Ústavný súd zistil č. 5 / 2010 Z. z.
Rozhodnutie ústavného súdu z 19. novembra 2009 o návrhu vyhlásiť protiústavné ustanovenia § 139 ods. 1 zákona č. 154 / 1994 Z. z. o Bezpečnostnej informačnej službe, zmeneného a doplneného zákonom č. 362/2003 Z. z.
Platný
5
POKUTY
Ústavný súd
Za republiku
Dňa 19. novembra 2009 ústavný súd na plenárnom zasadnutí, ktoré pozostávalo z predsedu Súdneho dvora Paula Rychetta a sudcov Stanislava Balíka, Františka Duchona, Vojenského Güttlera, Pavela Holländera, Ivany Janů, Vladimira Krorku, Dagmara Lastovecského, Jiřího Mucha, Jana Musila (sudca spravodajcu) a Jiřího Nykodmu, rozhodol o návrhu Najvyššieho správneho súdu vyhlásiť nedotknuteľnosť ustanovení § 139 ods. 1 zákona č. 154 / 1994 Z.z. o bezpečnostnej informačnej službe v znení zmien a doplnení za účasti komory parlamentu Českej republiky ako účastníka konania
nasledujúce:
§ 139 ods. 1 zákona č. 154 / 1994 Z. z. o Bezpečnostnej informačnej službe, zmeneného a doplneného zákonom č. 362/2003 Z. z., vylučoval právomoc Súdu prvého stupňa preskúmať žaloby uplatnené podľa článku 124 zákona č. 154 / 1994 Z. z., bolo v rozpore s článkom 1, článkom 36 ods. 1 a 2, článkom 37 ods. 3 Charty základných práv a slobôd a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Odôvodnenie
1. Najvyšší správny súd v žalobe, ktorú dostal na Ústavnom súde 25. mája 2007, požiadal Ústavný súd, aby rozhodol, že ustanovenia § 139 ods. 1 zákona č. 154 / 1994 Z. z. o bezpečnostnej a informačnej službe (ďalej len "zákon o BIS"), ktoré sú účinné do 31. decembra 2006, t. j. pred zmenou a doplnením zákona č. 362/2003 Z. z., sú v rozpore s článkami 1, 36 a 37 ods. 3 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta"), t. j. s ústavným uznesením Českej republiky.
Návrh sporného ustanovenia bol takýto:
"Súdny dvor nepreskúma rozhodnutia služobného orgánu s výnimkou rozhodnutí o:
(a) vypúšťanie zo služby podľa § 40 ods. 1 písm. c) alebo d);
b) náhrada škody presahujúca požadovanú sumu 5 000 Kč."
2. Odvolateľ tvrdí, že podáva predmetnú žalobu v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou vo veci predloženej na Najvyšší správny súd podľa bodu 5 As 65 / 2006. V tejto s.ažnosti Bc. E. R. spochybnil odvolanie uznesenia Mestského súdu v Prahe z 30. mája 2006 č. 8 Ca 57/2006-27, ktorým sa zamieta jeho žaloba proti riaditeľovi bezpeÏnostnej a informačnej sluÏby (ďalej len "riaditeľ BIS") z 10. januára 2006 č. 29- 7 / 2005BIS-1, ktorá ako odklad zamietla svoje odvolanie proti rozhodnutiu riaditeľa BIS zo 7. novembra 2005 č. 11-31 / 2005BIS-1 o udelení smrti. Mestský súd v Prahe zamietol žalobu ako neprípustnú, pretože bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré je vylúčené zo súdneho preskúmania podľa § 139 ods. 1 zákona o BIS.
