Ústavný súd zistil č. 176 / 2020 Z. z.
Zistenie ústavného súdu z 3. marca 2020, sp. zn.
Platný
Zistený ústavný súd
Verzie znenia:
17.04.2020
176
POKUTY
Ústavný súd
Za republiku
Dňa 3. marca 2020 Ústavný súd rozhodol na základe sp. zl. pl. ÚS 26 / 19 v pléne, ktorá sa skladá z predsedu Súdneho dvora Paula Rycheckého a sudcov Ľudovíta Davida, Jaroslava Fenyka, Josefa Fialaa (sudca spravodajcu), Jana Filipa, Jaromíra Jirsa, Tomáša Líčníka, Vladimira Slávečeka, Radovana Suchanka, Pavla Šámala, Catherine Šimákovej, Vojtěcha Šimíčeka, Davida Uhlířa a Jiřího Zemáneka na návrh III ústavného súdu o zrušení § 9 ods. 5 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 177 / 1996 Z. z., o odmene advokátov za poskytovanie právnych služieb (zákona), v znení neskorších zmien a doplnení, ktoré vymenoval Súdny dvor,
nasledujúce:
§ 9 ods. 5 dekrétu ministerstva spravodlivosti č. 177 / 1996 Z. z. o odmene advokátov a odškodnení advokátov za poskytovanie právnych služieb (právna tarifa) v znení neskorších predpisov sa vypúšťa slovami "vymenovaný súdom podľa zákona upravujúceho osobitné konanie" odo dňa vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov.
Odôvodnenie
Zhrnutie priebehu konania pred ústavným súdom a tvrdenia sťažovateľa
1. Ústavné sťažnosti podľa článku 87 ods. 1 písm. d) ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava") a článku 72 a nasl. zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o Ústavnom súde") zapísaného podľa článku 7 Ústavy Českej republiky (ďalej len "zákon o Ústavnom súde"), ďalej len "Krajský súd" z 28. 8. 2019 č. 13. Všeobecné vyhlásenie o ľudských právach, právo na ochranu majetku podľa článku 11 ods. 1 charty a článku 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor"), zásada rovnosti podľa článkov 1 a 37 ods. 3 charty a článku 14 dohovoru, právo na súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 charty a na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 dohovoru vrátane zásady rovnosti strán a práva na podnikanie podľa článku 26 ods. 1 charty.
2. Z ústavnej sťažnosti, ako aj z ústavných sťažností sporných rozhodnutí sa uvádza, že sťažovateľ bol na základe uznesenia Okresného súdu z 18. mája 2018 vymenovaný č. 14 Nc 1707 / 2018-4 za opatrovníka maloletého D. P. pre konanie o nariadení predbežného opatrenia podľa oddielu 469 zákona č. 292/2013 Z. z. o osobitných súdnych konaniach, zmeneného zákonom č. 296 / 2017 Z. z. (ďalej len "zákon o osobitných súdnych konaniach"). Uznesením z 2. júla 2019 č. 14 P 347 / 2018- 183 mu okresný súd udelil odmenu za zastupovanie 6,492 CZK, ktorá pozostávala z odmeny za 5 úloh právnej služby v celkovej výške 2,000 CZK, 5x režijné náklady, náhradu za zmeškaný čas a cestovné náklady. Sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu, na základe ktorého regionálny súd uznesením z 28. augusta 2019 č. 13 Co 242 / 2019-194 zmenil a doplnil ho tak, že sťažovateľovi poskytol odmenu a náhradu konečných nákladov vo výške 9,428 CZK (čo zahŕňalo odmenu 2,400 CZK za 6 právnych aktov 400 CZK). Dva všeobecné súdy použili § 9 ods. 5 dekrétu č. 177 / 1996 Z. z. o odmene advokátov a o odškodnení právnikov za poskytovanie právnych služieb (bar fe), v znení neskorších predpisov (ďalej len "vyhláška č. 177 / 1996 Z. z."), podľa ktorého sa pri výkone funkcie opatrovníka vymenovaného súdom podľa osobitného konania sadzba mimozmluvnej odmeny považuje za 1 000 CZK, teda podľa § 7 ods. 2 zákona sadzba mimozmluvnej odmeny je 500 CZK a podľa § 12a ods. 1 zákona sa znížila o 20%.
3. Ústavný súd rozhodnutím z 24.9.2019 sp. zn. Zároveň dodal, že dôvody neústavnosti uvedené v náleze v sp. zn. Ak teda všeobecné súdy zistia v iných konaniach, ktoré viedli k tomu, že dôvody neústavnosti majú vplyv aj na inú časť § 9 ods. 5 právnej tarify, nebudú ju uplatňovať v konkrétnom prípade, pretože sú viazané právom a medzinárodnou zmluvou, ktorá je súčasťou právneho poriadku.
