Ústavný súd nezistil 47 / 2009 Zb.
Ústavný súd zistil z 9. decembra 2008 o návrhu na zrušenie § 171 ods. 1 písm. c) zákona č. 326 / 1999 Z. z. o pobyte cudzincov v Českej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 161 / 2006 Z. z.
Platný
47
POKUTY
Ústavný súd
Za republiku
Dňa 9. decembra 2008 Ústavný súd na plenárnom zasadnutí v zložení: Stanislav Balík, František Duchoň, Vlasta Formánková, Vojen Güttler, Ivana Jan, Vladimir Krůk, Dagmar Lastovecká, Jiří Mucha, Jan Musil, Jiří Nykodém, Pavel Rychetský (spravodajca sudcov), Miloslav Excellent, Eliška Wagner a Michaela Židlická, rozhodol o návrhu Najvyššieho správneho súdu, pre ktorý JUDr Peter Act, predseda senátu Najvyššieho správneho súdu, o zrušení ustanovení § 171 ods. 1 písm. c) zákona č. 326 / 1999 Z. z. o pobyte cudzincov v Českej republike, zmeneného a doplneného zákonom č. 161 / 2006 Z. z. z.
nasledujúce:
§ 171 ods. 1 písm. c) zákona č. 326 / 1999 Z. z., o bydlisku cudzincov v Českej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zmeneného a doplneného zákonom č. 161 / 2006 Z. z., sa vypúšťa od dátumu uverejnenia tohto nálezu v Zbierke zákonov.
Odôvodnenie
Odôvodnenie návrhu
1. Návrhom predloženým podľa článku 95 ods. 2 ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava") a článku 64 ods. 3 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov sa Najvyšší správny súd (ďalej len "odvolateľ") snažil o vydanie nálezu, ktorým sa zrušujú ustanovenia oddielu 171 ods. 1 písm. c) (ďalej len "sporné ustanovenie") zákona č. 326 / 1999 Z. z. o bydlisku cudzincov v Českej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon o bydlisku cudzincov"), zmeneného a doplneného zákonom č. 161 / 2006 Z. z. Napadnuté ustanovenie vylučuje z súdneho preskúmania rozhodnutie o správnom vyhostení, ak sa cudzinec pred začatím konania o takomto vyhostení neoprávnene zdržiaval na území alebo tranzitnom priestore medzinárodného letiska. Odvolateľ vidí rozpor medzi sporným ustanovením a článkom 36 ods . 2 a článkom 10 ods . 2 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta ").
2. Z návrhu vyplýva, že Najvyšší správny súd je zodpovedný za odvolacie konanie sp./8 As 42/2006 in which the sťažovatelia, N. XT. and D. A., as alluction of the Municipal Court in Prague No. 8 Ca 339/ 2005-29 of 18.5.2006. Napadnutým uznesením podali žalobu proti rozhodnutiu príslušných orgánov o správnom vyhostení prvej osoby z dočasného pobytu v Českej republike v zmysle § 119 ods. 1 písm. a) bodu 3 písm. b) bodu 1 písm. c) bodu 2 a 3 zákona č. 326 / 1999 Zb.
3. Administratívne vyhostenie bolo udelené na základe kontroly bydliska vykonanej zahraničnou políciou 22. júna 2005. Počas tejto kontroly N. X. predložil sfalšovaný cestovný doklad v cudzom mene. Po určení svojej skutočnej totožnosti príslušné orgány tiež zistili, že mu predtým bolo udelené administratívne vylúčenie z dočasného pobytu v Českej republike s platnosťou od 26.1.2001 do 26.1.2004. N. XT. uviedol, že žije v rovnakej domácnosti ako jeho partner D. A., český občan, s ktorým plánuje uzavrieť manželstvo a rodinu, a že vyhostenie bude predstavovať zásah do jeho súkromného a rodinného života. V odôvodnení svojho rozhodnutia správny orgán uviedol, že berie do úvahy všetky skutočnosti, ktoré zistil cudzinec v Českej republike, vplyv na jeho súkromný život a bezpečnosť Českej republiky a Európskej únie a ochranu pred nelegálnou migráciou. Dospel k záveru, že udelenie administratívneho vyhostenia nebude neprimeraným zásahom do súkromného života cudzinca, pretože tu má partnera, ale už v minulosti vedel, že sa zdržiava v Českej republike v rozpore so zákonom a že sa touto situáciou riadne nezaoberal. Odvolací orgán preskúmal rozhodnutie o správnom vyhostení na účely odvolania sťažovateľov, pričom napadnuté rozhodnutie zostalo v príslušných častiach výroku nezmenené.
4. N. X.T. a D. A. následne podali žalobu na Mestský súd v Prahe, ktorý ju zamietol s odkazom na § 171 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Vo svojom odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z vykonaných správnych a trestných konaní vyplynulo, že N. X.T. má bydlisko v Českej republike na základe sfalšovaných dokladov, t. j. nesprávne, a že v prejednávanej veci súd vylúčil preskúmanie.
5. Pri vypočutí odvolania Najvyšší správny súd dospel k záveru, že sporné ustanovenie zákona o pobyte cudzincov je v rozpore s uvedenými ustanoveniami charty, a preto podal návrh na zrušenie ústavného súdu.
