Ústavný súd zistil č. 54 / 2009 Z. z.
Rozhodnutie ústavného súdu z 9. decembra 2008 o návrhu na vyhlásenie protiústavného ustanovenia § 105 ods. 1 tretej vety zákona č. 235 / 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, zmeneného a doplneného zákonom č. 296 / 2007 Z. z.
Platný
Zistený ústavný súd
54
POKUTY
Ústavný súd
Za republiku
Ústavný súd rozhodol 9. decembra 2008 v pléne v zložení Stanislava Balíka, Františka Duchoňa, Vlasta Formánová, Vojen Güttlera, Ivana Janů, Vladimira Kórku, Dagmara Lastovecká, Jiří Mucha, Jan Musil, Jiří Nykodém, Pavela Rycheckého, Miloslava Excellenta, Eliška Wagner a Michaela Židlická na návrh mestského súdu v Prahe, ktorý bol predložený podľa článku 95 ods. 2 Ústavy Českej republiky o vyhlásení inkonštitučného zákona č. 235 / 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej zákonom č. 296 / 2007 Z. z.,
nasledujúce:
§ 105 ods. 1 tretej vety zákona č. 235 / 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, zmeneného a doplneného zákonom č. 296 / 2007 Z. z., text "Vyhlásenie konkurzu neprerušuje daňové konanie a po vyhlásení konkurzu platiteľ vráti nadmerný odpočet vypočítaný, ak nemá daňové nedoplatky vzniknuté pred a po vyhlásení konkurzu "bolo v rozpore s článkom 11 ods. 1 Charty základných práv a slobôd.
Odôvodnenie
Vymedzenie a zhrnutie návrhu
1. Ústavný súd dostal 19. júna 2006 návrh na zrušenie ustanovení § 105 ods. 1 tretej vety zákona č. 235 / 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, v znení zmien a doplnení, text "Vyhlásenie konkurzu neprerušuje daňové konanie a po vyhlásení konkurzu platiteľ vráti nadmerný odpočet vypočítaný, ak nemá daňové nedoplatky vzniknuté pred vyhlásením konkurzu a po ňom" (ďalej len "sporné ustanovenie").
2. Odvolateľ tak urobil po tom, čo v súlade s článkom 95 ods. 2 ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava"), dospel k záveru, že ustanovenia § 105 ods. 1 tretej vety zákona č. 235 / 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnení, ktoré sa majú uplatňovať v uznesení č. 11 Ca 253/2005, sú v rozpore s článkom 11 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta").
3. V prejednávanej veci, sp. zn. 11 Ca 253/ 2005, sa o návrhu JUDr. J. L., správcu konkurzu platobnej neschopnosti O.S.A., spol. s r. o., rozhoduje na základe rozhodnutia finančného úradu pre Prahu 7 z 9.8.2005 č. 76204/05 / 007914 / 3347, ktorým žalobkyňa zamietla žalobu proti jej rozhodnutiu z 18.7.2005 č. 69719 / 05 / 007914 / 347. Týmto rozhodnutím sa Finančný úrad pre Prahu 7 rozhodol previesť preplatok konkurzu O.S.A., spol. s r. o., na daň z pridanej hodnoty (ďalej len "DPH") vo výške 3 668, deklarovanú k 18.7.2005, aby zaplatila nedoplatok príslušnej spoločnosti z dane z príjmu fyzických osôb zo závislej činnosti a funkčných výhod vykázaných k 18.7.2005, vo výške 1 825 711 CZK. Žalobkyňa v predloženej žiadosti tvrdí, že preplatok dane, ktorý vznikol po vyhlásení konkurzu, je hodnotou majetku, ktorý patrí k povahe konkurzu, a že daňové orgány sú povinné dodržiavať ustanovenia oddielu 14 zákona č. 328 / 1991 Z. z. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o konkurze a vyrovnaní" alebo "ZKV") a rešpektovať skutočnosť, že vzájomné započítavanie aktív patriacich do konkurznej povahy nie je možné.
