Ústavný súd zistil č. 2 / 2008 Z. z.
Ústavný súd zistil zo 16. októbra 2007 o návrhu na zrušenie článku 444 ods. 2 zákona č. 40 / 1964 Z. z., Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov
Platný
2
POKUTY
Ústavný súd
Za republiku
Ústavný súd rozhodol 16. októbra 2007 na plenárnom zasadnutí, ktoré pozostávalo z prezidenta Pavla Rychetského a sudcov Stanislava Balíka, Františka Duchoňa, Vlasty Formánovej, Vojenskej Güttlerovej, Ivany Janů, Vladimira Krorku, Dagmara Lastoveckú, Jana Musila, Jiřího Nykodemího, Miloslava Excellenta, Eliška Wagnera a Michaely Židlickej na návrh Okresného súdu pre Prahu 1 zrušiť článok 444 ods. 2 zákona č. 40 / 1964 Z.z., Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov,
nasledujúce:
Návrh zamietnutý.
Odôvodnenie
1.
Okružný súd pre Prahu 1 (ďalej len "Okružný súd") predložil na Ústavnom súde podľa článku 95 ods. 2 Ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava") v spojení s článkom 64 ods. 3 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o Ústavnom súde") návrh na zrušenie ustanovení § 444 ods. 2 zákona č. 40 / 1964 Z. z., Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Návrh formálne spĺňa aj iné požiadavky vyžadované zákonom o ústavnom súde.
2.
V návrhu na začatie konania odvolateľka uviedla, že Obvodný súd bol poverený konaním o náhrade škody na zdraví, a to zaplatením poistných nárokov voči poisťovateľovi podľa ustanovení § 9 zákona č. 168 / 1999 Z. z., o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla a o zmene a doplnení niektorých súvisiacich zákonov (zákon o poistení zodpovednosti z prevádzky vozidla), v ktorých je žalobkyňa fyzickou osobou, odporca je poisťovateľom a predmetom sporu je zaplatenie 1 458 000 CZK za ťažkosti spojené so sociálnym uplatňovaním. Žiadateľ utrpel vážne zranenia pri nehode bez viny a hľadal náhradu za nepríjemnosti vyplývajúce zo sociálneho uplatnenia. Na tento účel mala dve odborné stanoviská, podľa ktorých bola celková výška náhrady za sociálne uplatnenie 486 000 CZK, ktorú jej zaplatila poisťovňa. Vzhľadom na pretrvávajúce dôsledky, trvalé obmedzenie rodinného, spoločenského, kultúrneho, športového a sexuálneho života žalobkyne navrhuje, aby ju súd udelil v súlade s ustanoveniami § 7 ods. 3 dekrétu č. 440 / 2001 v spojení s ustanovením § 444 ods. 2 Občianskeho zákonníka o posúdení zložitosti sociálnej žiadosti, pretože v jeho prípade ide o mimoriadne výnimočný, mimoriadny prípad a vyžaduje, aby poisťovateľ zaplatil sumu rovnajúcu sa trojnásobku, t. j. ďalším 1,458 000 CZK.
3.
Odvolateľ ďalej uviedol, že by mal uplatňovať ustanovenie § 444 Občianskeho zákonníka v spojení s vyhláškou č. 440 / 2001 Z. z. o odškodnení bolesti a nepríjemnostiach sociálneho uplatnenia. Je si vedomý toho, že podľa článku 95 ods. 2 ústavy v spojení s článkom 64 ods. 3 zákona o ústavnom súde je opodstatnené navrhnúť zrušenie zákona alebo jeho časti z dôvodu konfliktu s ústavným poriadkom; Preto nemôže navrhnúť zrušenie právnych predpisov nižšej právnej sily, v tomto prípade vyhláška č. 440/2001 Zb. Keďže však zákon priamo odkazuje na toto nariadenie, vyžaduje, aby súd konal podľa zákonného práva v sporoch týkajúcich sa náhrady škody na zdraví, musí sa zaoberať povahou a ústavným súladom uvedených nariadení. Okrem toho článok 444 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vyhláška predstavujú legislatívny celok, takže ak má súd uplatniť zákon, ktorý odkazuje na uznesenie v celom rozsahu a bez ďalšieho odkazu, musí sa logicky zaoberať tým, či je v rozpore s ústavným poriadkom, ako aj s uplatneným dekrétom.
4.
