3 / 1997 Z. z.

Odsek 90 ods. 1 prvej vety v slovách "§ 5 ods. 6" zákona č. 114 / 1992 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov sa vypúšťa od dátumu vyhlásenia zistení v zbierke zákonov.

Senát 6 Najvyšší súd v Prahe ("Najvyšší súd ") z 26. októbra 1994 v konaní podľa piatej hlavy prvého a druhého občianskeho zákonníka ("o.s."), dospel k záveru, že článok 90 ods. 1 prvá veta ústavy ("§ 5 ods. 6" zákona Ministerstva životného prostredia Českej republiky (ďalej len "zákon Českej republiky"), v ktorom sa stanovuje, že štátny orgán slúži všetkým občanom a môže sa uplatňovať len v prípadoch, v medziach a spôsobom ustanoveným zákonom a v článku 2 ods. 3 ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava "). Na základe svojho záveru Najvyšší súd uviedol, že sporná právna úprava tým, že vylúčila zo žiadosti o povolenie na vývoz a dovoz ohrozených rastlín a zvierat chránených medzinárodnými dohovormi, ktorou je Česká republika viazaná (§ 5 ods. 6 zákona ČNR č. 114 / 1992 Z. z.), vytvorila situáciu, keď správny orgán [v predmetnom prípade ministerstvo, pozri § 79 ods. 3 písm. k) zákona ČNR č. 114 / 1992 Z. z.] môže odmietnuť, alebo dokonca odmietnuť rozhodnúť vôbec, bez toho, aby žalobkyňa musela - na základe českých právnych predpisov - skutočne získať súdnu ochranu. Neprítomnosť akéhokoľvek iného právneho procesného nariadenia, ktoré by malo vplyv na danú záležitosť, má podľa názoru Najvyššieho súdu iné základné dôsledky, okrem svojvoľne uvedeného, konkrétne, že správny orgán nie je právne viazaný chrániť práva a záujmy občanov; nie je ani povinný zaoberať sa touto záležitosťou svedomito, ani zodpovedne; nie je povinný zaoberať sa touto záležitosťou včas a bez zbytočného odkladu; nie je ani povinný zabezpečiť, aby sa rozhodnutie zakladalo na spoľahlivom ustanovenom stave vecí; a naopak, osoba, ktorej práva sú v stávke, nemá možnosť brániť tieto práva sama alebo sa vyjadriť na základe rozhodnutia. Podobne nie sú uplatniteľné iné povinnosti a pravidlá, Najvyšší súd napríklad uvádza, že neexistuje žiadna strana konania, o veci môže rozhodnúť aj správny úradník, ktorý má osobný alebo materiálny záujem na výsledku konania, nikto nemôže mať možnosť pozrieť sa na spis, nikto nemôže byť informovaný o rozhodnutí a nikto nemôže byť informovaný o rozhodnutí, nie menej doručený, nemusí byť vyhotovený písomne, neexistuje žiadna povinnosť poskytnúť potrebné podporné dokumenty pre rozhodnutie, už neexistuje proti rozhodnutiu, žiadne zrušenie rozhodnutia, žiadne konanie o vrátení pomoci ani postup stanovený v článku 65 správneho nariadenia a žiadny formálny právny orgán. Okrem toho Najvyšší súd tvrdí, že v situácii, keď správny orgán nemá v konaní žiadnu právnu povinnosť, logicky neporušuje zákon, aj keď nevydá žiadny rozsudok, či už ľahostajnosťou, alebo výslovným odmietnutím zaoberať sa touto vecou vôbec. Osoba, ktorej práva sú dotknuté, sa v takom prípade nemôže uplatniť na správny súd, pretože základná podmienka konania chýba, a to nezákonné rozhodnutie, ako je akt o právomoci, ktorý ovplyvňuje postavenie osoby, ktorá takýto úkon potrebuje, aby mohla uplatniť svoje právo. Najvyšší súd vo svojom návrhu tiež konštatuje, že úplné vylúčenie správneho rozhodnutia z rozhodnutí o právach a povinnostiach občanov v situácii, keď neexistuje iná uplatniteľná právna úprava, ktorú by správny orgán musel rešpektovať, je v rozpore s ústavným poriadkom, konkrétne článkom 2 ods. 3 ústavy a zodpovedajúcim ustanovením článku 2 ods. 2 charty, v ktorom sa ústavný záväzok správneho orgánu spravuje zákonom. Ak existuje takáto ústavná povinnosť a zároveň hmotné právo vylučuje uplatňovanie práva, ktorým sa riadi, takéto vylúčenie je podľa Najvyššieho súdu v rozpore s Chartou a ústavou. V ostatných častiach svojho návrhu Najvyšší súd recituje obsah svojho spisu, sp. zn. 6 A 1 / 95, v ktorom žalobca, pán H., žiada zrušenie správneho aktu - listu ministerstva z 26. októbra 1994, č. PLO / 4616 / 94, ktorým žalovaný - ministerstvo - uviedol, že vývoz a dovoz zvierat a rastlín, najmä chránených Dohovorom o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín a zákonom ČNR č. 114 / 1992 Z. z., je vo všeobecnosti zakázaný a je povolený mimo administratívneho postupu, nie je právnym nárokom, a preto nie je povinný vydať "negatívne stanovisko." Žalobkyňa tvrdí, že ministerstvo na jednej strane vyžaduje splnenie podmienok, ktoré presahujú rámec uvedeného dohovoru, a ďalej tvrdí, že list z 26. októbra 1994, č. žalobkyňa okrem toho dospela k záveru, že udelenie povolenia nie je vecou voľnej úvahy a že povolenie malo byť udelené po splnení podmienok. Ministerstvo ako žalované pokračuje vo svojich pripomienkach, najmä v tom, že odmieta prijať žiadosť žalobkyne uvedenú v predmetnom liste, a naopak uvádza, že list obsahoval len stanovisko, že ak žalobca preukáže skutočnosti uvedené v predchádzajúcej korešpondencii, udelí mu povolenie bez právneho práva vydať povolenie. Najvyšší súd potom vyhlásil, že zviera držané žalobcom je z hľadiska občianskeho práva, a teda predmetom majetkového práva. Majiteľ veci v zmysle článku 11 charty môže vec (ius dishandiddi) zlikvidovať a podlieha obmedzeniam na základe odseku 3 uvedeného článku charty. Tieto obmedzenia však musia byť vyhlásené len zákonom. Jednou z týchto obmedzení je, ako uvádza Najvyšší súd, potreba získať úradné povolenie na vývoz alebo dovoz podľa § 5 ods. 6 zákona č. 114 / 1992 Z. z., ktoré patrí do právomoci žalovaného ministerstva [§ 79 ods. 3 písm. k) zákona č. 114 / 1992 Z. z.], ale vo forme súhlasu. Z tohto hľadiska Najvyšší súd dospel k záveru, že povoľovací akt nemožno doplniť o žiadne podmienky. Podobne najvyšší súd dodáva, že vlastník môže podnikať, t. j. vykonávať svoje ďalšie základné právo podľa článku 26 charty. Okrem toho najvyšší súd zastával názor, že existuje zákonné právo vydať povolenie, ale že v predmetnej veci neexistuje iná domnienka konania, konkrétne rozhodnutie správneho orgánu v zmysle článku 244 ods. 3 písm. c) Zmluvy o ES, keďže z obsahu spisu vyplýva, že ministerstvo jednoznačne nerozhodlo a nezamietlo žiadosť o povolenie. Keďže ani zákon Českej republiky nepozná zákon o žalobe proti správnemu orgánu za nečinnosť, ani ustanovenie o žalobe o uloženie povinnosti správnemu orgánu vydať rozhodnutie, ani žalobu o rozhodnutie, že správny orgán nezákonne odmieta prijať rozhodnutie, je to podľa Najvyššieho súdu prípad zamietnutia administratívnej právomoci, ktorý môže ústavný súd napraviť vyhlásením zásahu verejného orgánu do základného ľudského práva a v budúcnosti takúto žalobu zakázať.

