Ústavný súd zistil č. 43 / 2020 Z. z.
Rozhodnutie ústavného súdu z 28. januára 2020, sp. zn.
Platný
Zistený ústavný súd
Verzie znenia:
24.02.2020
43
POKUTY
Ústavný súd
Za republiku
Ústavný súd 28. januára 2020 rozhodol podľa bodu Pl.
nasledujúce:
§ 9 ods. 5 dekrétu ministerstva spravodlivosti č. 177 / 1996 Z. z. o odmene právnikov a odškodnení právnikov za poskytovanie právnych služieb (právne tarify) v znení neskorších predpisov sa vypúšťa slovami "ustanovený Súdnym dvorom podľa práva upravujúceho trestnú zodpovednosť právnických osôb."
Odôvodnenie
Zhrnutie priebehu konania pred ústavným súdom a tvrdenia sťažovateľa
1. Ústavné sťažnosti podľa článku 87 ods. 1 písm. d) Ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava") a článku 72 a nasl. zákona č. 182 / 1993 Zb. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o Ústavnom súde") zaregistrovanom pod sp. zn. III.
2. Ústavná sťažnosť, ako aj ústavná sťažnosť napadnutého rozhodnutia tvrdia, že rozsudkom regionálneho súdu v Ústí nad Labem (ďalej len "okresný súd") zo 17.4.2018 č. 3 T 27 / 2016-1110, Mada Trans, a. s., v likvidácii, bola spoločnosť odsúdená na smrť právnickej osoby a podľa článku 34 ods. 5 zákona č. 418 / 2011 Z. z., o trestnej zodpovednosti a konaní proti nim (ďalej len "zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb"), bola táto spoločnosť označená za opatrovníka, konkrétne za sťažovateľa. Za týchto okolností okresný súd uznesením z 22. októbra 2018 č. 3 T 27 / 2016-1124 udelil sťažovateľovi ako opatrovníkovi odmenu a náhradu konečných nákladov v celkovej výške 16 819 CZK (1. výroková časť) a neakceptoval odmenu a náhradu konečných nákladov vo výške 15 301 CZK (2. výroková časť), pretože na rozdiel od sťažovateľa pochádzala z § 9 ods. 5 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 177 / 1996 Z. z. o poplatkoch právnikov a odškodnení právnikov za poskytovanie právnych služieb (právna tarifa) v znení zmien. § 9 ods. 5 zákona o zákone, ktorým sa upravuje trestná zodpovednosť právnických osôb vymenovaných súdom podľa zákona, ktorým sa spravuje osobitné konanie súdu alebo tribunálu účastníka, ktorého bydlisko nie je známe, ktorý nebol schopný doručiť na známu adresu v zahraničí, ktorá bola postihnutá duševnou chorobou alebo z iných zdravotných dôvodov, sa však nemôže zúčastniť na konaní počas prechodného obdobia alebo ktorý sa nemôže jasne vyjadriť, považovať za tarifnú hodnotu 1 000 CZK. "Krajský súd následne zamietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 141 a nasl. V plnej miere súhlasí s Okresným súdom pri uplatňovaní § 9 ods. 5 zákona o tarifách navrhovateľa na prípad sťažovateľa, ako aj pri oprave rozsahu niektorých sťažností a požadovanej odmeny (ale tieto úpravy nie sú podstatné ani v argumente o sťažnosti).