3. Najvyšší správny súd, ktorý rozhoduje o sťažnosti, dospel v predbežnom pojednávaní k záveru, že ustanovenia § 139 ods. 1 zákona o BIS, ktoré už boli a budú musieť byť uplatnené v tejto veci, nemožno vykladať ústavným spôsobom, pretože sú v rozpore s ústavným poriadkom Českej republiky. Najvyšší správny súd preto pozastavil konanie a v zmysle článku 95 ods. 2 ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava") navrhuje, aby Ústavný súd vyhlásil nezákonnosť § 139 ods. 1 zákona BIS, zmeneného a doplneného zákonom č. 362/2003 Z. z., že právne stanovisko ústavného súdu bude preň záväzné v ďalších konaniach.
4. Na podporu svojho stanoviska a s odkazom na "procesnú podobnú situáciu" odvolateľka poukazuje na zistenie ústavného súdu sp. zn. pl. ÚS 33 / 2000 z 10.1.2001 (N 5 / 21 ColNU 29; 78 / 2001 Z. z.) *), v ktorom Ústavný súd tiež rozhodol o návrhu Všeobecného súdu, ktorý napadol zákonné ustanovenia už zmenené a doplnené v čase rozhodnutia ústavného súdu.
5. Okrem návrhu odvolateľka odkazuje na znenie ustanovení § 67 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, ktorý je založený na účinkoch ex nunc a nie ex tunc v deregulácii právnych predpisov v rámci štandardného kontrolného konania. Podľa jeho názoru toto pravidlo nemožno vnímať mechanicky, pretože v takom prípade by sa mohla ignorovať podstata regulácie.
6. V súvislosti so zákazom retroaktívneho uplatňovania právnej úpravy, ktorého priamym dôsledkom je povinnosť všetkých orgánov, ktoré uplatňujú právo uplatňovať právnu úpravu vo forme, v akej boli účinné v čase, keď došlo k vzniku príslušných právnych skutočností, odvolateľka zdôrazňuje, že hoci je možné zmeniť a doplniť alebo dokonca zrušiť právnu úpravu v čase rozhodnutia ústavného súdu, musí sa naďalej uplatňovať na právne vzťahy vyplývajúce z jej platnosti a účinnosti. Odvolateľ poukazuje na to, že ak by Ústavný súd odmietol zaoberať sa svojím návrhom práve z dôvodu následného zníženia sporného práva, vyvolal by to situáciu, v ktorej by sa takýmto konaním porušili základné práva a slobody účastníkov konania. Akákoľvek ochrana ústavných práv účastníkov konania, ktorú by poskytol ústavný súd až po rozhodnutí Všeobecného súdu, sa zdá byť "neúčinná" a "nesystémová," pretože je vždy potrebné odvolávať sa na obsah článku 4 ústavy, ktorý zaručuje základné práva a slobody súdnej ochrany. Z tohto dôvodu odvolateľka trvá na tom, aby Ústavný súd vo svojom rozhodnutí nevynechal záujem celého systému všeobecných súdov o riadne fungovanie všetkých jeho častí.
7. Odvolateľ si je vedomý toho, že ústavný súd pri uplatňovaní ustanovení § 67 zákona o ústavnom súde v rámci takzvanej abstraktnej kontroly noriem [v zmysle článku 64 ods. 1 písm. a) a b) zákona o ústavnom súde] ukončuje konanie v prípade uplynutia platnosti sporného ustanovenia zákona. Odvolateľ však pripomína, že druhý z prípadov kontroly noriem - osobitná kontrola noriem [§ 64 ods. 1 písm. c) a e) a ods. 3 zákona o ústavnom súde] - sa zakladá na úplne odlišnej koncepcii, ktorej cieľom je vylúčiť protiústavné uplatňovanie spornej časti zákona v konkrétnej veci.