Pokiaľ ide o podstatu problému, odvolateľka uviedla, že celý systém odškodnenia za bolesť a ťažkosti spojené so sociálnym uplatňovaním, ktorý je založený na zostavení násobkov vypočítaných podľa počtu bodov stanovených ministerstvom, ktoré následne ukladá súdnym odborníkom a v dôsledku toho aj súdu, je nedôstojný, v rozpore so zásadami, ktoré sa musia dodržiavať v demokratickej spoločnosti, s vážnym zreteľom na ochranu ľudskej cti, dôstojnosti a predovšetkým zdravia a života. Ak zákon odhalí vytvorenie náhrady škody na zdraví (ústavne chránené právo) na skutočnosť, že poveruje úrad (ministerstvo zdravotníctva) hodnotiť výšku náhrady za bolesť a bremeno sociálneho uplatnenia úplne nedôstojným spôsobom, ako je to v prípade vyhlášky č. 440 / 2001 Z. z., je to základná neúcta k ľudským právam, a teda rozpor s ustanoveniami článku 1 ods. 1 ústavy. Spôsob náhrady je ešte nedôstojnejší, ak umožňuje súdom zvýšiť náhradu stanovenú zákonom v spojení s vyhláškou len vo výnimočných prípadoch, ktoré si zaslúžia mimoriadnu pozornosť (§ 7 ods. 3 dekrétu č. 440 / 2001 Zb.).
5.
Na druhej strane odvolateľka tvrdila, že:
(a) § 444 ods. 2 Občianskeho zákonníka je v rozpore s článkom 4 ústavy, pretože tým, že sa Ministerstvu zdravotníctva povoľuje určiť výšku náhrady škody za bolesť a ťažkosti spojené so sociálnym uplatňovaním a určenie výšky náhrady, súd je vylúčený z účinnej ochrany základných práv a slobôd;
b) § 444 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s vyhláškou č. 440 / 2001 Z. z. je v rozpore s článkom 6 ods. 1 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta"), pretože osoba, ktorej zdravie je poškodené, nie je zodpovedná za náhradu škody, ktorej výška sa v žiadnom prípade nemôže považovať za takú, aby chránila prevenciu ľudského zdravia, a teda život, a keďže nie je dôstojné, že náhrada, ktorá nie je výnimočná a výnimočná, nemôže byť poskytnutá občanom, ktorí pred nehodou nevykonali mimoriadne úlohy;
c) § 444 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s vyhláškou č. 440 / 2001 Z. z. je v rozpore s článkom 10 ods. 1 charty, keďže existujúca právna úprava vo svojej podstate a vo svojej filozofii výrazne znižuje ľudskú dôstojnosť, ak napríklad najlacnejšie vozidlo možno získať za sumu porovnateľnú s sumou, ktorú má nahradiť zranený občan, ktorý stratil v dôsledku nehody úplný zrak;
d) § 444 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s vyhláškou č. 440 / 2001 Z. z. je v rozpore s článkom 31 Charty, pretože nezabezpečuje, aby poškodená osoba mohla získať také prostriedky, ktoré by jej umožnili odstrániť všetky možné dôsledky poškodenia zdravia, a to aj prostredníctvom nadštandardných a platených postupov;
e) § 444 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s dekrétom č. 440 / 2001 Z. z. je v rozpore s článkom 3 ods. 1 charty, pretože rozlišuje medzi občanmi rôzneho veku bez ohľadu na ústavne zaručenú ochranu zdravia, života a ľudskej dôstojnosti, ktorá nemôže byť závislá od veku.
6.
Z uvedených dôvodov je odvolateľka presvedčená, že ustanovenie § 444 ods. 2 Občianskeho zákonníka je protiústavné, pretože právna úprava náhrady bolesti a sociálneho zaťaženia je založená na vekovej diskriminácii, je v rozpore s právom na ochranu života, zdravia a ľudskej dôstojnosti, konkrétne ustanovenia zákona sú neúctivé k ústavným chráneným právam človeka a ochrana týchto práv je vylúčená zo súdnej ochrany. Domnieva sa, že celý návrh a spôsob odškodnenia je taký nedôstojný, že rozpor s ústavnými právami je taký významný, že ho nemožno preklenúť ústavným výkladom zákona.
7.
