Ústavný súd nezistil 28 / 2020 Z. z.
Zistenie ústavného súdu zo 14. januára 2020, sp. zn.
Platný
Zistený ústavný súd
Verzie znenia:
06.02.2020
28
POKUTY
Ústavný súd
Za republiku
Ústavný súd 14. januára 2020 rozhodol podľa bodu Pl.
nasledujúce:
§ 9 ods. 5 dekrétu ministerstva spravodlivosti č. 177 / 1996 Z. z. o odmene právnikov a odškodnení právnikov za poskytovanie právnych služieb (právna tarifa) v znení neskorších predpisov, nemožno, slovami "alebo z iných zdravotných dôvodov, nielen z dôvodu účasti na konaní počas prechodného obdobia ," vypustiť od dátumu vyhlásenia zistení v zbierke zákonov.
Odôvodnenie
Rekapitalizácia konaní a ústavné sťažnosti
1. Ústavný súd dostal od Mgr. Sťažovateľ žiada zrušenie uznesenia Krajského súdu v Brne z 20. júna 2019 č. 38 Co 91 / 2019-92 a uznesenia Okresného súdu v Hodoníne zo 16. apríla 2019 č. 10 C 37 / 2017-86, keďže sa domnieva, že porušili jeho právo na súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 a nasl. Charta základných práv a slobôd (ďalej len "charta") a právo na ochranu majetku podľa článku 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Z ústavnej sťažnosti, ako aj z dožiadaného súdneho spisu Okresného súdu v Hodoníne sa uvádza, že žalovaný bol vymenovaný za strážcu Krajského súdu v Hodoníne ako strážca obžalovaného P. K., občianskeho súdneho poriadku v znení zmien a doplnení (ďalej len "o.s."), pretože sa nemôže zúčastniť zo zdravotných dôvodov - Parkinsonova choroba, demencia, Alzheimerova choroba - a to nielen po prechodnom období súdneho konania, uznesením Obvodného súdu v Hodoníne zo 6. júna 2018. Hoci žalobkyňa K. H. bola povinná zaplatiť Českej republike sumu 25 920 CZK v tomto prípade iným rozhodnutím súdu. Z toho vyplýva, že táto vyššia suma zodpovedá odmene a náhrade nákladov advokáta zastupujúceho stranu v súlade s nariadením ministerstva spravodlivosti č. 177 / 1996 Z. z. o odmene právnikov a odškodnení právnikov za poskytovanie právnych služieb (bar tarifa) v znení zmien a doplnení (ďalej len "bar tarifa "). Sťažovateľ však dostal od Českej republiky sumu 3 805 CZK a nie sumu 25 920 CZK. Práva a povinnosti opatrovníka ustanovené v § 29 ods. 3 písm. a) sú pritom v podstate totožné s právami a povinnosťami zástupcu účastníka konania vymenovaného súdom podľa § 30 ods. 2 písm. a), a preto nie je jasné, prečo sa tento rozdiel v tomto ohľade prejavuje.
3. Regionálny súd v Brne následne napadnutým uznesením potvrdil, že výpočet Okresného súdu zodpovedá obsahu spisu a opatreniam prijatým napadnutým rozhodnutím o odvolaní sa voči sťažovateľovi. Tvrdilo sa, že žalobkyňa bola povinná nahradiť Českej republike trovy konania vo výške 25,920 CZK, ktoré nemohla zohľadniť, keďže táto námietka bola smerovaná proti výroku iného rozhodnutia, ktoré nebolo predmetom tohto konania.
