Založený na Ústavnom súde Českej republiky č. 34 / 1994 Zb.
Ústavný súd Českej republiky 19. januára 1994 v prípade návrhu na zrušenie zákona č. 39 / 1993 Z. z. o pokutách a dlhopisoch za nedodržanie zákonov upravujúcich transformáciu poľnohospodárskych družstiev a opravu majetkových nespravodlivostí v oblasti majetkových vzťahov s pôdou a iným poľnohospodárskym majetkom
Platný
34
POKUTY
Ústavný súd Českej republiky
Za Českú republiku
Ústavný súd Českej republiky rozhodol 19. januára 1994 na plenárnom zasadnutí vo veci odvolateľa - skupina 41 poslancov poslaneckej komory parlamentu Českej republiky a účastníka konania - Poslanecká komora Európskeho parlamentu Českej republiky na návrh na zrušenie zákona č. 39 / 1993 Z. z. o pokutách a kupónoch za nedodržanie zákonov upravujúcich transformáciu poľnohospodárskych družstiev a opravu nespravodlivosti v oblasti majetku a iného poľnohospodárskeho majetku takto:
Návrh zamietnutý.
Odôvodnenie
(podstatná časť)
Skupina 41 poslancov podala návrh na zrušenie zákona č. 39 / 1993 Z. z., v ktorom zdôraznila, že existuje hrubý nesúlad
1. medzi ustanoveniami odseku 2 ods. 1 aktu a článkom 3 ods. 3 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta") v kontexte článku 26 ods. 3 charty,
2. medzi ustanoveniami článku 2 ods. 1 aktu a článku 4 ods. 3 charty,
3. medzi ustanoveniami článku 3 aktu a článkom 26 ods. 1 charty.
Ústavný súd preskúmal návrh a dospel k týmto záverom:
K návrhu na zrušenie zákona vo všeobecnosti
V dôvodovej správe k návrhu zákona sa vo všeobecnosti uvádza, že zákon je súčasťou celého komplexu pravidiel upravujúcich reštitúciu a privatizáciu poľnohospodárskych aktív. Reštitúcie v tejto oblasti - a to je všeobecne známe - prebiehajú veľmi pomaly a čelia značnému odporu. Tento názor zastáva aj ústavný súd, pretože to jasne vyplýva z počtu sťažností a konaní občanov adresovaných príslušným vnútroštátnym orgánom a všeobecným súdom. Spomalenie transformácie poľnohospodárskych aktív a pomalé vyrovnanie súvisiacich reštitúcií tiež znamená oddialenie priebehu hospodárskej reformy v poľnohospodárstve. Táto situácia nie je v súlade s významom a duchom ústavy, ktorá definuje Českú republiku v článku 1, okrem iného ako demokratický štát založený na rešpektovaní práv a slobôd človeka a občanov, a nie je v súlade s chartou, ktorá zahŕňa právo vlastniť majetok medzi základné ľudské práva a slobody a stanovuje v článku 2, že štát je založený na demokratických hodnotách. Ďalšie budovanie demokratického štátu na prahu jeho rozvoja nevyhnutne znamená aj existenciu hospodárskeho základu demokracie, t. j. v českých podmienkach dokončenie hospodárskej reformy vrátane transformácie a privatizácie poľnohospodárstva vrátane vrátenia nezákonne stiahnutého majetku. Preto je úlohou ústavného súdu chrániť tento proces v rámci ochrany ústavnosti (článok 83 ústavy). Dokončenie hospodárskej reformy (aj v poľnohospodárstve) je jednou zo záruk na zabránenie možnému prevráteniu vznikajúcej demokratickej spoločnosti späť do paternalistického systému, a teda totalitného štátu založeného na kolektívnom porozumení hospodárstva. Z tohto hľadiska je preto potrebné pristúpiť k právu ako celku.
