Oznámenie ústavného súdu č. 141 / 2022 Zb.
Oznámenie ústavného súdu o prijatí stanoviska plenárneho zasadnutia ústavného súdu z 10. mája 2022 sp. zn.
Platný
Oznámenie ústavného súdu
Verzie znenia:
31.05.2022
141
OZNÁMENIE
Ústavný súd
Plenum ústavného súdu bolo prijaté 10. mája 2022 pod sp. zn. pl.
nasledujúce stanovisko:
Porušenie článku 36 ods. 1 a článku 40 ods. 1 Charty základných práv a slobôd v spojení s článkom 2 ods. 2 Charty základných práv a článku 1 ods. 1 a článku 2 ods. 3 Ústavy Českej republiky, ak oddeliteľná časť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle článku 258 ods. 2 trestného zákonníka alebo článku 265k ods. 2 trestného zákonníka, neobsahuje len čiastočne uspokojivé vyhlásenie (vo vete o treste alebo ochrannom opatrení, odškodnení atď.) a ak je to vhodné, neobsahuje osobitné vyhlásenie o zamietnutí alebo zamietnutí odvolania; podmienkou je, aby sa vo vyhlásení dôvodov zaoberala všetkými príslušnými námietkami.
Odôvodnenie
Skutkové okolnosti a obsah napadnutých rozhodnutí
1. Ústavné sťažnosti podľa článku 87 ods. 1 písm. d) Ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava"), ktoré boli podané na základe sp. zn. IV. ÚS 1448 / 21, navrhovateľ žiada zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu z 27. 1. 2021 č. 3 Tdo 840 / 2020-8413, rozsudok Najvyššieho súdu Prahy (ďalej len "Najvyšší súd") z 25. 11. 2019 č. 6. Spolu s tým je sťažovateľ proti činnosti regionálneho súdu, ktorý mu nariadil vykonávať trest odňatia slobody.
2. Ústavná sťažnosť a jej prílohy uvádzajú, že napadnutý rozsudok regionálneho súdu uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania podvodu podľa § 209 ods. 1 a § 5 písm. a) zákona č. 40 / 2009 Z. z., trestný zákonník, v znení neskorších predpisov.
3. Najvyšší súd v odvolacom konaní zrušil rozsudok regionálneho súdu v tej časti, ktorá sa týkala náhrady škody jednej z obetí, ktorej priznal nižšiu sumu (944 067) CZK a v ostatných prípadoch ho postúpil na občianskoprávne konanie. Týmto spôsobom Najvyšší súd napravil chybu v písaní v písomnej kópii rozsudku regionálneho súdu, v ktorom súd omylom nariadil jednej z obetí zaplatiť dve sumy. Bolo to teda mätúce vyhlásenie, ktoré vyvolalo neistotu týkajúcu sa povinností sťažovateľa.
4. Napriek rozsudku Najvyššieho súdu sťažovateľ podal žalobu, ktorú Najvyšší súd zamietol napadnutým uznesením podľa § 265i ods. 1 písm. e) trestného poriadku ako zjavne neopodstatnenú. Pre prebiehajúce konanie vo veci návrhu IV komory je dôležité, aby Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobnejšie nastolil námietku (nie) proti existencii chýbajúceho aktu rozhodnutia odvolacieho súdu, konkrétne otázku, ktorú teraz položila IV komora podľa článku 23 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, aby zaujal stanovisko. V napadnutom rozsudku Najvyšší súd čiastočne vyhovel odvolaniu podanému na nápravu "typickej chyby" vyplývajúcej z nesprávneho prepisu rozsudku (rozsudok bol preto vyhlásený za fakticky správny). Najvyšší súd uznal, že takúto chybu možno napraviť opravným uznesením podľa § 131 ods. 1 zákona č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní Súdneho dvora (trestné právo) v znení neskorších predpisov, ale zároveň odvolacím súdom, ktorý s cieľom zachovať právnu istotu (vo výške sumy) prijal zrušenie napadnutého rozsudku. Okrem toho odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu jasne ukazuje rozsah jeho preskúmania odvolania a úplné urovnanie odvolania. Podľa neho to nebolo chýbajúce vyhlásenie, ak Najvyšší súd čiastočne zrušil rozsudok regionálneho súdu a zvyšok odvolania už nebol zamietnutý iným vyhlásením. V skutočnosti sa zamietavé vyhlásenie uplatňuje len vtedy, ak je odvolanie ako celok zamietnuté. Toto konanie, podľa Najvyššieho súdu, bolo dôsledne akceptované ústavným súdom (sc. nikdy výslovne neuvádzal takúto chybu), hoci v niektorých nedávnych zisteniach zaujal úplne iný názor (pozri ďalej). Najvyšší súd však zachoval závery svojich predchádzajúcich rozhodnutí, ktoré boli napadnuté ústavnými sťažnosťami, ktoré boli zamietnuté zo zrejmých neopodstatnených dôvodov (pozri uznesenie zo 6.10.2020 sp. zn. II. ÚS 2195 / 20 a 3.3020 sp. zn. I. ÚS 364 / 20). Najvyšší súd založil svoju prax na tom, že tajný tajný formalizmus, vyjadrený v (rubberizovaných) zisteniach z 10.7.2018 sp. zn. IV. ÚS 1272 / 18 (N 123 / 90 ColLNU 83), z 9.10.2018 sp. zn. IV. ÚS 597 / 18 (N 168 / 91 SbNU 117) a zo 16.7.2019 sp. zn. I. ÚS 448 / 19 (N 133 / 95 ColLNU 116), by mohol v dôsledku toho spôsobiť škodu na právach obvinených osôb, keďže by len predĺžil trestné konanie a zvýšil svoje náklady z formálnych dôvodov. Tým, že odvolací súd zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa len v jeho časti, implicitne potvrdil správnosť zvyšnej časti tohto rozhodnutia.
