Ústavný súd nezistil 254 / 2022 Z. z.
Ústavný súd zistil 28. júna 2022 sp. zn.
Platný
Zistený ústavný súd
Verzie znenia:
31.08.2022
254
POKUTY
Ústavný súd
Za republiku
Dňa 28. júna 2022 ústavný súd rozhodol podľa bodu Pl.
nasledujúce:
Návrh zamietnutý.
Odôvodnenie
Vymedzenie veci a zhrnutie priebehu konania
1. Návrhom z 15. októbra 2020, zaevidovaným na Ústavnom súde v ten istý deň, odvolateľ (Najvyšší súd) podľa článku 95 ods. 2 Ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava") v spojení s článkom 64 ods. 3 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení zmien a doplnení (ďalej len "zákon o Ústavnom súde") žiada o zrušenie článku 108 ods. 1 zákona č. 182 / 2006 Z. z. o konkurze a spôsoboch jeho riešenia (práva o platobnej neschopnosti) v znení zmien a doplnení (ďalej len "zákon o platobnej neschopnosti").
2. Žiadateľ pri predkladaní návrhu vychádzal zo skutočností opísaných nižšie. Obchodná spoločnosť Orofa, s. r. o., so sídlom v Košiciach, Slovenská republika (ďalej len "žiadateľ o platobnú neschopnosť"), ako veriteľka návrhu na platobnú neschopnosť zo 16. marca 2020, požiadala Pražský mestský súd (ďalej len "Mestský súd"), aby určil konkurz obchodnej spoločnosti Chrudim, s. r. o. (ďalej len "dlžník").
3. Uznesením zo 17. marca 2020 MSFH 95 INS 7031 / 2020-A-4 Mestský súd rozhodol, že podľa § 100a ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti sa v insolvenčnom registri nezverejní žiadny návrh na platobnú neschopnosť ani iné dokumenty. Následne Mestský súd uznesením z 23. marca 2020 č. MSPH 95 INS 7031 / 2020-A-5 zamietol žiadosť o platobnú neschopnosť podľa § 128a ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti zo zrejmých neopodstatnených dôvodov, keďže správca spolu s predloženým návrhom na platobnú neschopnosť neuložil zálohu na náklady konkurzného konania vo výške 50 000 CZK podľa § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti.
4. S cieľom odvolať sa proti odvolateľovi a dlžníkovi Najvyššieho súdu v Prahe (ďalej len "Najvyšší súd") uznesením z 15. apríla 2020 č. MSPH 95 INS 7031/ 2020, 3 VSPH 408 / 2020-A -13 potvrdil uznesenie Mestského súdu (operačná časť I), zamietol odvolanie dlžníka (operačná časť II) a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo nahradiť trovy odvolacieho konania. Najvyšší súd pritiahol mestský súd k záveru, že správca nesplnil povinnosť uložiť zálohu podľa § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti.
5. Na základe uznesenia Najvyššieho súdu správca podal oznámenie obsahujúce požadované formality. Vo svojich pripomienkach uviedla, že dodržiavala postup stanovený v § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti. Najvyšší súd predložil nezodpovedanú otázku, či sa pri podaní novej žiadosti o platobnú neschopnosť môže zohľadniť (ako už bola zaplatená) preddavok na náklady na insolvenčné konanie podané v rámci podania jeho inej žiadosti o platobnú neschopnosť, ktorá sa nezohľadnila. Prípad bol napadnutý na najvyššom súde 11. júna 2020 a prebieha pod vedením Sena.
Zdôrazniť obsah návrhu
6. V uvedenej situácii odvolateľ podáva návrh na zrušenie § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti, pretože sa domnieva, že je v rozpore s ústavným poriadkom Českej republiky, konkrétne s článkom 36 ods. 1 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta").
7. Odvolateľ najprv cituje zo svojej judikatúry (pozri uznesenie z 28. februára 2018 sen. zn. 29 NCČR 172 / 2017) o povahe preddavku na trovy konkurzného konania, ktoré sa však týkalo § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti vo svojom znení platnom do 30. júna 2017. Jedným z dôvodov tohto uznesenia je to, že preddavok na náklady na konanie nie je ani právnym poplatkom, ani zárukou (zárukou), ktorá by mala v prípade potreby slúžiť na uspokojenie škody alebo inej škody spôsobenej dlžníkovi platobnej neschopnosti (prípadne iným osobám) bezdôvodne začatým insolvenčným konaním a opatreniami prijatými v jeho priebehu. Táto povaha inštitúcie vylučuje mimo zákonných výnimiek ustanovených v § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti rozhodnutie o udelení výnimky z vyplatenia zálohy na náklady konkurzného konania s použitím vhodného uplatňovania § 138 občianskeho zákonníka (ďalej len "o.s.") o oslobodení od jedného z ustanovení zákona o platobnej neschopnosti alebo občianskeho zákonníka, ktorým sa spravuje záruka, a/alebo o zrušení jej výkonu.
8. Odvolateľ ďalej tvrdí, že § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti v znení neskorších predpisov bol do zákona o platobnej neschopnosti vložený zmenou a doplnením zákona č. 64 / 2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 182 / 2006 Z. z. o konkurze a spôsoboch jeho riešenia (zákon o platobnej neschopnosti) v znení neskorších predpisov a niektorých ďalších zákonov ("zákon č. 64 / 2017 Z. z."), z ktorých vysvetľujúca správa zdôrazňuje pasáže týkajúce sa inštitúcie vkladu. Podľa dôvodovej správy má preddavok na náklady na insolvenčné konanie slúžiť ako prvok (preventívny) schopný zabrániť zneužívaniu insolvenčného konania ako prostriedku hospodárskej súťaže. Finančné bremeno začatia insolvenčného konania spolu s vyhliadkou na meranie peňažnej pokuty za zjavne neopodstatnený návrh na platobnú neschopnosť (pozri oddiel 128a ods. 3 konkurzného práva) má odradiť veriteľov, ktorí využívajú insolvenčné konanie ako formu tlaku na dlžníka alebo ako prostriedok konkurenčného boja. Závažnosť zámeru veriteľa vo vzťahu k konkurznému konaniu sa má overiť prostredníctvom požiadavky na zloženie vkladu, ktorá sa odstupňovaná podľa povahy uplatnenej pohľadávky. Nesplatenie zálohy by malo vyvolávať pochybnosti v prípade konkurzného súdu, pokiaľ ide o dôvody žiadosti o platobnú neschopnosť.
9. Z dôvodovej správy, z ktorej odvolateľ podrobne cituje, vyplýva, že nariadenie zavedené zákonom č. 64 / 2017 Z. z. k § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti sa odchyľuje od charakteru záloh inštitúcie na náklady konkurzného konania, ako sa uvádza v uvedenom uznesení. SK 172 / 2017. Podľa normotvorcu nejde o zabezpečenie finančných prostriedkov na ďalšiu realizáciu insolvenčného konania, ale o odradenie veriteľov, ktorí využívajú insolvenčné konanie ako formu tlaku na dlžníka, a o testovanie závažnosti zámeru veriteľa vo vzťahu k konkurznému konaniu. S výnimkou tých veriteľov, ktorí sú vylúčení z povinnosti zaplatiť zálohu podľa druhej vety článku 108 ods. 1, článku 368 ods. 2 a článku 380 ods. 2 zákona o platobnej neschopnosti, je povinnosť zaplatiť tento "kvázi preddavok" nevýnimočná, t. j. bez toho, aby sa zohľadnilo, či je preddavok potrebný na ďalšie fungovanie insolvenčného konania bez toho, aby sa zohľadnila kvalita pohľadávky veriteľa, opatrenia, ktoré veriteľ prijal na vymáhanie pohľadávky v rámci exekučného konania, a bez zohľadnenia jeho majetkových pomerov, ktoré to môžu objektívne znemožniť.
