Ústavný súd zistil č. 43 / 2001 Zb.

Návrh zamietnutý.

Skupina 17 senátorov parlamentu Českej republiky predložila 5. apríla 2000 podľa článku 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde (ďalej len "zákon o ústavnom súde") návrh na zrušenie článku I ods. 4 zákona č. 37 / 2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 125 / 1997 Z. z. o odpade v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o odpadoch"). Napadnutá časť zákona je podľa odvolateľov v rozpore s článkom 3 ods. 1, článkom 4 ods. 1, 2 a 4 a článkom 11 ods. 5 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta").

Tento návrh chápe ústavný súd (podľa ustálenej judikatúry) ako návrh na zrušenie príslušnej časti zákona č. 125 / 1997 Z. z. o odpade v znení zmien a doplnení (zmeny a doplnenia), to znamená aj v ustanoveniach, ktoré obsahuje zákon o novom odpade a ktorých vyššie uvedené časti boli zmenené a doplnené zmenou a doplnením. V tejto súvislosti sa len stručne odvoláva na svoje porovnateľné rozhodnutia prijaté v minulosti, ktorých jadro spočíva v tom, že zmena a doplnenie zákona nemá vlastnú normatívnu existenciu.

Návrh skupiny senátorov na zrušenie tejto časti zákona je odôvodnený takto:

Zákon o odpade je navrhnutý podľa zásady, že za zber komunálneho odpadu, triedenie, zhodnocovanie a zneškodňovanie je v plnej miere zodpovedný obec. Podľa odvolateľov pozmeňujúci a doplňujúci návrh zmierňuje a oslabuje zodpovednosť obce tým, že povoľuje obci zaviesť poplatok za nakladanie s komunálnym odpadom, ktorý by obec mohla vyberať na základe paušálnej sadzby, bez ohľadu na to, či je daňovník integrovaný do komunálneho systému odpadového hospodárstva určeného obcou, alebo zabezpečuje jeho likvidáciu mimo tohto systému.

Žalobcovia tvrdia, že povolenie obce zaviesť a vyberať komunálny poplatok za odpad možno považovať za právne povolenie na zavedenie nového poplatku. Ak by sa s ním zaobchádzalo rovnako ako s inými povinnými poplatkami, muselo by sa zahrnúť do existujúceho systému daní a poplatkov. Povolenie uvedené v novele zákona o odpade a celá konštrukcia poplatku sú však z tohto hľadiska chybné, pretože poplatok za komunálny odpad neobsahuje všetky atribúty tohto povinného odvodu. V súlade s uplatniteľným systémom daní a platieb každý novozavedený poplatok zahŕňa určenie základu poplatku, jeho výšky, poplatkov, spôsobu účtovania, rozpočtového určenia príjmov z poplatkov a sankcie za nedodržanie. Nariadenie obsiahnuté v spornej časti aktu neobsahuje všetky atribúty poplatku a v prípade tých, ktoré obsahuje, možno pochybovať o tom, že sú správne alebo presné. Práve v tomto prípade sú žiadatelia v rozpore s článkom 4 ods. 1, 2 a 4 a článkom 11 ods. 5 charty.

Odvolatelia okrem toho tvrdia, že sporná časť zákona nerozlišuje medzi tým, či je fyzická osoba definovaná ako daňovník ("fyzická osoba, ktorej činnosť vytvára komunálny odpad") zapojená do systému, ktorý obec zriadila na likvidáciu komunálneho odpadu. Na rozdiel od pôvodného nariadenia sporná časť zákona nedáva fyzickým osobám produkujúcim komunálny odpad právnu možnosť vzdať sa dane tým, že preukáže, že odpad použili sami alebo ho sami zneškodnili.

