3 / 1995 Zb.
O konštatovaní ústavného súdu Českej republiky z 23. novembra 1994 o návrhu na zrušenie niektorých ustanovení článku I zákona č. 74 / 1994 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákonník práce č. 65 / 1965 Z. z. v znení neskorších predpisov a niektorých ďalších zákonov
Platný
3
POKUTY
Ústavný súd Českej republiky
Za Českú republiku
Dňa 23. novembra 1994 Ústavný súd Českej republiky v pléne rozhodol o návrhu skupiny 45 poslancov Európskeho parlamentu Českej republiky zrušiť ustanovenia odsekov 1, 2, 97, 98, 99 a 100 obsiahnuté v článku I zákona č. 74 / 1994 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákonník práce č. 65 / 1965 Z. z., v znení zmien a doplnení, a niektoré ďalšie právne predpisy, ak sú zrušené, zmenené a doplnené alebo doplnené základnými zásadami a ustanoveniami oddielov 151, 152, 154 ods. 1 a 156 ods. 3 zákonníka práce a súvisiacimi ustanoveniami bodu 38 [odsek 37 ods. 1 písm. f) ] a bodu 102 (vypustenie slov "152 a "v prvej vete") takto:
Návrh zamietnutý.
Odôvodnenie
24. mája 1994 návrh skupiny 45 poslancov poslaneckej komory parlamentu Českej republiky o zrušení uvedených ustanovení zákona č. 74 / 1994 Z. z. Sporný zákon bol schválený Parlamentom Českej republiky a nadobudol platnosť 1. júna 1994 s výnimkou článku 4 ods. 1 písm. a) bodu ii) Zmluvy o Európskej únii. I, bod 90, ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 1994 a bod 7 článku VII, ktorý nadobudne účinnosť 1. januára 1995.
Zákon bol uverejnený v Zbierke zákonov vo výške 23 rokov, ktorá bola rozposlaná 29. apríla 1994, takže zákon nadobudol platnosť. To splnilo podmienku prípustnosti žaloby v zmysle § 66 ods. 1, 2 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde.
Dňa 3. novembra 1994 Ústavný súd Českej republiky dostal dodatok k odvolateľom, ktorý obsahoval opravu niektorých chybných číselných údajov, pričom spresnil znenie návrhu, z ktorého možno v záujme úplnosti uviesť:
Hoci Spolkové zhromaždenie nesúhlasilo s ratifikáciou Dohovoru č. 171 o nočnej práci z roku 1990 rezolúciou č. 110 z 15. decembra 1992, súhlasilo s ratifikáciou Protokolu z roku 1990 k Dohovoru (revidovanému) o nočnej práci ženy (1948). Podľa Bulletin Official du Bit (1993) bola listina o ratifikácii tohto protokolu zaregistrovaná 15. marca 1993 s nadobudnutím platnosti protokolu 15. marca 1994. Odvolatelia ďalej uvádzajú, že vzhľadom na skutočnosť, že ratifikovaný protokol ešte nebol uverejnený v zbierke zákonov Českej republiky, článok 10 ústavy Českej republiky sa naň nevzťahuje.
Odvolatelia okrem toho poukazujú na rozpor sporných ustanovení zákonníka práce s ratifikovaným a ešte nevyhláseným protokolom z roku 1990 k Dohovoru o nočnej práci (ženy) - revidovanému - 1948.
Ústavný súd Českej republiky podľa § 42 ods. 3 a § 69 zákona č. 182 / 1993 Z. z. poslal návrh Komore zástupcov Českej republiky a požiadal tiež o krátkodobú správu o zasadnutí poslaneckej komory, na ktorej sa diskutovalo o vládnom návrhu, ktorý zmenil a doplnil zákonník práce a niektoré ďalšie zákony vrátane spoločnej správy výborov poslaneckej komory a vysvetľujúcich poznámok k tomuto návrhu.
