Ústavný súd zistil č. 47 / 2021 Z. z.
Ústavný súd zistil z 15. decembra 2020 sp. zn.
Platný
Zistený ústavný súd
Verzie znenia:
09.02.2021
47
POKUTY
Ústavný súd
Za republiku
Ústavný súd 15. decembra 2020 rozhodol na základe sp. zn.
nasledujúce:
Návrh zamietnutý.
Odôvodnenie
Predmet úpravy
1. Dňa 24. marca 2020 dostal Ústavný súd návrh regionálneho súdu v Prahe na zrušenie § 63 ods. 1 zákona č. 91 / 2012 Z. z. o medzinárodnom práve súkromnom, v slovách "a prijatie bude tiež povolené podľa hmotných ustanovení českého práva." Odvolateľ predložil tento návrh podľa článku 95 ods. 2 ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava") po tom, čo sa domnieval, že sporná časť zákona o medzinárodnom práve súkromnom je v rozpore s článkom 10 ods. 2 a článkom 36 ods. 1 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta") a neumožňuje uplatňovanie článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.
2. Odvolateľ vedie odvolacie konanie proti rozsudku Regionálneho súdu v Nymburku č. 5 C 407 / 2019-19 z 31.1.2020 podľa § 17 Co 73 / 2020. Tento rozsudok zamietol návrh dvoch registrovaných partnerov (občan Českej republiky a občan Trinidadu a Tobaga) uznať rozhodnutie Najvyššieho súdu štátu New Jersey, Spojených štátov amerických, ktorým okrem iného príslušní registrovaní partneri prijali dve menšie deti (občania Spojených štátov amerických). Podľa Okresného súdu nebola splnená jedna z podmienok uznania podľa § 63 ods. 1 zákona o medzinárodnom práve súkromnom, a to, že prijatie by bolo prípustné podľa hmotných ustanovení českého práva, keďže český právny poriadok neumožňuje spoločné osvojenie dieťaťa registrovanými partnermi.
Tvrdenia odvolateľa
3. Odvolateľ tvrdí, že po posúdení procesného konania, listinných dôkazov a predmetnej právnej úpravy okresný súd správne rozhodol, že § 63 ods. 1 zákona o medzinárodnom práve súkromnom v spojení s § 800 občianskeho zákonníka bránil uznaniu zahraničného rozhodnutia o spoločnom prijatí maloletých registrovanými partnermi. Podľa odvolateľa teda uznanie zahraničného rozhodnutia o spoločnom prijatí neplnoletých osôb akýmkoľvek nezosobášeným párom je už zabránené "v právnom kontexte."
4. Ako ďalej uvádza odvolateľka, rešpektuje nariadenie prijaté v oddiele 800 Občianskeho zákonníka, ktoré je výsledkom sociálnej diskusie o spoločnej adopcii neplnoletých osôb párom osôb rovnakého pohlavia alebo nezosobášeným párom zmiešaného pohlavia a ktoré vylučuje takéto prijatie v Českej republike. V situácii, keď sa o takomto osvojení rozhodlo v zahraničí, však podľa odvolateľa sporné nariadenie bráni súdu zohľadniť najlepšie záujmy detí, ktoré takto vznikli a majú rodinné väzby na území Českej republiky, v ktorej často žijú. To údajne porušuje článok 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.
5. Podľa odvolateľa je sporné nariadenie tiež v rozpore s článkom 10 ods. 2 a článkom 36 ods. 1 charty, keďže neumožňuje súdu poskytnúť ochranu rodinného života a adoptívnych osôb, ktoré majú oprávnený záujem na riešení právneho postavenia rodiny a jej členov na území Českej republiky, s ktorými sú spojené prostredníctvom občianstva jedného z adoptívnych osôb.
6. Žalobca tvrdí, že cieľom sporného nariadenia je zabrániť tomu, aby prípady, v ktorých má prijatie v zahraničí za cieľ obchádzanie českej právnej úpravy. Vzťahuje sa však aj na prípady, keď sa osvojenie zo zahraničia českým občanom uskutočňuje bez takéhoto zámeru s cieľom založiť a žiť s rodinou v štáte, kde je toto osvojenie zákonné. Podľa odvolateľa by aj po zrušení spornej časti § 63 ods. 1 medzinárodného práva súkromného bolo možné zamietnuť uznanie rozhodnutia o prijatí na obchádzanie zákona, pretože výhrada verejného poriadku by sa naďalej uplatňovala.
