyhnutne rovnocenná súčasnej trhovej cene, ale napriek tomu má umožniť zmierenie alebo zníženie nespravodlivosti, ako by to bolo v prípade vydania prípadu. Táto myšlienka stanovenia primeranej a primeranej výšky náhrady je dostatočná na vylúčenie porušovania ústavne zaručených práv jednotlivcov. Bližšia forma určenia výšky náhrady závisí od zovšeobecňovania špecifík jednotlivých prípadov, ku ktorým sa ústavný súd nevolá na úrovni všeobecného práva. Napokon, ani účastníci konania, ani vedľajší účastníci konania nepredložili ústavnému súdu príklady rozhodnutí, ktoré by poukazovali na podstatne odlišné určenie výšky pohľadávok na základe rôznych operatívnych momentov na ocenenie nehnuteľnosti.
75. Neústavnosť sporného ustanovenia preto nemôže spôsobiť, aby Najvyšší súd otvoril ďalšie otázky pri určovaní výšky náhrady zo strany všeobecných súdov, ako to údajne spôsobilo zistenie sp. zn. II. ÚS 4139 / 16. Ak by sa Najvyšší súd domnieval, že ústavný súd by mal zrušiť sporné ustanovenie a zároveň rozhodnutím o štandardnom kontrolnom postupe uvedenom v článku 87 ods. 1 písm. b) zmluvy, a) Ústava navrhuje osobitné pravidlá a predpoklady na výpočet výšky náhrady, ústavný súd by konal ako "pozitívny zákonodarca" a nachádzal by sa mimo obmedzení právomocí, ktoré mu ústava priznáva. Je samozrejmé, že špecifikovanie všeobecných právnych pravidiel výkladom alebo vypĺňaním medzier v právnych predpisoch je na základe jednotlivých prípadov na úrovni všeobecného práva úlohou všeobecných súdov. Toto tvrdenie bolo zamietnuté námietkou Súdu prvého stupňa, podľa ktorej výklad sporného ustanovenia bol neprípustný ustanovením právnej normy, ktorá údajne vedie k neurčeniu výpočtu primeranej náhrady. Práve úlohou najvyššieho orgánu vo veciach patriacich do právomoci súdov (článok 92 ústavy) je zjednotiť uplatňovanie sporného ustanovenia.
76. Ústavný súd rozhodne nesúhlasí s údajnou nezákonnosťou dozorného orgánu pri určovaní výšky finančnej náhrady podľa súdneho, ústavne konzistentného výkladu sporného ustanovenia, ale podľa výkladu doslovného. Samotný úrad pripúšťa, že tým resituentom, ktorí sú ochotní obhájiť svoj nárok pred súdmi (ktoré vysvetľujú ustanovenia uvedeného zákona o pôde v súlade s uvedenými ustanoveniami), sa poskytuje séria vyšších finančných náhrad. Okrem toho si vláda uvedomuje aj žiaduci spôsob stanovenia finančnej kompenzácie, a to nielen za historické ceny podľa vyhlášky. Na úrad sa vzťahuje Ministerstvo poľnohospodárstva (§ 1 ods. 4 zákona č. 503 / 2012 Z. z., Štátneho pozemkového úradu a o zmene niektorých súvisiacich zákonov). Článok 89 ods. 2 Ústava je vykonateľná rozhodnutiami ústavného súdu, ktoré sú záväzné pre všetky inštitúcie a osoby. Nález sp. zn. II. ÚS 4139 / 16 bol vykonaný ústavne konzistentným výkladom príslušných ustanovení zákona o pôde. Rovnako ako v prejednávanej veci ide o rozsudok vo veci samej, ktorý je zjavne súčasťou podstaty zistenia. Podobne ako v súčasnom rozhodnutí ústavného súdu, aj pomer predchádzajúcich zistení je založený na tomto výklade sporného ustanovenia, preto niet pochýb o tom, že jeho ústava je záväzná pre všetky inštitúcie a osoby.
77. "dobrovoľná" neschopnosť orgánu poskytnúť vyššiu finančnú náhradu doviezla Najvyšší súd z bodu 77 sp. zn. Odvolací oddiel Najvyššieho súdu však pokračuje vyhlásením ústavného súdu, že takýto výklad je ústavne neudržateľný a že nemožno ignorovať, že prax dodržiava jedno z kritérií ústavného preskúmania takzvanej reštitúcie. Preto aj v tomto prípade Ústavný súd považuje prax orgánu za najrizikovejšie miesto v súčasnom preskúmaní. Vzhľadom na jasné dôsledky článku 89 ods. 2 ústavy a ústavne konzistentného obsahu sporného ustanovenia však táto nežiaduca prax sama osebe nevedie k zrušeniu sporného ustanovenia. Na druhej strane je povinnosťou úradu, záväzné zistenia ústavného súdu, rozhodovať v súlade s ústavou.