V predmetnom prípade skutočnosť, že ani zákon č. 229 / 1991 Z. z., o zaobchádzaní s majetkovými vzťahmi s pôdou a inými poľnohospodárskymi aktívami, ani zákon č. 42 / 1992 Z. z., o zaobchádzaní s majetkovými vzťahmi a vysporiadaní majetkových práv v družstvách, nenesú zodpovednosť osobám, ktorým boli uložené právne záväzky, ak tieto záväzky boli nimi skutočne porušené. Pre oba právne predpisy sú právnické osoby adresátmi právnych záväzkov. Vzhľadom na častosť prípadov nedodržania zákonných lehôt a výslovné odmietnutie vyhovieť určitým oprávneným nárokom bol preto zámer úplne odôvodnený, aby sa odstránil nedostatok sankcií v platných právnych predpisoch. V skutočnosti nebol splnený jasný pôvodný pojem zákonodarcu, že uloženie výslovných sankcií je zbytočné, a že povinné subjekty budú dobrovoľne dodržiavať tie ustanovenia uvedených právnych predpisov, ktoré ukladajú včasné a dokázané nároky na riešenie dohody, a len prípady jasne sporného a pochybného rozhodnutia súdu. Sporné právo teda do určitej miery kompenzuje de facto nerovnaké postavenie oprávnených a povinných osôb, keďže absencia sankcií priniesla značnú výhodu povinným osobám, pre ktoré bolo konanie nepotrebných súdnych sporov a následná povinnosť kompenzovať náklady na súdne konania zanedbateľné.
Samotná žaloba tvrdí porušenie článku 3 ods. 3, článku 26 ods. 3, článku 4 ods. 3 a článku 26 ods. 1 charty. Je pravda, že najmä v prípade týchto článkov (s výnimkou článku 26) neexistujú žiadne iné výslovné ustanovenia, ktoré by obmedzili ich uplatňovanie (pozri článok 17 ods. 4 charty). Tieto ustanovenia charty by sa však mali vykladať v kontexte ochrany základných ľudských práv a slobôd. V praxi ústavných súdov je často potrebné riešiť skutočný alebo zjavný rozpor dvoch ústavných práv chránených záujmov, často záujem subjektu postihnutého zásahom štátu a záujem štátu vykonávať právomoci potrebné v demokratickej spoločnosti, napríklad v záujme národnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, majetku, ochrany práv a slobôd iných a tak ďalej. Na týchto myšlienkach sa zakladá Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a prax Európskeho súdu pre ľudské práva a viacerých vnútroštátnych ústavných súdov. Preto je vždy potrebné porovnať údajne porušené ustanovenie o ochrane základných ľudských práv a slobôd (či už chránené Chartou alebo medzinárodnou zmluvou podľa článku 10 ústavy) s inými ústavnými normami, ktoré chránia záujmy druhej strany alebo tretích strán, aby sa zvážilo, či došlo dokonca k obmedzeniu základných práv a slobôd, a ak áno, či k nemu došlo v rozsahu povolenom ústavnými ustanoveniami. Z tohto hľadiska je potom potrebné preskúmať aj sporné právo.
Pri skúmaní ústavnosti tohto zákona je tiež potrebné posúdiť, či ide o normu verejného práva alebo o normu súkromného práva. Je to dôležité vzhľadom na rozdielne právne postavenie dotknutého subjektu vo verejných a súkromných vzťahoch. Aj z tohto hľadiska je potrebné zhodnotiť kritériá ústavnosti zákona.
Pokiaľ ide o sporné právo, musí byť založené najmä na:
a) Zákon má ústavný charakter, keďže vytvára nový právny vzťah týkajúci sa zodpovednosti.
b) Tento právny vzťah slúži na ochranu verejného záujmu. Hoci to samo osebe neznamená, že právne predpisy sú verejnou normou, je to dôležité pre celkový pohľad na normu. V tejto súvislosti nie je chybou, že zákon chráni aj súkromné záujmy občanov - reštituentov.
(c) Vo vzťahoch s verejnosťou existuje nerovnosť orgánov. Tak je to aj v prípade sporného práva, podľa ktorého verejný orgán ukladá pokutu alebo povinnosť uložiť kauciu, a fyzická osoba uvedená v zákone je ohrozená subjektívnou zodpovednosťou za porušenie povinností upravených zákonom.
Z týchto dôvodov je teda zrejmé, že sporné právo je normou verejného práva. Ústavný súd preto pristupuje k nemu ako takému pri posudzovaní jeho ústavnosti.