7. V súlade so zistením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 3226 / 16 z 29. júna 2017 (N 116 / 85 ColU 879) odvolateľka ďalej uvádza, že dodržiavanie skúmaného návrhu by neviedlo k "nafúknutiu rodičovstva dvoch osôb rovnakého pohlavia, menej bežnému prijatiu homosexuálnych párov," keďže len o tom, či sa v Českej republike uzná skutková a právna realita.
Konanie pred ústavným súdom
8. Ústavný súd vyzval Komoru zástupcov parlamentu Českej republiky a senát parlamentu Českej republiky ako účastníkov konania, aby sa vyjadrili k návrhu.
9. Poslanecká komora vo svojich pripomienkach podpísaných jej predsedom Radekom Vondráčekom zhrnula priebeh legislatívneho procesu, ktorý viedol k prijatiu zákona č. 91 / 2012 Z. z. o medzinárodnom práve súkromnom, pričom uviedla, že dala svoj súhlas s návrhom zákona ústavným postupom a že zákon bol podpísaný príslušnými ústavnými orgánmi a vyhlásený v zbierke zákonov Českej republiky.
10. Senát vo svojich pripomienkach podpísaných jeho predsedom Milošom Vystrchilom uviedol, že sporná časť § 63 ods. 1 je nezmenenou súčasťou zákona č. 91 / 2012 Z. z. o medzinárodnom práve súkromnom od začiatku, ani zvyšok § 63 nebol nikdy zmenený. Senát ďalej opísal legislatívny proces, ktorý viedol k prijatiu zákona, pričom dospel k záveru, že zákon bol prijatý senátom v medziach ústavy stanovenej právomoci a ústavným spôsobom.
11. V súlade s článkom 69 ods. 2 a 3 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o Ústavnom súde") bol návrh zaslaný vláde Českej republiky a ombudsmanovi s možnosťou zasiahnuť. Vláda aj ombudsman však uviedli, že sa nedostavia do konania.
12. Ústavný súd požiadal podľa článku 49 ods. 1 zákona o Ústavnom súde o stanovisko Úradu pre ochranu medzinárodného práva detí, ktorý sa však k návrhu nevyjadril v stanovenej lehote.
13. Ústavný súd od ústneho pojednávania neočakával ďalšie objasnenie prípadu, a preto ho opustil podľa § 44 zákona o ústavnom súde.
14. Sudcu spravodajcu v prejednávanej veci pôvodne vymenoval Pavel Šámal v súlade so súčasným harmonogramom prác. Po tom, čo jeho návrh na zistenie nebol prijatý na plenárnom pojednávaní, bol Pavel Rychetský vymenovaný predsedom ústavného súdu podľa článku 55 zákona o Ústavnom súde za sudcu spravodajcu Milada Tomková.
Výnimka sporného ustanovenia
15. § 63 ods. 1 zákona č. 91 / 2012 Z. z. o medzinárodnom práve súkromnom (napadnutá časť je vyznačená tučným písmom):
"Ak sa v čase prijatia jedného z adoptívnych osôb alebo prijatého občana Českej republiky uzná zahraničné rozhodnutie o prijatí v Českej republike, pokiaľ to nie je v rozpore s verejným poriadkom a ak nie je zabránené výlučnej právomoci českých súdov a prijatie by bolo tiež povolené podľa hmotných ustanovení českého práva. Odsek 16 ods. 2 sa uplatňuje na postupy uznávania."
Predpoklad formálneho posúdenia návrhu
16. Ústavný súd je zodpovedný za preskúmanie predmetnej žaloby, ktorú mu predložil oprávnený odvolateľ podľa § 64 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Žiadosť je prípustná a spĺňa všetky zákonné požiadavky.
Preskúmanie postupu prijatia sporného ustanovenia
17. Ústavný súd najprv položil otázku, či bolo sporné ustanovenie prijaté a vydané ústavným spôsobom a v medziach ústavy.