5. Dotknutá komora pripomína, že vzhľadom na predmet tohto konania nie je potrebné predložiť ďalšie argumenty ostatným častiam napadnutých rozhodnutí Všeobecného súdu v súvislosti s konaním podľa článku 23 zákona o ústavnom súde.
Argument sťažovateľa
6. Sťažovateľ tvrdí, že Najvyšší súd nerozhodol správne o celej jeho petícii. Odvolanie sťažovateľa preto nebolo právoplatne rozhodnuté a "rozsudok" Najvyššieho súdu nemohol získať právnu autoritu. Okrem toho sťažovateľ kritizuje Najvyšší súd za to, že sa snažil "o opravu chyby v písaní" "v súlade s postupom stanoveným v oddiele 258 ods. 1 trestného zákonníka, keďže sa dotýka iných situácií (nesprávne určená škoda). Ak odvolací súd nezruší žiadnu časť rozsudku Súdu prvého stupňa a neodmietne odvolanie, rozhodnutie nemožno považovať za správne (sc. správne). Túto chybu nemožno napraviť ani v odôvodnení rozhodnutia, ktoré nie je vykonateľnou časťou. Sťažovateľ (odkaz na zistenia uvedené v záhlaví) považuje prax všeobecných súdov za neurovnanie celej petície za protiústavnú a v rozpore s judikatúrou ústavného súdu. Podľa sťažovateľa znenie oddielu 256 trestného poriadku nebráni takémuto konaniu. Podľa sťažovateľa je žiaduce, aby sa tak ako v občianskoprávnom konaní všetky otázky riešili vždy výslovne v trestnom konaní. Podľa sťažovateľa nesplnenie tejto povinnosti viedlo k mimoriadne vysokému porušeniu ústavnej ochrany.
7. Okrem toho sťažovateľ tvrdí, že existuje takzvaný extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a závermi všeobecných súdov. Súdy tiež nevykonali navrhované dôkazy bez riadneho odôvodnenia a posúdenie niektorých predložených dôkazov je v rozpore s pravidlom dubio pre opakovanie. Sťažovateľ najmä zdôrazňuje, že v dôsledku jeho dlhodobej duševnej choroby je jeho trestná zodpovednosť vylúčená, ako sa uvádza v prvom rozsudku regionálneho súdu. Rozhodla presne naopak bez toho, aby objasnila svoj odlišný prístup (v porovnaní s hodnotou rôznych odborných stanovísk a medzi odborníkmi považovala "profesionálnu rivalitu"). Najvyšší súd následne ostro kritizoval znalecký posudok o zdravom rozume sťažovateľa, ale vyšiel z novo predloženého stanoviska bez vypočutia odborníka, pričom niekoľko svedectiev poukázalo na neobvyklé správanie sťažovateľa pri posudzovaní otázky. Neschopnosť sťažovateľa posúdiť jeho konanie sa preukazuje aj zastavením trestného stíhania (pre nepríčetnosť) za opakované ohrozenie prokurátora v tomto prípade (potom zopakoval konanie proti sudcom odvolacieho súdu), jeho odporom voči výkonu obhajoby navrhovaných žalôb (čo zjavne slúži jeho prospechu) alebo jeho vlastným predložením znaleckého posudku, ktorý mu slúži. Okrem toho bol sťažovateľ na návrh prokuratúry v roku 2018 vo svojom vlastnom práve výrazne obmedzený.
Dôvod položiť na plenárne zasadnutie otázku podľa článku 23 zákona o ústavnom súde
8. Podľa článku 23 zákona o Ústavnom súde je v záujme konzistentnosti rozhodovacích činností ústavného súdu potrebné, aby komora v rámci svojej rozhodovacej činnosti dospela k právnemu stanovisku, ktoré sa odchyľuje od právneho stanoviska ústavného súdu, ako sa uvádza v rozhodovacom rozhodovacom rozhodnutí ústavného súdu. Vzhľadom na to, že IV. komora dospela k takémuto stanovisku v konaniach týkajúcich sa predmetnej ústavnej sťažnosti, vyjadruje svoje stanovisko k návrhu (pozri bod 4).
9. Ústavný súd dospel k záveru, že "ustanovenie rozsudku závisí od existencie vinného rozsudku a podľa ústavného súdu nie je možné, aby Najvyšší súd zrušil len rozsudok vo veci samej bez toho, aby sa zaoberal sporným žalobným dôvodom - otázka viny zostáva otvorená a vytvára právnu neistotu po rozhodnutí odvolacieho súdu. Ak v napadnutom uznesení chýba akékoľvek rozhodnutie o zavinení sťažovateľa (sťažovateľov), nie je zároveň zrejmé, či Najvyšší súd zrušil trest len na žiadosť žalobcu alebo len žalobcov, alebo akým spôsobom sa zaoberal inými žalobnými dôvodmi."