4. Mestský súd v Prahe sa domnieval, že ustanovenia § 105 ods. 1 tretej vety zákona č. 235 / 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, v znení neskorších zmien a doplnení, neboli prerušené nasledujúcim textom: "Vyhlásenie konkurzu neprerušuje daňové konanie a po vyhlásení konkurzu platiteľ vráti nadmerný odpočet vypočítaný v prípade, že nemá daňové nedoplatky vzniknuté pred vyhlásením konkurzu a po ňom." Uplatnenie tohto ustanovenia v prejednávanej veci je v rozpore s ústavným poriadkom Českej republiky, konkrétne s článkom 11 Charty, a preto predložila návrh na zrušenie tohto ustanovenia podľa článku 95 ods. 2 ústavy, keďže podlieha tomuto ustanoveniu.
5. V preambule svojho návrhu Mestský súd v Prahe tvrdí, že konštatovanie ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 544 / 02 [zistenie zo 7.4.2005 (N 76 / 37 SbNU 75) ], z ktorého vyplýva, že ak Všeobecný súd konal v rozpore so záväzným štandardom [§ 14 ods. 1 písm. i) zákona o konkurze a urovnaní], a teda nerešpektoval cieľ zákona, bezdôvodne zvýhodnil jedného z veriteľov, t. j. štát zastúpený finančnými orgánmi. Odvolateľ zároveň pripomína, že vzťah medzi správcom a daňovým správcom v daňovom konaní je verejný. Preto otázka, či likvidátor má alebo nemá právo na vrátenie preplatku alebo ako sa má riešiť vrátenou preplatkou, sa môže posúdiť a rozhodnúť len z hľadiska a verejného práva, a nie na základe tých, ktoré upravujú súkromné vzťahy. Tiež nadmerné dane v zmysle ustanovení § 64 zákona č. 337 / 1992 Z. z., o správe daní a poplatkov, v znení zmien a doplnení, ďalej len "zákon o daniach a správe poplatkov," je právny pojem verejného práva. Na konci návrhu obecný súd v Prahe zhrnul s odkazom na neustálu rozhodovaciu prax ústavného súdu, že nesprávne uplatňovanie normy jednoduchého práva, ktoré v posudzovanom prípade umožňuje štátu neoprávnenú výhodu ako jednému z veriteľov, by bolo v rozpore so zaručeným ústavným právom (článok 11 Charty), a preto navrhuje, aby ústavný súd zrušil sporné ustanovenie v deň stanovený v rozhodnutí.
6. V priebehu konania Mestský súd v Prahe navrhol v zmysle ustanovení § 63 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde a § 95 ods. 1 zákona č. 99 / 1963 Z. z. v znení neskorších predpisov novela pôvodného návrhu, aby Ústavný súd uviedol, že ustanovenia § 105 ods. 1 tretieho zákona č. 235 / 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov, zmenených a doplnených zákonom č. 296 / 2007 Z. z. (ďalej len "zákon č. 235 / 2004 Z. z.") boli v rozpore s článkom 11 ods. 1 charty. Jeho návrh Mestského súdu v Prahe bol odôvodnený skutočnosťou, že napadnutým ustanovením bol zákon č. 296 / 2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 182 / 2006 Z. z., o konkurze a metódach jeho uznesenia (právo o platobnej neschopnosti) v znení neskorších predpisov a určité právne predpisy v súvislosti s jeho prijatím ("zákon č. 296 / 2007 Z. z."), avšak jeho zrušenie nemení skutočnosť, že sporné ustanovenie sa musí naďalej uplatňovať na právne vzťahy, ktoré vzniknú počas obdobia jeho platnosti a rozsahu.
Odôvodnenie hlavných častí pripomienok strán
7. Podľa článku 42 ods. 4 a článku 69 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o Ústavnom súde") ústavný súd postúpil žalobu účastníkom konania - Komore zástupcov a Senátu parlamentu Českej republiky.