Takisto tvrdia, že výška poplatku nie je odvodená od skutočného objemu komunálneho odpadu, ale má sa určiť podľa nesprávnych a nepresných kritérií, t. j. podľa počtu a objemu kontajnerov alebo počtu užívateľov bytu. Podľa žalobcov bude takéto opatrenie demotivatívne a v dôsledku toho sa môže považovať za porušenie článku 7 ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava"). Podľa odvolateľov sporné nariadenie tiež výrazne znižuje zodpovednosť obcí za úsporu a racionalizáciu nakladania s komunálnym odpadom. Zavedenie týchto poplatkov by bolo paušálne opatrenie bez ohľadu na to, či daňoví poplatníci používajú komunálny systém odpadového hospodárstva určený obcou.

Na účely preskúmania návrhu ústavný súd požiadal o vyjadrenie poslaneckej komory a senátu parlamentu Českej republiky v súlade s oddielom 69 zákona o ústavnom súde.

Komora zástupcov vo svojich pripomienkach uviedla, že zákon č. 37 / 2000 Zb. bol v tejto inštitúcii prerokovaný ako House Press č. 229. Návrh predložila skupina členov v máji 1999 a jeho cieľom bolo podľa dôvodovej správy reagovať na situáciu na základe ročných skúseností s uplatňovaním zákona o odpadoch v sektore nakladania s komunálnym odpadom. V praxi sa niektoré z ťažkostí javili ako najproblematickejšia časť zákona, ktorým sa riadi platba za zber, triedenie a likvidáciu komunálneho odpadu ako zmluvná, v podstate cena, ktorú platia fyzické osoby obci. Najmä vo veľkých mestách a obciach subjekty, ktoré bez zmluvy využívali systém zberu a zberu zavedený obcou. Podľa dôvodovej správy sa v zmene a doplnení ustanovuje možnosť zaviesť miestny systém zberu, zberu, zberu, triedenia, zhodnocovania a zneškodňovania komunálneho odpadu, vrátane nakladania so stavebným odpadom, všeobecne záväzným dekrétom a tiež vyberať poplatok za komunálny odpad. Táto možnosť umožňuje definovať maximálnu výšku poplatku v oddiele 10 ods. 5 zákona o odpadoch, ktorá sa spracováva podobným spôsobom ako niektoré iné miestne poplatky, kde obce môžu tiež určiť svoju úroveň podľa miestnych podmienok a vždy v medziach stanovených zákonom. Pokiaľ ide o návrh na zrušenie časti samotného aktu, komora zástupcov uviedla, že podľa jej názoru návrh neobsahuje jasné právne argumenty na posúdenie veci z ústavného právneho hľadiska, skôr obsahuje faktické argumenty alebo rozdielne právne stanoviská k legitímnosti riešenia problému komunálneho odpadu. Odvolatelia neboli celkom jasne informovaní o tom, čo považovali za rozpor s chartou alebo ústavou, a argument je založený na úrovni, ktorá je fakticky technickejšia ako právna. Komora zástupcov vyjadrila názor, že zákonodarca konal v súlade s platným ústavným postupom a že prijatý zákon nie je v rozpore s ústavou, ústavným poriadkom alebo právnym poriadkom Českej republiky. Ponechal však na Ústavnom súde preskúmanie ústavnosti príslušných ustanovení v kontexte návrhu a vydanie príslušného rozhodnutia.

