Ústavný súd zistil č. 80 / 2011 Z. z.
Ústavný súd zistil z 1. marca 2011 sp. zn.
Platný
Obsah
I.
I. A) Ústavní normy a principy ovládající legislativní proces
I. B) Proces přijímání napadeného zákona a jeho ústavní vady
I. B.a) Zneužití legislativní nouze
I. B.b) Nepředvídatelné svolání mimořádné schůze Poslanecké sněmovny
I. B.c) Neodůvodněné odepření obecné rozpravy
I. B.d) Odepření práva hlasovat zvoleným senátorům
I. C) Popis okolností legislativní procedury přijímání napadeného zákona
I. D) Shrnutí
II.
III.
IV.
V.
V. A) Prameny parlamentního práva a demokratické principy legislativního procesu
V. B) Role parlamentní opozice v legislativním procesu
V. C) Ústavní kritéria pro vyhlášení stavu legislativní nouze a projednání návrhu zákona ve zkráceném jednání podle § 99 JŘPS
VI.
VII.
80
POKUTY
Ústavný súd
Za republiku
Ústavný súd rozhodol 1. marca 2011 pod sp. zn. ÚS 55 / 10 na plenárnom zasadnutí, ktoré sa konalo Stanislav Balík, František Duchoň, Vlasta Formánková, Vojen Güttler, Pavel Holländer, Ivana Janů, Vladimir Krórek, Dagmar Lastovická, Jiří Mucha, Jan Musil, Jiří Nykodym, Pavel Rychetský, Miloslav Excellent, Eliška Wagner (rozhodca spravodajcu) a Michaela Židlická na návrh skupiny poslancov parlamentu Českej republiky, ktorú zastupoval poslanec parlamentu Mgr. Bohuslav Sobotka so sídlom ka, so sídlom Českého parlamentu Českej republiky, o zrušení zákona č. 347 / 2010 Z. z.
nasledujúce:
Zákon č. 347 / 2010 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú určité zákony týkajúce sa úsporných opatrení patriacich do právomoci ministerstva práce a sociálnych vecí, sa zrušuje s účinnosťou od 31. decembra 2011.
Odôvodnenie
Odôvodnenie návrhu
1. Skupina 45 poslancov poslaneckej komory parlamentu Českej republiky s riadnym návrhom [pozri článok 87 ods. 1 písm. a) ústavy Českej republiky a článok 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde], ktorú prijal Ústavný súd 9. decembra 2010, vyzvala na zrušenie zákona č. 347 / 2010 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú určité právne predpisy týkajúce sa úsporných opatrení patriacich do právomoci ministerstva práce a sociálnych vecí (ďalej len "sporný akt").
2. Samotní odvolatelia zhrnuli podstatu námietok tak, aby sporné právo nebolo prijaté ústavným spôsobom. Každý jednotlivý postup väčšiny vlád v rokovacej sále poslancov a senáte, a to a) zneužitie legislatívneho núdzového inštitútu, b) nepredvídateľná výzva na mimoriadne zasadnutie poslaneckej komory, c) neodôvodnené opomenutie všeobecnej rozpravy a d) odmietnutie hlasovať pre zvolených senátorov, podľa názoru odvolateľov neprimeraným, nedostatočne odôvodneným a svojvoľným spôsobom porušuje základné práva, ústavné zásady a hodnoty, konkrétne článok 1 ods. 1, článok 2 ods. 3, článok 5, 6, 26 a 36 ústavy Českej republiky a článok 4 ods. 1 a článok 22 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta"). Takéto zasahovanie do týchto základných práv a zásad je podľa žalobcov o to vážnejšie, že sa to uskutočnilo v rámci prijatia zákona, ktorý sám osebe významne zasahuje do oblasti základných práv jednotlivcov, najmä sociálnych práv. Odvolatelia sa v prvom rade zamerali na všeobecnú definíciu zásad, ktorými sa riadi legislatívny proces, s ktorými sa následne stretli v konkrétnom návrhu, ktorý sa podrobne opisuje v spôsobe a okolnostiach procesu prijímania sporného práva, ktorý považovali za protiústavný, a preto žiadali jeho zrušenie.
3. Vo všeobecnej definícii základných zásad a hodnôt, ktorými sa riadi legislatívny proces, sa odvolatelia opierajú tak o znalosti právnej teórie, ako aj o závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu alebo zahraničných súdov. Konkrétne citujú závery, ku ktorým dospel ústavný súd v rozsudku ústavného súdu vo veci 77 / 06 ÚS z 15. februára 2007 (N 30 / 44 SbNU 349; 37 / 2007 Z. z.), kde ústavný súd jasne definoval nároky a minimálne požiadavky uložené súčasným demokratickým právnym štátom na parlamentné posudzovanie návrhov zákonov. Odvolatelia sa odvolávali najmä na prítomnosť verejnej protichodnej parlamentnej rozpravy ako na základnú zásadu, pretože zákonodarca by mal mať charakter racionálneho právneho prejavu, v ktorom "[...] všetci účastníci dostali príležitosť podrobne sa oboznámiť s predmetným materiálom a vyjadriť svoje názory informovaným spôsobom. Je preto vhodné viesť proces, ktorý umožní otvorenú diskusiu medzi konkurentmi vrátane menšinových stanovísk." (pozri citovaný náhľad sp. zn. pl. ÚS 77 / 06, bod 38).
4. Odvolatelia odvolávajúc sa na znalosti právnej teórie vyjadrili názor, že parlamentné diskusie a parlamentné rozpravy plnia aspoň dvojitú funkciu, tvorivú funkciu a legitímnu funkciu. Úverová funkcia je založená na predpoklade, že politické rozhodnutie sa prijme prostredníctvom rozpravy alebo aspoň diskusia umožňuje takéto rozhodnutie. Politické rozhodnutie preto vzniká v konfrontácii argumentov a protiargumentov v parlamentnej rozprave, ktoré týmto spôsobom umožňujú aj urovnanie alebo kompromis konkurenčných záujmov. Hoci vládna koalícia s relatívne významnou väčšinou Parlamentu je v súčasnosti schopná presadzovať politické rozhodnutia prijaté v rokovacej sále poslancov v skutočnosti a mimo Parlamentu, návrhári hovoria, že minimálna požiadavka vyplývajúca z článku 15 Ústavy Českej republiky by sa mala chápať ako reálna (dokonca aj čas) možnosť prípravy opozície a predkladania zmien a doplnení k návrhom zákonov vlády. To je jediný spôsob, ako môže opozícia plniť svoje funkcie v demokratickom politickom systéme.
5. Podľa žalobcov je však parlamentná diskusia v rámci ústavného preskúmania ešte dôležitejšia. Aj keď bolo prijaté skutočné politické rozhodnutie mimo Parlamentu, cieľom parlamentnej rozpravy zostáva legitimita, t. j. verejné argumenty, za ktoré politické rozhodnutie zohralo svoju úlohu. Verejnosť je preto informovaná a konfrontovaná so základnými aspektmi rozhodnutia, ktoré jej umožňujú urobiť vlastný rozsudok v tejto veci, prijať alebo odmietnuť predložené argumenty a prispôsobiť výsledok svojmu budúcemu správaniu - či už vo voľbách alebo inej forme politickej účasti. Diskusia teda nevedie k rozhodnutiu vo svojej legitímnej funkcii, ale ospravedlňuje a legitimizuje rozhodnutie, ktoré už bolo prijaté, čím sa zástancovia rozhodnutia a odporcovia rozhodnutia stávajú transparentnými. Tlmočenie zámeru zákonodarcu a účelu parlamentnej diskusie je tiež dôležité pre právne uvedomenie občanov a pomáha právnu istotu ako jedna zo zásad právneho štátu, ktorá chráni článok 1 ods. 1 Ústavy Českej republiky. Žalobcovia opätovne podporili svoje tvrdenia závermi uvedených zistení, sp. zn.
6. Okrem toho, v spôsobe, akým bol napadnutý zákon prijatý, sa odvolatelia domnievali, že sp. zn. citoval nečinnosť.
7. Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa odvolateľov, ustanovenia zákona č. 90 / 1995 Z. z., o rokovacom poriadku poslaneckej komory v znení neskorších predpisov (ďalej len "JŘPS") a zákona č. 107 / 1999 Z. z., o rokovacom poriadku senátu v znení neskorších predpisov (ďalej len "JŘS"), ktoré boli použité v konaní o návrhu sporného práva, odvolatelia uviedli, že podrobné okolnosti prijatia a legislatívny proces sporného práva boli nepochybne v rozpore s uvedenými ústavnými zásadami a hodnotami. Odvolatelia osobitne poukázali na tento rozpor pri zneužívaní inštitútu pre legislatívnu pohotovosť [pozri I.B.a) ], b) pri nepredvídateľnom zvolaní mimoriadnej schôdze poslaneckej komory (pozri I.B.b) ], c) pri neoprávnenom popieraní všeobecnej diskusie [pozri I.B.c) ] a d) pri popieraní práva voliť volených senátorov (pozri I.B.d). Vo všetkých týchto konaniach sa odvolatelia domnievali, že intervencia je neprimeraná, že nie je odôvodnená a charakterizuje svojvoľne. Podľa odvolateľov by uvedené kroky v rozhodnutí o vyhlásení legislatívnej naliehavosti mali byť tiež splnené trojstupňovým testom proporcionality, ktorý používa ústavný súd na posúdenie konfliktu ústavných chránených hodnôt počas jeho trvania. Stav legislatívnej naliehavosti a skrátené opatrenia sú navrhnuté tak, aby zabránili ohrozeniu základných práv a slobôd občanov, hrozbám pre bezpečnosť štátu alebo závažným hospodárskym škodám (legitímny cieľ), čo však zasahuje do uvedených práv menšiny Parlamentu (poškodená hodnota). Takáto intervencia je ústavne možná len vtedy, ak je tiež vhodná, potrebná a primeraná.
8. Vo vzťahu k Inštitútu legislatívnej absencie a podmienkam jeho vyhlásenia podľa § 99 ods. 1 JRC odvolatelia tvrdili, že vyhlásenie o legislatívnej naliehavosti a náhlom konaní bez splnenia podmienok uvedených v § 99 ods. 1 JRC by bolo nielen porušením zákona, ale aj významným zlepšením ústavne chránenej slobody parlamentnej diskusie a práva poslanca na zmeny a doplnenia, a teda jeho práva vykonávať volenú funkciu, ako aj rovnosti poslancov, keďže vládni poslanci majú z toho jasný prospech. V tejto súvislosti sa odvolávali na časť zistenia ústavného súdu sp. zn. pl. ÚS 12 / 10 zo 7.9.2010 (269 / 2010 Z. z.; odseky 17 a 18), v ktorých Ústavný súd považoval aj všeobecné predpoklady pre vyhlásenie a splnenie stavu legislatívnej naliehavosti. Podľa názoru ústavného súdu sa odvolatelia domnievajú, že vo veľkej miere chápu rozhodnutie o legislatívnej naliehavosti ako politické rozhodnutie, ale varujú pred jeho použitím ako nástroja na zníženie práv menšiny Parlamentu. Odvolatelia sa v prejednávanej veci domnievajú, že je možné mať vážne pochybnosti o tom, či vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti a skráteného konania mohli zabrániť značnej hospodárskej škode štátu; Na rozdiel od predchádzajúcich prípadov legislatívnej naliehavosti vláda nedokázala presvedčiť opozičných členov, že je potrebné schváliť zmeny a doplnenia týkajúce sa prijatia zákona o štátnom rozpočte, aby nadobudli účinnosť najneskôr 1. januára 2011. Nepresvedčilo opozíciu, že deklarovaná úspora pod 24 mld. CZK, ktorá predstavuje približne 2% plánovaných rozpočtových výdavkov, je podstatou návrhu a nie základnými politickými rozhodnutiami o obmedzení určitých sociálnych práv.
9. Pokiaľ ide o nevyhnutnosť, teda zistenie, či ide o minimálny zásah do slobody parlamentnej diskusie a práva poslancov, ktoré sú potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa, aby sa zabránilo značnej hospodárskej škode štátu, odvolatelia musia vidieť, že vláda mala k dispozícii alternatívny prístup, najmä tento cieľ mohla dosiahnuť včas predložením návrhu zákona. Ale zo sledu vládnych väčšinových krokov sa dá dovážať, aby sledovala paralelné politické ciele: po prvé, nepopulárny návrh zákona na plenárne zasadnutie poslaneckej komory pred komunálnymi voľbami a voľbami senátu, a potom diskutovať o návrhu zákona senátu pred zánikom mandátov senátorov zvolených pred šiestimi rokmi. Tieto ciele, ktorých predovšetkým účinne bránia účasti novozvolených senátorov na rozhodovaní, sa však nemôžu považovať za legitímne. Žalobcovia preto môžu pochybovať aj o potrebe stavu legislatívnej naliehavosti, aby sa predišlo závažným hospodárskym škodám štátu.
10. Odvolatelia takisto spochybnili proporcionalitu samotného vyhlásenia stavu legislatívnej naliehavosti a skráteného konania. Hoci miera rizika významných hospodárskych škôd je dosť pochybná, miera, do akej je sloboda rozpravy Parlamentu a práva poslancov obmedzená, je nesporná. V legislatívnom stave, ktorý umožňuje schválenie návrhu zákona v rokovacej sále poslancov v priebehu jedného dňa, nemôže poslanec návrh návrhu riadne preskúmať a vyjadriť sa k nemu. Nemá čas na prípravu pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov; na základe konzultácií s odborníkmi nemôže získať presnejšie poznatky o obsahu návrhu zákona a jeho rôznorodých dôsledkoch a nemôže tiež sprostredkovať názory svojich voličov a v prípade potreby legitímnych záujmových skupín, ktoré môžu byť vypočuté len ústami poslancov na pôde Parlamentu. Okrem zníženia práv poslancov sa znižuje právo občanov na vypočutie argumentov za a proti prijatému zákonu a znižuje sa právny rozsah sociálnych práv, prinajmenšom vo forme zníženia miery choroby, zrušenia sociálneho bonusu, zníženia príspevku na starostlivosť, zníženia dávky v nezamestnanosti pre určité skupiny alebo odňatia väčšiny rodiacich rodín s novorodencom.
11. Odvolatelia tiež predložili uvedený trojstupňový test proporcionality spôsobu, akým sa zvolalo mimoriadne zasadnutie poslaneckej komory, kde došlo aj ku konfliktu práv alebo chránených hodnôt. Na jednej strane existuje záujem o naliehavú diskusiu o návrhu zákona z dôvodu značných hospodárskych škôd na druhej strane, o uvedenej slobode parlamentnej rozpravy, o práve poslancov a občanov zúčastňovať sa na správe verejných vecí a navyše z extrémne krátkeho hľadiska aj o práve poslancov zúčastňovať sa na všetkých schôdzach poslaneckej komory.
12. Podľa článku 51 ods. 6 JRC musia byť poslanci informovaní najmenej päť dní vopred, aby zvolali zasadnutie Parlamentu. Ak sa tento termín nedodrží, poslanec môže navrhnúť odklad vypočutia, keď Parlament rozhodne o takom návrhu hlasovaním bez rozpravy. Zákon preto spája len právo navrhnúť odklad konania, o ktorom potom rozhodne Parlament, pričom nerešpektuje päťdňovú lehotu. Väčšina Parlamentu bude presadzovať takéto mimoriadne zasadnutie, aj keď sa nedodrží právny termín. Odvolatelia sa však domnievajú, že ustanovenia § 51 ods. 6 JSPS sa musia vykladať vo svetle ústavných zásad a hodnôt a v zmysle článku 22 charty, podľa ktorého právna úprava všetkých politických práv a slobôd a ich výklad a uplatňovanie musia umožniť a chrániť slobodnú hospodársku súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Päťdňová lehota podľa žalobcov v oddiele 51 ods. 6 JJPS umožňuje poslancom oboznámiť sa s navrhovaným programom a pripraviť sa na jeho body a dozvedieť sa v extrémnom prípade (napríklad ak si plnia svoju povinnosť ako poslanci na služobnej ceste, ale určite sa chcú zúčastniť na diskusii o návrhu sporného práva) o stretnutí. So súhlasom poslaneckej komory zákon umožňuje skrátenie tejto lehoty, nepochybne s cieľom rýchlo a účinne reagovať na súčasnú politickú situáciu. Odvolatelia by však považovali za svojvoľné, ak by sa päťdňová lehota skrátila bez uvedenia dôvodu, skrátenia času medzi zasadnutím a začiatkom zasadnutia, vážnejšie dôvody musia byť na takéto skrátenie, na stretnutí poslaneckej komory však neexistovali žiadne argumenty ani dôvody na takéto rýchle stretnutie.
13. V prvom kroku, v teste vhodnosti, žiadatelia uvedené vyššie. Ak prijatie zákona do 1. januára 2011 zabráni vzniku závažných hospodárskych škôd, rýchla výzva na mimoriadne zasadnutie poslaneckej komory je vhodným nástrojom na ich odvrátenie.
14. V prípade potreby však uchádzači tvrdia, že rýchle stretnutie poslaneckej komory už nebude fungovať. Rovnaký cieľ by sa dosiahol diskusiou o návrhu zákona 3. novembra, 4. novembra alebo 5. novembra 2010 bez potreby zvolať mimoriadne zasadnutie za 40 minút. Takáto intervencia, konkrétne diskusia a schválenie návrhu zákona na takejto pochybnej schôdzi, je podľa odvolateľov už svojvoľným krokom k politickým právam opozičných poslancov podľa článku 21 ods. 1 a 4 charty a občanov podľa článku 21 ods. 1 charty. Zdá sa, že takýto zhon je potrebný len vzhľadom na ďalší možný sledovaný cieľ, a to diskutovať o prijatom návrhu zákona v Senáte do 13. novembra 2010, čo je dátum uplynutia mandátu senátorov zvolených pred šiestimi rokmi. Tento cieľ, okrem účasti senátu na rozhodnutiach, ktoré už vybrali senátori, však žalobcovia považujú za nezákonný.
15. Keďže zhromaždenie zástupcov zjavne zlyháva v teste potreby, nie je potrebné zaoberať sa testom proporcionality. Odvolatelia však tiež zdôraznili, že zasahovanie do práv a chránených hodnôt je tu obrovské. Najmä poslanci, ktorí boli náležite ospravedlnení zo zasadnutia siedmej schôdze poslaneckej komory 2. novembra 2010, boli pošliapaní svojou legitímnou nádejou, že štyri účty vrátane obžalovaného nebudú v ten deň riešené. Na toto legitímne očakávanie však mali vplyv aj poslanci, ktorí už boli oboznámení s návrhmi právnych predpisov, s ktorými sa konzultovalo a pripravili ich zmeny a doplnenia, ktoré sú už v núdzi. Výzva na mimoriadne stretnutie v lehote 40 minút v rozpore s praxou a významom oddielu 51 ods. 6 JŘPS tak výrazne zhoršila účinky samotného stavu legislatívnej núdze a v dôsledku toho uplynuli len štyri dni medzi predložením návrhu zákona a jeho schválením, z ktorých uplynuli dva pracovné dni. Okrem toho táto štvordňová diskusia o návrhu zákona nebola na začiatku štvrtého dňa predvídateľná.
16. Odvolatelia tiež spochybnili spôsob, akým sa zabránilo všeobecnej diskusii pri prijímaní sporného práva. Podľa článku 99 ods. 7 JRC môže Parlament v legislatívnom stave núdze rozhodnúť, že sa zdrží všeobecnej rozpravy v druhom čítaní. To môže obmedziť akúkoľvek diskusiu o návrhu zákona v pléne Parlamentu na podrobnú rozpravu o druhom čítaní a bezprostredne po treťom čítaní, ktorá sa skončí konečným hlasovaním. Podľa odvolateľov sa ustanovenie citované v oddiele 99 ods. 7 JJRC musí vykladať aj vo svetle ústavných zásad a hodnôt a v zmysle článku 22 charty. Je tiež potrebné zohľadniť rôzne funkcie všeobecnej a podrobnej diskusie podľa odsekov 93 a 94 JRC, keď sa všeobecná diskusia chápe ako oblasť politickej diskusie a podrobná diskusia ako oblasť len na predloženie pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov so stručným odôvodnením. Tento postup boli doložené rozsiahlymi citátmi z vyhlásení a prejavov bývalých a súčasných úradníkov predsedajúcich na zasadnutiach poslaneckej komory, ktoré dokazujú, že si skutočne vyžadujú rozlišovanie medzi všeobecnou a podrobnou diskusiou. Upustenie od všeobecnej rozpravy teda podľa odvolateľov znamená ďalšie výrazné zníženie slobody prejavu poslanca a slobody parlamentnej rozpravy, pretože vedie poslancov (s výnimkou poslancov s prioritným právom hovoriť) k tomu, aby hovorili len v súvislosti s predložením pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu alebo iného návrhu a obmedzili svoj prejav na odôvodnenie takéhoto návrhu. V opačnom prípade sú vystavené zásahu predsedu poslaneckej komory, ako tomu bolo v prejednávanej veci, a to len deň po prijatí sporného práva poslaneckou komorou. Postup Parlamentu pre väčšinu, ktorý sa rozhodol zdržať všeobecnej rozpravy v druhom čítaní, hoci Výbor pre sociálnu politiku odporučil, aby sa o tomto návrhu diskutovalo v druhom čítaní tak vo všeobecnej rozprave, ako aj v detailoch, znamená zasahovanie do ústavných práv poslancov podľa článku 21 ods. 1 a 4 charty a občanov podľa článku 21 ods. 1 charty. Odvolatelia preto takisto otestovali jej vhodnosť, nevyhnutnosť a primeranosť.
