Na Ústavnom súde Českej republiky č. 32 / 1997 Zb.

Rozsudok Okresného súdu v Olomouci sp. zn. 7 T 14 / 95 z 24. februára 1995 a uznesenie Krajského súdu v Ostrave - pobočka v Olomouci sp. zn. 2 až 130 / 95 z 22. marca 1995 sa týmto zrušujú.

Dňa 12. apríla 1995 bola na Ústavnom súde doručená ústavná sťažnosť proti uvedeným rozhodnutiam. Rozsudokom Okresného súdu Olomouc z 24. februára 1995, sp. zn. 7 T 14 / 95, bol sťažovateľ uznaný za vinný trestný čin z nečinnosti ozbrojených síl podľa § 269 ods. 1 trestného zákonníka a odsúdený do väzenia na 12 mesiacov bezpodmienečne. Sťažovateľ podal odvolanie proti tomuto rozsudku spolu so svojimi rodičmi, v ktorom poukázal najmä na to, že už bol odsúdený za trvalé odmietnutie vojenskej služby rozsudkom toho istého súdu, sp. zn. 32 T 76 / 94 zo 4. mája 1994, a že výklad skutočnosti, že sa dopustil odmietnutia opakovaného volania na nový trestný čin, by v skutočnosti znamenal, že každý, kto z akéhokoľvek dôvodu zmeškal lehotu na podanie žiadosti o verejnú službu podľa článku 2 ods. 1 zákona č. 18 / 1992 Z. z., v znení neskorších zmien a doplnení, by mohol byť potrestaný prakticky nepretržite až do 60 rokov, kedy zákon skončí. Preto požiadal o oslobodenie. Toto odvolanie Krajského súdu v Ostrave - pobočka Olomouc na príkaz z 22. marca 1995 sp. zn. 2 Toto 130 / 95, podľa oddielu 256 trestného zákonníka, bolo zamietnuté z dôvodu, že nezistila žiadne chyby, ktoré by negatívne ovplyvnili bezpečnosť objasnenia veci alebo právo žalovaného na obhajobu. Podľa jeho názoru Súd prvého stupňa bez akýchkoľvek pochybností konštatoval, že 15. júna 1994 obžalovaný osobne prevzal príkaz okresnej vojenskej správy, ktorý od neho vyžadoval, aby sa 7. júla 1994 ujal vojenskej základnej služby s vojenským oddelením v L., čo neurobil do 24 hodín od termínu stanoveného vo výzve. Pokiaľ ide o námietku obžalovaného voči neprijatiu opakovaných trestných sankcií za rovnaké správanie, súd uviedol, že ide o trestný čin rovnakého druhu, ale úplne iný akt, definovaný úplne odlišnými skutočnosťami.

Sťažovateľ poukazuje najmä na to, že napadnuté rozhodnutia prehliadajú ustanovenia článku 15 ods. 3 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta"), podľa ktorých nikto nemôže byť nútený vykonávať vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženstvom. Preto dospel k záveru, že nemôže byť nútený vykonávať vojenskú službu alebo osobou, ktorá z akéhokoľvek dôvodu zmeškala lehotu stanovenú v § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 18 / 1992 Z. z., zmeneného a doplneného zákonom č. 135 / 1993 Z. z., keďže zákon v tomto prípade nestanovuje žiadne ďalšie konanie.

Okrem toho sťažovateľ spochybňuje aj porušenie článku 40 ods. 5 charty, keďže už bol odsúdený za trvalé odmietnutie vojenskej služby. V tejto súvislosti uvádza, že opakované stíhanie je tiež v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto sťažovateľ na konci ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyhlásil, že napadnuté rozhodnutia sú v rozpore s článkom 15 ods. 3 a článkom 40 ods. 5 charty.

Ústavná sťažnosť bola doplnená o návrh zo 14. septembra 1995, v ktorom advokát sťažovateľa uvádza ďalšie argumenty podporujúce jeho stanovisko, najmä poukazuje na to, že zákon o štátnej službe tiež vytvára nerovnosť v tom, že umožňuje vojakom v rezerve predkladať žiadosť o verejnú službu opakovane každý rok, príjemca nemôže napraviť jednu vynechanú lehotu. Poukázal tiež na historický kontext úsilia vykonávať službu bez zbraní, skúseností a regulácie európskych krajín. K tomuto podaniu je pripojený rozsudok Najvyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo 16. augusta 1995, ktorý vyvodzuje právne stanovisko, ktoré je v súlade s názorom sťažovateľa, že predvolanie môže byť odsúdené iba raz za to, že neprijal službu, ktorej sa chce natrvalo vyhnúť. Potom dodal stanovisko ministerstva práce a sociálnych vecí k postupu odmietnutia vojenskej služby.