6. Odvolateľ tvrdí, že "podľa článku 36 ods. 2 Každá osoba, ktorá tvrdí, že bola skrátená o svoje práva rozhodnutím orgánu verejnej moci, má právo požiadať súd o preskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Takáto právomoc súdu však nevylučuje preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa charty." Odvoláva sa na článok 14 ods. 1 charty, podľa ktorého je v Českej republike zaručená sloboda pohybu a pobytu, a zdôrazňuje, že podľa piateho odseku tohto článku cudzinca možno vyhostiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Najvyšší správny súd tiež cituje článok 10 ods. 2 charty, v ktorom sa stanovuje právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života.
7. Odvolateľ rozlišuje predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu, konkrétne uznesenie v bode III. ÚS 219 / 04 z 23.6.2004 (U 39 / 33 SbNU 591) *, kde Ústavný súd, podľa odvolateľa, "vyjadril v súvislosti s preskúmaním nároku na vízum, že neexistuje subjektívna ústavná záruka práva cudzincov na pobyt v Českej republike, pretože ide o záležitosť zvrchovaného štátu, podľa ktorého (nediskriminačné) podmienky pobytu cudzincov na jeho území budú povolené. Neexistuje žiadne zákonné právo na udelenie víza podľa výslovného znenia zákona. "Ústavný súd takto" dospel podľa odvolateľa k záveru, že vydávanie víz je ponechané na voľnú úvahu príslušných správnych orgánov."
8. Podľa odvolateľa je však v prípade správneho vyhostenia podľa sporného ustanovenia situácia iná: "Administratívne vyhostenie ako administratívna sankcia nie je vecou administratívnej právomoci, ak sú splnené podmienky na jeho uloženie. Zákon o pobyte cudzincov obsahuje v hlave X vyčerpávajúci zoznam prípadov, v ktorých možno cudzincov vylúčiť. Cieľom zákona je zmierniť možné nepriaznivé dôsledky administratívneho vyhostenia podľa § 122, ak sú stanovené podmienky na odstránenie tvrdosti administratívneho vyhostenia. Súčasné právne predpisy, ktoré neumožňujú súdne preskúmanie takýchto administratívnych rozhodnutí, stanovujú priestor pre netransparentné rozhodovanie v rámci administratívy so všetkými výslednými dôsledkami na kvalitu administratívnych rozhodnutí, môže v okrajových prípadoch viesť ku korupcii. Neexistuje žiadny objektívny a nestranný mechanizmus (v prípade vládnych orgánov kontrola jednotlivých administratívnych úkonov) s cieľom overiť, či dôvody na vyhostenie stanovené zákonom sú v tomto prípade skutočne splnené (článok 14 ods. 5 charty). Nelegálne administratívne vyhostenie môže predstavovať významný a ťažko napraviteľný zásah do súkromného alebo rodinného života zaručený článkom 10 ods. 2 charty alebo právo vykonávať iné hospodárske činnosti (článok 26 ods. 1 charty)."
9. Na podporu svojho tvrdenia odvolateľka poukazuje na závery Najvyššieho súdu o možnosti uložiť vyhostenie. Vo svojom rozsudku z 3.9.1997 vo veci C-60/97 (č. 13 / 1998 Z. z. tr.) uviedol, že "pokuta za vyhostenie sa môže uložiť" len v prípadoch, keď to nevylučuje osobné okolnosti obžalovaného, najmä jeho rodinné vzťahy a osobné väzby na určité miesto v Českej republike, kde žil väčšinu svojho života. Len tak je možné zabezpečiť, aby uložený trest nebol neprimeraným zásahom do jeho života (...). Iba takéto rozhodnutie je potom v súlade s článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...). "Zločiny z hľadiska intenzity sociálneho nebezpečenstva podľa odvolateľa predstavujú kategóriu nezákonných činov, ktoré sú "oveľa spoločensky nebezpečnejšie ako správne priestupky." O to viac je podľa odvolateľa potrebné dospieť k záveru, že to isté musí platiť v oblasti uloženia administratívneho vyhostenia, nehovoriac o tom, že dôsledky vyhostenia a administratívneho vyhostenia jednotlivca do súkromného života sú podobné. Podľa odvolateľa "právo na rodinný život alebo možné závažné zasahovanie do neho by sa malo zohľadniť aj v prípadoch administratívneho vyhostenia. V prípade údajného zasahovania do základných práv musí zákon umožniť súdne preskúmanie administratívnych rozhodnutí."
