Ústavný súd zistil č. 4 / 2022 Zb.
Ústavný súd zistil zo 7. decembra 2021 sp. zn.
Platný
Zobrazeno prvních 200 z celkem 367 ustanovení tohoto předpisu.
Zobrazit celý předpis →
Pro stažení celého znění použijte tlačítko Stáhnout výše.
4
POKUTY
Ústavný súd
Za republiku
Ústavný súd rozhodol pod sp. zn.
nasledujúce:
I. Odsek 9 ods. 4 druhého zákona č. 94 / 2021 Z. z. o núdzových opatreniach v prípade vypuknutia choroby COVID-19 a o zmene a doplnení niektorých súvisiacich právnych predpisov sa zrušuje slovami "návratná finančná pomoc."
II. Zvyšok sa zamieta.
Odôvodnenie
Vymedzenie predmetu úpravy
1. Ústavný súd dostal 24. marca 2021 návrh od skupiny senátorov, podľa ktorého senátor Jan Horník (ďalej len "žiadateľ"), podľa § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 182 / 1993 Z. z., o Ústavnom súde, ktorým odvolateľka žiadala zrušenie zákona č. 94 / 2021 Z. z., o núdzových opatreniach v prípade epidémie COVID-19 a o zmene niektorých súvisiacich zákonov (pre ktoré bolo označenie "pandemickým právom" (ďalej len "ústava") vložené do laickej aj odbornej verejnosti, ktorá nie je úplne presná, ale je taká rozšírená, že ústavný súd ho bude naďalej prijímať) podľa článku 87 ods. 1 Ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava"). Odvolateľ zároveň požiadal o predbežné preskúmanie návrhu podľa § 39 zákona o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Zb.
2. Návrh bol formulovaný ako alternatíva (alebo správne možná - poznámka ústavného súdu), ako žiadal odvolateľ po Ústavnom súde o zrušenie celého pandemického zákona pre ústavný chybný priebeh legislatívneho procesu a v prípade, že ústavný súd nedodrží tento návrh, požiadal o zrušenie ustanovení prvého odseku 9 ods. 2 pandemického zákona a prvého odseku 9 ods. 4 pandemického zákona.
3. Ústavný súd prijal 1. augusta 2021 zmenu a doplnenie návrhu odvolateľa v prípade nedodržania jeho návrhu na zrušenie pandemického práva ako celku za údajné nedostatky legislatívneho procesu, okrem zrušenia ustanovení § 9 uvedeného v odseku 2 a zrušenia § 2 ods. 2 písm. a) až f) pandemického práva a slov "3 000 CZK" v § 10 ods. 2 písm. a) ," 1 000 000 000 CZK" v § 11 ods. 2 písm. b), "500 000 CZK" v § 11 ods. 2 písm. c) ," 4 000 CZK" v § 11 ods. 3 a "1000 CZK" v § 11 ods. 2.
4. Keďže hlavný návrh je zameraný proti celému pandemickému právu a proti jeho možnému návrhu len proti jeho časti, Ústavný súd sa domnieva, že návrh je zameraný proti celému pandemickému právu, pričom časť, ktorej sa týka prípadný návrh, sa bude riešiť osobitne.
Dodržiavanie procesných predpokladov pred ústavným súdom
5. Žiadateľ sa usiluje o zrušenie pandemického zákona. Návrh na zrušenie zákona alebo jeho individuálnych ustanovení podľa článku 87 ods. 1 písm. a) ústavy je podľa článku 64 ods. 1 písm. b) zákona o Ústavnom súde v spojení s článkom 88 ods. 1 ústavy oprávnený predložiť skupinu najmenej 17 senátorov. Súčasnú žiadosť predložila skupina 22 senátorov a senátorov, ktorú všetci potvrdili svojimi podpismi na dokumente, ktorý predniesol ústavný súd právnym zástupcom odvolateľa.
6. Návrh preto predkladá aktívne legitímny orgán a spĺňa aj ďalšie všeobecné procesné požiadavky podľa oddielov 34 a 35 zákona o Ústavnom súde, ako aj osobitné procesné podmienky pre konanie o návrhu na zrušenie zákonov a iných právnych predpisov podľa oddielov 66 a 67 zákona o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Zb. Ústavný súd sa preto zaoberal návrhom z vecného hľadiska a posudzoval ho a rozhodol o ňom bez nariadenia ústnej časti konania, keďže nevykonal dôkazy v zmysle § 44 prvého zákona o ústavnom súde v znení zmien a doplnení a od pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
7. Návrh na zrušenie zákona o pandemickom zákone bol doplnený aj návrhom na predbežné pojednávanie o veci podľa § 39 zákona o ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., o ktorom Plenum nepovažoval za potrebné rozhodovať samostatne, keďže bol implicitne udelený. Okrem toho skoršie rozhodnutie o návrhu nebolo možné, pretože s cieľom zachovať procedurálnu rovnosť ho odvolateľka predĺžila viac ako štyri mesiace po tom, ako zaslala svoj pôvodný návrh, ktorý je v podstate rovnocenný s novým, de facto samostatným návrhom na zrušenie časti právnej úpravy, ktorý vyžadoval takýto procesný prístup ústavného súdu voči účastníkom konania a vedľajším účastníkom konania, najmä pokiaľ ide o dĺžku lehoty na odpoveď odvolateľa, ako keby to bol skutočne nový návrh.
Tvrdenia odvolateľa a iné pripomienky
8. Odvolateľ podrobne vysvetlil svoj návrh a Parlament poslancov a senát ako účastníci konania a vláda ako účastníci výzvy ústavného súdu. Ombudsman informoval ústavný súd, že nevyužil svoje právo zasiahnuť podľa § 69 ods. 3 zákona o ústavnom súde v znení neskorších predpisov.
Tvrdenia odvolateľa
9. Autor pôvodne opisuje opakované predĺženie stavu núdze podľa ústavného zákona č. 110 / 1998 Z. z. o bezpečnosti Českej republiky, zmeneného a doplneného ústavným zákonom č. 300 / 2000 Z. z. (ďalej len "ústavný zákon o bezpečnosti") od 30. septembra 2020 so zámerom Komory zástupcov pri prijímaní Pandemic Act na dosiahnutie zrušenia stavu núdze. V deň pred nadobudnutím účinnosti pandemického zákona však bola opäť vyhlásená núdzová situácia podľa článku 6 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti, ale stav pandemického núdzového stavu podľa § 1 ods. 3 pandemického zákona bol vyhlásený v čase paralelného podania ústavnej sťažnosti (núdzová situácia sa skončila 12. apríla 2021 - poznámka Ústavného súdu). Podľa odvolateľa právne predpisy prijaté na riešenie konkrétnej krízovej situácie nemôžu obmedzovať ústavne garantované základné práva a slobody vo väčšej miere ako ústavné právo o bezpečnosti v spojení so zákonom č. 240 / 2000 Z. z. o krízovom riadení a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Crisis Act) v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon Crisis Act"). Podľa odvolateľa je teda náhrada škody spôsobenej prijatím výnimočných opatrení neprimerane obmedzenejšia v dôsledku pandemického práva.
10. Odvolateľ namieta na jednej strane proti celému pandemickému právu, pretože sa domnieva, že pravidlá legislatívneho postupu boli porušené takým spôsobom, aby predstavovali jeho protiústavnosť, a v prípade, že ústavný súd z tohto dôvodu nezruší celé pandemické právo, odvolateľ žiada zrušenie jeho individuálnych ustanovení uvedených v odsekoch 2 a 3 vyššie, keďže podľa jeho rozsudku tieto ustanovenia obmedzujú škodu spôsobenú výnimočnými opatreniami podľa pandemického zákona spôsobom nezlučiteľným s ústavným poriadkom, konkrétne článkom 5 a 6 ústavného zákona o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor"), článkom 26 ods. 2, článkom 4 ods. 2, článkom 4 Charty základných práv (ďalej len "charta Charty"), článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a základných práv (ďalej len "dohovor"), článkom 26 ods. 2, článkom 4 ods. 2, článkom 4 ods. 2, článkom 1 a 2, článkom 2 a 2, článkom 2 a článkom 2 a článkom 2 a článkom 2 a článkom 2 a článkom 2 a článkom 2 a článkom 2 a článkom 2 a článkom 2 a článkom 2 ods. 2 tohto dohovoru:
A) Námietky voči deficitom ústavných právnych predpisov
11. Odvolateľ po prvé poukazuje na to, že vláda predložila takmer rovnaký návrh zákona, ako je pandemický zákon, už v máji 2020 (House Press 859), o ktorom sa diskutovalo v rámci riadneho legislatívneho procesu a vláda ho ani nestiahla v deň predloženia návrhu, ktorý je teraz predmetom skúmania. Vláda však navrhla prerokovať návrh zákona o pandemickom zákone v stave legislatívnej naliehavosti, o ktorom predseda poslaneckej komory rozhodnutím č. 96 z 15. februára 2021 a v súlade s článkom 99 ods. 2 zákona č. 90 / 1995 Z. z. o rokovacom poriadku poslaneckej komory rozhodol, že návrh poslaneckej komory sa prerokuje na krátkom vypočutí, ktoré sa tiež uskutočnilo, a tento návrh schválila komora zástupcov 18. februára 2021 a postúpila Senátu 19. februára 2021.
12. Podľa odvolateľa nebol stav legislatívnej naliehavosti riadne odôvodnený. Vláda pritom mala dostatočné právne nástroje na riešenie situácie, ktorú jej poskytla vyhlásená a opakovane predĺžená núdzová situácia, ako aj zákon č. 258 / 2000 Z. z. o ochrane verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých súvisiacich zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o ochrane verejného zdravia"). Pokiaľ ide o predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu, odvolateľka dospela k záveru, že týmto neoprávneným preskúmaním návrhu pandemického práva v stave legislatívnej naliehavosti došlo k vážnemu porušeniu pravidiel legislatívneho procesu, predchádzaniu racionálnej diskusii a kritike, predloženiu alternatív atď.
13. Odvolateľ sa tiež definuje vo vzťahu k spôsobu, akým senát prerokúva návrh zákona o pandémii. Návrh bol v ňom predložený príslušným výborom 19. februára 2021, o ktorom už diskutovali príslušné výbory a plenárne zasadnutie senátu, ktoré ho 24. februára 2021 vrátili do poslaneckej komory. Zákon o pandemickom práve bol preto prerokovaný Senátom len štyri dni po jeho prikázaniach, ktoré zahŕňali víkend. To sa stalo mimo skrátené rokovania podľa článku 118 zákona č. 107 / 1999 Z. z., o rokovacom poriadku senátu, v znení zákona č. 172 / 2004 Z. z., (ďalej len " rokovací poriadok senátu") a ani vláda nepožiadala o takéto konanie. Menšina senátu nesúhlasila s týmto postupom a požiadala, vzhľadom na závažnosť návrhu zákona o pandémii na štandardnú diskusiu, keďže vláda oznámila vyhlásenie o mimoriadnej situácii bez ohľadu na osud predmetného návrhu. Väčšina návrhov senátu zlyhala. Organizačný výbor pôvodne stanovil lehotu na prerokovanie návrhu zákona do 21. marca 2021.
14. S podporou bývalej judikatúry ústavného súdu odvolateľka tiež tvrdí, že konanie poslaneckej komory a senátu bolo v rozpore s článkom 1 ods. 1, článkami 5 a 6 ústavy a článkom 22 charty.
B) Námietka proti obmedzeniu náhrady vyplývajúcej z príčinnej súvislosti s mimoriadnymi opatreniami podľa pandemického zákona
15. Odvolateľ vychádza zo zásad uvedených v článku 2 ods. 3 a 4 ústavy, pričom sa odvoláva na svoje tvrdenie proti napadnutým ustanoveniam § 9 pandemického zákona, aby sa od demokratického právneho štátu vyžadovalo výkon verejnej moci ako služby všetkým občanom a aby sa nástroje výkonu verejnej moci neuplatňovali na úkor fyzických a právnických osôb. Podľa odvolateľa sú podmienky na zachovanie základných parametrov štátu, a to aj na úkor práv jednotlivcov, definované v zákone o ústavnej bezpečnosti. Núdzový štát vyhlásený podľa zákona o ústavnej bezpečnosti je podľa autora vážnejší ako stav pandemickej mimoriadnej situácie podľa § 1 ods. 3 zákona o pandemickom zákone a zákona o ústavnej bezpečnosti v spojení s oddielom 36 zákona o kríze stanovuje priaznivejšie podmienky na náhradu škody spôsobenej jednotlivcom núdzovými opatreniami ako pandemický zákon o náhrade škody spôsobenej výnimočnými opatreniami.
16. Odvolateľ sa preto domnieva, že by sa mali uplatňovať podmienky náhrady podľa zákona o pandemickej situácii, ktoré sú pre jednotlivcov menej výhodné ako podmienky náhrady podľa ústavného zákona o bezpečnosti v spojení s krízovým zákonom.
17. Odvolateľ tiež stručne analyzuje podstatu ústavných právnych záruk vlastníctva podľa článku 11 charty a dospel k záveru, že kompenzačné opatrenia podľa článku 9 pandemického zákona nespĺňajú podmienky na vyvlastnenie alebo povinné obmedzenie vlastníckych práv podľa článku 11 ods. 4 charty a článku 1 dodatkového protokolu k dohovoru. Na rozdiel od oddielu 9 zákona o pandemickom práve v kontexte režimu núdzového aktu podlieha nútené obmedzenie vlastníckych práv peňažnej náhrade bez ďalšieho obmedzenia a podľa odvolateľa rozsah tejto náhrady nemožno obmedziť uložením dodatočných podmienok. Okrem toho sa v § 36 ods. 1 stanovuje plná povinnosť náhrady škody vyplývajúcej z krízových opatrení. Na druhej strane je kompenzácia podľa § 9 pandemického zákona obmedzená, čo je podľa autora protiústavné. Odvolateľ tiež zdôrazňuje, že časť práva vlastniť majetok podľa článku 11 ods. 1 Charty je tiež legitímnou dôverou nadobudnutia.