Predseda Okresnej komory v Ostrave - pobočka Olomouc sa v podstate odvolávala na odôvodnenie obsiahnuté v rozsudku Súdu prvého stupňa a vo vyhlásení odvolacieho súdu.

Ústavný súd požiadal o spis Okresného súdu v Olomouci sp. zn. 7 T 14 / 95, z ktorého zistil, že sťažovateľ bol doručený 3. júna 1992. Podľa svedka J. L., dôstojník oblastnej vojenskej správy v K., mal už v tomto konaní povedať, že odmietol vojenskú základnú a štátnu službu na základe náboženského presvedčenia a že radšej pôjde do väzenia. S.ažovateö potom uviedol, že na otázku J. L., či si je vedomý toho, že môže ísť do väzenia za to, že sa nepridal k službe, odpovedal, že o tom vie. Okrem toho Ústavný súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu v Olomouci sp. zn. 32 T 76 / 94 zo 4. mája 1994 bol sťažovateľ uznaný za vinného z nečinnosti ozbrojených síl podľa § 269 ods. 1 trestného zákona, pretože aj keď 16. júna 1993 osobne prevzal príkaz na zavolanie, ktorý mu bol nariadený prevziať 1. júla 1993 až do 12.00 hod. vojenskej základnej služby vo vojenskej službe v H., do tejto služby nevstúpil ani do 24 hodín od tejto lehoty. Za tento trestný čin spáchaný každým, kto má v úmysle vyhnúť sa stálej vojenskej aktívnej službe alebo zvláštnej službe, ktorá sa nezapája do ozbrojených síl, bol sťažovateľ odsúdený do väzenia na 12 mesiacov s skúšobnou dobou 15 mesiacov. Tento rozsudok sa stal konečným 4. mája 1994. Okrem toho zo spisu vyplýva, že 15. júna 1994 sťažovateľ prevzal ďalší príkaz, podľa ktorého musel 7. júla 1994 vstúpiť do vojenskej základnej služby o 12.00 hod. na vojenskom oddelení v L. S.ažovateö v tejto chvíli nezastúpil. Odôvodnil svoje konanie tým, že 23. júna 1994 požiadal o odklad základnej vojenskej služby. Túto žiadosť však okresná vojenská správa v K. zamietla ako neopodstatnenú. Keďže tento orgán odmietol postúpiť svoje odvolanie nadriadenému orgánu, sťažovateľ sa obrátil priamo na tento orgán. Najvyšší odvolací súd však tiež zamietol jeho odvolanie na ústredie 2. armádneho zboru a jeho žiadosť o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania adresovaného ministerstvu obrany bola zamietnutá. Dňa 30. januára 1995 bola proti týmto rozhodnutiam v správnom konaní podaná ústavná sťažnosť, ktorá však bola zamietnutá uznesením ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 26 / 95 z 18. apríla 1995 ako zjavne nepodložené z dôvodu, že možnosť odmietnuť vojenskú službu na základe svedomia alebo náboženského presvedčenia sa riadi zákonom o štátnej službe, a preto postup podľa tohto zákona nemôže byť nahradený inštitúciou o pozastavení vojenskej služby na základe rôznych dôvodov dočasnej povahy. Medzitým, 19. decembra 1994, bol sťažovateľ informovaný o obvinení za trestný čin vyháňania ozbrojených síl v súlade s oddielom 269 ods. 1 trestného zákona, ktorý mal spáchať bez vojenskej služby 7. júla 1994. Za tento trestný čin bol potom odsúdený rozhodnutiami, na ktoré sa vzťahuje táto ústavná sťažnosť, na bezpodmienečný trest odňatia slobody v dĺžke 12 mesiacov.