Senát vo svojich pripomienkach uviedol, že pochybnosti o ústavnosti poplatku zavedeného novelou zákona o odpade boli vznesené aj v konaní senátu. Pri diskusii o zákone sa zistilo, že zahrnutie nového komunálneho odpadu do zákona o odpadoch nespadá v plnej miere do súčasného systému spoplatňovania. Podľa článku 14 ods. 1 písm. h) zákona č. 367/1990 Z. z. o obci (obecná prevádzkareň), v znení zmien a doplnení, sú samostatné právomoci obce a určenie druhov miestnych poplatkov a ich sadzieb všeobecne záväzné vyhláškou. Podľa článku 16 ods. 2 zákona č. 367 / 1990 Z. z. musia byť tieto všeobecne záväzné dekréty v súlade so zákonmi a všeobecne záväznými zákonmi vydanými orgánmi ústrednej štátnej správy na ich vykonanie. Osobitný zákon, ktorým sa upravujú druhy a výšky poplatkov, ktoré môže obec v rámci samostatného rozsahu pôsobnosti všeobecne záväzného dekrétu regulovať, je zákon č. 565 / 1990 Z. z. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o miestnych poplatkoch"). Úprava poplatkov v samostatnej jurisdikcii obce, bez ohľadu na konkrétny názov poplatku, vždy spĺňa miestne charakteristiky poplatkov. Okrem toho nezaradenie poplatku za komunálny odpad do zákona o miestnych poplatkoch nie je odôvodnené žiadnym konkrétnym dôvodom. Okrem toho senát vo svojich pripomienkach uviedol, že charta uvedená v článku 4 ods. 1 stanovuje, že povinnosti môžu byť uložené iba zákonom a v rámci jeho obmedzení a článku 11 ods. 5 Charta stanovuje túto zásadu takým spôsobom, že dane a poplatky môžu byť uložené len zákonom. Na základe toho senát dospel k záveru, že obmedzenia určitého druhu poplatku, t. j. jeho výška, musia byť stanovené zákonom. Pri určovaní druhu poplatku a sadzieb môže obec rozhodnúť prostredníctvom všeobecne záväzného dekrétu, ktorý z druhov poplatkov stanovených zákonom sa bude vyberať na jeho území, pričom sadzba sa stanoví len do maximálnej výšky stanovenej zákonom. Z tohto dôvodu možno najmä ustanovenia § 10 ods. 5 novely zákona o odpadoch považovať za nedostatočné, keďže neexistuje žiadny osobitný limit výšky uloženého poplatku, ale len predpokladaná prahová hodnota, ktorá je spojená s očakávanými oprávnenými nákladmi obce vyplývajúcimi zo schémy komunálneho odpadového hospodárstva. Osobitná maximálna suma preto bude závisieť okrem iného od nákladov, ktoré musí subjekt účtovať na zber, zber, triedenie alebo zneškodňovanie odpadu. Táto štruktúra poplatkov nezahŕňa žiadne iné potrebné atribúty poplatkov, ako napríklad splatnosť alebo dôvody na zníženie alebo vzdanie sa poplatku s cieľom zmierniť alebo odstrániť tvrdosť a podmienky oslobodenia.

Senát prerokoval návrh novely zákona o odpadoch na svojom 12. zasadnutí druhého funkčného obdobia 10. decembra 1999. Po rozsiahlej diskusii tento návrh zamietol, pretože našiel ústavné nedostatky v jeho diskusii, s ktorými nemohol súhlasiť.