18. Odvolateľ vidí ústavný deficit systému náhrad podľa oddielu 9 Pandemic Act a z hľadiska hospodárskych práv zaručených článkom 26 charty. Odvolateľ pripúšťa, že tieto práva môžu byť zákonom obmedzené podľa článku 26 ods. 2 charty a že sa na ne možno odvolávať len v medziach zákona podľa článku 41 charty, ale domnieva sa, že aj napriek tomu systém kompenzácie podľa § 9 pandemického zákona porušuje samotnú povahu týchto práv v rozpore s článkom 4 ods. 4 charty. Výnimočné opatrenia ustanovené v oddiele 2 pandemického zákona umožňujú obmedziť samotnú podstatu hospodárskych práv na určité obdobie. Ak toto výnimočné obmedzenie, ktoré povolili verejné orgány, nie je sprevádzané úplnou kompenzáciou, odvolateľ to považuje za porušenie článku 26 charty.
19. Podľa odvolateľa zodpovednosť štátu za výkon verejnej moci nemôže byť obmedzená výlučne na zodpovednosť štátu za nezákonné alebo nesprávne rozhodnutie ustanovené v zákone č. 82 / 1998 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným konaním a o zmene a doplnení zákona č. 358 / 1992 Z. z. o notároch a ich činnosti (notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, ale aj na zodpovednosť za právny postup výkonných orgánov, ktorý obmedzuje základné práva. Odvolateľ tiež v týchto prípadoch tvrdí, že rozsah náhrady podľa článku 36 ods. 3 charty nemôže byť obmedzený ani zákonom vydaným podľa článku 36 ods. 4 charty a že odmietnutie zásady úplnej náhrady súdnym rozhodnutím je v rozpore s článkom 11 charty.
20. Odvolateľ sa domnieva, že článok 9 ods. 2 druhého pandemického zákona a článok 9 ods. 4 pandemického zákona vylučujú náklady vzniknuté v súvislosti so získaním alebo používaním ochranných, umývacích, čistiacich alebo dezinfekčných zariadení a znižujú rozsah náhrad za dotácie, návratnú finančnú pomoc a inú pomoc poskytnutú v súvislosti s riadením pandemickej choroby COVID-19 spôsobenú rozšírením koronavirus SARS-CoV-2 ("pandemic") alebo vplyvom výnimočných opatrení podľa pandemického zákona.
21. S cieľom znížiť škody spôsobené návratnou finančnou pomocou odvolateľka uvádza, že touto pomocou sú finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, štátne finančné aktíva alebo národný fond, ktoré sa poskytujú bezúročným fyzickým a právnickým osobám s cieľom zmierniť účinky pandémie a príjemca pomoci je povinný ich vrátiť. Zníženie rozsahu náhrady podľa oddielu 9 zákona o pandemickej finančnej pomoci pre odmietnutie znamená, že štát zníži náhradu o sumu, ktorú poskytol poškodenej osobe, ale poškodená strana je povinná vrátiť ju štátu po určitom čase. Nakoniec je poškodená osoba zbavená tejto sumy ako náhrada podľa oddielu 9 Pandemic Act.
22. Odvolateľ sa domnieva, že prevod dôkazného bremena skutočnosti, že škode nemožno zabrániť alebo zabrániť, je samostatným dôvodom protiústavného charakteru systému náhrad podľa § 9 pandemického zákona. Podľa odvolateľa má zodpovednosť štátu v situáciách, keď nie je schopný poskytnúť individuálne subjektívne práva na ochranu vyplývajúce z bežnej normy zaručenia základných práv a slobôd objektívny charakter, t. j. zodpovednosť v dôsledku toho. Štát nesmie podľa autora preniesť riziko týchto dôsledkov v prípade núdzových opatrení podľa pandemického zákona na poškodených.
23. Nakoniec odvolateľka pripomenula, že ministerstvo vnútra zamietlo všetky žiadosti o náhradu škody podľa zákona o mimoriadnych udalostiach v súvislosti s núdzovou situáciou na jar roku 2020 s celkovým počtom viac ako 400 žiadostí v celkovej výške viac ako 5 mld. CZK. To vyplýva aj z listu ministra vnútra Jana Hamáčka prezidentom parlamentných politických strán. Podľa odvolateľa to na jednej strane znázorňuje prístup vlády k odškodneniu poškodených osôb a na druhej strane skutočnosť, že neexistovala žiadna "alanština nárokov" a obava, že vláda odôvodňovala potrebu obmedziť náhradu škody v pandemickom zákone.
24. Odvolateľ tiež zdôrazňuje z hľadiska zásady prvoradosti ústavného výkladu pred vyhladením právneho predpisu alebo jeho individuálneho ustanovenia, že aj keď krízové situácie v núdzových situáciách a v núdzových situáciách pandémie môžu byť založené na prednostnom uplatňovaní systému náhrad podľa núdzového aktu, toto by nebolo možné po zrušení núdzového štátu.
Predĺženie návrhu z 1.8.2021
25. Vo svojom procedurálnom podaní z 1. augusta 2021 odvolateľ navrhol zrušiť aj oddiel 2 ods. 2 písm. a) až f) pandemického zákona a vybrané ustanovenia o výške pokút za trestné činy uvedené v oddieloch 10 a 11 pandemického zákona. Toto rozšírenie návrhu je svojím cieľom a argumentom de facto úplne samostatným návrhom na zrušenie toho istého zákona, ale keďže s cieľom predložiť návrh podľa § 64 ods. 1 zákona o ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 83 / 2004 Z. z., nie je stanovená žiadna lehota, Ústavný súd vzal na vedomie predĺženie bez toho, aby považoval za potrebné začať samostatné konanie.
(A) Vybrané výnimočné opatrenia
26. Odvolateľ vidí neústavnosť vybraných výnimočných opatrení podľa § 2 ods. 2 písm. a) až f) pandemického zákona v rozpore so zásadou zákonnosti a v rozpore so zásadou proporcionality.
27. Porušenie zásady zákonnosti podľa odvolateľa spočíva v tom, že nariadenie napadnutých výnimočných opatrení nezabezpečuje presnosť, istotu a predvídateľnosť pravidiel, ako to vyžaduje článok 1 a článok 2 ods. 3 a 4 ústavy, ako aj článok 2 ods. 2 a 3 charty. Toto nariadenie neumožňuje orgánu verejného zdravia určiť obsah právomocí orgánu verejného zdravia prijať osobitné núdzové opatrenia alebo zabezpečiť ich dôsledné a rovnaké uplatňovanie vo všetkých prípadoch a nemožno z nich vyvodiť ani právne obmedzenia obmedzení základných práv a slobôd. Podľa odvolateľa teda zákonodarca konal v rozpore s článkom 4 ods. 4 charty.
28. Podľa odvolateľa je teda sporné nariadenie príliš široké a nejasné, neimplementuje a už nešpecifikuje ústavné obmedzenia základných práv a slobôd na ochranu verejného zdravia. Rozsah a spôsob obmedzenia týchto základných práv a slobôd nemožno určiť v sporných núdzových opatreniach ani prostredníctvom všeobecne uznávaných interpretačných metód. Hoci výkladová príručka môže byť účelom tejto úpravy, metódu a rozsah obmedzenia nemožno špecifikovať, úžitkový aspekt nemôže predstavovať jediné kritérium na určenie vecnej pôsobnosti orgánu verejného zdravia. Zákonodarca sa tak vzdal svojej právomoci a bezdôvodne ho prenechal výkonnému riaditeľovi, čím vytvoril priestor na schválenie žiadosti zo strany správneho orgánu.
29. Hoci odvolateľka uvádza, že preskúmanie právneho predpisu v tomto konaní umožňuje, aby odôvodnenie bolo založené len na abstraktných ústavných argumentoch, a nie na skutočných účinkoch zákona, dodáva jedným dychom, že uplatnenie želaní správnych orgánov už bolo jasne preukázané v praxi, čo je zjavné aj z kritiky praxe ministerstva zdravotníctva pri uplatňovaní postupu Najvyššieho správneho súdu. Odvolateľ odkazuje na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu, ktorými sa zrušil značný počet núdzových opatrení alebo ich častí, ktoré vydalo ministerstvo zdravotníctva v prípade neexistencie hmotnej právomoci alebo nedodržania požiadavky na odôvodnenie opatrenia v rozsahu, ktorý vyžaduje pandemické právo.
30. Odvolateľ preto dospel k záveru, že nedostatky v týchto opatreniach, ktoré zistil Najvyšší správny súd, sú priamym dôsledkom neistoty pandemického zákona, čo je zjavným dôsledkom prekonania pojednávania pri jeho prijatí a vylúčenia extrémnej kritiky horúčkovitého tlaku na jeho prijatie. Pôvodný zámer riešiť pandemickú krízu bez potreby výnimočného stavu, v ktorom bola dosiahnutá väčšina politickej dohody, sa teda nedosiahol, a preto prijatý text zákona nezodpovedá skutočnej vôli politickej väčšiny.
31. V súvislosti s touto námietkou odvolateľka dodáva, že má základnú výhradu k časovému rozsahu pôsobnosti pandemického zákona. Medzinárodná zdravotnícka organizácia vyhlásila 11. marca 2020 koronárnu pandémiu. Český zákonodarca predpovedá, že pandemické právo sa bude uplatňovať až do 28. februára 2022, čo je mimoriadne nezvyčajný prístup, ktorý podľa všetkého naznačuje, že zákonodarca je v porovnaní s celým radom možných situácií, ku ktorým môže dôjsť od 1. marca 2020 (sic! - pravdepodobne od 1. marca 2022), ktorý však nemožno objektívne predvídať. Skutočnosť, že "zákon sa zavrie" bez ohľadu na to, aká epidemická situácia nájde Česká republika alebo Európska únia a celý svet, úplne podkopáva význam, ale aj legitímnosť práva ako celku a vyprázdňuje jeho deklarovaný účel.
32. Na podporu svojich predbežných záverov žalobkyňa odkazuje na zistenia ústavného súdu sp. zn. pl. ÚS 44 / 03 z 5.4.2005 (N 73 / 37 ColLNU 33; 249 / 2005 Z. z.), sp. zn. ÚS 16 / 93 z 24.5.1994 (N 25 / 1 SbNU 189; 131 / 1994 Z. z.) a sp. zn. Pl. ÚS 2 / 08 z 23.4.2008 (N 73 / 49 SbNU 85; 166 / 2008 Z. z.).
33. Okrem toho odvolateľ považuje sporné nariadenie § 2 ods. 2 písm. a) až f) pandemického zákona za nediskriminačné. Týka sa nálezu sp. zn. Obsahom tejto námietky je však v podstate len rozdelenie neurčitej námietky, keďže odvolateľka nesúhlasí s tým, že rozsah obmedzení alebo zákazov povolených sporným nariadením nie je v žiadnom prípade špecifikovaný ani obmedzený, a preto sa správnym orgánom udeľujú právomoci, ktoré nerešpektujú brzdový systém a váženie ako podstatný prvok právneho štátu. Odvolateľ pripomína, že pri diskusii o návrhu zákona niektorí senátori už poukázali na nevhodnosť nariadenia zvoleného na zamýšľaný účel a doslova reprodukujú časti svojho nesúhlasu.
34. Odvolateľ tiež opakuje námietku proti neústavnosti pandemického práva v dôsledku chýb v legislatívnom procese, ale iba inými slovami opakuje vyššie uvedené a zosumarizuje v časti III.1.A).
B) K vybraným horným hraniciam pokút za trestné činy
35. Odvolateľ poukazuje na to, že regulácia správnych sankcií za trestné činy v oddieloch 10 a 11 zákona o pandemickom práve je veľmi užitočná pre správne orgány a podľa viacerých senátorov a expertov v oblasti trestného práva je výška možných pokút stanovená drakonickým právom. Podľa odvolateľa môžu byť zjavne neprimerané alebo presahujúce hranice likvidácie majetku dotknutých osôb. Podľa odvolateľa má pandemický zákon úplne voľný priestor pre správne orgány v oblasti pokút za predmetné priestupky, čím umožňuje, aby sa im páčili. Rozhodujúce skutočnosti pre správne tresty, ako aj určité výšky pokút by mali byť aspoň stanovené v rámci na právnej úrovni, na ktorú odvolateľ odkazuje vo veci samej.
36. Odvolateľ považuje za zjavne neprimerané zohľadniť výšku pokút v "hornom limite," a to aj v súvislosti s akoukoľvek nefunkčnosťou. Nezdá sa, že by správny orgán nemohol uložiť relatívne vysokú pokutu za prvé, aj keď vážne porušenie pandemického zákona. Hoci sporné ustanovenia neobsahujú "nižšiu hranicu" uložených sankcií, neexistuje dostatočný právny limit pre intervenčné správne orgány, ako napríklad na zmiernenie výšky pokút.
Pripomienky ostatných účastníkov konania a vedľajších účastníkov konania, replika odvolateľa a zmena a doplnenie žiadosti zo 6.12.2021
37. Ústavný súd poslal návrh podľa článku 69 zákona o ústavnom súde v znení neskorších predpisov ostatným účastníkom konania a vedľajším účastníkom konania a vyzval ich, aby sa k nemu vyjadrili.
