Oznámenie ústavného súdu č. 132 / 2013 Zb.

Rozsah zákonných procesných záruk ústavne garantovaného vlastníctva menšinových akcionárov (článok 11 Charty základných práv a slobôd) pri určovaní výšky primeranej odmeny za zúčastnené cenné papiere, ktorých vlastníctvo prepadá v dôsledku prijatia uznesenia valného zhromaždenia o umorení účastníckych cenných papierov podľa článku 183i zákona č. 513 / 1991 Z. z., Obchodný zákonník v znení zmien a doplnení, nie je dôvodom na to, aby sa vyhovelo žalobe menšinového akcionára podľa oddielu 131 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení zmien a doplnení, zrušenie tohto uznesenia valným zhromaždením. V tejto súvislosti môže súdnu ochranu tohto základného práva vykonávať menšinovými akcionármi v konaní o preskúmaní proporcionality posúdenia podľa článku 183k Obchodného zákonníka.

1. Pred ústavným súdom sa začalo konanie o ústavnej sťažnosti Ing. Aleš Hodiny proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu z 20. júna 2012 č. 29 Cdo 1169 / 2011-238, uznesenie Najvyššieho súdu Prahy zo 4. novembra 2010 č. 7 Cmo 477 / 2009-209 a uznesenie Regionálneho súdu Ústí nad Labem z 11. septembra 2009 č. 72 Cm 150 / 2008-178; vec sa vedie podľa bodu III ÚS 3489 / 12. Tieto rozhodnutia boli vydané v žalobe o neplatnosť valného zhromaždenia spoločnosti Copper Povrly, a.s., ktorá sa konala 28. augusta 2008, o ktorej sa rozhodlo podľa bodu 3 programu prevodu akcií spoločnosti, ktorú vlastnia iní akcionári, na hlavného akcionára. Sťažovateľ bol menšinovým akcionárom spoločnosti v čase jej účasti. Komisia preto dospela k záveru, že opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 zmluvy. Odvolanie proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu tohto druhého súdu Najvyšší súd zamietol ako neprípustné.

2. Sťažovateľ tvrdí, že o prevode akcií na hlavného akcionára bolo rozhodnuté podľa § 183i na 183n zákona č. 513 / 1991 Z. z., Obchodného zákonníka, zmeneného a doplneného zákonom č. 104 / 2008 Z. z., to znamená o právnej úprave, ktorá je v rozpore s ústavným poriadkom. Nezahŕňa povinnosť dohliadať na nákup zúčastnených cenných papierov Českou národnou bankou ako jednu z nevyhnutných záruk ochrany práv menšinových akcionárov v zmysle zistenia z 27. marca 2008 sp. zn. pl. ÚS 56 / 05 (N 60 / 48 SbNU 873; 257 / 2008 Z. z.), najmä jeho odsek 71. Za týchto okolností sa sťažovateľ domnieval, že je povinnosťou Všeobecných súdov poskytnúť svojim rozhodnutím ochranu svojho ústavne zaručeného práva vlastniť majetok podľa článku 11 ods. 1 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta") rozhodnutie o odvolaní rozhodnutia dotknutého valného zhromaždenia. Tým, že tak neurobili, mali porušiť toto základné právo.