Na ústnom pojednávaní 18. septembra 1995 právny zástupca sťažovateľa predložil rozhodnutie ministerstva spravodlivosti zo 4. septembra 1995, v ktorom uviedol, že minister spravodlivosti zamietol jeho žiadosť o milosť. Sťažovateľ sa ďalej pýta súdu, či by sa jeho činnosť po odsúdení a jeho námietkach voči ústavnej sťažnosti týkajúcej sa nezvratných lehôt stanovených zákonom o štátnej službe mohla považovať za dôkaz, že verejná služba by bola prijatá, ak by bola poskytnutá, vyhýbajúca sa žalobe tým, že by až potom vážne zvážila a konala v medziach zákona.

Na pojednávaní bol ďalej vypočutý ako svedok J. L., zamestnanca Okresnej vojenskej správy v K., ktorý uviedol, že sťažovateľ výslovne odmietol nielen vojenskú službu, ale aj verejnú službu. Ako dôkaz predložil pripomienky 3. júna 1992. Z tohto dokumentu vyplýva, že sťažovateľ uviedol, že patrí k Jehovovým svedkom a že odmietol vojenskú aj štátnu službu, hoci je mu jasné, že za to pravdepodobne pôjde do väzenia. Okrem toho svedok uviedol, že všetci príjemcovia sú v plnej miere informovaní o možnostiach verejnej služby a o formalitách vyhlásenia, ktoré musia urobiť v prípade voľby takejto služby a v rámci akej lehoty. Svedok tiež potvrdil, že vo viacerých prípadoch brankári odmietajú vojenskú a štátnu službu a tvrdia, že verejná služba je aj druhom represie, čo je v rozpore s ich presvedčením. Okrem toho potvrdil, že ak niekto v súčasnosti prichádza z výkonu trestu za to, že sa nepripojil k ozbrojeným silám, a neexistujú napríklad žiadne zdravotné dôvody na preskúmanie jeho povinnosti k vojenskej službe, je povinnosťou zavolať mu späť v najbližšom čase. Pokuta preto nie je dôvodom na rozdielne konanie.

Ústavnou sťažnosťou sú rozsudky súdov v trestnom konaní. Ak sa ústavná sťažnosť tvrdí, že zákon, ktorý priniesol skutočnosti, ktoré sú predmetom tejto sťažnosti, je zákon č. 18 / 1992 Zb., v znení zmien a doplnení, potom Ústavný súd nesúhlasí s týmto názorom. Z predložených dôkazov vyplýva, že skutočnosti, ku ktorým došlo, t. j. odsúdenie J. Ř. v trestnom konaní, neboli v dôsledku jeho jednoznačnej vôle ani vojenskou, ani štátnou službou, a nie v dôsledku chýbajúcej lehoty stanovenej zákonom o štátnej službe, a preto nemohli vykonávať verejnú službu, aj keď chceli. Ústavný súd však považuje za potrebné vyjadriť sa aj k týmto námietkam.

Ústavný súd nepochybuje o tom, že zákon o štátnej službe je zákonom, ktorého otázka je ustanovená v článku 15 ods. 3 charty. Otázkou môže byť, či relatívne veľmi krátke lehoty na výkon práva na alternatívnu službu poskytovanú zákonom o štátnej službe (na rozdiel od predtým platného zákona č. 73 / 1990 Z. z., ktorý nestanovil žiadne lehoty), v spojení s ustanovením § 2 ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého sa vyhlásenia po uplynutí lehôt neberú do úvahy, sa neodchyľujú od hraníc ústavnosti. Zákon o štátnej službe je nepochybne zákonom, ktorý obmedzuje základné ústavné právo. Ústavný súd súhlasí s názorom, ktorý už vyjadril plenárne zhromaždenie ústavného súdu CSFR v rámci sp. zn. Dokumenty tak jasne, aby vylúčili možnosť výkladu práva, že by obmedzilo vykonávanie základného ústavného práva spôsobom nezlučiteľným so zásadami ustanovenými v článku 4 ods. 3 a 4 charty, alebo dokonca znemožnilo jeho vykonávanie.