A) Vyjadrenie poslaneckej komory
38. Komora poslancov v súlade so zavedenou ústavnou praxou ponechala posúdenie súladu pandemického práva s ústavným poriadkom na Ústavnom súde a len zhrnula priebeh legislatívneho procesu pri predkladaní návrhu pandemického práva a jeho prediskutovaní s parlamentnou komorou. Zákon o pandemickom práve bol uverejnený v zbierke zákonov 26. februára 2021 pod č. 94 / 2021 Z.z. Návrh predložila vláda komore zástupcov 15. februára 2021 a rozoslala ho v ten istý deň ako Parlament poslancov č. 1158 / 0, v ktorom znenie sporných ustanovení oddielu 9 ešte neobsahovalo. Na žiadosť vlády predseda poslaneckej komory vyhlásil rozhodnutím č. 96 legislatívnu núdzovú situáciu a 15. februára 2021 rozhodol, že návrh bude prerokovaný na krátkom vypočutí s vynechaním prvého čítania a nariadil, aby ho prerokoval Výbor pre zdravie, ktorý o ňom rokoval na zasadnutí 17. februára 2021, a odporučil, aby uznesenie (slečna č. 1158/1) prerušilo vypočutie, kým ho neprerokujú zástupcovia všetkých politických strán.
39. Druhé čítanie návrhu zákona sa uskutočnilo 18. februára 2021 a v rámci podrobnej rozpravy bolo poslancom predložených niekoľko pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov ako dokument Parlamentu 7543. Napadnuté ustanovenia obsahovali komplexný pozmeňujúci a doplňujúci návrh pána Jana Hamáčeka, ktorý bol zaslaný ako House Document č. 7529 a v jeho pôvodnom znení, bol zaradený do časti 8 návrhu. Novela pána Iva Vondraka však obsahovala účinné znenie § 8 pandemického zákona, čo viedlo k tomu, že sporné ustanovenia sa presunuli do § 9 návrhu pandemického zákona. Ďalšia zmena a doplnenie neobsahovala úpravu úpravy náhrady.
40. Tretie čítanie sa konalo aj 18. 2. 2021 a návrh schválil pán Jan Hamáček, ako aj ostatné pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, pričom 132 poslancov z 167 poslancov hlasovalo proti nemu. Dňa 19. februára 2021 komora zástupcov predložila návrh zákona o senáte, ktorý ho prerokoval na svojom 6. zasadnutí 24. februára 2021 a vrátil pozmeňujúce a doplňujúce návrhy komore zástupcov. Parlament poslancov na svojom 88. zasadnutí 26. februára 2021 hlasoval o návrhu zákona s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi senátu a prijal ho. Prezident republiky podpísal Pandemický zákon a v ten istý deň, ako ho podpísali iní príslušní ústavní úradníci, bol zaslaný do publikácie v zbierke zákonov a vyhlásený pod č. 94 / 2021.
41. Predĺženie návrhu z 1. augusta 2021 sa vyjadrilo vo svojich pripomienkach poslaneckej komory prostredníctvom svojho predsedu rovnakým spôsobom ako pôvodný návrh, a to zhrnutím legislatívneho procesu, so skutočnosťou, že sporné ustanovenia § 2 pandemického zákona boli súčasťou pôvodného vládneho zákona a neviedli k žiadnym zmenám v priebehu legislatívneho procesu, a že právne predpisy týkajúce sa trestných činov sa našli aj v pôvodnom vládnom zákone, ale nie v rozpise trestných činov s rôznou úrovňou pokút pre komerčné fyzické a právnické osoby na jednej strane a pre iné fyzické osoby na strane druhej.
B) Vyhlásenie senátu
42. Podobne Senát, ktorý opísal priebeh prezentácie a diskusie o návrhu pandemického zákona v Senáte, nasledoval vo svojich pripomienkach. Po žiadosti poslaneckej komory bol návrh nariadený uznesením 44 Organizačného výboru ako senátna tlač č. 46, aby prediskutoval Výbor pre zdravie a ústavné právo a stanovil im lehotu do stredy 24. februára 2021 do 13.00 hod. Organizačný výbor 23. februára 2021 uznesením č. 46 schválil návrh na doplnenie 6. schôdze senátu vo svojom 13. funkčnom období, o ktorom sa rokovalo aj 24. februára 2021. Tieto dva výbory odporučili, aby senát vrátil návrh zákona do poslaneckej komory so zmenami a doplneniami, konkrétne do Výboru pre zdravie uznesením č. 21 a do ústavného právneho výboru uznesením č. 29. Hlasovaním č. 3 na tomto zasadnutí, návrh senátora Ing. Jan Horník, aby vyradil senátor Press č. 46 z programu 6. zasadnutia v 13. funkčnom období senátu, nebol prijatý, pretože bolo zvolených iba 14 senátorov zo 76.
43. Vo svojom mene predseda vlády požiadal senát, aby prerokoval návrh na pandemický akt skráteným spôsobom, proti ktorému vystúpil podpredseda senátu Jiří Růžiček, podľa ktorého by Senát nemal dovoliť vláde a poslaneckej komore, aby sa zapojili do skráteného aktu, aby sa návrh a prípadné pozmeňujúce a doplňujúce návrhy mohli prediskutovať včas a slušne. Senát rozhodol pozitívne pri hlasovaní 5 o návrhu na skrátené rokovania, pričom 48 senátorov z 76 zaň hlasovalo. V priebehu rozpravy nebol predložený návrh na schválenie zákona o pandémii, ako bol predložený senátu, a návrh pána Jaroslava Doubravu na zamietnutie návrhu nebol prijatý. Po podrobnej diskusii v rezolúcii č. 117 na základe hlasovania č. 24 senát vrátil návrh na pandemický zákon komore poslancov s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi navrhnutými po dohode Výborom pre zdravie a Ústavným právnym výborom, z ktorých žiadna sa netýkala úpravy náhrady škody, ktorá teda zostala vo forme pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov schválených poslaneckou komorou. 58 prítomných senátorov a senátorov bolo proti, aby vrátili návrh zákona do poslaneckej komory.
44. Senát ďalej uviedol, že počas diskusie o návrhu zákona sa uskutočnila široká diskusia, najmä pokiaľ ide o potrebu a dodržiavanie ústavných zásad, a zopakoval obsah základných aktov odporcov zákona (najmä senátori Jaroslav Chalupski, Jaroslav Doubrava a Lukáš Wagenknecht), vyjadrujúc pochybnosti o koncepcii pandemického práva, ako aj senátori a senátori, ktorí videli nedostatky v návrhu, ale mali určitý priestor na jeho prijatie, alebo niektoré zmeny a doplnenia (Jiří Čunek, Miloš Vyšl, Martin Čičíčíček, Miroslavíčková Něcová). Najmä senátori a senátori Jan Hurník, Petr Štěpánek, Miloš Horská a Lukáš Wagenknecht mali výhrady k rýchlosti legislatívneho procesu. V diskusii o obmedzení odškodnenia hovoril najmä senátor Lukáš Wagenknecht, ktorý navrhol nahradiť pojem škody pojmom ujma.
45. Na rozšírenie návrhu z 1. augusta 2021 senát prostredníctvom svojho predsedu postúpil svoje pripomienky k pôvodnému návrhu v priebehu legislatívneho procesu. Okrem svojich predchádzajúcich pripomienok napadnuté ustanovenia obsiahnuté v oddieloch 2, 10 a 11 pandemického zákona upresňujú, že ústavný právny výbor odporučil, aby sa návrh pandemického zákona vrátil do poslaneckej komory so zmenami a doplneniami, ktoré okrem iného znížili hornú hranicu trestu za porušenia podľa pandemického zákona na polovicu a spôsobili zvýšenie trestu pri opätovnom prijímaní príslušných trestných činov. Okrem toho pripomienky senátu obsahujú stručné zhrnutie diskusie o predmetných ustanoveniach, ku ktorým niektorí senátori kritizovali a nesúhlasili, najmä s rozsahom povinností, ktoré pandemické právo umožňuje uložiť, a s drakonicitou pokút; Na druhej strane iní senátori poukázali na to, že pokuty, ktoré pandemické právo umožňuje uložiť, sú totožné s tými, ktoré umožňuje zákon o verejnom zdraví. V pripomienkach senátu sa ďalej zdôrazňuje, že ani návrh ústavného právneho výboru, ani zmeny a doplnenia týkajúce sa ustanovení § 2 pandemického zákona Senát neprijal.
C) Pripomienky vlády
46. Vo svojich pripomienkach vláda najprv stručne opísala okolnosti predloženia návrhu pandemického zákona Komore zástupcov. Ministerstvo zdravotníctva predložilo tento návrh vláde 15. februára 2021 a udelilo výnimku z vykonávania medzirezortného komentačného postupu, z vykonávania posúdenia regulačného vplyvu (RIA) a z diskusie o legislatívnej rade vlády. Vzhľadom na to, že zákon je potrebné prijať čo najskôr, navrhovateľ navrhol začatie zdĺhavej diskusie o návrhu zákona v stave legislatívnej naliehavosti podľa oddielu 99 rokovacieho poriadku poslaneckej komory v znení zmien a doplnení a podľa oddielu 118 rokovacieho poriadku senátu. Podľa názoru predsedu legislatívnej rady vlády pripojeného k návrhu boli podmienky pre toto skrátené konanie splnené z dôvodu pandémie a potreby účinného riadenia navrhovanými nástrojmi. Tento návrh bol schválený vládou 15. februára 2021 rezolúciou č. 162, v ktorej predseda vlády pod vedením vlády požiadal predsedov poslaneckej komory a senátu, aby tento návrh prediskutovali v skrátenom vypočutí.
47. Vo svojich pripomienkach vláda ďalej spochybnila tvrdenia odvolateľky týkajúce sa nedostatkov legislatívneho procesu a systému náhrad podľa oddielu 9 pandemického zákona. Po prvé, vláda rozhodla proti odvolateľovi a tvrdila, že podmienky legislatívnej naliehavosti neboli splnené. S podporou judikatúry ústavného súdu vyhlásila, že vada neústavnosti nevyvoláva žiadne pochybnosti, pokiaľ ide o dôvod stavu legislatívnej naliehavosti, ale keď sa podstatné jadro demokratickej parlamentnej diskusie týka pozícií samotných dlžníkov, vyhlásenie stavu legislatívnej naliehavosti súvisí s objektívnou vážnou situáciou vyžadujúcou okamžitú reakciu, komora zástupcov má širokú mieru voľnej úvahy, veľký stupeň konsenzu je dôležitý a najlepším dostupným orgánom na posúdenie existencie takejto situácie je vláda. Vláda už považuje existenciu pandémie za legitímny dôvod na diskusiu o návrhu zákona v stave legislatívnej naliehavosti, ako to potvrdil ústavný súd v rozhodnutí strany pl. ÚS 21 / 20 z 8.12.2020 (29 / 2021 Z. z.) a Najvyšší správny súd v rozsudku zo 14.3.2021 č. Vláda sa odvolala aj na predchádzajúce zistenia ústavného súdu, v ktorých bola do troch dní v rokovacej sále vyzvaná diskusia o zákonoch a deväť dní v senáte.
48. Vláda sa na záver ústavného súdu odvolala na konštatovanie, že dôvod skrátenej diskusie bol narušený návrhom podobného zákona, ktorý bol predtým predložený, vo svojom stanovisku, že táto skutočnosť neznamená neústavný stav legislatívnej naliehavosti.
49. Podľa vlády sa v rokovacej sále zástupcov dosiahla široká zhoda, pokiaľ ide o trvanie legislatívnej mimoriadnej situácie pred diskusiou o 86. zasadnutí, na ktorom bol zahrnutý návrh zákona o pandémii, 148 z 151 prítomných poslancov hlasovalo 2 a 133 zo 167 poslancov prítomných vo hlasovaní 9 s cieľom splniť podmienky návrhu zákona o pandémii. Bol to teda taký široký konsenzus, ktorý je dostatočný v zmysle judikatúry ústavného súdu, pretože zodpovedá takzvanej kvalifikovanej väčšine potrebnej na prijatie ústavného práva.
50. Námietka odvolateľa, že naliehavá diskusia v senáte sa uskutočnila bez toho, aby o ňu vláda požiadala, bola zodpovedaná oznámením, že podľa stenografa šiesteho senátu, ktorý sa konal 24. februára 2021, predseda senátu RNDr. Miloš vyhlásil, že predseda vlády požiadal senát v mene vlády listom z 9. a 15. februára 2021 o prejednanie výtlačkov senátu č. 44, 46 a 47 v krátkom vypočutí podľa článku 118 rokovacieho poriadku senátu. Senát hlasoval o Senate Press č. 46 (t. j. návrh Pandemic Act) na skrátenom pojednávaní a schválil ho 48 hlasmi zo 76. Podľa článku 118 ods. 3 rokovacieho poriadku senátu musí byť návrh zákona, ktorý je predmetom skráteného pojednávania, zahrnutý do zasadnutia, ktoré sa začne najneskôr 10 dní po predložení návrhu zákona senátu, a preto nebolo možné prediskutovať návrh zákona až do zasadnutia senátu 17. marca 2021, ako to požadoval odvolateľ.
51. Pokiaľ ide o ústavné požiadavky na rokovanie o návrhu zákona v skrátenom konaní podľa rokovacieho poriadku senátu, vláda uviedla, že sú totožné s požiadavkami ustanovenými na posúdenie návrhu zákona parlamentnou komorou v stave legislatívnej naliehavosti, ktorá je podľa vlády v tomto prípade splnená.
52. Vláda tiež definovala proti námietke odvolateľa, že núdzová situácia alebo právo verejného zdravia poskytli dostatočné nástroje na zvládnutie epidémie. Núdzová situácia by sa mala vyhlásiť len na potrebnú dobu a nebolo možné predpovedať, ako by poslanecká komora v čase návrhu zákona vyhovela inej žiadosti o vyhlásenie alebo predĺženie krízovej situácie. Zákon o ochrane verejného zdravia má potom obmedzené možnosti, keďže nebol navrhnutý pre takú vážnu situáciu.
53. Vláda tiež zdôraznila, že pred jej predložením poslaneckej komore bol návrh aktu prerokovaný vládou so zástupcami opozície, ktorí sa tiež zúčastnili na diskusii o návrhu zákona vo výboroch oboch komôr Parlamentu a návrh bol schválený významnou väčšinou ("ústavnou") - 132 hlasov zo 167 hlasov v poslaneckej komore, 58 zo 70 zo 70 senátu a 124 z 156 v poslaneckej komore po tom, čo sa senát vrátil so zmenami a doplneniami. Podľa vlády a pri diskusii o návrhu zákona, tak v rokovacej sále zástupcov, ako aj v senáte, nebola opozícia odmietnutá možnosť uplatniť konkurenčné názory, viesť racionálny prejav alebo diskutovať o jeho pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch.