4. Tretia komora ústavného súdu sa domnievala, že v predbežnom posúdení ústavnej sťažnosti je časť hypotézy § 9 ods. 5 zákona o osobitnom konaní, ktorá sa použila v konaní pred Okresným súdom, sp. zn. 14 P 347 / 2018 a ktorá vyústila do konania týkajúceho sa ústavnej sťažnosti Mgr. Pavela Ticháčeka (určeného opatrovníka) zapísaného pod sp. zn. III. ÚS 3872 / 19. Z týchto dôvodov ústavný súd uznesením z 18.12.2019 sp. zn. III. ÚS 3872 / 19 konania podľa § 78 ods. 2 zákona o ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., preto pozastavil a navrhol zrušiť celú časť ústavného súdu.
Pozícia ministerstva spravodlivosti a stanovisko ombudsmana
5. Ústavný súd podľa článku 42 ods. 4 zákona o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 77 / 1998 Z. z., zaslal ministerstvu spravodlivosti (ďalej len "ministerstvo") túto žiadosť o zrušenie sporného ustanovenia; ministerstvo nevyužilo možnosť vyjadriť sa k návrhu.
6. Podľa článku 69 ods. 3 zákona o Ústavnom súde ústavný súd postúpil žiadosť ombudsmanovi so žiadosťou o komunikáciu o to, či bola zasahovaná. Ombudsman odpovedal na výzvu listom z 21. januára 2020, v ktorom informoval ústavný súd, že nebude uplatňovať svoje procesné právo podľa § 69 ods. 3 zákona o ústavnom súde a nezasiahne.
Ústne konania
7. V súlade s článkom 44 zákona o Ústavnom súde Ústavný súd rozhodol vo veci bez ústneho pojednávania, keďže sa nedá očakávať, že by prípad ďalej objasnil.
Ústavné a právne podmienky na prijatie sporného ustanovenia
8. V rámci konania o kontrole noriem podľa článku 87 ods. 1 písm. b) ústavy musí Ústavný súd najprv preskúmať, či "iné právne predpisy" boli prijaté a vydané ústavne predpísaným spôsobom podľa článku 68 ods. 2 zákona o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Zb.
9. Vyhláška č. 177 / 1996 Z. z., ako aj vyhláška č. 390 / 2013 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška č. 177 / 1996 Z. z., o odmene právnikov a odškodnení právnikov za poskytovanie právnych služieb (právna tarifa), v znení zmien a doplnení ("vyhláška č. 390 / 2013 Z. z."), na základe ktorej bol oddiel v súčasnosti skúmaný podľa oddielu 9 ods. 5 začlenený do právnej tarify, ministerstvo spravodlivosti. Právomoc ministerstiev prijímať právne predpisy na vykonávanie zákona je založená na článku 79 ods. 3 ústavy. Toto ustanovenie ústavy však tiež podlieha právnemu schváleniu a podľa judikatúry ústavného súdu sa toto ustanovenie musí vykladať striktne v tom zmysle, že toto výslovné povolenie musí byť špecifické, jednoznačné a jasné [pozri. nález 21.6.2000 sp. zn. ÚS 3 / 2000 (N 93 / 18 ColLNU 287; 231 / 2000 Zb.)]. Ak je to tak, Ústavný súd skúma, či zákonný zákon vydal štátny orgán oprávnený tak urobiť a v medziach svojej právomoci, t. j. či v rámci výkonu tejto právomoci ÚS 7 / 03 (N 113 / 34 SbNU 165; 512 / 2004 Z. z.) alebo napríklad zistenia 18.8.2004 sp. zn. Pl. ÚS 19 / 13 (N 178 / 71 SbNU 105; 396 / 2013 Sb.).
10. V tomto prípade je právnym orgánom § 22 zákona č. 85 / 1996 Zb. o Advokátstve v znení neskorších predpisov. Odsek 2 tohto právneho predpisu do 3. júna 2002 znie takto: "Metódu určovania odmeny a náhrady advokáta a prípadne jeho výšku stanoví ministerstvo spravodlivosti zákonom. "Boli sme v tom čase na ceste:" Spôsob určenia odmeny a náhrady advokáta alebo jeho výšky stanoví ministerstvo spravodlivosti po predchádzajúcich pripomienkach komory spravodlivosti na základe dekrétu. "Znenia odseku 3 tohto článku sú:" Spôsob určenia odmeny a náhrady škody advokáta, ktorý konal samostatne alebo v spojení s inými advokátmi (odsek 11 ods. 1) alebo prípadne ich výšku určí ministerstvo spravodlivosti po predchádzajúcich pripomienkach komory spravodlivosti na základe dekrétu." Ústavný súd považuje toto povolenie za dostatočne špecifické, jednoznačné a jasné vo svojom následnom znení, na základe ktorého vyhláška č. 390/2013 Zb. ktorý obsahuje napadnutý text bol vydaný. Ak teda ministerstvo tým, že vydalo tento dekrét podpísaný príslušným ministrom spravodlivosti a riadne uvedený v zbierke zákonov, prijalo právne predpisy obsiahnuté v napadnutom ustanovení, urobilo to v medziach ústavy stanovenej jurisdikciou a ústavným postupom.