8. Vo svojich pripomienkach z 13. júna 2007 predseda komory zástupcov parlamentu Českej republiky Ing. Miloslav Vlček uvádza, že právna úprava týkajúca sa vrátenia nadmerného odpočtu v § 105 zákona o DPH bola vzatá do práva z predchádzajúceho zákona č. 588 / 1992 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, ako sa uvádza aj v dôvodovej správe o zákone. Pri schvaľovaní sporného ustanovenia zákonodarca vychádzal zo skutočnosti, že daňovým konaním je výkon práv a povinností daňového orgánu voči štátu zastúpenému daňovým správcom. Vzťah medzi daňovým orgánom a daňovým správcom, ktorý upravuje pravidlá pre správu daní, je potom založený na nerovnosti, pričom cieľom daňových pravidiel je vyberať daň tak, aby sa neznížili príjmy štátu. Nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty, ak presahuje odpočet dane z produkcie, je určený ako platba dane, ktorú správca dane používa na zaplatenie daňových povinností podľa § 59 ods. 5 zákona o správe daní alebo na zaplatenie akýchkoľvek nedoplatkov z inej dane alebo prípadne iného daňového správcu za stanovených podmienok. Zákonodarca, ktorý schválil zákon č. 235 / 2004 Z. z., konal v presvedčení, že prijatý zákon je v súlade s ústavou, ústavným poriadkom a naším právnym poriadkom. Je úlohou ústavného súdu preskúmať ústavnosť tohto ustanovenia v rámci návrhu na zrušenie článku 105 ods. 1 zákona č. 235 / 2004 Z. z. a vydať príslušné rozhodnutie.
9. Podľa názoru senátu parlamentu Českej republiky zo 14. júna 2007 predseda MUDr. Ďalej tvrdí, že tvrdenie odvolateľa založené výlučne na predchádzajúcom rozhodnutí ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 544 / 02 (pozri vyššie), sa nezdá byť presvedčivé, pretože už explicitne, v rozpore s právnou situáciou platnou do 30. apríla 2004, pre ktorú bolo vydané vyššie uvedené rozhodnutie, obsahuje v podstate výnimku z konkurzných a kompenzačných opatrení. Novela zákona o konkurze a vyrovnaní č. 27 / 2000 Z. z., s účinnosťou od 1. mája 2000, objasnila zákonodarcovi, že štát už nebude privilegovaný v súvislosti s jeho pohľadávkami voči konkurzu, zatiaľ čo privilegované postavenie štátu trvalo takmer desať rokov a netýkalo sa len daňových pohľadávok (poplatky, clá a príspevky na sociálne zabezpečenie, ak vznikli nie viac ako tri roky pred vyhlásením konkurzu a počas konkurzu), ale prijatím nového zákona o DPH sa zdalo, že toto stanovisko reviduje a súhlasí s novým zákonom, že v prípade nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty sa štát "nerozdelí s ostatnými veriteľmi." Je na Ústavnom súde, aby posúdil, či výnimka stanovená v tretej vete § 105 ods. 1 tretieho zákona o DPH, ktorý poskytuje štátu "vyššie nároky" z daňových dôvodov na uspokojenie jeho pohľadávok ako iných veriteľov zapojených do konkurzu, je tá, ktorú Ústavný súd v zmysle rozhodnutia sp. zn.
Oddelenie sporného právneho ustanovenia
10. § 105 ods. 1 tretej vety zákona č. 235 / 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, zmeneného a doplneného pred 1. januárom 2008, t. j. pred zmenou a doplnením zákona č. 296 / 2007 Z. z., znie: "Vyhlásenie konkurzu neprerušuje daňové konanie a po vyhlásení konkurzu platiteľ vráti nadmerný odpočet vypočítaný, ak nemá daňové nedoplatky vzniknuté pred vyhlásením konkurzu a po ňom."
11. Novela zákona č. 296 / 2007 Zb. bola zrušená s účinnosťou od 1. januára 2008.
Posúdenie zákona z hľadiska jeho prijatia a uverejnenia ústavným spôsobom
12. Ústavný súd v súlade s ustanoveniami § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde najprv posúdil, či zákon, v súvislosti s ktorým sa namieta proti neústavnému charakteru sporného ustanovenia (v znení platnom v deň uplatnenia napadnutého rozhodnutia daňového úradu, t. j. 9.8.2005), bol prijatý a vydaný v medziach ústavy ustanovenej právomocou a ústavným postupom.