54. Pokiaľ ide o námietky odvolateľky voči systému náhrad podľa § 9 pandemického zákona, vláda, ktorá odkazuje na judikatúru vnútroštátnych súdov a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "EDĽP"), uviedla, že pri vydávaní výnimočných opatrení musí štát splniť pozitívne povinnosti na ochranu najdôležitejších základných práv, vyváženie úrovne ochrany práva na život a práva na vlastníctvo majetku. Podľa judikatúry EDĽP má pozitívny záväzok k ochrane života prednosť pred ochranou vlastníckych práv. Ani tento pozitívny záväzok nemôže predstavovať neprimeranú záťaž pre štát. Štát preto musí mať možnosť v núdzových situáciách ustanoviť iný systém kompenzácie ako všeobecné ustanovenia uvedené v zákone č. 89 / 2012 Z. z., Občiansky zákonník, v znení zmien a doplnení ("občiansky zákonník").
55. Vláda nesúhlasí so záverom odvolateľa, že v takýchto prípadoch sa systém náhrady mal zakladať na článku 36 ods. 3 charty, keďže tento článok sa týka náhrady škody spôsobenej neoprávneným konaním, zatiaľ čo sporné ustanovenia § 9 pandemického zákona sa zaoberajú náhradou škody vyplývajúcej z príčinnej súvislosti so zákonným exekučným konaním. Systém náhrad podľa oddielu 9 palemického zákona nijako neovplyvňuje systém náhrad za nezákonné rozhodnutia alebo nesprávne konanie zo strany verejných orgánov, pričom v žiadnom prípade neobmedzuje rozsah náhrady.
56. Obmedzenie náhrady za právny postup orgánov verejnej moci pri vydávaní a vykonávaní núdzových opatrení podľa vlády neodôvodňuje záver, že sa znížila úroveň ochrany ľudských práv, pretože v prípade výnimočných opatrení musí štát v súlade so zásadou proporcionality kompenzovať zasahovanie do rôznych konkurenčných požiadaviek na ľudské práva.
57. Vláda ďalej zdôraznila, že hoci je podľa judikatúry EDĽP súčasťou vlastníckeho práva podľa článku 11 ods. 1 charty a článku 1 dodatkového protokolu k dohovoru, ako aj ochrany legitímnej dôvery pri nadobúdaní majetku, neznamená to, že legitímna dôvera sa vzťahuje na akýkoľvek, hoci hypotetický zisk, okrem článku 1 dodatkového protokolu k dohovoru neposkytuje úplnú náhradu. Podľa vlády nie je možné jednoducho porovnať režim kompenzácie podľa zákona o kríze a zákona o pandemickom zákone, keďže pandemický zákon rieši osobitnú a špecifickú situáciu, zatiaľ čo krízový zákon sa uplatňuje ako všeobecná úprava. To je tiež založené na rôznych predpokladoch, pretože, rovnako ako niektoré iné zákony (napr. zákon č. 116 / 2020 Z. z., o náhrade škody spôsobenej povinnou vakcináciou), má za cieľ kompenzovať neprimerané zaťaženie jednotlivcov pri vykonávaní určitého verejného záujmu.
58. Definícia špecifických prípadov a podmienok kompenzácie z verejných rozpočtov je v prvom rade záležitosťou zákonodarcu. Pandemický zákon zohľadňuje špecifickosť pandémie a predpokladá, že rovnaká norma prijatá zákonodarcom v iných čiastočných prípadoch sa teraz nemôže uplatňovať, pretože by to neprimerane zaťažilo verejné rozpočty.
59. Vláda tiež argumentuje proti uplatniteľnosti článku 11 ods. 4 charty na systém náhrad podľa Pandemic Act. Nie je to taký intenzívny zásah do majetkového práva, ako predpokladá článok 11 ods. 4 charty, ale len regulácia výkonu vlastníckych práv, ako v prípade regulácie výkonu vlastníckeho práva na strelné zbrane, motorové vozidlá atď. Vláda tiež pripomína možnosť podobných obmedzení vlastníckych práv prostredníctvom výnimočných opatrení podľa zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý neobsahuje žiadne ustanovenie o kompenzácii.
60. Podľa vlády § 9 zákona o pandemickom práve nezasahuje podľa vlády do podstaty majetkového práva vynikajúcim spôsobom a nemôže mať úchvatný účinok, pretože štát sa v spojení s podpornými programami, dotáciami a pomocou snaží zabezpečiť, aby tí, ktorí nemôžu vykonávať hospodárske činnosti v dôsledku pandémie, a jeho riadiace opatrenia boli uhradené za fixné náklady a náklady, ktoré umožňujú zachovanie právnej a skutkovej existencie, ako aj za základné životné potreby.
61. Podľa vlády je tiež nesprávne niesť objektívnu zodpovednosť založenú na zásade úplnej kompenzácie vrátane straty zisku. Už aj tak problematický dôkaz o stratenej výške zisku je teraz ešte zložitejší v spore, do akej miery štátne opatrenia na zmiernenie epidémie prispievajú k nižšiemu zisku a do akej miery pokles hospodárskej činnosti v dôsledku strachu z pandemickej aktivity ďaleko presahuje praktickú nemožnosť.
62. Odvolateľ tiež podľa vlády interpretuje ústavnú ochranu vlastníckych práv tak, že kladným záväzkom štátu je zabezpečiť trvalý, neprerušovaný a stále rastúci zisk podnikateľov, čo ignoruje skutočnosť, že riziko straty je súčasťou práva podnikať.
63. Nakoniec vláda vyjadrila aj svoje stanovisko k údajnému odmietnutiu všetkých žiadostí ministerstva vnútra o náhrady v súvislosti s epidémiou z jari 2020. Podľa vlády je kľúčovým charakterom zásahu verejného orgánu, ktorému vznikla škoda, systém kompenzácie. Náhrada škody podľa oddielu 36 krízového zákona sa riadi zásadou takzvanej "osobitnej obete," a preto sa vzťahuje len na škody vyplývajúce z núdzových opatrení, ktoré majú individuálny charakter a smerujú na konkrétnu osobu alebo osoby. V prípade núdzových opatrení, ktoré majú povahu zákona o sui generis, nie je možné dodržiavať § 36 zákona o kríze.
64. Okrem rozšírenia návrhu z 1. augusta 2021 vláda, odvolávajúc sa na dôvodovú správu k pandemickému zákonu, pripomenula dôvody prijatia iného nariadenia, ako je zákon o ochrane verejného zdravia, obmedzená včasnosť a sankcionovanie porušení. Potreba prijatia osobitného zákona je vláda oprávnená skutočnosťou, že zákon o ochrane verejného zdravia neponúka všetky potrebné mechanizmy na zvládnutie pandemickej krízy a v prípade niektorých opatrení, ktoré obsahuje, vznikli pochybnosti o ich zákonnosti pri prijímaní žiadosti na vnútroštátnej úrovni; ani postup prijímania nebol dostatočne upravený. Dočasné ošetrenie bolo odôvodnené potrebou rýchlej reakcie na nedávny vývoj pandémie, zatiaľ čo súčasné vedecké poznatky o jej riadení nemusia byť v budúcnosti uplatniteľné na iné podobné krízy. Maximálna sankčná sadzba je potom určená tak, aby odrážala potrebu primeraného splnenia preventívnych aj represívnych funkcií, pričom sa zohľadnia rôzne hospodárske sily subjektov, ktorým možno uložiť túto povinnosť.
65. Vláda tiež predložila podrobné stanovisko k tvrdeniam odvolateľa o neústavnosti sporných ustanovení § 2 pandemického zákona. Domnieva sa, že právomoc ministerstva zdravotníctva a iných orgánov na ochranu verejného zdravia je dostatočne vymedzená v § 2 ods. 1 pandemického zákona, rovnako ako osobná a vecná spôsobilosť, ktorá je dostatočne špecifická. Vláda pripomína, že zákon je všeobecným zákonom a že v prípade kríz, ako je súčasná pandémia, sa potreba všeobecnej regulácie zvyšuje o požiadavku pružnej reakcie na konkrétnu potrebu. Myšlienka odvolateľky o špecifickosti regulácie je podľa vlády absurdná, pretože zákonodarca by musel myslieť na všetky možné detaily a životné situácie, čo je v legislatívnej praxi nemožné. Vláda vidí analógiu vo vzťahu medzi zákonom a zákonným vykonávacím nariadením, s výnimočnými opatreniami, ako sú všeobecné opatrenia, ktoré do určitej miery pripomínajú právne predpisy. Podľa vlády je základný rámec, ktorý pozostáva z definície oblasti a predmetu reštriktívnych opatrení, upravený pandemickým právom, podrobnejšie ako predchádzajúca situácia, v ktorej sa možno odvolávať len na článok 69 zákona o ochrane verejného zdravia.
66. Okrem toho sa vláda domnieva, že ultradaňové podmienky nemožno stanoviť v čisto profesionálnej oblasti, keďže tvorcovia núdzových opatrení musia byť schopní reagovať na vývoj s najvhodnejšími nástrojmi vzhľadom na volatilitu a nejasnosť situácie, pričom nadmerné viazanie taxónov by viedlo k nežiaducej absencii ochrany verejného a individuálneho zdravia. Podľa vlády odsek 2 zákona o pandemickom práve neobsahuje definíciu typových obmedzení a umožňuje orgánom verejného zdravotníctva prijímať potrebné opatrenia, ktoré sa priebežne hodnotia na základe súčasného stavu a dostupných údajov na základe ich odborných znalostí.
67. Vláda sa podrobne venuje tvrdeniu odvolateľky, že pandemické právo nefunguje v praxi uplatňovania, čo možno preukázať počtom rozhodnutí prijatých v správnom súdnictve, ktorými sa zrušujú núdzové opatrenia. Vláda sa odvoláva na jednotlivých sudcov uvedených odvolateľom a vyjadruje ich individuálne k záveru, že problém bol najčastejšie nedostatočným odôvodnením, rôznymi procesnými nedostatkami alebo porušením hmotnej právomoci, ale nikdy nebola podaná žaloba o urážku povolená nevhodnou reguláciou pandemického práva, ako tvrdí odvolateľ.
68. Vláda zároveň zdôraznila, že samotný pandemický zákon obsahuje množstvo záruk a reštriktívnych inštitútov. Je napríklad povinnosťou uložiť núdzové opatrenia len v nevyhnutne potrebnom rozsahu a počas obdobia nevyhnutne potrebného podľa oddielu 3 ods. 1 Pandemického zákona povinnosť zohľadniť súčasnú analýzu epidemiologickej situácie, osobitnú úroveň rizika spojeného s vymedzenými charakteristikami a proporcionalitu zasahovania do práv jednotlivcov podľa oddielu 3 ods. 2 Pandemického zákona, ako aj kontrolné mechanizmy pozostávajúce napríklad z povinného predchádzajúceho súhlasu vlády s opatrením podľa oddielu 3 ods. 3 Pandemického zákona, alebo z povinnosti informovať Komisiu o preskúmaní opatrenia podľa oddielu 3 ods. 7 Pandemického zákona, ako aj z povinnosti informovať verejnosť podľa oddielu 5 ods. 1 Pandemického zákona. Zároveň zdôraznila, že opatrenia poskytnuté v rámci pandemického práva sú v sektore administratívnej justície návratné.
69. Vo vzťahu k sporným ustanoveniam oddielov 10 a 11 pandemického zákona vláda uviedla, že odvolateľka úplne vynechala existenciu zákona č. 250 / 2016 Z. z. o zodpovednosti za porušenia a konania v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o porušení"), ktorý upravuje aj podstatnú časť spoločnú pre všetky prípady správneho trestu. V druhej časti sa hlava VII trestného poriadku, správne sankcie a kritériá na ich uloženie v plnej miere upravujú a tieto kritériá sú stanovené iba v zozname démonov, ktorý je doplnený inými zásadami správneho trestu, ktorými sú správne orgány viazané podľa judikatúry Najvyššieho správneho súdu a EDĽP. Najvyššia pokuta, ktorú umožňuje pandemický zákon, je suma 3 000 000 CZK, ktorá sa môže javiť ako prísna, ale vzťahuje sa len na najzávažnejšie druhy porušení, ako je porušenie obmedzení činnosti obchodného alebo výrobného podniku, a zvýšenie hornej hranice v prípade opakovaného výskytu nie je podľa vlády neprimerané. Vláda zdôraznila, že sporné nariadenie odráža mimoriadny verejný záujem o dodržiavanie antiepidemických opatrení.
70. Toto nariadenie tiež zodpovedá sankčnej marži za podobný trestný čin podľa § 92n ods. 1 písm. b) zákona o ochrane verejného zdravia, ale v porovnaní s týmto zákonom pandemický zákon rozlišuje medzi rôznymi kategóriami páchateľov a postihuje nekomerčných jednotlivcov miernejšie. Okrem toho rozsah dôsledkov porušení podľa pandemického práva musí byť individualizovaný podľa kritérií stanovených v § 37 a nasledujúcich § zákona o porušení, aby sa zohľadnili okolnosti konkrétneho trestného činu (napr. počet potenciálne ohrozených osôb).