8. Vo veci samej odvolateľ tvrdí, že nie je možné chrániť základné práva sťažovateľa, keďže podľa sporného ustanovenia je vylúčené súdne preskúmanie rozhodnutia riaditeľa BIS, ktoré podľa jeho názoru predstavuje zjavné porušenie základných práv sťažovateľa v zmysle článku 36 ods. 1 a 2 charty, konkrétne základné procesné právo na prístup k Súdnemu dvoru za podmienok, ktoré sú splnené, a právo na ochranu jeho práva vrátane práva na spravodlivý proces. Z hľadiska ústavnej ochrany v oblasti správneho práva odvolateľ poukazuje na článok 36 ods. 2 druhú vetu charty, ktorý neumožňuje vylúčiť z súdneho preskúmania prípady, v ktorých verejný orgán vstúpil do konfliktu s niektorými základnými právami alebo slobodami. Vylúčenie zo súdneho preskúmania je možné, ak verejný orgán rozhodne o subjektívnych právach verejnosti, ale nie vtedy, keď verejný orgán rozhodne o základných právach alebo slobodách zaručených chartou. V tomto prípade je otázka sociálneho práva základným právom ustanoveným v článku 30 ods. 1 charty, v ktorom sa stanovuje právo občanov na primeranú materiálnu bezpečnosť v prípade straty poskytovateľa. Po ukončení služby sa niektoré dávky, ako napríklad príspevok na službu, odstupné, vyplácajú členom BIS a v prípade ukončenia služby sa vyplácajú pozostalým. Úmrtný poplatok v tomto prípade je špeciálnou formou zabezpečenia pre pozostalých v prípade straty poskytovateľa.
9. Ak bolo takéto rozhodnutie týkajúce sa základného sociálneho práva vylúčené zo súdneho preskúmania v súlade so znením ustanovenia citovaného v znení platnom do 31. decembra 2006, takéto opatrenie podľa odvolateľa nebolo v súlade s právom na spravodlivé súdne konanie, a teda nie s článkom 36 Charty.
10. Odvolateľ vzbudzuje pochybnosti o skutočnej možnosti objektívne nezávislého a nestranného rozhodovania riaditeľa BIS, ak sa majú dodržiavať zásady spravodlivého procesu, v situácii, keď riaditeľ BIS podľa § 135 ods. 1 zákona BIS rozhodne o odvolaní proti rozhodnutiu riaditeľa BIS.
11. Dôvody, ktoré viedli odvolateľov k záveru o neústavnosti ustanovení oddielu 139 ods. 1 zákona o BIS v znení platnom do roku 31.12.2006, boli predtým použité v argumentoch týkajúcich sa rozhodnutia plenárneho zasadnutia ústavného súdu z 26.4.2005 sp. zn.
12. Hoci odvolateľ pripúšťa, že záruka ustanovená v článku 36 ods. 2 Charta neznamená bezpodmienečné preskúmanie rozhodnutia len súdom (ale je to možné aj iným tribunálom), musí trvať na tom, aby bol nezávislým orgánom, ktorého členovia sú a môžu byť objektívne nezávislí a nestranní pri rozhodovaní. Tejto otázke sa venoval aj ústavný súd, napríklad vo veci "Exist sp. zn."
13. Na záver odvolateľka zdôrazňuje, že v správnom súdnictve sa najčastejšie rozhoduje o sporoch medzi výkonnými orgánmi štátu a jednotlivcami súkromného práva (ako je tomu v prejednávanej veci), ktoré si vyžadujú dostatočné účinné záruky zachovania nezávislosti a nestrannosti rozhodnutí bez paralelných väzieb na výkonnú moc. Tieto kritériá sú splnené so sudcami; Nie je to tak pri výkone práva odvolateľa na obhajobu pred rozhodnutím riaditeľa BIS, ktoré odvolateľka považuje za rozporné s článkom 1, článkom 36 a článkom 37 ods. 3 charty.
14. Z pripojeného spisu Najvyššieho správneho súdu pod číslom sp. zn. 5 (ktorý bol pripojený k spisu Mestského súdu v Prahe sp. vs. 8 Ca 57 / 2006), vyplýva, že Bc. E. R. (v skoršom konaní v rámci procesnej spôsobilosti žalobkyne) žiadal o zrušenie rozhodnutia riaditeľa BIS z 10. januára 2006 č. 29-7 / 2005BIS-1, ktoré sťažovateľ zamietol proti rozhodnutiu riaditeľa BIS zo 7. novembra 2005 o priznaní smrti po jej zosnulom manželovi 112 491 CZK (podľa ustanovení oddielu 124 zákona o BIS), ktoré jej bolo udelené (a dvom jej malým deťom). Žalobkyňa nesúhlasila s týmto pridelením poskytnutej sumy, pretože podľa jej názoru mala byť suma smrti poskytnutá každému pozostalému a nie jeho časti.