13. Ústavný súd overil, že zákon č. 235 / 2004 Z.z. bol schválený Komorou zástupcov 26. februára 2004 na 27. zasadnutí, keď 94 poslancov hlasovalo za tento zákon od 187 prítomných poslancov a 93 proti nemu. Dňa 12. marca 2004 bol prijatý návrh zákona senátu, ktorý Senát schválil 1. apríla 2004 na 14. zasadnutí, keď 37 senátorov hlasovalo za návrh zo 73 prítomných senátorov a 31 proti. Predseda nepodpísal zákon a vrátil ho do poslaneckej komory, ktorá o ňom hlasovala na svojom 30. zasadnutí 22. apríla 2004. Zo 184 prítomných poslancov hlasovalo 101 za, 83. Zákon bol uverejnený v zbierke zákonov pod č. 235 / 2004 Z. z. 23. apríla 2004, jeho účinnosť sa uskutočnila 1. mája 2004.
14. Ústavný súd preto konštatuje, že zákon bol riadne prijatý a vydaný v medziach ústavy ustanovenej právomocou a ústavným spôsobom.
Posúdenie právomoci ústavného súdu diskutovať o žalobe a aktívnej legitimite žalobkyne
15. Ústavný súd musel najprv odpovedať na otázku, či je zodpovedný za formálne spracovanie návrhu, keď príslušné ustanovenie zákona o DPH, ktorého zrušenie a následná zmena a doplnenie návrhu vyhlásenia nezákonnosti odvolateľom, bolo zmenené a doplnené zákonom č. 296 / 2007 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2008. Napadnuté ustanovenie, tak ako bolo pred zmenou a doplnením zákona č. 296 / 2007 Z. z., sa však uplatnilo v prejednávanej veci, t. j. uplatnenie tohto ustanovenia bude musieť preskúmať odvolateľ.
16. Podľa článku 67 ods. 1 zákona o ústavnom súde existuje dôvod na ukončenie konania, ak právo, iné právne predpisy alebo jednotlivé ustanovenia, ktorých zrušenie sa navrhuje, vypršia pred skončením konania pred ústavným súdom. Ako však už uviedol Ústavný súd v zistení sp. zn. Ústava v zásade skúma ústavnosť sporného ustanovenia, aj keď už bolo zrušené (zmenené a doplnené), pod podmienkou, že verejný orgán a nie súkromný subjekt sú adresátmi údajného dôvodu neústavnosti. Keďže verejný orgán je adresátom údajného dôvodu neústavnosti v prejednávanej veci v kontexte stanoviska vyjadreného v sp. zn.
17. Odvolateľ teraz splnil podmienky článku 95 ods. 2 ústavy, keďže sa snaží vyhlásiť neústavnosť ustanovení článku 105 ods. 1 tretieho zákona o DPH týkajúcich sa jeho rozhodovacej činnosti, a preto je Súdny dvor legitímnym odvolateľom podľa článku 95 ods. 2 ústavy.
Ústne konania
18. Podľa ustanovení § 44 ods. 2 zákona o Ústavnom súde môže Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť od ústneho konania, ak nemôže očakávať ďalšie objasnenie prípadu. Keďže odvolateľka v liste z 29. mája 2008, predseda poslaneckej komory parlamentu Českej republiky vo svojich pripomienkach z 13. júna 2007 a predseda senátu parlamentu Českej republiky v liste z 22. mája 2008 vyjadrili svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania a vzhľadom na to, že ústavný súd sa domnieva, že nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci od pojednávania, ústne pojednávanie vo veci bolo zrušené.
Táto judikatúra ústavného súdu týkajúca sa skúmanej otázky
19. Ústavný súd sa už zaoberal otázkou prípustnosti preplatkov dane z pridanej hodnoty na zaplatenie daňových nedoplatkov v prípade, že daňový orgán je zbankrotovaná osoba, ktorej majetok bol vyhlásený za skrachovaný, v niekoľkých zisteniach senátu, ako napríklad v sp. zn. I. ÚS 544 / 02 (pozri vyššie), sp. zn. II. ÚS 35 / 05 [Náhrady 20.12.2005 (N 232 / 39 SbNU 457)], sp. III. ÚS 648 / 04 [Náhrady 28.7.2005 (N 145 / 38 SbNU 135) ], s. III. ÚS 41 / 05 [Náhrady 18.1.2006 (N 19 / 40 SbNU 147], s. Na návrh Najvyššieho správneho súdu na zrušenie ustanovení § 37a zákona č. 588 / 1992 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 588 / 1992 Z. z."), § 105 ods. 1 tretieho zákona č. 235 / 2004 Z. z. a § 64 ods. 2 zákona o daňovej správe a poplatkoch sa ústavný súd vo veľkej miere zaoberal spornou otázkou v sp. zl. ÚS 12 / 06 [náklad z 2. 7. 2008 (uverejnený pod č. 342 / 2008 Z. z., k dispozícii aj na http: // nalus.ujud.cz) ]. Závery, ku ktorým dospel ústavný súd v uvedených zisteniach, možno vyvodiť aj v tomto prípade.
