Na Ústavnom súde Českej republiky č. 49 / 1994 Zb.

Článok 2 I Zákon č. 190 / 1993 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú ustanovenia oddielu 4 ods. 1 zákona č. 29 / 1984 Z. z. o systéme základných a stredných škôl (Školský zákon), v znení zmien a doplnení, v oddiele s názvom "Ak nie je ustanovené inak," dátum vyhlásenia zistení v zbierke zákonov sa vypúšťa.

Zvyšok sa zamieta.

Skupina 45 členov predložila návrh na zrušenie článku I zákona č. 190 / 1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 29 / 1984 Z. z. o systéme základných a stredných škôl (Školský zákon) v znení neskorších predpisov. V článku 4 ods. 1 sa veta "Vzdelávanie a vzdelávanie sú bezplatné" nahrádza vetou. V školách, ktoré sú súčasťou systému základných a stredných škôl, majú občania nárok na bezplatné vzdelávanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak." Druhotná veta "ak nie je ustanovené inak v zákone "zavádza platené vzdelávanie vo verejných školách (aj keď len čiastočne), ale je to ustanovenie článku 4 ods. 1 písm. c) zákona. I zákona č. 190 / 1993 Z. z., je v rozpore s vnútroštátnym právom a medzinárodnými právnymi záväzkami Českej republiky, konkrétne s ustanoveniami článku 1, článku 9 ods. 2 a článku 10 ústavy Českej republiky, článku 5 ods. 2 ústavného zákona Českej národnej rady č. 4 / 1993 Z. z., o opatreniach týkajúcich sa zániku Českej a Slovenskej federálnej republiky, ustanovení článku 4 ods. 2 a 4, článku 33 ods. 2 a článku 41 ods. 1 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta"), článku 4 Dohovoru o boji proti diskriminácii v oblasti vzdelávania a článku 28 a článku 41 Dohovoru o právach dieťaťa, s ustanoveniami článku 5 a článku 13 Medzinárodného paktu o hospodárstve a článku 27 Viedenského dohovoru o zmluve.

Komora zástupcov parlamentu Českej republiky listom zo 6. decembra 1993, podpísaným jej predsedom PhDr. Milanom Udemom, uviedla, že zákonodarca trval na prijatom zákone a ústavné rozdelenie právomoci štátu znamená, že je výlučne na Ústavnom súde, aby posúdil ústavnosť zákona a vydal rozhodnutie v súvislosti s navrhovanou skupinou 45 poslancov.

Z krátkodobej správy o 10. zasadnutí komory poslancov Európskeho parlamentu 15. - 17. júna 1993 vyplýva, že zákon č. 190 / 1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 29 / 1984 Z. z. o systéme základných a stredných škôl (Školský zákon) v znení neskorších predpisov, bol na tomto zasadnutí prijatý potrebnou väčšinou členov v súlade s § 39 ods. 1 a § 2 Ústavy Českej republiky. Tento zákon bol uverejnený vo výške 48 zbierok zákonov Českej republiky zaslaných 15. júla 1993 a bol tiež platný k tomuto dátumu. Návrh zákona bol prerokovaný a prijatý na základe iniciatívy členov (House Press No. 193) a spoločných správ výboru (House Press No. 342). Preto je možné sa domnievať, že zákon bol prijatý a vydaný v medziach ústavy stanovenej právomoci a ústavným spôsobom (§ 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde).

Otázkou v tomto prípade je, či právo na bezplatné základné a stredoškolské vzdelanie má bezpodmienečnú povahu, alebo či v tejto oblasti existuje právne odôvodnenie a výnimka, v tomto prípade stanovená v sekundárnej vete "ak nie je ustanovené inak zákonom." Charta dáva najmä jasnú odpoveď na túto otázku, ktorá vzhľadom na článok 112 ods. 1 Ústavy Českej republiky je súčasťou ústavného poriadku Českej republiky a ktorá sama v článku 33 ods. 2 priznáva občanom ako jedno zo základných práv právo na bezplatné vzdelávanie na základných a stredných školách. V zmysle článku 4 ods. 2 Obmedzenia základných práv a slobôd sa môžu upraviť za podmienok stanovených v charte len zákonom, ale pri uplatňovaní tohto ustanovenia sa musí skúmať podstata a význam základných práv a slobôd (článok 4 ods. 4 charty). Hoci podľa článku 41 ods. 1 charty sa práva uvedené v článku 33 ods. 2 charty, t. j. právo na slobodné vzdelávanie na základných a stredných školách, môžu uplatniť len v medziach zákonov, ktorými sa tieto ustanovenia vykonávajú, ťažko možno považovať za zlučiteľnú s tým, že pri skúmaní obmedzení základných práv a slobôd by právna výnimka spornej nepodmienenosti práva na bezplatné základné a stredoškolské vzdelávanie bola stále zlučiteľná.