15. Žalobkyňa uviedla, že rozhodnutie riaditeľa BIS zo 7. novembra 2005 bolo potvrdené jeho podpisom až 7. decembra 2005, hoci už bolo o texte informované. Odvolanie bolo podané na poštovú službu dňa 22.11.2005 podľa jej názoru v rámci právnej lehoty.
16. Rozhodnutím riaditeľa BIS z 10.1.2006 č. 29- 7 / 2005BIS-1 bolo odvolanie žalobkyne (prijaté riaditeľom BIS z 28.11.2005) zamietnuté z dôvodu "obmedzenia lehoty odvolania."
17. Ako sa uvádza v odôvodnení, žalobkyňa prevzala rozhodnutie riaditeľa BIS zo 7.11.2005 č. 11-31/2005BIS-1 proti podpisu 8.11.2005. 15-dňová odvolacia lehota sa preto začala 9. novembra 2005 a skončila 23. novembra 2005. Ak bolo odvolanie doručené riaditeľovi BIS dňa 28.11.2005, bolo to až po období odvolania.
18. Mestský súd v Prahe zamietol žalobu uznesením z 30. mája 2006 č. 8 Ca 57 / 2006-27 (operačná časť I). Dôvodom zamietnutia bolo, že vec nebola rozhodnutím služobného orgánu, ktorý mal byť zamietnutý podľa § 40 ods. 1 písm. c) alebo d) zákona o BIS, ani rozhodnutím o náhrade škody vo výške viac ako 5 000 Kč. Keďže preskúmanie iných rozhodnutí služobného orgánu nie je možné (oddiel 139 ods. 1 zákona o BIS) a žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré je vylúčené z preskúmania súdu, Mestský súd v Prahe rozhodol, že žaloba je neprípustná [oddiely 68 písm. e) a 46 ods. 1 písm. d) správneho poriadku].
19. Žalobkyňa z dôvodu uvedeného v § 103 ods. 1 písm. e) správneho poriadku napadla uznesenie Mestského súdu v Prahe.
20. Komora zástupcov Európskeho parlamentu Českej republiky vo svojich pripomienkach k návrhu podpísanému jeho predsedom Ing. Miloslavom Vlčekom uviedla, že sporné ustanovenie § 139 ods. 1 zákona BIS je nezmenenou súčasťou zákona až do jeho zrušenia zákonom č. 362/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2007. Zákon o BIS (House Press 1015) bol prijatý na 21. zasadnutí poslaneckej komory 7. júla 1994 a bol uverejnený v zbierke zákonov 27. júla 1994 pod č. 154 / 1994 Zb.
21. Zákon č. 362/2003 Z. z. o novele zákonov týkajúcich sa prijatia zákona o pomere služieb členov bezpečnostného zboru (House Press 257) bol schválený 2. júla 2003 na 18. zasadnutí poslaneckej komory a bol uverejnený v zbierke zákonov 31. októbra 2003 pod č. 362/2003 Z. z., s účinnosťou od 1. januára 2007 (článok II zákona č. 530 / 2005 Z. z.). Oba zákony, ako BIS a zákon č. 362/2003 Zb., boli riadne prijaté, podpísané a vyhlásené. Zákonodarca sa zakladal na presvedčení, že prijatá právna úprava je v súlade s ústavným poriadkom Českej republiky, hoci sporné ustanovenie zákona o BIS neskôr zákonodarca zrušil.