10. IV. ÚS 597 / 18 Ústavný súd uviedol, že "Krajský súd v Brne nerozhodoval o odvolaní spôsobom stanoveným v trestnom poriadku, podľa ktorého odvolací súd zamietne odvolanie (§ 266, § 253 ods. 1 a ods. 2), odmietne (§ 253 ods. 3 a 4) alebo úplne alebo čiastočne zruší napadnuté rozhodnutie (§ 257, 258), ale rozhodol, že len zrušil nárok na náhradu škody. Podľa ústavného súdu nie je možné, aby odvolací súd sám zrušil iba vyhlásenie o odškodnení bez toho, aby sa rozhodol odvolať proti vyhláseniam o vine a následne aj proti rozsudku ."
11. Vo veci C-448 / 19 Ústavný súd dospel k záveru, že "Ústavný súd však vo svojom rozsudku o treste vo vzťahu k sťažovateľovi považoval námietku sťažovateľa za opodstatnenú, že najvyšší súd v výroku napadnutého uznesenia len zrušil napadnuté rozsudky Okresného súdu v Louny a regionálneho súdu v Ústí nad Labem a zrušil zvyšok svojho odvolania proti vinnému dôvodu. Napriek tomu, že z dôvodov napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu možno konštatovať, že zaujal negatívny postoj voči námietkam sťažovateľa voči žalobnému dôvodu viny, v žiadnom prípade toto stanovisko neodzrkadľoval až do výrokovej časti svojho rozhodnutia, t. j. že nerozhodol, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá alebo zamietnutá v zostávajúcej časti. Z dožiadaného trestného spisu, ako aj z napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ vo svojej žiadosti namietal nielen proti rozsudku regionálneho súdu v Ústí nad Labem a rozsudku Okresného súdu v Louny, ale proti všetkým rozsudkom odvolacieho súdu. V rozsudku Sp. IV, ÚS 1272 / 18, citovanom sťažovateľom, Ústavný súd uviedol, že rozsudok vo veci samej závisí od existencie vyhlásenia o vine, a preto nie je možné, aby Najvyšší súd zrušil iba rozsudok bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zaoberal spornou žalobou o vinu. V takom prípade zostáva otázka viny otvorená po rozhodnutí odvolacieho súdu a vytvára právnu neistotu. Keďže v prejednávanej veci došlo k rovnakej situácii, nemožno ju vyriešiť inak ako zrušením napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu, ktorý rozhodne o vine a treste." V záujme úplnosti je potrebné zdôrazniť, že toto zistenie tiež obviňuje všeobecné súdy z toho, že nezohľadňujú bankrot sťažovateľa ako okolnosti relevantné pre posúdenie jeho trestnej zodpovednosti.
12. Zo záverov týchto zistení a z tvrdenia sťažovateľa vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu (ako súdu odvolateľa) jasne ukazuje rozsah jeho preskúmania odvolania a že z jeho odôvodnenia vyplýva, že odvolanie proti námietke viny a trestu sa považovalo za neopodstatnené, čo podrobne vysvetlil. Okrem toho Najvyšší súd vyhlásil: "Rozkaz o zamietnutí odvolania podľa oddielu 256 trestného poriadku sa zohľadňuje len v prípadoch, keď ide o úplné potvrdenie zákonnosti a racionálnosti napadnutého rozsudku a konania pred ním. V situácii, keď napríklad odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok Súdu prvého stupňa je nezákonný iba v rozsudku o treste (alebo vo vyhlásení o odškodnení), už nemôže rozhodnúť o zvyšnej časti odvolania iným vyhlásením tým, že zamietne odvolanie podľa § 256 trestného zákonníka vo vzťahu k tejto časti, keďže odvolanie žalovaného predstavuje jediný celok. Okrem toho zo zásad uvedených v oddiele 258 ods. 1 a 2 trestného zákonníka a v oddiele 256 trestného zákonníka, ktorými sa riadi rozhodnutie odvolacieho súdu po preskúmaní rozsudku Súdu prvého stupňa (oddiel 254 trestného zákonníka), vyplýva, že ak sa odvolací súd domnieva, že iba veta (alebo rozsudok o náhrade) je chybná, rozhodne, že ostatné vyhlásenia v rozsudku Súdu prvého stupňa, t. j. výroková časť rozsudku Súdu prvého stupňa a výroková časť výroku rozsudku (spolu s výrokovou časťou tohto vyhlásenia), a nie sú dotknuté v tomto rozsahu."