Odvolateľ tiež v texte návrhu uviedol, že aj keď ústavný súd dospel k záveru, že Všeobecný súd nie je pri podaní žaloby aktívne legitímny, mal by však zvážiť ústavnosť dekrétu č. 440 / 2001 Z. z., keďže podľa článku 87 ods. 1 písm. b) ústavy v spojení s článkom 11 ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde sa tiež rozhodne zrušiť iné právne predpisy alebo jeho individuálne ustanovenia.
8.
Vo svojich pripomienkach komora zástupcov parlamentu Českej republiky pripomenula, že návrh zákona (zákon č. 367/2000 Zb., ktorým sa do oddielu 444 Občianskeho zákonníka doplnil druhý odsek), bol predložený 16. decembra 1999 ako komora Press č. 465. V dôvodovej správe k tomuto ustanoveniu sa len v krátkosti uvádza, že sa navrhuje, aby sa pre oblasť občianskych vzťahov ustanovilo ústavné správne povolenie na vydanie vykonávacieho nariadenia, v ktorom sa stanoví výška náhrady za bolesť a sociálne ťažkosti a stanoví sa výška takejto náhrady, čím sa dodržia ustanovenia pracovného práva; Dospela k záveru, že návrh zákona je v súlade s ústavným poriadkom a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Česká republika viazaná. Parlament poslancov súhlasil s návrhom na svojom 26. zasadnutí 10. júla 2000, keď 118 zo 169 poslancov hlasovalo proti 45. Návrh bol predložený komore, ktorá ho vrátila so zmenami a doplneniami, ale na sporné ustanovenie sa nevzťahoval. Návrh zákona, ktorý senát vrátil, bol opätovne schválený 14. septembra 2000 na 27. zasadnutí. Keďže parlamentná komora neschválila návrh zákona zmenený Senátom, hlasovala podľa § 97 ods. 5 zákona č. 90 / 1995 Z. z., o rokovacom poriadku poslaneckej komory; trvala na pôvodnom návrhu zákona, keď sa prihlásilo 130 zo 186 poslancov a 53 proti nemu. Predseda podpísal zákon 6. októbra 2000. Zákon č. 367 / 2000 Zb. bol podpísaný príslušnými ústavnými orgánmi a bol riadne vyhlásený. Na tomto základe Parlament poslancov vyjadril názor, že zákonodarca konal v presvedčení, že prijatý zákon je v súlade s ústavou a naším právnym štátom. Je na Ústavnom súde, aby preskúmal ústavnosť tohto zákona a vydal rozhodnutie.
9.
Senát parlamentu Českej republiky vo svojich pripomienkach tiež zhrnul pokrok legislatívneho procesu a pripomenul, že sporné ustanovenie nebolo počas neho nijako ovplyvnené. Na rozdiel od poslaneckej komory senát zaujal vo svojich pripomienkach stanovisko k podstate veci. V tejto súvislosti pripomenul, že ustanovenie § 444 Občianskeho zákonníka ustanovuje právo na náhradu škody, ktorá nie je majetková, pričom jeho druhý odsek je typickým pokynom, podľa ktorého sa od výkonnej moci vyžaduje, aby zákon vykonávala prostredníctvom dekrétu v rámci stanovených limitov, ktoré ministerstvo zdravotníctva splnilo v celom rozsahu vydaním vyhlášky č. 440 / 2001 Z. z., o náhrade za bolesť a nepohodlie spojené so sociálnym uplatňovaním. Domnieva sa, že je zrejmé, že materiál, na ktorý sa vzťahuje táto vyhláška, je priestorom pre delegované normy, keď zákonodarca nie je prispôsobený v ideálnom alebo materiálnom zmysle tak, aby normalizoval sociálnu realitu na posledné podrobnosti. Zákonodarca splnil svoju úlohu tým, že preukázal vôľu, ktorá sa má prijať, aby vykompenzoval bolesť a ťažkosti spojené so sociálnym uplatňovaním v prípade jednorazovej ujmy. Právny orgán potom od zákonodarcu požadoval, aby vykonal vôľu zákonodarcu určiť výšku náhrady a jej rozhodnutie výkonným spôsobom. Z tohto hľadiska senát považuje nepravdivé tvrdenie odvolateľa, že takýto návrh je v rozpore s článkom 1 ods. 1 ústavy. Senát preto odkazuje na výšku náhrady ako na hlavný dôvod tvrdenia odvolateľa o neústavnosti článku 444 ods. 2 občianskeho zákonníka, v ktorom sa jasne uvádza, že senát sa sám vyjadruje k tvrdeniam jednotlivých odvolateľov týkajúcim sa porušenia príslušných článkov charty, a konštatuje, že tieto tvrdenia nie sú opodstatnené. Nakoniec sa odvoláva na názor odvolateľa, že Súdny dvor je vylúčený z