Oznámenie ústavného súdu č. 61 / 2019 Zb.
Oznámenie ústavného súdu o stanovisku plenárneho zasadnutia ústavného súdu z 29. januára 2019 sp. zn.
Platný
Verzie znenia:
26.02.2019
61
OZNÁMENIE
Ústavný súd
15. / 2015 (č. 15 / 2015)
nasledujúce stanovisko:
I. Orgány presadzovania práva konajú (vo forme tzv. inej intervencie) v rozpore s článkom 36 ods. 1 v spojení s článkom 38 ods. 2 a článkom 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd, ak kombinujú právne účinky s trestným poriadkom požadovaným podľa ustanovení zákona č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní súdneho (trestného) v znení zmien a doplnení, aby boli preložené do cudzieho jazyka bez úradného prekladu tohto trestného príkazu obvineným.
II. Podobne je to protiústavný zásah orgánov činných v trestnom konaní, aby sa skombinovali právne účinky doručovania takéhoto trestného príkazu s právom namietať voči osobe, proti ktorej bol vydaný, keď predtým vyhlásila, že v priebehu trestného konania nekontroluje český jazyk, a nebola dostatočne informovaná o tom, aké dôležité je vzdať sa tohto práva vzhľadom na jeho osobitne zraniteľné postavenie, alebo že poučenie alebo obsah trestného príkazu nebol správne vykladaný.
Odôvodnenie
Dôvody predloženia stanoviska
1. Ústavný súd dostal ústavnú sťažnosť, ktorá je v rámci sp. zn. III. ÚS 3464 / 17. V tejto ústavnej sťažnosti sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd zakázal Okresnému súdu v Liberci pokračovať v intervencii Súdneho dvora Európskej únie vo veci samej v súvislosti s prípadom, ktorý mu bol predložený podľa článku 5 T 128 / 2017, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich ústavne zaručených základných práv a slobôd podľa článku 36 ods. 1 Charty základných práv (ďalej len "charta"), článku 37 ods. 3 a 4 charty a článku 38 charty. Procedurálna situácia prípadu spočíva jednoducho v tom, že česká polícia zadržala sťažovateľa, ktorý je cudzincom. Následne bol proti nej vydaný trestný príkaz Okresného súdu Liberca z 12. októbra 2017 sp. zn. 5 T 128 / 2017 po podaní žiadosti o trest, ktorý jej bol odovzdaný "krátka cesta," zatiaľ čo sťažovateľ sa vzdal práva podať námietku. Potom sa podala do ôsmich dní od doručenia po zvolení advokáta.
2. Na záväznom zasadnutí bol prítomný tlmočník a medzi účastníkmi konania o ústavnej sťažnosti nebol žiadny spor o tom, že súčasný justičný tlmočník nejakým spôsobom preložil priebeh zadržiavacieho zasadnutia a že sťažovateľ dostal aj určité usmernenie o procesných dôsledkoch vzdania sa práva na námietku. Sťažovateľ sa však domnieva, že jeho ústavné zaručené základné práva boli porušené nedostatočným rozsahom a kvalitou výkladu a výučby, čo znamená, že jeho vzdanie sa práva namietať proti trestnému príkazu sa musí považovať za neúčinné a naopak, jeho následný odpor za spôsobujúci právne účinky podľa § 314g ods. 2 prvej vety pred bodkočiarkou zákona č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní (trestný príkaz), v znení zmien a doplnení. Je tiež otázne, či sťažovateľ vyhlásil, že netrvá na preklade trestného poriadku.
3. Tretia komora ústavného súdu pri rozhodovaní o veci opísanej v predchádzajúcom odseku dospela k záveru, že predchádzajúca judikatúra ústavného súdu sa líšila, pokiaľ ide o povahu porušenia základných práv a slobôd, ktoré sú ústavou zaručené, sťažovateľov a sťažovateľov v podobných situáciách, t. j. keď sa v dôsledku zanedbania konania Všeobecných súdov vzdali práva namietať, ale následne ju podali, a príslušný Všeobecný súd ju odmietol nariadiť hlavnej judikatúre, pretože sa domnieval, že vzdanie sa práva na námietku viedlo k tomu, že trestný príkaz nadobudol právnu právomoc a vykonateľnosť.