13. Najvyšší súd tiež pripomenul, že ústavný súd prijal toto konanie v minulosti (napr. v uzneseniach z 20.12.2016 sp. zn. III. ÚS 3806 / 16, 16.10.2018 sp. zn. IV. ÚS 2135 / 18, 21.5.219 sp. zn. IV. ÚS 4042 / 18, 3.6.2019 sp. zn. III. ÚS 1836 / 18, 30.8.2019 sp. zn. II. ÚS 2710 / 19, 30.8.2019 s. zn. II. ÚS 2165 / 19 alebo 24.9.2019 s. IV. ÚS 2293 / 19), ale v niektorých nedávnych prípadoch zaujal iný názor na túto otázku. V súlade s inými uzneseniami Najvyššieho súdu sa tento súd rozhodol zachovať svoje predchádzajúce závery. Doslova uviedol, že podľa týchto iných uznesení "možné dodržiavanie prvoradého právneho formalizmu v zmysle zistenia ústavného súdu z 10.7.2018 sp. zn. IV. ÚS 1272 / 18, zistenie z 9.10.2018 sp. zn. IV. ÚS 597 / 18 alebo zistenie zo 16.7.2019 sp. zn. I. ÚS 448 / 19 by mohlo viesť k poškodeniu obvinených pri uplatňovaní jeho ústavných práv na spravodlivý proces. V skutočnosti, ak by Najvyšší súd dôsledne sledoval uvedené zistenia ústavného súdu, musel by najprv nariadiť odvolaciemu súdu, aby v rámci súkromného rokovania ukončil svoje pôvodné rozhodnutie v súlade s článkom 2651 ods. 2 trestného zákonníka. Odvolací súd by potom musel opätovne nariadiť verejné zasadnutie a výslovne rozhodnúť o vine a treste obžalovaného. Obžalovaný (a jeho advokát) by potom spustil novú lehotu na povolenie, aby bolo možné oprávnene predpokladať, že prípad by sa vrátil na Najvyšší súd s obdobím niekoľkých mesiacov. To by bolo nepochybne v rozpore so zásadami rýchlosti a hospodárnosti konania, ktoré v dôsledku toho nemusia byť v prospech odvolateľa (najmä v súvislosti so situáciou, keď je vo väzení). Zároveň Najvyšší súd v uvedených rozhodnutiach zdôraznil, že hoci odvolací súd výslovne zamietol odvolanie žalovaného v časti námietok, o ktorých nesvedčil, implicitne potvrdil presnosť všetkých ostatných vyhlásení odsudzujúcich rozsudok. Preto, ak sa oba súdy nižších inštitúcií riadne zaoberali všetkými námietkami žalovaného a poskytli mu primeranú ochranu všetkých jeho práv, žiadne z jeho základných práv, najmä práva na spravodlivý proces, by ich konanie nemohlo byť porušené. Na záver, najvyšší súd dodal do týchto rozhodnutí, že by bolo možné odôvodnene predpokladať, že po ukončení rozsudku Súdu prvého stupňa v požadovanom smere by sa jeho dôvody (už vo svetle odôvodnenia tohto rozhodnutia) nezmenili, takže Najvyšší súd by však bol v rovnakom postavení niekoľko mesiacov. Súd prvého stupňa preto v týchto rozhodnutiach dospel k záveru, že hoci toto konanie druhého stupňa nie je úplne v súlade s niektorými najnovšími zisteniami ústavného súdu, nie je také závažné, že by sa malo napraviť v odvolacom konaní uvedeným spôsobom."
14. Tieto závery schválil aj Najvyšší súd v prejednávanej veci, pričom dodal, že ústavné sťažnosti proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu, v ktorých boli tieto závery prijaté (v sp. zn. 3 Tdo 79 / 2020 a 8 Tdo 1059 / 2019) boli zamietnuté zo zrejmých neopodstatnených dôvodov (pozri uznesenie zo 6.10.2020 sp. zn. II. ÚS 2195 / 20 a 3.3020 sp. zn. I. ÚS 364 / 20).
15. Na základe uvedených skutočností dospela štvrtá komora ústavného súdu, ktorá je v prejednávanej veci rozhodujúca, k právnemu stanovisku, ktoré sa odchyľuje od uvedených právnych stanovísk (body 9 až 11) v nálezoch sp. v IV. ÚS 1272 / 18, IV. ÚS 597 / 18 a I. ÚS 448 / 19.
Podľa článku 23 zákona o ústavnom súde bola teda na pléne ústavného súdu položená táto otázka:
"Ak odvolací súd zodpovedá odvolaciemu súdu alebo odvolaciemu súdu, ktorý podal len čiastočne (napríklad v rozsudku o treste alebo odškodnení), má tento súd povinnosť podľa článku 36 ods. 1 a článku 40 ods. 1 Charty základných práv a slobôd zamietnuť alebo zamietnuť zvyšnú časť odvolania (alebo odvolania) osobitným vyhlásením alebo stačí zaoberať sa všetkými vecnými námietkami v odvolaní (alebo odvolaní) a že v dôsledku toho niet pochýb o tom, že nenašiel opodstatnené dôvody namietať proti ostatným vyhláseniam napadnutého rozhodnutia (napríklad žalobného dôvodu)?"
Štvrtá komora zároveň predloží návrh stanoviska, ktorý navrhuje vyjadriť týmto vyhlásením:
"Porušenie článku 36 ods. 1 a článku 40 ods. 1 Charty základných práv a slobôd v spojení s článkom 2 ods. 2 Charty základných práv a článku 1 ods. 1 a článku 2 ods. 3 ústavy Českej republiky, ak oddeliteľná časť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle článku 258 ods. 2 trestného poriadku neobsahuje len čiastočne uspokojivé vyhlásenie (v výroku vety alebo ochranného opatrenia, náhrady atď.) a neobsahuje osobitné vyhlásenie zamietajúce alebo zamietajúce odvolanie, alebo ak je to uplatniteľné, v zostávajúcej časti; podmienkou je, aby sa zaoberalo všetkými príslušnými námietkami v odôvodnení."