Hoci ústavný základ práva verejnej služby je obsiahnutý v článku 15 ods. 3 charty, jeho obsah sa musí vykladať v spojení s článkom 9 charty, v ktorom sa jasne uvádza, že nútenú prácu alebo služby nemožno považovať za vojenskú službu alebo inú službu poskytovanú zákonom, a nie za povinnú vojenskú službu. V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že v tejto súvislosti české právne predpisy presahujú rámec Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého článok 4 ods. 3 písm. b) jasne uvádza, že nie je porušením dohovoru, ak právny štát neuznáva odmietnutie vojenskej služby z dôvodu svedomia. Právo na verejnú službu teda nebolo výslovne zahrnuté do katalógu medzinárodne uznávaných ľudských práv. Úprava Českej republiky teda vo všeobecnosti môže byť charakterizovaná ako úprava, ktorá vyžaduje od každého, kto bol prijatý do zamestnania podľa zákona, aby si splnil svoju povinnosť vojaka alebo civilného zamestnanca. Preto z dôvodu svedomia nemožno vylúčiť žiadnu službu, ako sa niekedy vyžaduje. Prijatie takéhoto stanoviska by bolo v priamom rozpore so zásadou rovnosti. Okrem toho je potrebné poznamenať, že nariadenie v Českej republike je veľmi liberálne v porovnaní s inými krajinami, najmä v tom, že nestanovuje žiadne overenie alebo spoločné preskúmanie žiadosti o verejnú službu, a preto o tom, či spĺňa alebo nespĺňa vojenskú povinnosť, rozhoduje sám de facto povinný občan. Preto sa nevyžaduje dôveryhodný dôkaz o dôvodoch zamietnutia, pretože nie je možné, aby osoba, ktorá odmietla vykonávať vojenskú základnú službu, bola predvolaná na túto službu, ak svojím správaním jasne preukáže, že údajné dôvody svedomia boli fiktívne a nepravdivé.

Ak zákon o štátnej službe stanovuje, že občanom nesmú byť poskytnuté neoprávnené výhody voči tým, ktorí vykonávajú základné alebo alternatívne vojenské služby alebo cvičenia, potom je logické vyvodiť záver, že ak sa toleruje konanie vedúce k zabráneniu akejkoľvek službe, porušuje sa zásada rovnosti. Inými slovami, podľa právneho štátu musí byť nedodržanie zákonnej povinnosti sankcionované. Je na štáte, aby určil trest a jeho druh s prihliadnutím na povahu trestného činu. Zákon Českej republiky stanovuje len trestné sankcie v prípade, že nie je vojenskej alebo štátnej služby. Je na zákonodarcovi, aby zvážil, či je skutočne potrebné vybrať si pre takéto prípady iba takýto druh sankcie. V štáte, ktorý chce byť právnym štátom, legitímnosť trestných sankcií môže len odôvodniť potrebu chrániť základné hodnoty pred činmi, ktoré sú pre spoločnosť zvlášť nebezpečné a v ktorých neexistuje iné riešenie. Reforma by preto mala vždy vychádzať zo zásady subsidiarity a minimalizácie.

Skutočnosť, že sa v ozbrojených silách nevyskytujú trestné činy, je uvedená v ustanoveniach oddielov 269 a 270 trestného zákonníka, trestného činu nezavedenia štátnej služby v oddieloch 272a a 272b trestného zákona. Predmetom ústavnej sťažnosti sú rozsudky súdov, ktorými bol sťažovateľ odsúdený za trestný čin podľa článku 269 ods. 1 trestného zákonníka. Skutočnosti trestného činu obsahujú definíciu celkom presnej a konkrétnej veci, v ktorej sa uvádza, že každý, kto má v úmysle vyhnúť sa stálej vojenskej aktívnej službe, nebude do 24 hodín po uplynutí lehoty stanovenej vo výzve na konanie, potrestaný odňatím slobody na jeden rok až päť rokov. Zámer pokračovať v poskytovaní služby je preto základnou črtou tejto skutočnosti. Táto povaha sa ešte viac vyznačí v porovnaní so skutočnosťami trestného činu podľa oddielu 270 ods. 1 trestného zákonníka, ktorý formuluje osoba, ktorá, aj keď nedbanlive, nepreberá službu ozbrojených síl do 24 hodín od uplynutia lehoty stanovenej v oznámení o výzve. Trest je tiež výrazne zhovievavejší pre tento čin, ktorý nie je zameraný na stálu službu (vo väzení až na dva roky). To isté platí o rozdiele medzi trestnými činmi podľa oddielu 272a trestného zákona, ktorý upravuje úmyselné trvalé vyhýbanie sa verejnej službe, a v oddiele 272b, v ktorom sa formulujú skutočnosti "jednoduchého" nezaradenia verejnej služby.