22. Komora zástupcov nezdieľa právny výklad článku 95 ods. 2 ústavy, ktorý je obsiahnutý najmä v zisteniach ústavného súdu, sp. vs. ÚS 33 / 2000 (na ktorý sa tiež rozhodol Najvyšší správny súd). Týmto výkladom Ústavný súd "bol poverený právomocou neustanovenou v článku 87 ústavy" a tvrdí sa, že takýto právny výklad nezohľadňuje zámer zákonodarcu vložiť článok uvedený v ústave do konkrétneho ústavného kontextu, ktorý sa ďalej rozširuje zákonom o ústavnom súde.
23. V druhej časti pripomienok sa kritizuje tvrdenie odvolateľa, podľa ktorého chcel podporiť svoj názor na nevyhnutnosť a nestrannosť úlohy ústavného súdu pri skúmaní návrhu na vyhlásenie protiústavnosti osobitného ustanovenia zákona. Strana konania tvrdí, že aj keď zákonodarca prijme právne predpisy, ktoré sa ukážu ako "neefektívne," je (iba) na zákonodarcovi, aby posúdil účinnosť nariadenia a potom ho nahradil inou, dokonalejšou reguláciou.
24. Všeobecné súdy však neudeľujú právo neuplatňovať právnu úpravu rozhodnutím, aj keď sa im zdá neúčinná. Súd (všeobecný) nemôže podľa svojej vnútornej viery posudzovať "čo je a čo nie je v súlade s ústavným poriadkom." V tejto súvislosti sa tvrdenie odvolateľa obmedzuje na vytvorenie dovezeného priameho uplatňovania článku 95 ods. 2 ústavy, t. j. "povolenie všeobecných súdov konzultovať s ústavným súdom." Ak zákonodarca neposkytol Ústavnému súdu takúto právomoc, neexistuje právna možnosť odvolávať sa na ňu zo strany všeobecných súdov.
25. Právnu situáciu v prejednávanej veci porovnáva účastník konania, ktorý je podobný žalobe, ktorej sa týka ústavný súd, sp./pl. ÚS 33/2000, a uvádza, že Všeobecný súd by mal predovšetkým preskúmať, či sporné ustanovenie nemožno vykladať ústavným spôsobom, alebo či je jeho uplatnenie v prejednávanej veci potrebné a správne. Obviňuje odvolateľa, že si zvolil zložitý postup, ak sa z možných výkladov takzvaného všeobecného práva rozhodne uplatniť už aj tak neplatné ustanovenie zákona o BIS o vylúčení súdneho preskúmania s cieľom zistiť rozpor sporného ustanovenia s ústavným poriadkom Českej republiky a začať jeho preskúmanie ústavným súdom s jediným cieľom - sporné ustanovenie v predmetnej veci ho nemá uplatňovať. Odvolateľ dostatočne nezohľadnil skutočnosť, že sporné ustanovenie už v čase svojho posúdenia neplatilo a nová právna úprava obsiahnutá v zákone č. 362/2003 Z. z., s účinnosťou od 1. januára 2007, už nevylučuje súdne preskúmanie v podobných prípadoch.
26. Hoci účastník konania je založený na platnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že súd pri skúmaní rozhodnutia správneho orgánu vychádza z skutkovej a právnej situácie, ktorá tam bola v čase správneho rozhodnutia, domnieva sa, že po zrušení platnej právnej úpravy by už nemal byť viazaný rozhodovacím súdom, ak "jeho použitie nie je uložené prechodnými ustanoveniami novej právnej úpravy." Vzhľadom na tieto úvahy sa účastník konania domnieva, že nie je jasné, akú hodnotu právneho štátu alebo aké základné práva a slobody by odvolateľ porušil, ak by vzhľadom na novú právnu úpravu umožnil súdne preskúmanie správneho rozhodnutia, ktoré by nebolo možné preskúmať podľa existujúcej právnej úpravy.
27. Účastník konania považuje návrh odvolateľa vyhlásiť ustanovenia § 139 ods. 1 zákona o BIS za neprípustné.
