Dekrét ministra zahraničných vecí č. 36 / 1988 Zb.
Vyhláška ministra zahraničných vecí o Medzinárodnom dohovore proti uväzneniu
Platný
Účinnosť od 26.02.1988
36
Uznesenie
minister zahraničných vecí
zo 7. marca 1988,
o Medzinárodnom dohovore proti uväzneniu
V New Yorku bol 17. decembra 1979 prijatý Medzinárodný dohovor proti únosu.
Dohovor bol schválený Federálnym zhromaždením Československej socialistickej republiky a Chartou o prístupe Československej socialistickej republiky k Medzinárodnému dohovoru proti prijatiu rukojemníkov bol uložený u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov, depozitára dohovoru 27. januára 1988, pod podmienkou, že Československá socialistická republika sa necíti viazaná ustanoveniami článku 16 ods. 1 dohovoru, a v súlade so zásadou zvrchovanej rovnosti štátov vyhlasuje, že v každom prípade je arbitráž alebo Medzinárodný súdny dvor povinný udeliť súhlas všetkým stranám sporu.
Dohovor nadobudol platnosť 3. júna 1983 podľa jeho článku 18 ods. 1. V prípade Československej socialistickej republiky nadobudla platnosť 26. februára 1988 v súlade s článkom 18 ods. 2.
Súčasne sa oznamuje český preklad dohovoru.
Minister:
Ing. Chupek v. r.
Medzinárodný dohovor
proti braniu rukojemníkov
štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru,
so zreteľom na ciele a zásady Charty Organizácie Spojených národov o zachovaní medzinárodného mieru a bezpečnosti a podpore priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi,
najmä uznať, že každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť, ako je stanovené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach,
opätovne potvrdzujúc zásadu rovnosti národov a ich právo na sebaurčenie, ako je zakotvené v Charte Organizácie Spojených národov a v Deklarácii medzinárodného práva o priateľských vzťahoch a spolupráci medzi štátmi v súlade s Chartou Organizácie Spojených národov a v iných príslušných rezolúciách Valného zhromaždenia,
berúc do úvahy, že branie rukojemníkov je pre medzinárodné spoločenstvo závažným trestným činom a že v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru musí byť každá osoba, ktorá sa dopustí činu brania rukojemníkov, stíhaná alebo vydaná,
dôverovať, že je naliehavo potrebné rozvíjať medzinárodnú spoluprácu medzi štátmi pri vytváraní a prijímaní účinných opatrení na predchádzanie, stíhanie a trestanie všetkých činov, ktoré zadržiavajú ako prejavy medzinárodného terorizmu,
dohodnúť sa na:
1. Trestný čin zajatia rukojemníkov v zmysle tohto dohovoru spácha každá osoba, ktorá zajme alebo zadrží inú osobu (ďalej len "ručiteľ") a hrozí zabitím, poškodením alebo ďalším zadržaním s cieľom prinútiť tretiu stranu, či už štát, medzinárodnú medzivládnu organizáciu, fyzickú alebo právnickú osobu alebo skupinu osôb, aby podnikla akékoľvek kroky alebo sa zdržal akéhokoľvek konania ako výslovná alebo nepriama podmienka pre prepustenie rukojemníka.
2. Každá osoba, ktorá:
a) pokus o spáchanie činu prevzatia rukojemníkov alebo
(b) zúčastňovať sa ako spolupáchateľ každého, kto sa dopustí alebo sa pokúsi spáchať čin brania rukojemníkov;
trestný čin sa spácha aj na účely tohto dohovoru.
Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, zahrnie do svojho trestného práva trestné činy uvedené v článku 1 a stanoví primerané sankcie na zohľadnenie závažnosti týchto trestných činov.
1. Štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru a na území ktorého je rukojemník v držbe páchateľa, prijme všetky opatrenia, ktoré považuje za vhodné na uľahčenie situácie rukojemníka, najmä na zabezpečenie prepustenia rukojemníka a prípadne na uľahčenie jeho odchodu.
2. Ak akýkoľvek predmet nadobudnutý páchateľom v dôsledku prevzatia rukojemníkov vlastní zmluvný štát, tento štát ho čo najskôr vráti rukojemníkovi alebo prípadne tretej strane uvedenej v článku 1 alebo jeho príslušným orgánom.
Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, spolupracujú pri predchádzaní trestným činom uvedeným v článku 1, najmä:
(a) prijatie všetkých praktických opatrení na zabránenie prípravy na spáchanie takýchto trestných činov na ich území alebo mimo ich územia, vrátane opatrení na zákaz nezákonnej činnosti osôb, skupín a organizácií, ktoré podporujú, podporujú a organizujú činnosti prijímania rukojemníkov alebo sa na nej zúčastňujú;
b) výmeny informácií a koordinácie pri prijímaní administratívnych a iných opatrení na predchádzanie takýmto trestným činom podľa potreby.
1. Každý zmluvný štát prijme opatrenia potrebné na určenie svojej právomoci v prípade ktoréhokoľvek z trestných činov uvedených v článku 1, ktorý bol spáchaný:
a) na svojom území alebo na palube lode alebo lietadla registrovaného v tomto štáte;
b) ktorýkoľvek z jeho štátnych občanov alebo, ak to štát považuje za vhodné, osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré majú obvyklý pobyt na jeho území;
c) donútiť tento štát konať alebo sa zdržať konania; alebo
d) proti rukojemníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom tohto štátu, ak tento štát považuje za vhodné prijať opatrenia.
2. Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, prijme aj opatrenia potrebné na určenie svojej právomoci v prípade trestných činov uvedených v článku 1 v prípadoch, keď sa údajný páchateľ nachádza na jeho území a nevydáva ho žiadnemu zo štátov uvedených v odseku 1 tohto článku.
3. Tento dohovor nevylučuje trestnú právomoc vykonávanú v súlade s vnútroštátnym právom.
1. Ak je ktorýkoľvek štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru a na ktorého území sa nachádza údajný páchateľ, presvedčený, že to okolnosti odôvodňujú, prijme ho v súlade so svojimi právnymi predpismi do väzby alebo prijme iné opatrenia na zabezpečenie jeho prítomnosti tak dlho, ako je to potrebné na začatie trestného konania alebo konania o extradícii. Tento štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, bezodkladne vykoná predbežné vyšetrovanie skutočností.
2. Prijatie do väzby alebo iné opatrenia uvedené v odseku 1 tohto článku sa bezodkladne oznámia buď priamo, alebo prostredníctvom generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov.
a) štát, v ktorom bol trestný čin spáchaný;
b) štát, proti ktorému bol tlak zameraný alebo proti ktorému bol pokus o tlak nasmerovaný;
(c) štát, ktorého štátnym občanom je fyzická alebo právnická osoba, proti ktorej bol vyvíjaný tlak, alebo proti ktorej bol usmerňovaný pokus o tlak;
d) štát, ktorého je občan rukojemníkom alebo na ktorého území má obvyklý pobyt;
e) štát, ktorého štátnym občanom je údajný páchateľ, alebo v prípade osoby bez štátnej príslušnosti, na území ktorej má obvyklý pobyt;
(f) medzinárodná medzivládna organizácia, proti ktorej bol vyvíjaný tlak alebo proti ktorej došlo k pokusu o tlak;
g) všetky ostatné dotknuté štáty.
3. Každá osoba, proti ktorej sa prijímajú opatrenia uvedené v odseku 1 tohto článku, má právo:
a) bezodkladne byť v kontakte s najbližším príslušným zástupcom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom alebo štátom, ktorý je inak oprávnený vytvoriť takéto spojenie, alebo v prípade osoby bez štátnej príslušnosti so štátom, na území ktorého má obvyklý pobyt;
b) prijať návštevu zástupcu tohto štátu.
4. Práva uvedené v odseku 3 tohto článku sa vykonávajú v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi štátu, na území ktorého sa nachádza údajný páchateľ, za predpokladu, že tieto zákony a iné právne predpisy umožňujú v plnej miere dosiahnuť účel, na ktorý boli práva stanovené v odseku 3 tohto článku.
5. Ustanoveniami odsekov 3 a 4 tohto článku nie sú dotknuté práva žiadneho štátu, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru a ktorý vykonáva právomoc v súlade s článkom 5 ods. 1, požiadať medzinárodný výbor Červeného kríža, aby sa pripojil k podozrivému páchateľovi a navštívil ho.
6. Štát, ktorý vykonáva predbežné vyšetrovanie uvedené v odseku 1 tohto článku, bezodkladne oznámi svoje výsledky štátom alebo organizácii uvedenej v odseku 2 tohto článku a oznámi, či má v úmysle vykonávať právomoc.
Štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru a v ktorom je údajný páchateľ stíhaný, oznámi v súlade so svojimi právnymi predpismi konečný výsledok konania generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov, ktorý postúpi informácie ostatným dotknutým štátom a dotknutým medzinárodným medzivládnym organizáciám.
1. Štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru a na území ktorého je údajný páchateľ zadržaný, predloží prípad svojim príslušným orgánom na trestné stíhanie v súlade so svojimi právnymi predpismi, ak ho nevydá bez výnimky a ak nebol spáchaný trestný čin na jeho území. Tieto orgány prijímajú rozhodnutia na základe právneho štátu svojho štátu rovnakým spôsobom ako v prípade iného závažného trestného činu.
2. Každá osoba, vo vzťahu ku ktorej sa vedie konanie v súvislosti s ktoroukoľvek z trestných činov uvedených v článku 1, musí mať spravodlivé zaobchádzanie vo všetkých fázach konania vrátane všetkých práv a záruk, ktoré jej poskytujú právne predpisy štátu, na ktorého území sa nachádza.
1. Žiadosť o vydanie údajného páchateľa podľa tohto dohovoru sa neudelí, ak dožiadaný štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, má závažné dôvody domnievať sa, že:
a) že žiadosť o vydanie za trestný čin uvedený v článku 1 bola podaná na účely stíhania alebo potrestania osoby za jej rasu, náboženstvo, štátnu príslušnosť, etnický pôvod alebo politické presvedčenie; alebo
b) že stav osoby možno predvídať:
i) z akéhokoľvek dôvodu uvedeného v písmene a) tohto odseku alebo
ii) pretože kontakt medzi príslušnými orgánmi štátu oprávnenými vykonávať právo na ochranu s touto osobou nie je zabezpečený.
2. Pokiaľ ide o trestné činy vymedzené v tomto dohovore, ustanovenia všetkých zmlúv a dohôd o vydávaní, ktoré sa uplatňujú medzi štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, sa menia a dopĺňajú ako zmluvné strany tohto dohovoru, pokiaľ sú nezlučiteľné s týmto dohovorom.
1. Trestné činy uvedené v článku 1 sa považujú za trestné činy podliehajúce vydávaniu, na ktoré sa vzťahuje akákoľvek zmluva o extradícii, ktorá existuje medzi štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, sa zaväzujú zahrnúť také trestné činy, ako sú trestné činy súvisiace s extradíciou, do akejkoľvek zmluvy o extradícii uzavretej medzi nimi.
2. Ak je štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru a ktorý podmieňuje vydanie existenciou zmluvy, je povinný vydať páchateľa iným štátom, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, a ak medzi nimi neexistuje dohoda o extradícii, dožiadaný štát môže považovať tento dohovor za právny základ extradície, pokiaľ ide o trestné činy uvedené v článku 1. Vydávanie páchateľa podlieha ostatným podmienkam stanoveným v právnych predpisoch dožiadaného štátu.
3. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto dohovoru a ktoré nepodmieňujú vydanie páchateľa existenciou zmluvy, uznávajú medzi sebou trestné činy uvedené v článku 1 ako trestné činy podliehajúce extradícii za podmienok stanovených v právnych predpisoch dožiadaného štátu.
4. Trestné činy uvedené v článku 1 sa na účely extradície medzi štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, považujú za trestné činy spáchané nielen na mieste, kde k nim došlo, ale aj na území štátov, ktoré sú povinné určiť svoju právomoc v súlade s článkom 5 ods. 1.
1. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, si navzájom poskytujú čo najväčšiu pomoc v súvislosti s trestnými konaniami začatými v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v článku 1, vrátane poskytnutia akýchkoľvek dôkazov potrebných na takéto konanie, ktoré majú k dispozícii.
2. Odsekom 1 tohto článku nie sú dotknuté povinnosti týkajúce sa vzájomnej právnej pomoci zakotvené v žiadnej inej zmluve.