17. Upustenie od všeobecnej diskusie je podľa názoru odvolateľov schopné urýchliť rokovania Parlamentu, ale skôr v súvislosti so záujmom diskutovať o návrhu zákona "starým" senátom, pretože v súvislosti s nadobudnutím účinnosti zákona 1. januára 2011 sú takto dosiahnuté úspory času absolútne okrajové. Postup väčšiny poslancov však podľa žalobcov nie je potrebný. Obmedzenie parlamentnej rozpravy zrušením všeobecnej rozpravy sa zdá byť úplne neopodstatnené, pretože vedenie všeobecnej rozpravy žiadnym spôsobom neohrozilo dosiahnutie stanoveného cieľa, konkrétne nadobudnutie účinnosti zákona 1. januára 2011, aby sa predišlo závažným hospodárskym škodám. Na druhej strane odvolatelia poznamenali, že opoziční poslanci nevyvolávajú obavy vlády z toho, že sa uchýlia k mareniu alebo zamedzeniu parlamentnej činnosti. Preto akékoľvek obavy týkajúce sa marenia dnešného odporu boli neopodstatnené.
18. V neposlednom rade odvolatelia tvrdili, že na základe použitia skráteného aktu podľa článku 118 JŘS na návrh vlády a na základe rozhodnutia väčšiny senátov neumožniť odklad a čerpanie zvyšných 21 dní z 30-dňovej lehoty stanovenej v článku 46 ods. 1 ústavy Českej republiky sa návrh sporného zákona už prerokoval v senáte 12. novembra 2010, medzi voľbami senátu, v ktorých bol ustanovený mandát nových senátorov, a momentom ukončenia mandátu senátorov zvolených pred šiestimi rokmi. Hoci sa jedno stretnutie senátu zvyčajne konalo (iba v rokoch 1998 a 2004) počas predchádzajúcich období funkčného obdobia a podľa praxe a poznatkov novozvolených senátorov o právnej náuke na takýchto stretnutiach, navrhovatelia sa domnievali, že druhé stretnutie senátu v tomto období sa už konalo 12. novembra 2010, t. j. v predposledný deň mandátu senátorov zvolených v roku 2004, mali vlastnosti vládnej väčšiny, ktorá mala právo hlasovať za novozvolených senátorov, alebo hlasovať v poslednom možnom čase, keď tábor vlády Senátu mal väčšinu.
19. Podľa odvolateľov sa skrátené konanie podľa bodu 118 JŘS musí posudzovať v súvislosti s uvedenými nedostatkami v legislatívnom procese sporného práva. Keby nebolo akumulácie neštandardných vládnych väčšinových postupov, t. j. vyhlásenia stavu legislatívnej naliehavosti bez konsenzu a presvedčivého odôvodnenia, zvolať mimoriadne zasadnutie poslaneckej komory s drastickým znížením päťdňovej lehoty a diskutovať o návrhu zákona bez všeobecnej rozpravy vo večerných hodinách, nebolo by možné diskutovať o návrhu zákona v senáte pred skončením mandátu senátorov zvolených v roku 2004. Zdá sa, že zo sledu vládnych a vládnych väčšinových krokov v rokovacej sále poslancov a senátu je hlavným cieľom navrhovateľov zabrániť riadnemu rokovaniu o návrhu senátu, na ktorom by sa už mohli zúčastniť novozvolení senátori, alebo kde by vládny tábor už nemal väčšinu. Podľa odvolateľov však tento postup zasahuje do ústavného práva senátu vykonávať jeho mandát, ktorý je už spôsobený voľbami. Toto právo senátora sa musí merať v tejto konštelácii s protichodnými ústavnými hodnotami, ktoré sú na jednej strane možnosťou senátu vyjadriť sa k návrhu zákona v Ústave Českej republiky, ktorý je stanovený v 30-dňovej lehote, a na druhej strane záujem o nespornosť uznesenia senátu rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu o neplatnosti volieb. V tejto súvislosti prax jedného senátu v určitom období, na ktorom sa prerokúvajú návrhy zákonov, ktorá uplynie 30 dní pred prvým zasadnutím nového funkčného obdobia, je podľa odvolateľov rozumným a vyváženým riešením tohto konfliktu.
20. Naopak, na 25. zasadnutí senátu 12. novembra 2010 odvolatelia považovali diskusiu o návrhu napadnutého práva za zjavný zásah do práva senátora vykonávať svoj mandát bez toho, aby prima facie preukázali opodstatnené dôvody takéhoto konania. Odvolatelia takisto predložili uvedený test proporcionality, v ktorom dospeli k záveru, že jediným deklarovaným legitímnym cieľom by mohlo byť opäť zabrániť vzniku značnej hospodárskej ujmy, ktorá údajne vznikla, ak by zákon nenadobudol účinnosť najneskôr do 1. januára 2011. Odvolatelia pripustili, že preskúmanie návrhu sporného práva podľa článku 118 JŘS už 12. novembra 2010 bolo oprávnené urýchliť legislatívny proces.
21. Podľa odvolateľov však test potreby takejto zrýchlenej diskusie senátu o návrhu sporného práva už zlyháva. Dokazovali to aj odvolatelia na začiatku obvineného stretnutia podpredsedu senátu pána Pitharta: "Nie je pravda, že ak nepokročíme v skrátených rokovaniach, navrhované zmeny a doplnenia zákonov nemôžu nadobudnúť účinnosť od prvého dňa budúceho roka. Môžu. Pred konečným ukončením právneho obdobia musia všetci, od ktorých sa očakáva, prijať len ďalšie kroky. Demokracia sa vyprázdňuje, keď sa väčšinová vláda, opravená o ochranu menšín a individuálnych práv, stane väčšinovou vládou." Odvolatelia v tejto súvislosti pripomenuli, že 30-dňová lehota senátu na prerokovanie návrhu sporného práva sa skončila 3. decembra 2010. V tom čase sa novozvolení senátori mohli zúčastniť rokovaní a mohla sa uskutočniť riadna diskusia, na ktorú sa mohli pripraviť. Ak senát zamietne alebo vráti návrh zákona spolu s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi do 3. decembra 2010, poslanecká komora by ho mohla v primeranom čase opätovne prerokovať (t. j. bez legislatívnej naliehavosti) po 10 dňoch (pozri § 97 ods. 3 alebo 4 JRC), t. j. už v týždni od 13. decembra 2010. Vzhľadom na verejné vyhlásenia prezidenta republiky sa možné použitie jeho veta odvolateľmi v súlade s článkom 50 Ústavy Českej republiky zdalo byť dosť nepravdepodobné a očakávanie, že napadnutý zákon bude čoskoro podpísaný prezidentom, bolo splnené, keď tak urobil štvrtý deň po jeho odvolaní. Oznámenie zákona pred koncom roka by podľa odvolateľov nebolo prekážkou, aj keby ho prerokoval senát a potom parlamentná komora o niekoľko dní neskôr, čo by umožnilo senátu plniť si svoju úlohu a odpor voči účinnému výkonu jeho práv v legislatívnom procese. Podľa žalobcov je teda spôsob, akým sa sporné právo prediskutovalo a prijalo v senáte, neprimeraným zásahom do práva senátov zvolených v roku 2010 na výkon ich mandátu podľa článku 21 ods. 4 charty v spojení s článkom 4 ods. 4 charty; Senátor môže vykonávať svoj mandát len sľubom, ale úmyselný a svojvoľný posun základného politického rozhodnutia proti parlamentným postupom pred momentom možného zloženia sľubu nechráni podstatu a význam takéhoto obmedzenia výkonu mandátu senátora. V dôsledku takejto umelo zachovalej väčšiny vládneho senátu sa schválenie uľahčilo po všeobecnej diskusii (oddiel 108 ods. 2 JRC), takže opoziční senátori nemohli predložiť pozmeňujúce a doplňujúce návrhy vôbec (na rozdiel od poslancov, ktorí jednoducho nemali dostatok času na ich prípravu).
22. Žaloby uvedené v návrhu ústavného súdu boli tiež konfrontované so stenogrammi konania poslaneckej komory, senátu a ich výborov, ako aj s ich uzneseniami a parlamentnými tlačemi, ktoré sú voľne dostupné v digitálnej knižnici na internetovej stránke poslaneckej komory a senátu parlamentu Českej republiky na www.psp.cz a www.senat.cz.
23. Vláda 5. októbra 2010 predložila Komore zástupcov návrh zákona, ktorým sa menia a dopĺňajú určité právne predpisy v súvislosti s úspornými opatreniami pod vedením ministerstva práce a sociálnych vecí, ktorý bol schválený v rezolúcii vlády č. 672 z 22. septembra 2010 a ktorý navrhuje posúdenie návrhu zákona, aby ho poslanecká komora mohla schváliť v prvom čítaní (oddiel 90 ods. 2 JSPS). Tento návrh bol zaslaný 8. októbra 2010 poslancom ako House Press No. 120 / 0 - Vl. v súvislosti s úspornými opatreniami MPSV. Zákon na 26 stranách zmenil a doplnil 18 ďalších zákonov s vysvetlivkou z 80 strán. Organizačný výbor 14. októbra 2010 odporučil prerokovanie návrhu zákona, vymenoval spravodajcu a navrhol nariadiť výboru pre sociálnu politiku (rezolúcia č. 32). Prvé čítanie sa začalo 26. októbra 2010 o 16.00 hod. na 7. schôdzi, na ktorej sa o návrhu diskutovalo vo všeobecnej rozprave. Parlament poslancov počas svojho konania nesúhlasil s diskusiou, aby mohol súhlasiť s návrhom zákona v prvom čítaní, a po informáciách o nadchádzajúcom vládnom návrhu na legislatívnu núdzovú situáciu, ktoré sa objavili v tlači, CSPD požiadal o prestávku o 17.20 hod. Táto žiadosť bola schválená a vypočutie bolo 27. októbra 2010 prerušené do 9.00 hod. Vláda na základe uznesenia č. 758 z 26. októbra 2010 skutočne 27. októbra 2010 stiahla tento návrh zákona (spolu s tromi ďalšími vládnymi bankovkami) počas prvého čítania. Siedma schôdza poslaneckej komory pokračovala 29. októbra 2010 do 14. 02.
24. Medzičasom vláda na základe uznesenia č. 759 z 26. októbra 2010 navrhla predsedovi poslaneckej komory vyhlásiť legislatívnu núdzovú situáciu na obdobie od 1. novembra do 5. novembra 2010 na prerokovanie toho istého vládneho zákona (spolu s tromi návrhmi vlády) na jednej strane a požiadala predsedu poslaneckej komory, aby rozhodol, že tieto návrhy vlády sa budú riešiť v krátkom právnom akte v súvislosti s vyhláseným stavom legislatívnej naliehavosti, a predsedu senátu, aby tieto návrhy vlády prerokoval v krátkom akte. Zároveň poverila premiéra, aby znovu predložil tieto vládne účty predsedovi poslaneckej komory na ďalšie posúdenie, ako aj tie, ktoré boli prijaté na základe citovaného uznesenia vlády.
25. Návrh vlády týkajúci sa sporného aktu preto vláda opätovne predložila 29. októbra 2010 poslaneckej komore a v ten istý deň ho odovzdala poslancom ako tlačovú snemovňu č. 155 / 0 - Vl. v súvislosti s úspornými opatreniami patriacimi pod právomoc MPSV (ako aj zostávajúce tri vládne účty - House Prints č. 156 až 158).
26. Následne predseda poslaneckej komory na základe uvedeného návrhu vlády rozhodnutím č. 7 z 29. októbra 2010 vyhlásil legislatívnu núdzovú situáciu v súlade s odsekom 99 ods. 1 JRC na obdobie od 1. novembra do 15. novembra 2010. V rozhodnutí okrem iného uviedol, že žiadosť predsedu vlády P. Netime bola odôvodnená "hrozbou značnej hospodárskej ujmy." Bezprostredne potom rozhodnutím č. 8 poslaneckej komory z toho istého dňa predseda poslaneckej komory rozhodol v súlade s § 99 ods. 2 JRC, že predmetný vládny návrh (spolu s ostatnými troma) sa bude riešiť na skrátenom pojednávaní (bez prvého čítania) a podľa § 99 ods. 3 JRC House Press č. 155 Výboru pre sociálnu politiku nariadil na jeho posúdenie "neospravedlniteľnú lehotu na predloženie uznesenia do 12.00 (2) 2010").
27. Na 2. 11. 2010 o 2: 02, 7. Schôdza poslaneckej komory bola otvorená, keď sa poslanecká komora najprv rozhodla zvážiť, či sa naďalej uplatňujú podmienky pre legislatívnu núdzovú situáciu. Z vyhlásení odvolateľov a zo stenografov zasadnutia je zrejmé, že vo všeobecnej rozprave proti tomuto postupu predseda poslaneckej komory tvrdil, že to bolo porušenie JRC, keďže podľa článku 99 ods. 4 JRC má poslanecká komora posúdiť trvanie legislatívnej mimoriadnej situácie vždy "pred diskusiou o návrhu programu," pričom program 7. schôdze poslaneckej komory 26. októbra 2010 bol schválený a House Press 155 nebol (ani nemohol byť) zahrnutý. Naopak, predseda Klubu ODS P. Bumper v priebehu zasadnutia (o 15.19 hod.) oznámil, že predložil návrh koaličných členov zvolať tzv. mimoriadne zasadnutie poslaneckej komory a odporučil zvolať túto schôdzu v ten istý deň ako 16.00 hod. Predseda poslaneckej komory okamžite súhlasil s týmto návrhom (o 3.20 hod.) a pozastavil schôdzu 7. schôdze o 4.00 hod., keď sa otvorí 8. schôdza poslaneckej komory. Ako pripomenuli odvolatelia, medzi prerušením 7. schôdze a začiatkom 8. schôdze takzvanej poslaneckej komory uplynulo 40 minút.
8. Schôdza, ktorú zvolal predseda poslaneckej komory podľa článku 51 ods. 4 JRC na žiadosť 108 poslancov, bola otvorená 16.01. V tejto súvislosti odvolatelia pripomenuli, že predseda poslaneckej komory nerešpektoval JŘPS, ktorý v ustanovení § 51 ods. 6 vyžaduje, aby informoval všetkých poslancov o zasadnutí poslaneckej komory najmenej päť dní vopred, proti čomu namietal pán V. Filip. Podľa odvolateľov bolo pozvanie na 8. zasadnutie poslaneckej komory elektronicky poslané poslancom len 7 minút pred zvolaním zasadnutia a opozícia nemala len príležitosť pripraviť sa na toto stretnutie, ale niektorí opoziční poslanci nemali možnosť sa ho zúčastniť. V súlade s tým istým ustanovením JRC predseda ČSSD reagoval aj na nedodržanie lehoty predložením návrhu na odloženie vypočutia do druhého dňa, t. j. do 3. novembra 2010 do 9.00 hod., čo bolo odôvodnené, aby sa všetci poslanci riadne pripravili na toto zasadnutie. Tento návrh nebol prijatý (pozri hlasovanie 2).
29. Po otvorení 8. zasadnutia poslaneckej komory v rozprave opäť vystúpili opoziční poslanci, ktorí poukázali na to, že podmienky na vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti neboli splnené, alebo že tento inštitút zneužívala väčšina vlád proti právam politickej menšiny. Predseda parlamentného klubu ČSSD potom požiadal o dvojhodinovú prestávku na plenárnom zasadnutí na účely konzultácie s parlamentným klubom ČSSD. Táto žiadosť bola zamietnutá (hlasovanie 3). Následne predseda parlamentného klubu ODS predložil procedurálny návrh, "aby Parlament poslancov konal a hlasoval o zákonoch po zajtrajšom 19., 21. a 10. hodine." Parlament poslancov schválil tento návrh v hlasovaní č. 4 a súhlasil s tým, že zváži, či podmienky stavu legislatívnej naliehavosti zostávajú v platnosti na prediskutovanie tlačových správ Parlamentu č. 155 až 158 s uznesením č. 111, v ktorom sa potvrdzuje trvanie legislatívnej mimoriadnej situácie (hlasovanie č. 5, v pomere k hlasom: od 151 poslancov do 105, proti 46). Následne bol schválený program 8. schôdze (hlasovanie 6), a preto by bolo možné diskutovať o jednotlivých bodoch programu.
30. Pred prerokovaním samotného návrhu napadnutého práva komora zástupcov preskúmala, či sú podmienky na prediskutovanie návrhu napadnutého práva stanovené v skrátenom akte, zatiaľ čo komora zástupcov prijala rezolúciu č. 112, v ktorej sa uvádza, že podmienky na prediskutovanie návrhu sporného práva stále existujú v skrátenom akte (hlasovanie č. 7 v pomere k hlasom: 134 poslancov za hlasovanie 90 proti 39). Návrh sporného práva sa teda mohol posúdiť v druhom čítaní. Odvolatelia v tejto súvislosti poukázali na to, že od predloženia návrhu zákona na začatie konania v poslaneckej komore, t. j. od 29.10.2010 (piatok), vrátane soboty a nedele, uplynuli len štyri dni, a diskusia o návrhu zákona nebola pre opozičných poslancov dostatočne predvídateľná, ale tri ďalšie účty nemali možnosť vyjadriť svoje názory podrobne a oznámiť svoje názory informovaným spôsobom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že nielen návrh sporného práva bol zahrnutý a prediskutovaný spôsobom opísaným vyššie, ale tromi ďalšími návrhmi právnych predpisov (parlamentné výtlačky č. 156 až 158).
31. Na základe uvedeného rozhodnutia predsedu poslaneckej snemovne č. 8, určený výbor pre sociálnu politiku prerokoval návrh návrhu a 2. novembra 2010 vydal uznesenie pre poslancov vo forme tlače č. 155 / 1 (zmeny a doplnenia), v ktorom na jednej strane odporučil Komore zástupcov diskutovať o návrhu "vo všeobecnej rozprave; podrobne prediskutoval všetky jeho časti v rozprave do piatku 5. novembra 2010 do 16.00 hod." Na druhej strane Parlament zástupcov odporučil schváliť návrh zákona s týmito doplnkami. Ako pripomenuli odvolatelia, napriek tejto skutočnosti sa na základe hlasovania č. 8 rozhodlo, že nebude viesť všeobecnú rozpravu v rámci druhého čítania prijatia návrhu sporného práva, a okamžite sa otvorila podrobná diskusia, v ktorej vystúpilo šesť poslancov a minister J. Drábek ako spravodajca. Hneď potom sa začalo tretie čítanie návrhu sporného práva v zmysle článku 99 ods. 7 JJPS, v ktorom sa po prvýkrát pristúpilo k hlasovaniu o pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch spravodajcu výboru a niektorých poslancov, a následne sa pristúpilo k hlasovaniu o samotnom návrhu sporného práva, v znení zmien a doplnení schválených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov, pričom sa prijal návrh sporného práva (uznesenie č. 113) po tom, ako ho poslanecká komora schválila, keď sa o návrhu hlasovalo 108 poslancov a poslancov proti 47 (hlasovanie o 17.45 hodine).