71. Podľa vlády sporné nariadenie o horných limitoch pokút nepredstavuje ani riziko likvidácie majetku pre dotknutých, pretože pandemický zákon nezakotvuje nižšie limity pokút. Napadnuté nariadenie teda umožňuje uloženie veľmi nízkej pokuty, okrem toho môže byť uložená ďalšia miernejšia administratívna sankcia. Individuálne pochybenie pri uplatňovaní tohto zákona preto nemožno vylúčiť, ale správny orgán je viazaný povinnosťou individualizovať trest, pričom sa zohľadňujú všetky relevantné okolnosti, a je tiež uložený v správnych konaniach, ktoré zahŕňajú záruky spravodlivého konania vrátane súdneho preskúmania. Vláda sa odvolala aj na zmiernenie súdu podľa § 65 ods. 3 a § 78 ods. 2 zákona č. 150 / 2002 Zb., správne pravidlá.
72. Vláda tiež pripomenula, že podobne vysoké horné hranice pokút zahŕňajú aj iné právne predpisy, najmä pokiaľ ide o ochranu života a zdravia, napr. podľa zákona č. 167 / 1998 Z. z., o návykových látkach a o zmenu niektorých iných zákonov v znení neskorších predpisov, môžu byť uložené pokuty až do výšky 10 000 000 CZK, ako aj o ochrane iných verejných statkov, napr. zákona č. 17 / 1992 Z. z., o životnom prostredí v znení neskorších predpisov, umožňuje uloženie pokuty až do výšky 1 000 CZK, zákona č. 20 / 1987 Z. z., o štátnej memoriálnej starostlivosti v znení neskorších predpisov až do výšky 4 000 CZK. Podľa vlády preto stanovenie horných limitov sankcií za pokuty za drakonické konanie nie je vhodné v porovnaní s inými právnymi predpismi.
73. Vláda okrem toho poukázala na svoju judikatúru, že ústavný súd ponecháva zákonodarcom nariadenie o sankcii trestných činov a trestných činov a že nikdy nezrušil hornú hranicu trestu. Spornú hornú hranicu a a priori nemožno opísať ako likvidáciu alebo "udusenie," ktoré by judikatúra ústavného súdu neumožňovala, pretože takýto dôsledok by mohol mať len pokutu uloženú v konkrétnom prípade, čo však vylučuje povinnosť individualizovať uloženú správnu sankciu, okrem iného pokiaľ ide o majetkové pomery páchateľa porušenia.
D) Replikácia žiadateľa
74. Odvolateľ použil repliku práva napadnúť ústavný súd. V odpovedi na pripomienky poslaneckej komory a senátu uviedla, že senát pri diskusii o návrhu pandemického zákona v Senáte vzniesol námietky voči neústavnosti legislatívneho procesu a kompenzačného režimu. Niektorí senátori vyjadrili výslovný nesúhlas s rýchlosťou návrhu. Od predloženia návrhu zákona o pandémii do jeho uverejnenia v Zbierke zákonov uplynulo len 11 dní, čo je mimoriadne krátky čas bez toho, aby Parlament poslancov uviedol dôvody takéhoto konania. Podľa názoru odvolateľa nadmerná kapacita návrhu zákona, ktorá vyplýva z vyhlásení oboch komôr Parlamentu, nemôže byť uzdravená možnou dohodou o politickom zastúpení, pokiaľ ide o výslednú formu zákona.
75. Odvolateľka najprv odpovedala na pripomienky vlády tým, že zopakovala svoju tézu, že nekvalitnosť pandemického zákona a jeho neústavnosť bola spôsobená najmä ľahostajnosťou vlády k včasnému predloženiu dobrého návrhu zákona, hoci epidémia trvala takmer rok v čase predloženia pandemického zákona a podobný návrh zákona bol predložený v máji 2020.
76. S cieľom prediskutovať návrh zákona v stave legislatívnej naliehavosti odvolateľka uviedla, že neuvažuje o formálnom aspekte rozhodnutia diskutovať o návrhu zákona v tomto štáte, ale o neexistencii podstatných dôvodov. Samotná vláda uviedla, že cieľom bolo vytvoriť predvídateľné mechanizmy v situácii, keď občania Českej republiky už dlho čelia pandémii. Takže na novú situáciu nebola okamžitá reakcia. Podľa odvolateľa odkaz vlády na zistenie sp. zn. Okrem toho odvolateľka niekoľkokrát v rôznych variantoch zopakovala svoju zásadnú myšlienku, že odôvodnenie stavu legislatívnej naliehavosti je vylúčené predložením podobného návrhu zákona viac ako rok pred návrhom pandemického zákona. Odvolateľ okrem toho popiera, že široký konsenzus vyjadrený vládou v hlasovaní by bol výsledkom racionálneho konsenzu a dostatočnej príležitosti uplatniť opozičné stanoviská, ale je to práve časový tlak zákona. Mnohí zákonodarcovia prijali hlasovanie ako nevyhnutnosť, ale neboli spokojní s formou zákona.
77. Odvolateľ sa vyjadruje k tvrdeniu vlády v prospech zlučiteľnosti systému náhrad podľa § 9 pandemického zákona s ústavným poriadkom, že ide o prejav nepochopenia zodpovednosti štátu pri výkone verejnej moci a jej ústavných záruk. Odvolateľ namietal proti požiadavkám stanoveným na ústavnej úrovni pre štátnu zodpovednosť pri výkone verejnej moci, t. j. v prípade, že škoda je spôsobená najvyšším konaním štátu. Ani táto zodpovednosť, ani jej rozsah nemôže žiadnym spôsobom obmedziť zákonodarcu. Ak vláda odkazuje na článok 36 ods. 3 Charta sa vzťahuje na zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným konaním, potom vynechala, že odvolateľ uviedol odkaz na toto ustanovenie len na výklad pojmu "poškodenie," ktorý nemožno prispôsobiť podstate nároku na zodpovednosť. Podľa odvolateľa je rozhodujúce, že majetok poškodenej osoby bol znížený, čo by sa inak nestalo pri bežnom výkone jej práv bez verejnej intervencie. Z tohto dôvodu nie je v rozsahu kompenzácie podľa odvolateľa podstatné, že pandemické právo má povahu osobitného zákona, ani nie je relevantné pre skutočnosť, že existuje podstatne väčší počet obetí, ani nie je relevantné pre vplyv na verejné rozpočty. Podľa odvolateľa rozhoduje o počte dotknutých osôb a dĺžke trvania zásahov spôsobených mimoriadnymi opatreniami verejný orgán.
78. Odvolateľ sa ďalej vyjadruje proti argumentu vlády vyvážením konkurenčných záujmov. Podľa odvolateľa to nemôže znamenať, že akékoľvek zasahovanie do majetkového práva by sa muselo zachovať v rámci testu proporcionality, ak je to v záujme hospodárskej súťaže. Odvolateľ tiež nesúhlasí s výkladom § 36 ods. 1 a 2 krízového zákona, pretože podľa jeho názoru odsek 2 neurčuje rozsah náhrady, ale spôsob určenia výšky jednej zo samostatných zložiek škody uvedenej v odseku 1. Odvolateľ tiež spochybňuje neuplatniteľnosť článku 11 ods. 4 charty, na ktorú sa odvoláva vláda. Podľa odvolateľa je celkom jasné, že v prípade núdzových opatrení pri riadení epidémie dochádza k nútenému obmedzeniu vlastníckych práv. V prípade tovaru určeného na podnikateľské účely je dotknuté právo používať a používať. Podstatou takýchto vecí je používanie tretích strán. Odvolateľka to dokazuje na príklade majiteľa fitnescentra, ktorý podľa jej názoru nemožno tvrdiť, že nie je obmedzený svojím vlastným právom na cvičenie strojov, pretože ich môže používať sám, pretože má tieto školiace stroje pre zákazníkov.
79. Zložitosť dôkazu o strate zisku, ako uviedla vláda, je podľa odvolateľa irelevantná, najmä v situácii, v ktorej je podstata pohľadávky už stanovená na ústavnej úrovni ako zodpovednosť za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci. Odvolateľ tiež popiera, že verejná moc by mohla splniť svoje pozitívne záväzky v prípade katastrof a iných hrozieb spôsobom, ktorý spôsobí škodu jednotlivcom bez možnosti náhrady škody. Jednotlivci nie sú povinní znášať bremeno pozitívnej povinnosti verejného zdravia. Odvolateľ nepopiera schopnosť štátu zasiahnuť do ochrany verejného zdravia pri využívaní majetku, ale považuje za protiústavné vylúčiť úplnú náhradu škody. Odvolateľ považuje odkaz vlády na judikatúru EDĽP o spravodlivej rovnováhe za nesprávny, pretože nebol náhradou škody spôsobenej mimoriadnymi štátnymi opatreniami, ale priamo spôsobenými prírodnou katastrofou.
80. Odvolateľ tiež namieta proti tvrdeniu vlády, že vytvára povinnosť štátu zabezpečiť trvalý zisk pre podnikateľov a že popiera, že riziko straty je súčasťou práva podnikať. Odvolateľ nepredložil žiadne takéto vyjadrenie, len pripomenul, že aj v prípade obmedzenia práva na podnikanie podľa článku 26 charty sa musí preskúmať jeho podstata a účel. Odvolateľ tiež zopakoval niektoré svoje pôvodné tvrdenia týkajúce sa zníženia náhrady za poskytnuté dotácie, pomoc a návratnú finančnú pomoc.
81. Odvolateľ využil toto právo a v odpovedi najprv uviedol, že pandemické právo nezodpovedá deklarovanému účelu v sporných častiach a neodstráni zistené nedostatky v právnych predpisoch o ochrane verejného zdravia z hľadiska požiadaviek istoty, presnosti a predvídateľnosti právnych predpisov o opatreniach na riadenie pandémie. V prípade sporných pokút za vybrané trestné činy je podľa odvolateľa situácia taká špecifická, že všeobecné kritériá podľa práva o porušení nie sú dostatočné. Ak kritériá na posúdenie závažnosti aktu nie sú priamo uvedené v pandemickom zákone, nemožno zabrániť nediskreciám správnych orgánov pri ukladaní pokút.
82. Podľa odvolateľa sú sporné ustanovenia § 2 ods. 2 pandemického zákona problematické, pretože nestanovujú dostatočne určité kritériá na obmedzenie základných ľudských práv a slobôd. Odvolateľ nehreší za zdanenie alebo judikatúru, ale domnieva sa, že s takým zásadným dosahom, aký má pandemické právo, musia byť jasne stanovené hranice, v rámci ktorých môžu byť zaručené ústavné základné práva a slobody obmedzené. Tento nedostatok má za následok aj nedodržiavanie zásady proporcionality, keďže túto zásadu nemožno splniť pri neexistencii užších kritérií obmedzenia. Najmä podľa článku 2 ods. 2 pandemického zákona chýba rozsah šírenia alebo úroveň rizika pre rôzne druhy opatrení, a to na základe vecnej pôsobnosti pandemického zákona, verejná správa môže obmedziť základné ľudské práva a slobody bez akéhokoľvek prepojenia na situáciu epidémie, a to aj vtedy, keď už bolo nebezpečenstvo potlačené. Odvolateľ sa okrem toho domnieva, že zásadným problémom je to, že pandemický zákon nestanovuje vecnú pôsobnosť správnych orgánov podmienečným spôsobom tak, aby mohli využívať svoje právomoci len vtedy, ak sú nevyhnutne potrebné a v rozsahu, v akom sú v súlade s uvedenou naliehavou potrebou.
83. Ďalšou významnou časťou odpovede odvolateľa je rozpor s pripomienkami vlády k rozhodnutiam jednotlivých súdov, ktoré odvolateľ uviedol ako príklady nesprávneho uplatňovania pandemického práva a s odkazmi, na ktoré sa vláda domnieva, že sú zavádzajúce a tvrdenia nesprávne.
84. Pokiaľ ide o napadnuté horné hranice určitých pokút, odvolateľ vo svojej odpovedi neuznal tvrdenie vlády a odkázal na predĺženie návrhu. Odvolateľ sa nedomnieva, že vláda namietala proti existencii všeobecného režimu zodpovednosti za porušenia, aby bola dostatočná na splnenie požiadavky predvídateľnosti právnej úpravy. Podľa odvolateľa je nariadenie o pokutách ukladaných podľa zákona o pandemickom zákone za trestné činy, ktoré sú v ňom obsiahnuté, príliš široké, pretože sa zakladá len na všeobecnom a neobmedzenom vymedzení právomocí podľa § 2 ods. 1 pandemického zákona, ale už nezohľadňuje, aké konkrétne opatrenie sa prijalo na jeho základe v jednotlivom prípade. Osobitnou črtou je, že tieto opatrenia stanovujú povinnosti, ktoré často zakazujú činnosti, ktoré by za normálnych okolností nemali žiadne známky delikvencie.
85. Keďže v samotných opatreniach prijatých podľa Pandemic Act nie je všeobecne uvedené, že sa vydáva osobitné písmeno § 2 ods. 2 Pandemic Act, pre adresátov nezákonnej regulácie pandemického zákona je nepredvídateľné, ako skutočnosti porušenia skutočne spĺňajú ich porušenie. Jednotlivé trestné činy nerozlišujú ich skutkové okolnosti podľa druhu konania a závažnosti dôsledkov, ktoré sú s ním spojené, a teda nemajú právny základ na určenie povahy a závažnosti trestného činu. Podľa odvolateľa sa skutočnosť, že sa nestanovila nižšia hranica pokuty, nezaoberá údajnou drakonickosťou hornej hranice a naopak, vytvára ďalší deficit spornej úpravy spočívajúci v nadmernom colnom rozpätí. Porovnanie s sadzbami za iné trestné činy sa nepostaví, pretože v prípadoch, na ktoré odkazuje vláda, sú akty vnútorne neželané a spoločensky neprijateľné, s typicky nepriaznivými dôsledkami, ktoré ohrozujú verejné statky aj za štandardných okolností. Odvolateľ tiež nesúhlasí s tým, že je na zákonodarcovi, aby stanovil trestnú politiku, pretože ústavné obmedzenia legislatívnej právomoci v tejto oblasti sú zásadami diferenciácie a proporcionality sankcií.