Z vlastného podnetu zrušiť zákon individuálne
K bodu 1 návrhu:
Z napadnutého práva a z obsahu návrhu nemožno vyvodiť záver, že právo poškodzuje práva niekoho na uplatňovanie jeho základných práv a slobôd (článok 3 ods. 3 charty), ako tvrdí odvolateľ. Ak dôjde k porušeniu zákona v zmysle článku 2 ods. 2 zákona č. 39 / 1993 Z. z., potom nejde o uplatňovanie základných práv a slobôd zdravotne postihnutej osoby, ale skôr o odopretie práv príjemcov tým, že bráni reštitúcii. Nie je to ani porušenie základného práva na získanie finančných prostriedkov na účely svojich životných potrieb dielami podľa článku 26 ods. 3 charty. Toto právo nesmie predstavovať odmietnutie základných práv iných osôb chránených chartou v prípade osôb oprávnených požadovať vrátenie nezákonne stiahnutého poľnohospodárskeho majetku. Článok 26 ods. 3 Charta nie je uplatniteľná v súvislosti s odsekom 2 sporného práva a jej význam je nepochybne úplne odlišný od významu odvolateľa. To možno odvodiť aj z druhej vety odseku 3 tohto článku, ak sa uvádza, že občania, ktorí (t. j. získavajú finančné prostriedky na svoje životné potreby prácou) nemôžu vykonávať toto právo bez svojej viny, štát poskytuje právo v primeranej miere. Právo na získanie finančných prostriedkov na životné potreby je preto len jedným z dôležitých hospodárskych a sociálnych práv zakotvených v charte, ktoré však nemajú vplyv na ustanovenia § 2 ods. 1 zákona a nepopierajú toto právo na fyzické osoby, ktoré sú právne zodpovedné.
Odvolateľ sa tiež mýli, ak sa domnieva, že ustanovenia § 2 ods. 1 napadnutého práva sa týkajú aj občanov, ktorí zastupujú povinné osoby na základe právomoci advokáta. Takýto výklad by bol neprijateľný. Toto ustanovenie sa týka najmä fyzických osôb so štatutárnymi funkciami právnických osôb, hoci nemožno vylúčiť - ak išlo o pracovnoprávne vzťahy - ani zodpovednosť ostatných zamestnancov organizácie, ktorí sú oprávnení ako orgány organizácie konať v mene organizácie ako právny akt vyplývajúci z ich funkcií ustanovených pravidlami organizácie (oddiel 9 ods. 1 zákonníka práce).
Ústavný súd sa nedomnieva názoru odvolateľa, že zamestnávateľ (zastúpený) aj zamestnanec (zástupca) môžu byť pri vydávaní príkazov v dobrej viere. Pokiaľ ide o subjektívne aspekty, zákon je koncipovaný na princípe zodpovednosti za zavinenie, aj nedbanlivosť je dostatočná (§ 2 ods. 1 posledná veta zákona). Táto právna ochrana potenciálne zodpovednej fyzickej osoby je úplne dostatočná a zodpovedá demokratickým právnym zásadám. Preto tvrdenie, že zákon mal byť založený na zásade úmyselného zavinenia, nemožno prijať, ak je zodpovedná osoba fyzickou osobou.
Pre toto stanovisko existuje ďalší dôvod zásadného charakteru. Odsek 2 ods. 1 a 2 zákona zavádza do nášho právneho poriadku nový administratívny priestupok, ktorého páchateľom môže byť len fyzická osoba uvedená v tomto nariadení. Tento administratívny trestný čin nie je trestným činom v zmysle zákona č. 200 / 1990 Z. z. č. 200 / 1990 Z. z. Podľa článku 2 ods. 1 zákona je trestný čin vinníkom, ktorý porušuje alebo ohrozuje záujmy spoločnosti a výslovne sa v ňom uvádza ako trestný čin v tomto alebo inom práve, pokiaľ nejde o iný administratívny trestný čin, ktorý sa trestá osobitnými právnymi predpismi alebo trestným činom. Podmienky tohto ustanovenia nie sú v prejednávanej veci v plnej miere splnené, pretože trestný čin v zmysle § 2 ods. 1 bodu 2 napadnutého práva nie je výslovne uvedený ako trestný čin v právnom poriadku. Ide o trestný čin, ktorý sa trestá osobitným štandardom, ktorým je zákon českej národnej rady č. 39 / 1993 Zb. Ostatné znaky správneho priestupku sú však rovnaké ako znaky priestupku, pretože v oboch prípadoch ide o vinný čin, ktorý porušuje alebo ohrozuje záujmy spoločnosti a nie je trestným činom. Preto ak článok 3 zákona o porušeniach stanovuje, že nedbanlivosť je dostatočná na to, aby bola zodpovedná za trestný čin, pokiaľ zákon výslovne neustanovuje, že úmyselné konanie je nevyhnutné, nie je dôvod neuplatňovať túto zásadu na administratívne pochybenie. To platí aj v prípade vzniku zodpovednosti za zavinenie v napadnutom práve. (Na rozdiel od trestného práva stačí nedbalosť ako pravidlo správneho práva vo všeobecnosti.)