32. Komora zástupcov odovzdala 3. novembra 2010 návrh napadnutého zákona Senátu, ktorý organizačný výbor nariadil v ten istý deň ako tlač č. 363 / 0 Výborom pre zdravie a sociálnu politiku ako Garančný výbor. Výbor pre zdravie a sociálnu politiku prerokoval návrh a prijal 11. novembra 2010 uznesenie č. 76, v ktorom odporúča senát schváliť návrh a ktorý bol rozoslaný ako tlač č. 363 / 1. Senát klasifikoval túto tlač na svojom 25. zasadnutí, ktoré zvolal predseda senátu v súlade s § 118 ods. 3 JRC 12. novembra 2010. Bezprostredne po začatí konania bola uvedená požiadavka vlády z 26. októbra 2010 predložená na hlasovanie senátu, aby prerokoval návrh sporného práva (spolu s ostatnými tromi) v skrátenom akte v zmysle článku 118 JRC, ktorý na základe hlasovania č. 3 získal túto žiadosť vlády a návrh napadnutého aktu sa riešil skráteným aktom. Na konci diskusie (podľa oddielu 108 JRC sa neviedla žiadna podrobná diskusia s možnosťou predložiť pozmeňujúce a doplňujúce návrhy) bola prijatá rezolúcia č. 601, ktorou Senát schválil návrh zákona, na ktorý ho odvoláva parlamentná komora. 42 senátorov a 77 senátorov hlasovalo za uznesenie, proti ktorému bolo 30, zdržalo sa hlasovania 5.
33. Zákon bol vydaný 19. 11. 2010 prezidentovi republiky, ktorý ho podpísal 23. 11. 2010. Schválený zákon bol potom 30. novembra 2010 doručený na podpis predsedovi vlády. Zákon bol uverejnený v Zbierke zákonov č. 347 / 2010 Z. z. 8. decembra 2010 s účinnosťou od 1. januára 2011 s výnimkou článku XXIX ods. 1, ktorý nadobúda účinnosť dňom uverejnenia zákona. Odvolatelia v tejto súvislosti poukázali na rozdiel medzi rýchlosťou legislatívneho procesu (návrh zákona bol predložený 29. októbra 2010, schválený parlamentnou komorou 2. novembra 2010, schválený Senátom 12. novembra 2010 a podpísaný prezidentom republiky 23. novembra 2010, len 25 dní po predložení návrhu zákona) a pomalosťou oznámenia prijatého zákona v zbierke zákonov (8. decembra 2010, t. j. 15 dní po podpise prezidentského zákona). Hoci podľa odvolateľov vláda odôvodňovala neobvyklú rýchlosť legislatívneho procesu výnimočnými okolnosťami, keď je štát ohrozený značnou hospodárskou ujmou (oddiel 99 ods. 1 JRC), uverejnenie zákona po jeho podpísaní prezidentom trvalo dlhšie ako zvyčajne. Odklad tohto zákona týmto spôsobom znižuje dobu legistrácie, a tým znižuje možnosť občanov oboznámiť sa s novou právnou úpravou včas, a výrazne im sťažuje ústavnú kontrolu, pretože odvolatelia sa domnievajú, že skutočné účinky neústavne prijatého práva možno účinne zabrániť len vtedy, ak ústavný súd zruší sporné právo pred dátumom jeho účinnosti. V dôsledku konania výkonných orgánov, ktoré viedlo k uverejneniu zákona č. 347 / 2010 Z. z. do 8. decembra 2010, mohol byť návrh na zrušenie zákona predložený len 24 dní pred dátumom jeho účinnosti.
34. Odvolatelia napokon stručne zhrnuli svoj návrh tak, že v dôsledku vyššie opísaných postupov návrh sporného práva schválila komora zástupcov druhý pracovný deň po jeho podaní, a až počas druhého dňa sa ukázalo, že tento dátum bude posledným dňom. Vzhľadom na krátku dobu nebolo možné vhodne pripraviť pozmeňujúce a doplňujúce návrhy a konzultovať s nimi a vzhľadom na hromadenie krátkeho času a začatie všeobecnej rozpravy bola výrazne obmedzená možnosť argumentovať proti návrhu zákona v parlamentnej rozprave v poslaneckom parlamente. Vládna koalícia sa tiež zámerne vyhla dôkladnej kritickej diskusii v Senáte, možnosti predložiť pozmeňujúce a doplňujúce návrhy a potenciálnemu využitiu právomocí senátu obnovených vo voľbách s cieľom odmietnuť alebo vrátiť návrh zákona do poslaneckej komory. Dosiahlo sa to kumulatívnym zneužívaním stavu legislatívnej naliehavosti, nepredvídateľnou výzvou na mimoriadne zasadnutie poslaneckej komory, ako aj skrátením času na diskusiu o návrhu zákona Senátu len na deväť dní od ústavnej lehoty 30 dní. V prípade zákona, ktorý nestranne neobmedzuje základné práva a slobody, preto Parlament úplne zlyhal vo svojej ústavnej úlohe legitimity. Odvolatelia poukázali na to, že nenapadli všetky právne predpisy, ktoré Parlament prijal v novembri 2010 v stave legislatívnej naliehavosti, hoci je možné poznamenať aj väčšinu týchto nedostatkov. Prijatie sporného zákona však sprevádzala extrémna drzosť väčšiny vlád a v širšom zmysle podporovatelia videli pokračovanie tendencie, ktorá bola veľmi nebezpečná pre rozvoj demokracie v Českej republike. Je to tendencia k marginalizácii parlamentných a parlamentných diskusií, ako tiež poukázali na okolnosti prijatia zákona č. 261 / 2007 Z. z., o stabilizácii verejných rozpočtov, kde spôsob, akým sa prijímajú, ako aj spôsob, akým sa prijíma sporný zákon, poukazujú na tendenciu väčšiny vlád obmedziť možnosti slobodnej rozpravy v oboch parlamentných komorách. Parlamentná rozprava teda stráca svoj protichodný charakter, ktorý je taký dôležitý pre plnenie svojich funkcií. Toto všetko sú prejavy tendencie demotovať obe parlamentné komory len na hlasovací stroj, ktorým je čo najrýchlejšie pretaviť politické rozhodnutia väčšiny vlád do formy prijatého zákona bez zbytočných rečí. Ak sa napadnutý právny poriadok nezruší a tak jasne zdôrazní protiústavný charakter takéhoto vytláčania parlamentnej rozpravy, odvolatelia sa domnievajú, že takýto spôsob prijatia základných zákonov, čo znamená právne obmedzenie základných práv a slobôd, by sa mohol veľmi skoro vyhnúť pravidlu a bežnému javu, ktorému sa odvolateľia chceli vyhnúť.
Odôvodnenie pripomienok strán
35. Ústavný súd podľa ustanovení § 42 ods. 4 a 69 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o Ústavnom súde") zaslal prejednávanú žiadosť o zrušenie sporných ustanovení komore zástupcov a senátu parlamentu Českej republiky.
36. Komora zástupcov parlamentu Českej republiky zastúpená prezidentkou Miroslavou Nemcovou vo svojich pripomienkach z 22. decembra 2010 podrobne opísala najmä postup prijímania zákona č. 347 / 2010 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú určité zákony v súvislosti s úspornými opatreniami pod vedením ministerstva práce a sociálnych vecí. Nakoniec uviedol, že napadnutý zákon bol prijatý po riadne implementovanom legislatívnom procese a je na Ústavnom súde, aby posúdil jeho ústavnosť.
37. Senát parlamentu Českej republiky zastúpený prezidentom Milanom Štěmom vo svojich pripomienkach z 22. 12. 2010 tiež podrobne opísal postup preskúmania sporného zákona č. 347 / 2010 Z. z. Senátom spolu s kópiou správy z 25. schôdze senátu z 12. novembra 2010.
38. Okrem toho senát na návrh skupiny poslancov, a to odmietnutie hlasovať novozvoleným senátorom, predchádzal právnej analýze otázky overovania platnosti volieb senátov, pričom dospel k záveru, že senátori novozvolení do senátu v októbri nemohli dostať prístup a hlasovanie (t. j. výkon mandátu) na zasadnutí senátu, ktoré sa konalo počas predchádzajúceho 7. novembra 2010, pretože v tom čase nebolo potvrdené, že ich mandát senátora bol skutočne ustanovený. Mandát senátu senátov zvolených vo voľbách do októbrového senátu overil mandát senátu a výbor Imunity až na svojom zasadnutí 24. novembra 2010 po predložení ich volebného osvedčenia. V ten istý deň sa prvé stretnutie senátu začalo v novom 8. funkčnom období, na ktorom novozvolení senátori dali požadovaný sľub Ústavy Českej republiky a začali vykonávať svoj mandát vyplývajúci z volieb.
39. Ústavný súd listom z 18. januára 2011 požiadal predsedu vlády P. Netime, aby z osobitných dôvodov prijal rezolúciu vlády č. 759 z 26. októbra 2010, ktorou vláda navrhla predsedovi poslaneckej komory Českej republiky vyhlásiť výnimočný legislatívny stav, a zároveň ju požiadal, aby rozhodla, že okrem iného sa s návrhom vlády na sporné právo bude zaobchádzať v skrátenom konaní v súvislosti s vyhláseným stavom legislatívnej naliehavosti (pozri bod 24).
40. Predseda vlády P. Netime vo svojich pripomienkach pred ústavným súdom 28. januára 2011 najprv zhrnul okolnosti legislatívneho postupu prijímania pôvodného návrhu vládneho zákona pred prijatím vládneho uznesenia č. 759 (pozri bod 23). Následne, nad rámec požadovanej požiadavky, musíte vyjadriť svoj názor na otázku vyhlásenia stavu legislatívnej naliehavosti vo všeobecnosti, na reguláciu tohto inštitútu a jeho použitie v minulosti. Práve na základe dôvodov, pre ktoré vláda navrhla stav legislatívnej naliehavosti v tomto prípade, premiér uviedol, že v prípade neprijatia týchto vládnych účtov by Česká republika utrpela značné hospodárske škody. Okrem toho uviedol, že opatrenia obsiahnuté vo všetkých reformných zákonoch by mali priniesť ročné úspory až do výšky 45 miliárd CZK; naopak, ich skoré prijatie by viedlo k značným hospodárskym stratám až do výšky desiatok miliárd CZK, ako aj k daňovým a účtovným problémom. Vzhľadom na skutočnosť, že všetky uvedené štátne účty nadviazali na návrh zákona o štátnom rozpočte, ich neprijatie by znamenalo buď vyšší deficit štátneho rozpočtu, pričom podľa rozpočtových ustanovení samotného riadenia by sa objem príjmov a výdavkov rozpočtu schváleného na rok 2010 spravoval, alebo výhľad Českej republiky vyjadrený podielom deficitu verejnej správy v HDP od 4,6% do 5,5%. Obe situácie by znamenali značné škody pre Českú republiku, rozpočtová komisia by bola signálom vnútornej nestability a signálom, že vláda nie je schopná presadzovať takéto reformy s cieľom udržať schodok verejných financií v prijateľnej miere, čo by znížilo dôveryhodnosť vlády a celej Českej republiky. V konečnom dôsledku by to malo vplyv na zmenu postavenia ratingových agentúr a účastníkov trhu v hodnotení úverového rizika Českej republiky na domácich a zahraničných kapitálových trhoch, podľa názoru premiéra, a viedlo by to k výraznému zvýšeniu nákladov na prevádzku štátnych dlhopisov, ktoré premiér opísal vo svojich pripomienkach konkrétnym príkladom vývoja ratingu dlhodobých zahraničných záväzkov Českej republiky podľa ratingových agentúr. Na konci svojho prejavu premiér uviedol, že "už v čase, keď vláda schválila reformný balík na svojom zasadnutí 22. septembra 2010, si uvedomila, že ich neskoré prijatie by mohlo Českej republike spôsobiť vážne hospodárske škody a že v dôsledku relatívne obmedzeného časového limitu na prijatie týchto zákonov boli poskytnuté výnimočné okolnosti porovnateľné s výnimočnými okolnosťami, za ktorých bol v minulosti vyhlásený stav legislatívnej naliehavosti. O návrhu stavu legislatívnej naliehavosti však vláda rozhodla až v čase, keď bolo jasné, že použitie iných procesných nástrojov ustanovených rokovacím poriadkom poslaneckej komory (najmä prijatie návrhu v prvom čítaní alebo skrátenie lehoty na prerokovanie návrhu s cieľom zabezpečiť účinnosť reformných zákonov v rovnakom čase ako zákon o štátnom rozpočte Českej republiky na rok 2011) sa nemôže účinne použiť v dôsledku stanoviska opozície. Na to, aby vláda využila Inštitút legislatívnej pohotovosti, bola skutočne nútená stanoviskom opozície" (pozri strany 9 až 10). Preto premiér ukončil svoje pripomienky tým, že uviedol, že vláda pri rozhodovaní o uplatnení postupu podľa § 99 ods. 1 JŘPS konala v plnom rozsahu v súlade so zákonom o stiahnutí návrhov reformných zákonov a so žiadosťou o vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti na obdobie od 1. novembra do 5. novembra 2010 za svoje posúdenie.
41. Ústavný súd 4. februára 2011 dostal nevyžiadané osobné pripomienky predsedu poslaneckej komory Českej republiky. Predovšetkým uvádza, že bolo jeho povinnosťou vyhlásiť stav legislatívnej naliehavosti podľa oddielu 99 JRC, pričom nebola oprávnená preskúmať a rozhodnúť, či boli stanovené podmienky na jeho uverejnenie a či vyhlási stav legislatívnej naliehavosti. Predseda poslaneckej komory okrem toho pripomína proces prijímania príslušného zákona, od fázy, v ktorej bol pôvodný návrh vládneho zákona predložený na schválenie návrhu sporného práva v legislatívnom prípade na mimoriadnom zasadnutí poslaneckej komory. Opozícia skupiny členov zmluvných strán voči nedodržaniu päťdňovej lehoty na zasadnutie poslaneckej komory odmieta predseda s odkazom na časť druhej vety po bodkočiarke oddielu 51 ods. 6 JRC, pričom JJPS nesmie dodržať minimálnu lehotu a základná päťdňová lehota sa nemôže skrátiť. Opoziční poslanci mali možnosť vyjadriť sa k návrhu zákona a predložiť svoje pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, keďže návrh zákona prerokoval Výbor pre sociálnu politiku vrátane opozičných poslancov a prijali k nemu svoje pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, ktoré opoziční poslanci predložili aj priamo na zasadnutí poslaneckej komory v druhom čítaní. Ak sa poslanecká komora rozhodla vzdať všeobecnej rozpravy v druhom čítaní, konala v súlade s oddielom 99 ods. 7 JRC a napriek tomu, že sa všeobecná rozprava neuskutočnila, poslanci opozície sa mohli vyjadriť s uprednostňovaným právom na prejav. Predseda poslaneckej komory odmieta nerovnomernosť času venovaného návrhu zákona v Parlamente v porovnaní s časom potrebným na jeho uverejnenie v zbierke zákonov. Predseda poslaneckej komory preto odmieta, aby v prejednávanej veci došlo k zneužitiu legislatívneho núdzového inštitútu a aby sa podľa jej názoru uskutočnilo mimoriadne zasadnutie v rámci právnych predpisov. Predseda vo svojej vlastnej činnosti a v procese poslaneckej komory nevidí schopnosti drzosti alebo zlyhania politiky ústavného legislatívneho procesu. Nesúhlasí ani s názorom (ale nepredložený odvolateľovi), že významná väčšina poslancov by mala súhlasiť s vyhlásením legislatívnej naliehavosti, aby mohla hovoriť o jeho dodržiavaní zákona, alebo odmietnuť názor, že ak je pomer hlasov nižší, teda skutočný pomer politických síl v rokovacej sále, je nezákonný. Domnieva sa, že ústavný súd by mal otestovať proporcionalitu prípadu medzi údajným porušením práv menšín v poslaneckej komore a akýmikoľvek vážnymi dôsledkami súvisiacimi s možným zrušením príslušného zákona vrátane zásady minimalizácie jeho zásahu. Na záver, predseda poslaneckej komory sa diví, že hoci boli prijaté štyri zákony v kontexte legislatívnej naliehavosti, odvolatelia pred ústavným súdom napadli iba dvoch z nich.
Zverejňovanie informácií z médií a verejných zdrojov
42. Na zabezpečenie dostatočného prehľadu politického kontextu a okolností vyhlásenia legislatívnej naliehavosti Ústavný súd dospel z verejne dostupných zdrojov a médií k týmto zisteniam:
■ 18. októbra 2010 v súvislosti s výsledkami prvého kola volieb do senátu 15. a 16. októbra 2010, predseda vlády P. Intime poskytol médiám rozhovor, v ktorom otázka vzniku komplikácií pre vládne reformy pri možnom získaní väčšiny CSDB v Senáte po druhom kole volieb (ktoré sa konalo 22. a 23. októbra 2010) okrem iného uviedla: "[...] hoci sociálna demokracia nemôže byť štátotvornou opozíciou, znamenalo by to obrovskú deštruktívnu komplikáciu, pretože by to spôsobilo rozšírenie celého legislatívneho procesu a konfliktu" (zdroj: ľudové noviny, 18. 10. 2010), "(...) sociálna demokracia nemôže byť štátotvornou opozíciou, je to úplne negatívna vlna, ktorá veci komplikuje a môže. Orange Senát by bol obrovskou negatívnou silou, ktorá by len zvýšila potenciál politických konfliktov. To by zbytočne polarizovalo túto spoločnosť." (zdroj: MF Today, 18. 10. 2010).
■ Bezprostredne po schválení uznesenia vlády o návrhu vyhlásiť stav legislatívnej naliehavosti s cieľom diskutovať o spornom návrhu vládneho zákona (aj o ďalších troch návrhoch) premiér P. Intime uviedol: "(...) Dalo by sa to urobiť len tak, ako sme išli. To znamená ich stiahnutie a ich nové poslanie so žiadosťou o vyhlásenie legislatívnej naliehavosti. (...) Je jasné, že tieto normy sú vzhľadom na marenie sociálnych demokracií nepochopiteľné. Vysoké riziko životaschopnosti do konca tohto roka, aby boli účinné od 1. januára budúceho roka, ku ktorému je návrh štátneho rozpočtu viazaný. To znamená, že existuje značné ohrozenie dobrého mena Českej republiky na finančných trhoch, existuje riziko zhoršenia ratingu, existuje riziko zvýšenia dlhovej služby, existuje riziko zvýšenia deficitu verejných financií a dokonca aj v niektorých aspektoch rizika daňových únikov. To všetko vytvára nebezpečenstvo veľkých hospodárskych škôd a v tejto situácii je povinnosťou vlády predchádzať veľkým hospodárskym škodám a vyhlásiť stav legislatívnej naliehavosti." (zdroj: ČT 24 - Podujatia, pripomienky, 26. 10. 2010, pozri aj analógiu ČRo Radio Czech Republic - Rozhovor o aktuálnej téme, 27. 10. 2010). "Nemali sme na výber. (...) Vzhľadom na absolútne obštrukčné a ničivé správanie sociálnej demokracie. (...) Neprijatie právnych predpisov, na ktorých je rozpočet na budúci rok založený, by Českej republike spôsobilo hospodárske škody." (zdroj: "Struky a škrty.") Koalícia lavína zničila opozíciu, "Ľudové noviny, 3. novembra 2010).
■ Z dôvodu stavu legislatívnej naliehavosti predseda Úradu pre riešenie krízových situácií (ODS P. Thumper) tiež uviedol: "(...) Pretože Českej republike hrozia veľké hospodárske škody. Veľká hospodárska ujma, ak by neboli prijaté právne predpisy, ktoré pred 1. januárom predložila poslanecká komora. Rozpočet by nebolo možné prijať tak, ako bol predložený. A z toho by bola celá séria ďalších krokov. V pondelok a utorok sme sa snažili jasne mu ponúknuť, aby sme prediskutovali zákony v rozumnom štandardnom režime. Ponúkli sme skrátenie lehoty na 15 dní. Na jednej strane by to uľahčilo diskusiu vo výboroch, na druhej strane by to umožnilo prijať tieto zákony alebo ich účinnosť 1. januára 2011. Stále hovorím o situácii, keď sociálna demokracia ukázala absolútnu blokádu v Senáte, keď sa sociálna demokracia rozhodla tieto zákony zablokovať. Takže dôvod je jasný." (zdroj: ČRo 1 - Radiožurnál - Stalo sa to dnes, 29. 10. 2010).