4. Súčasťou rozsudku ústavného súdu ("prvý prístup") v tomto prípade je porušenie ústavne zaručených základných práv a slobôd v inom zásahu verejného orgánu v prípade, že sa neuskutočnil hlavný proces [závery sp. zn. III. ÚS 3816 / 16 z 21.3.2017 (N 49 / 84 SbNU 579), sp. zn. IV. ÚS 2443 / 14 z 23.3.2015 (N 59 / 76 SbNU 795), sp. zn. I. ÚS 892 / 14 z 20.8.2014 (N 157 / 74 SbNU 349), sp. IV. ÚS 1320 / 07 z 5.11.2007 (N 183 / 47 SbNU 411) alebo sp.
5. Tak je to aj v prípade iného procesného prístupu v zisteniach ústavného súdu, keďže v prípade prvého prístupu ústavného súdu v zisteniach Ústavný súd zakázal bežným súdom pokračovať v akejkoľvek inej intervencii podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, v druhom prístupe ústavného súdu, na základe zistení trestných príkazov podľa § 82 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
6. Medzi týmito dvoma prístupmi existuje jasný rozpor, pretože každý z nich vedie k odlišnému spôsobu nápravy porušovania základných práv sťažovateľov. Obe sa vzťahujú na zistenia ústavného súdu, a teda na článok 89 ods. 2 ústavného zákona č. 1 / 1993 Z. z., Ústava Českej republiky, sú v podstate záväzné pre všetky inštitúcie a osoby so samotným ústavným súdom na čele [napr. zistenie sp. zn. Pl. ÚS 4 / 06 z 20.3.2007 (N 54 / 44 SbNU 665); zistenia sp. zn. II. ÚS 459 / 14 zo 14.4.2015 (N 79 / 77 SbNU 159); Nájdené s. zn. III. ÚS 949 / 09 z 26.8.2010 (N 171 / 58 SbNU 495).
7. Tretia komora preto dospela k záveru, že bez ohľadu na jej prístup sa vždy nevyhnutne odchýli od záväzného právneho stanoviska ústavného súdu vyjadreného v zisteniach opačného prístupu. Tretia komora preto položila na plenárne zasadnutie otázku na základe článku 23 zákona o ústavnom súde.
Súčasná rozhodovacia prax ústavného súdu
8. V situáciách, keď sa sťažovateľ alebo sťažovateľ vzdal práva namietať, pretože ako cudzinci neboli vôbec riadne informovaní alebo neboli riadne informovaní, alebo neexistovala správna interpretácia poučenia o možnosti odporovať, a následne podal námietku, Ústavný súd považoval konanie Všeobecných súdov za ďalší zásah verejného orgánu v neprítomnosti žaloby, ak ich následne nariadil hlavný súd. Tak to bolo aj v prípade stanoviska ústavného súdu, ktorý v týchto prípadoch podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zakázal súdom pokračovať v tejto ďalšej intervencii. Uplatnil sa prvý prístup.
9. Tak to bolo napríklad v sp. zn. III. ÚS 3816 / 16 z 21.3.2017 (N 49 / 84 SbNU 579). Okrem toho ústavný súd vo svojej výrokovej časti uviedol, že príslušný trestný príkaz bol zrušený námietkou. Ústavný súd sa riadil rovnakým postupom, ak podľa Všeobecných súdov nebola námietka podaná včas, hoci [námietka s. zn. I. ÚS 892 / 14 z 20.8.2014 (N 157 / 74 SbNU 349) ] nebola v skutočnosti dostatočná na to, aby sťažovateľ alebo sťažovateľ mohol obhajovať a byť vystavený dileme medzi podaním odporu a zatknutím [nález sp. zn. IV z 1320 / 07 z 5.11.2007 (N 183 / 47 SbNU 411]; podobne len bez toho, aby sa uviedlo, že trestný príkaz bol zrušený priamo v výrokovej časti nálezu, aj zistenie strany I. ÚS 291 / 96 z 23.9.1997 (N 105 / 9 SbNU 15).