Sporné právo a obsah návrhu nevyjadrujú názor odvolateľa, že právo poškodzuje práva niekoho na výkon jeho základných práv a slobôd za predpokladu, že "prenesie" zodpovednosť z povinných osôb na fyzické osoby (článok 3 ods. 3 charty, článok 2 ods. 1 zákona). Je ťažké akceptovať, že zákon ukladá týmto osobám sankcie za právnické zárobkové konanie v záujme povinných osôb (alebo právnických osôb v zmysle § 2 ods. 1 zákona). V skutočnosti, ak došlo k porušeniu podľa § 2 ods. 1, 2 zákona, je to fyzická osoba, ktorá koná ako povinná osoba alebo mala konať a ktorá svojím konaním porušila ustanovenia zákona č. 229 / 1991 Z. z. a iných zákonov uvedených v § 1 zákona č. 39 / 1993 Z. z. Správanie zodpovedných fyzických osôb podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona porušuje základné práva oprávnených osôb chránených chartou (najmä vlastnícke právo v zmysle článku 11 charty), takéto konanie musí byť vinné a uložená sankcia preto nie je trestom za právne profesionálne správanie takýchto osôb. Prvok zákonnosti v týchto prípadoch chýba z uvedených dôvodov.
Z tých istých dôvodov nie je vhodné uchýliť sa k tvrdeniu, že konajúce fyzické osoby by mali byť zodpovedné len za škody spôsobené úmyselnou škodou na zastúpených právach, že zastúpené osoby by mali byť zodpovedné za ich konanie, a preto by sa s nimi malo zaobchádzať v súlade so všeobecnými pravidlami, a to zákonníkom práce, občianskym zákonníkom a obchodným zákonníkom. Predovšetkým je potrebné poznamenať, že všeobecná zodpovednosť pracovníka voči organizácii je uznaná úmyselnou a nedbanlivou chybou (§ 172 a nasl. zákonníka práce). Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka je škoda spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, keď ju spôsobili tí, ktorí ju používali pri svojej činnosti. Tieto osoby samotné nie sú zodpovedné za škodu spôsobenú podľa tohto zákona; ich zodpovednosť podľa pracovného práva nie je dotknutá. Podľa ústavného súdu však nie je možné mechanicky doviezť protiústavnosť sporného zákona z týchto ustanovení, pretože zaručuje väčší záujem o ochranu ústavných práv príjemcov na zmiernenie nespravodlivosti, ktorú utrpel počas totalitného režimu, pričom zároveň zaručuje sociálny záujem ďalšej rýchlej privatizácie a transformácie poľnohospodárstva. Tieto prvky plne odôvodňujú iný postup ako postup stanovený vo všeobecných pravidlách. Ústavný súd napokon nepozná ústavné právo ani medzinárodnú zmluvu v zmysle článku 10 ústavy, ktorý zakazuje uloženie osobnej pokuty fyzickej osobe, ktorá pri svojom konaní ako osoba konala ako iná osoba, ale sama spôsobila porušenie práva vlastným konaním. To určite platí pre sporné právo, podľa ktorého štatutárne orgány organizácie alebo členovia kolektívnych štatutárnych orgánov (pozri oddiel 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka) budú zvyčajne pôsobiť ako zodpovedné (fyzické) osoby, ktoré majú vo všeobecnosti aj širokú funkčnú zodpovednosť za riadenú organizáciu a zvýšené riziko s ňou spojené je vyvážené vyšším finančným hodnotením. Zodpovednosť týchto osôb však nie je podľa sporného práva určená ako funkčná (cieľová) zodpovednosť, ale ako subjektívna zodpovednosť za vinné konanie, a to aj vo forme nedbanlivosti.