Bez výzvy ústavného súdu bolo predložené aj stanovisko zástupcov obcí, ktorí sa stretli 4. mája 2000 na pracovnom stretnutí k návrhu. Uviedol, že nesúhlasí s návrhom zrušiť túto časť zákona o odpadoch. Nesúhlasí s námietkou, že zmena zákona o odpade neobmedzuje výšku poplatku a nie je jasne stanovený základ jeho výpočtu. Podľa ich názoru je oddiel 10 ods. 5 novely zákona o odpadoch dostatočne špecifický pri stanovení maximálnej výšky poplatku. Každá obec musí schváliť poplatok vo forme všeobecne záväzného dekrétu a bolo by nezodpovedné predpokladať, že obecná rada bude účtovať obyvateľom vyšší poplatok, ktorý nezodpovedá skutočným nákladom. Obce budú v skutočnosti naďalej financovať nakladanie s komunálnym odpadom zo svojich rozpočtov. Sú plne spokojní s metódou stanovenia výšky poplatku ustanovenou v novele zákona o odpadoch, pretože obyvateľom každej obce sa môže poskytovať iná škála služieb a rôzne sumy poplatku musia odrážať napríklad vzdialenosť skládok odpadu od obce, náklady na skladovanie odpadu na skládkach atď. Zástupcovia obcí tiež vzniesli výhrady proti tvrdeniu, že sa zavádza paušálny poplatok, či a do akej miery daňoví poplatníci využívajú komunálny odpad určený obcou. Okrem formy kapitalizácie tvrdili, že úprava obsiahnutá v zákone umožňuje stanoviť poplatok okrem formy kapitalizácie napríklad na objem zberného plavidla v závislosti od počtu zberných plavidiel atď. Skúsenosti obcí, ktoré zaviedli kapitalizačný poplatok, sú také, že čistota obce sa zvýšila po jej zavedení. Okrem toho zástupcovia obcí uviedli, že v zmene zákona o odpade sa ustanovuje, že správa poplatku bola vykonaná obcou, a tvrdili, že ustanovenia všeobecného zákona sa nemôžu zaoberať metódou zberu a zrelosti poplatku, tieto otázky možno riešiť len všeobecne záväzným dekrétom. Zástupcovia obcí vzniesli veľkú námietku voči tvrdeniu, že zmena zákona o odpade neumožňuje fyzickej osobe rozhodnúť sa pre likvidáciu odpadu v súlade s inými pravidlami, ako sú pravidlá stanovené vo všeobecne záväznej vyhláške obce, čím sa obmedzuje jedno zo základných práv občanov - právo zvoliť si pri využívaní služieb a zaobchádzaní so svojím majetkom. Uviedli, že predchádzajúce nariadenie viedlo k tomu, že občania sa vyhli používaniu systému zberu odpadu, ktorý zriadila obec s nárokmi, ktoré vážne spochybnili opodstatnenosť tohto postupu. Zástupcovia obcí predložili ďalšie pripomienky, ktoré sa však už netýkajú konkrétnych bodov návrhu, ale vo všeobecnosti obhajujú zmeny a doplnenia prijaté zákonom o odpadoch. Poukázali tiež na to, že je potrebné, aby Ústavný súd zvážil možné dôsledky právneho prerušenia, keď viaceré obce už v súlade so zmenou zákona o odpadoch často nezvratne zmenili systém úhrady a zrušili predchádzajúce zmluvné vzťahy s fyzickými osobami alebo vlastníkmi nehnuteľností.

Senát 10. decembra 1999 návrh zákona zamietol. Komora zástupcov následne 18. januára 2000 v znení zmien a doplnení prijala návrh zákona v súlade s článkom 47 ods. 1 ústavy. Dňa 3. februára 2000 prezident republiky vykonával svoje právomoci podľa článku 50 ústavy a vrátil zákon komore zástupcov, ktorá svojím uznesením z 22. februára 2000 zachovala zákon. Toto uznesenie bolo uverejnené v Zbierke zákonov pod č. 38 / 2000 Z.z. a zákon bol uverejnený pod č. 37 / 2000 Z.z.

Pôvodné spracovanie komunálneho odpadu a odmena za zber, triedenie a likvidáciu komunálneho odpadu boli obsiahnuté v oddieloch 9 a 10 zákona o odpadoch. Podľa tohto nariadenia by sa systém zberu komunálneho odpadu, triedenia, zhodnocovania a zneškodňovania mohol upraviť všeobecne záväzným dekrétom v rámci svojej vlastnej právomoci; úprava môže zahŕňať systém nakladania so stavebným odpadom. Od fyzických osôb sa vyžaduje, aby zbierali, triedili a prevážali komunálny odpad oddelene od dátumu stanoveného vyhláškou na spracovanie v rámci systému za predpokladu, že nepreukázali, že ho sami použili alebo sami zneškodnili v súlade so zákonom. Spôsob dokazovania sa opäť riadil všeobecne záväzným dekrétom. S cieľom podnikať v oblasti nakladania s komunálnym odpadom na území obce bol vždy potrebný súhlas príslušnej obce, v ktorom sa stanovili aj podmienky, za ktorých by sa takýto súhlas mohol udeliť. O schválení sa rozhodlo v správnom konaní. Náhrada za zber, triedenie a zneškodňovanie komunálneho odpadu bola poskytnutá ako cena za tieto činnosti zodpovedajúce osobitným právnym predpisom (zákon č. 526 / 1990 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov). Pôvodcovia komunálneho odpadu, ktorí na základe písomnej dohody využívali systém zberu a triedenia komunálneho odpadu, zaplatili cenu dohodnutú po dohode s obcou. Platba za zber, triedenie a likvidáciu komunálneho odpadu bola príjmom obce a z tohto príjmu obec zaplatila náklady na triedenie, triedenie, triedenie, zhodnocovanie a likvidáciu komunálneho odpadu.

