Ústavný súd zistil č. 57 / 1999 Zb.
Ústavný súd zistil z 10. marca 1999 o návrhu na zrušenie článku 8 ods. 6 zákona č. 87 / 1991 Zb. o mimosúdnej rehabilitácii
Platný
Zistený ústavný súd
Verzie znenia:
02.04.1999
57
POKUTY
Ústavný súd
Za Českú republiku
Dňa 10. marca 1999 Ústavný súd v pléne rozhodol o návrhu Okresného súdu pre Prahu 1 zrušiť článok 8 ods. 6 zákona č. 87 / 1991 Zb. o mimosúdnej rehabilitácii,
nasledujúce:
§ 8 ods. 6 zákona č. 87 / 1991 Z. z. o mimosúdnej rehabilitácii sa vypúšťa od dátumu uverejnenia tohto zistenia v Zbierke zákonov.
Odôvodnenie
Dňa 14. októbra 1998 bol návrh Okresného súdu pre Prahu 1 predložený na základe článku 95 ods. 2 Ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava") a článku 64 ods. 4 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde podaný na Ústavnom súde. Ako vyplýva z návrhu, medzi prokurátorom M. L. a prezidentskou kanceláriou došlo od roku 1992 k sporu. Týmto konaním sa žalobca ako príjemca pomoci podľa § 3 zákona č. 87 / 1991 Zb. o mimosúdnej rehabilitácii snaží uzavrieť dohodu o otázke nehnuteľností v K. Hradčanoch mesta Praha 1, konkrétne tzv. Lobkovický Palác a dva zastavané pozemky. Žalovaná odmieta vydať žiadaný majetok navrhovateľovi z dôvodu, že je súčasťou národnej kultúrnej pamiatky "Prahový hrad," ktorá je zapísaná do Štátneho zoznamu kultúrnych pamiatok pod registračným číslom 1-922, t. j. s odkazom na § 8 ods. 6 zákona č. 87 / 1991 Zb.
Uznesenie č. 10 C 195 / 92 z 12. augusta 1998 Okresný súd v Prahe 1 pozastavil konanie a spis spolu s návrhom na zrušenie článku 8 ods. 6 zákona č. 87 / 1991 Z. z. ho postúpil ústavnému súdu, keď usúdil, že toto ustanovenie, ktoré by sa malo použiť pri riešení sporu, je v rozpore s ústavou.
Odvolateľ najmä tvrdí, že tzv. zákony o reštitúcii vydané na nápravu niektorých nespravodlivostí vo veci majetku, ku ktorým došlo počas takzvanej uplatniteľnej lehoty, sú osobitné pravidlá vo vzťahu k všeobecnému občianskemu právu. Tieto zákony môžu byť rozdelené do dvoch skupín. Prvá skupina je zákon, ktorý nestanovuje osobitné právne opatrenia na nápravu nespravodlivosti vo vlastníctve a prevod majetku určeným príjemcom sa uskutočňuje zákonom. Druhá skupina, ktorá zahŕňa aj zákon č. 87 / 1991 Z. z., predstavuje zákony, ktoré naopak vyžadujú, aby bol držiteľ majetku vydaný na vrátenie.
Zákon č. 87 / 1991 Z. z. v § 3 uvádza, že len fyzická osoba, ktorej vec bola postúpená štátu, môže mať nárok za podmienok stanovených v § 6 tohto zákona za predpokladu, že žalobkyňa má občianstvo Českej republiky. § 8 ods. 6 zákona však stanovuje, že "vec vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku sa nezverejní, kým Česká národná rada a Slovenská národná rada neprijmú nový zákon o správe a ochrane národných kultúrnych pamiatok." Podľa Súdneho dvora toto ustanovenie už takmer osem rokov bráni určitému počtu príjemcov uplatniť svoje právo na zmierenie, čo je v rozpore s účelom tohto zákona, ktorý je vyjadrený v jeho ustanovení a v § 1. Určitá skupina príjemcov sa odkladá so svojimi nárokmi na nadčasové obdobie a navyše pomerne vágnym spôsobom, pretože neexistuje žiadna istota, kedy a či sa plánované právne predpisy vôbec prijmú. Podobne nie je jasné, či zákonodarca znamenal prijatie komplexného nového zákona, alebo zákona, ktorý len mení a dopĺňa stále platný akt ČNR č. 20 / 1987 Zb., o ochrane štátu. Porovnaním klasifikácie tohto ustanovenia (..) sa dovtedy nevydá. Možno dospieť k záveru, že veci vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku sú alebo budú veci, ktoré nemožno zverejniť. Tento záver potvrdzuje aj § 8 ods. 5 tohto zákona, ktorý priznáva osobe, ktorej vec nemôže byť priznaná, právo na finančnú náhradu podľa článku 13 ods. 1.