Koniec koncov, existencia osobnej peňažnej sankcie voči jednotlivcom, ktorí sa dopustili porušenia práva a zároveň konajú ako iná osoba, nie je v našom právnom poriadku nová a výnimočná. Podobná právna štruktúra je zakotvená v ustanovení oddielu 6 zákona o porušeniach, podľa ktorého za porušenie povinnosti uloženej právnickej osobe podľa tohto práva je zodpovedná osoba, ktorá konala alebo mala konať v prospech právnickej osoby, a ak je žaloba v poriadku, osoba, ktorá vydala príkaz na žalobu. Ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 174 / 1968 Z. z. o štátnom odbornom dohľade nad bezpečnosťou práce, § 9 ods. 1 zákona č. 64 / 1986 Z. z., o českej obchodnej inšpekcii, § 17 ods. 2 zákona č. 28 / 1984 Z. z., o štátnom dohľade nad jadrovou bezpečnosťou jadrových zariadení a § 10 ods. 3 zákona č. 88 / 1987 Z. z., o štátnej energetickej kontrole. Vo všetkých týchto prípadoch je príslušný orgán štátu oprávnený uložiť finančné sankcie pracovníkovi auditovanej organizácie za údajné porušenie povinností uvedených v ktorom práve. Preto ani z porovnávacieho hľadiska neexistuje žiadny dôvod na zabránenie výkonu osobnej materiálnej zodpovednosti fyzických osôb, ako ju predpisuje napadnutý zákon.
Tieto závery tiež svedčia o skúsenostiach s administratívnymi a súdnymi postupmi, ktoré ukazujú frekvenciu porušení zákona č. 229 / 1991 Z. z. a iných zákonov (ktorého porušenie podlieha pokutám podľa sporného práva) na jednej strane a o frekvencii uložených sankcií (pokuty).
V skutočnosti sa zistilo, že na ministerstve poľnohospodárstva 22. októbra 1993 bolo uložených 2966 sťažností občanov v zmysle článku 2 ods. 2 zákona a 241 pokút podľa článku 2 ods. 3 zákona. Súdy rozhodli alebo prerokovali 30. septembra 1993 podľa toho istého zákona 8570; Hoci ide prevažne o tzv. iné spory, podliehajú aj režimu podľa § 2 ods. 2 sporného zákona, keďže jeho zoznam je demonštratívny. V zásade je teda možné dospieť k záveru, že len registrované prípady sťažností a žalôb v súvislosti s porušením zákona č. 229 / 1991 Zb. (ktorého dodržiavanie je chránené sporným právom) je viac ako 10 000 (približne 11 - 12 000 prípadov), zatiaľ čo pokuty boli uložené jednotlivcom nad 200, t. j. množstvá vo vnútroštátnom meradle. Je však samozrejmé, že tieto údaje sú len informatívne a dokumentárne a absolútne nemôžu poprieť povinnosť príslušných orgánov rozhodnúť o individuálnej zodpovednosti fyzickej osoby len na základe riadneho preskúmania konkrétneho prípadu, len ak zodpovedná osoba spôsobila porušenie chránených právnych predpisov.
Pokiaľ ide o odsek 2 návrhu:
Odvolateľ ďalej tvrdí, že článok 4 ods. 3 Charty uvádza, že zákon sa týka len určitého počtu subjektov a ignoruje iné subjekty, ktoré sa môžu dopustiť porušenia v zmysle článku 2 ods. 2 zákona (orgány zodpovedné za registráciu pozemkov, pozemkové orgány, pozemkový fond), čím sa vytvára nerovné postavenie týchto subjektov pred zákonom.