■ Predseda VV K. Kočí v tejto veci uviedol, že " [...] Stav legislatívnej naliehavosti sa v minulosti niekoľkokrát využíval v rokovacej sále zástupcov, ktorej cieľom je umožniť rýchlejšie zohľadnenie návrhov zákonov. Samozrejme, uprednostňujem klasický legislatívny proces, ale deštruktívne správanie opozície nedávalo koalícii na výber. (...) Nechceli sme a ja osobne považujem stav legislatívnej naliehavosti za konečné riešenie. Naozaj som chcel, aby sme to klasicky schválili. Minulý týždeň nám však opozícia nedovolila schváliť tieto kľúčové zákony v krátkodobom postupe tak, aby sme to už mohli urobiť, aby sme jasne vyhlásili, že v Senáte, v ktorom sa koná väčšina týchto volieb senátu, okamžite veto a vráti všetky tieto zákony, čo znamená, že to nebude možné urobiť v správnom čase do konca roka. Preto stav legislatívnej naliehavosti." Zároveň vyjadrila presvedčenie, že návrhy zákonov mohli ísť do Parlamentu skôr, a potom sa nebude musieť uplatňovať stav legislatívnej naliehavosti. " [...] Je to jednoducho skutočnosť, že niektorí ministri tejto vlády, či už kvôli voľbám alebo niečomu inému, nechceli povedať, úplne zaspali, ale nepreniesli ju do poslaneckej komory." (zdroj: ČT 24, 3. 11. 2010, alebo "Coachman: zahnali nás do kúta. Preto sme dosiahli legislatívnu pohotovosť," parlamentné dokumenty, 8. novembra 2010, dostupné na http: // www.parlamentnilisty.cz / Parlament / 180705.aspx).
■ V tom istom duchu podpredseda poslaneckej komory K. Klasnová povedal: "(...) ale možno si myslím, že naši koaliční partneri mohli počkať až po októbrových voľbách, aby predstavili nepopulárne škrty, bolo mi ľúto, že som počul hystériu, ktorú spôsobila legislatívna kríza."
■ Rovnaké presvedčenie bolo založené na otvorenom liste koaličných poslancov pod vedením predsedov parlamentných klubov koaličných politických strán, ktorými sa obrátili na jednotlivých vládnych ministrov s výzvou urýchliť prípravu reformných zákonov. "(...) Vzhľadom na znalosti lehôt a postupov Parlamentu by sme chceli požiadať ministrov, aby o nich mohli diskutovať v mieri v kluboch a aby všetko umožnili od začiatku roka 2012 (...) Nechceme, aby takéto základné zákony boli prijaté včas, napríklad v legislatívnom stave núdze." (zdroj: HN. Ihned.cz, 8. 12. 2010).
Ústne konania pred ústavným súdom
43. Na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom, ktoré sa konalo 8. februára 2011, sa účastníci konania vo svojich pripomienkach odvolávali na obsah svojich písomných podaní pred ústavným súdom. Senát parlamentu Českej republiky, zastúpený podpredsedom A. Gajdůškovou, tiež zdôraznil okolnosti legislatívneho postupu pre prijatie sporného zákona v senáte a uviedol, že ak sa predmetný návrh zákona prerokuje v parlamentnej komore v skrátených rokovaniach v súvislosti s vyhláseným stavom legislatívnej naliehavosti, z pravidla § 118 JŘS jasne vyplýva povinnosť senátu diskutovať o prenesenom práve v poslaneckej komore, t. j. v skrátených rokovaniach. Inými slovami, rozhodnutie poslaneckej komory diskutovať o predmetnom návrhu zákona v kontexte legislatívnej krízy tiež vopred definovalo povahu legislatívneho procesu v Senáte, ako aj jeho výsledok.
44. Ústavný súd vyzval ako svedka predsedu vlády Českej republiky P. Netime, aby sa vyjadril k faktickým okolnostiam prijatia vládneho uznesenia, ktorým vláda navrhla predsedovi poslaneckej komory Českej republiky vyhlásiť stav legislatívnej naliehavosti a zároveň ju požiadať, aby rozhodla, že okrem iného o návrhu vlády sporného práva sa bude diskutovať v krátkom akte v súvislosti s vyhláseným stavom legislatívnej naliehavosti. Pokiaľ ide o otázku predsedu ústavného súdu P. Rycheckého, ktorý konkrétne viedol vládu k prijatiu takéhoto rozhodnutia, P. Nečas odpovedal, že zo správania opozície vyplýva reálna hrozba, že navrhovaný zákon spolu s ďalšími reformnými zákonmi nebude prijatý pred 1. januárom 2011, čo by spôsobilo Českej republike značnú hospodársku ujmu a viedlo by k zmene postavenia ratingových agentúr a účastníkov trhu v hodnotení úverového rizika Českej republiky na domácich a zahraničných kapitálových trhoch. Pokiaľ ide o otázku podpredsedu ústavného súdu E. Wagnera, či P. Netime mohol vyjadriť svoje stanovisko, keď v prípade dodržiavania riadneho legislatívneho procesu v Európskom parlamente Českej republiky skutočné schválenie sporného zákona P. Netime uviedlo, že pravdepodobne v januári alebo februári 2011. Pokiaľ ide o ďalšiu otázku podpredsedu ústavného súdu, pán Nepas vyjadril stanovisko k sume (v absolútnom vyjadrení) zvýšenia deficitu štátneho rozpočtu v porovnaní s pôvodne plánovaným rozpočtom ako výraznou hospodárskou škodou, pán Neptime pri použití analógie s úrovňou hospodárskych škôd spôsobených napríklad povodňami uviedol sumu 45 miliárd CZK. Podpredseda ústavného súdu sa následne opýtal, či pán Netime bude schopný vyčísliť najmä hospodársku škodu, ktorá by vyplývala z prijatia sporného práva v rámci riadneho legislatívneho postupu, o ktorom sa domnieval, že by sa skončil v januári alebo vo februári 2011. Okrem toho spoločnosť P. Netime uviedla, že dôjde k hospodárskej ujme v rozsahu miliárd Kč mesačne. Stanovisko viceprezidenta ústavného súdu čelilo štatistickým údajom uverejneným Českou národnou bankou, ako aj samotnými ratingovými agentúrami, v ktorom sa napríklad uvádzalo, že dokonca aj výrazný nárast deficitu verejných financií v porovnaní s plánovaným deficitom rozpočtu na rok 2009 v skutočnosti neznamená, že sa preukázalo zníženie ratingu a zmena postavenia ratingových agentúr v hodnotení úverového rizika Českej republiky. Pokiaľ ide o otázku sudcu V. Güttlera a jeho následnú otázku podpredsedu ústavného súdu týkajúcu sa voľby vlády, konkrétne prečo boli reformné zákony prijaté až po prijatí návrhu štátneho rozpočtu, alebo prečo zmeny vo forme škrtov predpokladaných sporným návrhom zákona neboli prijaté vo forme individuálnych zmien a doplnení príslušných zákonov, P. V čase uviedol, že prijatie reformných návrhov a posúdenie ich vplyvu boli veľmi zložitým a komplexným procesom, o ktorom sa musí diskutovať ako o celku, aby sa predišlo neočakávaným a nepredvídaným zásahom do jeho štruktúry. Rovnako pán Netime odpovedal na otázku sudcu S. balíčka, či vláda zvážila možnosť a jej účinky, keď by bol napadnutý návrh zákona prijatý v rámci riadneho legislatívneho procesu a ostatné reformné zákony by boli prijaté v legislatívnom núdzovom režime. Pokiaľ ide o otázky zástupcu odvolateľov týkajúce sa určitých osobitných okolností a dôvodov konania zvoleného vládou (neoznamovať mimoriadne zasadnutie poslaneckej komory skôr alebo poznať stanovisko námietky) P. Čas reagoval podobným spôsobom ako jeho písomné pripomienky z 28. januára 2010. S cieľom ďalej spochybniť zástupcu odvolateľov, či vláda na účely svojho rozhodnutia navrhnúť predsedovi poslaneckej komory výnimočný stav z dôvodu hrozby značnej hospodárskej ujmy mala určitú konkrétnu analýzu alebo dokumentáciu, spoločnosť P. Intime uviedla, že niekoľko odborných stanovísk a stanovísk, samozrejme vo forme prognóz a pravdepodobných scenárov a odhadov. Pokiaľ ide o otázku sudkyne I. Jany, či sa domnievala, že zainteresovaní poslanci mohli mať pochybnosti o tom, o čom diskutujú v prípade opätovne predloženého návrhu sporného práva, alebo na základe čoho boli tieto pochybnosti vyvrátené, P. Po čase uviedla, že každý poslanec si musel byť vedomý konkrétneho obsahu posudzovaných materiálov, ktorý niekoľkokrát uistili samotní autori.
45. Na ústnom pojednávaní pán Sobotka, zástupca odvolateľov pán Sobotk, predložil návrh na doplnenie dôkazov vo forme pohovoru svedka, predsedu poslaneckej komory pána Nemca. Ústavný súd na tento účel pozastavil vypočutie do 22. februára 2011.
46. V čase pred pojednávaním boli pripomienky odvolateľov k písomným pripomienkam predsedu poslaneckej komory zo 4. februára 2011 a písomné pripomienky premiéra P. Nezasa z 27. januára 2011 a jeho vyhlásenie pred ústavným súdom z 8. februára 2011 doručené na Ústavnom súde 14. februára 2011.
47. Pokiaľ ide o písomné pripomienky predsedu poslaneckej komory, odvolatelia znovu otvorili argument, ktorý už predložili vo svojom návrhu, a konfrontovali ho s konkrétnymi vyhláseniami predsedu poslaneckej komory, najmä s tým, že poslanci mali dostatok času na oboznámenie sa s predloženými návrhmi, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že príslušné vládne návrhy boli predložené po druhý raz. Okrem toho nesúhlasili s tvrdením predsedu poslaneckej komory, že napriek tomu, že sa neuskutočnila všeobecná rozprava, členovia opozície s prednostným právom vystúpiť, keďže uverejnenie rozpravy o návrhu zákona sa považovalo za diskriminačné len rečníkom s právom vystúpiť, čo bolo tiež kritizované v citovanom náleze ústavného súdu, s. pl. ÚS 24 / 07. V tejto súvislosti tiež zdôraznili, že v porovnaní s posledným parlamentným obdobím opoziční poslanci výrazne obmedzili možnosť prezentovať svoje pozície prostredníctvom osôb s právom prednosti v dôsledku zníženia počtu úradníkov poslaneckej komory. V neposlednom rade odvolatelia zdôraznili, že predseda poslaneckej komory vyhlásil stav legislatívnej naliehavosti v rozpore s článkom 99 ods. 1 JRC, podľa ktorého predseda Parlamentu vyhlási stav legislatívnej naliehavosti na návrh vlády na určité obdobie, keďže vyhlásil stav legislatívnej naliehavosti na obdobie od 1. novembra 2010 do 15. novembra 2010 (nie do 5. novembra 2010, ako navrhla vláda).
48. Písomné pripomienky predsedu vlády boli tiež konfrontované odvolateľmi s argumentmi uvedenými v ich návrhu. Predovšetkým nesúhlasili s vyhlásením premiéra o obštrukčnom konaní námietky, ktorého cieľom je odôvodniť postup vlády a väčšiny vlád v poslaneckej komore, v súvislosti s ktorým sa odvoláva na uplatnenie námietky podľa § 90 ods. 3 JRC, ktorá bráni schváleniu návrhu zákona v prvom čítaní, a s námietkami podľa § 91 ods. 2 JRC, pričom bránia skráteniu právnej lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch o viac ako 30 dní. Odvolatelia sa domnievajú, že výkon práv, ktoré JRC priznáva v týchto dvoch ustanoveniach menšine, nemožno považovať za prekážku, a to zneužitie rokovacieho poriadku na oddialenie parlamentných konaní. Účelom týchto ustanovení je zaručiť menšine domu minimálnu lehotu na riadne zohľadnenie návrhov zákonov, pričom Inštitút pre schvaľovanie práva už v prvom čítaní (§ 90 ods. 2 - 6 JRC) preukáže, že je určený len na schválenie jednoduchých a nekontroverzných účtov. Podľa ich tvrdenia žalobcovia predložili námietku podľa článku 90 ods. 3 JŘPS, aby mohli uplatniť zmeny a doplnenia navrhovaných legislatívnych návrhov, čím sa vykonáva úloha opozície pri ponúkaní alternatív. Institute of Law Approval už neumožňuje predkladanie pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov v prvom čítaní. Odvolatelia sa domnievajú, že ich záujem o skrátenie 60-dňovej lehoty na prerokovanie návrhov zákonov vo výboroch maximálne o 30 dní bol legitímny vzhľadom na závažnosť politických rozhodnutí obsiahnutých v návrhoch, a to obmedzenie právnej pôsobnosti hospodárskych a sociálnych práv zaručených chartou. "Myslíme si, že náš záujem o riadnu a dôkladnú diskusiu o predložených účtoch bol ľahko predvídateľný, a preto ho nemôže predseda vlády oprávnene použiť ako dôvod na vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti." (s. 5)
49. Odvolatelia napokon spochybnili niektoré pripomienky predsedu vlády na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom. S cieľom argumentovať, že námietkové konanie, ktoré vetovalo postup podľa oddielu 90 JRC, ako aj skrátenie lehôt na konanie výboru na 15 dní, "by sa uskutočnilo v plnom druhom čítaní, a dokonca aj pokiaľ ide o termíny, senát by prerokoval tento návrh v novom zložení," odvolatelia zdôraznili, že ak by sa premiér započítal do pôvodného návrhu zákona, senát by ho prerokoval o tri týždne neskôr ako pôvodný vládny návrh po jeho stiahnutí a opätovnom predložení. Odvolatelia tiež kritizovali odpoveď premiéra na vplyv vládneho návrhu zákona na štátny rozpočet a dôsledky jeho neprijatia, pričom uviedli, že vysvetľujúca správa k návrhu sporného zákona už vyčíslila jeho vplyv na štátny rozpočet na rok 2011 odlišne, a to znížením o 11,283 mld. CZK na strane výdavkov a o 12,22 mld. CZK na strane príjmov. Tento pozmeňujúci a doplňujúci návrh má celkový vplyv vo výške približne 23,5 miliardy CZK až do ročného rozpočtového salda na rok 2011. Preto ak sa podľa žalobcov predpokladá celkový vplyv sporného zákona na ročný zostatok štátneho rozpočtu vo výške približne 23,5 miliardy CZK, potom v situácii, keď by tento zákon nadobudol účinnosť neskôr ako 1. januára 2011, štátny rozpočet by mal vplyv na jeho súvahu vo výške približne 1,96 miliardy CZK mesačne. Ak by teda sporné právo nadobudlo účinnosť napríklad do 1. februára 2011, čo by bolo úplne realistické v jeho riadnej diskusii bez vyhlásenia stavu legislatívnej naliehavosti, odrazilo by sa to v salde štátneho rozpočtu vo výške 1,96 miliardy CZK, v účinnosti zákona od 1. marca 2011 vo výške 3,92 miliardy CZK atď. Ako povedal pán premiér, dokonca ani takéto oneskorenie by určite nebolo schopné zvýšiť verejný deficit "v ráde niekoľkých desiatok miliárd." Podľa odvolateľov predseda vlády uviedol, že vplyv všetkých príslušných zákonov na štátny rozpočet o viac ako tretinu nemožno považovať za odôvodnený. Odvolatelia tiež upozornili na skutočnosť, že podľa predsedu vlády vláda pri predkladaní žiadosti o posúdenie sporného návrhu zákona v stave legislatívnej naliehavosti nemala žiadnu analýzu ani iný materiál, ktorý spracovali príslušné orgány s cieľom určiť stav hrozby značnej hospodárskej ujmy. Túto analýzu nespracovala ani v čase prípravy sporného návrhu zákona, ale vláda mala v takejto situácii alebo podľa názoru odvolateľov mohla požadovať spracovanie takýchto dokumentov, najmä zo strany ministerstva financií a Českej národnej banky. V neposlednom rade odvolatelia nesúhlasili s opakovanými odkazmi premiéra na rating ratingových agentúr, pretože podľa odvolateľov názory ratingových agentúr nemali žiadny vzťah k prijatiu alebo neprijatiu, ani k spôsobu, akým bol návrh zákona prerokovaný, a teda k času jeho účinnosti, oveľa menej k špecifickým rozpočtovým dôsledkom opatrení, ktoré zaviedli, aby sa predišlo akýmkoľvek významným hospodárskym škodám.
50. Okrem toho 17. februára 2011 predseda poslaneckej komory poskytol Ústavnému súdu prehľad o naliehavých legislatívnych prípadoch vyhlásených v poslaneckej komore od roku 1995 do súčasnosti. Z tohto súhrnu, ako uviedol Ústavný súd, sa plánuje získať prehľad o tom, koľkokrát a v akých prípadoch bol v minulosti vyhlásený stav legislatívnej naliehavosti a v ktorých boli zákony, o ktorých sa rokuje v rámci tohto režimu, zaradené do programu súčasného zasadnutia poslaneckej komory. Z prehľadu vyplýva, že v predmetnom období bol stav legislatívnej naliehavosti vyhlásený 23-krát.
51. Dňa 22. februára 2011 ústne pojednávanie pred ústavným súdom pokračovalo vypočutím svedka, predsedu poslaneckej komory parlamentu Českej republiky M. Nemcov, ktorý bol vyzvaný ústavným súdom, aby sa vyjadril najmä k skutočnostiam prijatia svojich rozhodnutí z 29. októbra 2010, ktoré boli v súlade s návrhmi vlády a vyhlásili stav legislatívnej naliehavosti, a zároveň sa rozhodli prediskutovať okrem iného návrh vlády na sporné právo v krátkom akte v súvislosti s vyhláseným stavom legislatívnej naliehavosti.
52. Predseda poslaneckej komory sa najprv vyjadril k otázkam podpredsedu ústavného súdu, pána Holländera, o argumentoch a dôvodoch, ktoré ju viedli konkrétne k prijatiu rozhodnutí, pričom zdôraznil, že na základe doslovného znenia oddielu 99 ods. 1 JŘPS a praxe poslaneckej komory nie je možné posúdiť a posúdiť dôvody, ktoré viedli vládu k predloženiu návrhu na legislatívnu naliehavosť. Tento názor následne konfrontoval podpredseda ústavného súdu so skutočnosťou, že vo svojom rozhodnutí č. 7 z 29. októbra 2010 vyhlásila legislatívnu núdzovú situáciu na dlhšie obdobie, než navrhla vláda, čo predseda poslaneckej komory opäť odôvodňoval minulou praxou, a tiež poskytnutím dostatočného času na riadne posúdenie všetkých vládnych zákonov v legislatívnej potrebe, pričom sa poradila s právnym oddelením poslaneckej komory a zákonodarným oddelením.
53. Pokiaľ ide o otázku podpredsedu ústavného súdu, E. Wagner, či a ako predseda poslaneckej komory odôvodňoval prijatie svojho rozhodnutia prediskutovať okrem iného návrh vlády týkajúci sa sporného práva v skrátenom právnom akte v rámci vyhláseného stavu legislatívnej naliehavosti prijatého podľa § 99 ods. 2 JøPS, v ktorom sa stanovuje určitý stupeň voľnej úvahy, predseda poslaneckej komory uviedol, že sa zakladá na súčasnom konaní v rokovacej sále a na pripomienkach predsedu vlády k možnej hospodárskej škode, ktorá môže vzniknúť v dôsledku jeho predčasného neprevzatia, pričom vyjadril názor, že všetci poslanci s dostatočným vedomím obsahu sporného práva. Svoje stanovisko potom konfrontoval podpredseda ústavného súdu so skutočnosťou, že na jednej strane skutočnosti opísané vyššie za okolností prijatia sporného návrhu zákona a na druhej strane pripomienky členov odvolacieho senátu M. Benda alebo TOP 09 F. Laudates, uvedené v médiách, reagovali na skutočnosť, že prijatím zmeny zákona o dani z príjmov boli členovia zdaňovaní z funkčných výhod, a teda znížených príjmov, ktoré im neboli v žiadnom prípade oznámené alebo im nebolo jasné počas pojednávania. Preto sa podpredseda ústavného súdu znovu pýtal, či predseda poslaneckej komory trval na svojom stanovisku k dostatočnému uvedomeniu si a poznaniu obsahu, o ktorom sa teraz diskutuje, nepochybne zložitejšieho návrhu zákona a jeho možných dôsledkov, zatiaľ čo predseda poslaneckej komory zdôraznil, že ide len o subjektívne vyhlásenie jednotlivých poslancov. Podpredseda ústavného súdu následne odvolaním sa na článok 68 ods. 1 ústavy Českej republiky, ktorý je základom zodpovednosti vlády poslaneckej komory, spochybnil stanovisko, ktoré predložil predseda poslaneckej komory k jej záväzku k návrhom predloženým vládou, čo skôr naznačuje, že parlamentná väčšina sa zodpovedá vláde.
54. O otázke predsedu ústavného súdu P. Rycheckého, či v súčasnej praxi poslaneckej komory existovala podobná situácia pri vyhlásení stavu legislatívnej naliehavosti, t. j. stiahnutie vládneho zákona počas jeho riadneho vypočutia a jeho opätovné predloženie v stave legislatívnej naliehavosti, ako v prejednávanej veci, predseda poslaneckej komory uviedol, že takúto vec nespomenul.