10. Pochybnosti o pravdivosti návrhu veriteľa na platobnú neschopnosť a z toho vyplývajúcich dôsledkoch (odmietnutie návrhu na platobnú neschopnosť z neopodstatnených dôvodov podľa § 128a ods. 2 písm. b) alebo o hrozbe uloženia pokuty do výšky 500 000 CZK podľa § 128a ods. 3 zákona o platobnej neschopnosti) predstavujú nezaplatenie "preddavku na kvázi" aj v prípade, že veriteľ podá žiadosť o platobnú neschopnosť v prípade pohľadávky, ktorá bola poskytnutá konečným rozhodnutím súdu, ktorej úspešné vymáhanie v prípade neexistencie aktív dlžníka bráni predchádzajúcemu konaniu. Aj keď sa konkurz dlžníka zistí vyvrátiteľnou domnienkou konkurzu podľa § 3 ods. 2 písm. c) konkurzného práva, veriteľ, ktorý nie je schopný zaplatiť zálohu na trovy konkurzného konania, nemá podľa zákona nárok na prístup k súdu. Podľa odvolateľa sa teda právo na prístup na súd podľa článku 36 ods. 1 charty zamieta. Pokus o podanie návrhu na šikanovanie potom nemôže byť dovezený z jedinej neschopnosti zaplatiť zálohu.
11. Ak má dotknutá právna úprava chrániť dlžníka pred návrhmi na šikanovanie veriteľa, žalobkyňa nepovažuje rozdiel medzi dlžníkmi na jednej strane a právnickou osobou na druhej strane podnikateľom - fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá nie je podnikateľom, za ústavný dôvod. Rozdelenie na tieto dve skupiny je rozhodujúce pre určenie výšky preddavku (50 000 CZK a 10 000 CZK), ale tvrdenie z dôvodovej správy, že výška preddavku je "uvedená podľa povahy uplatnenej pohľadávky," nepodporuje znenie konkurzného práva. Výška zálohy na frekvenciu výskytu návrhov na šikanovanie veriteľov v prípade platobnej neschopnosti nie je ďalej podložená v dôvodovej správe (napr. osobitnými štatistikami). Okrem toho podľa odvolateľa je toto kritérium sporné, pretože nie je jasné, prečo by mala byť ochrana dlžníka menej chránená pred návrhom na šikanovanie platobnej neschopnosti len preto, že patrí do skupiny ľudí, ktorí sú šikanovaní menej často. Vzhľadom na to, že kritérium na určenie výšky zálohy závisí od toho, či je dlžník v podnikaní a či je právnickou osobou, žalobca sa domnieva, že zásada rovnosti, ktorá je vo všeobecnosti uvedená v článku 1 prvej vete charty a v úrovni rovnosti strán pred súdmi podľa článku 37 ods. 3 charty, nie je v súlade so zásadou rovnosti. Odvolateľ potom považuje nesúlad s článkom 26 ods. 1 charty za rozdielne právo každého dlžníka na podnikanie v oboch prípadoch v závislosti od toho, či režim konkurzného práva podlieha dlžníkovi, ktorý podniká ako právnická osoba, alebo dlžníkovi, ktorý podniká ako fyzická osoba.
12. Podľa odvolateľa oslobodenie od povinnosti zaplatiť zálohu ustanovenej v § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti v prospech zamestnancov (alebo bývalých zamestnancov) dlžníka je odôvodnené aj z hľadiska ústavného súdu [pozri. Pozri poznámku pod čiarou č. 1. V prípade správcu, ktorý je spotrebiteľom, ktorého pohľadávka pozostáva z pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy, však nie je v súlade so zámerom zákonodarcu odstrániť veriteľov, ktorí využívajú insolvenčné konanie ako formu tlaku na dlžníka, prípadne ako prostriedok konkurenčného boja, alebo overiť závažnosť zámeru veriteľa vo vzťahu k konkurznému konaniu.
Text sporného ustanovenia
13. § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti znie: "Ak sa návrh veriteľa na platobnú neschopnosť podáva na právnickú osobu, ktorá je podnikateľom, žiadateľ je povinný uložiť zálohu na náklady insolvenčného konania vo výške 50 000 CZK a ak sa návrh veriteľa na platobnú neschopnosť podá na právnickú osobu, ktorá nie je podnikateľom, alebo na fyzickú osobu, zálohu na náklady insolvenčného konania vo výške 10 000 CZK; vklad je splatný spolu s návrhom na platobnú neschopnosť. Toto sa neuplatňuje, ak je správcom zamestnanec alebo bývalý zamestnanec dlžníka, ktorého pohľadávka pozostáva výlučne zo zamestnaneckých nárokov, ak je správcom spotrebiteľ, ktorého pohľadávka sa skladá z pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy a v prípadoch uvedených v článku 107 ods. 1."
Odôvodnenie pripomienok uchádzača, vedľajšieho účastníka konania a odpoveď žalobcu
14. Podľa článku 42 ods. 4 a článku 69 ods. 1 zákona o Ústavnom súde ústavný súd postúpil návrh na zrušenie sporného ustanovenia komore zástupcov a senátu ako komory konajúcej v mene účastníka konania a vláde a ombudsmanovi, ktorí majú právo vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci konania.
Pripomienky účastníka konania a vedľajšieho účastníka konania
15. Poslanecká komora sa vo svojich pripomienkach z 2. decembra 2020 obmedzila len na opis priebehu legislatívneho procesu, ktorý viedol k prijatiu zákona č. 64 / 2017 Z. z., ktorý obsahuje ustanovenie navrhnuté na zrušenie. Na tento účel uvádza, že zákon schválila potrebná väčšina poslancov poslaneckej komory, ktorú podpísali príslušné ústavné orgány a riadne vyhlásili. Ponecháva na Ústavnom súde preskúmanie jeho ústavnosti a prípadne rozhodnutie o jej zrušení.
16. Senát sa vo svojich pripomienkach z 24. novembra 2020 po krátkom zhrnutí obsahu návrhu zaoberá len opisom pokroku legislatívneho procesu, pričom návrh zákona č. 64 / 2017 Z. z., ktorý zaviedol sporné ustanovenie do konkurzného práva, bol prijatý Senátom v medziach ústavy stanovenej právomoci a ústavného postupu. Ústavný súd tiež skúma ústavnosť sporného ustanovenia.
17. Vláda sa rozhodla vstúpiť do konania pred ústavným súdom a navrhla zamietnutie návrhu. Po prvé, zaoberá sa legislatívnou históriou a dôvodmi zavedenia spornej právnej úpravy. V prvom rade jedným z dôvodov jej zavedenia bola nedostatočná ochrana dlžníkov pred "zrušujúcimi návrhmi platobnej neschopnosti." Podľa vlády sa zmena § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti zameriava na tri hlavné ciele: 1. poskytnutie finančných prostriedkov na vykonanie insolvenčného konania, najmä ak v podstate neexistujú žiadne finančné prostriedky v rámci prebiehajúceho vyšetrovania; 2. ochrana práv dlžníka pred veriteľmi, ktorí sa snažia zneužiť účel insolvenčného konania s cieľom vytvoriť tlak na dlžníka alebo zasiahnuť do jeho dobrého mena; 3. testovanie závažnosti zámeru veriteľa viesť insolvenčné konanie.
18. Vláda potom odkazuje na osobitné námietky žalobkyne. Pokiaľ ide o námietku, podľa ktorej inštitúcia zálohovej platby podľa § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti narúša právo na prístup k súdu, vláda uvádza, že to znamená, že sa sleduje legitímny cieľ, a to ochrana dlžníka, ktorú možno klasifikovať podľa verejného záujmu. Zákon č. 94 / 1996 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/1991 Z. z., o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a zákon č. 40 / 1964 Z. z., o obchodnom podnikaní (zákon o obchode), v znení neskorších predpisov, zákon č. 513 / 1991 Z. z., Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a zákon č. 40 / 1964 Z. z., Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a bol tiež hodnotený v kontexte súdneho preskúmania (pozri stanovisko Najvyššieho súdu zo 17.6.1998 sp. V dôvodovej správe k zákonu č. 64 / 2017 Z. z. sa potom riadi judikatúrou a predchádzajúcou legislatívou Inštitútu pre pokrok, pričom sa zdôrazňujú tri uvedené ciele. Takisto poukazuje na to, že zverejnenie informácií o konkurznom konaní proti dlžníkovi narúša povesť dlžníka a môže mu potenciálne spôsobiť škodu (buď v dôsledku poklesu obratu alebo straty konkurencieschopnosti). Preddavok sa používa aj na zabezpečenie fungovania súdov tým, že správcovi konkurznej podstaty umožní vykonávať svoje povinnosti od začiatku a zároveň bude chrániť súdnictvo pred preťažením nepodložených návrhov na platobnú neschopnosť. Vláda nesúhlasí s námietkou odvolateľa, že preddavok sa odchyľuje od charakteru preddavku na náklady na insolvenčné konanie podľa § 108 ods. 2 zákona o platobnej neschopnosti, zmeneného zákonom č. 64 / 2017 Zb. Podľa vlády zálohy (t. j. zálohy podľa § 108 ods. 1 a zálohy podľa § 108 ods. 2 zákona o platobnej neschopnosti) sledujú rovnaké ciele a líšia sa len pri vykonávaní. To sa môže vykonať aj systematickým výkladom (pozri § 38 zákona o platobnej neschopnosti) k rozhodnutiu o vrátení zálohy (pozri § 146 ods. 3 zákona o platobnej neschopnosti, zmeneného a doplneného zákonom č. 334 / 2012 Z. z.) alebo uplatnením náhrady za ňu ako nároku na majetok (pozri § 108 ods. 5 zákona o platobnej neschopnosti a § 168 ods. 3 zákona o platobnej neschopnosti).