18. Z príslušnej parlamentnej tlače, údajov o priebehu hlasovania a vyhlásení komôr Parlamentu vyplýva, že parlamentná komora návrh zákona riadne schválila na svojom zasadnutí 9. novembra 2011 (uznesenie č. 840). Senát potom schválil návrh zákona na svojom zasadnutí 25. januára 2012, na ktoré odkazuje poslanecká komora (uznesenie č. 491). Prezident republiky podpísal návrh zákona 13. februára 2012 a po podpísaní premiéra bol zákon vyhlásený v zbierke zákonov vo výške 35 eur podľa zákona č. 91 / 2012 Z. z., zákona č. 91 / 2012 Z. z., o medzinárodnom práve súkromnom, v ktorom § 63 ods. 1 obsahuje časť sporného návrhu, bol preto prijatý ústavným postupom podpísaným príslušnými ústavnými orgánmi a riadne vyhlásený.
Posúdenie ústavnosti sporného ustanovenia
19. § 63 ods. 1 zákona o medzinárodnom práve súkromnom upravuje podmienky na uznanie cudzieho rozhodnutia o adopcii za predpokladu, že v čase prijatia bol jedným z adoptívnych alebo prijatých občanov Českej republiky. Návrh je v rozpore s tou časťou tohto ustanovenia, ktorá ako jedna z podmienok uznávania rozhodnutia o zahraničnom prijímaní stanovuje prípustnosť prijatia podľa hmotných právnych ustanovení českého práva. Je preto možné uznať zahraničné rozhodnutie, ktoré by mohol vydať český súd, len ak by uplatnil § 794 a nasl. Občianskeho zákonníka. Najmä článok 800 Občianskeho zákonníka je relevantný z hľadiska otázky, z ktorej bol predložený návrh, podľa ktorej sa manžel alebo jeden z manželov môže stať pánom, a výnimočne ho môže prijať iná osoba.
20. Zo skutočnosti, že regionálny súd predložil ústavnému súdu návrh na zrušenie časti zákona o medzinárodnom práve súkromnom, a nie občianskom zákonníku, vyplýva, že - a odvolateľka to výslovne priznáva - nevidí neústavnosť ani v prípade neexistencie prijatia (spoločne) registrovaných partnerov dieťaťa. Predmetom predmetného návrhu je teda konštatovanie, že ústavný poriadok je v rozpore (s výnimkou výhrady verejného poriadku a výlučnej právomoci súdov Českej republiky) s tým, že trvá na dodržiavaní vlastných pravidiel pre nadobudnutie a rozhodnutie o uznaní zahraničného rozhodnutia, kde bol občanom Českej republiky príjemca. Ústavný súd s týmto názorom nesúhlasí.
21. Česká republika je suverénny štát (článok 1 ods. 1 ústavy), ktorého zdrojom sú ľudia, ktorí ho vykonávajú prostredníctvom orgánov zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci (článok 2 ods. 1 ústavy) alebo priamo (článok 2 ods. 2 ústavy). Výkon právomoci vo vzťahu k udalostiam a osobám na ich zvrchovanom území [pozri rozsudok Medzinárodného súdneho dvora z 3. marca 2012 vo veci právomoci Imunity (Nemecko/Taliansko), bod 57] je jedným z charakteristických znakov a podstatných prejavov štátnej zvrchovanosti. Existujú výnimky z tejto jurisdikcie, ktoré však zvyčajne majú svoj pôvod v zvrchovanosti iného štátu alebo v zásade v zvrchovanej rovnosti štátov.
22. Je pravda, že mnohé činnosti vo vonkajšom svete majú určitý cezhraničný, medzinárodný prvok, na ktorý sa Česká republika rozhodla reagovať na základe medzinárodných zmlúv a vnútroštátneho práva, okrem iného tým, že za určitých okolností povolila alebo nariadila českým súdom uplatňovať právo cudzieho štátu, alebo dokonca tým, že jej umožnila uznať rozhodnutie cudzieho štátu, a tým jej zabezpečiť rovnaký účinok na jeho území, ako keby to bolo rozhodnutie vydané českými verejnými orgánmi.