Výnimka sporného ustanovenia
11. § 9 ods. 5 dekrétu č. 177 / 1996 Z. z., v znení zmien a doplnení (vrátane zistení sp. zn. Pl. ÚS 4 / 19, sp. zn. Pl. ÚS 22 / 19 a sp. zn. Pl. ÚS 23 / 19), znie (označený tučným písmom, časť sa navrhuje vypustiť): "Pri výkone povinností opatrovníka zriadených správnym orgánom strany, vymenovaným súdom podľa zákona upravujúceho osobitný postup súdu alebo tribunálu strany, ktorý nedodal známe adresovanie v cudzej krajine, ktoré bolo postihnuté duševnou poruchou alebo ktoré nemožno jasne vyjadriť ako tarifnú hodnotu 1 000 CZK."
Hodnotenie ústavného súdu
12. Ústavný súd sa opakovane zaoberal významom opatrovníka pri zastupovaní účastníka konania, najmä v súdnom konaní, vrátane postupu kontroly noriem [pozri. Dospel k záveru, že diferencovaná odmena zákonodarcu za právnikov ako opatrovníkov týchto účastníkov konania je v rozpore so zásadou rovnosti - najmä vymenovaným zástupcom podľa § 30 zákona č. 99 / 1963 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov (ďalej len "o.s."). Z judikatúry ústavného súdu, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "EDĽP"), ktorý Ústavný súd vyniesol v rozsudku sp. zn. Na druhej strane však ani diferencovaná odmena nemôže byť založená na žiadnych kritériách. Naopak, kritériá, na základe ktorých sa zakladá rozdielne zaobchádzanie s podobnými subjektmi v podobných (alebo dokonca rovnakých) situáciách, musia byť prinajmenšom všeobecne primerané a objektívne. Takéto kritériá však neboli zvolené ako opatrovníci v prípade stanovenia odmeny pre právnikov. Podľa ústavného súdu však § 9 ods. 5 zákona Tarif vychádzal z paušálneho a nepodloženého predpokladu jednoduchosti a nižšej finančnej záťaže zastupovania účastníkov konania o neznámom pobyte opatrovníkom (bod 38 rozhodnutia sp. zn. pl. ÚS 4 / 19).
13. Napriek tomu, že zistenie, že žalobkyňa zastupuje účastníka neznámeho pobytu (pre obmedzenú aktívnu legitimitu v čase odvolanej III. komory ústavného súdu), Ústavný súd v tomto prípade uviedol, že porušenie zásady rovnosti v kontexte odmeňovania môže byť splnené aj pri uplatnení inej časti hypotézy § 9 ods. 5 zákona. Ako už bolo uvedené, v konaní pred súčasnou ústavnou sťažnosťou bol Mgr. Pavel Tiháček vymenovaný za opatrovníka maloletého na konanie o predbežnom opatrení podľa oddielu 469 zákona o osobitných súdnych konaniach. Ústavný súd sa domnieva, že aj táto časť hypotézy právneho štátu je založená na nemožnom zjednodušení, kde neexistuje rozumný dôvod na to, aby poručník, ktorý chráni záujmy maloletej osoby, bol odmenený dvakrát viac ako napríklad odmena zástupcu podľa § 30 ° N.
14. Podľa ústavného súdu bola v prejednávanej veci porušená aj zásada rovnakého zaobchádzania podľa práva podnikať a práva na získanie životných prostriedkov podľa článku 26 ods. 1 a 3 Charty (pozri bod 18 a nasl.) o určení sp. zn.