Zákon č. 37 / 2000 Z. z. zmenil zákon o odpadoch a návrh sporných ustanovení § 9 a 10. Táto zmena zákona o odpade zmenila a doplnila uvedené právne predpisy. Obec alebo príjemca teda môže nakladať s komunálnym odpadom na území obce na základe písomného súhlasu obce. Právomoc obce prispôsobovať miestny zber, zber, triedenie, zhodnocovanie a zneškodňovanie komunálneho odpadu vrátane nakladania so stavebným odpadom zostala vo svojej právomoci prostredníctvom všeobecne záväzného dekrétu. Zároveň však táto vyhláška upravuje výšku poplatku za zber, zhodnocovanie a likvidáciu vrátane spôsobu, akým sa vyberá. Toto nariadenie zahŕňa zmenu existujúceho prístupu k platbe za likvidáciu komunálneho odpadu, keď nové právne predpisy prešli z pôvodnej ceny za službu na formu poplatku. V nových právnych predpisoch sa tiež stanovuje povinnosť fyzických osôb odstraňovať odpad na miestach určených na tento účel a zbierať, triediť a prepravovať komunálny odpad oddelene od dátumu stanoveného všeobecne záväzným mestským dekrétom o zhodnocovaní alebo zneškodňovaní odpadu v rámci systému vytvoreného obcami. V zmenenom a doplnenom oddiele 10 zákona o odpadoch sa ďalej vymedzuje poplatok za komunálny odpad. Obec môže prostredníctvom všeobecne záväzného dekrétu stanoviť a vyberať poplatok za komunálny odpad pochádzajúci z jej územia, pričom zodpovednosť nesie každá fyzická osoba, ktorej činnosť vzniká komunálny odpad. Novela zavádza koncept platcu poplatkov, ktorý je vlastníkom alebo správcom budovy alebo nehnuteľnosti, kde vzniká komunálny odpad, a ktorý účtuje poplatok komunálneho odpadu jednotlivým daňovým poplatníkom, a pravidlá úpravy cien služieb spojených s prenájmom bytu sa uplatňujú mutatis mutandis na túto distribúciu. Platca a platiteľ môžu za určitých podmienok zapadnúť. V nových právnych predpisoch sa ďalej stanovuje, že správu poplatku vykonáva obec. Ak poplatok nie je zaplatený včas alebo v správnej výške, obec účtuje poplatok prostredníctvom platby. V § 10 ods. 5 zákona o odpade sa stanovuje maximálna výška poplatku, ktorý má obec účtovať na základe odhadovaných oprávnených nákladov vyplývajúcich z režimu nakladania s komunálnym odpadom a pridelených jednotlivým daňovým poplatníkom podľa počtu a objemu kontajnerov na zneškodnenie jednotlivých nehnuteľností alebo počtu užívateľov bytov a pri zohľadnení úrovne klasifikácie takéhoto odpadu. Poplatok môže odrážať aj náklady na prenájom kontajnerov na likvidáciu. Obecný poplatok za odpad je príjmom obce.

Odvolatelia uvádzajú, že ako hlavný dôvod návrhu na zrušenie vymedzenej časti zákona, zmena a doplnenie zmierňuje a oslabuje zodpovednosť obce za zber, triedenie, zhodnocovanie a zneškodňovanie komunálneho odpadu tým, že povoľuje obci zaviesť poplatok za nakladanie s komunálnym odpadom, ktorý by obec mohla zbierať na základe paušálnej sadzby, či je daňovník integrovaný do systému, alebo zabezpečuje zneškodňovanie odpadu mimo tohto systému.