Odôvodnenie odlišného právneho stanoviska príslušnej komory
16. Hlavným cieľom položenej otázky je posúdiť rozsah povinností súdov v trestnom konaní v súvislosti s odvolaniami (vykonanými obvineným) podľa článku 36 ods. 1 a článku 40 ods. 1 charty. Všetky tri uvedené zistenia dospeli k záverom opísaným v situácii, v ktorej všeobecné súdy čiastočne vyhoveli odvolaniu podanému odporcom. Vo zvyšnej časti považovali odvolanie vo svojom odôvodnení za nedôvodné (alebo zjavne nedôvodné), čo nezahŕňalo tento záver do konkrétneho záporného (alebo záporného) vyhlásenia. Ak teda odporca podal odvolanie (alebo odvolanie) v predmetných veciach, Všeobecný súd rozhodol o ňom len jediným vyhlásením tak, aby bolo odvolanie čiastočne splnené.
17. V uvedených zisteniach však Ústavný súd dospel k záveru, že takéto konanie je v rozpore s článkom 36 ods. 1 charty (právo žiadať o právo nezávislého a nestranného súdu) a článkom 40 ods. 1 charty (súd rozhoduje len o vine a treste za trestné činy). Podľa štvrtej komory sa toto právne stanovisko nebude stavať proti spornému porušeniu článku 40 ods. 1 charty nielen z dôvodov uvedených Najvyšším súdom.
18. Keďže posledné dve zistenia sa výslovne týkajú najstaršieho zistenia, je potrebné preskúmať ich argumenty v súhrnných číslach. Na záver o porušení práv obvinených sa ústavný súd odvolával v týchto dvoch argumentoch:
(a) všeobecné súdy konali v rozpore s Trestným poriadkom (Doložka IV ÚS 597 / 18): "Krajský súd v Brne však nerozhodol o odvolaní spôsobom, ktorý predpokladá trestný poriadok, podľa ktorého odvolací súd zamietne odvolanie (§ 266, § 253 ods. 1 a 2), zamieta (§ 253 ods. 3 a 4), alebo úplne alebo čiastočne ruší napadnuté rozhodnutie (§ 257, 258), ale rozhodol, že iba ruší vyhlásenie o náhrade.") a
b) okrem toho v rozpore so zásadou ochrany právnej istoty účastníkov konania (obžalovaný).
19. Ak sa uvedie prvý argument (porušenie trestného poriadku), zistenia sa obmedzujú na zhrnutie textu rozhodnutia a neposkytujú žiadny ďalší výklad v právnych ustanoveniach, ktoré sú v ňom uvedené, alebo obsahujú dostatočnú podporu, aby zostali na tomto právnom stanovisku v konfrontácii s argumentom Najvyššieho súdu založeným na implementácii jazyka, systematickom a teleologickom výklade príslušných ustanovení kódexu, najmä jeho § 256 a § 258 ods. 2. Malo by sa však zohľadniť aj znenie ostatných ustanovení trestného poriadku (pozri najmä oddiely 254 a 265i ods. 3 a 4), ktoré preukazujú súvislosť a konzistentnosť postupu a rozhodovania podľa všetkých pravidiel v ňom stanovených. Preto by sa mal klásť dôraz na vzájomnú závislosť týchto ustanovení vyplývajúcu zo systematického výkladu všeobecného výkladu odvolacieho konania (alebo odvolacieho konania) a jeho účelu, vrátane pravidiel konania odvolacieho súdu alebo odvolacieho konania, ak je vec vrátená späť k novému rozhodnutiu.
20. Odsek 256 trestného zákonníka stanovuje: "Odvolací súd zamietne odvolanie, ak zistí, že nie je opodstatnené." Z ostatných ustanovení vyplýva, že odvolanie sa zamietne ako nedôvodné (ako celok), inak sa uplatnia ďalšie ustanovenia o odvolacom konaní (oddiely 254, 257, 258 ods. 1, 259 a 265i až 265m trestného poriadku).
21. Odsek 257 ods. 1 trestného poriadku stanovuje v úvodnom znení: "Odvolací súd napadnutého rozsudku alebo jeho časti sa zruší a v rozsahu, v akom je zrušený..."
22. Kontinuita je vyjadrená v slove "tiež" v úvodnom znení oddielu 258 ods. 1 trestného poriadku: "Odvolací súd zruší aj napadnutý rozsudok..."
23. V odseku 258 ods. 2 trestného zákonníka sa uvádza: "Ak je chybná len časť napadnutého rozsudku a môže byť oddelená od ostatných, odvolací súd zruší rozsudok len v tejto časti; Ak sa však aj čiastočne zruší žiadosť o vinu, súčasne zruší celý trest, ako aj ostatné vyhlásenia o vine. "
24. Bod 259 trestného zákonníka ďalej znie takto: "Ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo jeho časti treba prijať nové rozhodnutie, odvolací súd môže vec vrátiť Súdu prvého stupňa, len ak nemôže..."