15. Zásah do týchto základných práv treba vnímať aj v súvislosti s právom na právnu pomoc podľa článku 37 ods. 2 charty. Ak zákonodarca určil podstatne nižšiu úroveň odmeny advokáta ako opatrovníka maloletej osoby alebo iných osôb zapojených do niektorého z konaní upravených zákonom o osobitných právnych konaniach (napr. nezvestné osoby, osoby umiestnené alebo prevedené na zdravotnú inštitúciu, dedičov, zosnulých manželov atď.), tak bez akéhokoľvek odôvodneného odôvodnenia zmaril prácu vymenovaných advokátov v takýchto prípadoch proti zastupovaniu v iných prípadoch. Napriek tomu, že ústavný súd nepochybuje o tom, že kvalita právnej služby vykonávanej advokátom nezávisí predovšetkým od výšky priznanej odmeny, zásada, že každý má právo na primeranú odmenu za vykonanú prácu (článok 28 charty), by sa mala rešpektovať súčasne a že takáto odmena by mala byť za porovnateľnú prácu v takýchto prípadoch.
16. Treba dodať, že nie je nevyhnutné, aby právna pomoc nebola poskytnutá na základe zmluvy, ale na základe rozhodnutia súdu, a že takýmto rozhodnutím si štát plní svoju povinnosť chrániť práva tých, ktorí nemôžu dostatočne brániť svoje vlastné práva. Je nevyhnutné, aby plnenie (alebo plnenie) takejto povinnosti bolo v podstate rovnocenné s poskytovaním právnej pomoci podľa zmluvy a malo by byť primerané vyplateniu odmeny za takúto činnosť.
17. Súvislosť medzi odmenou a úrovňou právnej pomoci, ktorú poskytol Ústavný súd pre stručnú, sa týka najmä zistenia z 13.9.2016 sp. zn. I. ÚS 848/16 (N 174 / 82 SbNU 693) a už citovaného zistenia zo sp. zn. pl. ÚS 4 / 19. Okrem uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že závery týchto zistení nemožno chápať tak, že správanie obhajcov obhajoby (ktoré v tejto súvislosti zahŕňa výkon väzby) by sa uskutočnilo oddelene od akýchkoľvek etických aspektov a od zásady ich príslušnosti k fungovaniu demokratickej spoločnosti (do ktorej by mali prispievať). Na druhej strane, závery rozsudku Najvyššieho súdu z 21. januára 2015, sp. zn. 33 Cdo. 4495 / 2014, podľa ktorých konanie obhajoby je špeciálna obchodná činnosť, ktorá je nielen upravená zákonom, ale je výrazne upravená štátnymi predpismi. Podľa nich advokát nesmie znižovať najmä dôstojnosť právneho štátu, je povinný dodržiavať etické pravidlá a pravidlá hospodárskej súťaže, a to ani v prípade, že sa môže rozhodnúť, že advokát je povinný poskytovať právne služby svojmu určenému klientovi v konkrétnom prípade bezplatne alebo za zníženú odmenu. Uplatňovanie obhajoby je preto skutočne špeciálna činnosť silne ovplyvnená všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a predstavami o tom, čo je morálne a čo už nie. Na druhej strane je obhajoba stále navrhnutá ako služba poskytovaná (primeraná) odmena, aj keď štát nezaručuje dosiahnutie zisku, pozri zistenie z 22. októbra 2013 sp. zn. Skutočné plnenie morálnej správnosti (vrátane plnenia zisku) však môže byť podľa rozsudku ústavného súdu vykonané vo vzťahu k otázke odmeňovania posudzovaných opatrovníkov, okrem iného, ak ich adresáti práv a povinností príslušnej právnej úpravy (právnici) považujú za spravodlivú a právnu pomoc za zníženú odmenu alebo bez nároku na ňu, najmä na základe vlastného rozhodnutia. Úlohou štátu je čo najviac prispievať k prirodzenej prijateľnosti pravidiel vrátane napríklad deregulácie ustanovenia ústavného súdu, ktoré nie je v súlade s ústavným poriadkom.
Záver
18. Ústavný súd z týchto dôvodov konštatuje, že ak zákonodarca stanovil nižšiu odmenu, ktorú má dostať advokát vymenovaný súdom podľa zákona upravujúceho osobitné súdne konanie, porušil zásadu rovnosti (článok 1, článok 3 ods. 1 charty) podľa práva na podnikanie a práva na získanie finančných prostriedkov na svoje celoživotné potreby dielami podľa článku 26 ods. 1 a 3 charty. Preto podľa § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., Ústavný súd rozhodol o zrušení sporných slov v ustanovení § 9 ods. 5 zákona k dátumu uverejnenia tohto zistenia v zbierke zákonov.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
(1b) § 29 ods. 3 občianskeho zákonníka.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | 176 / 2020 Z. z., o návrhu na zrušenie § 9 ods. 5 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 177 / 1996 Z. z., o odmene právnikov a odškodnení právnikov za poskytovanie právnych služieb (právna tarifa), v znení zmien a doplnení |
|---|---|
| Typ predpisu | Zistený ústavný súd |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 17.04.2020 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Právne oblasti:
Samopodanie
Správne právo
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0