20. Ústavný súd v prvom rade uviedol, že článok 11 Charty nevykladá žiadny výklad zvýšenej ochrany práv štátu ako vlastníka v daňových záležitostiach zastúpených daňovým správcom, ktorý by mu v prípade konkurzu poskytol výhodu a poskytol mu privilegované postavenie voči iným veriteľom konkurznej podstaty v súvislosti s účtovaním nadmerného daňového základu na krytie daňových nedoplatkov.
21. Otázkou možnosti kompenzácie nároku súkromného a verejného práva, t. j. či ustanovenia § 14 ods. 1 písm. i) zákona o konkurze a urovnaní môžu ako ustanovenie nariadenia o súkromnom práve okrem nárokov súkromného práva, ako aj nárokov verejného práva vznesených odvolateľom v prejednávanej veci, sa podrobne zaoberal Ústavný súd vo vyššie uvedenom rozsudku, sp. zn. III. ÚS 648 / 04 (pozri vyššie). Ako v tomto závere uvádza ústavný súd, nie je možné zovšeobecňovať existujúcu judikatúru ústavného súdu v tejto súvislosti týkajúcu sa vylúčenia možnosti vzájomného započítavania medzi súkromnými a verejnými pohľadávkami. Posúdenie prípustnosti takéhoto vzájomného započítavania závisí od osobitných pozitívnych pravidiel a v tejto súvislosti možno uviesť odkaz na právne stanovisko obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 14. októbra 1932 č. 15.6.05 (Boh. 10072 / 32), podľa ktorého "osobitné právo sa vyžaduje, aby sa v oblasti verejného práva používala právna inštitúcia na náhradu škody ustanovenej v súkromnom práve." Pokiaľ ide o otázku, či takéto osobitné právo, ktoré obsahuje neprípustnosť náhrady, možno posudzovať nielen zo súkromného práva, ale aj zo súkromného práva a z verejného práva, vyvodzujú ustanovenia § 14 ods. 1 písm. i) ZKV zo záveru, že v prípade rozporu medzi dvoma ustanoveniami jednoduchého práva rovnakého stupňa právnej sily, ktoré sa netýkajú zahrnutia, ale aj prekrývania, určenie všeobecného nariadenia a ktoré je osobitné, je predmetom konania (ako je definované v návrhu na začatie konania). Všeobecným pravidlom je, že z hľadiska práva jednoduchého prima facie je navrhovaný predmet konania upravený.
22. V tomto konštatovaní, III ÚS 648 / 04, ako aj na plenárnom zasadnutí, Pl ÚS 12 / 06 (obidve pozri vyššie), Ústavný súd na základe zásady ústavnej konformnej interpretácie jednoduchého práva dospel k záveru, že ustanovenie § 14 ods. 1 písm. i) ZKV je osobitný zákon stanovujúci neprípustnosti náhrady nielen súkromným právom, ale aj súkromným právom a verejným právom. Ustanovenia § 14 ods. 1 písm. i) ZKV ako osobitnej schémy majú ako také prednosť pred ustanoveniami všeobecných ustanovení oddielov 59 ods. 3 písm. e), 40 ods. 11 a 64 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov, pričom ústavný výklad týchto ustanovení spĺňa účel a ciele zákona o konkurze a kompenzácii.
Obsah súladu sporného právneho ustanovenia s ústavným poriadkom
23. Po zhrnutí existujúcej judikatúry Ústavný súd posúdil obsah sporného ustanovenia vzhľadom na jeho súlad s ústavným poriadkom Českej republiky [článok 87 ods. 1 písm. a) ústavy].