25. Odsek 265i ods. 3 a 4 trestného poriadku by sa mal uviesť v práve konania. Znenie § 265k ods. 2 trestného zákonníka, v ktorom sa uvádza: "Ak je chybná len časť napadnutého rozhodnutia a môže byť oddelená od ostatných, Najvyšší súd zruší rozhodnutie len v tejto časti; Ak sa však aj čiastočne zruší vyhlásenie o vine, súčasne zruší celý trest, ako aj ostatné vyhlásenia o vine. Zároveň zruší akékoľvek iné rozhodnutie o zrušenom rozhodnutí alebo zrušenej časti rozhodnutia, ktoré nasleduje, ak vzhľadom na zmenu vykonanú zrušením vec prestala existovať. Odsek 261 sa uplatňuje mutatis mutandis. "Podobná súvislosť existuje aj medzi ustanoveniami oddielov 265i až 265m trestného poriadku).
26. Podľa názoru štvrtej komory nie je ani výklad, ktorý obhajuje Najvyšší súd v uznesení č. 3 Tdo 840 / 2020-8413, nesporný, aby sa predišlo systematickej vzájomnej závislosti právnych predpisov odvolacieho konania (alebo odvolacieho konania), kde jednotlivé ustanovenia nemôžu byť "oddelené," ako to robia aj uvedené zistenia. Argumenty v prospech ústavnosti k nedávnemu výkladu týchto ustanovení (nielen v judikatúre, ale aj v odbornej literatúre) však prevládajú.
27. Najmä oddiel 256 trestného poriadku a jeho výklad sú kľúčové v súvislosti so všetkými ostatnými príslušnými ustanoveniami pod nadpisom "Rozhodnutia odvolacieho súdu," najmä oddielmi 257 až 259 trestného poriadku (pozri body 20 až 24). Ak Najvyšší súd dospeje k záveru, že odvolanie sa musí posudzovať ako celok v zásade a že toto ustanovenie sa uplatňuje len vtedy, ak je odvolanie zamietnuté ako celok, t. j. na základe gramatického a systematického výkladu textu trestného poriadku, ktorý však nepredstavuje jediný možný ústavný výklad ustanovenia týkajúceho sa ústavných výhod uvedených v bodoch 12 a 13. Preto novouplatnený alternatívny výklad v odkazoch spojených s dôrazom na zásadu právnej istoty (ktorú však tvorí článok 1 ods. 1 ústavy), podľa ktorého by ústavný súd prostredníctvom uplatňovania článku 36 ods. 1 a článku 40 ods. 1 charty ukladal súdom povinnosť zamietnuť osobitné vyhlásenie a len časť odvolania, nemožno opísať ako výklad, ktorý je potrebný (a možný) na systematické obetovanie a s ktorým sa podáva následné nariadenie o konaní a rozhodnutiach o odvolaniach, alebo odvolanie alebo odvolanie v trestnom konaní. Na to, aby Ústavný súd mohol dospieť k záveru, že má prednosť výklad (pozri článok 83 ústavy a článok 2 ods. 2 charty a článok 2 ods. 3 ústavy v spojení s článkom 1 ods. 1 ústavy v pokute), ktorý je založený na inom prístupe (ustanovenia trestného poriadku" navzájom spojené," a nie na prepojení a prepojení v dôsledku úplne chápaného trestného konania v konkrétnom prípade), musí preukázať, že konanie súdov prinajmenšom znižuje úroveň ochrany základných práv a slobôd obvinených alebo inej ústavy chránenej zásady. Podľa ústavného súdu to však tak nie je a neexistuje dostatočný dôvod zasiahnuť do zavedenej praxe judikatúry (to znamená aj aspekt právnej istoty).
28. Zásada právnej istoty uvedená v uvedených zisteniach, ktorá sa meria na základe požiadavky verejnej moci rešpektovať práva ľudí a občanov, je nepochybne jednou zo zásad chránených ústavným poriadkom a právnym štátom ako celku. Jeho ochrana, najmä ak sa dosiahne spôsobom, ktorý ignoruje súdržnosť a špecifickosť pravidiel upravujúcich odvolania a prípadne právnu nápravu v trestných veciach, však musí odrážať najmä materiálny rozmer základných práv a slobôd. Právna istota sa potom môže ťažko tvrdiť zo všeobecného hľadiska, ak existuje ustálená judikatúra a výklad, ktoré rešpektujú osobitosti trestného konania. Je preto vhodné dospieť k záveru, ktorý je v súlade s požiadavkou, aby sa trestné súdnictvo vykonávalo na základe všeobecnej požiadavky článku 2 ods. 2 charty a článku 2 ods. 3 ústavy v prípadoch, obmedzeniach a spôsobom ustanoveným v trestnoprávnych pravidlách. Vzhľadom na problém nepriamej retrospektivity súdneho odchodu by sa mal zvážiť zásah do výkladu práva (najmä v trestnom konaní), ak proti nemu neexistujú žiadne vážne argumenty. Určite to môže byť porušenie základných práv a slobôd strán v trestnom konaní, nielen obvinených, ale aj obetí. Inými slovami, je ťažké akceptovať narušenie právnej stability a jej výklad (právna istota) len na základe argumentu potreby právnej stability a jej výkladu, t. j. argument právnej istoty.