Komora poslancov parlamentu Českej republiky vo svojom liste zo 16. septembra 1996, ktorý podpísal jej predseda pán Miloš Zeman, vyjadrila svoje názory odkazom na dôvodovú správu k návrhu zákona č. 114 / 1992 Z. z., v ktorom sa vo všeobecnosti uvádza, že zákon stanovuje všeobecnú ochranu všetkých živých živočíchov a rastlín, že ich používanie alebo zásah do nich musí byť založený na zákonných povoleniach a že zákon tiež stanovuje povinnosť preukázať pôvod osobitne chránených rastlinných a živočíšnych druhov. V oddiele 90 sa najmä uvádza, že toto ustanovenie vylučuje administratívne pravidlá pre určité druhy rozhodovania podľa tohto zákona a že činnosti, ktoré sú organizačné, oznamované, zaregistrované, plánované alebo vyjadrené štátnou suverenitou (schválenie vývozu alebo dovoz určitých osobitne chránených častí prírody), sú vylúčené z administratívnych postupov. Na návrh Najvyššieho súdu komory poslancov parlamentu Českej republiky uviedol, že výklad Najvyššieho súdu je založený na všeobecnom poriadku správneho konania jediným zákonom, správnym poriadkom, ale že zložitosť a rozmanitosť verejnej správy si tiež vyžaduje existenciu osobitných úprav. Procedurálne otázky sú preto zahrnuté aj do právnych predpisov správneho práva, v ktorých sa často stanovujú iné postupy ako administratívne pravidlá. Najmä v prípade § 90 zákona ČNR č. 114 / 1992 Z. z., ďalej tvrdí, že hoci sa v ňom uvádza, že nie je v súlade s ustanoveniami správneho poriadku, zároveň to neznamená, že takýto postup by nebol administratívnym konaním. Skutočnosť, že citovaná právna úprava nestanovuje konkrétne procesné pravidlá, znamená, že musí byť založená na všeobecných zásadách správneho konania, čo tiež znamená, že ak zákon stanovuje, že správny orgán povoľuje vývoz a dovoz ohrozených rastlín a zvierat, stanovuje aj povinnosť rozhodnúť v konkrétnom prípade. Ak príslušný správny orgán takto nekoná, nejde o nedostatok právnej regulácie, ale o chybu vo fungovaní tohto orgánu. Na záver je úlohou ústavného súdu preskúmať ústavnosť sporného práva v rámci predloženého návrhu a vydať rozhodnutie.