účinnej ochrany základných práv a slobôd vytvorením § 444 ods. 2 občianskeho zákonníka. Predovšetkým uvádza, že sporné ustanovenie nemožno vykladať takým rozsiahlym spôsobom, aby viedlo k úvahám o narušení rozdelenia právomoci. Pripomína, že článok 95 ods. 1 Ústava stanovuje zásadu záväznej zásady sudcu podľa zákona a medzinárodnej zmluvy, ktorá je súčasťou právneho štátu, čím umožňuje sudcovi posúdiť súlad iného práva so zákonom alebo takouto zmluvou. To znamená, že je nevyhnutné neuplatňovať subštatučné nariadenie, ktoré by im bolo v rozpore. Z princípu iura revízie kúrie senát uvádza, že ak sudca Všeobecného súdu bol presvedčený o nezákonnej (neústavnej) výške náhrady, prípadne o nezákonnom (neústavnom) výbere príjemcov náhrady, má právo - skôr o povinnosti - nepoužívať subštatutárne pravidlo vo veci, o ktorej rozhodol, a využívať všetky dostupné právne možnosti na poskytnutie ochrany súdu, rozhodnúť o veci a v odôvodnení uviesť presvedčivé dôvody, prečo považuje subštatutárny zákon za nezlučiteľný so zákonom. Na základe tohto záveru opakovane zdôraznil, že podľa § 7 ods. 3 dekrétu č. 440 / 2001 Zb. Súdny dvor má podľa toho možnosť zvýšiť výšku náhrady, zatiaľ čo sudca nie je povinný dogmaticky odkazovať na zavedenú súdnu prax od prípadu k prípadu, ale vzhľadom na odpísanie dlhu ústavného súdu na zákon pomocou racionálnych argumentov vypracovaných tvorivým výkladom. Nakoniec dodáva, že posúdenie ústavnosti návrhu na zrušenie sporného ustanovenia ho ponecháva na Ústavnom súde.
10.
Pripomienky poslaneckej komory a senátu poslal ústavný súd odvolateľovi na základe možnej odpovede; žalobca túto možnosť nevyužil.
11.
Po predložení dôkazov Ústavný súd dospel k záveru, že návrh nie je odôvodnený. Článok 95 ods. 2 Ústava stanovuje, že ak súd dospeje k záveru, že právo, ktoré sa má uplatniť v uznesení veci, je v rozpore s ústavným poriadkom, predloží vec na ústavný súd. Právo Súdneho dvora je upravené v § 64 ods. 3 zákona o ústavnom súde ako právo podať návrh na zrušenie zákona alebo jeho individuálnych ustanovení. To znamená, že aktívna hmotná legitimita súdu podať návrh na zrušenie právnych alebo individuálnych ustanovení zákona závisí od predmetu sporu a jeho právnej kvalifikácie. Inými slovami, súd môže požiadať o zrušenie len takého zákona alebo jeho individuálnych ustanovení, ktoré sa majú uplatniť v spore prebiehajúcom pred Všeobecným súdom. Ústavný súd dodáva, že odôvodnenie takejto žiadosti musí byť odôvodnené, musí byť odvodené od splnenia podmienok konania vrátane vecnej legitimity účastníkov a, ak ide o hmotné ustanovenie, od jednoznačného zistenia, že sa má uplatniť takéto nariadenie. V prejednávanej veci Ústavný súd konštatoval, že podmienky zrušenia § 444 ods. 2 občianskeho zákonníka neboli splnené. Z návrhu vyplýva, že žalobkyňa, ktorá utrpela škodu pri autonehode, žiada o zaplatenie poistných nárokov voči poisťovateľovi podľa § 9 zákona č. 168 / 1999 Z. z., o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla a o zmenu niektorých súvisiacich zákonov (zákon o poistení zodpovednosti z prevádzky vozidla). Predmetom sporu je vyplatenie 1 458 000 CZK za ťažkosti spojené so sociálnym uplatňovaním. Žalobkyňa mala dve odborné stanoviská, v ktorých posúdila zložitosť sociálnej žiadosti v celkovej výške 3 150 bodov a zodpovedajúca suma (486 000 CZK) jej bola vyplatená. Vzhľadom na pretrvávajúce dôsledky, trvalé obmedzenie rodinného, spoločenského, kultúrneho, športového a sexuálneho života žalobkyne navrhuje, aby ju Súd prvého stupňa v súlade s článkom 7 ods. 3 dekrétu č. 440/2001 v spojení s článkom 444 ods. 2 občianskeho zákonníka ďalej kompenzoval za zaťaženie spojené so sociálnym zaťažením vo výške trojnásobku základného posúdenia zložitosti sociálnej žiadosti, pretože ide o mimoriadne výnimočný, mimoriadny prípad a žalovaný by mal nariadiť zaplatenie sumy zodpovedajúcej tejto trojnásobku, t. j. ďalších 1,458 000 CZK.