86. Odvolateľ tiež poukazuje na to, že porušovanie pravidiel pandemického práva by malo umožniť len menej sociálne škodlivé správanie, keďže vážnejšie prípady už spĺňajú znaky trestných hrozieb. Napriek tomu je horná hranica jemných sadzieb príliš vysoká.
Legislatívny proces a posúdenie jeho ústavnej zhody
87. Ústavný súd sa najprv zaoberal sporným právom z hľadiska ústavnej zhody legislatívneho procesu, pretože ak by tento proces viedol k deregácii, ústavný súd by zrušil pandemický zákon ako celok a otázka kompenzácie by sa stratila.
Všeobecné úvahy
88. Vo svojej rozhodovacej činnosti v konaní o neplatnosť zákonov a iných právnych predpisov podľa § 64 a nasl. zákona o Ústavnom súde v znení zmien a doplnení pri výkone právomoci zrušiť právne predpisy alebo ich individuálne ustanovenia podľa článku 87 ods. 1 písm. b). a) Ústavný súd pri posudzovaní nedostatkov legislatívneho procesu zastáva názor, že aj takáto vada môže preukázať neústavnosť sporného práva, musí byť porušením základných pravidiel legislatívneho procesu a zároveň tieto chyby musia dosiahnuť ústavné rozmery [pozri. V tejto súvislosti má osobitný význam ochrana slobodnej politickej hospodárskej súťaže a ochrana menšín, najmä parlamentnej opozície [pozri napríklad zistenie sp. zn. pl. ÚS 87 / 20 z 18.5.2021 (232 / 2021 Z.z.) ]. V prípadoch formálneho porušenia pravidiel legislatívneho postupu preto Ústavný súd zakladá svoju zásadu proporcionality na priorite ochrany zásad demokratického právneho štátu, najmä pokiaľ ide o ochranu legitímnych záujmov jednotlivcov, právnu istotu, predvídateľnosť práva a legitímnu dôveru, pred [vyhľadávanie sp. zn. pl.
89. Protiústavný charakter zákona spočívajúceho v porušení pravidiel legislatívneho procesu, a to aj v osobitných postupoch (napr. zložité pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, diskusia o návrhu zákona v stave legislatívnej naliehavosti, zlúčenie diskusie o niekoľkých zákonoch) však nie je založený, ak sa právnemu predpisu nezabránilo v tom, aby sa skutočne posúdilo a prediskutovalo s účasťou parlamentnej menšiny, čím sa ho zbaví plnej príležitosti vyjadriť svoje názory a podriadiť ho skutočnej diskusii [zistenie sp. Naopak, nedostatok jednej fázy legislatívneho procesu možno napraviť v inej fáze [zistenie sp. zn.
90. V minulosti napríklad Ústavný súd neposudzoval porušenie rokovacieho poriadku poslaneckej komory v znení neskorších zmien a doplnení o ukončení diskusie v treťom čítaní, hoci ostatní poslanci boli v nej stále zaregistrovaní, ak by zrušenie aktu bolo v rozpore so zásadou právnej istoty a zásadou ochrany ústavnosti [vyhľadávanie sp. zn. uznesenie sp. zn. pl. ÚS 10 / 09 z 24.1.2012 alebo zistenie sp. zn. pl. ÚS 39 / 08 zo 6.10.2010 (N 207 / 59 ColNU 3; 294 / 2010 Zb.) ].
91. Pokiaľ ide o stav legislatívnej naliehavosti, Ústavný súd zastáva názor, že nesmie byť bežným nástrojom na obmedzenie legislatívnych postupov parlamentnou väčšinou, najmä ak parlamentná menšina nesúhlasí s týmto postupom, keďže diskusia o návrhu zákona s kvalifikovanou účasťou členov parlamentnej väčšiny a parlamentnej menšiny zabezpečuje demokratický právny štát, ktorý Parlament funguje vo všeobecnosti, ako aj parlamentnú menšinu, najmä dozornú funkciu parlamentnej menšiny a legitímnosť politických rozhodnutí zakotvených v zákone. Jednou zo zložiek kvalifikovanej účasti členov a senátorov na legislatívnom procese bola možnosť oboznámiť sa s návrhom zákona, zaujať stanovisko k nemu a diskutovať o ňom, čo je dostatočný časový rámec na to, Ide teda o výnimku z pravidla, pre ktoré sa v konkrétnom prípade musí vždy poskytnúť dostatočne závažný dôvod na záujem o štandardné prerokovanie návrhu zákona [pozri. napr. nález sp. zn. pl. ÚS 53 / 10 z 19.4.2011 (N 75 / 61 SbNU 137; 119 / 2011 Zb.)].
92. Stav legislatívnej naliehavosti ustanovený v rokovacom poriadku poslaneckej komory, zmenenom a doplnenom Ústavným súdom, už opísal ako existujúcu ústavu, pretože na úrovni ústavného poriadku je potrebná výslovne skrátená diskusia o návrhu vládneho zákona o bezpečnosti [zákon č. 1 / 10], preto musí existovať vždy dôležitý dôvod pre stav legislatívnej naliehavosti, ktorá je blízko postupu podľa článku 8 ústavného zákona o bezpečnosti, s potenciálom výrazne narušiť základné ústavné práva jednotlivcov alebo spôsobiť značnú hospodársku ujmu štátu [ktorý nie je identický s koncepciou súkromného práva; 269 / 2010 Z. z.], ktorý musí byť vylúčený z bežných politických procesov (a ktorý má potenciál výrazne ohroziť základné ústavné práva Snemovne ústavného štátu Českej republiky zo 7.
93. Ústavný súd tiež už predtým uznal, že dôvodom stavu legislatívnej naliehavosti nemusí byť vždy len prírodná katastrofa alebo podobná nepredvídaná udalosť, ale môže byť aj ďalší mimoriadny odklon od bežného politického procesu, ktorý predstavuje riziko vyššie uvedených kvalifikovaných záujmov. Stav legislatívnej naliehavosti v minulosti nepovažoval ústavný súd za dôvod protiústavného charakteru zákona, ktorý prijal, napríklad vtedy, keď došlo k dočasnej tiesni vyplývajúcej zo zlyhania vlády pri príprave zákona, ktorý reaguje na zákon o mzde sudcov ústavného súdu s odkladným účinkom, a existovalo riziko, že Parlament nebude schopný prijať nový zákon pred účinkami decentralizácie, a teda riešenie platov sudcov bude v legislatívnom vákuu a návrh nového zákona sa bude riešiť v stave legislatívnej naliehavosti [vyhľadávanie sp.
Prijatie pandemického práva
94. Pokrok legislatívneho procesu pri prijímaní pandemického zákona bol dostatočne opísaný v častiach III / 1 a III / 3 tohto zistenia v príslušných bodoch, a preto nie je potrebné ho v tomto bode opakovať. Dominantným prvkom tvrdenia odvolateľa z hľadiska nedostatkov legislatívneho procesu je prijatie pandemického zákona v krátkom akte v stave legislatívnej naliehavosti v rokovacej sále zástupcov a v krátkom akte v senáte (ďalej len "pre jasnosť" obidva procesy spolu sú "preklenované"), keďže neexistujú žiadne iné chyby okrem chýb tohto výnimočného legislatívneho postupu, pokiaľ ide o spôsob, akým sa prijíma pandemické právo, a žiadne ďalšie možné chyby v jeho návrhu alebo iných dokumentoch obsiahnutých v spise.
95. Ústavný súd musel na základe svojich vyššie uvedených základov judikatúry odpovedať na nasledujúce otázky pri posudzovaní ústavného súladu legislatívneho procesu prijímania pandemického zákona: po prvé, či sa v tomto procese vyskytli procesné chyby; Po druhé, či existoval legitímny dôvod na krátku diskusiu o návrhu zákona o pandémii, prevažuje potreba zachovať riadny legislatívny proces; Po tretie, či parlamentná rozprava a ochrana parlamentnej menšiny boli dostatočne zabezpečené pri diskusii o návrhu pandemického zákona; po štvrté, či chyby zistené v predchádzajúcich krokoch jednotlivo alebo súhrnne dosiahli ústavný právny základ vrátane toho, či a ako boli uzdravené alebo zmiernené v iných fázach legislatívneho procesu.
A) O tom, či sa v legislatívnom procese vyskytli procesné chyby
96. Odvolateľ vo svojom pôvodnom návrhu okrem iného spochybnil, že príslušné návrhy podľa § 99 ods. 2 rokovacieho poriadku poslaneckej komory a podľa § 118 ods. 1 rokovacieho poriadku senátu chýbajú na krátku diskusiu o návrhu zákona o pandémii. Ako však vyplýva z pripomienok ostatných strán uvedených v časti III/3 tohto rozhodnutia, predsedovia dvoch komôr Parlamentu potvrdili, že boli predložené príslušné žiadosti vlády. Okrem toho to odvolateľ vo svojej odpovedi nepoprel, ktorý sa ďalej zameriaval len na spor s dôvodom skrátenia diskusie, a preto ústavný súd nemá dôvod pochybovať o presnosti týchto informácií. Keďže, ako už bolo uvedené, neboli stanovené iné dôvody na pochybnosti o dodržiavaní procesných pravidiel v súvislosti s prijatím pandemického práva, ústavný súd odpovedá na prvú otázku negatívne.
B) O existencii oprávneného dôvodu na krátke vypočutie
97. Kontroverzia odvolateľky s pandemickým zákonom o rovine legislatívneho procesu sa zamerala práve na námietku, že neexistuje oprávnený dôvod na jej stručnú diskusiu. Na druhej strane vláda uviedla, že príčinou je samotná pandémia. Ústavný súd súhlasí s čiastočnou výhradou odvolateľa, že samotná existencia tejto pandémie eo ipso nemôže byť dôvodom na krátke vypočutie.
98. Dokonca ani v prípade dlhotrvajúcich alebo dlhotrvajúcich kríz nie je možné vzdať sa vzájomného zváženia ústavného poriadku chránených záujmov o spôsobilosti legislatívnej moci a o primeranej ochrane parlamentnej rozpravy a parlamentných menšín a slepo presunúť rovnováhu v prospech prvého uvedeného záujmu a neodvolateľne dospieť k záveru, že existuje príčinná súvislosť medzi potrebou rýchlo reagovať najmä v tomto ohľade na krízu a na krátku diskusiu.
99. Práve tento príčinný vzťah je hlavnou požiadavkou legitímnosti dôvodu na prijatie zákona v krátkej diskusii. Tak ľahko, ako si možno predstaviť, že aj za normálnych okolností, bez akútnej krízy, možno poskytnúť legitímny dôvod na krátku diskusiu o návrhu zákona, možno si predstaviť, že dokonca aj v období dlhodobej krízy, návrhy zákonov, ktorých riadne rokovania neovplyvnia riešenie krízy. Tento príčinný vzťah je však nevyhnutným, nedostatočným predpokladom. Ak je to potrebné, je potrebné ďalej zvážiť, či existuje konkrétny a včasný legitímny dôvod na krátku diskusiu v čase návrhu zákona a či je tento dôvod dostatočne silný na to, aby obmedzil parlamentnú rozpravu a najmä ochranu skutočnej účasti parlamentnej menšiny na nej v ústavnom rozsahu.
100. Potreba konkrétnych a aktuálnych dôvodov na skrátenie diskusie o návrhu zákona tiež vyvracia názor, že oprávnený dôvod na kratšie vypočutie nemožno uviesť, ak rovnaký alebo podobný návrh zákona už bol predložený v minulosti, ale ešte nebol zaradený do programu zhromaždenia zástupcov. Potreba krátkej diskusie o takomto návrhu zákona môže vzniknúť až neskôr, ako je tomu tu, okrem iného.
101. Keďže hlavným cieľom pandemického zákona je poskytnúť právny rámec s mimoriadnymi opatreniami na boj proti pandémii, ktoré ani odvolateľ nespochybňuje, podmienka príčinnej súvislosti medzi návrhom zákona a riešením krízy je daná. Pokiaľ ide o legitímny dôvod svojej skrátenej diskusie, samo osebe nestačí na preukázanie existencie tejto pandémie, ale dokonca aj v koncreto sa ústavný súd domnieva, že tento legitímny dôvod je daný.
102. Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že situácia, v ktorej boli v čase rokovaní o Pandemickom zákone prijaté výkonné a legislatívne právomoci (pozri najmä časť II uznesenia sp. zn. pl. ÚS 8 / 21 z 18.5.2021), bola z hľadiska právneho rámca pre riadenie boja proti pandemickej chorobe známa najmä tým, že tento rámec bol podmienený najmä trvaním stavu núdze, ktorý bol na účely nesúhlasu poslaneckej komory s jeho ďalším predĺžením spôsobený ukončením rezolúcie č. 15.2.2021 Zb. 125 zo 14. 2. 2021 č. 59 / 2021 Zb.
103. Je preto zrejmé, že už v čase predloženia návrhu na pandemický zákon vládou bola pretrvávajúca doba trvania núdzovej situácie ako základu právneho rámca pre boj proti pandémii veľmi sporná a dokonca aj poslanecká komora, ktorú väčšinou zastupovala parlamentná opozícia, trvala na tom, že tento právny rámec sa v budúcnosti nemôže použiť a že sa musí zvoliť ďalšie riešenie, ktoré predstavuje pandemický zákon. V skutočnosti hrozilo, že pri urýchlenom neprijatí pandemického zákona by sa verejná moc aspoň dočasne ocitla bez účinného právneho rámca na riadenie boja proti pandémii, ktorý by jej umožnil prijať potrebné núdzové opatrenia.
104. Ako už vyplýva z judikatúry ústavného súdu, špecifický a okamžitý dôvod nedostatku návrhu zákona nemusí byť vždy priamo založený na prírodnej katastrofe alebo podobnej nepredvídanej udalosti, ale aj inými výnimočnými výnimkami z bežných politických procesov vrátane tých, ktoré vyplývajú z určitej ľahostajnosti vlády alebo iného verejného orgánu. Treba však dodať, že tento záver je platný len vtedy, ak sú splnené všetky parametre ústavnej zhody skráteného návrhu zákona.