28. Podľa ustanovení § 44 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť od ústnej časti konania, ak nemožno očakávať ďalšie objasnenie prípadu. Keďže odvolateľka vo svojom návrhu, ako aj predseda poslaneckej komory českého parlamentu vyjadrili súhlas s ukončením ústneho pojednávania a ústavný súd usúdil, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie, ústne vypočutie v tejto veci bolo zrušené.
29. Po prvé, ústavný súd sa zaoberal posúdením, či je zodpovedný za vecné preskúmanie návrhu, keďže odvolateľ sa nesnažil o zrušenie sporného právneho predpisu, ale len o vyhlásenie jeho protiústavnosti. Takáto petícia sa týkala skutočnosti, že 31. októbra 2003 nadobudla účinnosť a 1. januára 2007 zákon č. 362/2003 Z. z. o zmene a doplnení zákonov týkajúcich sa prijatia zákona o služobnom pomere členov bezpečnostného zboru, ktorý zmenil nielen zákon o BIS, ale aj niekoľko ďalších zákonov.
30. Zákon č. 362/2003 Z. z. zrušil sporné ustanovenie § 139 ods. 1 zákona o BIS (pozri časť štyri článku IV ods. 3). Táto otázka je teraz upravená iným zákonom, a to zákonom č. 361 / 2003 Z. z., o služobnom pomere členov bezpečnostného zboru, ktorý umožňuje preskúmanie všetkých rozhodnutí, ktoré boli v konaní podľa tohto zákona vydané súdom v § 196 ods. 1. Podľa odvolateľa sa sporné ustanovenie § 139 ods. 1 zákona o BIS uplatnilo v konaní pred obecným súdom v Prahe tak ako pred zmenou a doplnením, a teda aj v odvolacom konaní by sa malo preskúmať uplatnenie sporného ustanovenia, čo bol základný dôvod, prečo odvolateľka podľa článku 95 ods. 2 ústavy predložila ústavnému súdu.
31. Ústavný súd už v predchádzajúcich súdnych konaniach dospel k záveru, že z článku 95 ods. 2: Z toho vyplýva, že jej povinnosťou je preskúmať ústavnosť sporného ustanovenia zákona, aj keď už bolo zrušené (zmenené a doplnené), za predpokladu, že adresátom údajného dôvodu neústavnosti je orgán verejnej moci, t. j. nie súkromnoprávny subjekt, a že sporné ustanovenie práva má použiť Všeobecný súd na riešenie prejednávanej veci. Takéto právne stanovisko je vyjadrené napríklad v náleze z 10.1.2001 sp. zn.
32. Tieto podmienky sú v tomto prípade splnené.
33. V prejednávanej veci je potrebné odpovedať na otázku, či sa sporné ustanovenie skutočne uplatnilo v rozsahu navrhnutom preskúmaním veci vo veci podanej Mestským súdom v Prahe podľa bodu 8 Ca 57/2006, a ak nie, v preambule uznesenia Mestského súdu v Prahe z 30. mája 2006 č. 8 Ca 57/2006-27, sa odkazuje na to, či a do akej miery je potrebné uznať relevantnosť postupu kontroly noriem pred Ústavným súdom.
34. Ako vyplýva z opisu dotknutého konania na Všeobecnom súde, je zrejmé, že predmetom konania vo veci samej bol trest smrti priznaný pozostalému BIS, ktorý je vzhľadom na právnu úpravu ustanovenú v hlave 8 štvrtého zákona o BIS vo svojom znení platnom do 31.12.2006, medzi požiadavkami týkajúcimi sa ukončenia výkonu služby [§ 124 v súvislosti s ustanovením § 38 písm. e) citovaného zákona].
35. Ústavný súd preto dospel k záveru, že Najvyšší správny súd je legitímnym odvolateľom, a preto sú splnené podmienky jeho aktívnej legitimity v štandardnom kontrolnom konaní v súvislosti s ustanoveniami oddielu 139 ods. 1 zákona o BIS.