Ústavný súd sa domnieva, že zmena vo výstavbe komunálneho odpadu, dokonca aj vo forme poplatku, je zodpovednosťou štátu a je legitímna, ako aj definícia zóny spoplatňovania za príslušný poplatok. Podľa názoru ústavného súdu určenie širokej škály komunálnych poplatkov za odpad je odôvodnené predovšetkým verejným záujmom o ochranu životného prostredia pred znečistením odpadom. Od všetkých fyzických osôb, v ktorých činnosti vzniká komunálny odpad, sa vyžaduje, aby sa zahrnuli do samospráv zaručených prostriedkov likvidácie komunálneho odpadu. Skutočnosť, že životné prostredie (jeho ochrana a starostlivosť) sa stáva základnou prioritou pre každú spoločnosť, možno nie je potrebný komplexnejší argument. Obec garantovala a prevádzkovala systém zberu, likvidácie atď. komunálneho odpadu, predpokladá environmentálne vhodné postupy a narúša ich v čo najmenšom rozsahu. Pravdaže, predchádzajúce právne predpisy sa tiež odvolali na priateľský a ekologický spôsob likvidácie komunálneho odpadu, ale ak by sa táto činnosť vykonávala ako platená služba, mohla by byť vylúčená z organizovaného zberu osôb, ktorým sa inak podarilo zneškodniť odpad. Ústavný súd sa na rozdiel od predloženého návrhu domnieva, že zmenené a doplnené nariadenie naopak posilňuje zodpovednosť obce za komunálny odpad tým, že je povinné zabezpečiť zber a zneškodňovanie všetkého komunálneho odpadu na jej území a neprenáša zodpovednosť na iné orgány. Určite by bolo možné (a pravdepodobne veľmi široko) diskutovať o environmentálnych prístupoch, či už ich nazývame liberálne alebo konzervatívne, a to aj v oblasti odpadového hospodárstva, ale v zásade treba povedať, že každý prístup, ktorý zachraňuje prírodu, je legitímny a fakticky správny. Prístup zvolený sporným pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom nepochybne nesie tento charakter.

Druhá skupina námietok odvolateľov spočíva v výhradách, pokiaľ ide o spôsob a rozsah vymedzenia komunálneho odpadu v zmenenej a doplnenej právnej úprave, ak odvolatelia tvrdia, že právne nariadenie neobsahuje úpravu všetkých atribútov dane, aby sa podľa článku 11 ods. 5 charty zistilo, že poplatok je stanovený na základe zákona.

Zo slova "uložiť" v charte možno vyvodiť záver, že ústavné právo označuje dane a poplatky za objektívne rovnocenné z hľadiska verejného práva.

Novelou zákona o odpade sa zaviedli nové opatrenia na úhradu komunálneho odpadu vo forme komunálneho poplatku za odpad (ďalej len "daň"), ktorý stanovuje obec v rámci svojej vlastnej právomoci a ktorý spravuje a prijíma obec. Podľa tejto špecifikácie možno dospieť k záveru, že nový druh miestneho poplatku je stanovený v zmenenom a doplnenom znení zákona o odpadoch.

Miestne poplatky upravuje zákon č. 565 / 1990 Z. z. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. Oddiel 1 tohto zákona obsahuje zoznam poplatkov, ktoré môžu obce vyberať, a rôzne druhy poplatkov, ich predmet úpravy, osoby povinné zaplatiť poplatok, ďalej je uvedená maximálna sadzba každého poplatku. V tomto zákone sa stanovujú aj ďalšie všeobecné otázky, t. j. sankcie za nezaplatenie poplatkov načas alebo na správnej úrovni, časové lehoty, v rámci ktorých možno posúdiť nezaplatené poplatky, orgán obce, aby ustanovil zavedenie poplatkov všeobecne záväzným dekrétom, v ktorom sa stanovia podrobnosti výberu poplatkov, osobitná sadzba poplatkov, povinnosť oznamovania poplatkov, splatnosť, oslobodenie od poplatkov a akékoľvek oslobodenie od poplatkov. Vo všeobecnosti je orgán obce na zníženie alebo zrušenie poplatkov takisto za predpokladu, že je to potrebné na zmiernenie alebo odstránenie tvrdosti v osobitných prípadoch. Subsidiárne uplatňovanie zákona č. 337 / 1992 Z. z. o správe daní a daní v znení neskorších predpisov ("zákon o správe daní a daní") je ustanovené v tomto zákone.