29. Na argumentáciu právnej istoty je potrebné poznamenať, že v dôsledku mnohých odlišných koncepcií právnej istoty - ako je bezpečnosť osôb prostredníctvom práva (posúdená po druhej svetovej vojne pri príprave novej ústavy), stabilita, ako právna istota v zmysle vertikálneho a horizontálneho - právna istota môže byť inak chápaná vo vzťahoch verejného práva (správanie verejného práva) a v iných vzťahoch súkromného práva. Podobne ústavný súd nemá v úmysle vstúpiť do oblasti vedomostí o právnej istote z objektívneho hľadiska (či už existuje nezávisle od presvedčenia subjektu) alebo len v subjektívnom zmysle (rešpektujúc presvedčenie jednotlivca, že takto sa bude zákon vykladať a používať). Okrem toho, aj v právnom stave môže byť koncepcia právnej istoty odlišná v závislosti od toho, či sa budeme stotožňovať s koncepciou právneho štátu vo formálnom zmysle (napr. lex dura sed lex) alebo na základe jeho hodnoty, bez ktorej nemôže byť dura, alebo nemôže byť akceptovaná ako lex (právna istota vo formálnom a materiálnom zmysle).
30. Vzhľadom na úlohu ústavného súdu ako súdneho orgánu na ochranu ústavnosti má ústavná právna ochrana zásady právnej istoty svoje nenahraditeľné miesto, kde sa účinne prejavuje v právnom postavení dotknutej osoby. Nemožno však ignorovať, že argument právnej istoty má rôzne účinky v rôznych oblastiach upravených zákonom. V trestnom práve má osobitnú formu a význam (pravidlá dôkazov, zásada prezumpcie neviny a pravidlo v dubio pre reo, zákaz retroaktivity, transparentnosť a predvídateľnosť uplatňovania práva, prístup k právu, zásada rei iudicatae, zásada ne bis in idem). Na účely právnej istoty je kľúčovou možnosťou, aby páchatelia trestných činov uznali, či sú určité činy povolené, možné, zakázané alebo nariadené, chránené. Otázkou v prejednávanej veci je, aké dôsledky môžu dôsledky súdneho konania (odvolania, odvolania) očakávať najmä žalovaný a čo by malo byť v ňom uvedené, aby poskytol požadovanú odpoveď (odpoveď verejnosti).
31. Ústavný súd preto pri ochrane tejto zásady monitoruje, či sa v konkrétnom prípade zlepší právny štatút sťažovateľa, alebo či sa skutočne zhorší jeho postavenie, t. j. tzv. zasahovanie do základných práv a slobôd v hmotnom zmysle [pozri napríklad uznesenie ústavného súdu z 26.3.2009 sp. zn. I. ÚS 3108 / 08 (U 9 / 52 SbNU 821); podobne aj stanovisko plenárneho zasadnutia z 3.12.1996 s. zn. Pl. ÚS-st. 3 / 96 (ST 3 / 7 SbNU 40) ]. Formalizáciou ochrany tejto zásady sa nielen posilní ochrana základných práv a slobôd, ale naopak, takýto postup môže mať negatívne dôsledky na úroveň ochrany iných základných práv a slobôd.
32. Podľa ústavného súdu nemožno mať na pamäti, že zavedením povinnosti (po občianskoprávnom konaní, ako tvrdí sťažovateľ, že je potrebné, aby sa hlavné procesné inštitúcie českého súdnictva vykladali jednotným spôsobom) zaoberať sa konkrétnym vyhlásením súdu (o odvolaní) s akýmkoľvek vyhlásením napadnutým odvolaním, existuje skutočné posilnenie ochrany práv obvinených. Ak si trestný súd plní svoju povinnosť zaoberať sa argumentom odporcu jasným a komplexným spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia, požiadavka preložiť tieto úvahy do osobitného vyhlásenia je len formálnym posilnením ochrany práv odporcu. Inými slovami, právne postavenie odporcu nie je v skutočnosti posilnené presadzovaním takejto povinnosti.
33. Podľa ústavného súdu nie je žalovaná v takejto situácii spochybnená vykonateľnosť a vykonateľnosť rozsudkov v jeho veci, keďže rozhodnutie odvolateľa (alebo odvolateľa) Súdu prvého stupňa predstavuje jeden celok z hľadiska vykonateľnosti rozhodnutia Súdu prvého stupňa (pozri tiež časté znenie "rozsudok Okresného súdu... v znení zmenenom a doplnenom rozsudkom regionálneho súdu..."). Platí to najmä vtedy, keď odvolací súd alebo odvolací súd rozhodol napadnutým rozsudkom o treste alebo náhrade škody, ak sú tieto vyhlásenia priamo závislé od skutočnosti, že sa zistilo, že sú správnym rozsudkom o vine (pozri aj body 258 ods. 2 a 265k ods. 2 trestného poriadku). Inými slovami, nemôžu existovať bez nej, takže napríklad trest nemožno uložiť, pokiaľ odvolací súd alebo odvolací súd nepovažuje za neopodstatnené namietať proti námietke viny a v dôsledku toho proti správnemu dôvodu viny.