10. Odvolateľ odkazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP "). V rozsudku EDĽP vo veci Berrehab/Holandsko, č. 10730/84 z 21. júna 1988 odvolateľka uznala, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") "nezakazuje zmluvným štátom regulovať vstup a pobyt cudzincov v krajine, ale prijaté reštriktívne opatrenia by mali byť primerané sledovanému cieľu. "Podľa výkladu odvolateľa Súdny dvor" hodnotil legitímnosť sledovaného cieľa a závažnosť zásahu do práva sťažovateľa chrániť jeho rodinný život. V tomto prípade dospel k záveru, že predĺženie platnosti víza na pobyt a vyhostenie sťažovateľa by viedlo k vážnemu narušeniu jeho rodinného života." Odvolateľ zároveň tvrdí, že si je vedomý "právneho prípadu [ESLP], v ktorom Súdny dvor uviedol, že na zákaz pobytu na území členského štátu sa nevzťahuje článok 6 dohovoru (pozri napríklad rozsudok ECLP vo veci Maaouia/Francúzsko č. 39652 / 98 z 5.10.2000), keďže článok 1 protokol 7 k dohovoru obsahuje osobitné záruky v konaniach o vyhostení cudzincov a členské štáty dohovoru jasne vyjadrili svoj úmysel vylúčiť takéto konanie z rozsahu pôsobnosti článku 6 ods. 1 dohovoru (bod 36, 37 citovaného rozhodnutia). Ďalšie záruky (podľa dôvodovej správy k protokolu č. 7) dostupné cudzincom na území členských štátov, ktorým hrozí administratívne vyhostenie, sú napríklad článok 3 dohovoru (zákaz ponižujúceho a neľudského zaobchádzania) a článok 8 dohovoru (ochrana súkromného a rodinného života) v súvislosti s článkom 13 dohovoru (právo na účinnú nápravu v súvislosti s porušovaním práv a slobôd zaručených dohovorom). "Podľa odvolateľa" odráža článok 13 dohovoru [...] aj článok 36 ods. 2 charty, ale táto zásada sa už dôsledne neodzrkadľuje v zákone o pobyte cudzincov v Českej republike."
Konanie a zhrnutie pripomienok účastníkov konania
11. Na pozvanie ústavného súdu predložila komora zástupcov parlamentu Českej republiky pripomienky v súlade s oddielom 69 zákona o Ústavnom súde prostredníctvom svojho prezidenta Ing. Miloslava Vlčku. Senát parlamentu Českej republiky urobil podobne prostredníctvom svojho prezidenta MUDr.
12. Poslanecká komora vo svojich pripomienkach zhŕňa najmä priebeh vypočutia sporného ustanovenia. Upozorňuje na znenie dôvodovej správy, ktorá sa k navrhovanému zneniu oddielu 171 cudzieho práva na pobyt vyjadrila v súhrnnej vete, že "vylučuje z možnosti súdneho preskúmania tie rozhodnutia, ktoré nezasahujú do základných práv a slobôd." Na záver komora zástupcov poznamenáva, že "zákonodarca konal v presvedčení, že prijatý zákon je v súlade s ústavou, ústavou a rokovacím poriadkom "a ponecháva na "ústavnom súde, aby posúdil ústavnosť zákona v kontexte navrhovaného návrhu a vydal svoje rozhodnutie."
13. Senát, odvolávajúc sa na vyššie uvedenú pasáž z dôvodovej správy k návrhu zákona, konštatuje, že "návrh bol nepochybne založený na tradičnom postuláte štátnej zvrchovanosti pri prijímaní alebo prijímaní cudzinca na jeho územie. V tejto súvislosti sa nezákonný pobyt cudzinca javil ako nevhodný na používanie ochrany vyplývajúcej zo slobody pobytu (zdalo sa, že nelegálny pobyt cudzinca ho odmieta)." Podľa senátu táto právna úprava nie je v rozpore s procesnými zárukami týkajúcimi sa vyhostenia cudzincov, ako sa ustanovuje v článku 1 protokolu č. 7 k Európskemu dohovoru, v ktorom sa stanovuje právo súdneho preskúmania len v prípade vyhostenia z pobytu povoleného prijímajúcim štátom. Podľa senátu § 119a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov predstavuje "právnu záruku" dodržiavania článku 10 Charty a článku 8 Európskeho dohovoru (o práve na ochranu súkromného a rodinného života), ak stanovuje, že rozhodnutie o správnom vyhostení nemôže byť vydané, ak má za následok neprimerané zasahovanie do súkromného alebo rodinného života cudzinca. Senát však poznamenáva, že vylúčenie súdneho preskúmania zostalo nezmenené napriek početným zmenám zákona o pobyte cudzincov.
14. Senát tiež pripomína rozsudok Najvyššieho správneho súdu z 29. septembra 2006 č. 4 Azs 419 / 2005-65 (uverejnený v Zbierke pod č. 1009 / 07), v ktorom Najvyšší správny súd považoval vylúčenie súdneho preskúmania za prípustné, ale opakovane zdôraznil, že v prípade pochybností je potrebné toto vylúčenie vykladať striktne, t. j. v prospech súdneho preskúmania.
15. V druhej a tretej časti svojich pripomienok senát berie na vedomie pokrok v legislatívnom procese a konštatuje, že návrh zákona, zmenený a doplnený pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi senátu, "schvaľoval v medziach ústavy zavedenú právomoc a ústavný rámec [...] vo väčšine prípadov, keď [...] je v súlade s ústavným poriadkom Českej republiky a medzinárodnými záväzkami štátu." Podľa senátu je úlohou ústavného súdu posúdiť ústavnosť návrhu sporného ustanovenia a rozhodnúť.
Odôvodnenie pripomienok iných orgánov podľa oddielu 49 zákona o ústavnom súde
16. Podľa článku 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd obrátil na ministra vnútra, ministra spravodlivosti a ombudsmana a poskytol im možnosť vyjadriť sa k návrhu.