23. Či Česká republika umožňuje uznanie rozhodnutia zahraničného štátu vôbec, za akých podmienok a v akom množstve faktorov závisí. Z formálneho hľadiska môže hrať úlohu povaha práv a povinností, o ktorých sa rozhodlo týmto aktom, štátna príslušnosť dotknutých osôb alebo štát, v ktorom bol akt vydaný. Z vecného hľadiska môžu mať tieto kritériá okrem iného svoj pôvod v tom zmysle, že štát prikladá dôležitosť určitým právam a povinnostiam, prípadne v kultúrnej a právnej blízkosti jednotlivých štátov alebo v možnosti rokovať s nimi o vzájomných podmienkach. V dôsledku toho sa niektoré zahraničné rozhodnutia uznávajú automaticky, iné podliehajú osobitným postupom uznávania a niektoré nie je možné uznať vôbec. Dokonca aj rozhodnutia, ktorých uznanie sa udeľuje typovo schváleným spôsobom, môžu, pokiaľ nie je dohodnuté inak, podliehať určitým požiadavkám na uznanie, ako je súlad s českým verejným poriadkom alebo, ako je to v súčasnosti, súlad s "podstatnými ustanoveniami českého práva" (ktoré môžu byť často v súlade s požiadavkou dodržiavania verejného poriadku).
24. Podmienka vyplývajúca z sporného ustanovenia, t. j. dodržiavanie hmotnoprávnych ustanovení českého práva, je v podstate kompromisným riešením, ktoré umožňuje uznať vnútroštátne účinky zahraničného rozhodnutia týkajúceho sa českých občanov, ale český zákonodarca sa rozhodol ponechať si slovo na tom, kto a za akých podmienok, ak neexistuje osobitná medzinárodná dohoda v Českej republike, možno považovať za pozorovateľa. Toto nie je nič viac ako typický prejav suverenity Českej republiky na jej vlastnom území vo forme uznania nadradenosti cudzieho národného práva pred českým právom. Ústavný poriadok neobsahuje nič na obmedzenie zákonodarcu v tomto ohľade. Najmä na základe rozhodnutia vnútroštátnych orgánov zahraničných štátov nepripúšťa v tomto smere žiadne osobitné stanovisko, že by im nariadilo uznať rovnaké účinky, ako keby boli rozhodnutiami českých orgánov, hoci takéto rozhodnutia sa v Českej republike nemohli prijať. Takéto významné obmedzenie vlastného zákonodarcu v prospech zahraničného zákonodarcu by sa muselo výslovne a jednoznačne vykonať v ústavnom poriadku.
25. Ústavný súd pripomína, že už v sp. zn. V náleze sp. zn. pl. ÚS 7 / 15 zo 14.6.2016 (N 110 / 81 SbNU 729; 234 / 2016 Z. z.) dodal, že neexistuje žiadne základné právo na adopciu dieťaťa a negatívne rozhodnutie o adopcii nemôže byť porušené ani právo na rodinný život. Ako ďalej uviedol ústavný súd, z právneho nariadenia vyplýva, že zákonodarca uprednostňuje manželský vzťah v otázke adopcie, ak uvádza, že manželia alebo jeden z manželov sa môžu stať učiteľmi, výnimočne iným, ktorý Ústavný súd označil za ústavne vyhovujúci a primeraný medzinárodným záväzkom Českej republiky. Na tomto závere ústavný súd trvá, pričom opakuje, že sporné nariadenie neukladá vyššie požiadavky na uznávanie zahraničných rozhodnutí, než sú požiadavky na samotné prijatie podľa českého práva.
26. Preto nie je vhodné, aby tvrdenie odvolateľa takmer za každú cenu uznalo "prípadnú" realitu života. Možnosť alebo nemožnosť uznať "prípadnú" realitu života (umožnením prijatia alebo uznania prijatia) vyplýva priamo z nariadenia v občianskom zákonníku. Odsek 800 Občianskeho zákonníka neumožňuje spoločné prijatie registrovaných partnerov bez ohľadu na faktickú realitu ich života (a dokonca aj odvolateľka to považuje za ústavné). Sporné ustanovenie v tejto súvislosti nič nemení, iba uvádza, že rovnaké pravidlá sa vzťahujú na uznávanie zahraničnej adopcie, t. j., že "prípadná skutočnosť" života v zahraničnom štáte nemá v porovnaní s rovnakou realitou v Českej republike osobitný význam. Ústavný súd nechápe, prečo by skutočná realita života v zahraničí musela mať väčšiu hodnotu ako skutočná realita života v Českej republike.