34. Okrem toho v odvolacom konaní trestný poriadok vyžaduje povinné zastupovanie advokátom, ktorý pomáha odporcovi splniť všetky požiadavky na uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Ak vo výnimočných prípadoch existujú pochybnosti o schopnosti žalovaného riadne sa brániť (čo je určite prvok schopnosti pochopiť, čo a ako súdy rozhodnú), takýto obvinený musí mať vo zvyšnej časti trestného konania právnika (§ 36 ods. 2 trestného zákonníka). Zákon o trestnom konaní preto obsahuje mechanizmy na kompenzáciu mimoriadnych individuálnych problémov s cieľom chrániť zásadu právnej istoty týkajúcu sa obsahu rozsudkov.
35. Nemožno však prehliadnuť, že zachovanie právneho stanoviska v uvedených zisteniach má na rozdiel od toho niekoľko dôsledkov, ktoré ohrozujú ochranu základných práv a slobôd alebo ústavných zásad. Ako tvrdí Najvyšší súd, prísne presadzovanie tejto praxe povedie k predĺženiu konania v rozpore s článkom 38 ods. 2 charty (a zásadou hospodárnosti). Ako vyplýva z vyššie uvedeného (pozri bod 13 uznesenia Najvyššieho súdu), toto právo je obmedzené bez dostatočných oprávnených materiálnych dôvodov.
36. To isté platí pre ochranu zásady právnej istoty v procesnom zmysle (predvídateľnosť rozhodovacieho procesu) a v materiálnom zmysle (predvídateľnosť výsledku). V prípade určitých rozhodnutí (rozhodnutia odvolacieho súdu alebo napríklad odvolacieho súdu týkajúcich sa náhrady škody), ktoré by sa zrušili a vrátili v prípade porušenia praxe, existuje aj "prerušenie" ich právnej právomoci a vykonateľnosti, čím (z čisto formálnych dôvodov) narúša právne postavenie účastníkov konania vrátane vplyvu na tretie strany. Nie je zrejmé, že právna právomoc a vykonateľnosť rozhodnutia sa netýkajú len obžalovaného (a prokurátora), ale aj iných osôb, najmä zranených (v niektorých prípadoch obzvlášť zraniteľných obetí), hoci ochrana ich právneho postavenia a subjektívnych práv sa "odkladá" takýmto spôsobom, dokonca vo výnimočných prípadoch (napr. smrť obvinených). Ide preto o hrozbu skutočného vplyvu na právne postavenie účastníkov trestného konania, ktorému nie je možné vždy vyhnúť alebo predpovedať, keď sa riadi právnym stanoviskom v uvedených zisteniach. Naopak, možnosť získať procesné práva v trestnom konaní prostredníctvom odvolania nie je priamo a nevyhnutne ovplyvnená právom o súdnej ochrane podľa článku 36 ods. 1 charty.
37. Ak dôjde k možnému porušeniu práv podľa článku 40 ods. 1 charty, rozsah týchto práv (ich rozšírenie) nie je ovplyvnený žiadnou zmenou v minulosti. Každá odsúdená osoba má právo na jasné, overiteľné vyhlásenie o svojej vine a na úplné urovnanie svojich námietok voči (nie) presnosti a (nie) zákonnosti tohto vyhlásenia v odôvodnení rozhodnutia súdu. Z tohto ustanovenia charty nemožno vyvodiť ani to, že odvolací súd (alebo odvolací súd) by bol povinný osobitným uznesením zamietnuť odvolania podané v súvislosti s odvolacím dôvodom, o ktorom už podľa jeho názoru správne rozhodol súd nižšieho stupňa, ktorý by navyše za okolností veci spochybnil výsledok konania na základe prípadu pred odvolacím súdom alebo odvolacím súdom.
Záver
38. Z vyššie uvedených dôvodov Ústavný súd dospel k záveru, že porušenie ústavných práv žalovaného alebo iných osôb oprávnených na odvolanie nie je v prípade, že jeho nepodložené odvolanie (odvolanie) nie je zodpovedané len v preambule rozsudku. Úroveň ochrany ich ústavných práv neznižuje takéto konanie. Ústavný súd teda konštatuje, že v rozpore s článkom 36 ods. 1 a článkom 40 ods. 1 Charty v spojení s článkom 2 ods. 2 Charty a článkom 1 ods. 1 a článkom 2 ods. 3 ústavy, oddeliteľná časť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle článku 258 ods. 2 trestného zákonníka alebo odvolacieho súdu v zmysle článku 265k ods. 2 trestného zákonníka nie je len čiastočne uspokojivým vyhlásením (v rozsudku o treste alebo ochrannom opatrení, odškodnení atď.) a neobsahuje osobitné vyhlásenie, ktorým sa zamieta alebo zamieta odvolanie, alebo v ostatných prípadoch odvolanie; podmienkou je, aby sa zaoberal všetkými relevantnými námietkami vo vyhlásení o dôvodoch.
39. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa toto stanovisko týka aj ústavných sťažností, ktoré už boli podané na Ústavnom súde a ktoré ešte neboli prijaté.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Oznámenie ústavného súdu č. 141 / 2022 Z. z. o prijatí stanoviska plenárneho zasadnutia ústavného súdu z 10. mája 2022 sp. zn. |
|---|---|
| Typ predpisu | Oznámenie ústavného súdu |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 31.05.2022 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Právne oblasti:
Trestné právo
Trestné právo
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0