12.
Text na zrušenie navrhovaného ustanovenia je takýto:
Článok 444 ods. 2 občianskeho zákonníka:
"Minister zdravotníctva určí po dohode s ministerstvom práce a sociálnych vecí sumu, o ktorej možno poskytnúť náhradu za bolesť a za nepríjemnosti spojené so sociálnym uplatňovaním, a výšku náhrady v každom prípade."
13.
Ústavný súd poznamenáva, že v prejednávanej veci sa vo všeobecnosti uplatňoval článok 444 ods. 2 občianskeho zákonníka. Zo svojej judikatúry vyplýva, že ide o typické ustanovenie o povolení, ktoré samo osebe nie je protiústavné [pozri aj zistenie vo veci sp. zn. ÚS 20 / 05, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu (ďalej len "Zbierka rozsudkov"), zväzok 40, nájdený č. 47, uverejnený pod č. 252 / 2006 Z. z., v ktorom Ústavný súd uviedol, že"článok 696 ods. 1 samotného občianskeho zákonníka, ktorý len predchádza prijatiu nového nariadenia, nie je protiústavným, protiústavným zlyhaním zákonodarcu, ktorého výsledkom je ústavne neprijateľná nerovnosť a konečné porušenie ústavných zásad."] Hoci sa tieto dva prípady líšia (keďže na základe článku 444 ods. 2 Občianskeho zákonníka boli prijaté vykonávacie opatrenia, zatiaľ čo ustanovenia článku 696 ods. 1 neboli v súčasnosti platné), povaha ustanovení o povolení zostáva rovnaká. Z tohto dôvodu boli prijaté závery ústavného súdu vo veci sp. zn.
14.
Pokiaľ ide o predmetnú vec, Ústavný súd považuje za žiaduce pripomenúť, že predmetom konkrétnej žaloby v spore pred Okrúhlym súdom je ustanovenie oddielu 7 vyhlášky č. 440 / 2001 Zb., ktorej zrušenie nebolo navrhnuté. Jeho definícia je takáto:
"Výška kompenzácie bolesti a nepríjemnosti sociálneho uplatnenia
(1) Výška náhrady bolesti a zaťaženie spojené so sociálnym uplatňovaním sa určí na základe bodov uvedených v lekárskom posudku.
(2) Hodnota 1 bodu je 120 Kč.
(3) Vo výnimočných prípadoch osobitnej odmeny môže súd primerane zvýšiť výšku náhrady ustanovenej v tomto uznesení. "
Ústavný súd dodáva, že plne súhlasí s názorom senátu (odsek 9), odkazuje na jeho závery v uznesení vo veci sp. zn. I. ÚS 419 / 06 (neuverejnené v Zbierke), a dodáva, že Okrúhlemu súdu chýba "odvolanie" na preskúmanie žaloby v zmysle týchto zásad. To znamená, že v zmysle článku 95 ods. 1: Ústava je viazaná zákonom a medzinárodnou zmluvou, ktorá je súčasťou právneho štátu. Sudca je teda oprávnený posúdiť súlad iných právnych predpisov (t. j. aj oddielu 7 vyhlášky č. 440 / 2001 Z. z.) so zákonom alebo takou medzinárodnou dohodou. Ak sa dospeje k záveru, že ide o pravidlo správania, ktoré je s nimi v rozpore, sudca je povinný takéto pravidlo neuplatňovať (pozri iura renovit curia). Je však logické, že v takom prípade musí byť spor rozhodnutý a riadne objasnený vo vyhlásení o dôvodoch rozhodnutia vrátane dôvodov, pre ktoré neuplatnil právny štát.