Sporný zákon má vo všeobecnosti za cieľ chrániť proces transformácie poľnohospodárstva a v rámci neho proces nápravy nespravodlivosti občanov, ktorí boli počas totalitného režimu zbavení poľnohospodárskeho majetku. Zákon preto upravuje typické rokovania, ktoré tomuto procesu bránia. Práve správanie fyzických osôb je štandardizované v ustanoveniach § 2 ods. 1, 2 zákona, ktoré možno klasifikovať medzi tieto typické rokovania. Skutočnosť, že tieto rokovania majú typický charakter, dokazuje aj citovaná správa Ministerstva poľnohospodárstva, podľa ktorej 2966 sťažností podali občania v zmysle článku 2 ods. 2 zákona, ale iba 129 sťažností týkajúcich sa zákona č. 229 / 1991 Zb. boli namierené proti pozemkom, krajinskému fondu a orgánom pre registráciu majetku. Sťažnosti na tieto orgány preto predstavujú len približne 4,16% celkového počtu zaregistrovaných sťažností.
Napriek tomu sa však potenciálne porušenia pozemkových úradov a iných v návrhoch inštitúcií odrážajú v právnom poriadku. Pokiaľ ide o pozemkové orgány, vyplýva z ustanovení § 9 ods. 2, 3 zákona č. 229 / 1991 Zb. že pozemkový úrad schválil Land Authority vo forme rozhodnutia vydaného v správnom konaní a jeho rozhodnutie neschvaľovať dohodu preskúma súd na návrh účastníka konania. § 49 ods. 1, 2 zákona č. 71 / 1967 Z. z. stanovuje špecifickú lehotu pre rozhodnutie, zvyčajne 30 dní. Existuje preto ďalší právny mechanizmus, ktorý chráni práva občanov vo vzťahu k pozemkovým úradom, keďže dodržiavanie povinností týchto orgánov je zabezpečené inými pravidlami ako sporným právom. Nie je to teda nerovnomerné postavenie zodpovedných osôb v zmysle § 2 ods. 1, 2 zákona v porovnaní s postavením pozemkových orgánov (a iných štátnych subjektov na inom mieste), na ktoré odvolateľ odkazuje. Napokon, Ústavný súd CSFR vo svojom náleze z 8. októbra 1992, sp. zn. pl. ÚS 22 / 92 už rozhodol, že moderné inštitúty majú pod pojmom "rovnosť" na mysli rovnosť relatívne, ktorá vyžaduje len odstránenie neodôvodnených rozdielov. Rozdiel medzi postavením zodpovedných osôb podľa sporného práva a postavením pozemných orgánov a iných orgánov je však odôvodnený; Tieto orgány sú štátnymi orgánmi, ktoré už v zásade nemajú osobný záujem o oddialenie procesu transformácie a privatizácie poľnohospodárstva a ktorých činnosť sa v tomto procese zabezpečuje inými právnymi prostriedkami než sporným zákonom.
Porovnateľná situácia existuje aj vo vzťahu k ostatným štátnym orgánom uvedeným odvolateľom.
Ústavný súd ani táto námietka odvolateľa preto nemôžu potvrdiť.
K bodu 3 návrhu:
Okrem toho Ústavný súd sa zaoberal údajným rozporom článku 3 napadnutého zákona s článkom 26 ods. 1 charty, podľa ktorého má každý právo na slobodný výber povolania a na jeho prípravu, ako aj právo na účasť a výkon iných hospodárskych činností.
Vo všeobecnosti môžeme povedať, že citlivé ustanovenie zavádza do nášho právneho poriadku ďalšie dočasné opatrenie sui generis, konkrétne kauciu (ak ignorujeme ustanovenie § 73a trestného zákonníka o peňažnej záruke za úschovu). Osoby, ktoré musia uložiť vklady, sú právnické osoby (§ 2 ods. 1, § 3 ods. 1, 2 sporného práva). Na posúdenie súladu článku 3 aktu s ústavným právom a medzinárodnými zmluvami v zmysle článku 10 je potrebné posúdiť, či sa príslušné ustanovenia o základných právach a slobodách vôbec týkajú právnických osôb.
Charta sa v tejto súvislosti výslovne nevyjadruje. Vyhlásenie bývalej Českej a Slovenskej republiky o ratifikácii Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým sa uznáva právomoc Európskej komisie pre ľudské práva prijímať sťažnosti od osôb, mimovládnych organizácií alebo skupín osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušovania práv priznaných dohovorom (pozri oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209 / 1992 Z.z.). Z toho možno vyvodiť ochotu štátu poskytnúť ochranu právnickým osobám, pokiaľ ide o základné práva a slobody. V tejto súvislosti sa možno odvolávať na ustanovenia § 72 ods. 1 zákona č. 182/1993 Zb., v ktorých sa uvádza, že ústavná sťažnosť je oprávnená podať fyzická alebo právnická osoba, ak tvrdí, že zásah verejného orgánu porušuje jeho základné právo alebo slobodu zaručené ústavným právom alebo medzinárodnou zmluvou podľa článku 10 ústavy.