55. Sudca ústavného súdu, pán Güttler, sa odvolával na 8. mimoriadne zasadnutie, ktoré zvolal predseda poslaneckej komory, a na okolnosti jej funkčného obdobia a priebeh, na ktoré predseda poslaneckej komory odpovedal, keď povedal, že pokiaľ ide o samotnú formu jej zhromaždenia, všetko sa urobilo správnym spôsobom a pokiaľ ide o jeho program a diskutované materiály, pre všetkých poslancov dostatočne predvídateľným spôsobom.
56. Predseda poslaneckej komory sa spýtal predsedu ústavného súdu J. Musila najmä na subjektívne motívy a dôvody, ktorými ako poslanec odôvodnil svoj súhlas s navrhovaným postupom vlády, a predseda poslaneckej komory sa odvolával na argumenty vlády, predkladateľov predmetného návrhu zákona a na pripomienky predsedu vlády z ústneho konania pred ústavným súdom z 8. februára 2011, ktoré jej boli rozhodujúce. S cieľom spýtať sa, či ako predseda poslaneckej komory poskytol všetky technické dôkazy a stanoviská (napr. CNB) k rozhodnutiu vyhlásiť stav legislatívnej naliehavosti, uviedol, že nie, keďže preskúmanie a posúdenie dôvodov, ktoré viedli vládu k predloženiu návrhu stavu legislatívnej naliehavosti, patrí do poslaneckej komory ako celku.
57. Požiadať sudcu ústavného súdu S. balíčka, či má poslanecká komora alebo poslanecká komora nejaké prostriedky na to, aby namietala proti jeho rozhodnutiu odmietnuť vyhlásiť výnimočný stav alebo v prípade nečinnosti, predseda poslaneckej komory uviedol, že takáto situácia nemôže nastať, pretože podľa JŘPS musí konať a schváliť tento návrh. Následne sa pán Balík opýtal, či pred diskusiou o napadnutom práve jeho návrh vyhlásiť stav legislatívnej naliehavosti je odôvodnený napríklad stanoviskom vlády, že ak by sa uskutočnil riadny legislatívny postup a zákon by bol prijatý až koncom februára, nebola by to strata približne 24 miliárd CZK ročne, ale len 1,96 miliardy EUR. Predseda poslaneckej komory odmietol.
58. Následne predseda poslaneckej komory čelil viacerým otázkam zo strany zástupcu odvolateľov B. Sobotku z dôvodu svojho rozhodnutia zvolať mimoriadnu schôdzu o určení ospravedlniteľnej lehoty výboru na predloženie stanoviska a konkrétnych procesných rozhodnutí v rámci preskúmania sporného návrhu zákona. Predseda poslaneckej komory dôsledne odpovedal na tieto otázky tým, že vyjadril, že ide o štandardný, predtým všeobecne používaný postup, ktorý je v súlade s rokovacím poriadkom. Predseda poslaneckej komory B. Sobotka sa následne opýtal na okolnosti, ktoré viedli k zmene predsedu pred mimoriadnou schôdzou, keď podpredseda L. Zaoralek, ktorý v ten istý deň predsedal riadnemu 7. zasadnutiu poslaneckej komory, ju pred začiatkom 8. mimoriadnej schôdze nahradil, na ktorú odpovedal predseda poslaneckej komory, že ide o "vnútornú" dohodu a že v tomto prípade je to bežný postup, pretože pôvodný podpredseda poslaneckej snemovne nerešpektoval čas, keď mal pokračovať po zasadnutí poslaneckej komory a nechcel čeliť kritike poslancov.
59. Následne sa sudca ústavného súdu V. Króreka opýtal zástupcov žalobcov, či pri diskusii o návrhu zákona, ktorý bol následne prijatý a uverejnený pod č. 120 / 2010 Z. z. a týkal sa zdaňovania zamestnaneckých dávok - potravinových doplnkov (zákon č. 120 / 2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 235 / 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnení), o ktorom sa diskutovalo v rokovacej sále zástupcov od 26. februára 2010 do 2. marca 2010 v stave legislatívnej núdze a ktorého spravodajcom bol pán Sobotka sám, potom hlasoval alebo proti takémuto postupu inak, a ak nie z akých dôvodov. Odporca mal uviesť konkrétny dôvod, ktorý predpokladá článok 99 ods. 1 JRC, a to, čo videl ako spĺňa. Zástupca odvolateľov uviedol, že nenamietal, pretože išlo o inú situáciu, ako je situácia, ktorá je v súčasnosti predmetom posúdenia. Rokovania medzi vládou a zástupcami odborov sa v tom čase konali dlhú dobu a existovala možnosť štrajku v oblasti dopravy, ktorý by podľa predstaviteľov vlády mohol viesť k vážnym hospodárskym škodám a bol tiež riešením mimoriadneho sociálneho konfliktu medzi zástupcami odborových zväzov a vládou, keď vláda prišla do poslaneckej komory na základe tohto stretnutia s návrhom tohto postupu. Existencia značnej hospodárskej ujmy nebola špecificky preukázaná vládou a hlasovanie o otázke bolo založené výlučne na stanovisku vlády. Tento názor konfrontoval sudca V. Kránek s prejednávaným prípadom a odvolateľmi vznesenými námietkami, t. j. že vláda neodôvodnila dôvody na vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti a existenciu hospodárskej škody kvalifikovaným spôsobom. Zástupcovia odvolateľov na to opäť reagovali v tom zmysle, že ide o odlišné situácie a ako podporovateľ návrhu, o ktorom sa teraz diskutuje, boli vnímaní odlišne, pretože v prvom prípade bol vyriešený mimoriadny sociálny konflikt, zatiaľ čo v posudzovanom prípade bol pripravený štátny rozpočet na rok 2011, keďže sa pripravuje každý rok, takže účinky rozhodnutí poslaneckej komory boli jasne kvantifikovateľné. V prvom prípade škoda nemohla byť presne vyčíslená, pretože nebolo možné presne vyčísliť jej hospodárske účinky v čase štrajku. Otázka sudcu V. Króreka, či by dokonca aj v tom čase prišiel k rovnakému záveru - t. j. že právna kríza bola vyhlásená v súlade so zákonom, aj keby uplatnil tieto aspekty obsiahnuté v návrhu, ktorý je v súčasnosti predmetom skúmania, zástupcovia odvolateľov uviedli, že tak urobili, keďže v súčasnej situácii neexistovala takáto kumulácia tým, že navrhli kritizované konanie väčšiny vlád ako v tomto prípade.
60. Účastníci konania následne zopakovali svoje konečné pripomienky a zhrnuli svoje názory na obsah svojich písomných podaní pred ústavným súdom.
Referenčné aspekty hodnotenia návrhu
61. Článok 1 ods. 1 Ústavy Českej republiky, ktorý charakterizuje Českú republiku ako demokratický právny štát založený na rešpektovaní práv a slobôd človeka a občanov, obsahuje normatívnu zásadu demokratického právneho štátu. Rešpektovanie práv a slobôd jednotlivca je preto tiež jednou zo zásad koncepcie právneho štátu prijatej Ústavou Českej republiky, alebo je účelom fungovania štátu a štátu. Rešpektovanie rovnakého účelu sa odráža aj v článku 2 ods. 3 Ústavy Českej republiky, podľa ktorého sa štátna právomoc môže vykonávať len v prípadoch, v medziach a spôsobom ustanoveným zákonom. Z toho vyplýva, že ani Parlament, ani jeho dve komory nemôžu slobodne konať pri prijímaní zákonov, ale sú viazaní zákonom (ústavný poriadok a vo svetle neho prijímané a interpretované parlamentné právo - pozri nižšie).
62. Ústavný súd v minulosti vo svojej judikatúre riešil niekoľko ústavných aspektov, ktoré musia zákonodarcovia alebo iné ústavné orgány dodržiavať v rôznych fázach legislatívneho procesu [pozri napríklad zistenie sp. zn. pl. pl. Pl. ÚS. pl. V citovanom náleze sp. zn. pl. ÚS 5 / 02 Ústavný súd opakovane vyložil zásady, pre ktoré je okrem iného ako požiadavka vyplývajúca z koncepcie právneho štátu potrebné rešpektovať procesné (procesné) pravidlá: "iba v procese bez chyby (ústavne konzistentné konanie) možno dosiahnuť právne a ústavne konzistentný výsledok (rozhodnutie), a preto je potrebné venovať väčšiu pozornosť procedurálnej čistote rozhodovacieho procesu (postup) a poskytnúť mu silnú ochranu. Ak sa takto pripomenuté zásady týkajú ústavnosti predchádzajúceho postupu a aktov prijatých orgánmi verejnej moci (postup ustanovený v článku 36 ods. 1 Charty základných práv a slobôd), neexistuje žiadny rozumný dôvod odchýliť sa od týchto zásad vo veciach kontroly legislatívneho procesu a aktov v ňom prijatých (právne normy v ňom prijaté), pretože hoci sa rozhodovací proces v legislatívnej činnosti do určitej miery líši od rozhodovacieho procesu v konaní pred inými orgánmi verejnej moci - a v tomto zmysle sa môže považovať za sui generis hlavnú zásadu rozhodovania, v ktorom je konečný výsledok v oboch prípadoch identický; Okrem toho nemožno zabúdať na to, že dôsledky legislatívnych aktov sú určite dôležitejšie pre ich sociálny vplyv ako v prípade individuálnych (neúčinných) rozhodnutí iných verejných orgánov. Je teda - v legislatívnom procese - na čele dopytu po stabilite, presviedčaní a nevyhnutnosti právnych aktov, na ktoré leží právny štát a súčasne život občanov; Takéto akty, ako aj potrebná autorita zákonodarcu však nemožno dosiahnuť iba dodržiavaním pravidiel (zásady legislatívnej činnosti), ktoré samotná parlamentná komora ako významný nositeľ zákonodarnej moci stanovila zákonom pre túto činnosť."
63. Tieto pravidlá legislatívneho procesu sú obsiahnuté v rôznych zdrojoch (parlamentného) práva, medzi ktoré patrí najmä Ústava Českej republiky, ďalej v rokovacom poriadku dvoch komôr Parlamentu (JJPS a JŘS), ktorý je vykladaný v súlade s ňou, podrobnejšie pravidlá rokovaní prijatých uznesením rôznych komôr Parlamentu podľa článku 1 ods. 2 ich rokovacieho poriadku (tzv. autonómne uznesenie), ako aj konzistentná prax parlamentnej komory a jej orgánov, "ktoré možno považovať za nepísané časti legislatívneho postupu z dôvodu dlhodobého opakovania, ak sa zistí, že je v súlade s vyššími hodnotami tvorby práva, demokratického politického systému atď." (pozri bod 38 citovaného zistenia sp. zn.
64. Posledné tri zdroje parlamentného práva sú vyjadrením autonómie Parlamentu alebo jeho komôr, ktoré pozostávajú zo samoregulácie parlamentných postupov, čo je do určitej miery nevyhnutné, keďže Ústava Českej republiky prirodzene upravuje pravidlá legislatívneho procesu (rozsah a úlohu dvoch parlamentných komôr, ich základnú organizačnú štruktúru, kvórum a potrebnú väčšinu pre jednotlivé typy uznesení, parlamentnú imunitu, základné pravidlá pre priebeh zasadnutí oboch komôr atď.) len vo všeobecnosti a sama o sebe predpokladá prijatie podrobnejších pravidiel legislatívneho procesu vo forme rokovacieho poriadku jednotlivých komôr Parlamentu. Nemecký ústavný súd v jednom zo svojich rozhodnutí (rozsudok z 21.7.2000, 2 BvH 3 / 91), ktorý je dostupný v elektronickej podobe na adrese http: // www.bverfg.de / entscheidungen / hs20000721 2bvh000391.html), uviedol, že vytvorenie a regulácia legislatívneho procesu, ak nie je obsiahnutá v samotnej ústave, ako aj funkcia, zloženie a spôsob fungovania výborov, uplatňovanie práv legislatívnej iniciatívy, informácií a kontroly, tiež zvažuje vytvorenie a reguláciu práv politických zložiek a výkon parlamentného práva slobodného prejavu a parlamentnej diskusie. Dvor audítorov zároveň zdôraznil, že tento katalóg obsahujúci samoregulačné položky a nástroje parlamentnej autonómie nie je konečný. Je to preto, že katalóg sa musí znovu a znovu definovať vzhľadom na meniace sa politické okolnosti, aby sa umožnilo prispôsobenie sa zmeneným pracovným podmienkam. Týmto spôsobom môže parlamentná autonómia získať novú realitu v porovnaní s bývalými ústavnými obdobiami tým, že Parlament a vláda už nie sú proti sebe, ako to predpokladá klasická teória, ale hranice prebiehajú na plenárnom zasadnutí Parlamentu, pričom vláda a jej podporná parlamentná väčšina tvoria politickú jednotu proti opozícii. Parlament musí tiež reagovať na rastúcu zložitosť regulačných potrieb. Preto musí moderný parlament vypracovať stratégie na prácu na rozdelení koexistencie a koordinácii politickej vôle, ak stratí schopnosť konať. Táto samoregulačná právomoc Parlamentu týkajúca sa jej vlastných záležitostí však nesmie byť bez voľnej úvahy a s výhradou ústavných obmedzení, čo má za následok najmä nároky na formu a výklad rokovacieho poriadku parlamentných komôr [pozri. Iné stanovisko sudcu E. Wagnera k zisteniu ústavného súdu sp. zn.
65. Základný ústavný základ parlamentných a legislatívnych postupov sformuloval ústavný súd najmä vo vzťahu k odvolateľovi všeobecne citovaného nálezu sp. zn. Pl. ÚS 77 / 06, kde Ústavný súd zopakoval potrebu dodržiavania pravidiel legislatívneho postupu, pretože základnou požiadavkou formálne chápaného právneho štátu je vylúčiť zhovievavosť verejných orgánov pri rozhodovaní, keď nedodržanie pravidiel môže viesť nielen k otázke legitímnosti prijatého rozhodnutia (práva), ale aj k jeho zákonnosti, čo v prejednávanej veci v skutočnosti viedlo k zrušeniu sporných ustanovení zákona, a to na základe postupu ich prijatia ústavnými zásadami demokratického právneho štátu. "Splnenie procesných pravidiel obsiahnutých v týchto právnych zdrojoch sa musí vyžadovať, pretože hoci súkromné osoby nie sú adresátmi týchto noriem, ich nedodržanie môže mať v konečnom dôsledku významný vplyv na ich základné práva" (pozri bod 38).
66. Ústavný súd sa preto nielen dôrazne odvolal na Parlament Českej republiky v tom zmysle, že je potrebné rešpektovať zásady vytvorenia jednotného, transparentného a predvídateľného práva ako jedného z atribútov hmotne chápaného právneho štátu, ale aj ústavne odôvodniť potrebu rešpektovania demokratických zásad v legislatívnom procese (s podporou článku 1 ods. 1 Ústavy Českej republiky), ktorý sa musí zohľadniť v nariadení, ako aj v samotnom uplatňovaní právneho postupu. Inými slovami, tieto zásady vyvolávajú určité požiadavky najmä na formu a výklad rokovacieho poriadku Parlamentu. Tieto zásady treba nájsť v spojení so zásadou rozdelenia právomocí so zásadami a funkciami legislatívnej moci, najmä v ústavne zakotvenej zásade zastupiteľskej demokracie založenej na slobodnom výkone mandátu poslancov Parlamentu, rovnosti poslancov Parlamentu ako zástupcov ľudu, slobode prejavu a v slobodnej parlamentnej diskusii (článok 15, článok 23 ods. 3 a článok 26 Ústavy Českej republiky).
67. Ústavný súd vo svojom citovanom náleze, sp. zn. pl. ÚS 77 / 06, tiež opísal ako základnú zásadu parlamentného rozhodovania zásadu pluralizmu, ktorá bola založená na zásade voľnej hospodárskej súťaže politických síl (článok 22 Charty) a ktorá ako charakteristická vlastnosť a charakter každej slobodnej spoločnosti predstavuje jeden zo základných prvkov demokratického právneho štátu v zmysle článku 9 ods. 2 Ústavy Českej republiky. "Udávatelia právnych noriem nepochybujú o práve oprávnene očakávať, že akékoľvek obmedzenia ich základných práv, ktoré im ukladá zákon, sú výsledkom prednášky vedenej v rámci politického spektra, prednášky, v ktorej všetci účastníci dostali príležitosť podrobne spoznať daný materiál a vyjadriť svoje názory informovaným spôsobom. Tento proces je preto vhodný, čo umožňuje otvorenú diskusiu medzi konkurentmi vrátane menšinových názorov. Preto sú v popredí postupov, ktoré zabezpečujú vypočutie strán, ako aj formálnu kvalitu legislatívnej práce. Právny postup v tejto optike sa stáva skutočným zdrojom legitimity zákona. " (pozri bod 38).
68. Prostredníctvom bohatých odkazov na českú a zahraničnú literatúru, ktorá sa zaoberá otázkou parlamentného rozhodovania, ako aj z hľadiska porovnania s rozhodovacími procesmi ústavného súdu v poslednom uvedenom náleze, odôvodňoval požiadavku uplatňovať právne predpisy vo forme racionálneho právneho prejavu. "Parlamentné rozhodovanie sa týka všeobecných prípadov; v jeho prospech výhrada základných rozhodnutí prijatých v rámci parlamentného postupu, ktorou sa zabezpečuje zohľadnenie predmetu, o ktorom sa má rozhodnúť, za účasti politických strán zastupujúcich organizované záujmy občianskej verejnosti. Zákon ako výsledok parlamentných uznesení je kompromisom medzi záujmami, v ktorých je navrhnutý sociálny konsenzus, ktorý sa musí považovať za kritérium prijatia zákona. Každá inštitúcia, ktorá tvorí alebo uplatňuje právne predpisy, je vymedzená formálnymi znakmi vrátane postupov, ktoré slúžia účelu inštitúcie. Postupy ovplyvňujú aj formy parlamentných konaní, ako aj rozdelenie práce medzi jej inštitúcie a ich cieľom je zaručiť demokraciu, legitímnosť autority, racionálnosť právnych predpisov, procesnú spravodlivosť (počúvanie strán, diskusia) atď. (Acid, J. Legislatívny proces v Českej republike ako forma racionálneho právneho prejavu?, Právnik, 2005, č. 6). Parlamentné postupy sú v skutočnosti tiež dôležitým prvkom dokončenia formy rozdelenia moci a podmienok politickej konkurencie v štáte (Kábel, J. Od kapitalizmu až po socializmus a späť). Teoretické vyšetrovanie znovuzrodenia Československa a Českej republiky. Praha: Karolínum, 2005, s. 205). (...) Nakoniec, pre C. Schmitta je Parlament ako forma vlády otvorenou diskusnou debatou, v ktorej sú konfrontované rozdiely a názory - politická moc je nútená diskutovať, ktorá umožňuje verejnú kontrolu (Schmitt, C. Kríza parlamentnej demokracie, Londýn, 1994, cit. podľa Akila, J. Legislatívny proces v Českej republike ako forma racionálneho právneho rozhovoru? Právnik, 2005, č. 6). " (pozri body 41 a 43).
69. Rovnako ako pri súdnych rozhodnutiach, ako pri parlamentnom rozhodovaní, aj myšlienka "spravodlivého rozhodnutia," ktorá je imúnna voči právnemu štátu, vyžaduje, aby boli vypočuté všetky strany. Transparentné vypočutia strán, ktoré zastupujú verejnosť, prispievajú k jej identifikácii v dôsledku rozhodovacieho procesu, v tomto prípade v zákone. Preto by sa zásada zásady širokej verejnosti pri rokovaniach o zákonoch, ktorá ide tak v parlamentnej komore, ako aj mimo nej, mala tiež považovať za určujúcu vlastnosť parlamentného rozhodovania. Vnútorná akcia slúži na voľné vytváranie názorov členov parlamentnej komory, osvetové činnosti pre verejnosť.
70. V neposlednom rade musí byť do demokratických zásad legislatívneho procesu zahrnutá aj zásada väčšinového rozhodovania a neoddeliteľná zásada ochrany menšín (článok 6 Ústavy Českej republiky), ktorú zastupuje parlamentná opozícia na parlamentnej pôde. Medzi jeho základné funkcie patrí najmä vyjadrovanie menšinových názorov, predkladanie alternatívnych návrhov väčšinovým názorom a rozhodnutiam a kontrola vládnucej väčšiny, teda občianskej spoločnosti, ktorá tiež vytvára a objasňuje svoje stanovisko týmto spôsobom. Tieto charakteristiky sú spojené so základnými črtami demokratického právneho štátu (pozri nižšie).