4. V ústavnej s.ažnosti sťažovateľ opakuje nerovnosť v odmeňovaní advokátov za vymenovaných opatrovníkov a vymenovaných zástupcov. V prípade, keď tieto dve napadnuté rozhodnutia vznikli, išlo o prípad účastníka, ktorý sa zo zdravotných dôvodov nielen mohol zúčastniť na konaní počas prechodného obdobia. Sťažovateľ sa obrátil na dcéru zástupcu, s ktorým sa stretol, a vyhľadal ďalšie informácie nad rámec informácií obsiahnutých v spise. Na základe týchto informácií sa vyjadril k žalobe. Verí, že aj on bol v tejto veci plne úspešný. Náhrada sa však znížila s odkazom na § 9 ods. 5, § 7 ods. 2 a § 12a právnej tarify. Sťažovateľ sa domnieva, že konanie súdu je nesprávne, len preto, že správanie zastúpenej osoby a správanie iných osôb a zistenie skutočností nad rámec obsahu spisu nijako nemení prácu advokáta ustanoveného podľa § 30 ods. 2 UO. Okrem toho okresný súd nariadil navrhovateľovi, aby zaplatil štátu sumu odmeny, ktorú nezaplatil samotnému sťažovateľovi, a preto nezaplatil.
5. Okresný súd vyjadril svoje stanovisko k ústavnej sťažnosti úplným odkazom na dôvody napadnutého rozhodnutia; Regionálny súd sa tiež odvolal na napadnuté rozhodnutia a navrhol zamietnuť ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
Konanie II komory ústavného súdu
6. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ustanovenia § 9 ods. 5 zákona o rozhodnom práve pre trestnú zodpovednosť právnických osôb vymenovaných Súdnym dvorom podľa zákona, ktorým sa upravuje osobitné konanie súdu alebo tribunálu účastníka, ktorého bydlisko nie je známe, ktorý nebol schopný doručiť na známu adresu v zahraničí, ktorá bola postihnutá duševnou chorobou alebo z iných zdravotných dôvodov, sa uplatňujú v prípade sťažovateľa."
7. Ústavný súd svojím konštatovaním z 24.9.2019 sp. zn. ÚS 4 / 19 (302 / 2019 Z. z.) zrušil ustanovenia § 9 ods. 5 zákona Tarif slovami "sídlo ktorého nie je známe," keďže dospel k záveru, že táto časť nie je v súlade so zásadou rovnosti vo vzťahu k článku 26 ods. 3 charty a s právom na právnu pomoc podľa článku 37 ods. 2 charty z dôvodov, ktoré podrobne opísal vo svojom rozsudku. Zároveň dodal, že tieto dôvody neústavnosti môžu mať vplyv aj na iné časti hypotézy § 9 ods. 5 právnej tarify. Ak teda všeobecné súdy v iných konaniach zistia, že dôvody neústavnosti majú vplyv aj na inú časť ustanovenia § 9 ods. 5 zákona, nebudú ho uplatňovať v konkrétnom prípade, pretože sú viazané právom a medzinárodnou zmluvou, ktorá je súčasťou právneho štátu.
8. II. Komora ústavného súdu sa na predbežnom pojednávaní ústavnej sťažnosti domnievala, že časť hypotézy § 9 ods. 5 zákona o tarifách v slovách "alebo z iných zdravotných dôvodov sa nemôže zúčastniť nielen na prechodnom období," ktoré sa uplatnili v uvedenom konaní pred Okresným súdom v Hodoníne a ktoré viedli k konaniam týkajúcim sa ústavnej sťažnosti Mgr. Adama (vymenovaného opatrovníka). Preto uznesením z 22.10.2019 sp. zn. II. ÚS 2687 / 19 konania ustanoveného v § 78 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., pozastavil a navrhol zrušiť celú časť ústavného súdu.
Pozícia ministerstva spravodlivosti a ombudsmana
9. Ústavný súd podľa článku 42 ods. 4 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 77 / 1998 Z. z., zaslal účastníkovi konania na ministerstvo spravodlivosti (ďalej len "ministerstvo"), ktorý však nevyužil možnosť vyjadriť sa k návrhu.
10. Ústavný súd v súlade s § 69 ods. 3 zákona o ústavnom súde zaslal žiadosť ombudsmanovi so žiadosťou o komunikáciu o to, či bola zasahovaná. Ombudsman odpovedal na túto výzvu listom z 18. novembra 2019, v ktorom informoval ústavný súd, že nebude uplatňovať svoje právo zasiahnuť.
Ústne konania
11. V súlade s článkom 44 zákona o Ústavnom súde Ústavný súd rozhodol vo veci bez ústneho pojednávania, pretože sa nedá očakávať, že by prípad ďalej objasnil.