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ najprv pripomína, že podľa zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb bol vymenovaný za opatrovníka obvinenej obchodnej spoločnosti Mada Trans, a. s. v likvidácii, v trestnom konaní za porušenie pochybenia v súvislosti s údajmi o stave hospodárstva a majetku. Preto tiež navrhol, aby mu bola udelená odmena ako obhajoba v trestných veciach. Oba súdy však rozhodli o poskytnutí odmeny podľa § 7 ods. 2 a § 9 ods. 5 zákona. Namiesto zaplatenia poplatku za jeden úkon právneho servisu podľa § 10 ods. 3 právnej tarify (t. j. sumy 1 000 CZK až 3 100) dostal sťažovateľ odmenu iba 250 CZK za jeden úkon právneho servisu, ktorý považoval za celkom nedostatočný, keďže ako opatrovník právnickej osoby ju účinne bránil. Okrem toho ako opatrovník tvrdí, že má ešte väčšiu zodpovednosť ako advokát (napríklad, musí sa osobne zjaviť na výsluch, nemôže byť nahradený svojím spoločníkom). Činnosť opatrovníka určeného na konanie je v súlade so zákonom č. 85 / 1996 Z. z. o Advokátstve, v znení neskorších predpisov, výkon advokáta (s.ažovateö je teda viazaný nielen pravidlami profesionálnej etiky, ale má rovnakú zodpovednosť a musí byť riadne poistený v rozsahu zákonných povinností). V tejto súvislosti sa sťažovateľ okrem iného odvoláva na zistenie sp. zn. II. Vo svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že súd neuznal náklady na jednu jazdu autom, čo je presnejšie uvedené v ústavnej sťažnosti.
4. Ústavný súd rozsudkom z 24.9.2019 sp. zn. ÚS 4 / 19 (302 / 2019 Z. z.) zrušil časť § 9 ods. 5 zákonnej tarify slovami "bydlisko, ktorého bydlisko nie je známe," ku dňu uverejnenia tohto nálezu v Zbierke zákonov, keďže dospel k záveru, že časť citovaného ustanovenia je v rozpore so zásadou rovnosti v súvislosti s právom na získanie celoživotných dodávok podľa článku 26 ods. 3 charty a právom na právnu pomoc podľa článku 37 ods. 2 charty z dôvodov, ktoré sú podrobne opísané v dokumente. Zároveň dodal, že dôvody neústavnosti uvedené v náleze v sp. zn. Preto, ak všeobecné súdy zistia v iných konaniach, ktoré viedli k tomu, že dôvody neústavnosti sa dotýkajú aj inej časti § 9 ods. 5 zákona, nebudú ho uplatňovať v konkrétnom prípade, pretože podľa článku 95 ods. 1 je ústava viazaná len právom a medzinárodnou zmluvou, ktorá je súčasťou právneho štátu.
5. Tretia komora ústavného súdu sa v predbežnom posúdení ústavnej sťažnosti domnievala, že časť hypotézy § 9 ods. 5 zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb (ďalej len "zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb"), ktorá sa použila v konaní pred Okresným súdom, sp. zn. 3 T 27 / 2016, a ktorá vyústila do konania týkajúceho sa ústavných sťažností navrhovateľa (určeného opatrovníka) zapísaného pod sp. III. ÚS 1251 / 19. Z týchto dôvodov Ústavný súd uznesením z 29.10.2009 sp. zn. III. ÚS 1251 / 19 konania podľa § 78 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., pozastavil a navrhol zrušenie celej časti ústavného súdu.
Pozícia ministerstva spravodlivosti a stanovisko ombudsmana
6. Ústavný súd podľa článku 42 ods. 4 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 77 / 1998 Z. z., zaslal ministerstvu spravodlivosti (ďalej len "ministerstvo") návrh na zrušenie sporného ustanovenia. Ministerstvo nevyužilo príležitosť vyjadriť sa k návrhu.
7. Podľa článku 69 ods. 3 zákona o Ústavnom súde Ústavný súd zaslal žiadosť ombudsmanovi so žiadosťou o komunikáciu, či ide o intervenciu. Ombudsman odpovedal na túto výzvu listom z 9. decembra 2019, v ktorom informoval ústavný súd, že nebude uplatňovať svoje procesné právo podľa § 69 ods. 3 zákona o ústavnom súde a nezasiahne.
Ústne konania
8. V súlade s článkom 44 zákona o ústavnom súde Ústavný súd rozhodol vo veci bez ústneho pojednávania, pretože nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie prípadu.
Ústavné a právne podmienky na prijatie sporného ustanovenia
9. V procese kontroly noriem uvedených v článku 87 ods. 1 písm. b) ústavy musí Ústavný súd najprv preskúmať, či "iné právne predpisy" boli prijaté a vydané ústavne predpísaným spôsobom podľa článku 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde v znení zákona č. 48 / 2002 Z. z.