17. Minister vnútra považuje návrh za nedôvodný, a preto odporúča jeho zamietnutie podľa ustanovení § 70 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvádza sa v ňom, že zákon o pobyte cudzincov umožňuje súdne preskúmanie v prípadoch, keď mal cudzinec legálny pobyt v Českej republike. Pre cudzincov, ktorí majú nelegálny pobyt v Českej republike (a teda sa na nich vzťahuje sporné ustanovenie), minister vnútra uvádza, že podľa znalosti jeho ministerstva si títo cudzinci "vo všeobecnosti uvedomujú svoje porušenie a problematické postavenie. Vytvorenie rodinných väzieb, či už v manželstve, alebo v prípade otcovstva maloletým deťom, v takejto neistej a zahraničnej situácii [podľa názoru ministra vnútra] nemôže byť rozhodujúce pri rozhodovaní o správnom vyhostení." Minister uvádza, že "ministerstvo je známe zo svojich oficiálnych činností, že v mnohých prípadoch existujú účelové manželstvá a vyhlásenia o otcovstve s cieľom získať alebo legalizovať bydlisko v Českej republike, ktoré by inak nebolo možné získať."
18. Minister vnútra tiež odkazuje na uznesenie ústavného súdu, sp. zn. III. ÚS 219 / 04 (už citovaný v bode 7 tohto rozhodnutia). Podľa ministra tu ústavný súd uviedol, "že subjektívna ústavná záruka práva cudzincov na pobyt v Českej republike neexistuje, ak ide o záležitosť zvrchovaného štátu, za akých podmienok umožnia cudzincom bývať na ich území." Podľa ministra vnútra "v minulosti Ústavný súd jasne vyhlásil, že [charta] poskytuje ochranu len právu zaručenému účastníkom právneho štátu."
19. Podobne podľa ministra vnútra rozsudok Najvyššieho správneho súdu z 29.9.2006 č. 4 Azs 419/2005-65, už citovaný v bode 14 vyššie. Vo svojich pripomienkach k tomuto rozhodnutiu minister vo veľkej miere cituje vybrané pasáže:
[Vyšší správny súd] zastáva názor, že súdne preskúmanie rozhodnutí správneho orgánu o rozhodnutiach týkajúcich sa subjektívnych práv verejnosti fyzických a právnických osôb je, ako vyplýva z uplatniteľných pravidiel administratívnej justície uvedených najmä v zákone č. 150 / 2002 Z. z., administratívny systém (ďalej len "SA.S."), jednou zo základných a pravidelných záruk zákonnosti výkonu verejnej správy, ktorá sa vykonáva podľa článku 36 Charty základných práv (ďalej len "charta"), podľa ktorej sa tvrdí, že bola skrátená o jeho právach rozhodnutím verejného orgánu, sa však nemôže odvolávať na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, pokiaľ nie je ustanovené inak zákonom; preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa charty však nie je vylúčené z právomoci súdu.
Ako vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [napr. vo veci Maaouia/Francúzsko, už citovanej v bode 10 tohto rozhodnutia], medzinárodná ochrana základných ľudských práv a slobôd, ktorou je Charta národnej reflexie, nerozumie právu cudzincov na pobyt na určitom území ako základnému ľudskému právu, a preto absencia súdneho preskúmania vyhostenia z územia štátu nepredstavuje nedostatok noriem ochrany, ktoré by mali mať základné práva a slobody. Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že na vyhostenie cudzinca z územia štátu sa nevzťahuje článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd týkajúcich sa práva na spravodlivosť ("Každý má právo, aby sa jeho prípad riešil spravodlivo, verejne a v primeranom čase nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o svojich občianskych právach alebo povinnostiach alebo o zákonnosti akýchkoľvek trestných činov voči nemu."), ale že základné procesné záruky sa riadia článkom 1 protokolu č. 7 k dohovoru [" Cudzinec, ktorý má povolenie na pobyt na území štátu, môže byť vyhostený len na základe výkonu rozhodnutia prijatého v súlade so zákonom a musí mať možnosť: b) preskúmať svoj prípad; c) byť na tento účel zastúpený pred osobou alebo osobami určenými týmto orgánom alebo pred ňou. "]
Hoci zásady moderného demokratického štátu sú v rozpore s vyjadrením neúctivosti zo strany štátnych orgánov, a to aj v rámci medzinárodnej ochrany ľudských práv a slobôd, štátom sa udeľuje právo kontrolovať vstup a pobyt cudzincov na ich území a tam, kde je to vhodné, vyhostiť cudzincov, ak sa sledujú legitímne ciele a sú potrebné v demokratickej spoločnosti (pozri napríklad rozsudok EDĽP vo veci Dali/Francúzsko z 19. februára 1998). Existuje však rozdiel medzi cudzincami v tom, či sa štát dohodol (aj keď je konzistentné) na pobyte na jeho území alebo pobyte na jeho území bez takéhoto súhlasu. Dôkazom toho sú aj minimálne procesné pravidlá ustanovené v článku 1. Protokol č. 7 k dohovoru, ktorý sa vzťahuje len na " cudzinca oprávneného na pobyt na území štátu... ."
20. Podľa ministra vnútra sa teda možno domnievať, že sporné ustanovenie nie je v rozpore s článkom 10 ods. 2 charty (právo na ochranu proti neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a rodinného života), článkom 14 charty (sloboda pohybu a pobytu), článkom 26 ods. 1 charty (právo slobodného výberu povolania) a článkom 36 ods. 2 charty (právo na súdnu a inú právnu ochranu).