Ústavné a právne podmienky na prijatie sporného ustanovenia
12. V rámci konania o kontrole noriem podľa článku 87 ods. 1 písm. b) ústavy Českej republiky musí Ústavný súd podľa článku 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., najprv preskúmať, či "iné právne predpisy" boli prijaté a vydané ústavným spôsobom.
13. Vyhláška č. 177 / 1996 Z. z., ako aj vyhláška č. 276/2006 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška č. 177 / 1996 Z. z., o odmene právnikov a odškodnení právnikov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej časť oddielu 9 ods. 5, ktorá je predmetom preskúmania, bola teraz začlenená do právnej tarify, vydala ministerstvo spravodlivosti. Právomoc ministerstiev prijímať právne predpisy na vykonávanie zákona je založená na článku 79 ods. 3 ústavy. Toto ustanovenie ústavy je však zároveň podmienené existenciou právneho povolenia a jeho obmedzení, zatiaľ čo podľa judikatúry ústavného súdu sa toto ustanovenie musí vykladať striktne v tom zmysle, že toto výslovné povolenie musí byť špecifické, jednoznačné a jasné [pozri. nález 21.6.2000 sp. zn. ÚS 3 / 2000 (N 93 / 18 SbNU 287; 231 / 2000 Sb.)]. Ak je to tak, Ústavný súd skúma, či zákonný zákon vydal štátny orgán oprávnený tak urobiť a v medziach svojej právomoci, t. j. či v rámci výkonu tejto právomoci ÚS 7 / 03 (N 113 / 34 SbNU 165; 512 / 2004 Z. z.) alebo napríklad zistenia 18.8.2004 sp. zn. Pl. ÚS 19 / 13 (N 178 / 71 SbNU 105; 396 / 2013 Sb.).
14. V tomto prípade je právnym orgánom § 22 zákona č. 85 / 1996 Zb. o Advokátstve v znení neskorších predpisov. Odsek 2 tohto právneho predpisu do 3. júna 2002 znie takto: "Metódu určovania odmeny a náhrady advokáta a prípadne jeho výšku stanoví ministerstvo spravodlivosti zákonom. "Boli sme v tom čase na ceste:" Spôsob určenia odmeny a náhrady advokáta alebo jeho výšky stanoví ministerstvo spravodlivosti po predchádzajúcich pripomienkach komory spravodlivosti na základe dekrétu. "Znenia odseku 3 tohto článku znejú takto:" Spôsob určenia odmeny a náhrady škody advokáta, ktorý konal sám alebo v spojení s inými advokátmi (odsek 11 ods. 1) alebo prípadne ich výšku stanoví ministerstvo spravodlivosti po predchádzajúcich pripomienkach komory spravodlivosti vyhláškou." Ústavný súd sa domnieva, že povolenie je dostatočne špecifické, jednoznačné a jasné. Ak teda ministerstvo tým, že vydalo tento dekrét podpísaný príslušným ministrom spravodlivosti a riadne uvedený v zbierke zákonov, prijalo právne predpisy obsiahnuté v napadnutom ustanovení, urobilo to v medziach ústavy stanovenej jurisdikciou a ústavným postupom.
Výnimka sporného ustanovenia (ich príslušné časti)
15. § 9 ods. 5 dekrétu č. 177 / 1996 Z. z., v znení neskorších predpisov, [vrátane nálezu sp. zn. Pl. ÚS 4 / 19 (302 / 2019 Z. z.], ktorý zahŕňa časť hypotézy navrhnutej na zrušenie: "Pri výkone povinností opatrovníka stanovených správnym orgánom strany, zriadeným súdom podľa zákona upravujúceho trestnú zodpovednosť právnických osôb vymenovaných súdom podľa zákona upravujúceho osobitný postup súdu alebo tribunálu strany, ktorý nebol schopný doručiť na známu adresu v cudzej krajine, ktorá bola postihnutá duševnou poruchou alebo z iných zdravotných dôvodov, sa nemôže na prechodné obdobie považovať za tarifnú hodnotu 1 000 Kč."