24. Uvedené zistenia senátu a plenárne zistenie ústavného súdu o zrušení daňových preplatkov za daň z pridanej hodnoty posúdili otázku ochrany vlastníckych práv veriteľov v konkurze pred preferenčnou ochranou práv štátu ako vlastníka v postavení veriteľa v konkurze v súvislosti s právnymi predpismi o dani z pridanej hodnoty ustanovenými zákonom č. 588 / 1992 Zb. Predmetný návrh sa týka právnych predpisov o dani z pridanej hodnoty stanovených v nasledujúcom zákone č. 235 / 2004 Z.z. s účinnosťou od 1. mája 2004. V tretej vete § 105 ods. 1 tretieho zákona o DPH sa v predmetnej neskoršej právnej úprave výslovne uvádza, že "vyhlásenie o konkurze neprerušuje daňové konanie a po vyhlásení konkurzu platiteľ vymáha nadmerný odpočet vypočítaný, ak nemá daňové nedoplatky vzniknuté pred vyhlásením konkurzu a po ňom." Na obdobie od 1.5.2004 do 31.12.2007 (t. j. do zmeny a doplnenia zákona č. 296 / 2007 Z. z.) normotvorca upravil odpočet nadmerného daňového zaťaženia na zaplatenie daňových nedoplatkov povinným štandardom, ktorý neponecháva daňovému správcovi žiadny iný možný postup v prípade sekundum et intra legem ako postup uložený sporným ustanovením, t. j. povinnosť daňového správcu vrátiť nadmerné odpočítanie platiteľovi po vyhlásení konkurzu, iba ak nemá daňové nedoplatky vzniknuté pred a po vyhlásení konkurzu.
25. Napadnuté ustanovenie zákonodarca zrušil s účinnosťou od 1. januára 2008 v súvislosti s prijatím zákona č. 296 / 2007 Z. z., ktorým sa okrem zákona o DPH zmenil aj zákon o platobnej neschopnosti, zákon o správe daní a niektoré ďalšie zákony. V dôvodovej správe k vládnemu zákonu č. 296 / 2007 Z. z., novela zákona o DPH uvádza, že sleduje zmeny vyjadrené v znení návrhu novely zákona o správe daní a poplatkov, ktorá charakterizuje potrebu definovať daňové nedoplatky v konkurznom konaní. Zrušenie sporného ustanovenia zákona o DPH zákonom č. 296 / 2007 Z. z. je výslovným vyjadrením zámeru zákonodarcu s účinnosťou pre futuro. V súvislosti s týmto zrušením sporného ustanovenia, ku ktorému došlo až po predložení návrhu na Ústavnom súde, Mestský súd v Prahe zmenil a doplnil svoj pôvodný návrh a navrhol vyhlásenie neústavnosti predmetného ustanovenia, ktoré je v súčasnosti znehodnotené.
26. Tvrdenie odvolateľa v podstate spočíva v tom, že vzhľadom na jeho súlad s právom, a teda s napadnutým ustanovením, nemôže počas obdobia platnosti a uplatňovania predmetného ustanovenia chrániť vlastnícke práva veriteľov v konkurze vzhľadom na priaznivé postavenie štátu ako jedného z veriteľov v konkurznom konaní, a preto považuje sporné ustanovenie za v rozpore s článkom 11 ods. 1 charty.
27. Vo vzťahu k odvolateľovi, ktorého sa dovoláva neústavnosť sporného ustanovenia, je potrebné uvedené ustanovenie preskúmať v jeho vzájomnom vzťahu k ustanoveniam § 14 ods. 1 písm. i) ZKV, ako vyplýva z presvedčenia odvolateľa, že protiústavnosť sporného ustanovenia spočíva v jeho uplatňovaní na prípad platobnej neschopnosti odvolateľa podľa zákona o konkurze a vyrovnaní. Ústavný súd pri posudzovaní vzťahu medzi uvedenými právnymi ustanoveniami vychádza predovšetkým z ústavných zakotvených základných práv v súlade s požiadavkou rešpektovania práv a slobôd človeka a občanov ako základu právneho štátu (článok 1 ods. 1 ústavy). Prednosť jednotlivca pred štátom (článok 1 charty) by sa mala rešpektovať aj v konflikte základných práv so všeobecným záujmom štátu.