21. Minister vnútra sa tiež domnieva, že ustanovenia sporného nariadenia by sa mali riešiť v súlade s článkom 13 dohovoru (právo na účinné opravné prostriedky pri porušovaní práv a slobôd zaručených dohovorom). Podľa ministra sa vo veci Maaouia proti Francúzsku, už citovanej v bode 10 vyššie, uvádza, že článok 6 dohovoru o práve na spravodlivý proces sa nevzťahuje na oblasti azylu a prisťahovalectva, ale je ovplyvnený článkom 13 dohovoru. To "môže byť použité len v spojení s iným zákonom alebo slobodou zaručenou dohovorom, preto to nie je samostatné ustanovenie. Judikatúra Súdneho dvora identifikovala určité kvalitatívne požiadavky na preskúmanie, ktoré musia byť splnené, aby boli splnené podmienky článku 13. Podobne sa môžu podmienky rozšíriť na fungovanie základných procesných záruk ustanovených v článku 1 protokolu č. 7 k dohovoru. "; Minister vnútra sa domnieva, že" podľa [ESLP], účinný prostriedok musí umožniť príslušnému orgánu zaoberať sa podstatou prípadu a byť schopný vykonať účinné nápravné opatrenia. Podľa Súdu prvého stupňa článok 13 [dohovor] neurčuje druh odvolania, ktoré sa musí riešiť, a nevyžaduje, aby bol súd rozhodujúcim orgánom. Právomoci a procesné záruky, ktoré má inštitúcia k dispozícii, sú však relevantné vo vzťahu k tomu, či ide o účinný prostriedok nápravy." V mnohých prípadoch ESLP podľa názoru ministra "priznal rôzne mimosúdne orgány za orgány spĺňajúce požiadavky článku 13." Podľa ESLP "zdôrazňuje právomoc inštitúcie poskytnúť účinný prostriedok nápravy pred formálnym charakterom inštitúcie," pričom (bez odkazu na osobitné rozhodnutie ESLP) stanovuje základné charakteristiky, ktoré by inštitúcia mala mať. Je to 1. Nezávislosť od orgánu, ktorý sa mal dopustiť porušenia, 2. Možnosť, aby cudzinec urobil svoje argumenty rovnakým spôsobom, aký mohol urobiť na súde, 3. Rozhodujúci orgán musí prijať záväzné rozhodnutia a nakoniec 4. Absencia akejkoľvek z týchto charakteristík môže byť podľa názoru ministra nahradená systémom opravných prostriedkov.
22. V nasledujúcej časti svojho vyhlásenia minister vnútra tvrdí, že česká právna úprava spĺňa uvedené požiadavky, a preto je účinným systémom opravných prostriedkov v zmysle požiadaviek Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa ministra vnútra sa rozhodnutie o správnom vyhostení "vo všeobecnosti, ministerstvo zahraničných vecí, [rozhodnutie] odovzdáva cudzincom za účasti tlmočníka, ak nerozumie češtine, a obsahuje poučenie o možnosti podať odvolanie proti rozhodnutiu na riaditeľstvo pre zahraničnú a pohraničnú políciu [prostredníctvom] orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. V odvolaní má cudzinec možnosť vyjadriť všetky svoje argumenty a námietky. "Riaditeľstvo môže odvolanie zamietnuť a rozhodnutie zrušiť, buď vrátiť vec orgánu, ktorý ho vydal (ktorý je potom viazaný právnym stanoviskom riaditeľstva), alebo bezodkladne zrušiť rozhodnutie. V takom prípade sa zápis v registri nežiaducich osôb vymaže a pôvodne vydané rozhodnutie nemá žiadny vplyv na možnú ďalšiu legalizáciu pobytu v Českej republike. Aj keď sa prípad vráti k opätovnému prerokovaniu, prípad sa opätovne prehodnotí a cudzinec má právo odvolať sa na riaditeľstvo. Podľa ministra vnútra môže cudzinec použiť aj iné inštitúcie správneho poriadku - obnovenie konania alebo preskúmanie konania. Ministerstvo vnútra je zodpovedné za takéto konanie, ktoré je nadriadeným správnym orgánom voči riaditeľstvu.
23. Ombudsman na druhej strane podporuje návrh na zrušenie sporného ustanovenia. Predovšetkým sa domnieva, že sporné ustanovenie je v rozpore s článkom 36 ods. 2 charty.
24. Ombudsman tiež uvádza, že "hoci článok 8 [dohovoru] neobsahuje absolútne právo na vyhostenie akejkoľvek kategórie cudzincov, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva ukazuje, že rozhodnutie o vyhostení cudzinca z krajiny, v ktorej žijú jeho blízki rodinní príslušníci, môže okrem zásahu v článku 3 predstavovať porušenie jeho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle [vydaných ustanovení dohovoru]. " Ombudsman sa odvoláva na tieto rozsudky EDĽP: vo veci Moustaquim/Belgicko č. 12313/86 z 18.2.1991, vo veci Beldjoudi/Francúzsko č. 12083/86 z 26.3.1992, vo veci Boultif/Switzerland č. 54273/00 z 2.8.2001, v rozsudku Amrollahi/Dánsko č. 5611 / 00 z 11.7.2002, v rozsudku Yilmaz/Nemecko č. 52853/99 zo 17.3.2003 a v rozsudku Keles/Nemecko č. 32231/02 z 27.10.2005.