Z týchto dôvodov sa odvolateľ domnieva , že článok 8 ods . 6 zákona č . 87 / 1991 Z. z. porušuje článok 1 ústavy a článok 1, článok 3 ods . 1 a článok 4 ods . 2 a 3 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta ").
Komora zástupcov Parlamentu Českej republiky vo svojich pripomienkach uviedla, že sporné ustanovenie bolo začlenené do práva až v čase jeho vypočutia zákonodarným orgánom, keďže v pôvodnom návrhu zákona ani v dôvodovej správe takéto ustanovenie neexistovalo. Podľa jej názoru toto ustanovenie nespochybňuje skutočnosť, že žalobkyňa je právnická osoba. Týmto ustanovením sa upravujú len podmienky ich uverejnenia pre jasne definovaný okruh záležitostí s národným režimom kultúrneho dedičstva. Zákonodarca preto nemal v úmysle úplne vylúčiť alebo obmedziť skupinu príjemcov na úkor iných, či už zavedením nespravodlivých podmienok, alebo diskrimináciou voči nim. Zámerom bolo vydať tieto veci až po schválení nových právnych predpisov o správe a ochrane kultúrnych pamiatok, keď existujúce právne predpisy neposkytujú primeranú ochranu. Podľa názoru poslaneckej komory je jasné, že ide o úplne nový zákon a nie len o pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorý poukazuje na dôležitosť, ktorú zákonodarca prikladá tejto záležitosti. Pokiaľ ide o nejasné lehoty na prijatie, Parlament poslancov nepovažuje takúto úpravu za odporujúcu demokratickým zásadám legislatívneho procesu, naopak, považuje za protichodné stanoviť pevný termín na prijatie nových právnych predpisov.
Z týchto dôvodov sa nezdieľajú s Komorou zástupcov, ktorá sa domnieva, že sporné ustanovenie je v rozpore s článkom 1 ústavy alebo článkom 1, článkom 3 ods. 1 alebo článkom 4 ods. 2 a 3 charty. Nakoniec treba poznamenať, že zákon č. 87 / 1991 Zb. bol schválený potrebnou väčšinou legislatívnych členov a bol riadne vyhlásený. Je úlohou ústavného súdu posúdiť ústavnosť sporného ustanovenia a prijať príslušné rozhodnutie.
Stanovisko, ktoré podľa článku 48 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z. žiada sudca spravodajca ministerstva kultúry, uvádza, že v súlade s rezolúciou vlády č. 632 z 30. septembra 1998 o pláne legislatívnych prác vlády na zvyšok rokov 1998 a 1999 a o prehľade legislatívnych prác vlády na roky 2000 až 2002 ministerstvo kultúry pripravuje návrh podstatného zámeru zákona o ochrane kultúrnych pamiatok. Tento návrh bude predložený vláde na zváženie v júni 1999. Z tohto dôvodu ministerstvo neodporúča, aby § 8 ods. 6 zákona č. 87 / 1991 Zb. zrušiť, ale navrhuje počkať na nové právne predpisy.
Plenum ústavného súdu najmä konštatovalo, že nie je potrebné skúmať, či zákon č. 87 / 1991 Zb. boli vydané v medziach ústavy, ktoré sú stanovené v právomoci a ústavným spôsobom, pretože už uviedli, že tieto podmienky boli splnené vo svojich zisteniach uverejnených pod č. 164 / 1994 Z. z. a č. 153 / 1998 Z. z.
Pokiaľ ide o samotnú vec, plenárne zasadnutie ústavného súdu dospelo k záveru, že návrh je odôvodnený. Tento záver vychádza z týchto argumentov:
Zákon ČNR č. 20 / 1987 Z. z. o starostlivosti o štátne dedičstvo v § 4 uvádza, že určenie toho, čo sa má považovať za národnú kultúrnu pamiatku, vykonáva vláda svojím dekrétom. V odseku 9 sa stanovujú osobitné povinnosti vlastníka kultúrnej pamiatky, v článku 13 sa stanovuje právo štátu pred nákupom v týchto veciach a v článku 15 ods. 3 sa stanovuje postup v prípadoch, keď sa majiteľ nestará o národnú kultúrnu pamiatku. Toto ustanovenie tiež v určitých prípadoch umožňuje vyvlastnenie majetku. Odsek 42 ods. 2 prechodného ustanovenia stanovuje, že národné kultúrne pamiatky vyhlásené podľa predchádzajúcich právnych predpisov sa podľa tohto zákona považujú za národné kultúrne pamiatky.
Podľa vykonávacieho dekrétu Ministerstva kultúry Českej socialistickej republiky č. 66 / 1988 Z.z. sa vedie centrálny zoznam kultúrnych pamiatok, ktorý tiež uvádza, že kultúrna pamiatka je vyhlásená za "národnú."