V mene Parlamentu Českej republiky podpredseda poslaneckej komory Ing. Pavel Tollner, ktorý zdôraznil, že priamy zákaz nočnej práce žien vyplýva len z článku 3 dohovoru č. 89, ktorý sa však týka len práce žien v priemyselných podnikoch, je presne vymedzený v článku 1 uvedeného dohovoru. V porovnaní s inými medzinárodnými zmluvami a dohovorom č. 171 z roku 1990 je dohovor č. 89 zastaraný a v podstate predstavuje diskrimináciu žien. Táto diskriminácia sa prejavuje v možnosti uzavrieť pracovné zmluvy pre mužov a ženy zamestnaných mimo priemyselných podnikov uvedených v dohovore č. 89.
Dohovorom č. 171 z roku 1990, ktorý sa vzťahuje aj na nočnú prácu žien, sa vo všeobecnosti dáva žene možnosť rozhodnúť sa, kedy a za akých okolností sa rozhodne využiť ochranu, ktorú jej poskytuje zákaz nočnej práce a ktorá je zaručená jej súhlasom.
Práva žien na osobitnú ochranu ustanovené v článkoch 29 a 32 Charty základných práv a slobôd by sa mali porovnávať s právom každej osoby na slobodu voľby povolania [článok 26 ods. 1 Charty základných práv a slobôd a článok 1 ods. 3 zákona o zamestnanosti] a so zaručeným právom žien na rovnaké pracovné podmienky ako muži [článok 2, článok 6 ods. 1, článok 7 písm. a) a e) Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, uverejneného v č. 120 / 1976 Z. z.].
Zákon č. 74 / 1994 Zb. naďalej zaručuje žene primeranú ochranu proti začleneniu nočnej práce proti jej vôli.
Česká republika nie je viazaná žiadnym medzinárodným dohovorom, ústavou ani Chartou základných práv absolútneho zákazu vysielania tehotných žien a žien, ktoré sa starajú o malé deti na služobné cesty. Preto, tak ako v prípade nočnej práce v tomto prípade, keby sme sa držali absolútneho zákazu vysielať tieto ženy na služobné cesty, by to znamenalo diskrimináciu voči nim z hľadiska zamestnania a podmienok zamestnania.
Zákon č. 74 / 1994 Zb. bol prijatý potrebnou väčšinou poslancov Parlamentu, riadne podpísaný a vyhlásený v zbierke zákonov.
Zákonodarca konal s presvedčením, že prijatý zákon je úplne v súlade s ústavou, Chartou základných práv a slobôd, právnym štátom a medzinárodnými zmluvami, ktorými je naša republika viazaná. Citácia Komory zástupcov Českej republiky.
Z hľadiska odborného posúdenia danej otázky požiadal Ústavný súd Českej republiky aj o stanovisko:
1. Ministerstvo zahraničných vecí Českej republiky,
2. Ministerstvo zdravotníctva Českej republiky,
3. Ministerstvo práce a sociálnych vecí Českej republiky.
ad 1. Ministerstvo zahraničných vecí Českej republiky uviedlo, že vypustením oddielov 151 a 152 v predtým platnom nariadení Zákonníka práce sú zákazy týkajúce sa nočnej práce žien obmedzené. Naopak, novela zákonníka práce (zákon č. 74 / 1994 Z. z.) rozširuje práva žien a ponecháva na zváženie voľbu. To isté platí pre ustanovenia oddielu 153 a oddielu 154 ods. 1 zákonníka práce. Vo všeobecnosti preto možno povedať, že nové právne predpisy presahujú medzinárodné záväzky v oblasti ľudských práv, hoci nie sú v súlade s medzinárodnými dohovormi.
ad 2. Ministerstvo zdravotníctva Českej republiky sa odvolávalo na závery hlavného hygienistu Českej republiky, že podľa jeho názoru zákaz nočnej práce žien a súčasné právne predpisy o pracovných podmienkach žien, ktoré sú uvedené v ustanoveniach § 149 až 156 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, nie sú v rozpore so zákonom č. 20 / 1966 Z. z. o starostlivosti o zdravie ľudí v znení neskorších predpisov. Problém ochrany zdravia pracujúcich žien vrátane tehotných žien a ich nenarodených detí treba chápať najmä v súvislosti s identifikáciou druhov práce, ktoré môžu ženy vykonávať, a charakterom pracoviska. Podľa názoru Ministerstva zdravotníctva Českej republiky bude ochrana zdravia pracujúcich žien primerane zabezpečená príslušným dekrétom, ktorý poskytuje prácu a pracoviská vhodné pre všetky ženy, tehotné ženy a matky do konca deviateho mesiaca po narodení.