27. Účelom a jediným relevantným dôsledkom súčasného sporného nariadenia je, že v niektorých prípadoch chýba uznanie skutočnosti "právneho" v zmysle reality vnútroštátneho práva iného štátu. Ako však už bolo povedané, ústavný poriadok neposkytuje na území Českej republiky žiadne osobitné výsady, pokiaľ sa na základe zmluvy nedohodne inak. Ak sa zákonodarcovi umožní stanoviť pravidlá na prijatie, môže v zásade zabrániť tomu, aby sa takéto pravidlá "objavili" prostredníctvom zahraničnej legislatívy, t. j. nadobudnutím českých občanov alebo českých občanov v inom štáte (nielenže sa obchádzali účelom, ale aj napríklad tým, že potenciálni adoptívni ľudia žijú nejaký čas v zahraničí).
28. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že hoci sporné ustanovenie bráni uznaniu cudzieho rozhodnutia o adopcii, to znamená, že takéto rozhodnutie by sa malo udeliť, ako keby išlo o rozhodnutie českého orgánu verejnej moci, neznamená to, že štát by nebol v živote detí alebo registrovaných partnerov, ktorí by ich podľa práva zahraničného štátu prijali akýmkoľvek spôsobom aktívne intervenovali (pozri bod 35 rozhodnutia ústavného súdu s. pl. Koniec koncov, štát nezasahuje do života mnohých rodín, ktoré navštevujú Českú republiku bez toho, aby ich členovia mali svoje vzťahy s českými orgánmi. Inými slovami, v niektorých prípadoch sporné ustanovenie bráni "preneseniu" reality vnútroštátneho práva iného štátu do reality českého práva, ale to neznamená, že táto realita sa neodráža v každodennom živote. V návrhu regionálneho súdu sa okrem toho uvádza, že deti, ktorých adopcia v prípade, z ktorého prišiel návrh na preskúmanie, už mala trinásť rokov a pravidelne navštevujú Českú republiku na Vianoce, Veľkú noc a počas letnej dovolenky. Z návrhu ani z priloženého spisu regionálneho súdu nevyplýva, že by sa po celý čas vyskytli problémy vyplývajúce z uznania rozhodnutia adopčného súdu v New Jersey v Českej republike. Ak existujú možné budúce dôsledky neuznania, zo spisu regionálneho súdu vyplýva, že ide vo všeobecnosti o hypotetické hospodárske obavy.
29. Ústavný súd si je vedomý toho, že Európsky súd pre ľudské práva (podľa ktorého podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Európsky súd pre ľudské práva (podľa ktorého bol podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd de facto uznaný vzťah medzi osobami, ktoré sú dlhodobé a trvalé bez toho, aby boli formálne príbuzní alebo zosobášení alebo formálne uznaní štátom) tiež zastáva názor, že v niektorých prípadoch bol zákonne uznaný aj skutočný rodinný život (pozri napríklad rozsudok Veľkej komory vo veci X a i. proti Rakúsku z 19. februára 2013 č. 19010 / 07, § 145). Zároveň však ústavný súd konštatuje, že Európsky súd pre ľudské práva zatiaľ nezistil, že neuznanie zahraničného rozhodnutia o spoločnom prijatí registrovaných partnerov je v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
30. Otázkou uznávania sa však zaoberal Európsky súd pre ľudské práva v mnohých prípadoch, avšak porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa zistilo len v prípadoch, keď sa podstatne líši právny a faktický základ. Napríklad v prípade Wagner a J. M. W. L./Luxembursko (rozsudok z 28.6.2007). Napriek tomu, že zistil porušenie článkov 8 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, že neuznáva rozhodnutie prijať adopciu v cudzom štáte, bol to prípad prijatia jednou osobou (ktorý Európsky súd pre ľudské práva považoval za dôležitý z hľadiska celoeurópskeho konsenzu o prijatí tohto druhu adopcie), v situácii, keď luxemburské súdy zmenili svoju prax bez odôvodnenia. V rozsudku Mennesson/Francúzsko (rozsudok z 26. júna 2014 č. 65192/11) a Labassee/Francúzsko (rozsudok z 26. júna 2014 č. 65941/11), manželské páry, ktoré získali deti prostredníctvom náhrad v inom štáte, a Európsky súd pre ľudské práva založili svoj záver na porušení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na skutočnosti, že Francúzsko neuznalo vzťah medzi deťmi a biologickým rodičom. Opäť ide o prípady, ktorých závery by sa mohli vzťahovať na tento prípad.