19. Vláda sa tiež zaoberá otázkou, či existuje primeraná rovnováha medzi preddavkom inštitúcie podľa § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti a sledovanými cieľmi. Vzhľadom na sledované ciele, spôsob, akým sa vykonávajú, a zmierňujúce inštitúcie konkurzného práva (napr. výnimky z povinnosti uložiť zálohy pre určité skupiny osôb; povinnosť uložiť zálohu sa uloží iba jednému veriteľovi; ostatní veritelia sú oslobodení od tejto povinnosti; prednostné postavenie pohľadávky na vrátenie zálohy) považuje vláda inštitútu za primerané. Cieľom právnych predpisov je dosiahnuť spravodlivú rovnováhu medzi sledovanými cieľmi a záujmami veriteľov. Podobný návrh sa používa aj na úpravu bezpečnosti v prípade dočasných opatrení, ktorých ústavnú konzistentnosť potvrdil ústavný súd (pozri uznesenie zo 16.5.2006 sp. zn. pl. ÚS 46 / 05).
20. Vláda sa tiež zaoberá otázkou, či Inštitút Advance Intervenes vo veci práva na prístup k Súdnemu dvoru. Podľa vlády inštitútu preddavok nenarúša podstatu práva na prístup k súdu podľa článku 36 ods. 1 charty. Spĺňa požiadavku predvídateľnosti, keďže stanovuje osobitnú výšku zálohy, definuje subjekty, ktoré sú povinné ju podať, a právne dojednania zaručujú súdnu ochranu správcu v primeranom rozsahu, pričom zohľadňuje postavenie dlžníka a ochranu jeho práv. Správca sa podieľa len na spôsobe financovania po dlžníkovi, zatiaľ čo iné ustanovenia zákona o platobnej neschopnosti zmierňujú riziko, že časť zálohy sa nevráti navrhovateľovi. Spôsob financovania činností správcu konkurznej podstaty prostredníctvom preddavku na náklady konkurzného konania sa v judikatúre posudzoval ako ústavne konzistentný (pozri zistenie ústavného súdu sp. zn. pl. ÚS 36 / 01). Vláda dodáva, že ak správca predloží svoj návrh na začatie insolvenčného konania, musí znášať aj riziko úhrady časti vzniknutých nákladov správcu, ak ich majetok dlžníka nepokryje. Ak sa však ústavný súd domnieval, že za určitých okolností by § 108 ods. 1 zákona o konkurze mohol predstavovať neospravedlniteľnú prekážku prístupu k Súdnemu dvoru, bolo by však podľa vlády potrebné posúdiť ústavnú konformnú ústavnú interpretáciu, podľa ktorej s odkazom na § 7 zákona o konkurze, zmeneného a doplneného zákonom č. 294 / 2013 Z. z., primerané posúdenie Súdneho dvora podľa § 75b ods. 3 písm. d) písm. d) písm d) písm písm. c) c) a § 138 písms) d) d) d) d) d) písm d) písm d) d) d) d) d) d) d) písm písm d) d) d) d) d) písm písm d) d) d) písm písm písm písm) písm písm písm písm písm písm písm písm) písm písm písm písm písm d) písm písm) písm písm písm písm. c) písm. c) i) i) i) i) i) i) i) i) i) i) i) i) i) i) i) i) i) i) i) i) ii) ii) ii) i) ii) ii) i) ii) ii) ii
21. Ak odvolateľka namietala proti neústavnosti eskalácie sumy zálohy podľa osoby dlžníka (podnik verzus nepodnikové subjekty) a jej odpusteniu určitým skupinám veriteľov z hľadiska všeobecnej rovnosti a rovnosti pred súdmi, vláda zdôrazňuje, že kritériá používané na rozlišovanie medzi skupinami sú bežné a zákonodarca má pri ich uplatňovaní širokú mieru voľnej úvahy. Stanovenie zálohy na množstvo rôznych súm podľa skupín osôb sa zakladá na objektívnych a racionálnych kritériách [pozri. zistenia Ústavného súdu zo 7.6.1995 sp. zn. ÚS 4 / 95 (N 29 / 3 SbNU 209; 168 / 1995 Sb.), z 21.1.2003 sp. zn. Pl. ÚS 15 / 02 (N 11 / 29 SbNU 79; 40 / 2003 Sb.) alebo z 15.3.2016 s. zn. Pl. ÚS 30 / 15 (N 42 / 80 SbNU 517; 239 / 2016 Sb.), bod 25], ktoré sú založené na skúsenostiach so zneužívajúcimi návrhmi na platobnú neschopnosť. Z tých istých dôvodov sa vylúčenie určitých skupín osôb z povinnosti zaplatiť zálohu nemôže považovať za diskriminačné (pozri. Po teste ústavnosti nasledovala aj iná úroveň bezpečnosti (pozri § 75b ods. 1 písm. o. o.) v prípade návrhu nariadenia o predbežných opatreniach (napr. uznesenie sp. zl. ÚS 46 / 05). Dôvodom rozdielu vo výške zálohy príslušných právnických osôb bol predpoklad, že na obchodné účely je tu viac ľudí, čo často vedie k vyššiemu kapitálu.
22. Vláda napokon nesúhlasí s tvrdením odvolateľa, že určenie inej sumy zálohy podľa osoby dlžníka (jednotlivý podnik oproti právnickej osobe) je v rozpore s právom podnikať. Odlišná výška zálohy sa určí na základe primeraných úvah založených najmä na povahe rozdielov medzi dotknutými fyzickými a právnickými osobami a na skúsenostiach so zneužívaním návrhov na platobnú neschopnosť. Vyšší pokrok v oblasti právnych subjektov sleduje poskytovanie materiálnej rovnosti. Vláda poznamenáva, že zákon o platobnej neschopnosti obsahuje okrem zálohy ustanovenej v § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti aj niekoľko ďalších nástrojov na ochranu dlžníkov pred neprimeranými návrhmi na platobnú neschopnosť (napr. nezverejnenie návrhu o platobnej neschopnosti v registri platobnej neschopnosti z dôvodu pochybností (pozri oddiel 100a zákona o platobnej neschopnosti) alebo zamietnutie návrhu o platobnej neschopnosti z dôvodu zjavnej nedostatočnosti (pozri oddiel 128a ods. 2 zákona o platobnej neschopnosti) a súvisiacu možnosť uloženia pokuty).
23. Vláda dospela k záveru, že podľa jej názoru sporná právna úprava dosiahla legitímny cieľ a primeranú rovnováhu medzi nariadením a sledovanými cieľmi. Dva vyššie uvedené ciele (zabezpečenie fungovania konkurzného práva a ochrana práv dlžníkov proti šikanovaniu) sú legitímne, ako to potvrdzuje judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva. Tento inštitút by sa mal tiež považovať za vhodný, pretože spĺňa ciele, ktoré sa sledujú účinnejšie ako iné nástroje. Zásah do práv veriteľov sa potom zmierni výkladom oprávnených výnimiek, ako aj iných inštitútov na zmiernenie.