Tento záver potvrdzujú aj ratifikované a vyhlásené zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Česká republika viazaná aj po tomto dátume, vzhľadom na ustanovenia článku 5 ods. 2 Ústavného zákona č. 4 / 1993 Z. z., o opatreniach týkajúcich sa zániku Českej a Slovenskej spolkovej republiky, ktoré sú priamo záväzné podľa článku 10 Ústavy Českej republiky a majú prednosť pred zákonom. Predovšetkým Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, uverejnený pod č. 120 / 1976 Z.z., uznáva právo každého na vzdelanie (článok 13 ods. 1), pričom zároveň stanovuje, že na dosiahnutie úplného uplatňovania tohto práva je nevyhnutné, aby základné vzdelávanie bolo povinné a voľne prístupné pre všetkých a aby bolo možné sprístupniť a sprístupniť stredoškolské a vysokoškolské vzdelávanie, a to aj prostredníctvom postupného zavádzania bezplatného vzdelávania [článok 13 ods. 2 písm. a), b), c) ]. V Dohovore o právach dieťaťa uverejnenom pod č. 104 / 1991 Z. z. sa tiež uznáva právo dieťaťa na vzdelanie so skutočnosťou, že na účely postupného uplatňovania tohto práva a na základe rovnakých príležitostí sa zavádza slobodné a povinné základné vzdelanie pre všetky deti a rozvoj rôznych foriem stredoškolského vzdelávania vrátane takých opatrení, ako je bezplatné vzdelávanie [článok 28 ods. 1 písm. a), b) ]. V článku 41 písm. a), b) tohto dohovoru sa uvádza, že na nič v tomto dohovore sa nevzťahujú ustanovenia, ktoré vo väčšej miere prispievajú k výkonu práv dieťaťa a ktoré môžu byť obsiahnuté v právnom poriadku zmluvného štátu alebo medzinárodného práva, ktoré sú pre tento štát záväzné. Následne článok 5 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach zodpovedá článku Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého žiadne obmedzenie alebo výnimka zo základných ľudských práv uznaných alebo existujúcich v ktorejkoľvek krajine podľa zákona, dohovoru, nariadenia alebo praxe nebude povolená pod zámienkou, že tento pakt v menšej miere neuznáva ani neuznáva takéto práva.

Ústavný súd sa teda stotožňuje s dôvodmi, ktoré viedli skupinu 45 poslancov k návrhu. Na druhej strane neexistuje dôvod dospieť k záveru, že článok 10 ods. 1 písm. c) základného nariadenia sa neuplatňuje. Zákon č. 190 / 1993 Z. z. bol tiež dotknutý článkom 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve uverejnenom podľa č. 15 / 1988 Z. z., keďže, pokiaľ ide o sporný článok, zákonodarca neuvádza ako dôvod navrhovanej zmeny a doplnenia žiadneho ustanovenia svojho vnútroštátneho práva (článok 27). Ústavný súd sa tiež domnieva, že v prejednávanej veci nemožno uplatniť článok 4. Dohovor o boji proti diskriminácii v oblasti vzdelávania, keďže tento dohovor ešte nebol vyhlásený, nemôže vzhľadom na článok 10 ústavy Českej republiky mať prednosť pred zákonom.

Ústavný súd preto z uvedených dôvodov rozhodol, že ustanovenia článku I zákona č. 190 / 1993 Z. z., ktorým sa zmenilo a doplnilo ustanovenie článku 4 ods. 1 zákona č. 29 / 1984 Z. z., o systéme základných a stredných škôl, v znení zmien a doplnení, v časti článku 5 ods. 2 písm. a), ktorý znie "pokiaľ nie je ustanovené inak zákonom o sociálnych veciach," sa vypúšťajú od dátumu uverejnenia aktu v zbierke aktov č. 120 / 1993 Z. z., v rozpore s ustanoveniami článku 1, článku 104 ods. 2 a článku 10 ústavy Českej republiky, článku 5 ods. 2 ods. 1 a článku 41 ods. 1 charty, s ustanoveniami článku 28 ods. 1 písm. b), b) a článku 41 ods. 1 Charty. V opačnom prípade návrh v ostatných častiach zamietol, pretože tá časť sporného článku, na ktorú sa odkazuje v prvej vete odseku 4 ods. 1 "Na školách, ktoré sú súčasťou systému základných a stredných škôl, majú občania právo na bezplatné vzdelávanie," je v úplnom súlade s uvedenými normami.

Toto zistenie je vykonateľné v deň jeho uverejnenia v Zbierke zákonov.