Súčasná situácia je preto taká, že o tom, čo bude vydané z tzv. národných kultúrnych pamiatok príjemcom, rozhodne vláda, ktorá svojím nariadením môže odstrániť určité veci zo zoznamu alebo vyhlásenie národnej kultúrnej pamiatky, aby ich obmedzila alebo upresnila. Ako príklad takéhoto postupu bol stanovený dekrét vlády Českej republiky č. 404 / 1992 Z. z., ktorý, na rozdiel od pôvodnej definície, že národná kultúrna pamiatka je celé Staromestské námestie v Prahe, bol určený, že iba palác Kinského, Staromestská radnica a Kostol svätej Matky pred Tynom budú mať tento charakter aj naďalej, a podobne aj vyhlásenie historického centra Tábora za národnú kultúrnu pamiatku bolo obmedzené. Ďalším takýmto opatrením bol dekrét č. 262 / 1995 Z. z. o hrade Záslav, tzv. Müller Villa od Adolfa Loosea v Prahe-Střešovice, Klementine, Vile Tugendhat v Brne, zámku Telč a Kroměriz, komplexu Pusteven v Beskydoch a mnohých ďalších objektoch v Českej republike. Vyhláška vlády č. 171 / 1998 Z. z. potom predefinovala definíciu národných kultúrnych pamiatok hradu a pevnosti Špilberka v Brne, slovanského Hradiště v Mikulčiciach, Rotundy v Znojme, pamätníka J. A. Komenského vo Fulneku a ďalších budov, identifikáciou pozemkov a budov, ktoré budú naďalej tvoriť tieto pamiatky a na základe § 8 ods. 6 zákona č. 87 / 1991 Z.z., už ich nebude možné vydať.
Nariadenie vlády, ktoré je formálnym legislatívnym aktom, de facto vydáva individuálne správne akty, ktoré v dôsledku toho otvárajú cestu k reštitúcii pre určitých príjemcov vymazaním určitého majetku zo zoznamu národných kultúrnych pamiatok alebo ich vymazaním iným spôsobom. § 8 ods. 6 zákona č. 87 / 1991 Z. z., pôvodne určený ako blokovacie ustanovenie, preto môže v skutočnosti obísť vládu.
Z toho vyplýva, že medzi reštituentmi v súčasnosti existuje niekoľko podskupín, ktoré pozostávajú najmä z tých, ktorí využili svoje nároky na majetok, ktorý bol v čase reklamácie národnou kultúrnou pamiatkou, a čo je stále prípad (čo je prípad prejednávaný súdom, ktorý predložil návrh), osôb, ktoré boli po podaní pohľadávky pridelené zo zoznamu národných kultúrnych pamiatok, a napokon osôb, ktoré neuplatnili svoje nároky presne na existenciu ustanovení oddielu 8 ods. 6 zákona č. 87 / 1991 Zb.
Ústava definície okruhu oprávnených osôb v zákone č. 87 / 1991 Z. z. sa zaoberala zistením Pl. ÚS 3 / 94 (ÚS, 1, 279 - 291). Pokiaľ ide o otázku, či existuje právny dôvod na vylúčenie určitých subjektov z rozsahu pôsobnosti tých, ktorí inak spĺňajú vlastnosti určitého titulu reštitúcie, ústavný súd odpovedal negatívne, keď uviedol, že rámec možného obmedzenia bol daný len článkom 11 ods. 2 charty, t. j. že niektoré veci môžu vlastniť len občania Českej republiky. Dospela k záveru, že charta "nepovoľuje zákonodarcovi určiť ďalšie podmienky nadobudnutia vlastníctva (či už v rámci reštitúcie, alebo vo všeobecnosti) ." Z týchto dôvodov bola podmienka trvalého pobytu vyhlásená za odporujúcu článku 11 ods. 2 charty.
V pl. ÚS 33 / 96 (ÚS, 8, 163 a nasl.) Ústavný súd uviedol, že nemá dôvod odchýliť sa od tohto stanoviska a ďalej pripomínať svoje rozhodnutia, v ktorých vykladá obsah ústavnej zásady rovnosti, najmä Pl. ÚS 16 / 93 (ÚS 1, 194 - 195, 205 - 206), Pl. ÚS 36 / 93 (ÚS 1, 179), PL 5 / 95 (ÚS 4, 218), PL 9 / 95 (ÚS 5, 137). Vo všetkých týchto zisteniach sa uvádza, že túto zásadu chápe ústavný súd, ako už vyjadril Ústavný súd CSFR (ÚS ČSFR, 1992, č. 11): "S určitosťou je na štáte, aby sa rozhodol, že na zabezpečenie svojich funkcií poskytne skupine menšie výhody ako ostatným. Ale ani tu nesmie ísť ďalej... môže sa to stať len s odkazom na verejné hodnoty. "; Ústavný súd teda chápe rovnosť občanov ako relatívnu, zatiaľ čo obsah tejto koncepcie sa presúva do oblasti ústavného prijatia rozdielu medzi subjektmi a právom. Po prvé, názor sa týka vylúčenia podobných osôb a druhého hľadiska, najmä v prípade nerovnosti v sociálnych vzťahoch, základného práva alebo slobody.