24. Ombudsman uviedol, že podľa § 69 ods. 3 zákona o ústavnom súde nevstúpila do konania ako vedľajší účastník.
Replikácia žiadateľa
25. Ústavný súd zaslal pripomienky účastníkov konania a vedľajšieho účastníka konania žalobkyni na vyjadrenie. Odvolateľ obmedzil svoju odpoveď len na pripomienky vlády, pretože tak poslanecká komora, ako aj senát boli venované len legislatívnemu procesu, ale odvolateľka ju nespochybnila. Pokiaľ ide o sledované ciele, odvolateľ nesúhlasí najmä s tvrdením vlády, že sporná schéma monitoruje poskytovanie finančných prostriedkov bez majetku. Tento cieľ je plne splnený § 108 ods. 2 a 3 zákona o platobnej neschopnosti, zmeneného zákonom č. 64 / 2017 Z. z., alebo predtým § 108 ods. 1 a 2 zákona o platobnej neschopnosti s účinnosťou do 30. júna 2017. Preddavok na náklady na insolvenčné konanie podľa oddielu 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti sa nesmie použiť na krytie pohľadávky v rámci pokuty uloženej platobne neschopnému veriteľovi podľa oddielu 128a ods. 3 zákona o platobnej neschopnosti. Odvolateľ sa preto domnieva, že za skutočné legitímne ciele možno považovať len ochranu práv dlžníka a test závažnosti zámeru veriteľa. Vláda pripúšťa, že povinnosť vyplatiť zálohu môže znamenať neprekonateľnú prekážku prístupu niektorých veriteľov na súd, ale intenzitu takéhoto zásahu zmierňujú niektoré inštitúcie obsiahnuté v konkurznom práve (napr. vymedzenie skupín osôb, ktoré nemusia preddavok poskytnúť; povinnosť sa ukladá iba jednému z veriteľov; zásada, že je dlžníkom, ktorý musí predložiť návrh o platobnej neschopnosti). Odvolateľka namieta proti týmto inštitútom na zmiernenie, pričom zdôrazňuje, že chýbajú s cieľom a účelom zálohy.
26. Námietka odvolateľa proti porušeniu práva na prístup na súd bola napadnutá vládou vo svojich pripomienkach predvídateľnosťou právnej úpravy, ktorú odvolateľka nespochybňuje, a potrebou pokryť náklady správcu konkurznej podstaty, ktorý je podľa odvolateľa dostatočne upravený v § 108 ods. 2 a 3 zákona o platobnej neschopnosti, zmeneného zákonom č. 64 / 2017 Z. z. Ak sa vláda odvoláva na ústavný výklad § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti vo forme primeraného uplatnenia § 75b ods. 3 písm. d) alebo § 138 písm. s), odvolateľka nemá možnosť vyriešiť problémy vyplývajúce z uplatnenia § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti. Po prvé, Inštitút bezpečnosti podľa § 75b o.s. CS slúži na iné účely (pokrytie škôd alebo iných škôd spôsobených dočasnými opatreniami). Ak normotvorca zamýšľal použiť inštitúciu na zabezpečenie platobnej neschopnosti, výslovne tak urobil [pozri odseky 82 ods. 2 písm. c), 4, 182a a 202 ods. 3 až 6 konkurzného práva]. § 182a zákona o platobnej neschopnosti sa zaoberá aj istotou nákladov na konkurzné konanie. Príslušné uplatnenie § 138 o. s. nie je vhodné, pretože súdny poplatok má povahu dane a posúdenie jej vhodného použitia by muselo byť podrobené skúške posúdenia zásad, ktoré sú základom konkurzného konania (§ 7 zákona o platobnej neschopnosti, zmeneného a doplneného zákonom č. 294 / 2013 Z. z.). Nakoniec odvolateľka zdôrazňuje, že rovnaká suma zálohy devalvuje jeden z cieľov úpravy (ochrana práv dlžníka pred veriteľmi, ktorí sa snažia zneužiť účel insolvenčného konania) a nevyvracia výhradu nerovnakej ochrany dlžníkov pred možným šikanovaním.
Opustenie ústnej časti konania
27. Ústavný súd poznamenal, že ústna časť konania nemohla urobiť významný krok vpred s cieľom objasniť túto záležitosť ako výsledok písomných aktov účastníkov konania. Vzhľadom na článok 44 zákona o ústavnom súde nie je potrebné spochybňovať účastníkov ich stanoviska k tejto otázke, takže bolo možné rozhodnúť o tejto veci bez ústneho pojednávania.
Posúdenie aktívnej legitimity na predloženie návrhu
28. Podľa článku 95 ods. 2 ústavy, ak súd dospeje k záveru, že právo, ktoré sa má uplatniť v uznesení veci, je v rozpore s ústavným poriadkom, predloží vec na ústavný súd. Ďalej sa uvádza v oddiele 64 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže Ústavný súd podať návrh na zrušenie zákona alebo jeho individuálnych ustanovení. Podstatné posúdenie takéhoto návrhu podlieha súladu s článkom 95 ods. 2. Ústava musí byť v tom zmysle, že právo, ktoré sa má uplatňovať v uznesení veci, t. j. zákon alebo jeho ustanovenia navrhnuté na zrušenie, má uplatniť priamo odvolateľka pri riešení konkrétneho sporu.
29. Ústavný súd konštatoval, že táto podmienka je splnená, keď sporná otázka na Všeobecnom súde, vrátane Najvyššieho súdu, predstavuje zamietnutie žiadosti o platobnú neschopnosť správcom podľa § 128a ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti zo zrejmých neopodstatnených dôvodov z dôvodu neuloženia zálohy podľa § 108 ods. 1 toho istého zákona o nákladoch na konkurzné konanie vo výške 50 000 CZK.
Konštitučný súlad legislatívneho procesu prijímania sporného ustanovenia
30. Ústavný súd je v súlade s § 68 ods. 2 zákona o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., v rámci konania o kontrole noriem povinný posúdiť, či napadnutý zákon (jeho individuálne ustanovenie) bol prijatý a vydaný v rámci stanovenej právomoci ústavy a ústavne predpísaným spôsobom.
31. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolateľ nenamietal proti zavineniu legislatívneho procesu ani proti porušeniu zákonnej právomoci zákonodarcu, nie je potrebné ďalej a dostatočne preskúmať túto otázku, vzhľadom na zásady procesného hospodárstva, okrem zohľadnenia pripomienok predložených Poslaneckou komorou a senátom, na overenie pokroku legislatívneho procesu z verejne dostupného zdroja na http: // www.pspp.cz alebo http: // www.senat.cz.
32. Bill č. 64 / 2017 Z. z. bol schválený v treťom čítaní 9. decembra 2016 na 53. zasadnutí poslaneckej komory väčšinou 118 hlasov (hlasovanie č. 375, uznesenie č. 1482). Dňa 20. decembra 2016 komora zástupcov schválila zákon Senátu ako print 30. V Senáte bol návrh prerokovaný na 4. zasadnutí 19. januára 2017 a senát schválil návrh, ako ho uvádza poslanecká komora (uznesenie č. 87). Zákon bol doručený prezidentovi republiky na podpis 31. januára 2017 a podpísaný 31. januára 2017. Zákon bol uverejnený 3. marca 2017 v Zbierke zákonov vo výške 21 pod číslom 64 / 2017 Zb.
Samohodnotenie návrhu
Všeobecné úvahy pre posúdenie návrhu
33. Odvolateľ sa domáha zrušenia § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti a jeho hlavnou námietkou je, že sporné ustanovenie bráni prístupu na súd (článok 36 ods. 1 charty) a porušuje zásadu rovnosti medzi účastníkmi konania (článok 37 ods. 3 charty). Napokon existuje aj rozpor s článkom 26 ods. 1 charty, ktorý stanovuje okrem iného právo na podnikanie.
34. Ústavný súd uvádza , že základnou súčasťou práva jednotlivca na súdnu ochranu je právo na prístup k súdu zaručené článkom 36 ods . 1 Charty a článkom 6 ods . 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor "). Právo na prístup k súdu však nie je absolútne a podlieha určitým obmedzeniam, ktoré sú začlenené do procesných pravidiel s cieľom zabezpečiť účinnosť konaní; Žiadne z týchto (legitímnych) obmedzení však nesmie byť neprimerané a nesmie narúšať podstatu chráneného základného práva (pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 23. júna 2016 v Baka/Maďarsku (č. 20261 / 12, § 120); rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva sú k dispozícii na https: / / hudoc.echr.coe.int]. Z hľadiska ochrany základných práv a slobôd je preto potrebné, aby individuálne podmienky, za ktorých možno žiadať o súdnu ochranu, sledovali legitímny cieľ a boli primerané tomuto cieľu [pozri bod 27 stanoviska z 28. novembra 2017 v pléne, s.
