Založený na Ústavnom súde Českej republiky č. 72 / 1995 Zb.

1. ustanovenie § 46 zákona o rodine č. 94 / 1963 Zb. v znení neskorších predpisov,

2. ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) č. 1 zákona českej národnej rady č. 114 / 1988 Z. z. o právomoci inštitúcií Českej socialistickej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia v znení neskorších predpisov,

3. ustanovenie § 15 vyhlášky Ministerstva práce a sociálnych vecí Českej republiky č. 182 / 1991 Zb., ktorým sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení a zákon českej národnej rady o právomoci inštitúcií Českej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ Zdeněk Novotný podal 16. 2. 1994 Ústavný súd Českej republiky podal ústavnú sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu v Brne z 29. novembra 1993, ktorým zamietol odvolanie na rozsudok Mestského súdu v Brne z 2. augusta 1993, a spolu s tým podal návrh na zrušenie uvedených ustanovení zákona v uvedenom rozsahu. Na tomto základe komora pozastavila konanie o ústavnú sťažnosť a návrh na zrušenie ustanovení oboch zákonov, ako aj vykonávacieho nariadenia bol podaný na súd v plnom rozsahu podľa § 78 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde.

S cieľom odôvodniť návrh sťažovateľ uviedol, že rozhodnutie o dočasnom opatrení Úradu mesta Brna - Černovice bolo prijaté v roku 1991 na založenie jeho syna v ústavnej starostlivosti. S.ažovateö sa odvolal proti predbežnému opatreniu, odvolaciemu orgánu - Brno City Office, oddelenie sociálnych vecí, nebolo v súlade s odvolaním. Okrem toho trestnoprávny súd, ktorý v súvislosti s týmito rozhodnutiami rozhodol v roku 1993 o porušení povinnosti otca platiť zdravotné poplatky počas pobytu svojho syna v ústavnej starostlivosti, nezohľadnil námietky sťažovateľa, že rozhodnutia porušili práva sťažovateľa aj jeho dieťaťa, keďže Charta základných práv a slobôd uvedená v článku 32 ods. 4 stanovuje, že práva rodičov môžu byť obmedzené a deti sa môžu oddeliť od rodičov proti ich vôli rozhodnutím súdu. Podobné ustanovenia zahŕňajú článok 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Podľa sťažovateľa ustanovenia citované v čase rozhodnutia v zmysle § 2 vtedajšieho ústavného zákona č. 23 / 1991 Zb. mali prednosť pred zákonom, t. j. pred ustanovením § 46 zákona č. 94 / 1963 Z. z. a § 19 ods. 1 písm. a) § 1 zákona č. 114 / 1988 Z. z. a § 15 vyhlášky Ministerstva práce a sociálnych vecí Českej republiky č. 182 / 1991 Z. z. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, majú zabezpečiť, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, pokiaľ príslušné orgány na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s uplatniteľným právom a v príslušnom konaní nestanovia, že takéto oddelenie je v záujme dieťaťa.

Ústavný súd na základe odôvodnenia trestného rozsudku Obecného súdu v Brne vo veci č. 4 T 113 / 93 konštatoval, že hoci obecný súd v Brne tak neurobil s výslovným odkazom na ustanovenia § 46 zákona č. 94 / 1963 Z. z., Všeobecný súd sa riadil jeho právnymi úvahami, najmä pokiaľ ide o vyhlásenie sťažovateľa o vine, obsahom tohto zákona. Z tohto hľadiska Ústavný súd dospel k záveru, že návrh na zrušenie časti zákona č. 94 / 1963 Z. z., v znení neskorších predpisov, ako aj iných častí zákona č. 114 / 1988 Z. z. a uznesenia ministerstva práce a sociálnych vecí č. 182 / 1991 Z. z., sú v úzkom spojení s okolnosťami vyplývajúcimi z ústavnej sťažnosti sťažovateľa, a preto sú splnené formálne podmienky na preskúmanie návrhu na zrušenie zákona (§ 74 zákona č. 182 / 1993 Z. z.).