15.
V tomto prípade je žalobkyni tiež ponúknutá možnosť uplatniť pravidlo uvedené v oddiele 7 ods. 3 vyhlášky č. 440 / 2001 Zb. Je to právna norma, ktorá dáva súdu právomoc prekročiť bodové hodnotenie a zohľadniť výnimočné okolnosti. Hoci je pravda, že judikatúra Všeobecných súdov smeruje skôr k obmedzujúcemu uplatňovaniu tohto ustanovenia (pozri odkazy na stranu 5 návrhu), jej závery nebránia odvolateľke, aby zistila existenciu podmienok na zvýšenie náhrady aj v prejednávanej veci. To možno urobiť aj na základe úvah ústavného súdu vyjadrených v právnej vete rozhodnutia vo veci sp. zn. III. ÚS 350 / 03 (Správy rozhodnutí, zväzok 38, nájdené č. 186):
"Medzi moderným ústavným nepísaným pravidlom, ktoré sa podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež uplatňuje, patrí zásada proporcionality, ktorá je jednou zo všeobecných zásad práva, ktorá, hoci nie je výslovne obsiahnutá v zákone, je plne uplatniteľná v európskej právnej kultúre (pozri napríklad zistenie plenárneho zasadnutia ústavného súdu vo veci č. 30 / 1998 Z.z.). Ústavný súd tak uplatnil európsku právnu kultúru a jej ústavné tradície. Vzhľadom na túto všeobecnú zásadu práva vykladá aj ústavné pravidlá, najmä Chartu základných práv a slobôd. Takýto výklad sa potom odráža vo výklade jednotlivých právnych predpisov, t. j. v tomto prípade tých, ktoré upravujú výšku náhrady priznanej za škodu spôsobenú na zdraví (kompenzácia za ťažkosti spojené so sociálnym uplatňovaním). Porušenie pravidla proporcionality môže zasahovať do práv zaručených ústavou, konkrétne do práv súdnej ochrany (článok 36 ods. 1 Charty základných práv a slobôd).
...
V prejednávanej veci bol výklad dekrétu č. 32/1965 Z. z., ktorý bol v tom čase v platnosti, predmetom sporu týkajúceho sa náhrady bolesti a nepohody sociálneho uplatnenia v príslušnom znení, ktorým bolo vykonávacie nariadenie vydané na základe právneho povolenia ustanoveného v § 444 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najmä v jeho článku 7 ods. 3, podľa ktorého môže súd v obzvlášť výnimočných prípadoch mimoriadneho záujmu primerane zvýšiť náhradu škody nad maximálne úrovne náhrady. Okresný súd v Plzni zistil, že v tomto prípade boli okolnosti hodné osobitnej úvahy. Podľa názoru regionálneho súdu v Plzni a Najvyššieho súdu sa zároveň výška náhrady priznanej sťažovateľovi nemohla pripísať súdu zvýšením náhrady za zaťaženie spojené so sociálnymi žiadosťami v súlade s postupom ustanoveným v článku 7 ods. 3 vyhlášky, ktorým sa nahrádza chýbajúca právna úprava platná v čase, keď výška náhrady stanovená vo výške 30 CZK za jeden bod nezodpovedá súčasným mzdovým pomerom.
Treba poznamenať nasledovné. Podľa názoru ústavného súdu je ťažké predstaviť si lepší príklad "výnimočnej úvahy" podľa § 7 ods. 3 príslušného dekrétu ako nezvratné a trvalé poškodenie zdravia, ktoré má za následok výrazné zníženie funkčnosti jedného z najdôležitejších orgánov v ľudskom tele ako celku (obličky), ako už bolo povedané nesprávnym, nezodpovedným a neprofesionálnym postupom prevádzkovateľa. Argument Všeobecného súdu prvého stupňa je v tejto súvislosti najbližšie k ústavnému výkladu predmetného ustanovenia. Podmienky uplatňovania ustanovení § 7 ods. 3 dekrétu boli preto splnené podľa názoru ústavného súdu.