35. Právo na prístup k súdu (súdna ochrana) podľa článku 36 ods. 1 Charta zaručuje každému, že si môže uplatniť svoje právo na súde podľa "postupu," "podmienky a podrobnosti upravené právom" (pozri článok 36 ods. 4 charty). Zákonodarca je vo svojej právomoci obmedzený, okrem iného tým, že "vykonávanie," ktoré prijal, nesmie byť odopierané obsahu a významu príslušného základného práva (článok 4 ods. 4 charty). To znamená, že súdna alebo iná právna ochrana musí byť "dostupná" v skutočnosti a v jej dôsledku dostatočne účinná, čo v konečnom dôsledku znamená, že úroveň takejto ochrany by mala byť primeraná vo vzťahu k situácii, ktorú má dotknutá osoba v príslušnom právnom vzťahu [odsek 49 rozhodnutia z 2. júla 2019 sp. zn. Procedurálne pravidlá, ktorými sa vykonávajú ustanovenia uvedenej charty, musia byť potom vykladané a uplatňované Všeobecnými súdmi a ústavným súdom takým spôsobom, aby sa s účastníkmi konania nezaobchádzalo neprimerane, t. j. nad rámec významu a účelu uplatniteľných pravidiel, požiadaviek, a to účinne nevylučuje výkon práva na súdnu ochranu (bod 27 rozsudku zo 16. júna 2020, sp. zn. IV, ÚS 410 / 20).
36. Článok 37 ods. 3 charty znie: "Všetci účastníci konania sú v konaní rovní." Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane rozhodol, že zásada rovnosti medzi účastníkmi konania je súčasťou práva na spravodlivý proces v širšom zmysle. Ústavný súd chápe zásadu rovnosti účastníkov ako "rovnosť zbraní, prakticky rovnosť príležitostí" [pozri zistenie z 31.10.2001 sp. zn. ÚS 15 / 01 (N 164 / 24 ColLNU 201; 424 / 2001 Zb.]] Znamená to, že každému účastníkovi konania by sa mala poskytnúť primeraná príležitosť predložiť svoj prípad za podmienok, ktoré ho nezaradia do podstatne menej priaznivej situácie, ako je situácia, v ktorej je jeho zmluvná strana [zistenie 13.11.2003 sp. zn. III. ÚS 202 / 03 (N 134 / 31 SbNU 193) ]. Článok 6 ods. 1 dohovoru, ktorý sa zaoberá podobnou otázkou práva na spravodlivý proces, výslovne neuvádza rovnosť účastníkov konania, ale Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uviedol, že zásada rovnosti "zbraní" je súčasťou práva na spravodlivé vypočutie (pozri Kmek, J., Košák, D., Kratochčul, J., Bobek, M. Európsky dohovor o ľudských právach). Komentár. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 737 - 740; a Molek, P. Právo na spravodlivý proces. Praha: Wolters Kluwer, 2012, s. 236 - 253).
37. Zásada rovnosti účastníkov nie je podľa ústavného súdu absolútna. Procesnú rovnosť nemožno vykladať tak, aby zákonodarca nemohol určiť rôzny rozsah procesných práv a povinností pre rôzne typy konaní. Musí však rešpektovať rovnaký rozsah procesných práv a povinností v tom istom konaní [pozri ÚS 657 / 05 (N 146 / 50 SbNU 291) alebo 19.1.2010 sp. zn. ÚS 16 / 09 (N 8 / 56 SbNU 69; 48 / 2010 Zb.]. Ústavný súd si tiež uvedomuje, že absolútnu rovnosť strán v širšom zmysle nie je možné dosiahnuť. Preto niektoré akty žalobkyne, ktoré majú predmet konania v občianskoprávnom spore, ako napríklad odvolanie žaloby, nemôže žalovaný prijať z povahy veci. Naopak, súdny poplatok musí byť v zásade zaplatený iba navrhovateľom a nie žalovaným (všeobecné ustanovenia tohto pravidla nemenia výnimky stanovené v oddiele 2 ods. 3 zákona č. 549/ 1991 Z. z., o súdnych poplatkoch, v znení neskorších predpisov, ktoré sú veľmi úzko sformulované).
38. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí z 28. januára 2014, sp. zn. 2. Správajú sa k nim inak? 3. Je rozdiel v zaobchádzaní s dotknutou stranou zodpovedný (ukladaním bremena alebo odmietnutím tovaru)? 4. Je toto rozdielne zaobchádzanie opodstatnené, t. j. a) sleduje oprávnený záujem a b) je vhodné?
39. Možno zhrnúť, že ani ústavný súd, ani Európsky súd pre ľudské práva si nevyžadujú absolútnu rovnosť medzi stranami. Toto právo je preto obmedzené, keďže rozdielne zaobchádzanie so stranami je za určitých okolností ústavné v súlade s dohovorom.
40. Odvolateľ tiež namieta proti napadnutému § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti s článkom 26 ods. 1 charty, ktorý okrem slobodného výberu povolania zaručuje aj právo vykonávať iné hospodárske činnosti, ktoré sú zamerané najmä na sťažnosti odvolateľa. článok 26 ods. 2 Charta výslovne umožňuje stanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností zákonom bez toho, aby sa výslovne obmedzovali dôvody, pre ktoré to môže byť. Obmedzenie dodržiavania demokratickej vôle zákonodarcu je však stanovené v článku 4 ods. 4 charty, podľa ktorého sa pri uplatňovaní ustanovení o obmedzeniach základných práv a slobôd musí preskúmať ich obsah a význam. Právo vykonávať a vykonávať hospodársku činnosť je zakotvené ako samostatné základné právo. Týmto sa teda chráni právo vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť a toto právo možno obmedziť len zákonom a takéto obmedzenie musí byť primerané a musí sa zachovať podstata a účel tohto základného práva. V článku 26 charty sa okrem osobitných verejno-súkromných práv štátu ustanovuje aj objektívna ústavná zásada, ktorá si vyžaduje ochranu slobodného podnikania.
41. Priestor pre právne obmedzenia demokratickým politickým rozhodnutím zákonodarcu podľa článku 26 ods. 2 Charta je však pomerne široká. Ústavný súd explicitne uznáva širokú mieru voľnej úvahy zákonodarcu nad limitmi práva na podnikanie [pozri sp. zn. Pl. ÚS 39 / 01 z 30.10.2002 (N 135 / 28 SbNU 153; 499 / 2002 Zb.) ]. Pri zistení sp. zn. pl. ÚS 83 / 06 z 12.3.2008 [ (N 55 / 48 SbNU 629; 116 2008 Z. z.) zákonník práce] vypracoval tento argument tak, že "sa zaoberá len ústavnými aspektmi sporných ustanovení a nevyjadruje ich vhodnosť a účinnosť, napríklad z hľadiska existencie voľného trhu a tak ďalej; nie je vyzvaný, aby posudzoval hospodárske aspekty nevyhnutnosti a nevyhnutnosti, napríklad rôzne obchodné úpravy z dôvodu potreby chrániť jednotlivcov, často bok po boku alebo dokonca proti (uznaným) verejným záujmom. Voľba reštriktívnych kontrolných nástrojov a ich úroveň uplatňovania je v prvom rade zodpovednosťou zákonodarcu. Len Parlament ako zastupiteľský orgán môže prijať takéto opatrenia v našom ústavnom systéme. Jeho zodpovednosť za identifikáciu problémov, ktoré si vyžadujú reguláciu, výber nástrojov a ich účinky, ktoré môžu byť niekedy negatívne, je predovšetkým politická; V tomto prípade môže ústavný súd zasiahnuť do svojej legislatívnej činnosti len vtedy, ak zistí, že je protiústavná... Na posúdenie právnych predpisov bude postačovať tzv. "Racionálny základný test," ktorý je zbežným overovaním, či zavedené opatrenia môžu viesť k sledovanému cieľu."
Zavedenie všeobecných úvah o predmetnej veci
42. Ústavný súd uplatnil uvedené základy na prejednávanú vec a dospel k záveru, že návrh na zrušenie § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti, ktorý stanovuje povinnosť veriteľa zaplatiť zálohu na trovy konkurzného konania, nie je odôvodnený. Ústavný súd vykonal uvedené testovanie sporného ustanovenia, v ktorom sa zameral najmä na proporcionalitu, legitímnosť a racionálnosť tohto ustanovenia.