3. Podľa tretej komory ústavného súdu táto námietka nie je v prejednávanej veci relevantná. Dokonca aj v čase účinnosti právnych predpisov, o ktorých ústavnosti sa zistenie sp. zn. pl. ÚS 56 / 05 vyjadrilo, sa dohľad Českej národnej banky (alebo pred komisiou pre cenné papiere) týkal vydania výšky protihodnoty za zúčastnené cenné papiere, ktoré boli prevedené na hlavného akcionára (pozri § 183i ods. 5 Obchodného zákonníka v znení zákona č. 377 / 2005 Z. z. a zákona č. 57 / 2006 Z. z.). Napriek tomu, že jeho schválenie bolo podmienené prijatím uznesenia valného zhromaždenia o nútenom splatení zúčastnených cenných papierov, otázka vhodnosti alebo opodstatnenosti tohto kroku nebola nikdy pod dohľadom, keďže jeho posúdenie bolo výlučne v právomoci valného zhromaždenia za predpokladu, že boli splnené zákonné procesné podmienky. Ak zákonodarca rozhodol novelou zákona č. 104 / 2008 Z. z. o ponukách na prevzatie a o zmene a doplnení niektorých iných zákonov (zákon o ponukách na prevzatie), obmedzil dohľad, ktorý takto definovala Česká národná banka, len na nákup zúčastnených cenných papierov, ktoré boli prijaté na obchodovanie na regulovanom trhu, dotkla sa len týchto procesných záruk práv menšinových akcionárov týkajúcich sa určenia úrovne primeranej odmeny pre zostávajúce akciové spoločnosti. Z tohto dôvodu by sa uplatnenie dotknutej námietky bez toho, aby komora ústavného súdu III vyjadrila svoju relevantnosť v tomto bode, v podstate posudzovalo len v konaní, v ktorom Všeobecný súd rozhodne o návrhu na preskúmanie proporcionality posúdenia podľa § 183k ods. 1 obchodného zákonníka, a nie v konaní o neplatnosť rozhodnutí valného zhromaždenia podľa článku 131 ods. 1 obchodného zákonníka. Napokon vymedzenie § 183k ods. 4 a 5 Obchodného zákonníka, ktoré výslovne vylučuje neprimeranosť výšky protihodnoty ako dôvodu zrušenia uznesenia valného zhromaždenia o prevode zúčastnených cenných papierov na hlavného akcionára podľa oddielu 183i Obchodného zákonníka, je tiež v súlade s týmto.

4. Tento výklad nie je v súlade s právnym stanoviskom prvej komory ústavného súdu vo svojom rozhodnutí z 21. marca 2011, sp. zn. I. ÚS 1768 / 09 (N 49 / 60 SbNU 577). Toto zistenie bolo v súlade s ústavnou sťažnosťou toho istého sťažovateľa a poukázalo na porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa článku 11 Charty, ktorú boli všeobecné súdy povinné zaviazať odmietnutím svojej žaloby o neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia o povinnom splatení zúčastnených cenných papierov podľa článku 183i Obchodného zákonníka, zmeneného a doplneného 28. septembra 2005, t. j. prijatého na účinnosť právnych predpisov pred zriadením kontroly Českej národnej banky. Práve absencia takéhoto dohľadu mala byť spojená s kratšou lehotou na zhromaždenie valného zhromaždenia, ktoré nebolo vhodné na prípravu menšinových akcionárov, s dostatočnými dôvodmi na to, aby sa dodržalo jeho konanie, keďže bránila riadnej ochrane základných práv sťažovateľa. Tieto závery zachovala prvá komora ústavného súdu a zistenia z 26. januára 2012 v sp. zn. I. ÚS 2154 / 11 (dostupné na http: // nalus.ujud.cz), ktoré v podobnom prípade vyhoveli ústavnej sťažnosti menšinového akcionára proti rozhodnutiam všeobecných súdov.

5. Tretia komora ústavného súdu s týmto názorom nesúhlasí. Zakladá sa na nesprávnom zdôvodnení, že neexistencia právnych záruk práv menšinových akcionárov pri určovaní výšky primeranej odmeny, napríklad z dôvodu neexistencie záväzného dohľadu Českej národnej banky, môže byť dôvodom na zrušenie uznesenia valného zhromaždenia, ktoré sa rozhodlo presunúť ich k hlavnému akcionárovi.