10. Na druhej strane, v prípade, že ústavný súd nepreukázal, že právomoc advokáta nepreukázala advokát, ktorý mal podľa Všeobecného súdu za následok jej podanie osobou, ktorá nebola oprávnená, Ústavný súd považoval napadnutý trestný príkaz za protiústavné rozhodnutie verejného orgánu a zrušil ho podľa § 82 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde [strana I ÚS 2822 / 13 z 12. novembra 2014 (N 208 / 75 SbNU 333)]. Uplatnil sa druhý prístup. Rovnaký prístup sa uplatňoval aj v prípade, keď bol sťažovateľ obmedzený na slobodu a vôbec mu nebol poskytnutý dostatočný priestor na obhajobu, ani prístup k advokátovi [nálezy III. ÚS 200 / 2000 zo 14.10.2000 (N 151 / 20 SbNU 71)].
11. Z prípadov opísaných v tejto časti stanoviska vyplýva, že ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre nerozlišoval povahu rôznych sťažností. Uplatnil aj prvý prístup v situácii, keď dospel k záveru, že trestný príkaz nebol vôbec preložený (zistenie v sp. zn. III.
12. Z toho vyplýva, že ústavný súd nezaobchádza s klasifikáciou porušenia ústavne zaručených základných práv alebo slobôd jednotlivca v takýchto prípadoch jednotným spôsobom, a to ani v podobných prípadoch, keď si zvolí rôzne procesné riešenia.
Vlastné odôvodnenie stanoviska
13. Ústavný súd dospel k záveru, že v situáciách podobných tým, ktoré sa vyskytli v prípade Senátu, ktoré sa riešili v sp. zn. III. ÚS 3464 / 17 je správne riešenie pre prvý prístup.
14. Podľa § 314g ods. 1 prvého trestného poriadku môže obvinený, osoby oprávnené podať odvolanie v jeho prospech a prokurátor namietať proti trestnému príkazu. Odpor sa podáva na súd, ktorý vydal trestný príkaz, do ôsmich dní od jeho vyhlásenia. V súlade s odsekom 314g ods. 2 trestného zákonníka, ak bol trestný príkaz podaný proti oprávnenej osobe v lehote námietky, trestný príkaz sa zruší a úradujúci sudca nariadi hlavné súdne konanie; pri riešení prípadu v hlavnom súdnom konaní nie je jediný sudca viazaný právnou kvalifikáciou alebo druhom a rozsahom trestu obsiahnutého v trestnom poriadku. V opačnom prípade sa trestný príkaz stane konečným a vykonateľným.
15. Špecifickosťou odmietania trestného poriadku je, že jeho účinok na rozdiel od iných trestných prostriedkov v žiadnom prípade nezávisí od jeho obsahu. To platí len ako alternatíva - buď bola riadne a včas predložená oprávnenou osobou, a potom sa trestný príkaz bezodkladne zruší, alebo nebol riadne a včas predložený akoukoľvek oprávnenou osobou, a potom trestný príkaz automaticky nadobudol právnu právomoc a vykonateľnosť. Preto neexistuje žiadne súkromné ani verejné zasadnutie a súd o ňom nerozhodne, jeho účinok sa uskutočňuje ex post.
16. Preto z hľadiska svojej právnej štruktúry je podstatou prvého prístupu, že opozícia, hoci všeobecné súdy posúdené ako oneskorené alebo osoba, ktorá nemá nárok, spôsobila zamýšľané právne účinky a vyústila do zrušenia trestného poriadku, hoci ju všeobecné súdy neuplatňovali. Protiústavná je nasledujúca nečinnosť všeobecných súdov, ktoré nesprávne považujú trestný príkaz za právoplatný a vykonateľný, a preto nenariaďujú konanie vo veci samej ako prvú vetu pred bodkočiarkou trestného príkazu prikazuje § 314g ods. 2.
17. V druhom (menšine) porušení ústavne zaručených základných ľudských práv alebo slobôd je vnímaný v konečnom a vykonateľnom trestnom poriadku. Je teda zrejmé, že v tomto prístupe ústavný odvolací súd neuznáva účinky prvej vety odseku 314g ods. 2 pred bodkou trestného poriadku, hoci sa domnieva, že vykonateľný a vykonateľný trestný poriadok je protiústavný, pretože proces nadobudnutia právnej právomoci bol ovplyvnený chybou, ktorá predstavuje porušenie jedného zo základných práv alebo slobôd sťažovateľa alebo sťažovateľa zaručených ústavou.