36. Ústavný súd tiež zohľadnil, že nie všetky ustanovenia § 139 zákona o BIS, ale iba odsek 1 zákona o BIS, ktorý stanovuje výnimku z pravidla, že súd neprehodnocuje rozhodnutia orgánu služby, je napadnutý ústavným súdom.
37. Výnimky z pravidla neprehodnocovania rozhodnutí služobného orgánu sa jasne týkajú oblasti nárokov súvisiacich s ukončením služby člena BIS pri jeho prepustení (oddiely 38 a 40 zákona o BIS); v súvislosti s ukončením služby člena BIS sa vypláca nárok na výplatu určitých dávok, ako je odstupné (§ 116), náhrada škody (§ 117), príspevok na službu (§ 119); ak je služba člena BIS ukončená smrťou, zosnulý sa vyplatí (§ 124).
38. Otázka príspevku na služby a príspevku na služby sa už riešila ústavným súdom vo svojich rozhodnutiach niekoľkokrát [pozri napríklad zistenie ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 9 / 95 z 28. 2. 1996 (N 16 / 5 SbNU 107; 107 / 1996 Z. z.), uznesenie sp. zn. II. ÚS 164 / 01 a sp. zn. III. ÚS 209 / 01 (v SbNU neuverejnené, dostupné na http: / / nalus.ujud.cz) a zistenie sp. IV. ÚS 150 / 01 z 9.10.2003 (N 117 / 31 SbNU 57).
39. V rozhodnutí sp. zn. Sú súčasťou sociálnych dávok týkajúcich sa ukončenia služby členom týchto zborov."
40. V zmysle uvedenom vyššie môžu byť dotácie na úmrtie nepochybne považované za jeden zo sociálnych dávok. Úmrtný poplatok je súčasťou práva na primeranú materiálnu bezpečnosť v prípade straty poskytovateľa chráneného článkom 30 ods. 1 charty.
41. Článok 4 ods. 2 Charta sa môže riadiť obmedzeniami základných práv a slobôd za podmienok ustanovených v charte len zákonom, podstata a význam základných práv a slobôd, ktoré sa skúmajú (článok 4 ods. 4 charty). S výhradou preskúmania základných práv a slobôd takéto právne predpisy nie sú zlučiteľné, čo vylučuje súdne preskúmanie rozhodnutí orgánu poskytujúceho služby o sociálnych pohľadávkach.
42. Zmena zákona o BIS vykonávaná zákonom č. 362/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2007 boli zrušené ustanovenia oddielov 22 až 146a vrátane poznámky pod čiarou 8 až 28) a 30) vrátane sporného ustanovenia oddielu 139 ods. 1 zákona o BIS. Je teda jasné, že zákonodarca, ktorý si je vedomý nerovnakého postavenia členov bezpečnostného zboru s ostatnými štátnymi zamestnancami, umožnil novej právnej úprave preskúmať všetky konečné rozhodnutia orgánov verejnej služby, ktoré boli prijaté v konaní podľa práva určeného súdom.
43. Hoci v oblasti hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a menšinových práv je to štát, ktorý umožňuje preferenčné zaobchádzanie s určitými skupinami iným spôsobom, spoločensky, kultúrne, profesionálne alebo inak stratifikovaný, zatiaľ čo zákonodarca uplatňuje svoj pojem prípustných limitov de facto nerovností v rámci spoločnosti, je čoraz zrejmejšie, že sa snaží zaručiť členom bezpečnostného zboru rovnakú úroveň ochrany ich procesných práv ako ostatným štátnym zamestnancom a poskytnúť im možnosť ochrany ich základných práv v zmysle článku 1, článku 36 ods. 1 a 2 a článku 37 ods. 3 charty na nezávislom a nestrannom súde. Takáto norma v napadnutom ustanovení § 139 ods. 1 písm. a) zákona o BIS nebola dodržaná. Nové právne predpisy vyjadrili názor zákonodarcu, že neexistujú žiadne relevantné dôvody na pokračovanie trvania rozdielneho prístupu v tejto oblasti.
44. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí z 9. októbra 2003 v sp. zn. IV. ÚS 150 / 01 (pozri vyššie), v ktorom sa zaoberal otázkou príspevku na službu a jej vplyvom na právnu sféru sťažovateľa, dospel k záveru, že ak súčasné právne predpisy (t. j. 31. december 2006) neumožňujú, aby všetky rozhodnutia správnych orgánov o občianskych právach a povinnostiach podliehali preskúmaniu súdom alebo iným nezávislým orgánom uvedeným v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor"), takýto postup sa môže považovať za nežiaduce prekročenie.
45. Ústavný súd položil otázku, či súdne vylúčenie preskúmania rozhodnutí funkčného orgánu v súvislosti s nárokmi na náhradu smrti podľa oddielu 124 zákona o BIS (s výnimkami uvedenými v napadnutom ustanovení oddielu 139 ods. 1 zákona o BIS) zaručilo stranám nezávislosť a nestrannosť rozhodnutia, a tým aj spravodlivosť konania podľa zákona o BIS, a dospel k záveru, že to tak nie je. Výkonný orgán, ktorý zastupuje svoje záujmy v oblasti profesionálnych vzťahov, prijal nielen rozhodnutie o prvom stupni, ale zároveň rozhodol v druhom stupni o odvolaní proti nemu. V situácii, v ktorej nezávislý a nestranný orgán nevykonal preskúmanie, rozhodnutie záviselo od vôle jedinej inštitúcie, ktorá sa podľa povahy veci už nemohla považovať za nezávislú alebo nestrannú. Je zrejmé, že takéto opatrenia sú v rozpore so všeobecne uznávaným významom a účelom článku 36 ods. 2 charty, ako aj s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 4 ústavy, ktorý stanovuje, že základné práva a slobody sú chránené súdnym orgánom.
46. Ústavný súd si je vedomý osobitostí rozhodnutí o odborných záležitostiach týkajúcich sa členov spravodajských služieb. Informácie získané počas takéhoto rozhodovania ovplyvňujú bezpečnostné riziká a záujmy štátu, čo sa môže odraziť v obmedzení záruk niektorých bežných procesných záruk riadneho a teda spravodlivého procesu, akým je verejné správanie. Podobnú situáciu posudzoval ústavný súd vo svojom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovacom rozhodovaní. Z hľadiska ochrany základných práv a slobôd verejný záujem o nezverejnenie týchto osobitných okolností nemôže predstavovať úplné odstúpenie od zmluvy s cieľom chrániť základné ľudské práva a slobody, najmä súdne preskúmanie administratívnych rozhodnutí.
47. Ústavný súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že ustanovenia § 139 ods. 1 zákona č. 154 / 1994 Z. z. o Bezpečnostnej informačnej službe, zmeneného a doplneného zákonom č. 362/2003 Z. z., o zmene a doplnení zákonov týkajúcich sa prijatia zákona o pomere služieb členov bezpečnostného zboru, sú v rozpore s článkami 1, 36, 37 ods. 3 charty a článkom 6 ods. 1 dohovoru, a preto sú v súlade s návrhom Najvyššieho správneho súdu podľa článku 95 ods. 2 ústavy.
48. So zreteľom na článok 89 ods. 2 Ústavu musia verejné orgány zohľadniť dôsledky neústavnosti zistenej v ich rozhodovacej praxi, t. j. neuplatňovať ustanovenia uvedené v uznesení o konkrétnych prípadoch.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
*) Poznámka: Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu, zväzok 21, Nájdené č. 5, s. 29 a nasl., vydané pod č. 78 / 2001 Z.z.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil nie. 5 / 2010 Z. z., o návrhu vyhlásiť protiústavné ustanovenia § 139 ods. 1 zákona č. 154 / 1994 Z. z. o Bezpečnostnej informačnej službe, zmeneného a doplneného zákonom č. 362/2003 Z. z. |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 08.01.2010 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0