Pokiaľ sa Ženevské dohovory z roku 1949 o ochrane obetí vojny alebo dodatkových protokolov k týmto dohovorom vzťahujú na konkrétny prípad brania rukojemníkov a v rozsahu, v akom sú štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, viazané týmito dohovormi na stíhanie alebo prenesenie páchateľov brania rukojemníkov, dohovor sa nevzťahuje na akt zajatia rukojemníkov spáchaný v ozbrojených konfliktoch, ako je vymedzené v Ženevských dohovoroch z roku 1949 a dodatkových protokoloch k nim, vrátane ozbrojených konfliktov uvedených v článku 1 ods. 4 dodatkového protokolu I z roku 1977, v ktorých národy bojujú proti koloniálnej vláde a zahraničnej okupácii a proti rasistickým režimom, uplatňujú svoje právo na sebaurčenie, ako je zakotvené v Charte Organizácie Spojených národov a vo vyhlásení medzinárodného práva o priateľských vzťahoch a spolupráci medzi štátmi v súlade s Chartou Organizácie Spojených národov.
Tento dohovor sa neuplatňuje, ak bol trestný čin spáchaný v rámci jedného štátu, rukojemníci a údajný páchateľ sú štátnymi príslušníkmi tohto štátu a údajný páchateľ je ulovený na jeho území.
Nič v tomto dohovore sa nevykladá tak, aby sa odôvodnilo porušenie územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti štátu, ktorý je v rozpore s Chartou Organizácie Spojených národov.
Ustanoveniami tohto dohovoru nie je dotknuté uplatňovanie dohôd o azyle platných v deň prijatia tohto dohovoru medzi zmluvnými štátmi; Štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, sa však nesmie odvolávať na takéto zmluvy vo vzťahu k inému štátu, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru a ktorý nie je zmluvnou stranou týchto zmlúv.
1. Každý spor medzi dvoma alebo viacerými štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, týkajúci sa výkladu alebo vykonávania tohto dohovoru, ktorý nie je urovnaný rokovaním, sa na žiadosť jedného z nich predloží rozhodcovskému konaniu. Ak do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti o rozhodcovské konanie strany nie sú schopné dohodnúť sa na organizácii rozhodcovského konania, ktorákoľvek strana môže predložiť spor Medzinárodnému súdnemu dvoru podaním žaloby v súlade so Štatútom Súdneho dvora.
2. Každý štát môže pri podpise, ratifikácii alebo prístupe k tomuto dohovoru vyhlásiť, že sa necíti viazaný odsekom 1 tohto článku. Každý zmluvný štát, ktorý urobil takéto vyhlásenie, nie je viazaný odsekom 1 tohto článku žiadnym iným zmluvným štátom.
3. Ktorýkoľvek zmluvný štát, ktorý vydal výhradu v súlade s odsekom 2 tohto článku, môže túto výhradu kedykoľvek odvolať oznámením generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov.
1. Tento dohovor je otvorený na podpis všetkým štátom do 31. decembra 1980 v sídle Organizácie Spojených národov v New Yorku.
Tento dohovor podlieha ratifikácii. Ratifikačné listiny sa uložia u generálneho tajomníka OSN.
Tento dohovor je otvorený pre každý štát. Dokumenty o prístupe sa uložia u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov.
1. Tento dohovor nadobúda platnosť tridsiatym dňom po uložení dvadsiatej druhej ratifikačnej listiny alebo listiny o pristúpení u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov.
2. Pre každý štát, ktorý ratifikuje dohovor alebo k nemu pristúpi po uložení 22. ratifikačnej listiny alebo listiny o pristúpení, dohovor nadobudne platnosť 30. dňom po uložení ratifikačnej listiny alebo listiny o pristúpení týmto štátom.
1. Ktorýkoľvek zmluvný štát môže tento dohovor vypovedať písomným oznámením generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov.
2. Vypovedanie nadobudne účinnosť jeden rok po dni, keď generálny tajomník Organizácie Spojených národov dostal oznámenie.
Originál tohto dohovoru, anglické, arabské, čínske, francúzske, ruské a španielske znenie je rovnako autentické, sa uloží u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov, ktorý zašle overené kópie všetkým štátom.
S cieľom dokázať tento podpis, riadne splnomocnený príslušnými vládami, podpísali tento dohovor, ktorý bol 18. decembra 1979 otvorený na podpis v New Yorku.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Vyhláška ministra zahraničných vecí č. 36 / 1988 Z. z. o Medzinárodnom dohovore proti prijatiu rukojemníkov |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 07.04.1988 |
|---|---|
| Účinnosť od | 26.02.1988 |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0