18. Neinterpretáciu alebo nepreklad trestného poriadku, ako uviedol ústavný súd v prípade na strane III, nemožno považovať za riadne odovzdaný, t. j. takýto trestný poriadok nemôže mať vôbec žiadnu právnu právomoc. Podľa § 28 ods. 3 trestného zákonníka sa rozhodnutie, ktoré musí byť preložené odporcovi, považuje za prijaté po doručení písomného prekladu, ak je doručenie spojené so začiatkom obdobia. Trestný príkaz je uvedený v § 28 ods. 2 trestného zákonníka ako písomnosť, ktorá sa má preložiť písomne odporcovi, ak bol tlmočník prijatý do zamestnania podľa § 28 ods. 1 trestného zákonníka, pokiaľ odporca nebol informovaný, netvrdí, že nevyžaduje jeho preklad. Túto situáciu preto možno prirovnať k skutočnosti, že odsudzujúci rozsudok v trestnom konaní by v žiadnom prípade nedoručila obvinená osoba, ktorá sa nevzdala odvolacieho práva, na ktoré by jej nebola poskytnutá lehota, a preto by rozsudok nikdy nezískal právnu právomoc podľa § 139 ods. 1 písm. b) písm. aa) trestného zákonníka.
19. V takýchto prípadoch však sťažovateľ alebo sťažovateľ nemôže byť povinný namietať proti trestnému príkazu, pretože im nebol nikdy riadne doručený, hoci len vtedy, keď bol doručený, je začiatok lehoty na podanie námietky. Ak potom verejné orgány pristúpia, akoby bol trestný príkaz konečný a vykonateľný, ide o ďalší zásah verejného orgánu. V takýchto situáciách môže ústavný súd, ak je v súlade s ústavnou sťažnosťou, zakázať pokračovanie takéhoto ďalšieho zásahu podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde alebo nariadiť obnovenie pôvodného štátu (napr. ak bola uložená sankcia za prepadnutie). Ak trestný príkaz nebol vykonaný vôbec, tresty, ktoré mu boli uložené, sa nemôžu vykonať, a preto trestný zákonník v znení zmien a doplnení nemôže byť spáchaný nerešpektovaním týchto trestov.
20. Podobný záver sa vzťahuje aj na iné procesné pochybenie založené na porušení základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, ktoré viedlo k nesplneniu právnych podmienok, ktoré viedli k záveru, že trestný príkaz bol doručený (napr. nikdy nebol vydaný príslušným súdom pre službu) alebo že nadobudol právnu právomoc (napr. odpor bol podaný správne a včas, hoci Všeobecný súd usúdil, že bol podaný neskoro).
21. Ústavný súd tiež dospel k záveru, že nie je opodstatnené zaobchádzať inak s trestným príkazom, ktorý bol alebo bol prenesený so sťažovateľom alebo sťažovateľom, alebo bol prenesený, aby sa vzdal práva na jeho preklad, ale že tomuto zrieknutiu sa jeho odporu nepredchádzalo dostatočné poučenie alebo výklad v dostatočnom rozsahu z dôvodu osobitnej zraniteľnosti sťažovateľa alebo sťažovateľa, alebo z dôvodu akéhokoľvek iného zásahu do jeho schopnosti účinne sa brániť (napríklad cudzinec, osoba obmedzená na slobodu, osoba, ktorej bol odopretý prístup k advokátovi atď. - pozri časť II tohto stanoviska), v dôsledku čoho právo odporovať odporcovi alebo odporcovi. Za týchto okolností sa vzdanie sa práva na odpor musí považovať za neefektívny procesný akt.