71. Zoznam demokratických zásad legislatívneho procesu a súvisiacich tvrdení o spravodlivosti uplatňovania pravidiel, ktorými sa riadi politický proces tvorby vôle, možno zaradiť do základných požiadaviek demokratického právneho štátu alebo samotnej podstaty, a v konečnom dôsledku vypracovať obraz "dokumentu o parlamentne vnímanom materiáli, t. j. inštitucionalizovanej výmeny názorov medzi zástupcami konkurenčných skupín prítomných v spoločnosti s cieľom nájsť kompromis, ktorý by uspokojil väčšinu pôvodne považovanej roztrieštenej spoločnosti" (pozri rôzne stanovisko sudkyne spravodajkyne týkajúce sa sp.
72. Hoci zásada väčšinového rozhodovania (článok 6 ústavy Českej republiky) je jednou zo základných charakteristík demokracie a demokratického rozhodovania a väčšina vlád parlamentných demokracií sa odvoláva práve na podporu (dôveru) parlamentnej väčšiny, ktorá sa skladá zo zástupcov jednej alebo viacerých politických strán zastúpených v Parlamente, Parlament nie je orgánom tejto väčšiny, ale je založená na slobodnom výkone mandátu všetkých jej členov, na ich rovnosti, keďže všetci sú zástupcami ľudu, na slobode prejavu všetkých a na slobode parlamentnej diskusie (článok 15, článok 23 ods. 3, článok 26 a článok 27 ods. 2 Ústavy Českej republiky), bez ohľadu na to, ktorá politická frakcia alebo náboženský prúd Parlamentu. Zástupcovia parlamentnej opozície, ktorá sa skladá zo zástupcov politických strán zastúpených v Parlamente, ktorí nie sú priamo zapojení do výkonu vládnej moci a z hľadiska počtu všeobecne nájdených v menšine, sa však musia vzhľadom na ústavne zaručenú zásadu ochrany menšín (pozri vyššie) umožniť v rámci legislatívnych postupov neobmedzenému výkonu ich ústavných zaručených práv a nesmú sa svojvoľne brániť v plnení nenahraditeľných funkcií parlamentnej opozície, pokiaľ ide o demokraciu [porovnaj. Uznesenie parlamentného zhromaždenia Rady Európy (PACE) č. 1601 (2008) "Procedurálne usmernenia o právach a zodpovednostiach volieb v demoratívnom parlamente z 23. januára 2008." Prítomnosť opozície (a médií) tiež núti koherentnú väčšinu vlád, aby vysvetlila a odôvodnila svoje rozhodnutia, čím sa zaručí zásada konzistentnosti založená na voľnej výmene názorov a názorov s cieľom dosiahnuť väčšiu dohodu a v prípade potreby odstrániť nedostatky navrhovaného zákona. Táto zásada je v skutočnosti ideologickým základom pre konanie Parlamentu ako výmena názorov, presviedčanie odporcov o pravde a spravodlivosti, ako aj miesta rokovaní. Parlament je v tomto zmysle pokusom o vládnu diskusiu. "(citované podľa Kyl, J.: Zákon bez parlamentov, Praha 2006, s. 23).
73. Medzi najzákladnejšie práva parlamentnej opozície alebo jej jednotlivých členov, ktoré by mali byť ústavne zaručené demokratickým právnym štátom, môžu patriť najmä práva zaručujúce účasť parlamentnej menšiny na parlamentných postupoch; práva umožňujúce parlamentnej opozícii vykonávať dohľad a kontrolu nad vládnou väčšinou a samotnou vládou. Okrem toho ide o práva, ktoré umožňujú parlamentnej opozícii zablokovať alebo odložiť rozhodnutia prijaté väčšinou, ako aj práva umožňujúce opozícii žiadať o ústavnú kontrolu väčšinou prijatých rozhodnutí (zákonov) a v neposlednom rade práva na ochranu parlamentnej opozície a jej jednotlivých členov pred prenasledovaním a odhodlaním väčšiny. Stupeň (hĺbka) a úroveň prispôsobenia práv parlamentnej opozície v systéme, ako aj rozsah priestoru, v ktorom môže parlamentná opozícia plniť svoje nenahraditeľné funkcie, nie sú len znamením úrovne politickej a parlamentnej kultúry spoločnosti, ale aj znamením stupňa demokracie politického systému. V každom prípade by jednou z nevyhnutných podmienok pre dostatočnú reguláciu týchto práv a povolenie parlamentnej opozície alebo menšín malo byť požiadavka, aby sa tieto práva upravili takým spôsobom, aby ich vládnuca väčšina nebránila v narušení alebo sa zásadne mení len na základe vlastného uváženia, alebo aspoň aby im bránila v tom, aby tak urobili bez dostatočného časového obmedzenia. Pozri správu Benátskej komisie CDL-AD (2010) 025 "Správa o úlohe možnosti v demokratickom parlamente" z 15.11.2010.
74. Na európskej a medzinárodnej úrovni (Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach) sú práva parlamentnej opozície chránené ochranou základných a politických práv poslancov parlamentných menšín. Napríklad ich právo na slobodné a spravodlivé voľby, slobodu prejavu, slobodu združovania alebo zhromažďovania atď. To isté platí aj v Českej republike. Hoci Ústava Českej republiky výslovne neuvádza Inštitút parlamentnej opozície a z rokovacieho poriadku len JŘPS odkazuje na parlamentnú opozíciu (pod pojmom "mimovládna politická strana"), ako sa uvádza v oddiele 78 ods. 4. Uvedené práva parlamentnej opozície, t. j. práva mimovládnych parlamentných politických skupín alebo jednotlivých poslancov a senátorov, sú však buď výslovne vyjadrené v Ústave Českej republiky a v ústavne dobre interpretovanom rokovacom poriadku dvoch parlamentných komôr [pozri napríklad články 27, 28, 30 alebo článok 87 ods. 1 písm. a) ústavy Českej republiky, ako sa uvádza v článku 64 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde], alebo sú prítomné aj v Ústave Českej republiky pre legislatívny účinok demokratickej zásady. S pomocou ústavného výkladu jednotlivých ustanovení rokovacieho poriadku vzhľadom na uvedené požiadavky vyplývajúce z uplatňovania zásad, ktoré musia byť upravené riadnym legislatívnym postupom, možno uznať aj súčasnú formu rokovacieho poriadku týchto dvoch komôr za s cieľom zaručiť tieto práva. Týmto spôsobom poskytujú dostatočnú právnu podporu ich výkonu, a tak umožňujú plnenie funkcií opozície ako takej.
75. Ako už bolo uvedené, iba legislatívny proces, ktorý umožňuje racionálne prednášky, vypočutie strán a otvorenú diskusiu medzi zástancami konkurenčných názorov vrátane menšinových názorov, podporenú možnosťami aktívnej účasti účastníkov na ich priebehu (pozri. Preto je potrebné vymedziť a špecifikovať uvedené práva parlamentnej opozície, ktoré zaručujú parlamentnej menšine aktívnu aj pasívnu účasť na parlamentných postupoch. Je to preto, lebo ich záruky a vykonávanie sú jednou z nevyhnutných podmienok na splnenie požiadaviek riadneho a spravodlivého demokratického legislatívneho procesu. Uvedené uznesenie parlamentného zhromaždenia Rady Európy zahŕňa do nadpisu práva parlamentnej opozície, ktoré sú spojené s jej účasťou na legislatívnych postupoch, okrem zaručenia jeho jednoduchej účasti na parlamentnej rozprave, práva aktívne hlasovať v rozprave a komentovať bod, o ktorom diskutujeme, alebo interpolovať zainteresovaného člena vlády, ako aj možnosť ovplyvniť skutočný program nasledujúceho parlamentného zasadnutia (programu), ktoré by preto nemalo byť výlučne v rukách vládnej väčšiny, vrátane možnosti spôsobiť mimoriadne zasadnutia, zahrnutia nového bodu do programu rokovania alebo, naopak, možnosti blokovania alebo oneskorenia konkrétneho bodu programu. Do tohto zoznamu je tiež potrebné zahrnúť právo parlamentnej opozície zúčastňovať sa vo výboroch a kontrolných výboroch parlamentnej komory, čo umožní opozícii účinne vykonávať funkcie dohľadu a kontroly nad rozhodnutím parlamentnej väčšiny a vlády. V neposlednom rade musí byť do tejto kapitoly zahrnuté aj právo opozície aktívne sa zúčastňovať na základných politických a organizačných rozhodnutiach parlamentnej komory.
76. Vždy je potrebné hľadať a posúdiť rovnováhu medzi legitímnymi záujmami vládnucej väčšiny a parlamentnou opozíciou alebo menšinami pri rozhodovaní o úrovni a rozsahu záruky ktorejkoľvek z týchto práv parlamentnej opozície, ako aj pri ich výkone. Na jednej strane môže nielen uznanie niektorých uvedených práv opozície, alebo de facto zákaz ich riadneho a nerušeného výkonu v dôsledku konania vládnej väčšiny viesť nielen k oslabeniu legitímnosti výkonu moci, ale aj k neustálemu obmedzeniu alebo dokonca porušovaniu základných demokratických zásad, môže tiež ohroziť demokraciu samotného politického systému. Na druhej strane nadmerná miera a rozsah záruky individuálnych práv parlamentnej opozície môže viesť k ich častému zneužívaniu a zneužívaniu zo strany opozície, čo môže viesť k oslabeniu alebo obmedzovaniu účinného výkonu moci vládnucou väčšinou (pozri správu Benátskej komisie). Je preto nevyhnutné, aby individuálne práva a práva zaručené parlamentnou opozíciou zodpovedali aj určitým povinnostiam a zodpovednostiam za ich vykonanie. Okrem potrebného rešpektovania právneho štátu je parlamentná opozícia povinná (nielen svojim voličom) plniť úlohu takzvanej zodpovednej a konštruktívnej opozície. Hoci ide skôr o morálnu výzvu, ktorá závisí od celkovej úrovne politickej kultúry v spoločnosti, je to práve skutočnosť, že sa vykonáva konštruktívnym a zodpovedným spôsobom, ktorý zodpovedá legitímnym funkciám opozície ako skutočnej alternatíve k väčšine vlád alebo k funkciám dohľadu a kontroly nad činnosťou vládnej väčšiny. Táto požiadavka je okrem iného vyjadrením zásady vlády v čase, keď by súčasná vládna väčšina aj menšina mali mať na pamäti, že nepatria do jednej alebo do druhej skupiny navždy a súčasná vládna väčšina sa môže čoskoro ocitnúť v pozícii parlamentnej menšiny a naopak. Preto by sa nemali prijímať rozhodnutia, ktoré by v skutočnosti znemožňovali výkon práv zaručených jednej alebo druhej skupine (ústavný súd vyjadril svoje názory na túto tému vo svojom citovanom stanovisku k časovému harmonogramu vytvorenia parlamentných miest a menšín na základe stanoviska pána Pl. ÚS 21 / 01).
V. C) Ústavní kritéria pro vyhlášení stavu legislativní nouze a projednání návrhu zákona ve zkráceném jednání podle § 99 JŘPS
77. Ústav stavu legislatívnej pohotovosti je právny inštitút, ktorého cieľom je urýchliť diskusiu o vládnych účtoch v skrátených rokovaniach za výnimočných okolností. Obsahom alebo účelom tohto inštitútu je zabrániť nezvratnému alebo ťažkému zreteľnému poškodeniu základných záujmov členov spoločnosti alebo zabrániť skutočnému materiálnemu poškodeniu majetku (existujúceho alebo očakávaného) štátu.
78. Postup vyhlásenia stavu legislatívnej naliehavosti, jeho dôvody a skutočné posúdenie návrhov právnych predpisov v stave legislatívnej naliehavosti sa riadi článkom 99 JRC (ďalej len "legislatívny proces v stave legislatívnej naliehavosti"). Stav legislatívnej naliehavosti možno vyhlásiť" za výnimočných okolností, keď sú základné práva a slobody občanov výrazne ohrozené... alebo keď je štát v nebezpečenstve značnej hospodárskej ujmy " (odsek 99 ods. 1 JRC). Predseda poslaneckej komory na návrh vlády vyhlásil legislatívnu naliehavú situáciu. Zároveň môže na žiadosť vlády rozhodnúť, že o predloženom vládnom návrhu sa bude diskutovať v skrátených rokovaniach. "V takom prípade nariadi návrh jednému z výborov a stanoví neospravedlniteľnú lehotu na jeho rozhodnutie. Parlament poslancov prerokuje návrh zákona priamo v druhom čítaní s právom rozhodnúť o ukončení všeobecnej rozpravy a obmedziť rečnícky čas na päť minút a na návrh gestorského výboru obmedziť podrobnú rozpravu len na určité časti zákona. Tretie čítanie zákona sa môže uskutočniť hneď potom. Stručne povedané, rokovacia sála ako celok má stav legislatívnej naliehavosti, ako aj skrátené rokovania vo vlastných rukách - má právo zrušiť alebo sa rozhodnúť nekonať v skrátených rokovaniach, ak sa domnieva, že podmienky na jej uverejnenie uplynuli alebo nie sú stanovené podmienky na skrátené rokovania. Samotný postup prijímania návrhu zákona v skrátenom právnom akte v súvislosti s vyhláseným stavom legislatívnej naliehavosti je potom uvedený v oddiele 99 ods. 3 až 9 JSPS.
79. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o inštitúciu, ktorá skracuje postup prijímania vládnych účtov, je potrebné nielen obmedziť alebo skrátiť vyššie uvedené práva parlamentnej opozície (najmä vynechaním prvého čítania a možnosťou vynechať všeobecnú rozpravu, ako aj možnosť skrátiť rečnícky čas až na 5 minút, alebo zabrániť tomu, aby niektoré procedurálne návrhy boli predložené v súvislosti s programom a jeho správaním atď.), ale v konečnom dôsledku narušiť alebo relativizovať úroveň demokratických zásad upravujúcich legislatívny proces. Dôvodom je, že vzhľadom na rýchlosť prijatia navrhovaných vládnych zákonov nie je možné pripraviť a zoznámiť sa s predmetným materiálom a celkovo obmedziť a skrátiť parlamentné postupy a rozpravy. Ústavná požiadavka, aby sa legislatívny postup, ktorý sa riadi uvedenými demokratickými zásadami "skutočným zdrojom legitimity zákona," stal ústavnou požiadavkou v kontexte vyhláseného stavu legislatívnej naliehavosti a pri uplatňovaní skrátenej diskusie o vládnych účtoch, je vážne relativizovaná a narušená. Je to preto, že dochádza k výraznému zníženiu potrebnej parlamentnej rozpravy a rozpravy, a Parlament poslancov v takejto situácii sa môže ľahko stať len povoľujúcim úradníkom vlády návrhov zákonov predložených bez toho, aby bol podrobený dôkladnému preskúmaniu a úvahám, alebo dokonca bez toho, aby čelil kritike alebo predloženiu alternatívnych návrhov, nielen zo strany opozície. Tento nedostatok je o to vážnejší, pokiaľ ide o takzvané reformné vládne účty s dôsledkami nielen pre štátny rozpočet, ale najmä pre vplyv na oblasť základných práv a slobôd adresátov tohto prijatého zákona. Aj keď ide o čisto právny inštitút, ktorý sa riadi len rokovacím poriadkom poslaneckej komory, je jasné, že dôsledky jeho uplatňovania jednoznačne presahujú právnu úroveň.
80. V tejto súvislosti Ústavný súd musel zohľadniť skutočnosť, že ústavný poriadok výslovne umožňuje diskutovať o vládnom návrhu v skrátených rokovaniach len na základe článku 8 ústavného zákona č. 110 / 1998 Z. z. o bezpečnosti Českej republiky, v čase stavu nebezpečenstva alebo vojnového stavu. Preto ak ústavný poriadok stanovuje takúto možnosť len v jednom prípade, je jasné, že v iných situáciách to vo všeobecnosti nie je možné. Toto nie je medzera v ústave Českej republiky, ak si ústavný poriadok uvedomuje možnosť diskutovať o návrhu zákona v krátkom vypočutí. Len v extrémnych a núdzových situáciách sa zákonodarca rozhodol povoliť túto možnosť. Hoci je možné pripustiť, že na úrovni zákona (pravidlá rokovacieho poriadku) sú aj iné prípady, v ktorých je možné právne predpisy riešiť v krátkom konaní (legislatívny mimoriadny stav), ale keďže ide o zmenu a doplnenie préterskej ústavy, a pretože účelom ústavnej právnej úpravy skráteného postupu je ochrana práv a zásad, ktorými sa riadi legislatívny proces v demokratickom právnom štáte, použitie legislatívneho núdzového inštitútu je možné len vtedy, ak v Parlamente existuje široký konsenzus (vyhlásenie alebo aspoň väčšina, ktorá je porovnateľná s väčšinou požadovanou na prijatie ústavného práva) alebo a) iba vtedy, ak typ závažných situácií, v ktorých sa bude legislatívna mimoriadna situácia používať, zodpovedá závažnosti ústavného príkazu na krátku diskusiu o návrhu zákona (stav ohrozenia stavu vojny).
81. Ústavný súd sa zaoberal otázkami prijatia zákonov v stave legislatívnej naliehavosti v sp. zn. pl. ÚS 12 / 10 zo 7. 9. 2010 (269 / 2010 Zb.). Ústavný súd tu uviedol, že nie je povinnosťou zákonodarcu "merať plnenie podmienok na vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti vo forme bezprostrednej značnej hospodárskej škody, pričom návrh osobitného zákona má zabrániť hrozbe značnej hospodárskej ujmy. Rozhodnutie o tom, či existuje alebo neexistuje hrozba hospodárskej škody, nie je rozhodnutím o škode v právnom zmysle, ale je založené na úvahách o širších politických dôsledkoch. Rozhodnutie, či je štát v nebezpečenstve značnej hospodárskej ujmy v zmysle článku 99 ods. 1 JRC, nemusí obsahovať posúdenie, pokiaľ ide o rozsah, v akom predložený návrh zákona predstavuje hrozbu značnej hospodárskej ujmy analogicky s ustanoveniami článku 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aby sa zabránilo akejkoľvek škode alebo ju znížilo." (odsek 17). Okrem toho ústavný súd dodal, že "v prejednávanej veci nemožno prehliadať, že pri hlasovaní o potvrdení stavu legislatívnej naliehavosti sa veľká väčšina poslancov vždy vyjadrila, že počas rokovaní o zákone v rokovacej sále zástupcov a jej výboroch neexistovala významná menšina, ktorej práva sa môžu zdať skrátené, a že aj pri hlasovaní v treťom čítaní, dokonca aj pri hlasovaní po predložení návrhu zákona senátu, to bol senát pre významnú väčšinu poslancov. V tomto konkrétnom prípade Ústavný súd, so zreteľom na zásadu minimalizácie intervencie, preto prikývol na stanovisko poslaneckej komory, že "rokoval o návrhu zákona v stave legislatívnej naliehavosti v súlade s právnymi podmienkami" (bod 18).
82. V tomto závere ústavný súd zdôraznil, že poslanecká komora mala pri posudzovaní otázky racionálnosti vyhlásenia legislatívnej naliehavosti širokú voľnosť. Túto úroveň už určuje samotný účel tohto inštitútu, ktorým je umožniť zákonodarcovi priamo reagovať na mimoriadnu mimoriadnu okolnosť, ktorá spôsobuje právne vážne dôsledky pre základné práva a slobody, bezpečnosť štátu alebo majetkové hodnoty. Posúdenie povahy hrozby škody nie je presne kontrolovateľné, jeho vytvorenie a rozsah sú obmedzené na úroveň pravdepodobných trendov a vyžaduje váženie viacerých skutočností alebo kontextov - ako sú záujmy jednotlivých dotknutých prevádzkovateľov, účinky z hľadiska verejných financií, medzipolitické a zahraničné politické súvislosti. Z povahy veci môže byť potrebné okamžite reagovať v niekoľkých prípadoch bez toho, aby sme poznali všetky relevantné informácie, ktoré by inak mohli viesť k možnému záveru o pravdivosti prijatia zákona v zrýchlenom konaní. V tejto súvislosti je posúdenie týchto okolností zverené predovšetkým vláde, ktorej žiadosť je podmienená vyhlásením stavu legislatívnej naliehavosti, pretože možno predpokladať, že je to vláda, ktorá je vzhľadom na svoj rozsah a rozsah, najvhodnejším orgánom na to, aby mohla posúdiť závažnosť určitých okolností v dostatočnom a relatívne krátkom období, a to aj v prípade obmedzeného rozsahu informácií a na základe týchto informácií, posúdiť odôvodnenie naliehavej diskusie o návrhu zákona v stave legislatívnej naliehavosti.