Po tomto závere je možné ďalej preskúmať súlad článku 3 sporného zákona s článkom 26 ods. 1 charty.
Odvolateľ tvrdí, že poskytnutie kaucie na zabezpečenie práv príjemcov ohrozuje hospodársku činnosť povinných osôb, ktoré sú podľa zákona o transformácii povinné vytvoriť rezervu majetku na uspokojenie nárokov na reštitúciu, takže v skutočnosti ide o ďalšiu sankciu. Ani tento argument však nie je vhodný. V prvom rade je potrebné poznamenať, že kaucia slúži ako špecifický prostriedok motivácie povinnej osoby, aby z hľadiska sporného práva urovnala oprávnené práva reštituentov, pretože po tomto vyrovnaní Land Fund Českej republiky vráti kauciu dlžníkovi. Toto je účel kaucie v tomto prípade, takže nejde o sankciu, teda o porušenie právneho štátu. Pokiaľ ide o takzvanú rezervu na uspokojenie nárokov na reštitúciu, vyplýva z ustanovení § 7 ods. 2 písm. a), b) zákona č. 42 / 1992 Zb. že čistá hodnota družstva sa odpočíta od sumy, ktorá sa použije na uspokojenie akýchkoľvek iných nárokov na reštitúciu, v prípade poľnohospodárskych družstiev vo výške pohľadávok, ktoré možno požadovať podľa osobitných pravidiel... v prípade iných družstiev vo výške 5% čistej hodnoty. Z tejto definície (arg. "možné," "môže") vyplýva, že družstvá sú rezervou vytvorenou odhadom, ktorý nemôže vytvoriť bezpečné poskytovanie nárokov jednotlivých resituentov. Je to preto ustanovenie všeobecnej preventívnej povahy. Naproti tomu sporné právo upravuje záchranu ako osobitnú formu zabezpečenia práv konkrétneho príjemcu, takže ide o právny vzťah medzi príjemcom, štátom a dlžníkom. Nie je to preto duplicitné ustanovenie o nároku na reštitúciu pre konkrétnych, individuálne určených príjemcov.
Okrem toho z klasifikácie ustanovení § 3 ods. 1, 2 zákona (arg. "môže byť uložený") vyplýva, že zákonodarca chcel využiť inštitúciu kaucie len vtedy, ak by práva príjemcu mohli byť ohrozené najmä konaním dlžníka. V tomto prípade je však príslušný správny orgán (okresný úrad) povinný preskúmať, či je nárok príjemcu riadne odôvodnený (arg.
V tejto súvislosti je jasné, že článok 3 napadnutého práva nijako neovplyvňuje chartu. Tento článok, ako už uviedol Ústavný súd, stanovuje právo na slobodný výber povolania a na jeho prípravu, ako aj právo vykonávať a vykonávať iné hospodárske činnosti. Z uvedených dôvodov Ústavný súd nedospel k záveru, že hodnoty chránené týmto článkom by boli porušené článkom 3 sporného zákona.
Z týchto dôvodov bol návrh skupiny poslancov na zrušenie zákona č. 39 / 1993 Z. z. zamietnutý, keďže Ústavný súd po konaní dospel k záveru, že dôvody na zrušenie zákona neboli uvedené (§ 70 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde).
Prezident Ústavného súdu Českej republiky:
JUDr. Kessler v. r.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Založený Ústavným súdom Českej republiky č. 34 / 1994 Z. z., o návrhu na zrušenie zákona Českej národnej rady č. 39 / 1993 Z. z., o pokutách a dlhopisoch za nedodržanie zákonov upravujúcich transformáciu poľnohospodárskych družstiev a opravu majetkových nespravodlivostí v oblasti majetkových vzťahov k pôde a iným poľnohospodárskym majetkom |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 18.02.1994 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0