Na posúdenie prípadu je tiež potrebné pripomenúť článok 14 ods. 1 písm. h) zákona č. 367 / 1990 Z. z. v znení zmien a doplnení, ktorý stanovuje, že vymedzenie druhov miestnych poplatkov a ich sadzieb podľa osobitného zákona s odkazom na zákon o miestnych poplatkoch patrí do samostatnej jurisdikcie obce.

Z týchto ustanovení vyplýva, že novela zákona o odpade zaviedla nový druh poplatku, ktorý sa svojím charakterom podobá miestnemu poplatku, ale nemôže byť zahrnutý do zákona o miestnych poplatkoch z dôvodu taxatívneho zoznamu druhov miestnych poplatkov. Novela samotného zákona o odpade túto otázku nezmenila, t. j. zákon o miestnych poplatkoch ju priamo neovplyvnil. Otázkou je, či zmenu zákona o odpade v oddiele o obecnom poplatku za odpad možno považovať za nepriamu zmenu zákona o miestnych poplatkoch. Podľa názoru ústavného súdu to však nie je ani nepriama zmena zákona o miestnych poplatkoch, pretože okrem určenia, že správca poplatkov je samosprávou, a možnosť obce upraviť poplatok za komunálny odpad všeobecne záväzným dekrétom nie je zahrnutá do novely zákona o miestnych poplatkoch. Z toho istého dôvodu nie je možné určiť subsidiárne uplatňovanie zákona o miestnych poplatkoch, hoci ústavný súd konštatuje, že táto téma bola ponúknutá na jasnejšie a organizačnejšie začlenenie do zákona o miestnych poplatkoch.

V zákone o odpade v príslušných ustanoveniach (oddiely 9 a 10) sa vymedzuje najmä právomoc obce upraviť tento poplatok všeobecne záväzným dekrétom, v ktorom možno určiť výšku poplatku vrátane spôsobu, akým sa vyberá, samospráva určuje ako správca poplatku, definuje rozpočtové určenie príjmu z poplatku, definuje daňovníka, predmet dane a základ dane, ako aj pravidlá určovania sadzby poplatku.

Ústava v článku 2 ods. 4 stanovuje, že každý občan môže robiť to, čo nie je zákonom zakázané, a nikto nesmie byť nútený robiť to, čo zákon neukladá. Podobné ustanovenie je obsiahnuté v článku 2 ods. 3 charty, v ktorom sa uvádza v článku 4 ods. 1 charty, ak sa ustanovuje, že povinnosti sa môžu uložiť len na základe práva a v rámci jeho obmedzení a len pokiaľ ide o základné práva a slobody. V súvislosti s daňami a poplatkami je vhodné uviesť článok 11 ods. 5 charty, v ktorom sa stanovuje, že dane a poplatky môžu byť uložené iba zákonom. V záujme dodržiavania základného práva zakotveného v charte musia byť daňové a daňové povinnosti a podmienky ich vytvorenia založené na zákone. V právnych predpisoch, ktoré možno odvodiť z teoretických analýz, sa musia určiť požiadavky vzťahu poplatkov, tzv. prvky poplatku, predmet poplatku, základ dane, výška poplatku, oslobodenie od dane, splatnosť poplatku a sankcie za nedodržanie povinnosti poplatku. Predmetom dane ako subjektívneho záväzku osoby voči štátu je právna norma správania, správania alebo správania osôb. Právny dôvod (názov) dane je uvedený osobitným zákonom a na jeho základe sa prijíma aj záväzok osoby voči štátu. Daňová povinnosť vzniká splnením určitých právnych skutočností, podmienok, ktoré vedú k právnemu právu na zdanenie zo strany štátu (obec) a k zodpovednosti osoby (daň). Daň má vykonateľný charakter (podľa zákona sa vyberá), zákon presne definuje skutočnosti, ktoré určujú daňový záväzok, výšku a dobu splatnosti. Na rozdiel od dane však daň predstavuje hotovostné transakcie, ktoré sa nevyberajú ako náhrada za individuálnu výhodu.