Z krátkodobej správy o 31. zasadnutí českej národnej rady 18. - 21. februára 1992 vyplýva, že zákon ČNR č. 114 / 1992 Zb. bol prijatý 19. februára 1992 potrebnou väčšinou hlasov, konkrétne hlasov 105 poslancov, troch poslancov proti a štyroch poslancov sa zdržali hlasovania (článok 102 a nasl. ústavného zákona č. 143 / 1968 Z. z. o Československej federácii). Tento zákon bol podpísaný príslušnými ústavnými orgánmi a vyhlásený vo výške 28 zákonov, zaslaných 25. marca 1992. Návrh zákona bol prerokovaný a prijatý na základe vládneho návrhu - House Press 497 a spoločných správ výboru - House Press 579. Preto je možné sa domnievať, že zákon bol prijatý a vydaný v medziach ústavy stanovenej právomoci a ústavným spôsobom (§ 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde).

§ 5 ods. 4 zákona č. 5, § 5, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 5, § 5 ods. 5, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 4, § 5, § 5, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 5, § 5, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 4, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § 6, § Podľa § 79 ods. 3 písm. k) zákona ČNR č. 114 / 1992 Zb. je ministerstvom. Pri posudzovaní ústavnosti sporného ustanovenia, § 90 ods. 1, prvá veta, slovami "§ 5 ods. 6" zákona č. 114 / 1992 Z. z. sa vychádzalo z článku 2 ods. 3 ústavy, v ktorom sa uvádza: "Štátny orgán slúži všetkým občanom a môže sa uplatňovať len v prípadoch, v medziach a spôsobmi ustanovenými zákonom." Dodržiavanie postulátu uvedeného v prvej časti ustanovenia uvedeného v ústave je definované požiadavkou, aby sa to uskutočnilo len v prípadoch, v medziach a spôsobmi ustanovenými zákonom. Požiadavka v druhej časti zahŕňa nielen záruky proti zneužitiu štátnej moci, ale aj potrebu právneho základu na jej vykonávanie, či už vo forme správneho príkazu alebo iného samostatného štandardu. Aj článok 2 ods. 2 Charty stanovuje túto záruku a potrebu právneho nariadenia na uplatňovanie štátnej moci. Keďže prvá veta § 90 ods. 1 v slovách "odsek 5 ods. 6" vylučuje uplatňovanie všeobecných pravidiel týkajúcich sa správnych konaní, predstavuje neexistenciu právneho základu, ako aj obmedzení a spôsobov uplatňovania právomoci ministerstva štátu v súvislosti s povolením vývozu a dovozu ohrozených rastlín a zvierat chránených medzinárodnými dohovormi, článok 90 ods. 1 prvá veta v slovách "na konaniach podľa..." je v rozpore s článkom 2 ods. 3 ústavy a článkom 2 ods. 2 charty, ak neexistujú žiadne iné právne predpisy. Tým, že sa vylúči uplatňovanie všeobecných pravidiel týkajúcich sa správnych konaní v prípade, že nie sú k dispozícii iné osoby, je tiež stanovený rozpor s článkom 36 ods. 1 charty, ktorý upravuje právo každého na osobitný postup pri hľadaní ich práv.