6. Po prvé je potrebné poznamenať, že Ústav nútených nákupov zúčastnených cenných papierov (tzv. Squeezeout) sa podľa § 183i až 183n Obchodného zákonníka stal súčasťou právneho zákonníka na základe novely zákona č. 216 / 2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513 / 1991 Z. z., Obchodný zákonník, v znení neskorších predpisov, zákon č. 99 / 1963 Z. z., Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov, zákon č. 189 / 1994 Z. z. o vyšších súdnych úradníkoch, v znení neskorších predpisov a zákon č. 358 / 1992 Z. z., o notároch a ich činnostiach (notári), zmenený a doplnený 3. júna 2005. Ustanovenia Komisie o povinnom dohľade nad Komisiou pre cenné papiere boli s účinnosťou od 29. septembra 2005 doplnené o zmenu a doplnenie zákona č. 377 / 2005 Z. z., o doplnkovom dohľade nad bankami, sporiteľňami a úverovými družstvami, poisťovacími spoločnosťami a obchodníkmi s cennými papiermi vo finančných konglomerátoch a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov (zákon o finančných konglomerátoch), zatiaľ čo v tomto období sa českej národnej banke v rovnakej miere zverila ďalšia zmena a doplnenie zákona č. 57 / 2006 Z. z. o zmene a doplnení zákonov týkajúcich sa konsolidácie dohľadu nad finančným trhom s účinnosťou od 1. apríla 2006. Ako už bolo uvedené, novela Obchodného zákonníka implementovaná zákonom č. 104 / 2008 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2008, obmedzila povinnosť nákupu kótovaných akcií. Ústavné sťažnosti, o ktorých rozhodla prvá komora ústavného súdu, sa týkali situácií, keď sa o kúpe zúčastnených cenných papierov rozhodlo pre pôvodnú legislatívu (t. j. pred zriadením dohľadu); v prípade, ktorý skúma tretia komora ústavného súdu, k tomu došlo až po obmedzení príslušnej zmeny a doplnenia.

7. Ústavný súd v sp. zn. Pl. ÚS 56 / 05 dospel k záveru, že zákon o povinnom splatení zúčastnených cenných papierov podľa § 183i až 183n Obchodného zákonníka v znení zákona č. 377 / 2005 Zb. (t. j. po určení dohľadu) poskytuje dostatočné záruky menšinovým akcionárom, pokiaľ ide o úroveň primeranej odmeny. Tieto záruky spočívali v povinnosti hlavného akcionára preukázať primeranosť odmeny odborným názorom a v záväznom dohľade nad Českou národnou bankou, ktorá vo svojom kontexte posudzovala výšku odmeny a ktorej dohoda bola podmienkou prijatia predmetného rozhodnutia valným zhromaždením, a nakoniec v možnosti následného súdneho preskúmania, keďže menšinoví akcionári mohli v stanovenej lehote získať ochranu svojich práv predložením návrhu podľa § 183k Obchodného zákonníka na preskúmanie proporcionality odmeny. Z dôvodov (najmä body 66 až 71) možno vyvodiť záver, že ústavný súd považoval dohľad nad Českou národnou bankou za dôležitý prostriedok na zabezpečenie požiadavky nestranného odborného určenia primeranej odmeny, ktorej splnenie je predpokladom ochrany vlastníctva menšinových akcionárov. Cieľom tohto dohľadu bolo odstrániť možné riziká vyplývajúce na jednej strane zo skutočnosti, že bezpečnosť názoru experta je v rukách hlavného akcionára a na druhej strane z neexistencie postupov uplatňovania stanovených kritérií, na základe ktorých by sa mala posúdiť alebo preskúmať proporcionalita odmeny. To však neznamená, že ústavný súd by sformuloval požiadavku dohľadu Českej národnej banky ako nevyhnutnú podmienku ústavnosti právnych predpisov.