28. Vlastné právo ako základné právo, ktorého ochrana je dotknutá sporným ustanovením, je chránené článkom 11 charty. Podľa vety prvého a druhého odseku uvedeného článku charty má každá osoba právo vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký právny obsah a ochranu. Z tohto ustanovenia charty nemožno vykladať zvýšenú ochranu práv štátu ako vlastníka. V prejednávanej veci však uplatnenie sporného ustanovenia nevyhnutne poskytuje takúto neoprávnenú výhodu štátu, a teda uvedené ustanovenie poskytlo privilegované postavenie štátu zastúpenému v daňových záležitostiach správcom dane pred ostatnými veriteľmi v platobnej neschopnosti. Na druhej strane deregulácia sporného ustanovenia, ku ktorej zákonodarca pristúpil zákonom č. 296 / 2007 Z. z., neznevýhodnila štát, pretože za predpokladu, že sa jeho pohľadávky riadne uplatnili podľa ustanovení § 20 ZKV, nedošlo k žiadnej významnej škode alebo väčšej škode ako ostatní veritelia konkurznej podstaty. Ústavný súd v tomto závere súhlasí so svojimi predchádzajúcimi závermi v uvedených zisteniach, na ktoré odkazuje v záujme stručného odôvodnenia.
29. Ústavný súd nezistil žiadny dôvod odchýliť sa od svojich záverov prijatých v týchto zisteniach, ani pokiaľ ide o odvolateľa, zastáva názor, že otázku vrátenia preplatku dane z pridanej hodnoty možno posúdiť a rozhodnúť len z hľadiska verejného práva. V uvedenom náleze, sp. zn. III. ÚS 648 / 04 (pozri vyššie), Ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 14 ods. 1 písm. i) ZKV je osobitným zákonom vo vzťahu k ustanoveniam zákona o daňovej správe a poplatkoch, ktorý ukladá neprípustnosti náhrady nielen súkromného práva, ale aj súkromného práva a verejného práva, a preto má ako osobitné nariadenie prednosť pred všeobecným nariadením obsiahnutým v týchto ustanoveniach zákona o daňovej správe a poplatkoch (pozri predchádzajúcu rekapitalizáciu existujúcej judikatúry). Tento argument možno v prejednávanej veci dospieť aj k vzťahu medzi ustanoveniami § 14 ods. 1 písm. i) ZKV a sporným ustanovením § 105 ods. 1 tretieho zákona o DPH.
30. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje preferenciu ústavného výkladu zákona alebo jeho individuálneho ustanovenia pred jeho zrušením. V predmetnom návrhu sporné ustanovenie § 105 ods. 1 tretej vety zákona o DPH predstavuje kogentné ustanovenie, ktoré nemožno preklenúť ústavným výkladom, keďže jeho kategorická povaha neumožňuje adresátovi (daňovému správcovi) odchýliť sa od tohto ustanovenia bez toho, aby konal protilegem.
31. Na základe vyššie uvedených argumentov Ústavný súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že ustanovenia § 105 ods. 1 tretej vety zákona č. 235 / 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, zmeneného a doplneného zákonom č. 296 / 2007 Z. z., neumožňovali Všeobecnému súdu dodržiavať jeho povinnosti v oblasti ochrany základných práv a slobôd veriteľov konkurznej podstaty pri preskúmavaní rozhodnutia daňového správcu o započítaní nadmerného dane na pokrytie daňových nedoplatkov v administratívnej spravodlivosti, čo predstavuje nedodržanie zásad zakotvených v článku 11 ods. 1 charty. Ústavný súd sa preto domnieva, že žaloba odvolateľa podľa článku 95 ods. 2 ústavy bola v súlade s článkom 89 ods. 2 ústavy. Dôsledky neústavnosti zistené verejnými orgánmi sa musia zohľadniť v ich rozhodovacej praxi, t. j. neuplatniť ustanovenie pri riešení konkrétnych prípadov.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
* Poznámka: Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu, zväzok 37, Nájdené č. 76, s. 75
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil č. 54 / 2009 Z. z., v prípade návrhu na vyhlásenie protiústavného ustanovenia § 105 ods. 1 tretej vety zákona č. 235 / 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, zmeneného a doplneného zákonom č. 296 / 2007 Z. z. |
|---|---|
| Typ predpisu | Zistený ústavný súd |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 26.02.2009 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0