10. Vyhláška č. 177 / 1996 Z. z., ako aj vyhláška č. 390 / 2013 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška č. 177 / 1996 Z. z., o odmene právnikov a odškodnení právnikov za poskytovanie právnych služieb (právna tarifa), v znení zmien a doplnení ("vyhláška č. 390 / 2013 Z. z."), na základe ktorej sa teraz vykonalo preskúmanie § 9 ods. 5, ministerstvo spravodlivosti bolo začlenené do právnej tarify. Právomoc ministerstiev prijímať právne predpisy na vykonávanie zákona je založená na článku 79 ods. 3 ústavy. Toto ustanovenie ústavy však tiež podlieha právnemu schváleniu a podľa judikatúry ústavného súdu sa toto ustanovenie musí vykladať striktne v tom zmysle, že toto výslovné povolenie musí byť špecifické, jednoznačné a jasné [pozri. nález 21.6.2000 sp. zn. ÚS 3 / 2000 (N 93 / 18 ColLNU 287; 231 / 2000 Zb.)]. Ak je to tak, Ústavný súd skúma, či zákonný zákon vydal štátny orgán oprávnený tak urobiť a v medziach svojej právomoci, t. j. či v rámci výkonu tejto právomoci ÚS 7 / 03 (N 113 / 34 SbNU 165; 512 / 2004 Z. z.) alebo napríklad zistenia 18.8.2004 sp. zn. Pl. ÚS 19 / 13 (N 178 / 71 SbNU 105; 396 / 2013 Sb.).
11. V tomto prípade je právnym orgánom § 22 zákona č. 85 / 1996 Zb. o Advokátstve v znení neskorších predpisov. Odsek 2 tohto právneho predpisu do 3. júna 2002 znie takto: "Metódu určovania odmeny a náhrady advokáta a prípadne jeho výšku stanoví ministerstvo spravodlivosti zákonom. "Boli sme v tom čase na ceste:" Spôsob určenia odmeny a náhrady advokáta alebo jeho výšky stanoví ministerstvo spravodlivosti po predchádzajúcich pripomienkach komory spravodlivosti na základe dekrétu. "Znenia odseku 3 tohto článku sú:" Spôsob určenia odmeny a náhrady škody advokáta, ktorý konal samostatne alebo v spojení s inými advokátmi (odsek 11 ods. 1) alebo prípadne ich výšku určí ministerstvo spravodlivosti po predchádzajúcich pripomienkach komory spravodlivosti na základe dekrétu." Ústavný súd považuje toto povolenie za dostatočne špecifické, jednoznačné a jasné vo svojom následnom znení, na základe ktorého vyhláška č. 390/2013 Zb. ktorý obsahuje napadnutý text bol vydaný. Ak teda ministerstvo tým, že vydalo tento dekrét podpísaný príslušným ministrom spravodlivosti a riadne uvedený v zbierke zákonov, prijalo právne predpisy obsiahnuté v napadnutom ustanovení, urobilo to v medziach ústavy stanovenej jurisdikciou a ústavným postupom.
Výnimka sporného ustanovenia
12. § 9 ods. 5 dekrétu č. 177 / 1996 Z. z., v znení zmien a doplnení (vrátane zistení sp. zn. Pl. ÚS 4 / 19 a sp. zn. Pl. ÚS 22 / 19 zo 14.1.2020 (28 / 2020 Z. z.)) znie (označený tučným písmom, časť navrhovaná na zrušenie): "Pri výkone povinností opatrovníka vymenovaných správnym orgánom strany, zriadeným súdom podľa zákona upravujúceho trestnú zodpovednosť právnických osôb vymenovaných súdom podľa zákona upravujúceho osobitné konanie súdu alebo tribunálu účastníka konania, ktorý nevydal známe bydlisko v cudzej krajine, ktorá bola postihnutá duševnou poruchou alebo nie je schopná vyjadriť 1b), sa považuje za tarifnú hodnotu 1 000 CZK.
(1b) § 29 ods. 3 občianskeho zákonníka."