ad 3. Ministerstvo práce a sociálnych vecí Českej republiky sa tiež vyjadrilo k tejto otázke, v ktorej sa uvádza, že pokiaľ ide o nočnú prácu žien, Česká republika je stále viazaná Dohovorom č. 89 o nočnej práci žien z roku 1948, revidovaným protokolom z roku 1990 k uvedenému dohovoru, pokiaľ ide o ratifikované medzinárodné dohovory Medzinárodnej organizácie práce.
Spomínaný dohovor č. 171 z roku 1990 o nočnej práci neschválila vláda Českej a Slovenskej spolkovej republiky alebo Českej republiky ani parlamenty oboch republík. Vláda Českej republiky nariadila tomuto ministerstvu pripraviť ďalšie legislatívne práce s cieľom dosiahnuť súlad právneho poriadku Českej republiky (predtým Českej a Slovenskej spolkovej republiky) s ustanoveniami dohovoru č. 171 z roku 1990. Podľa názoru ministerstva je to žiaduci proces harmonizácie právnych aktov Európskeho spoločenstva s vnútroštátnymi právnymi aktmi Českej republiky. Ministerstvo práce a sociálnych vecí Českej republiky zastáva názor, že z hľadiska vnútorného rozpadu Medzinárodnej organizácie práce, ako aj z hľadiska medzinárodného práva Dohovor č. 89 nie je Dohovorom o ľudských právach a základných slobodách v zmysle článku 10 Ústavy Českej republiky.
Podľa článku 87 ods. 1 písm. a) ústavy Českej republiky Ústavný súd rozhodne o zrušení zákonov alebo ich individuálnych ustanovení, ak sú v rozpore s ústavným právom alebo medzinárodnou zmluvou podľa článku 10 ústavy Českej republiky. V zmysle článku 10 ústavy Českej republiky tieto zmluvy znamenajú len ratifikované a vyhlásené medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách. Česká republika je nimi viazaná, sú okamžite záväzná a majú prednosť pred zákonom. V prípade konfliktu medzi zmluvou a právom sa uplatňuje zmluva.
Základné medzinárodné dokumenty, ktoré sa zaoberajú základnými právami v oblasti pracovného práva a sociálneho zabezpečenia, zahŕňajú len:
Všeobecná deklarácia ľudských práv,
Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach,
Dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie,
Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien.
Európske dokumenty v tej istej oblasti zahŕňajú:
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
Európska sociálna charta.
Podľa samotnej vnútornej klasifikácie dohovorov Medzinárodnej organizácie práce možno za dohovory o ľudských právach a slobodách klasifikovať len:
1. Dohovor o diskriminácii,
2. Dohovor o zákaze nútenej práce,
3. odborové dohovory.
Dohovor č. 89 z roku 1948, revidovaný v súvislosti s nočnou prácou, preto nie je, ako vyplýva z uvedeného, medzinárodnou dohodou o ľudských právach a základných slobodách podľa článku 10 Ústavy Českej republiky, ale patrí, vrátane samotnej Medzinárodnej organizácie práce, k dohovorom o pracovných podmienkach pre zamestnávanie žien.
Pokiaľ ide o ostatných v uvedených návrhoch medzinárodných dohovorov, len Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (uverejnený pod č. 62 / 1987 Z. z.) možno klasifikovať medzi dokumenty, ktoré spĺňajú podmienky už citovaného ustanovenia článku 10 ústavy Českej republiky. V návrhu uvedenom v článku 23 tohto dohovoru sa uvádza: "Nič z tohto dohovoru nemá vplyv na ustanovenia, ktoré môžu ešte lepšie viesť k rovnosti medzi mužmi a ženami, ktorá môže byť zahrnutá:
a) v zákonodarcovi štátu zmluvná strana; alebo
b) v akomkoľvek inom medzinárodnom dohovore, zmluve alebo dohode uplatniteľnej na tento štát."