Ako vyplýva z ústavnej sťažnosti a z predložených dôkazov, sťažovateľ bol odsúdený dvakrát za trestný čin podľa ustanovení oddielu 269 ods. 1 trestného zákonníka. Prvýkrát za to, že ste sa nepridali k vojenskému oddeleniu v H. v júli 1993, druhýkrát za to, že ste o rok neskôr neposlúchli príkaz na hovor. Žiadny zo súdov nepochyboval o tom, že ide o rovnaké a opakované trestné činy, hoci sťažovateľ od začiatku tvrdil, že už pri prvom odsúdení jasne uviedol, že túto službu neprebral natrvalo, hoci si bol vedomý trestných dôsledkov. Súd prvého stupňa sa touto obranou vôbec nezaoberal a odvolací súd sa domnieval, že je rozhodujúce odmietnuť obhajobu, podľa ktorej sa táto obhajoba neuskutočnila v inom čase a že povolanie bolo prijaté na iné miesto. Podľa názoru ústavného súdu je riešenie tohto problému jadrom ústavnej sťažnosti.

Úlohou ústavného súdu je posúdiť v prípade akejkoľvek ústavnej sťažnosti, či sa výklad právnych predpisov uplatňovaných Súdnym dvorom neodchýlil od ústavných limitov. Aj výklad, ktorý sa môže na prvý pohľad javiť ako právny, môže byť taký extrémny, že sa vzhľadom na konkrétne okolnosti odchyľuje od hraníc ústavnosti. Ako vyplýva z článku 4 ods. 4 charty, pri uplatňovaní ustanovení o obmedzeniach základných práv a slobôd sa musí preskúmať ich obsah a význam. Okrem toho súd, ktorý rozhoduje o vine a treste za trestné činy, musí rešpektovať zásadu stanovenú v článku 40 ods. 5 charty a článku 4 ods. 1. Protokol č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, že nikto nemôže byť opakovane stíhaný alebo potrestaný za ten istý akt, konkrétne za zásadu "žiadna bis in idem." V prejednávanej veci Všeobecný súd nespochybnil, že táto zásada nebola porušená, a sťažovateľ má opačný názor.

Po zvážení všetkých okolností komora ústavného súdu dospela k záveru, že v prípade sťažovateľa napadnuté súdne rozhodnutia porušili zásadu "ne bis in idem," a teda vyššie uvedené základné práva zaručené ústavou. Ak sa v trestnoprávnom práve uvedenom v § 269 ods. 1 stanovuje výrazne prísnejší trest pre tých, ktorí sa nezameriavajú na vojenskú službu s úmyslom vyhnúť sa jej natrvalo, je neprijateľné vykladať toto ustanovenie tak, aby bolo v skutočnosti dočasné alebo krátkodobé. V takomto výklade by sa frekvencia trestných činov v skutočnosti určovala počtom povolaní pre služby, ktoré vydal vojenský orgán. Niet pochýb o tom, že aj po odsudzujúcom rozsudku pre prvý takýto akt sa môže vykonať nový príkaz, ale jeho nedodržanie nemožno považovať za nový trestný čin, ak bol v predchádzajúcom súdnom konaní stanovený zámer nepokračovať v doručovaní. Podľa názoru ústavného súdu s.ažovateö ostal iba na jeho bývalom sa neuj. služby. Je to preto ten istý akt a ten istý dôsledok, a teda ten istý akt, a nie nový akt. Táto identita nemôže narušiť zmenu rôznych okolností, ktoré robia akt individualizovaným, v tomto prípade povolanie v inom čase a na inom mieste.

S cieľom namietať proti napadnutým súdnym rozhodnutiam so zásadou nereprodukovateľnosti trestných sankcií za ten istý akt, ako je stanovený v článku 40 ods. 5 charty, ako aj v článku 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavný súd nemal inú možnosť, ako zrušiť tieto rozhodnutia.

Ústavný súd predpokladá, že toto základné rozhodnutie bude viesť všeobecné súdy v budúcom rozhodnutí o trestnom opatrení pre tých, ktorí trvalo odmietajú vykonávať vojenskú alebo štátnu službu. Podľa názoru ústavného súdu príslušné trestné právo poskytuje dostatočný priestor na penalizovanie takejto intenzity v takýchto prípadoch, aby sa predišlo nežiaducej výhode pre tých, ktorí porušujú zákon proti tým, ktorí si plnia svoje povinnosti. Ústavný súd sa pritom domnieva, že legislatívna právomoc zváži prijatie iných sankcií ako odňatia slobody.