31. Európsky súd pre ľudské práva sa preto v súvislosti s uznaním zahraničného rozhodnutia o jeho prijatí doteraz zaoberal určitými konkrétnymi prípadmi, v ktorých vznikli okolnosti, ktoré podľa jeho názoru viedli k porušeniu práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Napokon, zodpovedá to jeho prístupu k nadobudnutiu ako takému, pretože dôsledne tvrdí, že neexistuje všeobecné právo stať sa rodičom alebo počať dieťa, a právo stať sa rodičom nemožno vyvodiť z článku 8 alebo článku 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Takisto z nich nemožno odvodiť žiadne všeobecné právo stať sa pozorovateľom, a preto nie je pre štát povinná umožniť prístup k adopcii (pozri napríklad rozsudok Pini a iní proti Rumunsku z 22. júna 2004 č. 78028 / 01 a 78030 / 01, § 140).
32. Ústavný súd nemôže vylúčiť, že názor Európskeho súdu pre ľudské práva sa v budúcnosti zmení alebo rozvinie. Ústavný súd však už dospel k názoru, že zmena v inštitúciách, ktoré ovplyvňujú rodinu, manželstvo alebo vzťahy medzi dospelými a deťmi, je lepšia ako európsky sudca určený vnútroštátnym zákonodarcom. Ani teraz nemá v úmysle nič v tomto stanovisku zmeniť, hoci nemá v úmysle pokročiť v rozvoji judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Zákonodarca je nielen predurčený lepšie ako Európsky súd pre ľudské práva, ale aj samotný ústavný súd, aby riešil otázky, ako sú základné veci človeka ako biologického druhu, jeho život a jeho vzťahy, a to rodina, rodičovstvo a manželstvo.
33. To isté platí pre záležitosti s medzinárodným prvkom. Ak je v súlade so zistením ústavného súdu, sp. zn. pl. ÚS 10 / 15 možná zmena v inštitútoch, ktoré ovplyvňujú rodinu, manželstvo a vzťahy medzi dospelými a deťmi, určená "vnútroštátnym zákonodarcom," zákonodarcom Českej republiky a nie zákonodarcom zahraničného štátu je určená na území a v osobách patriacich do právomoci Českej republiky. Každá krajina má svoju vlastnú históriu, kultúru, tempo a smerovanie sociálneho rozvoja. Každý štát má preto aj svoj vlastný právny poriadok, ktorý odráža túto jedinečnosť.
34. Pravidlá týkajúce sa prijímania a uznávania zahraničných rozhodnutí sú pravidelne predmetom medzinárodných dohôd z hľadiska života dospelých a detí, z ktorých obe sú tzv. harmonizačné zmluvy (s cieľom zjednotiť právne predpisy na určitej žiaducej úrovni, pokiaľ je to možné) a koordinácie, a teda aj postupov štátnych inštitúcií pri nadobúdaní detí v zahraničí. Zákon o medzinárodnom práve súkromnom si to tiež pamätá (§ 2). V tejto súvislosti najmä Česká republika, ratifikovaná Dohovorom o ochrane detí a spolupráci pri medzinárodnej adopcii, ktorý vydalo ministerstvo zahraničných vecí pod č. 43 / 2000 Z.z. (pozri najmä článok 23 a nasl.), ktorý sa však podľa jeho článku 2 vzťahuje len na ďalšie špecifikované nadobudnutie manžela/manželky alebo jednej osoby (ktorá je v konečnom dôsledku plne v súlade s rovnakým ratifikovaným Európskym dohovorom o adopcii detí uverejneným ministerstvom zahraničných vecí pod č. 132 / 2000 Z. z., podľa ktorého "zákon povolí nadobudnutie dieťaťa len v prípadoch, keď ide buď o dve osoby žijúce v manželskej zväzke, či už nadobúdajú súčasne alebo neskôr, alebo jednu osobu." Samozrejme, prijatie medzinárodného prvku, ktorý sa uskutočňuje mimo medzinárodného právneho zmluvného rámca, nemusí mať rovnakú právnu ochranu ako prijatie vykonané podľa pravidiel týchto dohôd.