105. V blížiacom sa právnom vákuu právomoci vydávať mimoriadne opatrenia potrebné na účinné riadenie boja proti pandémii, Ústavný súd vidí legitímny dôvod na skrátenie návrhu pandemického zákona.
106. Okrem toho nie je úlohou ústavného súdu posudzovať politickú stratégiu vlády alebo parlamentnú opozíciu v boji proti pandémii, a to či už režim núdzových opatrení, ktorý umožňuje vyhlásený núdzový štát podľa zákona o ústavnej bezpečnosti, alebo režim núdzových opatrení na základe osobitného zákona, pretože táto otázka má prevažne politický charakter. Ústavnou relevantnosťou je však to, že skrátené rokovanie o pandemickom zákone bolo spôsobené mocou väčšinovej parlamentnej opozície, ktorá neumožnila rozšírenie núdzovej situácie. Názor odvolateľky, že pandemické právo sa nemuselo prijať v krátkej diskusii, pretože núdzové opatrenia, ktoré umožňujú prebiehajúcu núdzovú situáciu, neoslabujú názor vládnej parlamentnej menšiny, ktorá bola nútená prispôsobiť sa väčšinovému parlamentnému stanovisku, ale názoru inej časti parlamentnej opozície.
107. Hoci diskusie medzi opozičnými politickými silami (t. j. tými, ktoré nie sú súčasťou vládnej menšiny alebo vládnej väčšiny) sú žiaduce a ústavná ochrana v demokratickom a právnom štáte, takáto ochrana nemôže v konečnom dôsledku viesť k ochrnutiu činnosti verejných orgánov zodpovedných za boj proti pandémiám tým, že znemožní, hoci dočasne, účinne riadiť tento boj na základe núdzového a pandemického práva. To by nepochybne predstavovalo hrozbu pre život a zdravie veľkej časti obyvateľstva. Preto potreba zabezpečiť právny rámec pre účinný boj proti pandémii prevažuje nad potrebou štandardnej diskusie o návrhu zákona o pandémii.
C) Či bola diskusia Parlamentu v krátkej diskusii dostatočne bezpečná
108. V časti III / 3 tohto zistenia sa uvádza, že o pandemickom práve rokoval Parlament v krátkej diskusii za 12 dní (vrátane dňa obehu návrhu) vrátane opätovného prerokovania poslaneckej komory po tom, ako senát vrátil návrh. Ústavný súd súhlasí s odvolateľom, že toto obdobie je relatívne krátke pre takýto dôležitý právny predpis, ale nemožno ho považovať za absolútne nedostatočný bez ďalšieho konania, pretože sám osebe nevylučuje, aby bol návrh poslancov a senátorov dostatočne preskúmaný, vyhodnotený a prediskutovaný v podstate vrátane námietok. Opakujúci záver, ktorý si vyžaduje, aby sa diskutovalo o určitom nezaujatom minimálnom čase, by mohol viesť k vylúčeniu predčasného prijatia zákona, ktorého potrebu sprevádza extrémny časový tlak.
109. Ako správne zdôraznila vláda, ústavný súd predtým nevidel protiústavnosť návrhu zákona v kratšom čase a vzhľadom na uvedené časové obmedzenia nie je hrozba nedostatočných prostriedkov riadenia boja proti pandémii problematická, pokiaľ ide o rokovanie o návrhu pandemického zákona. Ak v tejto súvislosti odvolateľka poukazuje na to, že do dvoch dní pracovného času sú zahrnuté, potom Ústavný súd uvádza, že za výnimočných okolností, za ktorých bol tento návrh predložený a prerokovaný, nebolo neprimerané žiadať senátorov, aby zohľadnili výnimočnú povahu situácie aj tým, že sa oboznámia s návrhom týkajúcim sa dní pracovného času, bolo úplne na nich, aby tak urobili alebo neurobili, a preto má dostatok času na preskúmanie návrhu.
110. Z pripomienok účastníkov konania uvedených v časti III tohto konštatovania tiež vyplýva, že tak poslanecká komora, ako aj senát sa zaoberali návrhom právneho predpisu v podstate a v súvislosti so žiadosťou o kratšie vypočutie. Návrh bol predložený výborom oboch zastúpených komôr a členom opozície, o ktorých sa diskutovalo a v ktorých boli vypočuté veľmi kritické názory z hľadiska obsahu a spôsobu, akým sa diskutovalo o návrhu pandemického práva, a hlasovanie sa uskutočnilo na základe nich. Ak odvolateľ tvrdí, že príslušná menšina senátorov nesúhlasila so skráteným pojednávaním, ústavný súd poukazuje na svoju už spomínanú judikatúru, podľa ktorej je rozhodujúci opačný uhol pohľadu, t. j. či sa o takejto žalobe vyslovila presvedčivá väčšina (pozri bod 92 vyššie).
111. V tomto prípade sa vo všetkých príslušných hlasovaniach dosiahla aj "ústavná" väčšina všetkých poslancov (už 120 hlasov) a väčšina prítomných senátorov. Počas trvania legislatívnej naliehavosti hlasovalo 148 poslancov z 151 prítomných za návrh pandemického zákona 133 zo 167 prítomných poslancov za predĺženie legislatívneho aktu a 48 zo 76 prítomných poslancov, ktorí ho podporili (ústavná väčšina prítomných senátorov preto bola 46 hlasov, pričom 49 hlasov bolo dokonca trojpätinovou väčšinou všetkých senátorov). Skutočnosť, že racionálna diskusia a nesúhlas s návrhom zákona o pandémii neboli zabránené, tiež naznačuje, že senát vrátil návrh zákona späť do poslaneckej komory a že parlamentná komora ho prijala v tomto texte. Kvalifikovaná výmena názorov sa teda nepochybne uskutočnila medzi dvoma parlamentnými fázami legislatívneho procesu.
112. Rovnako nie je námietka, že v obmedzenom čase bol vyvíjaný tlak na poslancov a senátorov, aby prijali návrh zákona bez rozsiahlejšej diskusie v podobe, s ktorou neboli spokojní. Po prvé, je v súlade s článkom 26 Okrem toho nemožno ignorovať, že tak ako pri hlasovaní o skrátenej rozprave sa pri každom hlasovaní o vlastnom návrhu pandemického zákona dosiahla značná väčšina v prospech každého poslanca a senátora, ako aj pri každom hlasovaní o krátkodobom horizonte. V prvej rozprave v rokovacej sále zástupcov za návrh zákona bolo prítomných 132 poslancov zo 167 a 124 poslancov z 156, ktorí boli prítomní v pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch senátu; 58 zo 70 senátorov hlasovalo za vrátenie návrhu zákona do poslaneckej snemovne s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi prijatými Poslaneckou komorou (väčšina "ústavných" troch pätín teda predstavovala 42 hlasov). Ústavný súd je preto presvedčený, že takýto výsledok odráža dostatočne veľkú väčšinu na to, aby odolala akémukoľvek tlaku.
113. Okrem toho treba poznamenať, že zistenie sp. zn. Rokovania o návrhu zákona o pandémii spĺňajú obidve tieto podmienky kumulatívne, čo zvyšuje záver, že jeho skrátená diskusia neovplyvňuje ústavné požiadavky.
114. Ochrana parlamentnej diskusie je navyše v súčasnom prípade v prvom rade záležitosťou ústavného práva, pričom potreba ochrany parlamentnej menšiny je výrazne slabšia ako klasická politická distribučná schéma koalície. V čase návrhu zákona o pandémii bola parlamentnou väčšinou opozícia, v ktorej sa spojili rôzne názory na optimálny právny rámec na riešenie dlhodobej krízovej situácie. Keďže parlamentnú menšinu tak zastupovali členovia politických síl tvoriacich vládnu koalíciu, nehrozilo žiadne riziko, že by stabilná (vládna) parlamentná väčšina mohla zneužiť jednoduchú aritmetiku hlasov na neprimerané obmedzenie práv parlamentnej menšiny, ktorá je hlavným cieľom osobitnej ústavnej ochrany parlamentnej menšiny.
115. To, samozrejme, neznamená, že ani v takejto konštelácii parlamentných síl, v ktorej ani provládne ani opozičné sily nemajú zabezpečenú stabilnú väčšinu (t. j. koalíciu, zavedenú politickú dohodu, dlhodobé hlasovanie v dohode atď.), by nemohlo dôjsť k zneužitiu náhodných väčšiny a že by nezaplatilo za ochranu parlamentnej rozpravy a ochranu parlamentnej menšiny, ale táto ochrana môže byť slabšia. V takomto rozdelení síl je súčasná parlamentná väčšina a menšina vytvorená ad hoc, politickí aktéri sú nútení rokovať a robiť politické kompromisy a žiadna z nich nie je podporovaná stabilnou väčšinou hlasov, ktoré môžu viesť k zneužívaniu. Ak ide o menej intenzívny dôvod na vlastnú ochranu, jeho význam ako kritéria ústavnosti legislatívneho procesu v prípade krátkej diskusie o návrhu zákona tiež klesne.
116. Ústavný súd po zvážení všetkých týchto úvah konštatuje, že v legislatívnom procese prijímania pandemického zákona prebehla parlamentná diskusia a opozícia bola chránená v súlade s ústavnými požiadavkami stanovenými pre diskusiu o návrhu zákona v krátkej diskusii v oboch parlamentných komorách.
D) Či sú chyby ústavnej intenzity
117. Keďže v predchádzajúcich krokoch posudzovania ústavnej zhody legislatívneho procesu prijatia pandemického zákona v skrátenej diskusii neboli zistené žiadne nedostatky, odpoveď na túto otázku je irelevantná.
118. Ústavný súd teda dospel k záveru, že legislatívny proces prijímania pandemického zákona nie je zaťažený žiadnou chybou, ktorá stanovuje protiústavný charakter zákona ako celku.
Náhrada škody spôsobenej mimoriadnymi opatreniami
119. Keďže ústavný súd nezistil dôvod zrušenia pandemického práva ako celku z dôvodov, ktoré sú vlastné nedostatkom legislatívneho procesu, musel sa zaoberať aj užším návrhom na zrušenie vybraných ustanovení pandemického zákona (§ 9 ods. 2, prvá veta a § 4).
120. Odsek 9 pandemického zákona znie:
(1) Štát je povinný kompenzovať škody spôsobené právnickým a fyzickým osobám (ďalej len "zranené") počas pandemickej mimoriadnej situácie v príčinnej súvislosti s
a) výnimočných opatrení podľa článku 2 alebo
b) mimoriadne opatrenia podľa zákona o ochrane verejného zdravia, ktorých cieľom je riadiť chorobu COVID-19.
(2) Podľa odseku 1 sa skutočná škoda nahradí. Náklady vzniknuté v súvislosti so získaním alebo používaním ochranných, umývacích, čistiacich alebo dezinfekčných prípravkov sa nepovažujú za škody. Štát nezaplatí za škodu, ak preukáže, že ju spôsobil sám obeť.
(3) Žiadosť o náhradu škody uvedenú v odseku 1 môže poškodená osoba uplatniť na ministerstve financií v lehote 12 mesiacov odo dňa, keď sa dozvedela o škode do troch rokov od vzniku škody, inak právo na náhradu škody zanikne. V žiadosti sa uvedie totožnosť poškodenej osoby, jej dôvody a výška a dôkazy preukazujúce existenciu pohľadávky, príčinná súvislosť, výška pohľadávky vrátane skutočností uvedených v odseku 4 a začiatok obdobia, v ktorom právo zaniklo.
(4) Náhrada škody sa vypláca v rozsahu, v akom poškodená osoba preukáže, že jej nemožno zabrániť alebo zabrániť. Výška náhrady sa ďalej zníži o výšku dotácií, návratnej finančnej pomoci a inej pomoci poskytnutej na zmiernenie účinkov epidémie COVID-19 alebo o účinky výnimočných opatrení uvedených v odseku 1.
(5) Uplatnenie nároku na náhradu škody podľa tohto práva je podmienkou každého návrhu na náhradu škody pred súdom. Odškodnenie je možné podať na súde len vtedy, ak do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti nebola jeho pohľadávka úplne uspokojená.
(6) S cieľom posúdiť žiadosť o náhradu škody, ak je potrebné zohľadniť okolnosti, ku ktorým má prístup iný verejný orgán v priebehu svojej činnosti, tento verejný orgán poskytne ministerstvu financií alebo prípadne súdu potrebnú súčinnosť.
Všeobecné úvahy
121. Odvolateľ doviezla protiústavnosť sporných ustanovení pandemického zákona z troch relatívne samostatných dôvodov - po prvé z údajnej nemožnosti nahradiť režim ústavného zákona o bezpečnosti v spojení s § 36 Krízového zákona Pandemickým zákonom, po druhé z údajne neprijateľného zasahovania do vlastníckeho práva, ktoré podľa jeho názoru umožňuje jeho podstatné obmedzenie bez primeranej kompenzácie, a po tretie zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ústavný súd sa preto musí zaoberať všeobecnými dôvodmi na zasahovanie a odškodnenie do majetkového práva, ako aj zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci vrátane vzťahu medzi krízovým zákonom a ústavným zákonom o bezpečnosti.