V súvislosti s vymedzením základu poplatku a jeho sadzby môžu vzniknúť určité pochybnosti v súvislosti so špecifickou metódou upravenou týmito atribútmi poplatkov. Špecifickosť tohto poplatku spočíva v tom, že hoci sa určuje počtom a objemom kontajnerov na zneškodnenie odpadu alebo počtom užívateľov bytov, vytvára dojem, že poplatok je zaplatený pevnými sumami (t. j. určitou sadzbou), základom, na ktorom sa poplatok zakladá, je cena za poskytnuté služby, pretože poplatok sa vypočíta na základe očakávaných oprávnených nákladov obce vyplývajúcich zo schémy komunálneho odpadového hospodárstva. Pojem predpokladané oprávnené náklady obce vyplývajúce z režimu nakladania s komunálnym odpadom nie je presne vymedzený zmenou zákona o odpadoch, ale vzhľadom na povahu takto stanoveného základu ho nemožno presne vymedziť. Samotná obec vo svojich pripomienkach pripúšťa, že tieto náklady sa môžu značne líšiť, čo môže ovplyvniť množstvo skutočností mimo samotnej obce (napr. náklady na subjekt, ktorý na základe písomného súhlasu obce bude spracovávať komunálny odpad). V tejto súvislosti však maximálna výška poplatku nemôže byť stanovená jednoducho a v jednotnej výške, pretože nie je možné tak urobiť vzhľadom na jeho konštrukciu (čo jednoducho nemožno určiť inak).

V zmene a doplnení zákona o odpade v § 10 ods. 3 sa ustanovuje, že správu dane vykonáva obec, ktorá ju zaviedla na svojom území, a to aj z hľadiska zákona o zdaňovaní a správe poplatkov. Článok 1 ods. 2 zákona stanovuje právo orgánu, ktorému zodpovedá správa dane alebo poplatku (v tomto prípade obec) prijať opatrenia potrebné na správne a úplné určenie, určenie a plnenie daňových povinností, najmä právo požadovať od daňových subjektov, posúdiť, vyberať, účtovať, vymáhať alebo kontrolovať ich dodržiavanie zákona o správe daní a poplatkov na určitej úrovni a v stanovenom čase. V zákone o správe daní a poplatkov sa zároveň vymedzujú povinnosti daňovníkov v súvislosti s plnením ich poplatkových povinností, splatnosťou a vykonateľnosťou. Zákon o správe daní a daní tiež stanovuje sankcie za nedodržanie poplatkových povinností a umožňuje využiť Ústav remisie v prípade ich nedodržania. Najmä ustanovenia uvedené v šiestej časti zákona o správe daní a poplatkov sa môžu uplatňovať na poplatky (jeho atribúty). rozhodnutia prijaté v tejto oblasti podliehajú súdnemu preskúmaniu podľa § 244 a nasl. Podľa názoru ústavného súdu je preto možné dospieť k záveru, že uplatňovanie zákona o správe daní a poplatkov dcérskou spoločnosťou je upravené zákonom aj v teórii ostatných atribútov dane, aby bolo možné dospieť k záveru, že poplatok za komunálny odpad je určený na základe zákona, čím spĺňa požiadavku článku 11 ods. 5 charty.

Ústavný súd nepovažoval sporné ustanovenia zákona o odpadoch za v rozpore s ústavným právom alebo medzinárodnou zmluvou podľa článku 10 ústavy, a preto zamietol návrh skupiny senátorov.