Odkaz na tento článok je však v rozpore s významom a účelom odôvodnenia návrhu, keďže je jasné, že zrušenie predtým platného zákazu nočnej práce žien je splnením uvedených ustanovení dohovoru. V prípadoch iných dohovorov, ktoré spĺňajú podmienku ustanovenú v článku 10 ústavy Českej republiky, Ústavný súd usúdil, že sa netýka predmetnej otázky.
Návrh skupiny poslancov parlamentu Českej republiky bol predložený v zmysle článku 87 ods. 1 písm. a) ústavy Českej republiky a článku 70 zákona č. 182 / 1993 Z. z., keďže, ako žalobcovia uvádzajú, sporné ustanovenia zákona č. 74 / 1994 Z. z. sú priamo v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Česká republika viazaná podľa článku 5 ods. 2 zákona č. 4 / 1993 Z. z. a majú prednosť pred zákonom.
Svoj návrh zdôvodňujú aj tvrdením, že Česká republika ako právny člen Medzinárodná organizácia práce rešpektuje svoju ústavu a prijaté dohovory našej republiky.
Treba poznamenať, že návrh uvedený v Dohovore č. 89 o nočnej práci žien (1948 - revidovanom) nadobudol účinnosť pre Československú republiku 12. júna 1951 (uverejnenom v Zbierke zákonov pod č. 17 / 1991 Z.z.).
Je pravda, že podľa uznesenia vlády Českej a Slovenskej spolkovej republiky č. 453 zo 6. novembra 1991 vtedajšia vláda Českej republiky podala žiadosť o ratifikáciu Dohovoru č. 171 Medzinárodnej organizácie práce o nočnej práci, ktorý novo upravuje určité pojmy týkajúce sa najmä nočnej práce žien. Keďže legislatívne podmienky ratifikácie dohovoru (t. j. zmena a doplnenie príslušných ustanovení zákonníka práce) neboli v tom čase vytvorené, vláda Českej a Slovenskej republiky sa vzdala návrhu na ratifikáciu. Návrh na ratifikáciu dohovoru č. 171 bol vypracovaný súčasne s textom vládneho návrhu na zmenu a doplnenie zákonníka práce.
Dôvodom zrušenia zákazu nočnej práce žien bola podľa dôvodovej správy o návrhu zákona potreba harmonizovať právo Českej republiky s príslušnými právnymi aktmi Európskeho spoločenstva, najmä s Európskou dohodou o pridružení s Európskym spoločenstvom (články 69 a 70 Európskej dohody).
Podľa programového vyhlásenia vlády Českej republiky jej hlavnými úlohami bolo aj predloženie návrhu zmeny zákonníka práce. Pozmeňujúci a doplňujúci návrh vypracovaný v zákonníku práce reaguje na zásadné zmeny v právnych vzťahoch v hospodárskom systéme Českej republiky, a preto bolo potrebné, aby súčasné trendy v hospodárskom rozvoji nebránili súčasným pracovným vzťahom, ale podporovali ich a uľahčili ich vykonávanie.
Preto vláda navrhla najmä úpravu výkonu nočnej práce. V súčasnom nariadení zrušenie rozdielu medzi mužom a ženou v nočnej práci tak odstránilo centralizovaný program povoľovania výnimiek zo zákazu nočnej práce žien. Tento zákaz, hoci bol doteraz prezentovaný ako znak starostlivosti o ženy, sa v praxi považoval za diskrimináciu žien.