Posúdenie článku 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti z hľadiska práva na prístup k súdu podľa článku 36 ods. 1 charty a rovnosti strán podľa článku 37 ods. 3 charty
43. Povinnosť zaplatiť zálohu na trovy insolvenčného konania môže byť zahrnutá do "ustanoveného postupu," ako sa uvádza v článku 36 ods. 1 charty, ktorého nariadenie patrí do rozsahu pôsobnosti článku 36 ods. 4 charty zákonodarcom. Je však jasné, že tak z hľadiska práva na prístup k súdu, ako aj z hľadiska práva na rovnaké zaobchádzanie, § 108 ods. 1 zákona o konkurze ukazuje vlastnosti, ktoré ho môžu za určitých okolností vylúčiť z úrovne ústavného práva v rámci vykonaného testovania. Povinnosť zaplatiť zálohu na náklady insolvenčného konania nepochybne obmedzuje prístup k súdu (článok 36 ods. 1 charty) okrem vytvorenia nerovnosti v rámci jednej skupiny osôb - správcov veriteľov (článok 37 ods. 3 charty), s ktorým sa zaobchádza odlišne (rôzne sumy zálohy a niektoré skupiny osôb sú oslobodené od ich úhrady), a je povinná [neplatiť zálohu okamžite po predložení insolvenčného konania]. Preto je potrebné posúdiť, či je táto právna úprava opodstatnená, konkrétne či sleduje legitímny cieľ (účel, úrok) a či je primeraná tomuto cieľu (účel, úrok).
44. Ústavný súd sa teda zaoberal predovšetkým tým, či povinnosť zaplatiť zálohu na trovy konkurzného konania splnila legitímny cieľ. Je jasné, že úsilie zákonodarcu, ako zdôraznil odvolateľ, ako aj z dôvodovej správy k návrhu zákona č. 64 / 2017 Z. z., malo výrazne posilniť ochranné prvky, ktoré bránia predloženiu tzv. návrhov na šikanovanie veriteľov v prípade platobnej neschopnosti, ktorých cieľom je najmä poškodiť povesť iných konkurentov, dôveryhodnosť, možnosť požiadať o verejné zákazky alebo získať úver atď., čo naopak môže viesť k konkurenčnej výhode zo strany navrhovateľa platobnej neschopnosti. Podnetom správcu, aby predložil návrh na platobnú neschopnosť, pre ktorý je možný zámer šikanovania skrytý, môže byť aj vytvorenie tlaku na dlžníka pri vyrovnaní spornej pohľadávky, pokus o obchádzanie sporného nálezu konania (nižšie náklady na konkurzné konanie) alebo zmarenie transakcie dohodnutej dlžníkom [pozri § 109 ods. 1 písm. b) konkurzného práva]. Nemožno ani prehliadnuť, že samotné začatie konkurzného konania obmedzuje právo dlžníka nakladať so svojím majetkom (pozri § 111 konkurzného práva, zmeneného a doplneného zákonom č. 294 / 2013 Z. z.). Samotné informácie o začatí konkurzného konania potom veľmi negatívne vnímajú obchodní partneri, banky alebo iné zainteresované strany.
45. Predloženie návrhu na šikanovanie platobnej neschopnosti môže preto dlžníkovi - najmä podnikateľovi - spôsobiť vážne problémy, keďže plán platobnej neschopnosti a informácie o začatí konkurzného konania sú okamžite dostupné širokej verejnosti prostredníctvom registra platobnej neschopnosti ako informačného systému pre verejnú správu, v ktorej sa vedie konkurzné konanie. Zatiaľ čo tzv. aktualizovaný výpis z verejného registra zachytáva iba údaje, ktoré sa tam vložili v deň, keď sa výpis uskutočnil, tzv. úplný výpis zachytáva nielen aktuálne údaje registrovaného subjektu, ale aj všetky údaje, ktoré boli vložené a následne vymazané. Právnická osoba preto nemá možnosť získať vymazanie informácií o konkurznom konaní, aj keď je iniciovaný návrhom na šikanovanie platobnej neschopnosti, z histórie zápisov z registra (napr. uznesenie Najvyššieho súdu z 23. januára 2008 sp. zn. 29 Odo 625 / 2006).
46. Analýza ministerstva spravodlivosti ukázala, že počet jasne nepodložených návrhov na začatie konkurzného konania bol v roku 2010 približne 120. Po prijatí tzv. protibullyingovej novely zákona č. 334 / 2012 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 182 / 2006 Z. z., o konkurze a metódach jeho riešenia (právo o platobnej neschopnosti), v znení neskorších predpisov a zákona č. 99 / 1963 Z. z., Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov, bolo v rámci analýzy vypracovanej Pracovnou skupinou na ministerstve spravodlivosti stanovené, že počas kalendárneho roku medzi 12 a 15 návrhmi na šikanovanie (Mgr. Stanislav, A., Ph. D. Problém šikanovania konkurzných návrhov v: Súkromné právo, Wolters Kluwer, č. 7 / 2018, s. 4, alebo spomínaná analýza, ktorej závery boli uverejnené v: Smrček, L., Špička, J. Insolvenka, J. Insolvence 2015: Šedé zóny a neúspech v konkurznej praxi. Ekonomická univerzita v Prahe, Publishing Oeconomica, 2015). Tento počet, aj keď vie, že nie každý návrh veriteľa, ktorý bol zamietnutý z zjavne neopodstatnených dôvodov podľa § 128a zákona o platobnej neschopnosti, napríklad z dôvodu neschopnosti zaplatiť zálohu, musí byť nevyhnutne šikanovaním, sa nezdá byť vysoký, ale má stále potenciál zasiahnuť do hospodárskej súťaže, najmä ak sa týka veľkých spoločností. To možno ilustrovať len v prípade, keď boli informácie o začatí insolvenčného konania uverejnené v insolvenčnom registri jednej z najväčších komerčných poisťovní, ktorá sa potom musela zaoberať významným vplyvom na dobré meno, a správca bol nespokojným príjemcom dôchodku v poradí niekoľko tisíc korún mesačne.
47. Hoci osoba, ktorá utrpela škodu alebo inú škodu po začatí insolvenčného konania a opatrenia prijaté v priebehu insolvenčného konania a ktorá bola predmetom insolvenčného konania zamietnutého vinou správcu, má právo na náhradu škody [napr. primerané uspokojenie za nepropertívnu škodu spôsobenú zasahovaním do jej dobrého mena, ktorá môže byť poskytnutá aj v hotovosti (pozri § 147 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti, zmeneného a doplneného zákonom č. 334 / 2012 Z. z.) ], táto možnosť sa nezdá dostatočná z pohľadu ústavného súdu. Spokojnosť musí byť úmerná rozsahu škody spôsobenej neproporcionálnou škodou a musia sa zohľadniť všetky okolnosti prípadu, čo sťažuje vymedzenie pevných kritérií na určenie výšky primeranej spokojnosti. Okolnosti, ktoré treba zohľadniť pri určovaní úrovne spokojnosti, môžu zahŕňať najmä postavenie dotknutého subjektu na trhu (jeho význam, počet zamestnancov), mediáciu konkurzného konania, správanie správcu v konkurznom konaní (predloženie odvolaní). Najmä v prípade "vysadených" správcov konkurzných konaní bude vymáhanie škôd veľmi problematické.
48. Podobne sa zdá, že možnosť uložiť pokutu správcovi v prípade odmietnutia návrhu na platobnú neschopnosť za zjavnú nespravodlivosť až do výšky 500 000 CZK (do dnešného dňa prijateľných 50 000 CZK) nie je úplne primeraná v situácii, keď existuje nezvratné poškodenie dobrého mena a narušenia obchodných vzťahov. Právo na primerané uspokojenie ani možnosť uložiť pokutu nemajú preventívny účinok, ktorý by mohol veriteľov odradiť od návrhov na šikanovanie. Ústavný súd si uvedomuje, že ani preddavok na náklady insolvenčného konania, ktorý stanovil zákonodarca vo výške 10 000 CZK alebo 50 000 CZK, nebude často schopný nahradiť utrpenú škodu, ale z hľadiska preventívnych opatrení má jej nepopierateľný význam.
49. Právne predpisy obsiahnuté v zákone o platobnej neschopnosti poskytli ochranu pred šikanovaním návrhov na platobnú neschopnosť pred novelou zákona č. 64 / 2017 Zb. V konkurznom práve boli tieto prvky zakotvené v zákone č. 334 / 2012 Zb. Zaviedla najmä možnosť zamietnuť návrh zjavne nedôvodného (§ 128a zákona o platobnej neschopnosti), uložiť pokutu za predloženie zjavne nepodloženého návrhu (§ 128a ods. 3 zákona o platobnej neschopnosti), stanoviť povinnosť zložiť zábezpeku za náhradu škody alebo inú škodu vyplývajúcu z nepodloženého začatia konkurzného konania [§ 82 ods. 2 písm. c) zákona o platobnej neschopnosti] alebo odstrániť akékoľvek účinky spojené so začatím konkurzného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) zákona o platobnej neschopnosti, ak nenamietajú proti spoločným záujmom veriteľov [§ 82 ods. 2 písm. b) zákona o platobnej neschopnosti].