25. Podľa ombudsmana článok 10 ods. 2 charty poskytuje ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života. Ak právo na takúto ochranu patrí medzi základné práva a slobody, rozhodnutie o vyhostení sa podľa ombudsmana nesmie vylúčiť zo súdneho preskúmania bez ohľadu na to, či ide o cudzinca s bydliskom v Českej republike. Podľa ombudsmana sa potom rovnaké odôvodnenie môže uplatniť na články 3 a 8 dohovoru v spojení s článkom 13, zatiaľ čo "so zreteľom na absolútnu povahu [bývalých právnych predpisov] môže byť deficit súdneho preskúmania za údajné porušenie ešte závažnejší." Ombudsman uvádza, že "na základe vyšetrovania viacerých iniciatív v tejto oblasti [z dôvodu povahy vyhostenia ohrozeného práva sa štandardný odvolací postup voči nadriadenému správnemu orgánu (riaditeľstvu zahraničných a pohraničných policajných služieb) nepovažuje za účinný prostriedok nápravy v zmysle článku 13 dohovoru," pričom zdôrazňuje, že "v súvislosti s článkom 3 dohovoru je tento nedostatok ešte výraznejší." Napriek určitým zmenám v právnych predpisoch ombudsman nepovažuje "existujúci mechanizmus ochrany deportovaného cudzinca s predchádzajúcim nelegálnym pobytom - pokiaľ je to možné, zasahovanie do práva na ochranu súkromného a rodinného života - za uspokojivý a [nedostatočné] poistenie presne vo forme súdneho preskúmania." Ombudsman naďalej "pokračoval v skúmaní [v jednotlivých prípadoch] nedostatočného uplatňovania a znalosti judikatúry [ESLP] a v prípade občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov aj judikatúry Európskeho súdneho dvora."
26. Podľa ombudsmana "deficit, ktorý opísal, sa netýka občanov EÚ a ich rodinných príslušníkov alebo rodinných príslušníkov českých občanov (§ 15a zákona o pobyte cudzincov v spojení s § 171 ods. 2 toho istého zákona). Aj v tomto prípade však ombudsman nepovažuje právny štát za nespochybniteľný z hľadiska práva Spoločenstva, keďže obmedzenie práva na súdne preskúmanie, ktoré v určitých prípadoch umožňuje článok 171 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 1612 / 68 a ruší smernice 64 / 221 / EHS, 68 / 360 / EHS, 72 / 194 / EHS, 73 / 148 / EHS, 75 / 34 / EHS, 75 / 35 / EHS, 90 / 364 / EHS, 90 / 365 / EHS a 93 / 96 / EHS (Ú. v. ES L 158, s. 77).
27. Minister spravodlivosti poznamenáva, že zákon o pobyte cudzincov nespadá do gesta jeho ministerstva, preto sa obmedzuje na všeobecné vyhlásenie. V tomto prípade "sa opiera o tvrdenie odvolateľa [...], keďže okrem iného sleduje väčšiu transparentnosť v rozhodovacom procese verejných orgánov a má prispieť k odstráneniu rozporu tohto ustanovenia s [chartou] a k dodržiavaniu zaručených práv charty. Na tomto základe ministerstvo návrh podporuje.
Výnimka sporného ustanovenia
28. Sporné ustanovenie zákona o zahraničnom pobyte znie:
Súdne preskúmanie
(1) Preskúmanie súdom vylučuje:
[...]
c) rozhodnutie o správnom vyhostení, ak bol cudzinec pred začatím konania o takomto vyhostení neoprávnene prítomný na území alebo tranzitnom priestore medzinárodného letiska, [...]
Aktívne ID žiadateľa
29. Žiadateľ dováža aktívnu legitimitu na predloženie návrhu z článku 95 ods. 2 ústavy. Ak súd podľa tohto ustanovenia dospeje k záveru, že právo, ktoré sa má uplatniť v uznesení veci, je v rozpore s ústavným poriadkom, predloží vec na ústavný súd. Právo Súdneho dvora je upravené v § 64 ods. 3 zákona o ústavnom súde ako právo podať návrh na zrušenie zákona alebo jeho individuálnych ustanovení. To znamená, že aktívna legitimita Súdneho dvora podať návrh na zrušenie právneho predpisu alebo jeho individuálnych ustanovení závisí od predmetu sporu a jeho právnej kvalifikácie. Inými slovami, súd môže požiadať len o zrušenie takéhoto zákona alebo jeho individuálnych ustanovení, ktoré sa majú uplatniť pri vyriešení sporu pred Všeobecným súdom. Posúdenie takejto žiadosti musí byť odôvodnené, musí byť odvodené od splnenia podmienok konania vrátane vecnej legitimity účastníkov, a ak ide o podstatné ustanovenie, od jednoznačného zistenia, že takéto nariadenie sa má uplatňovať [pozri sp. zn.
30. Z uvedeného vyplýva, že sporné ustanovenie je rozhodujúce pre úspech jedného z účastníkov konania pred odvolateľom. Odvolateľ tak v predchádzajúcom bode spĺňa vymedzené podmienky aktívnej legitimity návrhu na Ústavný súd.
Ústavný súlad legislatívneho procesu
31. Podľa článku 68 ods. 2 zákona o Ústavnom súde má Ústavný súd okrem posúdenia súladu sporného zákona s ústavnými zákonmi určiť, či bol prijatý a vydaný v medziach ústavy stanovenej v právomoci a ústavným spôsobom.