78. Okrem toho ústavný súd vo svojom rozhodnutí vo veci sp. zn. II. Takisto sa pripomenulo, že situácia, v ktorej úrad "nevyhlasuje verejné ponuky z dlhodobého hľadiska alebo ich nevyhlasuje v nedostatočných množstvách, už nie je počas mnohých rokov výnimočná." Úrad preto nemôže argumentovať, že súdom by bola poskytnutá nadmerná náhrada príjemcom v dôsledku ich údajnej pasivity s cieľom vyhovieť ich nárokom v inej forme. Podobne restituentov nemožno účtovať ekonomicky zaťažujúce platby finančnej náhrady za nevydané nehnuteľnosti.
79. Ďalšou námietkou je údajná nerovnosť príjemcov, ktorých pohľadávky sú alebo budú vyrovnané v rôznych časoch. Zmiernenie niektorých nespravodlivostí v oblasti majetku trvalo 30 rokov na základe nie vždy úplne primeraných právnych predpisov (ktoré však nie je možné vždy uložiť demokratickému zákonodarcovi). Podľa ústavného súdu nemožno v praxi úplne očakávať, že rozhodnutie udeliť reštitúciu bude v každom prípade prísne v súlade s abstraktnou zásadou rovnosti, ktorej porušenie je všeobecným vážnym ústavným nedostatkom. Nejde o schválenie náhodnosti praxe štátnych orgánov, ale čiastočne o výsledok nemerateľnej rýchlosti tvorby právnych predpisov a zvýšenia cien nehnuteľností. Aj vzhľadom na zložitosť a časovú náročnosť legislatívneho procesu, najmä pokiaľ ide o citlivé otázky reštitúcie, nemožno očakávať, že príjemcovia dostanú v rokoch 1991 a 2021 presne rovnakú rovnocennú náhradu. Hoci takáto lehota je dostatočne dlhá na to, aby mohla prijať aspoň čiastočne vhodnejšie právne opatrenia, nie je v právomoci súdov, aby plne kompenzovali akékoľvek nedostatky. Ak nie je jasné, či by zrušenie sporného ustanovenia viedlo k odstráneniu alebo aspoň k zmierneniu týchto možných nerovností, a ak nie je možné, po 30 rokoch očakávať, že prijatie nového, praxe a rovnosti reštituentov jasne zlepší právne predpisy, táto námietka nestačí na odôvodnenie hanlivého zásahu ústavného súdu.
80. Vláda môže tvrdiť, že v prípade vecnej súvislosti medzi týmto prípadom a prípadmi posudzovanými podľa zákona o mimosúdnej rehabilitácii by sa do tejto inej oblasti reštitúcie mohla preniesť aj akákoľvek nezrovnalosť vo výklade (pozri vyššie uvedené zistenia). V čase uzavretia bezprostredného oslobodenia od súdneho príkazu spôsobeného predchádzajúcou schémou by takýto akt bol neprimeraným zásahom do právnej istoty a oprávnených očakávaní právnych subjektov. Ani po potenciálnom zrušení sporného ustanovenia by zákonodarca nedostal záruky na zlepšenie súčasnej situácie. Preto je ústavný súd naklonený zachovať súčasný stav štátu, ktorý je založený na všeobecnom výklade sporného ustanovenia viac ako tri a pol roka.
Záver
81. Ústavný súd nezistil žiadny dôvod na odklon od už vypracovaného záveru o ústavne konzistentnom výklade sporného ustanovenia, ktorý by si vyžadoval jeho navrhovanú hanlivú intervenciu. Ústavný súd dospel k záveru, že v rozpore s ústavným poriadkom je výklad sporného ustanovenia len doslovný, aj keď v jasnom jazyku, a nie výklad zohľadňujúci jeho účel, ktorý preto musí mať prednosť. Je to najmä preto, že už existuje zhoda v rozhodovacom procese o výklade a uplatňovaní sporného ustanovenia a každá hypotetická intervencia v tejto praxi musí mať osobitný charakter a musí byť zvlášť starostlivo zvážená. Prostredníctvom tohto plenárneho nálezu, ako aj predchádzajúcich zistení ústavného súdu, najmä sp. zn. II. Ústavný súd preto zamietol návrh Najvyššieho súdu z dôvodov uvedených v § 70 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil č. 81 / 2021 Z. z., o návrhu na zrušenie § 16 ods. 1 zákona č. 229 / 1991 Z. z., o úprave majetkových vzťahov s pôdou a iným poľnohospodárskym majetkom, v znení zmien a doplnení |
|---|---|
| Typ predpisu | Zistený ústavný súd |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 23.02.2021 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0