Hodnotenie ústavného súdu
13. Ústavný súd sa opakovane zaoberal dôležitosťou opatrovníka pri zastupovaní účastníka konania, najmä v súdnom konaní, vrátane postupu kontroly noriem - porovnaj. Dospel k záveru, že diferencovaná odmena zákonodarcu za právnikov ako opatrovníkov týchto účastníkov konania je v rozpore so zásadou rovnosti - najmä vymenovaným zástupcom podľa § 30 zákona č. 99 / 1963 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov (ďalej len "o.s."). Z judikatúry ústavného súdu, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "EDĽP"), ktorý Ústavný súd vyniesol v rozsudku sp. zn. Na druhej strane však ani diferencovaná odmena nemôže byť založená na žiadnych kritériách. Naopak, kritériá, na základe ktorých sa zakladá rozdielne zaobchádzanie s podobnými subjektmi v podobných (alebo dokonca rovnakých) situáciách, musia byť prinajmenšom všeobecne primerané a objektívne. Takéto kritériá však neboli zvolené ako opatrovníci v prípade stanovenia odmeny pre právnikov. Podľa ústavného súdu však § 9 ods. 5 zákona Tarif vychádzal z paušálneho a nepodloženého predpokladu jednoduchosti a menšej finančnej náročnosti zastupovania účastníkov neznámeho pobytu ako opatrovníka (odôvodnenie č. 38 rozsudku vo veci 4 / 19 Pl ÚS).
14. Aj keď sa zistenie sp. zn. pl. ÚS 4 / 19 špecificky týkalo len situácie, keď advokát zastupoval účastníka neznámeho pobytu (pre obmedzenú aktívnu legitimitu v čase odvolanej III. komory ústavného súdu), ústavný súd tu uviedol, že porušenie zásady rovnosti v súvislosti s odmenou môže byť splnené aj pri použití inej časti hypotézy § 9 ods. 5 zákona. Ako už bolo uvedené, v konaní pred súčasnou ústavnou sťažnosťou bol sťažovateľ vymenovaný za opatrovníka obchodnej spoločnosti, ktorá bola odsúdená na trest zrušenia právnickej osoby. Ústavný súd sa domnieva, že aj táto časť hypotézy právneho štátu je založená na nemožnom zjednodušení, ak neexistuje rozumný dôvod na to, aby poručník, ktorý chráni odsúdené právnické osoby, dostal odmenu dvakrát vyššiu, ako napríklad zástupca v súlade s § 30 ° N.
15. Podľa ústavného súdu sa v tomto prípade porušila aj zásada rovnakého zaobchádzania podľa práva na podnikanie a práva na získanie životných prostriedkov podľa článku 26 ods. 1 a 3 Charty (pozri body 18 a nasl., vo forme závislej činnosti, ako je zamestnanec alebo advokát v obchodnej spoločnosti alebo vo forme podnikania, a Ústavný súd chápe právo podnikať ako jednu z možností získať prostriedky na živobytie.
16. Zásah do týchto základných práv treba vnímať aj v súvislosti s právom na právnu pomoc podľa článku 37 ods. 2 charty. Ak zákonodarca určil podstatne nižšiu úroveň odmeny za advokáta ako opatrovníka obvinenej právnickej osoby, ktorá nemá osobu kompetentnú na konanie v trestnom konaní, alebo právnická osoba alebo jej zástupca môžu dokázať, že dokumenty nemožno doručiť (pozri odseky 34 ods. 4 a 5 zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb), zmaril tak prácu zriadených advokátov v takýchto prípadoch zo zastúpenia v iných prípadoch bez primeraného odôvodnenia. Napriek tomu, že ústavný súd nepochybuje o tom, že kvalita právnej služby vykonávanej advokátom nezávisí predovšetkým od výšky poskytnutej odmeny, je tiež potrebné rešpektovať zásadu, že každá osoba má právo na primeranú odmenu za prácu, ktorú vykonala, alebo rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty [článok 28 Charty za analogím, článok 7 písm. a) bod 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach], ktorá má byť v týchto prípadoch rovnocenná.