Ústavný súd zistil, že tiež nemá dôvod meniť tieto právne názory. Vzhľadom na tento záver rozhodnutie o návrhu na zrušenie § 8 ods. 6 vyžadovalo najmä posúdenie toho, či by vylúčenie skupiny príjemcov z práva na vydanie veci, vo všeobecnosti odôvodnené skutočnosťou, že existujúca právna úprava o ochrane kultúrnych pamiatok nebola dostatočná, bolo v zmysle uvedených právnych stanovísk a zásad.
Z analýzy právnych predpisov, ktoré sú stále v platnosti, vyplýva, že nie je rozhodujúce vyhlásiť konkrétny reálny alebo hnuteľný predmet za národný kultúrny pamätník režimu vlastníctva. Je to teda zákon, ktorý stanovuje určité obmedzenia a osobitné opatrenia pre vlastníka v prípadoch, keď sa o majetok riadne nestará. Napriek tomu, že ČNR zákon č. 20 / 1987 Z. z. bol vydaný v úplne odlišných sociálnych a ekonomických podmienkach a niektoré jeho ustanovenia už nie sú bezpochyby uplatniteľné, poskytuje podľa názoru ústavného súdu dostatočné zdroje na ochranu kultúrnych hodnôt pri rešpektovaní práv resituentov. Povinnosť vlastníka kultúrnej pamiatky (t. j. aj národnej) náležite sa postarať o jej zachovanie a údržbu vyplýva z § 9 zákona ČNR č. 20 / 1987 Z. z., kde sú tiež stanovené rozsiahle právomoci orgánov starostlivosti o pamiatky vo vzťahu k majiteľovi, ktorý si neplní svoje povinnosti. V oddiele 13 sa stanovuje prednostné právo štátu nakupovať kultúrne pamiatky atď. Hoci je otázne, či sú niektoré z obmedzení v tomto zákone zlučiteľné s článkom 11 ods. 4 charty, existujúce právne predpisy nie sú natoľko uplatniteľné, aby odôvodňovali vytvorenie osobitnej skupiny resituentov. Skôr možno povedať, že práva štátu obmedzujúceho vlastníka sú často na hranici ústavnosti. Ústavný súd, viazaný rozsahom návrhu, sa však týmto nemohol zaoberať.
Ústavný súd teda nesúhlasí s názorom zákonodarcu, že existuje rozumný dôvod na ich vylúčenie z bežného režimu reštitúcie národných kultúrnych pamiatok. Z tohto dôvodu sa zdá, že platné nariadenie je nepríjemnou situáciou zákonodarcu, ktorý bez závažných dôvodov a argumentov diskriminuje skupinu bývalých vlastníkov alebo ich právnych nástupcov bez toho, aby prevážil záujem o ochranu verejných hodnôt. Napadnuté ustanovenie je preto v rozpore s článkom 1 ústavy a článkom 1 charty.
Ústavný súd tieto dôvody považoval za dostatočné na zrušenie sporného ustanovenia bez toho, aby sa zaoberal aj otázkou ústavnej prijateľnosti mlčanlivosti zákonodarcu, a to tým, že toto ustanovenie plánovaného nového zákona nebolo vydané približne 8 rokov, ako aj tým, či vôbec bola výzva bývalého federálneho zákonodarcu v čase jeho uverejnenia alebo dokonca v čase jeho uverejnenia záväzná. Ústavný súd preto vyjadril svoje stanovisko k osemročnému mlčaniu zákonodarcu len tým, že neoddialil vykonateľnosť výrokovej časti rozsudku o zrušení sporného ustanovenia zákona (§ 58 ods. 1 a § 70 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Zb.).
Predseda ústavného súdu:
v. JUDr. Holeček v. r.
podpredseda
V tomto prípade zaujal iné stanovisko podľa článku 14 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde, sudca JUDr. Vladimir Paul.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil nie. 57 / 1999 Zb., o návrhu na zrušenie § 8 ods. 6 zákona č. 87 / 1991 Zb., o mimosúdnej rehabilitácii |
|---|---|
| Typ predpisu | Zistený ústavný súd |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 02.04.1999 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0