Návrh bol zaslaný účastníkovi konania 1. novembra 1994, t. j. komore zástupcov parlamentu Českej republiky, so žiadosťou o pripomienky v zmysle oddielu 69 zákona o Ústavnom súde. Toto vyhlásenie bolo zaslané ústavnému súdu listom č. 3866 / 94 zo 17.11.1994. V úvode vyhlásenie obsahuje všeobecné vyhlásenie o vykonávaní rodičovských práv a povinností podliehajúcich sociálnej kontrole. Pokiaľ ide o rozpor medzi spornými ustanoveniami tejto právnej úpravy a uvedenými ustanoveniami článku 32 ods. 4 Charty základných práv a článku 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, vo vyhlásení sa uvádza, že sporné tri právne predpisy neboli v súlade s ústavou Českej republiky a inými právnymi predpismi a že je potrebné naďalej tvoriť súčasť právneho poriadku. To naznačuje, že ústavný súd by nemal byť v súlade s návrhom sťažovateľa.

Ústavný súd sa na základe predloženého návrhu musel v prvom rade sústrediť na porovnanie obsahu sporných ustanovení navrhovaných na zrušenie, najmä článku 46 zákona č. 94 / 1963 Z. z. (pretože ustanovenia článku 19 zákona č. 114 / 1988 Z. z. a článku 15 vyhlášky č. 182 / 1991 Z. z.) s ustanoveniami článku 32 ods. 4 Charty základných práv a slobôd vyplývajú aj z jeho právnych predpisov. Obmedzenie rodičovských práv a odlúčenia detí od rodičov sa môže uskutočniť len rozhodnutím súdu (a zákonom) podľa výslovného znenia Charty základných práv a slobôd, ktorá je súčasťou ústavného poriadku Českej republiky. Znenie článku 32 ods. 4 tejto charty neumožňuje žiadne pochybnosti: "Práva rodičov môžu byť obmedzené a neplnoleté deti môžu byť oddelené od rodičov proti ich vôli iba rozhodnutím súdu podľa zákona." Podobne Dohovor o právach dieťaťa, ktorý je štát povinný poskytnúť na vnútroštátnej úrovni, stanovuje ochranu dieťaťa.

Preto, ak Charta základných práv a slobôd v citovanom článku stanovuje, že maloleté osoby môžu byť oddelené od svojich rodičov iba rozhodnutím súdu podľa zákona, potom ustanovením zákona o rodine (§ 46 zákona č. 94 / 1963, Zb.), ako aj ustanovením zákona o právomoci inštitúcií Českej socialistickej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia (§ 19 zákona č. 114 / 1988 Z. z.), že Okresný národný výbor (dnes Okresný úrad) je v naliehavých prípadoch povinný prijať predbežné rozhodnutie o Ústavnom súde a zrušiť ho.

Ústavný súd súhlasil s názorom vyjadreným Komorou zástupcov Českej republiky v tom zmysle, že ak dieťa nemá vzdelanie vo vlastnom rodinnom prostredí, má zákonné právo na to, aby mu jeho štát poskytol vzdelanie v prostredí, ktoré nahrádza jeho vlastnú rodinu, t. j. ústavné vzdelanie, ak nie je možné poskytnúť alternatívnu rodinnú starostlivosť (§ 46 zákona č. 94 / 1963 Z. z.), takže nie je len právom týchto orgánov prijať potrebné opatrenia, ktoré si vyžadujú záujem o ochranu práv maloletej osoby, ale aj ich právny záväzok.

Ústavný súd však nemôže súhlasiť s tvrdením, že rozsah právomocí štátnych orgánov a ich právomocí, napríklad v § 46 zákona č. 94 / 1963 Z. z., je v súlade s príslušnými normami medzinárodného práva, pretože, ako už bolo uvedené, dospel k záveru, že toto konkrétne ustanovenie je v rozpore s ústavným právom Českej republiky. Preto nemôže súhlasiť s ďalším tvrdením, že súd mohol rozhodnúť o okamžitom umiestnení dieťaťa do starostlivosti rodiča až po tom, ako príslušný správny orgán rozhodol o takomto umiestnení prostredníctvom dočasných opatrení.

Uvedené dôvody, ktoré svedčia o zrušení sporných ustanovení dvoch uvedených zákonov, sa vzťahujú v rovnakom rozsahu aj na zrušenie ustanovení vykonávacieho nariadenia, t. j. § 15 vyhlášky Ministerstva práce a sociálnych vecí Českej republiky č. 182 / 1991 Zb.

Ústavný súd, ktorý si je vedomý potreby bezodkladného konania v záujme dieťaťa, odložil účinnosť zistenia na 1. október 1995 s cieľom vykonať potrebné organizačné alebo legislatívne opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa ochrana záujmov dieťaťa vykonávala v súlade s Chartou základných práv a slobôd, ktorá je súčasťou ústavného poriadku Českej republiky, ako aj s Medzinárodným dohovorom o právach dieťaťa, ku ktorému je Česká republika viazaná.