83. Napriek tomu, že Ústavný súd, najmä odvolaním sa na stupeň politického konsenzu v súvislosti s posúdením vecnej správnosti deklarovanej situácie, nezistil žiadny dôvod bližšie vymedziť obmedzenia takejto voľnej úvahy v predmetnom prípade. Ako už bolo uvedené, hoci inštitút je výlučnou právnou inštitúciou pre vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti, musí sa vykladať prednostne podľa zásad, ktoré sú odpočítateľné od normatívnej zásady demokracie (článok 1 ods. 1 Ústavy Českej republiky), a preto musia byť podmienky vyhlásenia stavu legislatívnej naliehavosti interpretované veľmi prísne. Dôvody jeho uplatňovania musia byť nepochybne legitímne a ústavné a musia podliehať najprísnejším normám. Aby sa predišlo drzosti (alebo zlomyseľnosti) vládnucej väčšiny, musia sa tieto dôvody interpretovať podrobne, správne a opakovane, ako to vyžaduje náuka o obmedzení základných práv a ako výsledok myšlienok uložených na spravodlivé rozhodovanie. Takisto je potrebné posúdiť dodržiavanie všetkých uvedených práv a zásad, ktorými sa riadi legislatívny proces, ak sa osobitné dôvody na vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti už považujú za legitímne a ústavne prijateľné. Najmä preto, že dochádza k jasnému zníženiu legislatívnych postupov a obmedzení práv parlamentnej opozície, ako aj k relativizácii demokratických zásad riadneho legislatívneho procesu, a preto by sa akékoľvek ďalšie obmedzenie alebo obmedzenie práv a zásad malo považovať za mimoriadne závažné, keďže hrozí, že poprie práva opozície, ako aj demokratickú zásadu, ktorá by mohla vážne a trvalo ovplyvniť kvalitu demokracie prinajmenšom v jej sociálnom vnímaní občianskej spoločnosti.
84. Predovšetkým treba zdôrazniť, že podmienka stavu legislatívnej naliehavosti nie je len hrozbou určitých negatívnych dôsledkov, ale predovšetkým existencie výnimočnej okolnosti, ktorá môže zásadne ohroziť základné práva a slobody, alebo v prípade, ak je štát ohrozený značnými hospodárskymi škodami (oddiel 99 ods. 1 JPS). Výnimočnú okolnosť (posúdenú podľa prednosti ústavných zásad) možno považovať len za takú, ktorá je zjavne mimo bežného politického procesu vnútorného a vonkajšieho, alebo môže byť okolnosťami, ktoré predstavujú prírodné katastrofy. Je to výnimočný dôvod potreby okamžitej reakcie zákonodarcu a súvisiacich obmedzení ústavných zásad týkajúcich sa parlamentného postupu. Záver o existencii tejto výnimočnej okolnosti preto musí mať primeraný základ a musí byť podporený skutočnosťami. Jeho typová závažnosť musí byť porovnateľná s článkom 8 ústavného zákona o bezpečnosti Českej republiky.
85. Odôvodnenie vyhlásenia stavu legislatívnej naliehavosti sa musí posúdiť vzhľadom na obdobie rozhodovania a rozsah informácií dostupných v tom čase. Takisto je potrebné zmerať intenzitu dôvodov legislatívnej mimoriadnej situácie v súvislosti s obmedzeniami predmetných ústavných zásad, keďže záujem predchádzať jej dôsledkom alebo ich odstrániť by mal vzhľadom na chránené hodnoty uvedené v článku 99 ods. 1 JRC v konkrétnom prípade prevážiť záujem o riadny priebeh legislatívneho postupu. Musí byť jasné, aké konkrétne dôsledky má podľa vlády pre hodnoty definované v tomto ustanovení, t. j. čo odôvodňuje záver o hrozbe značnej hospodárskej ujmy alebo ohrozenia základných práv a slobôd alebo bezpečnosti štátu. Tieto dôvody nesmú byť svojvoľné a konkrétny návrh zákona, ktorý vláda navrhuje v krátkom akte, musí predstavovať vhodný prostriedok na zabránenie existencie alebo trvania dotknutej hrozby verejného záujmu.
86. Okrem toho, nemožno si nevšimnúť, že na rozdiel od podobných inštitútov, ktoré tiež skracujú legislatívne postupy (postup schvaľovania návrhu zákona v prvom čítaní podľa § 90 ods. 2 JŽPS alebo skráteného zákona podľa ústavného zákona č. 110 / 1998 Z.z. o bezpečnosti Českej republiky), nemajú prakticky žiadnu možnosť zabrániť použitiu tohto postupu pri používaní Ústavu pre legislatívnu pohotovosť. Vyhlasuje sa na žiadosť vlády, ktorá tak robí so znalosťou podpory zo strany parlamentnej väčšiny. Je určená predsedovi poslaneckej komory zvolenej poslaneckou komorou kontrolovanou tou istou parlamentnou väčšinou, ktorý svojím rozhodnutím vyhovie takejto žiadosti (alebo nie) a v prípade potreby priamo vymenuje záručný výbor s neospravedlniteľnou lehotou na uznesenie. Existencia podmienok na vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti sa potom posudzuje vo všeobecnosti a následne aj v rámci diskusie o návrhu zákona na krátkom vypočutí pred diskusiou o jednotlivých bodoch programu v rokovacej sále zástupcov, ktorú opäť kontroluje parlamentná väčšina (pozri Syllova, J. et al., Parlament Českej republiky, 2. vydanie, Praha 2008, s. 244). Akákoľvek dohoda významnej väčšiny poslancov, hoci sa nedá vyvrátiť v súvislosti s preskúmaním vecnej správnosti stavu legislatívnej naliehavosti (pozri uvedené zistenie, sp. zn. Účelom tohto inštitútu je skrátiť parlamentný postup z dôvodu výskytu výnimočných okolností, nie dosiahnuť konsenzus v Parlamente, aj keď sa dosiahne v celom politickom spektre. Takže len právna definícia dôvodov, na základe ktorých možno vyhlásiť stav legislatívnej naliehavosti, ktoré sú nepochybne legitímne, ústavné a overiteľné, zostáva prekážkou možného zneužitia konania.
87. Prax Je však poslanecká komora taká, že dôvody na vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti sú formulované veľmi všeobecne a interpretované pomerne široko. Samotná legislatívna kríza sa určite nevyužíva výnimočne a s ohľadom na práva opozície, ako aj na základné demokratické zásady, ktorými sa riadi legislatívny proces [najmä v druhom volebnom období v rokoch 1996 - 1998 a v treťom volebnom období v rokoch 1998 - 2002, niekoľko dôležitých zákonov, ako napríklad zmena zákona č. 247/ 1995 Z. z., o voľbách do parlamentu Českej republiky a o zmene a doplnení a doplnení niektorých ďalších zákonov, v znení zmien a doplnení, rozpočtových pravidiel republiky, právnych predpisov o programoch štátnych dlhopisov, zmene a doplnení zákona č. 168 / 1999 Z. z., o poistení zodpovednosti za prevádzku vozidla a zmene a doplnení niektorých súvisiacich zákonov (zákon o poistení zodpovednosti z prevádzky vozidla) a o zmenách a doplneniach zákona č. 483 / 1991 Z. z. o poistení zodpovednosti za prevádzku vozidla. Zatiaľ čo stav legislatívnej naliehavosti sa vyhlasuje na určité obdobie, dôvodom bolo prijatie takéhoto návrhu zákona, ktorý mal zabrániť značným hospodárskym škodám, alebo v prípade neprijatia, bezpečnosť štátu [napríklad v novembri 2001 vláda tak presadila zachovanie súčasných ustanovení o mzdách, aby sa predišlo predbežnému rozpočtu, s odôvodnením ohrozenia bezpečnosti v prípade neprijatia rozpočtu v období po 11. septembri, ktoré niekoľko opozičných poslancov kritizovalo na plenárnom zasadnutí poslaneckej komory 15. novembra 2001. Napríklad súčasný minister financií a teraz člen vládnej väčšiny, pán Kalousek, označil tieto argumenty vlády za "prekročenie hraníc," "účelové," "nemorálne" a skrývanie "vlastnej neschopnosti (vlády) "; Súčasný sudca ústavného súdu, M. Excellent, žiadal o dôkladné odôvodnenie návrhu vlády vyhlásiť stav legislatívnej naliehavosti - pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-482/99, Zb. Wintr, J. Czech Parliamentary Culture, Praha 2010, s. 157 alebo Syllova, J. et al. Parliament of the Czech Republic, 2. vydanie, Praha 2008, s. 243].
88. Ústav legislatívnej pohotovosti nie je, všeobecne vidieť, česká špecifickosť. Podobné inštitúty sú zakotvené v ústavách (!) Spolkovej republiky Nemecko (článok 81 VG) a Rakúska (na federálnej úrovni v článku 18 ods. 3 až 5 B- VG). Pri porovnaní týchto inštitútov v príslušných krajinách je celkom jasné, že ich účel, ich používanie, ústavné obmedzenia a frekvencia uplatňovania sa výrazne líšia od legislatívneho núdzového inštitútu ustanoveného v JSPS. Ako sa uvádza v Spolkovej republike Nemecko, vyhlásenie výnimočného stavu je ustanovené v článku 81 GG. Umožňuje prijatie zákonov bez potreby riadneho uznesenia Federálneho zhromaždenia (Bundestag, Dolná snemovňa parlamentu). [Prijatie právnych predpisov v stave legislatívnej naliehavosti sa musí odlíšiť od prijatia právnych predpisov v stave ohrozenia štátu alebo stavu obrany (Verteidigungsfall) v zmysle článku 115a - 115l GG] Stav legislatívnej naliehavosti oznamuje len federálny prezident na návrh federálnej vlády s predchádzajúcim súhlasom Federálnej rady (Bundesrat, Upper House of Parliament). Predseda však nie je povinný dodržiavať návrh na vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti, má vlastné politické hľadisko ako konečný aktér. Ústavná a ústavná kontrola takéhoto rozhodnutia sa potom musí obmedziť na preskúmanie súladu s formálnymi požiadavkami na vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti alebo na preskúmanie akéhokoľvek zneužitia právomoci predsedu (pozri Schmidt-Bleibtreu, B., Klein, F. Kommentar zum Grundgesetz, 9. Auflage, Kristel 1999, s. 1251). Stav legislatívnej naliehavosti je časovo obmedzený na šesť mesiacov po jeho uverejnení a po uplynutí tejto lehoty nemožno vyhlásiť žiadny ďalší stav legislatívnej naliehavosti počas funkčného obdobia kancelára, ktorý požiadal o uverejnenie. Článok 81 GG sa nikdy neuplatnil v histórii Spolkovej republiky Nemecko, pretože jeho uplatňovanie je prakticky zbytočné vzhľadom na hladký demokratický vývoj v Spolkovej republike Nemecko, v ktorej politický systém sú všetky politické strany za hľadanie konsenzu, prípadne hľadanie riešení v nových parlamentných voľbách [porovnaj Kunig, P. (Hrsg.): Grundgesetz - Kommentar, Band 3, 3. Auflage, München 1996, s. 311].
89. V Rakúsku článok 18 ods. 3 až 5 federálneho ústavného zákona (B-VG) predpokladá legislatívnu núdzovú situáciu na federálnej úrovni. Tieto ustanovenia tvoria právny základ pre riešenie výnimočných situácií (netýkajú sa však stavu ohrozenia štátu, ako sa uvádza v článkoch 9a a 79 a nasl., B-VG), keď zákonodarca na federálnej úrovni nie je uznášaniaschopný z rôznych dôvodov. Stav legislatívnej naliehavosti je vymedzený v článku 18 ods. 3 B-VG ako situácia, keď odradzovanie od zjavných a nezvratných škôd pre spoločnosť si vyžaduje okamžité prijatie uznesenia Národnej rady (Nationalrat, Horná snemovňa parlamentu), ktorá sa vo vhodnom čase nezasadne, ústavou, aby mohla konať alebo zabrániť jej konaniu. V takom prípade môže federálny prezident na návrh federálnej vlády prijať predbežné nariadenie (Notverordnung), ktoré môže zákon zmeniť a doplniť a prijať opatrenia na odvrátenie škody. Spolková vláda môže predložiť návrh opatrenia podľa prvej vety len so súhlasom Stáleho podvýboru národnej rady (v znení zmien a doplnení článku 55 ods. 3 B-VG) a toto nariadenie musí byť podpísané spolu s federálnou vládou (pozri Mayer, H. Bundes- Verfassungsrecht. Kurzkommentar. 2. Auflage. Wien 1997, s. 212). Každé predbežné nariadenie vydané federálnou vládou bezodkladne predloží národnej rade zvolanej buď federálnym prezidentom (ak národná rada nesedí), alebo predsedom národnej rady (ak zasadá) do ôsmich dní od predloženia dočasného nariadenia. Národná rada do štyroch týždňov od predloženia návrhu buď prijme príslušné federálne právo namiesto nariadenia, alebo na príkaz požiada federálnu vládu, aby nariadenie okamžite zrušila. Federálna vláda musí okamžite vyhovieť návrhu na zrušenie. Ak federálna vláda zruší dočasné nariadenie, právne ustanovenia zrušené týmto nariadením opäť nadobudnú účinnosť dňom zrušenia nariadenia. Ústavné obmedzenia dočasných nariadení sú stanovené v článku 18 ods. 5 B-VG. Predbežné nariadenia nesmú meniť a dopĺňať ustanovenia federálneho ústavného zákona a nepredstavujú trvalú finančnú záťaž pre štát, spolkové krajiny, kraje alebo obce, ani finančnú zodpovednosť občanov. Okrem toho sa nesmú týkať nakladania so štátnym majetkom, prijatia opatrení v prípadoch uvedených v článku 10 ods. 1 bode 11 B-VG (oblasti pracovného práva, sociálneho a zmluvného poistenia a pracovnej a pracovnej komory) alebo v oblasti práva združovania a ochrany nájomcov. Z dostupných zdrojov vyplýva, že k stavu legislatívnej naliehavosti, ktorý sa predpokladá v článku 18 ods. 3 až 5 B-VG v modernej histórii Rakúska, nikdy nedošlo. Treba však poznamenať, že z ústavného historického hľadiska sa dočasné nariadenie v čase vlády spolkového kancelára E. Dollfuße (1933-1934) použilo na vytvorenie diktatúry a odstránenie prakticky všetkých atribútov demokratického právneho štátu (pozri Hoke, R. Österreichische und deutsche Rechtsgeschichte). EÚ L 347, 20.12.2013, s.
Vlastné preskúmanie
90. Ústavný súd dospel k názoru, že vyhlásenie o legislatívnej naliehavosti bolo odôvodnené, v ktorom bol sporný návrh zákona prerokovaný. Rozhodnutie č. 7 poslaneckej komory z 29. októbra 2010, ako aj rezolúcia vlády č. 759 z 26. októbra 2010 odôvodňujú vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti v krátkosti "hrozba značnej hospodárskej ujmy." Ďalšie odôvodnenie vyhlásenia o legislatívnej naliehavosti možno vyvodiť z pripomienok premiéra P. Netime na 7. zasadnutí poslaneckej komory 27. októbra 2010 a jej 8. schôdze 2. novembra 2010, ktoré sú ďalej rozpracované vo výške zhrnutia predsedu z 27. januára 2011. Z týchto pripomienok vyplýva, že dôvodom vyhlásenia stavu legislatívnej naliehavosti bola potreba prijať všetky príslušné štátne účty do konca roka, pretože návrh zákona o českom štátnom rozpočte na rok 2011 bol založený na skutočnosti, že tieto zákony nadobudnú účinnosť 1. januára 2011. Hrozbou značnej hospodárskej ujmy štátu by preto malo byť, že štátny rozpočet by bol založený na neexistujúcej právnej situácii, ktorá by viedla k prehĺbeniu verejného deficitu. To by malo vplyv aj na hodnotenie dôveryhodnosti Českej republiky na finančných trhoch, čo by viedlo k zníženiu ratingu a ceny dlhovej služby. Výnimočné okolnosti boli vnímané vzhľadom na údajnú "obštrukciu" parlamentnou opozíciou, ktorá v situácii, keď nebolo možné prediskutovať všetky návrhy príslušných vládnych zákonov bežným postupom, aby nadobudli účinnosť najneskôr na konci roka, neumožnila, aby sa o nich vopred diskutovalo v prvom čítaní (časť 90 ods. 2 JRC) alebo v čase skrátenia lehoty na ich vypočutie v príslušných výboroch na 15 dní (časť 91 ods. 2 JRC). Podobne predseda vlády vyjadril tieto dôvody na ústnom pojednávaní 8. februára 2011 (pozri vyššie), kde bol vypočutý ako svedok. Z jeho pripomienok vyplýva, že vláda videla vo vyššie uvedenom "obštrukcii" parlamentnej opozície hlavný dôvod, pre ktorý musela stiahnuť pôvodné účty a prijať uznesenia navrhujúce ich opätovné prerokovanie v stave legislatívnej naliehavosti v stave nedostatku.
91. Ústavný súd sa zaoberal najmä otázkou, či vyššie uvedené "obštrukcie" opozície Členov možno považovať za výnimočnú okolnosť v zmysle článku 99 ods. 1 JRC. Podľa § 90 ods. 3 JJPS môžu dva parlamentné kluby alebo skupina 50 poslancov namietať proti návrhu, aby poslanecká komora súhlasila s návrhom zákona v prvom čítaní. Uplatňovanie tejto námietky znemožňuje diskutovať o návrhu zákona. Podobnú námietku môžu vzniesť tie isté orgány v súlade s § 91 ods. 2 JRC v súvislosti s návrhom na skrátenie 60-dňovej lehoty na posúdenie návrhu zákona v určenom výbore podľa odseku 1 tohto ustanovenia. Obidva ustanovenia sú vyjadrením ochrany práv parlamentnej opozície (menšiny), v tomto prípade ochrany pred základným obmedzením štruktúry a trvania legislatívneho postupu, keďže právne predpisy umožňujú takéto zníženie len na schválenie významnej väčšiny poslancov, ktorá presahuje tri štvrtiny ich celkového počtu.
92. Podľa názoru ústavného súdu, ak boli vznesené námietky pri riešení návrhu sporného zákona, ktorý mal byť v súlade len s riadnym legislatívnym postupom pri diskusii o návrhu zákona, v takomto postupe parlamentnej opozície nemožno vidieť žiadny prvok mimoriadnej povahy. To bol výkon práva udeleného rokovacím poriadkom poslaneckej komory kvalifikovanou menšinou poslancov na ochranu ich práv. Toto námietkové konanie nemožno považovať za výnimočnú okolnosť ani v súvislosti so skutočnosťou, že návrh zákona o štátnom rozpočte Českej republiky na rok 2011, ktorý vláda predložila poslaneckej komore v rovnakom čase ako pôvodný návrh zákona, ustanovil prijatie všetkých štátnych účtov najneskôr do konca roka 2010, pokiaľ ide o štruktúru jej príjmov a výdavkov. V tejto súvislosti Ústavný súd vychádzal zo špecifík zákona o štátnom rozpočte z hľadiska jeho požiadaviek na obsah, ako aj z jeho funkcie v rámci ústavného a politického systému. Zákon o štátnom rozpočte obsahuje zhrnutie očakávaných príjmov a odhadovaných výdavkov štátneho rozpočtu v rozpočtovom roku. Z hľadiska obsahu je to len zákon vo formálnom zmysle (pozri zistenie z 10.9.2009 sp. zn. Pl. ÚS 27 / 09; 318 / 2009 Zb.), pretože jeho obsah nemôže byť určenie práv a povinností. Napriek tomu má tento zákon zásadný politický význam, keďže záväzne stanovuje najmä štruktúru výdavkov štátneho rozpočtu, čím umožňuje vláde vykonávať svoje politické priority prerozdelením príjmov zo štátneho rozpočtu (pozri. Aj v tomto ohľade však právomoc vlády a poslaneckej komory nie je neobmedzená, pretože pri určovaní úrovne a štruktúry príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu musí vychádzať z platných právnych predpisov, ktoré stanovujú práva a povinnosti týkajúce sa štátneho rozpočtu vo forme mandatoriálnych výdavkov. Vykonávanie vládnych priorít v zákone o štátnom rozpočte je spravidla sprevádzané potrebnou zmenou a doplnením osobitných zákonov, aby bolo možné vykonať požadované zmeny na strane príjmov alebo výdavkov štátneho rozpočtu.