32. Vzhľadom na to, že odvolateľ nenamietal proti chybe v legislatívnom procese alebo porušeniu ústavných právomocí normotvorcu, nie je potrebné ďalej skúmať túto otázku so zreteľom na zásady procesnej ekonómie a stačí okrem zohľadnenia pripomienok predložených poslaneckou komorou (pozri body 12 a 15 vyššie) formálne overiť priebeh legislatívneho procesu z verejne dostupného zdroja informácií na http: // www.ps.cz.
33. Ústavný súd zistil, že po tom, ako ho senát vrátil do poslaneckej komory so zmenami a doplneniami, bol schválený rezolúciou č. 605 na 32. zasadnutí poslaneckej komory 30. novembra 1999, ako ju schválil senát, keď 172 prítomných poslancov hlasovalo za návrh zákona 171 proti 1. Zákon bol podpísaný príslušnými ústavnými orgánmi a bol deklarovaný vo výške 106 Zbierka zákonov, ktorá bola distribuovaná 23. decembra 1999 pod číslom 326 / 1999 Zb.
34. Ústavný súd poznamenáva, že zákon č. 326 / 1999 Z. z. bol prijatý a vydaný v medziach ústavy stanovenej právomoci a ústavného postupu, alebo že v tomto postupe nenašiel nič, čo by naznačovalo opak.
Hodnotenie ústavného súdu
35. Ústavný súd sa najprv zaoberal súladom sporného ustanovenia s článkom 36 ods. 2 charty, podľa ktorého právomoc Súdneho dvora nesmie vylúčiť preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa charty. Toto právo je formulované vo všeobecnosti, nielen na občanov Českej republiky. Ak by teda ústavný súd dospel k záveru, že administratívnym vyhostením je možné zasiahnuť do základných práv a slobôd cudzincov, napadnuté ustanovenie, ktoré bráni jeho súdnemu preskúmaniu, by sa malo zrušiť.
36. Vo svojej predchádzajúcej judikatúre Ústavný súd jasne ukázal, že každý má: Chartu práva na ochranu svojich práv na súde alebo inom orgáne, s podmienkami a pravidlami, ktorými sa riadi výkon tohto práva ustanoveného zákonom, takýto zákon, vydaný na základe ústavného mandátu, nemôže poprieť právo nikoho žiadať ochranu svojich práv na súde alebo inom orgáne, v ktorom je situácia úplne nedbanlivá, a teda aj v určitých prípadoch základné právo zaručené ústavou. Článok 36 ods. 1 Každá charta je ústavne zaručená možnosťou žiadať o ochranu svojho práva na súde alebo inom orgáne vo všetkých situáciách porušenia (neexistuje žiadne ústavné obmedzenie). Inými slovami, žiadnu osobu nemožno zákonom úplne vylúčiť z možnosti požiadať o ochranu svojho práva, aj keď len v konkrétnom prípade, keďže jej právo podľa článku 36 ods. 1 charty by bolo zrušené. Opačný výklad by tiež naznačil, že zakotvenie práva každého na odvolanie sa na súdne a iné orgány ochrany na ochranu ich práv zo strany zákonodarcu - nadané najvyššou právnou silou - by v skutočnosti stratilo význam, pretože by ho mohla zrušiť len vôľa zákonodarcu v tejto situácii. Ústavný súd tiež pripomenul, že hoci zákonodarca v článku 36 ods. 2 druhej vete Charta deleguje na normotvorcu udeľovanie výnimiek z preskúmania administratívnych rozhodnutí súdom, toto ústavné povolenie sa obmedzuje na skutočnosť, že rozsudok o základných právach a slobodách zaručený chartou nesmie byť vylúčený z právomoci Súdneho dvora v oblasti preskúmavania. Ústava jasne odzrkadľovala rozdielnu relevantnosť základných práv a slobôd a "bežných" práv a slobôd; väčšie práva sú spôsobené ich odlišnou povahou k logicky vyššej ochrane [vyhľadávanie sp. zn. pl. ÚS 12 / 07 z 20.5.2008 (uverejnené pod č. 355 / 2008 Z. z.), odseky 27 a 30, zistenie sp. zn. Pl. ÚS 72 / 06 z 29.1.2008 (uverejnené pod č. 291 / 2008 Z. z.), odseky 40 a 41, obe sú dostupné na http: // nalus.ujud.cz].
37. Ústavný súd zdôrazňuje, že nijako nespochybňuje svoje predchádzajúce závery o neexistencii subjektívnej ústavnej záruky práva cudzincov na pobyt v Českej republike. Ústavný súd dôsledne potvrdzuje, že je vecou zvrchovaného štátu, za ktorého (nediskriminačných) podmienok umožniť pobyt cudzincov na jeho území - okrem uznesenia sp. zn. III. ÚS 219 / 04, už citovaný v bode 7 tohto rozhodnutia, ktorý odkazuje na odvolateľa (pozri bod 7 tohto rozhodnutia), ako aj na ministra vnútra (pozri bod 18 tohto rozhodnutia), tiež na uznesenie sp. zn. I. ÚS 394 / 06 z 8.11.2006 (http: // nalus.ujud.cz), kde ústavný súd výslovne potvrdil tento záver v predchádzajúcom uznesení, uznesenie č. II ÚS 59 / 06 z 4.5.2006 (http: / nalus.ujud.cz) a iné.