50. Tieto nástroje však neboli jednoznačne schopné vyhnúť sa negatívnym účinkom, ktoré nastali po začatí insolvenčného konania alebo po uverejnení príkazu v insolvenčnom registri. Podľa dôvodovej správy o praxi sa ukázalo, že aj keď sa návrh na platobnú neschopnosť zamietne alebo zamietne do 10 dní, stačí (v dôsledku diskreditácie údajného dlžníka v očiach obchodných alebo zmluvných partnerov) uviesť riadne fungujúcu spoločnosť do konkurzu.
51. Pokiaľ ide o preddavok na náklady na konkurzné konanie, konkurzné právo tento inštitút poznalo ešte pred jeho novelou zákonom č. 64 / 2017 Zb. Bol to však voliteľný inštitút a uloženie zálohy záviselo od odôvodnenia súdu. Túto možnosť však využili na základe paušálnej sadzby konkurzné súdy, často až do 50 000 CZK. Nevýhodou však bolo, že správca mohol dosiahnuť svoj zámer šikanovať dokonca aj podaním žiadosti o platobnú neschopnosť a neplnením akejkoľvek povinnosti uložiť zálohu. Preto aj keby konkurzný súd zastavil konanie, veriteľ by mohol situáciu dlžníka skomplikovať. Preddavok na náklady na konkurzné konanie je teda ďalším ochranným prvkom, ktorý má zabrániť návrhom na platobnú neschopnosť, ktoré nemusia byť jasne odôvodnené.
52. Vláda vo svojich pripomienkach porovnala zálohy inštitútu so súdnymi poplatkami. To sa líši od spravodajkyne pre presadzovanie záverov uvedených v uznesení. Ref. 29 NSČR 172/ 2017, podľa ktorého preddavok nie je ani zákonným poplatkom, ani zárukou, ktorá by sa mala použiť na náhradu škody alebo inej škody. Zákonodarca môže byť obvinený z toho, že je nekompetentný na výraze "preddavok," keď bolo ponúknuté iné označenie (napr. istota), ale ešte nie je možné doviezť nezákonnosť z jednoduchej nevhodnosti označenia. Hoci preddavok na náklady na insolvenčné konanie nemožno úplne pripísať právnemu poplatku (pozri vyššie pre rozdiely), nemožno prehliadnuť, že žiadosť o začatie insolvenčného konania nie je spojená s platbou právnych poplatkov. Preddavok preto možno v určitom zmysle považovať za "skrytú" formu súdneho poplatku (aj keď je možné ho vrátiť). Napriek tomu, že preddavok na trovy konkurzného konania má iný charakter ako napríklad súdny poplatok alebo zabezpečenie nákladov na predbežné opatrenia, Ústavný súd (na rozdiel od názoru Najvyššieho súdu vyjadreného v uznesení Súdu prvého stupňa vo vyhláške 172 / 2017) sa nedomnieva, že by bolo úplne nemožné použiť inštitúcie, ktoré zmierňujú účinky prekážok prístupu na súd (napr. vo forme oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo zložiť záruku) obsiahnuté v občianskom súdnom príkaze. Ústavný súd dospel k tomuto záveru na jednej strane k uplatňovaniu občianskeho zákonníka ako dcérskej spoločnosti, ktoré je zakotvené v oddiele 7 zákona o platobnej neschopnosti, zmeneného a doplneného zákonom č. 294 / 2013 Z. z., a na strane druhej k zavedeniu voliteľnej možnosti uloženia v iných prípadoch, ako je ustanovené v oddiele 108 ods. 2 zákona o platobnej neschopnosti, zmeneného zákonom č. 64 / 2017 Z. z. Podľa oddielu 7 zákona o platobnej neschopnosti, zmeneného a doplneného zákonom č. 294 / 2013 Z. z., sa ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa sporného konania uplatňujú mutatis mutandis na konkurzné konania a na spory o incidentoch, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, alebo pokiaľ takýto postup nie je v rozpore so zásadami, na ktorých je založené konkurzné konanie. Oslobodenie od platby zálohy by nepochybne predstavovalo výhodu pre stranu (činiteľa platobnej neschopnosti), ktorá z hľadiska ústavného práva platí. Ústavný súd sa však domnieva, že použitie tohto inštitútu na základe jednoduchej analógie s § 138 UO by bolo vhodné, pokiaľ nie sú vo veľmi výnimočnom prípade uvedené riadne odôvodnené dôvody na zmiernenie vplyvu povinnosti uložiť zálohu na náklady konkurzného konania. V opačnom prípade by mohlo dôjsť ku konfliktu so zásadami konkurzného konania uvedenými v oddiele 5 konkurzného práva, t. j. že každý účastník by bol nespravodlivo a nezákonne znevýhodnený alebo by bola narušená rovnosť veriteľov. Na druhej strane je však potrebné poznamenať, že túto výhodu nemožno v žiadnom prípade požadovať.
53. Okrem toho je potrebné poznamenať, že preddavok sa líši od súdnych poplatkov, okrem iného tým, že nemá podmienky na použitie takéhoto preddavku (napr. na náhradu škody spôsobenej alebo neodmietnutia žiadosti z neopodstatnených dôvodov), preddavok sa vráti osobe, ktorá ho podala. Zaťaženie spojené s touto povinnosťou teda spočíva najmä v tom, že strana, ktorá zaplatila zálohu, nebude schopná túto sumu predať aspoň určitý čas. V tejto súvislosti nemožno prehliadať, že konkurzné konania sa vedú predovšetkým v záujme veriteľov, ktorí sa snažia získať späť svoje aktíva. Potom by malo byť v ich záujme riadne viesť insolvenčné konanie. Riziko možného nevyhostenia je riziko, ktoré možno odstrániť na prijateľnej úrovni za primeranej ostražitosti. Hoci zákonodarca ako inštitúcia, ktorá odrádza od predkladania návrhov na šikanovanie, predložil v prvom rade inštitúciu zálohovej platby na náklady konkurzného konania, nie je možné prehliadať jej potenciálnu reparačnú funkciu. Ak dôjde k akejkoľvek škode subjektu, ktorému bola pohľadávka z platobnej neschopnosti spôsobená, táto škoda môže byť takisto krytá týmto preddavkom. Vklad sa však použije predovšetkým na odmeňovanie a konečné náklady správcu konkurznej podstaty, takže správcovia musia byť viac ako zodpovední za predkladanie návrhov na platobnú neschopnosť.
54. Vzhľadom na legitímne ciele a deklarovaný účel nariadenia (poskytovanie finančných prostriedkov na riadenie insolvenčného konania, aj keď na základe tohto vyšetrovania neexistujú v podstate žiadne finančné prostriedky; ochranu práv dlžníka proti šikanovaniu návrhov na platobnú neschopnosť; testovanie závažnosti zámeru veriteľa viesť insolvenčné konanie), inštitút predstavuje z hľadiska ústavného súdu preddavok na náhradu nákladov na konkurzné konanie podľa článku 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti, a to aj vzhľadom na určenie sumy (10 000 CZK a 50 000 CZK), prijateľné obmedzenie práva na prístup k súdu podľa článku 36 ods. 1 charty.
Posúdenie stanovenia zálohy podľa článku 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti z hľadiska rozlišovania medzi podnikateľmi a podnikateľmi a z hľadiska práva podnikať podľa článku 26 ods. 1 charty
55. V ďalšej časti Ústavný súd riešil stanovenie zálohy na náklady na konkurzné konanie v závislosti od toho, či je dlžník právnickou osobou, alebo nie právnickou alebo fyzickou osobou. V § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti zákonodarca určil sumu zálohy vo výške 10 000 CZK, ak bola žiadosť veriteľa o platobnú neschopnosť podaná na právnickú osobu, ktorá nie je podnikateľom, alebo na fyzickú osobu a 50 000 CZK, ak je podaná na právnickú osobu, ktorá je podnikateľom.