Hodnotenie ústavného súdu
16. Ako už bolo uvedené, ústavný súd sa už zaoberal podobnou otázkou v rámci konania o kontrole noriem vo vzťahu k inej odmene advokátov ako opatrovníkov účastníkov konania, ktorých bydlisko nie je známe, podľa toho istého ustanovenia § 9 ods. 5 zákona o clách ako teraz (iba v inej časti hypotézy). Dospel k záveru, že diferencovaná odmena zákonodarcu za advokátov ako strážcov týchto strán je v rozpore so zásadou rovnosti - najmä so stanovenými zástupcami podľa § 30 s. s. s. s. o z judikatúry ústavného súdu, ale aj s Európskym súdom pre ľudské práva, ktorú Ústavný súd zistil v sp. zn. Na druhej strane však ani diferencovaná odmena nemôže byť založená na žiadnych kritériách. Naopak, kritériá, na základe ktorých sa zakladá rozdielne zaobchádzanie s podobnými subjektmi v podobných (alebo dokonca rovnakých) situáciách, musia byť prinajmenšom všeobecne primerané a objektívne. Takéto kritériá však neboli zvolené ako opatrovníci v prípade stanovenia odmeny pre právnikov. Podľa ústavného súdu sa však § 9 ods. 5 zákona o tarifách zakladal na paušálnom a nedôvodnom predpoklade jednoduchosti a nižšej finančnej záťaže zastupovania účastníkov konania o neznámom pobyte (presne bod 38 rozhodnutia sp. zn.
17. Napriek tomu, že zistenie, že súd sa týkal výlučne situácie, v ktorej advokát zastupoval účastníka konania o neznámom pobyte (pre obmedzenú aktívnu legitimitu v čase predloženia III. komory ústavného súdu), Ústavný súd tu uviedol, že porušenie zásady rovnosti v súvislosti s odmenou môže byť splnené aj pri uplatnení inej časti hypotézy ustanovenia § 9 ods. 5 zákona. Ako už bolo uvedené, Mgr. Adam vymenoval strážcu obžalovaného, ktorý trpel trvalým degeneratívnym poškodením mozgu, čo vážne obmedzuje jeho duševnú schopnosť a schopnosť pohybu. Ústavný súd sa domnieva, že aj táto časť hypotézy právneho štátu je založená na nemožnom zjednodušení, ak neexistuje rozumný dôvod pre opatrovníka, ktorý by chránil záujmy ťažko chorej osoby (pretože len v takýchto prípadoch sa na ustanovenie opatrovníka pozerá zo zdravotných dôvodov), odmena viac ako dvojnásobná ako odmena zástupcu podľa § 30o. s.
18. Aj v tomto prípade bola porušená zásada rovnosti podľa práva podnikať a práva na získanie finančných prostriedkov na životné potreby práce uvedenej v článku 26 ods. 1 a 3 Charty vo forme závislej činnosti, ako je zamestnanec právnik alebo advokát vykonávajúci advokáta v obchodnej spoločnosti alebo vo forme podnikania, zatiaľ čo ústavný súd chápe právo podnikať ako jednu z možností získania finančných prostriedkov na životné potreby práce.
19. Intervencia do týchto základných práv sa musí vnímať aj v súvislosti s právom na právnu pomoc podľa článku 37 ods. 2 charty. V skutočnosti, ak zákonodarca určil podstatne nižšiu úroveň odmeny pre advokátov ako opatrovníkov účastníkov konania, ktorých iné zdravotné dôvody im bránia zúčastniť sa na konaní počas prechodného obdobia, zmaril prácu určených advokátov v týchto prípadoch bez akéhokoľvek odôvodneného odôvodnenia v iných prípadoch. Napriek tomu, že ústavný súd nepochybuje o tom, že kvalita právnej služby vykonávanej advokátom nezávisí predovšetkým od výšky priznanej odmeny, zásada, že každý má právo na primeranú odmenu za vykonanú prácu (článok 28 charty), by sa mala rešpektovať súčasne a že takáto odmena by mala byť za porovnateľnú prácu v takýchto prípadoch.