(A) Zásah a kompenzácia za vlastníctvo
122. Akékoľvek zasahovanie do vlastníckeho práva zaručeného článkom 11 ods. 1 Charta je prípustná z hľadiska ústavného poriadku len vtedy, ak sa vykonáva podľa zákona a je v rámci testu proporcionality vo vzťahu ku konkurenčnému legitímnemu ústavnému chránenému záujmu, v ktorom sa vykonáva. Podľa charakteru intervencie sa môže uložiť aj povinnosť náhrady podľa článku 11 ods. 4 charty, ale len vtedy, ak sa takáto intervencia môže uplatniť v zmysle "vyvlastnenia "alebo" povinného obmedzenia vlastníckych práv." Ak nie je možné podriadiť opatrenie vlastníctva za týchto podmienok, vlastník subjektívneho verejného práva zaručeného ústavnou zárukou na náhradu škody za takéto konanie nemá a jeho súlad s ústavným poriadkom sa posudzuje len podľa uvedených podmienok, t. j. z hľadiska testu zákonnosti a proporcionality vo vzťahu ku konfliktnému záujmu [pozri zistenie sp. zn. II.] ÚS 482 / 02 z 8.4.2004 (N 52 / 33 SbNU 39), zistenie sp. zn. pl. ÚS 21 / 18 zo 14.5.2019 v znení zmien a doplnení uznesenia z 3.7.2019 (N 77 / 94 zo SbNU 54; 173 / 2019 Sb.), zistenie sp.
123. Článok 11 ods. 3 charty umožňuje vlastné obmedzenie vlastníckeho práva bez náhrady iných ústavne chránených záujmov. Toto ustanovenie vo vzťahu k všeobecnému záujmu zdôrazňuje takzvanú sociálnu funkciu vlastníctva, ktorá preto nie je len právnou doménou v tejto veci, ale zaväzuje majiteľa správať sa [pozri. Ústavný súd preto vo svojej judikatúre predpokladá, že nie každé obmedzenie vlastníckych práv, a to aj bez náhrady, je automaticky vyvlastnením alebo povinným obmedzením vlastníckych práv v zmysle článku 11 ods. 4 Charty, ale že tieto podmienky spĺňajú buď takéto obmedzenie, ktoré úplne vylučuje realizáciu vlastníckych práv, alebo v takom rozsahu, aby bolo podstatne nemožné vykonať alebo vykonať jednu zo svojich zložiek [zistenie sp. zn. Pl. ÚS 34 / 03 z 13. 12. 2006 (N 226 / 43 SbNU 541; 49 / 2007 Sb.) ], napríklad absolútnym vylúčením nájomcu zmluvy o prenájme bytu [find sp. III. ÚS 114 / 94 zo 16.
124. Rozlišovanie, či "len" je obmedzenie vlastníckych práv, ktoré sú dotknuté len požiadavkami článku 11 ods. 3 charty, alebo či takéto obmedzenie má kvalifikovanú povahu vyvlastnenia alebo povinné obmedzenie vlastníckych práv v zmysle článku 11 ods. 4 charty, sa musí preskúmať na jednej strane, berúc do úvahy, či takéto obmedzenie presahuje obmedzenie vlastníckeho práva všetkých jej subjektov v súlade so zásadami rovnosti, na druhej strane, intenzitu intervencie, ktorá je určená najmä podľa rozsahu a trvania obdobia a/nie), na jednej strane, najmä stanovisko Sp.
125. Z toho vyplýva, že článok 11 ods. 4 charty nemá vplyv na situácie, v ktorých určité obmedzenia vlastníckych práv ovplyvňujú všetkých vlastníkov rovnakým spôsobom (t. j. berúc do úvahy osobitné podmienky konkrétnych vlastníkov, ktoré môžu skutočne ovplyvniť rôzne obmedzenia), t. j. obmedzenie vlastníckych práv reguláciou zaobchádzania s určitým tovarom prostredníctvom ochrany životného prostredia, verejného poriadku, legitímnych záujmov iných osôb atď. (napr. stavebné právo, zaobchádzanie s nebezpečným tovarom, ako sú omamné a psychotropné látky a jedy, strelné zbrane, štiepne materiály, dopravné opatrenia na pozemných cestách atď.). Prípady obmedzenia vlastníctva takýmto všeobecným nariadením sa teda merajú len v zmysle ústavného poriadku podľa článku 11 ods. 1 a 3 charty v spojení s článkom 4 ods. 4 charty.
126. Prvá podmienka aktivácie článku 11 ods. 4 Charty je preto, že určité obmedzenia sa týkajú len konkrétneho vlastníka alebo skupiny vlastníkov. Keďže nerovnaká ochrana vlastníckych práv bez legitímnych dôvodov rozdielneho zaobchádzania už neumožňuje článok 11 ods. 1 charty, ktorým sa zaručuje rovnaký obsah a ochrana pre všetkých vlastníkov v spojení s článkom 1 charty a článkom 3 ods. 1 charty, ktorý stanovuje rovnosť pred právom a rovnosť v základných právach, vyvlastnenie alebo povinné obmedzenie vlastníckych práv podľa článku 11 ods. 4 charty môže mať len oprávnený dôvod na takéto rozdielne zaobchádzanie pozostávajúce z nadradenej ochrany iných ústavne chránených záujmov. Kompenzácia poskytnutá podľa článku 11 ods. 4 Charty je špecifická v tom, že ide o náhradu za zasahovanie do vlastníckeho práva Secuundum et intra constitutionon ac legem, t. j. že spôsobená škoda nie je dôsledkom protiprávneho konania verejných orgánov v rozpore s prípadmi, na ktoré sa zameriava článok 36 ods. 3 charty.
Ide teda v zásade o kompenzáciu za takéto zasahovanie do majetkového práva, čo má za následok potrebu sociálneho rozdelenia záťaže potrebnej na dosiahnutie rôznych verejných záujmov (aj keď v konečnom dôsledku môžu spočívať v potrebe ochrany záujmov čisto individuálnych záujmov, napríklad v prípade zriadenia služby potrebnej na cestu podľa § 1029 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorá je vytvorená náhodne v jednotlivých prípadoch alebo ich skupinách (t. j. na rozdiel od požiadaviek všeobecného verejného práva, ktoré zaťažujú každého vlastníka, ktorý je už jeho alebo jeho adresátom, len vlastníctvom konkrétneho predmetu alebo vykonávaním konkrétnej činnosti s ním) a ktorá je nevyhnutná na splnenie verejného záujmu v príslušných parametroch, ktoré prevažujú, atď.).
128. Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníctva v zmysle článku 11 ods. 4 Ústavný súd preto zistil napríklad povinnosť vlastníka pozemku susediaceho s vodohospodárskymi prácami na 29 / 08 / 2009] umožniť všeobecné využívanie verejnoprospešnej komunikácie o pozemku vo vlastníctve jednotlivca [porov. sp. zn. IV. ÚS 268 / 06 z 9.1.2008 (N 2 / 48 SbNU 9)] a povinnosť vlastníka bytu poskytnúť náhradný byt osobám, ktoré žili bez právneho odôvodnenia [vyhľadávanie s. zn. II. ÚS 1607 / 11 z 25.4.2012 (N 89 / 65 SbNU 203)].
01 / 01 / 01 / 01 / 01 01 / 01 / 01 / 01 / 01 01 / 01 / 01 / 01 / 01 01 / 01 / 01 01 / 01 / 01 01 / 01 / 01 01 / 01 / 01 01 / 01 / 01 / 01 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01 / 01
(B) Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci
130. Zodpovednosť štátu za škodu alebo škodu [pozri napríklad zistenie sp. zn. II. ÚS 1191 / 08 zo 14.4.2009 (N 85 / 53 SbNU 79) ] sa riadi článkom 36 ods. 3 charty. Jeho predpokladom je nezákonnosť alebo nezákonnosť rozhodnutia alebo iného konania verejného orgánu [pozri napr. zistenie sp. zn. pl. ÚS 1 / 19 z 30.6.2020], pričom zodpovednosť je objektívna [pozri napr. zistenie sp. zn. III. ÚS 124 / 03 z 11.12.2003 (N 144 / 31 zo SbNU 281)].
131. Štátna zodpovednosť je pomerne široká, pretože sa jej nemožno vzdať a môže byť spôsobená len chybou alebo chybou v činnosti verejného orgánu v dôsledku technického zlyhania [zistenie sp. zn. II. ÚS. ÚS.
132. Rozsah pôsobnosti článku 36 ods. 3 však nie je možné splniť, ale rozšíriť nástroje tak, aby sa mohli vzťahovať aj na škody spôsobené zákonným výkonom verejnej moci [pozri napríklad zistenie sp. zn. II. ÚS 596 / 02 z 5.5.2004 (N 64 / 33 SbNU 141) ]. Zodpovednosť podľa článku 36 ods. 3 charty zvyčajne nevedie k výsledkom legislatívnych činností Parlamentu [pozri napríklad stanovisko pléna sp. zn. Pl.
133. Režim náhrady za obmedzenie vlastníckych práv a náhradu škody spôsobenej postupom krízového riadenia zahŕňa oddiely 35 a 36 zákona o kríze. Tento systém náhrady sa uplatňuje aj na obmedzenia vlastníctva alebo škody spôsobené orgánmi uvedenými v článku 3 zákona o ústavnej bezpečnosti v núdzových situáciách, na stav nebezpečenstva alebo na stav vojny pri uplatňovaní tohto ústavného zákona. Ústavný zákon o bezpečnosti ani žiadna iná časť ústavného zákonníka neobsahuje osobitnú povinnosť kompenzovať zasahovanie do majetkových práv jednotlivca v kvalifikovaných núdzových situáciách postupmi kvalifikovaného verejného orgánu (alebo iných subjektov, ktoré vykonávajú úlohy, ktoré mu ukladá verejný orgán) s cieľom zmierniť alebo odstrániť ich. Preto ak je za takýchto podmienok potrebné vyvlastniť, obmedziť alebo spôsobiť škodu, náhrada za takéto zasahovanie do vlastníckeho práva podlieha len všeobecným ustanoveniam článku 11 ods. 4 charty a článku 36 ods. 3 charty.
Na náhradu škody podľa oddielu 9 pandemického zákona
134. Na základe odkazu na sporné ustanovenia Ústavný súd dospel k záveru, že systém náhrady ustanovený v článku 9 pandemického zákona nemožno považovať za náhradu škody obsiahnutú v článku 11 ods. 4 charty alebo článku 36 ods. 3 charty.
(A) K článku 11 ods. 4 charty
135. Na posúdenie uplatniteľnosti článku 11 ods. 4 Charty systému náhrady škody podľa oddielu 9 Pandemického zákona je kľúčovou definíciou pojmu "povinné obmedzenie vlastníckych práv," ako je uvedené v oddiele V.1.A tohto zistenia. Na vymedzenie tohto pojmu a jeho obmedzení je potrebné riešiť vzťah medzi článkom 11 ods. 3 charty a článkom 11 ods. 4 charty. Ako sa uvádza v bode 123 vyššie, článok 11 ods. 3 charty, najmä jeho druhá a tretia veta, priznáva ústavné obmedzenie vlastníctva a výkonu vo vzťahu k oprávneným záujmom iných a iným chráneným záujmom, pričom ani charta, ani žiadna iná časť ústavného poriadku neustanovuje, že by sa majiteľom mala poskytnúť náhrada.
136. Právny štát predpokladá niekoľko situácií, v ktorých verejná alebo súkromná právna úprava účinne obmedzuje vlastníka pri výkone jeho práva na majetok bez toho, aby bol majiteľ povinný nahradiť toto obmedzenie podľa článku 11 ods. 4 charty. Ako už bolo uvedené v bode 127 vyššie, vzhľadom na rozsah ochrany ustanovenej v článku 11 ods. 1 charty, t. j. či náhrada ustanovená v článku 11 ods. 4 charty je alebo nie je súčasťou tejto ochrany, existuje podstatný rozdiel medzi tým, či štátny zásah je priamo zameraný proti konkrétnemu prípadu a priamo obmedzuje výkon vlastníckeho práva (napr. odstúpenie od zmluvy podľa zákona o mimoriadnych situáciách na účely riešenia krízovej situácie) a či obmedzenie iného základného práva vedie k tomu, že vlastník je nepriamo obmedzený pri výkone svojho vlastníckeho práva.
137. V súlade s judikatúrou citovanou v oddiele V.1.A je toto zistenie "povinným obmedzením vlastníckych práv" podľa článku 11 ods. 4 Akty výnimočných opatrení uvedené v § 9 ods. 1 pandemického zákona nemožno posudzovať, a preto systém náhrad podľa § 9 pandemického zákona nemožno považovať za právne ustanovenie pojmu "kompenzácia" podľa toho istého ustanovenia.
138. Ústavný súd okrem toho uvádza, že na posúdenie ústavnej zhody týchto ustanovení stačí, že nie sú vo všeobecnosti zamerané na konkrétne položky alebo vlastníkov, ale predstavujú široký právny rámec pre riadenie pandémie, ktorý ďaleko presahuje rozsah a rozsah uvedenej podmienky uplatňovania článku 11 ods. 4 charty. To platí pre všetky výnimočné opatrenia podľa oddielu 2 Pandemic Act. Po preskúmaní ústavnosti sporných zmien a doplnení niektorých výnimočných opatrení podľa § 2 ods. 2 písm. a) až f) Pandemického zákona pozri ďalej časť VI tohto zistenia. Aj keď tieto výnimočné opatrenia výnimočne upravujú fungovanie, napríklad určitého podniku alebo podniku (napr. konkrétneho obchodného centra), pandemický zákon v prípade § 9 ods. 1 neupravuje náhradu povinného obmedzenia vlastníckych práv v zmysle článku 11 ods. 4 charty, keďže bude rozdelený ďalej (pozri najmä bod 148).
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil nie. 4 / 2022 Z. z., o návrhu na zrušenie zákona č. 94 / 2021 Z. z., o núdzových opatreniach pri vypuknutí choroby COVID-19 a o zmene a doplnení niektorých súvisiacich zákonov, prípadne niektorých jeho ustanovení |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 14.01.2022 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Verejné zmluvy 2
Smlouva o smlouvě budoucí o zřízení služebnosti k pozemkům p.č. 4/2, 436, ... k.ú. Žabovřesky; částk...
Statutární město Brno
GasNet, s.r.o.
774 Kč
10.10.2022
Podium, ozvučení vč. světel na akci 11.6.2022
Památník Lidice
STAGELAB s.r.o.
303 129 Kč
06.04.2022
Zdroj:
Hlídač štátu
(CC BY 3.0 CZ)
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0