56. Odvolateľ vidí v rozpore s článkom 26 ods. 1 charty rozdiel medzi podnikateľom na právnickú alebo fyzickú osobu, keďže právo každého dlžníka na podnikanie má v oboch prípadoch odlišný obsah v názore odvolateľa v závislosti od toho, či systém konkurzného práva podlieha dlžníkovi, ktorý vykonáva činnosť právnickej osoby alebo dlžníka, ktorý vykonáva činnosť ako fyzická osoba. Z tohto hľadiska nie je ústavnému súdu úplne jasné, ako odvolateľka zistí porušenie článku 26 ods. 1 charty v prejednávanej veci, keďže právo veriteľa ako správcu nie je dotknuté jeho právom na podnikanie. Odvolateľ teda pravdepodobne znamenal, že dlžníci (právnické subjekty podnikateľov) by boli uprednostnení viac ako ostatní dlžníci (právnické osoby podnikateľov a nepodnikateľské fyzické osoby) tým, že by boli vystavení menšiemu riziku predloženia návrhu na platobnú neschopnosť, keďže správca by musel uložiť vyššiu zálohu na náklady konkurzného konania (50 000 CZK v prípade právnických osôb podnikateľov v porovnaní s 10 000 CZK v prípade podnikateľov, ktorí nie sú podnikateľmi). Vzhľadom na primeraný všeobecný výklad prípustnosti právneho obmedzenia práv podľa článku 26 ods. 1 charty sa však ústavný súd opiera aj o podobnú schému sociálneho práva.
57. Ústavný súd zhrnul východiskové body pre posúdenie otázky v rozhodnutí z 12. mája 2015 sp. zn. pl. ÚS 55 / 13 (N 93 / 77 ColLNU 339; 170 / 2015 Z. z.) tak, že "so zreteľom na znenie článku 41 ods. 1 Charta má väčší priestor na preskúmanie ústavnosti zákonov obsahujúcich reguláciu sociálnych práv ako pre prvú generáciu [a tiež práv obsiahnutých v hlavách III a V Charty - pozri zistenie sp. zn. pl. ÚS 8 / 07 z 23.3.2010 (N 61 / 56 SbNU 653, 135 / 2010 Z. z.) a stanovenie ich existencie v charte znamená (s prihliadnutím na článok 4 ods. 4 charty), že pri prijímaní právnych predpisov je potrebné zachovať minimálny štandard (t. j. určitý nižší limit obmedzenia, základný obsah) sociálnych práv."
58. V opačnom prípade osobitnú rovnováhu liberálneho a sociálneho aspektu v zásade stanovuje parlamentná väčšina [ústavný súd], preto v bode 45 rozsudku z 24. apríla 2012 sp. zn. Pl. ÚS 54 / 10 (N 84 / 65 ColLNU 121; 186 / 2012 Z. z.), uvádza, že "článok 41 ods. 1 Charty... uvádza, že ústava sa domnieva, že regulácia sociálnych práv je legitímnym predmetom politickej angažovanosti (t. j. je to predovšetkým v rukách zákonodarcu) a že len sekundárne a v obmedzenom rozsahu možno ústavnú záruku sociálnych práv považovať za súdnu otázku." Rozhodovanie o rozsahu sociálnych práv je jednou z hlavných politických otázok, ktoré sú v prvom rade predmetom politickej súťaže, a nakoniec o nich rozhodujú volení zástupcovia zákonodarného orgánu. Sociálne práva možno v skutočnosti klasifikovať ako tzv. všeobecne sporné alebo diskutabilné pojmy, ktorých najhlbší význam sa v celej spoločnosti presadzuje búrlivou verejnou diskusiou a politickou diskusiou. Ústavný súd je pri svojom preskúmaní viazaný článkom 41 ods. 1 charty, a preto je tiež viac obmedzovaný od demokratickej väčšiny zákonodarcu, ktorá by mala odrážať súčasnú vôľu spoločnosti.
59. Ústavný súd teda uplatňuje prísnu skúšku proporcionality na právne obmedzenie základného práva na podnikanie, ako sa uvádza v článku 41 ods. 1 charty. Považoval napríklad za zásah do minimálneho štandardu (základného obsahu) základného práva na podnikanie, napríklad faktické odňatie práva podnikať v odsúdení za trestný čin nesúvisiaci s predmetom podnikania, a preto vykonal test proporcionality takéhoto zásahu, pretože vážnejšie zasahovanie do práva podnikať, ako je jeho de facto odstúpenie od zmluvy, sa sotva dalo predstaviť. V tomto prípade však neexistuje žiadne takéto základné obmedzenie ani dokonca odňatie práva na podnikanie. Malo by sa zachovať, že zákonodarca má relatívne širokú právomoc stanoviť takéto podmienky a obmedzenia (pozri už citované zistenie sp. zn. pl. ÚS 39 / 01). Tieto podmienky a obmedzenia však nesmú byť diskriminačné (pozri článok 1 a článok 3 ods. 1 charty). Vzhľadom na návrh by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že rozlišovanie medzi podnikmi a nepodnikateľskými a právnickými a fyzickými osobami pri určovaní výšky zálohy na náklady predstavuje diskriminačné zaobchádzanie. Ústavný súd však s týmto názorom nesúhlasí. Stanovenie zálohy na množstvo rôznych súm podľa skupín osôb sa zakladá na objektívnych a racionálnych kritériách [pozri. zistenia Ústavného súdu zo 7.6.1995 sp. zn. ÚS 4 / 95 (N 29 / 3 SbNU 209; 168 / 1995 Sb.), z 21.1.2003 sp. zn. Pl. ÚS 15 / 02 (N 11 / 29 SbNU 79; 40 / 2003 Sb.) alebo z 15.3.2016 s. zn. Pl. ÚS 30 / 15 (N 42 / 80 SbNU 517; 239 / 2016 Sb.), bod 25], ktoré sú založené na skúsenostiach so zneužívajúcimi návrhmi na platobnú neschopnosť. Je jasné, ako už bolo spomenuté, že vplyv začatého konkurzného konania, ak sa zásah do dobrého mena a dobrého mena, ktoré môže každý subjektívne cítiť úplne inak, bude odlišný s podnikateľom a nepodnikateľom.
Posúdenie § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti z hľadiska oslobodenia určitých subjektov od platby záloh
60. Nakoniec odvolateľka poukazuje na to, že niektoré skupiny veriteľov (zamestnanci a spotrebitelia) sú vylúčené z vyplatenia zálohy na náklady konkurzného konania. Pokiaľ ide o zamestnancov, Ústavný súd nemá žiadny dôvod odchýliť sa od záveru uvedeného vo vyššie uvedenom zistení, sp. zn. pl. ÚS 36 / 01, podľa ktorého oslobodenie od vyplatenia zálohy z konkurzných nákladov, ak je pohľadávka navrhovateľa založená na mzdových nárokoch (s výnimkou starších zamestnancov dlžníka a tých, ktorí sú im blízki), sleduje účel zákonodarcu (ochrana slabšej strany) a nie je v rozpore s ústavným poriadkom (najmä s článkom 26 ods. 1 a článkom 28 charty).
61. V prípade spotrebiteľov Ústavný súd vychádza z podobného predpokladu ako v prípade zamestnancov, že je to slabšia strana, ktorá si zaslúži zvýšenú ochranu. Ak je ochrana spotrebiteľa jedným z hlavných cieľov českých právnych predpisov (na základe pravidiel Európskej únie), Ústavný súd nemá žiadne výhrady voči tomu, aby táto ochrana bola vyňatá z platenia záloh na náklady konkurzného konania z ústavného hľadiska. Samozrejme, možné zneužitie výnimky zo zálohovej platby spotrebiteľmi, ktorí konajú ako podnikatelia náhodou, nie je vylúčené, ako tvrdí odvolateľ, ale skôr špekulatívne. Koniec koncov, každá výnimka je svojím spôsobom zneužitá. Vzhľadom na znenie § 108 ods. 1 zákona o platobnej neschopnosti, podľa ktorého sa oslobodenie týka len spotrebiteľa, ktorého nárok spočíva v nároku na základe spotrebiteľskej zmluvy, nemožno očakávať, že napríklad nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv by sa mali postúpiť iným osobám na účely podania šikanovania návrhov na platobnú neschopnosť.
62. Na základe uvedeného Ústavný súd dospel k záveru, že neexistujú dôvody na zrušenie sporného ustanovenia konkurzného práva, a preto zamietol návrh podľa § 70 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil č. 254 / 2022 Z. z., o návrhu na zrušenie článku 108 ods. 1 zákona č. 182 / 2006 Z. z., o konkurze a spôsoboch jeho riešenia (právo o platobnej neschopnosti), v znení zmien a doplnení |
|---|---|
| Typ predpisu | Zistený ústavný súd |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 31.08.2022 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Právne oblasti:
Občianske právo
Občianske právo hmotné
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0