Článok 10 Medzinárodného paktu o hospodárskych, kultúrnych a sociálnych právach (uverejneného pod č. 120 / 1976 Z.z.) tiež stanovuje právo na osobitnú ochranu, najmä sociálnu ochranu v tehotenstve a materstve. Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (článok 11 ods. 1) vytvára všeobecne vyhlásené práva, ako sú ochrana zdravia, prenatálna a postnatálna starostlivosť o ženy, ktoré sú zaručené ústavou, ako aj inými zákonnými a subštatučnými pracovnými právnymi predpismi a právnymi predpismi v oblasti zdravia. Dohovor o právach dieťaťa (článok 24 ods. 2 písm. d) a článok 41) v podstate stanovuje rovnakú zásadu.
Nezodpovedá skutočnosti, že všeobecne formulované práva a ochrana žien a rodín uvedené v článku 32 Charty základných práv a slobôd sa vykonávajú len ustanoveniami oddielu 154 zákonníka práce.
V návrhu uvedenom v článkoch 26 až 32 Charty základných práv a slobôd sa na túto otázku priamo vzťahuje len článok 29 ods. 1, ktorý odkazuje na právo žien, dospievajúcich a osôb so zdravotným postihnutím zlepšiť zdravie pri práci a osobitné pracovné podmienky. Tento článok však zaväzuje Českú republiku len k zvýšeniu ochrany týchto subjektov za pracovných podmienok. Ďalšími ustanoveniami priamo súvisiacimi s touto otázkou sú článok 32 ods. 2 Charty základných práv a slobôd, ktorý odkazuje na osobitnú starostlivosť a ochranu v pracovných vzťahoch žien v tehotenstve a zodpovedajúcich pracovných podmienkach. Ostatné vyššie uvedené články sa netýkajú posudzovanej záležitosti.
Medzinárodne uznávaná zásada, že ratifikáciou Medzinárodného dohovoru nie sú dotknuté priaznivejšie práva, ochrana a podmienky ustanovené a zaručené vnútroštátnymi právnymi predpismi, je tiež obsiahnutá v článku 19 ods. 8 ústavy Medzinárodnej organizácie práce. Ústavný súd nesúhlasí s názorom, že ustanovenie odseku 99 pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu k zákonníku práce je v rozpore so základnými právami získanými podľa Charty základných práv a ľudských práv získanej podľa medzinárodného práva.
Pokiaľ ide o základné zásady, ktoré boli vypustené v zmenenej a doplnenej verzii zákonníka práce, tieto zásady boli len všeobecnými výkladovými pravidlami, ktoré sa použili na podporu uplatňovania osobitných ustanovení zákonníka práce, ale nemali regulačný charakter.
Zrušenie článkov III až X základných zásad zákonníka práce zákonom č. 74 / 1994 Z. z. nevedie k zrušeniu príslušných právnych inštitútov, keďže sú ďalej upravené v súlade s článkom 41 ods. 1 Charty základných práv a slobôd týmito ustanoveniami:
Článok III - Právo na slobodný výber povolania a právo na získanie finančných prostriedkov na ich životné potreby prácou sa riadi zákonmi o zamestnaní, zákazom nútenej práce a zákazom zneužívania práv v § 7 zákonníka práce.
Článok IV Právo platiť alebo platiť sa riadi zákonom č. 1 / 1992 Z. z., o mzdách, odmene za pohotovosť a priemernom zárobku v znení neskorších predpisov a zákonom č. 143 / 1992 Z. z., o mzde a odmene za prihlášku v rozpočte a niektorých ďalších organizáciách a orgánoch v znení neskorších predpisov alebo pre časť zamestnancov doteraz § 111 až 123 zákonníka práce. Zdravie a bezpečnosť pri práci sú upravené v § 132 a nasl. Zákonníka práce, zvyšok zotavenia po práci zaručuje ustanovenia § 100 a nasl. Starostlivosť o zamestnancov vrátane otázok kvalifikácie je upravená v oddiele 139 a nasl. Zákonníka práce.
Články V a X - Postavenie odborov ako zástupcov zamestnancov je zakotvené v § 18 zákonníka práce, právo na kolektívne vyjednávanie sa riadi zákonom č. 2 / 1991 Zb.
Článok VI - Základné povinnosti zamestnancov a manažérov sú stanovené v oddieloch 73 až 75 zákonníka práce.