22. Vzhľadom na osobitnú povahu trestného konania je potrebné odlíšiť túto situáciu od prípadov, keď napríklad neústavnosť odsudzujúceho rozsudku vychádza z predchádzajúceho chybného procesného postupu (napr. skutočnosť, že advokát odporcu nebol prítomný v hlavnom konaní, hoci musel byť prítomný atď.). V skutočnosti, hoci takáto vada nebráni rozsudku získať právnu autoritu, ale odôvodňuje jeho zrušenie v rámci odvolaní alebo nakoniec ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti, trestná situácia si vyžaduje inú. V skutočnosti jej uverejnenie nepredchádza hlavnému prípadu, v ktorom žalovaní a žalovaní za normálnych okolností majú široké procesné možnosti a možnosti uplatniť svoje právo na obhajobu, dokonca ani ústne vyhlásenie, v ktorom súd uznáva aspoň základné dôvody svojho rozhodnutia, na základe ktorého môžu aspoň prijať rozhodnutie o tom, či odôvodnenie je také presvedčivé, že nemá žiadny zmysel sa odvolať tak nepresvedčivé, že je žiaduce odvolať sa na mieste, alebo či by si mali ponechať aspoň čas a prijať konečné rozhodnutie po tom, ako sa dostavia k podrobnému zdôvodneniu.
23. Naopak, v prípade trestného príkazu sa všetci obžalovaní v štádiu súdneho konania zameriavajú len na možnosť odporu. V pomere k tomu musia existovať zvýšené požiadavky na procesné podrobnosti o možnosti odporu a jeho význame, ktoré zvyšujú jeho zraniteľnosť vzhľadom na jeho špecifický status (najmä kvôli tomu, že nekontroluje český jazyk). Z tohto dôvodu nemožno neexistenciu výkladu trestného poriadku alebo možnosť namietať proti nemu považovať za vadu rovnakej intenzity, napríklad vzhľadom na neexistenciu advokáta v hlavnom súdnom konaní, ak jeho prítomnosť bola povinná, t. j. za chybu, ktorá by sa mohla považovať len za priame porušenie celkovej spravodlivosti konania, vzhľadom na vyššie uvedenú koncentráciu obhajoby pred súdom, ako aj možnosť odporovať trestnému príkazu spravidla uvedené chyby vždy porušujú celkovú spravodlivosť konania.
24. Tento záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už dlho uplatňuje takzvanú domnienku správnosti rozhodnutí verejného orgánu, čo znamená, že ak takéto rozhodnutie nie je neplatné, aj keď bolo vydané v dôsledku procedurálnej chyby intenzity porušenia jedného z ústavne zaručených základných práv jednotlivca, toto rozhodnutie sa musí považovať za existujúce a v prípade potreby za právne účinky, ak skutočnosti, ktoré ho vedú, sú rovnaké až do zrušenia takéhoto rozhodnutia. Okrem toho napríklad nález sp. zn. IV ÚS 1085 / 14 z 9.12.2014 (N 220 / 75 SbNU 475), nález sp. zn. I. ÚS 529 / 09 z 13.3.2012 (N 51 / 64 SbNU 625), nález sp. zn. I. ÚS 2216 / 09 z 31.5.2011 (N 103 / 61 SbNU 551), nález sp. zn. IV ÚS 150 / 01 z 9.10.2003 (N 117 / 31 SbNU 57), atď.
25. Predpoklad, že rozhodnutie verejného orgánu je správne, sa vzťahuje len na rozhodnutia konečných orgánov. Ak sa sťažovateľ alebo s.ažovateö neúčinne vzdajú práva namietať proti trestnému príkazu a následne správne a včas predloží takýto odpor, predchádzajúce vzdanie sa tohto opravného prostriedku nemohlo z dôvodu jeho neúčinnosti spôsobiť dôsledky, ktoré mu trestný príkaz inak prikladá, následné podanie námietky teda nevyhnutne viedlo k zrušeniu napadnutého trestného príkazu, t. j. nikdy nemohol získať právnu právomoc, nehovoriac o jeho vykonateľnosti, a teda nikdy nemohol byť domnienkou pravdivosti rozhodnutia verejného orgánu. V podstate by opačný záver predstavoval podobnú situáciu, v ktorej by predpoklad správnosti rozhodnutí verejného orgánu bol spojený napríklad s rozsudkom, ktorý nebol nikdy doručený účastníkom konania alebo dokonca vyhlásený.
26. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť osobitnú podobu odporu voči trestnému poriadku a jeho právnym účinkom (pozri oddiel 15 vyššie), ku ktorému dochádza ex ante. Tento atribút je absolútnou výnimkou v systéme trestného súdnictva, pretože o všetkých ostatných opravných prostriedkoch musí rozhodnúť príslušný orgán presadzovania práva. Keďže preto neexistuje žiadne rozhodnutie namietať proti trestnému príkazu, proti spôsobu, akým sa ním zaoberá, neexistuje odvolanie, pretože binárny charakter jeho uplatňovania v podstate vylučuje, aby sa s ním zaobchádzalo nesprávne. V situáciách, v ktorých účinnosť námietky podanej po predchádzajúcom vzdaní sa práva podať žalobu je otázna, však táto konkrétna povaha návrhu odbojového ústavu zbavuje obvineného možnosti nápravy prostredníctvom akéhokoľvek iného opravného prostriedku. Predpoklad pravdivosti rozhodnutia verejného orgánu je domnienka nevyvrátiteľného (praesumptio iuris tantum), t. j. musí vo svojej podstate umožniť osobe, ktorej sú dôsledky takejto domnienky vyvrátené uznesením práva tak urobiť. Ústavný súd preto nemôže súhlasiť s tým, že predpoklad správnosti trestného príkazu je založený na situácii, v ktorej sa svojím charakterom odňatie možnosti účinne podať jediné odvolanie proti obvinenému, čím môže tento predpoklad zvrátiť.
27. Ústavný súd preto zhrnul, že druhá intervencia ustanovená v článku 87 ods. 1 písm. d) Ústavy Českej republiky je vydanie trestného príkazu voči osobe, ktorá vyhlásila, že nekontroluje český jazyk a nevzdala sa práva na tlmočníka, ani netvrdí, že nevyžaduje preklad rozhodnutia podľa článku 28 ods. 2 trestného zákonníka, ak jej jeho úradný preklad nebol doručený, a napriek tomu sa s ním zaobchádza s orgánmi činnými v trestnom konaní v rozpore s článkom 36 ods. 1 v spojení s článkom 38 ods. 2 a článkom 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd ako s orgánmi, ktoré majú konečné a vykonateľné rozhodnutie. V takom prípade sa tento trestný príkaz nemôže považovať za riadne doručený, a preto nemôže spôsobiť právne účinky, ktoré by inak súviseli s riadnym doručovaním.
28. V prípade, že sa uskutoční tento ďalší zásah a je proti ústavnej sťažnosti, ústavný súd podľa článku 82 ods. 3 zákona o ústavnom súde zakáže príslušnému orgánu v trestnom konaní pokračovať v konaní, čo znamená povinnosť príslušného súdu, ktorý vydal trestný príkaz, aby vydal riadny úradný preklad trestného príkazu.
29. Podobný záver sa uplatňuje v situáciách, keď sa trestnoprávne orgány domnievajú, že zrieknutie sa práva na odpor proti trestnému príkazu je účinné v situácii, keď odporca, ktorý si predtým uplatnil svoje právo podľa § 2 ods. 14 trestného zákonníka a je v obzvlášť zraniteľnom postavení (napr. preto, že nemá advokáta alebo je obmedzený na slobodu), vyhlasuje, že nevyžaduje preklad trestného príkazu alebo že mu bol vydaný preklad, hoci žalovaný nebol dostatočne informovaný o práve namietať proti nemu, o jeho dôležitosti a dôsledkoch, aby ich pochopil. To isté platí, ak sa trestný príkaz odovzdá odporcovi v súvislosti so zadržaním alebo iným zasadnutím, ak konanie tohto zasadnutia nebolo dostatočne vykladané.
30. Ústavný súd v súlade s článkom 82 ods. 3 písm. b) zákona o Ústavnom súde zakáže príslušnému orgánu konajúcemu v trestnom konaní pokračovať v tejto intervencii, čo znamená povinnosť príslušného súdu, ktorý vydal trestný príkaz na odstránenie chyby v tlmočení, preklade alebo inštrukciách, a umožniť žalovanému uplatniť právo na odpor po odstránení tejto chyby.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Oznámenie ústavného súdu č. 61 / 2019 Z. z. o stanovisku plenárneho zasadnutia ústavného súdu z 29. januára 2019 sp. zn. |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 26.02.2019 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0