17. Treba dodať, že nie je nevyhnutné, aby právna pomoc nebola poskytovaná na základe zmluvy, ale na základe rozsudku súdu, a že takéto rozhodnutie je povinnosťou štátu chrániť práva tých, ktorí nemôžu dostatočne brániť svoje vlastné práva. Je nevyhnutné, aby plnenie (alebo plnenie) takejto povinnosti bolo v podstate rovnocenné s poskytovaním právnej pomoci podľa zmluvy a malo by byť primerané vyplateniu odmeny za takúto činnosť.
18. Súvislosť medzi odmenou a úrovňou právnej pomoci, ktorú poskytol Ústavný súd pre stručnú, sa týka najmä zistenia z 13.9.2016 sp. zn. I. ÚS 848 / 16 (N 174 / 82 SbNU 693) a už uvedeného zistenia sp. zn. pl. ÚS 4 / 19. Okrem uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že závery týchto zistení nemožno chápať tak, že správanie obhajcov obhajoby (ktoré v tejto súvislosti zahŕňa výkon väzby) by sa uskutočnilo oddelene od akýchkoľvek etických aspektov a od zásady ich príslušnosti k fungovaniu demokratickej spoločnosti (do ktorej by mali prispievať). Na druhej strane, závery rozsudku Najvyššieho súdu z 21. januára 2015, sp. zn. 33 Cdo. 4495 / 2014, podľa ktorých konanie obhajoby je špeciálna obchodná činnosť, ktorá je nielen upravená zákonom, ale je výrazne upravená štátnymi predpismi. Podľa nich nesmie byť advokát najmä zmenšovať dôstojnosť právneho štátu povinný dodržiavať pravidlá profesionálnej etiky a pravidlá hospodárskej súťaže, a to ani v prípade, že sa môže rozhodnúť, že advokát je povinný poskytovať právne služby svojmu určenému klientovi v konkrétnom prípade bezplatne alebo za zníženú odmenu. Uplatňovanie obhajoby je preto skutočne špeciálna činnosť silne ovplyvnená všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a predstavami o tom, čo je morálne a čo už nie. Na druhej strane je obhajoba stále navrhnutá ako služba poskytovaná (primeraná) odmena, aj keď štát nezaručuje dosiahnutie zisku, pozri zistenie z 22. októbra 2013 sp. zn. Skutočné plnenie morálnej správnosti (vrátane plnenia zisku) však môže byť podľa názoru ústavného súdu spojené s otázkou odmeňovania posudzovaných opatrovníkov, okrem iného, ak ich adresáti práv a povinností príslušnej právnej úpravy (právnici) považujú za spravodlivú a právnu pomoc za zníženú odmenu alebo bez nároku na ňu, najmä na základe vlastného rozhodnutia. Úlohou štátu je čo najviac prispievať k prirodzenej prijateľnosti pravidiel, a to aj zrušením ustanovení ústavného súdu, ktoré nie sú v súlade s ústavným poriadkom.
Záver
19. Ústavný súd z uvedených dôvodov konštatuje, že ak zákonodarca stanovil nižšiu odmenu, ktorú má dostať advokát ako opatrovník právnickej osoby zriadenej súdom podľa zákona upravujúceho trestnú zodpovednosť právnických osôb, porušil zásadu rovnosti (článok 1, článok 3 ods. 1 charty) podľa práva na podnikanie a práva na získanie finančných prostriedkov na svoje životné potreby dielami podľa článku 26 ods. 1 a 3 charty. Preto podľa § 70 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., Ústavný súd rozhodol zrušiť sporné slová v ustanovení § 9 ods. 5 zákona k dátumu uverejnenia tohto zistenia v zbierke zákonov.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil č. 43 / 2020 Z. z., o návrhu na zrušenie § 9 ods. 5 dekrétu č. 177 / 1996 Z. z., o odmene advokátov a odškodnení právnikov za poskytovanie právnych služieb (právna sadzba), v znení zmien a doplnení |
|---|---|
| Typ predpisu | Zistený ústavný súd |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 24.02.2020 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0