Článok VII - Pokiaľ ide o pracovné podmienky žien a matiek, zákonník práce vo všeobecnosti nerozlišuje medzi mužmi a ženami v regulácii pracovných vzťahov, ale zohľadňuje fyziologické predpoklady a materskú úlohu žien, najmä pri úprave materskej dovolenky, možnosť úpravy pracovného času, ochranu pred prepustením a zrušenie práce žien, tehotných žien a matiek do konca deviateho mesiaca po narodení (§ 149 a nasl.).
Článok VIII - Úprava osobitných podmienok maloletých zahŕňa najmä ustanovenia oddielov 163 až 168 zákonníka práce.
Článok IX - Ochrana zdravia pracovníkov je upravená v § 135, zodpovednosť za škodu v § 170 a nasl. Bezpečnosť pracovníkov v práceneschopnosti a v starobe je stanovená v oddiele 146 a nasl. zákonníka práce, ako aj v osobitných právnych predpisoch upravujúcich nemocenské a dôchodkové poistenie (poistenie). Ochrana pracovných vzťahov v prípade choroby, úrazu, tehotenstva alebo materstva je zabezpečená ochranou pred prepustením (oddiel 48 zákonníka práce). Problematika preventívnej a lekárskej starostlivosti sa riadi osobitnými zákonmi (napr. zákonom č. 20 / 1966 Z. z.) - napr. oddielmi 99 a 168 zákonníka práce.
Základné zásady občianskeho zákonníka boli tiež zrušené ako neortodoxné a zbytočné.
Pokrýva sa aj rozsudok Súdneho dvora Európskeho spoločenstva z 25. júla 1991 v Luxemburgu o otázke rovnosti v prístupe k mužom a ženám v prípade zákazu nočnej práce.
Vo veci C 345 / 89 sa Súdny dvor zaoberal predsudkovou otázkou výkladu článku 5 smernice Rady 76 / 207 / NPE z 9. februára 1976, ktorá sa okrem iného týka rovnosti prístupu k mužom a ženám, pokiaľ ide o ich pracovné podmienky. Podľa článku 5 uvedenej smernice sa mužom a ženám majú poskytnúť rovnaké podmienky bez diskriminácie na základe pohlavia. Na tento účel členské štáty prijmú potrebné opatrenia na odstránenie (zrušených) ustanovení v rozpore s touto zásadou, ak starostlivosť o ochranu, ktorá ich inšpirovala, už nie je odôvodnená [odsek 2 písm. c) smernice].
Podľa článku 9 ods. 1 uvedenej smernice sa členské štáty zaviazali prispôsobiť svoje právne predpisy ustanoveniam smernice do 30 mesiacov od jej oficiálneho oznámenia a pokiaľ ide o článok 5 ods. 2 písm. c), do 4 rokov. Táto lehota uplynula 14. februára 1980. Podľa rozsudku tohto Súdneho dvora článok 5 smernice zaväzuje členské štáty uplatňovať rovnaké podmienky v pracovných podmienkach mužov aj žien bez diskriminácie na základe pohlavia a revidovať tie zákony a iné právne predpisy, ktoré sú v rozpore s touto zásadou. Ustanovenie uvedeného článku je také presné a nepodmienené, že súkromné osoby sa naň môžu obrátiť na vnútroštátnych súdoch.
Vzhľadom na uvedené plenárne zasadnutie ústavného súdu Českej republiky zamietlo návrh skupiny poslancov Európskeho parlamentu Českej republiky v celom rozsahu, keďže sporné ustanovenia nie sú v rozpore s medzinárodnými zmluvami podľa článku 10 Ústavy Českej republiky a Charty základných práv a slobôd.
Prezident Ústavného súdu Českej republiky:
JUDr. Kessler v. r.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Založený Ústavným súdom Českej republiky č. 3 / 1995 Z. z. o návrhu na zrušenie niektorých ustanovení článku I zákona č. 74 / 1994 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákonník práce č. 65 / 1965 Z. z. v znení neskorších predpisov a niektorých ďalších zákonov |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 18.01.1995 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0