35. V rámci medzinárodných dohôd odvolateľ opakovane odkazuje na článok 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a tvrdí, že právna úprava napadnutého súdu neumožňuje preskúmanie a zohľadňuje najlepší záujem dieťaťa v konaní o uznaní rozhodnutia o adopcii. Treba poznamenať, že tvrdenie odvolateľa v tejto súvislosti je skutočne trochu protichodné, keďže odvolateľ - ako už bolo povedané - tiež "plne rešpektuje" nariadenie prijaté v § 800 Občianskeho zákonníka, ktorý je podľa slov odvolateľa "výsledkom spoločenskej diskusie o spoločnom prijatí maloletých osôb párom osôb rovnakého pohlavia alebo slobodným zmiešaným párom." V duchu tohto tvrdenia však bod 800 Občianskeho zákonníka "obmedzuje" súd v jeho schopnosti zohľadniť najlepší záujem dieťaťa v rozhodnutí o adopcii presne tak, ako to teraz robí sporné nariadenie vo svojom rozhodnutí o uznaní cudzieho rozhodnutia.
36. Ústavný súd sa však zaoberal prakticky tým istým argumentom, ktorý už uviedol vo vyššie uvedenom zistení sp. zn. Vo svojom závere, že tento vplyv právnej úpravy nespôsobuje svoju neústavnosť, ústavný súd alebo v prejednávanej veci nenašiel žiadny dôvod na zmenu. Stačí pridať nasledujúce body.
37. Článok 3 ods. 1 Dohovor o právach dieťaťa musí byť hlavnou vecou pri akejkoľvek činnosti súvisiacej s dieťaťom (podobná požiadavka priamo vo vzťahu k rozhodnutiu o adopcii je stanovená v článku 21 Dohovoru o právach dieťaťa). Samozrejme, záujem dieťaťa nemusí byť jediný alebo vždy jediný a v každej situácii rozhodujúci. Činnosti štátnych orgánov teda nie sú automaticky v rozpore s predmetným ustanovením jednoducho preto, že ich výsledok musel nakoniec ustúpiť inej hodnote alebo z dôvodu nezhody v tom, aký je najlepší záujem. článok 3 ods. 1 Dohovor o právach dieťaťa nemožno vykladať tak, že by mal viesť k výhradnej právomoci súdov rozhodovať vo všetkých veciach tým, že preváži najlepšie záujmy dieťaťa bez toho, aby zákonodarca mohol stanoviť určité obmedzenia pre takéto rozhodnutia. Napokon nemožno ignorovať, že odvolanie podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je výslovne zamerané na legislatívne orgány, ktoré nielen poskytujú poradenstvo v otázkach týkajúcich sa detí. Nemožno ani prehliadnuť, že článok 21 Dohovoru o právach dieťaťa výslovne stanovuje, že o nadobudnutí sa musí rozhodnúť v súlade so zákonom. Zákonodarca môže naďalej stanoviť všeobecne záväzné pravidlá vo veciach týkajúcich sa detí vrátane tých, od ktorých sa súd nemôže odchýliť. Pri ich adopcii si však deti musia pamätať na ten najlepší záujem. Treba mať na pamäti aj súd, ktorý v medziach zákona rozhoduje o jednotlivom prípade, čím plne spĺňa požiadavky článku 36 ods. 1 charty.
Záver
38. Ústavný súd z týchto dôvodov zamietol návrh podľa § 70 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
V súlade s článkom 14 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde v znení neskorších predpisov zaujali sudcovia Pavel Šámal, Kateřina Šimáková a Vojtěch Šiměl iné stanovisko.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil č. 47 / 2021 Z. z., o návrhu na zrušenie § 63 ods. 1 zákona č. 91 / 2012 Z. z., o medzinárodnom práve súkromnom |
|---|---|
| Typ predpisu | Zistený ústavný súd |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 09.02.2021 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0