Ústavný súd sa opieral o nasledujúce kritériá, ktoré boli splnené alebo ktoré mal zohľadniť:
• závažnosť poškodenia spôsobeného na zdraví, t. j. či boli postihnuté (poškodené) životne dôležité orgány;
• možnosť vyliečenia alebo odstránenia spôsobeného poškodenia, t. j. či je jeho spôsob života v dôsledku poškodenia obmedzený a či je nútený pravidelne kontrolovať u lekárov, iné operačné zásahy alebo sa aspoň do určitej miery stal závislým od prístrojov v dôsledku poškodenia zdravia;
• stupeň zavinenia (nedostatočného) prevádzkovateľa, t. j. rozsah, v akom došlo k odchýleniu od štandardného (správneho) postupu prevádzky.
Hoci nie je úlohou ústavného súdu, ako súdneho orgánu na ochranu ústavnosti (článok 83 Ústavy Českej republiky), stanoviť konkrétnu sumu, na ktorú by sa mala poskytnúť náhrada za nepohodu pri uplatňovaní sociálneho práva, to znamená, aký by mal byť násobok podľa článku 7 ods. 3 uvedenej vyhlášky, ale musí byť založený na zásade proporcionality. Inými slovami, pri posudzovaní výnimočných prípadov majú všeobecné súdy určitý priestor na posúdenie násobku, ktorý použijú. Z hľadiska ochrany ústavnosti však musí zabezpečiť, aby sa výška náhrady priznanej za sociálne uplatňovanie sťažila na základe objektívnych a primeraných dôvodov a aby existoval vzťah proporcionality medzi poskytnutou sumou a škodou spôsobenou zničením jednej obličky.
16.
Okrem návrhu Ústavný súd poukazuje na možnosť zvýšenia bodového hodnotenia ujmy na zdraví v súlade s postupom ustanoveným v § 6 ods. 1 dekrétu č. 440 / 2001 Zb.
17.
Ústavný súd nesúhlasí s odôvodnením odvolateľky, pokiaľ ide o rozsah jej právomoci preskúmavať právne predpisy (pozri bod 3). Tvrdenie odvolateľa považuje za zmysluplný pokus zabezpečiť, aby ústavný súd sám posúdil ústavnosť vyhlášky č. 440 / 2001 Zb. V tejto súvislosti je potrebné v plnej miere rešpektovať definíciu súboru aktívne legitímnych orgánov na predloženie takéhoto návrhu (pozri oddiel 64 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd pripomína, že z hľadiska obsahu odvolateľa nešiel proti zákonu, ale proti vyhláške č. 440 / 2001 Z. z., zatiaľ čo odvolateľ (Všeobecný súd) nie je oprávnený v návrhu na zrušenie, naopak, ak je presvedčený o protiústavnej povahe tohto dekrétu, nemusí ho používať a môže sa rozhodnúť len na základe a v duchu zákona, ktorý sa vykonáva vyhláškou. S možnou nedostatočnou aktívnou legitimitou odvolateľka tiež počíta (s. 4 prvý odsek) a v tejto veci sa domnieva, že ústavný súd by mal napriek tomu zvážiť ústavnosť dekrétu, keďže podľa článku 87 ods. 1 písm. b) ústavy v spojení s článkom 11 ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhoduje aj o zrušení iných právnych predpisov alebo jeho individuálnych ustanovení. Toto odôvodnenie však nerešpektuje skutočnosť, že návrh na zrušenie schváleným orgánom je potrebný na posúdenie ústavnosti vyhlášky - pozri oddiel 64 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Takýto orgán sám osebe nie je ani ústavným súdom (pozri jeho povolenie podľa § 78 ods. 2 sa obmedzuje len na konania o ústavných sťažnostiach).
18.
Na základe uvedených skutočností Ústavný súd konštatuje, že neexistujú dôvody na zrušenie ustanovení § 444 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže toto ustanovenie samo osebe nie je v rozpore s článkom 3 ods. 1 Charty základných práv a slobôd, a preto zamieta uplatňovanie Obvodného súdu pre Prahu 1 bez prítomnosti účastníkov konania a s ich súhlasom (alebo s fikciou súhlasu) mimo ústnej časti konania podľa článku 70 ods. 2 zákona 182 / 1993 Z.z. o ústavnom súde.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
V súlade s článkom 14 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov sudca Eliška Wagner a Vlasta Formánek zaujali iné stanovisko.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil nie. 2 / 2008 Z. z., o návrhu na zrušenie § 444 ods. 2 zákona č. 40 / 1964 Z. z., Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 09.01.2008 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0