20. Na tento účel treba dodať, že nie je nevyhnutné, aby právna pomoc nebola poskytnutá na základe zmluvy, ale na základe rozhodnutia súdu, a že takéto rozhodnutie je povinnosťou štátu chrániť práva tých, ktorí nemôžu dostatočne brániť svoje vlastné práva. Je nevyhnutné, aby plnenie (alebo plnenie) takejto povinnosti bolo v podstate rovnocenné s poskytovaním právnej pomoci podľa zmluvy a malo by byť primerané vyplateniu odmeny za takúto činnosť.
21. Súvislosť medzi odmenou a úrovňou právnej pomoci poskytovanej Ústavným súdom pre stručnú odkazuje najmä na zistenie sp. zn. I. ÚS 848/ 16 z 13.9.2016 (N 174 / 82 ColNU 693) a na zistenie sp. zn. Ústavný súd okrem uvedených dôvodov konštatuje, že tieto zistenia určite nemožno vykladať tak, že správanie obhajcov obhajoby (kde patrí aj výkon väzby v tejto súvislosti) sa vykonáva oddelene od akýchkoľvek etických aspektov a okrem zásady ich príslušnosti k fungovaniu demokratickej spoločnosti (do ktorej by mali prispievať). Na druhej strane, závery rozsudku Najvyššieho súdu z 21. januára 2015, sp. zn. 33 Cdo. 4495 / 2014, podľa ktorých konanie obhajoby je špeciálna obchodná činnosť, ktorá je nielen upravená zákonom, ale je výrazne upravená štátnymi predpismi. Podľa nich nesmie byť advokát najmä zmenšovať dôstojnosť právneho štátu povinný dodržiavať etické pravidlá a pravidlá hospodárskej súťaže, a to aj v prípade, ak môže samosprávna organizácia advokátov rozhodnúť, že advokát je povinný poskytovať právne služby svojmu určenému klientovi v konkrétnom prípade bezplatne alebo za zníženú odmenu. Uplatňovanie obhajoby je preto skutočne špeciálna činnosť silne ovplyvnená všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a predstavami o tom, čo je morálne a čo už nie. Na druhej strane je obhajoba stále koncipovaná ako služba poskytovaná (primeraná) odmena, aj keď štát nezaručuje dosiahnutie zisku, [porovnaj sp. zn. Skutočné plnenie morálnej správnosti (vrátane plnenia zisku) však môže byť podľa rozsudku ústavného súdu vykonané vo vzťahu k otázke odmeňovania posudzovaných opatrovníkov, okrem iného, ak ich adresáti práv a povinností príslušnej právnej úpravy (právnici) považujú za spravodlivú a právnu pomoc za zníženú odmenu alebo bez nároku na ňu, najmä na základe vlastného rozhodnutia. Úlohou štátu je čo najviac prispievať k prirodzenej prijateľnosti pravidiel vrátane napríklad deregulácie ustanovenia ústavného súdu, ktoré nie je v súlade s ústavným poriadkom.
Záver
22. Ústavný súd zo všetkých týchto dôvodov konštatuje, že ak zákonodarca stanovil nižšiu odmenu, ktorú má dostať advokát ako opatrovník osoby, ktorá sa z iných zdravotných dôvodov nemôže zúčastniť na konaní počas prechodného obdobia, porušil zásadu rovnosti (článok 1, článok 3 ods. 1 charty) podľa práva na podnikanie a práva na získanie finančných prostriedkov na svoje životné potreby podľa článku 26 ods. 1 a 3 charty. Preto podľa § 70 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., Ústavný súd rozhodol zrušiť sporné slová v ustanovení § 9 ods. 5 zákona k dátumu uverejnenia tohto zistenia v zbierke zákonov.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil č. 28 / 2020 Z. z., o návrhu na zrušenie § 9 ods. 5 dekrétu č. 177 / 1996 Z. z., o odmene právnikov a odškodnení právnikov za poskytovanie právnych služieb (právna sadzba), v znení zmien a doplnení |
|---|---|
| Typ predpisu | Zistený ústavný súd |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 06.02.2020 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0