38. Hoci neexistuje subjektívna ústavná záruka práva cudzincov na pobyt v Českej republike, charta nepochybne zaručuje cudzincom práva, ktoré môžu byť postihnuté vyhostením. Medzi ne patrí napríklad právo na život a zákaz mučenia a krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania (článok 6 a článok 7 charty), ktoré chráni cudzincov pred vyhostením do krajiny, v ktorej by boli ohrozené tieto práva, alebo právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života (článok 10 ods. 2), ktoré môžu zabrániť vyhosteniu, ak je dotknuté neprimeraným spôsobom (pozri bod IV stanoviska v sp. v.
39. Charta nerozlišuje medzi tým, či sa cudzinec oprávnene zdržiava na území Českej republiky alebo nie, na rozdiel od dohovoru, ktorý poskytuje procesné záruky cudzincom, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území zmluvného štátu v jeho protokole č. 7 a inak na základe článku 13, ktorý zaručuje právo na účinné prostriedky právnej ochrany pre každú osobu, ktorej práva zaručené dohovorom sú porušené (pozri napríklad rozsudok Lupis proti Rumunsku č. 10337 / 04 z 8.6, bod 52 a tam citovanú judikatúru). V tejto súvislosti preto Ústavný súd nemôže posúdiť relevantné argumenty, ktoré predložil minister vnútra (pozri bod 17 tohto rozsudku).
40. Tento záver potvrdzuje aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú odvolateľka, minister vnútra a ombudsman (pozri body 10, 19 a 24 tohto konštatovania), hoci si to vzájomne odporujú. Hoci Európsky súd pre ľudské práva uznal "záujem zmluvných štátov zachovávať verejný poriadok, najmä pri výkone ich práva na kontrolu vstupu, pobytu a vyhostenia cudzincov, ktoré je založené na platnom medzinárodnom práve a je obmedzené len ich záväzkami vyplývajúcimi zo zmluvy," zdôraznil tiež, že "v prípadoch, keď príslušné rozhodnutia predstavujú zásah do práv chránených článkom 8 ods. 1, musí sa preukázať, že sú "potrebné v demokratickej spoločnosti," čo znamená, že sú odôvodnené naliehavou sociálnou potrebou, a najmä že sú primerané legitímnemu cieľu, ktorý sledujú "[Moustaqui] proti Belgicku, už citovaný v bode 24 uvedeného rozsudku, bod 43 a následná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva]. Európsky súd pre ľudské práva potvrdil, že autonómia zmluvných štátov pri rozhodovaní o vyhostení cudzinca sa obmedzuje na základné práva týchto cudzincov, ako je právo na ochranu proti neoprávnenému zasahovaniu do osobného a rodinného života ustanovené v článku 8 dohovoru (ako to bolo vo veci Moustaqui proti Belgicku), právo na život a zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, chránené podľa článkov 2 a 3 dohovoru, ktorým by vyhnaný cudzinec mohol byť pravdepodobne vystavený v krajine, ktorej bol vyhostený (pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Turecka č. 46827 / 99 a 46951 / 99 zo 4. februára 2005).
41. Skutočnosť, že Európsky súd pre ľudské práva ponechal zmluvné štáty širokú autonómiu pri rozhodovaní o vyhostení cudzinca a výslovne potvrdil, že právo na prístup k súdu uvedené v článku 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na rozhodnutia o vyhostení cudzinca (pozri rozsudok Maaouia/Francúzsko, už citovaný v bode 10 tohto rozhodnutia, body 34 až 40, alebo Mamatkulov a Askarov proti Turecku, už citovaný v predchádzajúcom odseku tohto rozhodnutia, bod 82), nehrá žiadnu úlohu pri výklade článku 36 ods. 2. Na výklad tohto ustanovenia je rozhodujúca možnosť rozhodnutia o správnom vyhostení, ktoré je ovplyvnené základnými právami cudzinca, a táto judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva potvrdzuje existenciu tejto možnosti. Neexistuje žiadny dôvod na zníženie úrovne procesnej ochrany základných práv zaručených chartou len preto, že dohovor ju mení a dopĺňa iným spôsobom, okrem skutočnosti, že charta jej zaručuje celkom jasne, ako sa uvádza v bode 36 vyššie uvedeného nálezu (pozri mutatis mutandis náhľad sp. zn. IV. ÚS 553/ 06, už citovaný v bode 38 tohto nálezu, bod 40).
42. Z uvedených dôvodov Ústavný súd dospel k záveru, že sporné ustanovenie § 171 ods. 1 písm. c) zákona č. 326 / 1999 Z. z., o pobyte cudzincov v Českej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zmenené a doplnené zákonom č. 161 / 2006 Z. z., je v rozpore s článkom 36 ods. 2 charty, a preto je zrušené dňom uverejnenia tohto zistenia v Zbierke zákonov.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
* Poznámka: Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu, zväzok 33, dokument č. 39
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil č. 47 / 2009 Z. z., o návrhu na zrušenie § 171 ods. 1 písm. c) zákona č. 326 / 1999 Z. z., o pobyte cudzincov v Českej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 161 / 2006 Z. z. |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 13.02.2009 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0