93. Ak vláda odôvodní potrebu prijať návrh sporného práva v skrátenom akte s negatívnymi dôsledkami vyplývajúcimi zo skutočnosti, že jej návrh zákona o štátnom rozpočte ustanovuje takéto zmeny a doplnenia, takéto tvrdenie nemožno považovať za prijateľné vzhľadom na právne dôvody na vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti. Je zodpovednosťou každej vlády založiť svoj návrh zákona o štátnom rozpočte na platných právnych predpisoch a, ak to považuje za vhodné, vykonať zmeny a doplnenia, včas vykonať príslušný návrh zákona s cieľom dosiahnuť požadované zmeny (na tento účel uvedené vyhlásenia niektorých koaličných poslancov). Nie je to ani výnimočná okolnosť, keď by sa vzhľadom na konkrétny politický kontext samotný zákon o štátnom rozpočte neprijal pred prvým dňom rozpočtového roka. V takom prípade sa až do jeho prijatia bude riadenie štátu riadiť pravidlami rozpočtovej komisie v zmysle článku 9 zákona č. 218 / 2000 Z. z. o rozpočtových pravidlách a o zmene a doplnení niektorých súvisiacich zákonov (rozpočtových pravidiel) v znení zmien a doplnení. Aj toto je pravidelný proces prijímania štátneho rozpočtu a štandardný spôsob presadzovania rozpočtovej politiky vlády prostredníctvom vhodných legislatívnych zmien.
94. Odpor opozície voči skráteniu konania preto nepredstavuje prvok excelentnosti ani v súvislosti s pochopiteľným záujmom vlády prijať sporný zákon pred začiatkom rozpočtového roka. Ak by Ústavný súd v posudzovanom prípade považoval dôvod na vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti za ústavne prijateľný, mohol by to mať v budúcnosti nešťastné následky, ak by bolo prakticky možné kedykoľvek obmedziť (alebo dokonca vylúčiť) parlamentnú diskusiu, a tak zabrániť tomu, aby sa o návrhoch právnych predpisov diskutovalo v riadnom legislatívnom postupe, len s odkazom na skutočnosť, že vlastnia návrh zákona o štátnom rozpočte na budúci rok, a je viazaný prijatím týchto právnych noriem. Takmer každý návrh zákona sa odráža v príjmoch alebo výdavkoch štátneho rozpočtu, takže takýto postup by znemožnil parlamentnej opozícii vyjadriť sa k návrhom zákonov a úplne by závisel od vôle parlamentnej väčšiny.
95. Uvedené závery nemôže nijakým spôsobom vyložiť ústavný súd, ktorý znižuje alebo relativizuje oprávnený záujem vlády o dôveryhodnosť Českej republiky na finančných trhoch, čo sa odráža v priaznivých ratingoch. Práve naopak, uvedomuje si význam týchto skutočností pre stav verejných financií, ako aj pre možnosť Českej republiky propagovať svoje záujmy a záujmy svojich občanov. Tento záujem, ktorý sa už dlho odráža v rozpočtovej a hospodárskej politike jednotlivých vlád, však neoslobodzuje verejné orgány od povinnosti presadzovať ho podľa zákona a v rámci jeho obmedzení (článok 2 ods. 3 ústavy Českej republiky). Otázky týkajúce sa zníženia alebo zvýšenia príjmov a výdavkov z verejných rozpočtov, výšky daní a odvodov, ako aj sociálnych dávok alebo nárokov zo štátneho rozpočtu nie sú a zvyčajne nepodliehajú sociálnemu konsenzu. Hľadanie spôsobov a nástrojov ich riešenia je vždy podmienené politickým myslením vlády alebo parlamentnou väčšinou. Úlohou ústavného súdu nie je posudzovať sporné zákony meraním ich účinnosti, a tým zasahovať do politickej hospodárskej súťaže. Ústavný súd je vyzvaný, aby zabezpečil ochranu politickej hospodárskej súťaže demokratických síl, ako aj iných, ako je uvedené v ústavných zásadách týkajúcich sa postupu ustanoveného na prijatie návrhov zákonov. Ústavný súd nemôže odstúpiť od funkcie ústavnej ochrany len z dôvodu všeobecného a hypotetického rizika, ktoré nie je podložené žiadnymi konkrétnymi údajmi, že jeho zistenia v rámci štandardného kontrolného postupu by mohli mať negatívny vplyv na hodnotenie Českej republiky ratingovými agentúrami, alebo že by to viedlo k negatívnej reakcii zo strany finančných trhov.
96. Ústavný súd si je vedomý, že v citovanom náleze sp. zn. pl. ÚS 12 / 10 prijal prijatie zákona č. 418 / 2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 236 / 1995 Z. z., o mzde a iných formalitách spojených s výkonom funkcie zástupcov štátnej správy a niektorých štátnych orgánov a sudcov a členov Európskeho parlamentu v znení neskorších predpisov a zákona č. 201 / 1997 Z. z., o mzde a niektorých ďalších formalitách štátnych zamestnancov a o zmene a doplnení a doplnení zákona č. 143 / 1992 Z. z., o odmene a odmeňovaní za zamestnávanie rozpočtu a v niektorých ďalších organizáciách a inštitúciách v znení neskorších predpisov, hoci jeho predmetom bolo zníženie platov verejných činiteľov, ktorého cieľom bolo tiež zníženie výdavkov štátneho rozpočtu. Tento prípad sa však výrazne líšil od tohto prípadu. Zákon č. 418 / 2009 Z. z., spolu so zákonom č. 362/2009 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú určité zákony v súvislosti s návrhom zákona o štátnom rozpočte Českej republiky na rok 2010, bol prijatý za výnimočných politických okolností (odstránenie predčasných volieb citovaných zistením sp. zn. pl. ÚS 27 / 09) a pod vplyvom hrozby veľkého a neplánovaného zvýšenia verejného deficitu v dôsledku hospodárskej krízy, keď vzhľadom na prebiehajúcu hospodársku krízu existovala naliehavosť situácie a potreba rýchlych opatrení, konsenzus v celom politickom spektre, ktorý ústavný súd implicitne uznal relevantnosť (pozri).
97. Koniec koncov záver o výnimočných okolnostiach odôvodňujúcich vyhlásenie legislatívnej naliehavosti v predmetnom prípade spochybňuje aj skutočnosť, že, ako predseda vlády potvrdil vo svojom rozhovore, zámery vlády obsiahnuté vo všetkých štyroch vládnych účtoch, o ktorých sa diskutovalo v deficite, boli už vopred dobre známe. V tejto súvislosti možno zdôrazniť, že predloženie pôvodného vládneho návrhu sa uskutočnilo najskôr 4. októbra 2010 s prvým čítaním zákona až 26. októbra 2010. Z dôvodovej správy k návrhu zákona alebo príslušnej rozpravy na 7. zasadnutí poslaneckej komory 26. októbra 2010 nevyplýva, že by vláda odôvodnila prijatie návrhu zákona existenciou výnimočných okolností. Práve naopak, zákonodarca a zástupcovia väčšiny vlád boli opakovane zdôraznení len obavou, že legislatívny proces týkajúci sa všetkých vládnych účtov, o ktorých sa následne diskutovalo v legislatívnom stave, nebude ukončený do konca roka 2010.
98. Na základe uvedených skutočností Ústavný súd tiež dospel k záveru, že jediným dôvodom na rokovanie a schválenie sporného práva parlamentnou komorou v stave legislatívnej naliehavosti v krátkom prípade bolo ohrozenie jeho skorého prijatia s cieľom nadobudnúť účinnosť najneskôr do konca roka 2010, ktorému bolo zabránené námietkové konanie podľa článku 90 ods. 3 a článku 91 ods. 2 JSPS. Zistený dôvod však nemožno považovať za legitímny a ústavne životaschopný dôvod na vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti v súlade s článkom 99 ods. 1 JSPS. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v predmetnej veci boli všetky rozhodnutia prijaté orgánmi poslaneckej komory k návrhu vlády, ako aj samotné rozhodnutie o trvaní legislatívnej mimoriadnej situácie a o trvaní podmienok pre vypočutie sporného práva v skrátenom akte (pri vymazaní prvého čítania v zmysle § 99 ods. 6 JRC - pozri uznesenie 112 z 8. schôdze poslaneckej komory - hlasovanie 7) vykonané v rozpore s vyššie uvedenými objasnenými aspektmi charakterizujúcimi ústavnú demokratickú zásadu. Preto bolo možné v tomto štádiu uzavrieť ústavnú kontrolu tým, že sa uviedlo, že článok 1 ods. 1 a článok 6 ústavy Českej republiky a článok 22 Charty boli porušené v procese prijímania sporného práva (o to viac v situácii, keď neboli vznesené námietky proti obsahu zákona).
99. V tejto súvislosti nebolo potrebné zaoberať sa inými námietkami voči tomuto procesu už za podmienok legislatívnej naliehavosti a skráteného konania. Predovšetkým nebolo potrebné skúmať právomoc senátu v nadväznosti na zloženie, v ktorom hlasoval o napadnutom práve. Ústavný súd však považuje za potrebné dodať, len ako obiter dictum, že nedostatky následného procesu v rokovacej sále poslancov boli na jednej strane také, že nebolo možné len overiť totožnosť návrhu návrhu vládneho návrhu na legislatívnu naliehavosť, nehovoriac o podrobnostiach jeho obsahu, a teda posúdiť jeho možný vplyv (to nie je len hypotéza, ale aj vyhlásenia niektorých koaličných poslancov predložené v médiách po prijatí jedného z príslušných legislatívnych návrhov). Okrem toho sa demokracia nepochybne skrátila už aj tak obmedzeným postupom na prijatie sporného zákona vypustením všeobecnej rozpravy v druhom čítaní, a to napriek uzneseniu 16, ktoré prijal Výbor pre sociálnu politiku na svojom 4. zasadnutí 2. novembra 2010, v ktorom sa odporúčalo, aby poslanecká komora prediskutovala návrh sporného práva vo všeobecnej rozprave (pozri bod 31).
100. Preskúmanie tejto záležitosti, ako aj skúsenosti s vyhlásením stavu legislatívnej naliehavosti v minulosti vrátane posúdenia miery obmedzenia a zníženia práv súčasnej parlamentnej opozície, a najmä intervencie do demokratických zásad kontroly legislatívneho procesu vedú Ústavný súd k vážnym pochybnostiam o ústavnosti súčasného nariadenia legislatívneho núdzového inštitútu. Existujúce právne predpisy by sa mohli riešiť len za predpokladu, že sa budú vykladať striktne, ústavne a zodpovedne. V tomto prípade a často alebo v minulosti sa to však nestalo. Ústavný súd sa domnieva, že komora zástupcov by mala zvážiť zmenu a doplnenie svojho rokovacieho poriadku uvedeným smerom, aby sa zohľadnili ústavné zásady uvedené v JŘPS.
Ročná časť zistenia a odloženia vykonateľnosti
101. Ústavný súd už v minulosti uviedol, že "možné posúdenie (...) porušenia zásad legislatívneho procesu v minulosti bude spájať test proporcionality so zásadami ochrany legitímnej dôvery občanov v právo, právnu istotu a nadobudnuté práva, prípadne vo vzťahu k inému ústavnému poriadku chránenému zásadami, základnými právami, slobodami a verejným statkom. "(stanovisko z 27.3.2008 sp. zl. ÚS 56 / 05; N 60 / 48 SbNU 873, 257/2008 Zb., bod 44). V tomto závere Ústavný súd poukázal na potrebu zohľadniť a posúdiť dôsledky zrušenia zákona o iných ústavných pravidlách, ktoré sú chránené, pri posudzovaní procesných chýb pri prijímaní zákonov bez toho, aby súčasne spochybnil ich materiálnu ústavnosť. Ak by Ústavný súd začal konať v súlade s návrhmi odôvodnenými" len z týchto procesných dôvodov na hranici ústavného poriadku a regulovaného práva, bol by tu stav značnej právnej neistoty, najmä ak by nebolo možné vylúčiť inak sporné právo z hľadiska obsahu" (bod 44 konštatovania), pričom by sa zdôraznilo, že "formálne zrušenie právnych predpisov... (v prejednávanej veci by sa nič iné nebralo do úvahy) by znamenalo nebezpečenstvo, keby to isté nariadenie nebolo opätovne prijaté, len ak by boli splnené všetky požiadavky legislatívneho postupu " (bod 45 nálezu).
102. Tieto právne závery by sa mali zohľadniť aj pri rozhodovaní o prípade ústavného súdu, ale je potrebné ich ďalej objasniť. Úlohou ústavného súdu pri posudzovaní toho, či bol zákon prijatý právnym spôsobom predpísaný zákonom, nie je byť konečným rozhodcom v sporoch týkajúcich sa toho, či bol porušený len rokovací poriadok dvoch komôr Parlamentu alebo iné procesné pravidlá. Úlohou ústavného súdu je chrániť ústavnosť, a preto musí posúdiť, či boli v procese prijímania zákona dodržané požiadavky ustanovené Ústavou Českej republiky na prijatie zákona (pozri zistenie z 18.8.2004 sp. zn. pl. ÚS 7 / 03; N 113 / 34 SbNU 165; 512/ 2004 Zb.). Ústava sa teda posudzuje len postupmi, nie obsahom konečnej formy legislatívy.
103. Logický dôsledok doslovného prevzatia uvedených záverov obsiahnutých v zistení v sp. zn. Takýto záver by však odstránil význam tých ústavných zásad, ktoré majú vplyv na priebeh legislatívneho postupu, keďže by to prestalo byť referenčným kritériom na preskúmanie ústavnosti právnych predpisov. Okrem toho by sa stalo obscénnym a nefunkčným uznesením ústavného súdu až do uzavretia oddielu 68 zákona o ústavnom súde (s cieľom preskúmať, či boli zákony prijaté predpísaným spôsobom), a ústavný súd už vyjadril svoje názory na revízny algoritmus v citovanom zistení bodu sp. zn. To však nie je prijateľné vzhľadom na článok 87 ods. 1 písm. a) ústavy Českej republiky, keďže jej vykonávaním je ustanovenie zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa teda musel výslovne zaoberať otázkou, či boli uložené určité podstatné obmedzenia, ktoré by za určitých okolností zabránili zrušeniu právnej úpravy len z dôvodu protiústavného charakteru legislatívneho postupu. V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať medzi tým, či boli splnené podmienky na prijatie zákona (napríklad z dôvodu neexistencie súhlasu jednej z komôr) alebo vady, ktorá ovplyvnila ústavný poriadok každej strany legislatívneho procesu (napríklad z dôvodu neexistencie súhlasu jednej z komôr), alebo či práva zaručené stranami legislatívneho procesu boli ovplyvnené ústavným poriadkom, ktorého použitie je v plnom rozsahu v ich vlastníctve.
104. Ústavný súd v prejednávanej veci rozhoduje o návrhu, ktorým skupina opozičných poslancov žiada o zrušenie sporného zákona ihneď po jeho prijatí z dôvodu, že bol obmedzený na svoje ústavné zaručené práva v legislatívnom procese. Nastala by však iná situácia, keby skupina poslancov predložila podobný návrh s dlhším časovým obdobím, t. j. len niekoľko mesiacov alebo dokonca rokov po prijatí zákona. Takéto časové rozpätie by sa mohlo považovať (dodatočné, automaticky) súhlas príslušných poslancov s postupom parlamentnej väčšiny. Takýto postup by zároveň už neumožňoval skutočnú ochranu porušovaných práv dotknutých poslancov, keďže Parlament by rozhodol o návrhu zákona za zmenených okolností alebo v inej miere sily vo svojich komorách. Ústavný súd by zároveň musel omnoho viac zohľadniť zásadu legitímnej dôvery občanov v právo, právnu istotu a zásadu nadobudnutých práv (pozri zistenie z 2. decembra 2009 sp. zn. Zrušenie takýchto právnych predpisov by vyplývalo z plynutia času na stále sa zvyšujúcom súbore adresátov, zatiaľ čo jeho uplatňovanie by nebolo zaťažené z hľadiska zistenia neústavnosti.
105. Z uvedených dôvodov nemôže Ústavný súd zachovať doslovnú verziu už citovaného záveru, že zrušenie zákona nemožno prijať len z dôvodu chybného legislatívneho postupu (pozri sp. zn. Nie je ani v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu týkajúcou sa tejto otázky, ktorá je tak silne formulovaná. Úlohou ústavného súdu nie je skúmať, či by návrh zákona viedol k inému výsledku (obsah zákona) ako chybný postup. Jeho úlohou je chrániť ústavné zásady, ktoré sa vzťahujú na predpísaný postup (pozri citované zistenie sp. zn. pl. ÚS 5 / 02). Je však vždy povinná zohľadniť iné súvislosti, najmä zohľadniť možné účinky na súkromné osoby z hľadiska rešpektovania zásady právnej istoty a dobrej viery v platnosť zákona. Keďže však v prejednávanej veci skupina poslancov predložila návrh na zrušenie sporného zákona po jeho uverejnení v zbierke zákonov a vo svojom návrhu vzniesla príslušné námietky voči priebehu legislatívneho konania, nič nebránilo ústavnému súdu prijať zrušenie zákona, pretože uvedené procesné chyby parlamentnej väčšiny dosiahli ústavnú relevantnosť.
106. Ústavný súd sa domnieva, že je potrebné vysvetliť, prečo k zrušeniu pozmeňujúceho a doplňujúceho zákona pristúpil len, nie k zmenenému a doplnenému aktu, ako je to v prípade jeho najvšeobecnejšej praxe [porovnaj s. sp. zn. pl. Treba poznamenať, že odvolatelia predložili len návrh týkajúci sa pozmeňujúceho a doplňujúceho zákona a Ústavný súd, ako je známy, sa cíti neustále viazaný petíciou. Skutočnosť, že bol spochybnený iba proces prijímania sporného práva, však nevyvoláva žiadne relevantné námietky k jeho obsahu. To jasne odlišuje prejednávanú vec od vecí, ktoré v minulosti riešil ústavný súd, a vzhľadom na bod 98 tohto rozhodnutia nebolo možné preskúmať zmenené a doplnené ustanovenia. Treba však zdôrazniť, že zmenené a doplnené ustanovenia z hľadiska ich platnosti a vykonateľnosti majú rovnaký osud ako v súčasnosti posudzovaný zmenený a doplnený akt.
107. Keďže ústavný súd zistil rozpor sporného zákona s článkom 1 ods. 1, článkom 6 ústavy Českej republiky a článkom 22 Charty, rozhodol, že v súlade s článkom 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde ho zruší do 31. decembra 2011. Ústavný súd zohľadnil negatívne dôsledky, ktoré by mohli vzniknúť v prípade zrušenia zákona v deň uverejnenia nálezu v zbierke zákonov alebo v čase jeho zrušenia s účinkom ex tunc, a to z hľadiska právnej istoty adresátov predmetnej právnej úpravy, ako aj vplyvu tejto žaloby na štátny rozpočet. Treba však dodať, že ak sa nové nariadenie neprijme pred dátumom nadobudnutia účinnosti výrokovej časti tohto zistenia, nariadenie obsiahnuté v právnom poriadku sa obnoví 1. januára 2012 pred dátumom uplatňovania zákona č. 347 / 2010 Z. z., zrušené týmto zistením.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
Odlišné stanoviská podľa § 14 zákona č. 182 / 1993 Zb. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov prijali sudcovia Stanislav Balík, Ivan Janů, Vladimír Krka, Dagmar Lastovecká, Jiří Mucha a Michaela Židlická na rozhodnutie.
Obsah
I.
I. A) Ústavní normy a principy ovládající legislativní proces
I. B) Proces přijímání napadeného zákona a jeho ústavní vady
I. B.a) Zneužití legislativní nouze
I. B.b) Nepředvídatelné svolání mimořádné schůze Poslanecké sněmovny
I. B.c) Neodůvodněné odepření obecné rozpravy
I. B.d) Odepření práva hlasovat zvoleným senátorům
I. C) Popis okolností legislativní procedury přijímání napadeného zákona
I. D) Shrnutí
II.
III.
IV.
V.
V. A) Prameny parlamentního práva a demokratické principy legislativního procesu
V. B) Role parlamentní opozice v legislativním procesu
V. C) Ústavní kritéria pro vyhlášení stavu legislativní nouze a projednání návrhu zákona ve zkráceném jednání podle § 99 JŘPS
VI.
VII.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil č. 80 / 2011 Z. z., o návrhu na zrušenie zákona č. 347 / 2010 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú určité zákony v súvislosti s úspornými opatreniami patriacimi do právomoci ministerstva práce a sociálnych vecí |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 25.03.2011 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0