8. Je zrejmé, že vzhľadom na uvedené závery sa pôvodné právne predpisy, ktoré boli účinné medzi 3. júnom 2005 a 28. septembrom 2005 (t. j. pred zavedením dohľadu) a zistenia bodu I. I. ÚS 1768 / 09 a I. ÚS 2154 / 11, týkali aj uplatňovania ktorých sa vyskytli významné nedostatky. Chýbajúci dohľad nad Českou národnou bankou alebo iné podobne účinné právne prostriedky na ochranu práv menšinových akcionárov by mohli odôvodniť záver o existencii protiústavnej medzery v zákone v kontexte predmetnej právnej úpravy, a teda predstavovať jej hanlivý dôvod. Takýto záver však nemohla urobiť prvá komora ústavného súdu vo svojich zisteniach. Namiesto toho poukázal na nedostatky tohto právneho predpisu, t. j. na neexistenciu dohľadu Českej národnej banky a na krátky termín na zhromaždenie valného zhromaždenia, a dospel k záveru, ktorý by mohol ovplyvniť ich existenciu na základe ich zavedených vzťahov v oblasti súkromného práva. Podľa jeho názoru mali všeobecné súdy dodržiavať konanie menšinových akcionárov a zrušiť príkazy valného zhromaždenia, ktoré rozhodlo o nútenom splatení zúčastnených cenných papierov.

9. Podľa odlišného názoru tretej komory ústavného súdu tieto nedostatky nemohli otvoriť cestu na spochybnenie predmetných vzťahov v oblasti súkromného práva pred určením dohľadu, ani by to nemohlo viesť k možnému porovnateľnému deficitu dnešnej legislatívy (t. j. po obmedzení dohľadu). Prvým dôvodom je všeobecná neprípustnosť spätného účinku deregulácie zákona alebo vyhlásenie jeho neústavnosti vo vzťahu k súkromným vzťahom [najmä zistenie zo 6. februára 2007 sp. zn. Takto definovaná zásada právnej istoty musí platiť aj v tomto prípade, hoci prvá komora ústavného súdu nevyhlásila protiústavný charakter predmetnej právnej úpravy. V skutočnosti bol založený na ňom, keď, berúc do úvahy právne závery obsiahnuté v zistení v sp. zn. Pl. ÚS 56 / 05 zistil, že jeho nedostatky boli také, že spochybnili možnosť jeho uplatňovania.

10. Novela zákona neoberá Ústavný súd o právny základ existujúcich vzťahov súkromného práva, ktoré vznikli na jeho základe, ani ich následne nespravuje neplatnými. Výnimku z tejto zásady možno udeliť len veľmi výnimočne, napríklad v prípade mimoriadne intenzívnej deregulácie (najmä v rozpore s podstatným jadrom ústavy Českej republiky), ktorá by musela spochybniť ústavné pozície inštitúcií núteného splatenia zúčastnených cenných papierov ako takých. Vzhľadom na právne závery obsiahnuté v zistení v sp. zn. Ústavný súd sa v skutočnosti snažil ako ústavne zlučiteľnú zásadu zaoberať núteným splatením zúčastnených cenných papierov, t. j. možnosťou zániku vlastníckych práv menšinových akcionárov na základe rozhodnutia valného zhromaždenia, ktoré získalo väčšinu deväťdesiatich hlasov vlastníkov, za predpokladu, že bola poskytnutá primeraná odmena.

11. Pokiaľ ide o druhý dôvod, to už bolo uvedené na začiatku tohto stanoviska (pozri bod 3). Námietka neexistencie dohľadu Českej národnej banky sa týka otázky preskúmania primeranosti odmeny, nie samotného rozhodnutia o tom, či sa má uskutočniť nútené splatenie zúčastnených cenných papierov. Nehovorí sa, že ide o dve úplne odlišné otázky. Ak však prijatie príslušného uznesenia valného zhromaždenia nie je podmienené schválením Českej národnej banky, neznamená to, že dotknutí menšinoví akcionári boli obmedzení na ich právo na primeranú odmenu. Jeho obsah zostáva z hľadiska hmotného práva rovnaký. Zmenili sa len procesné záruky na uspokojenie tohto tvrdenia, ku ktorým by nedošlo, ak by bola jeho suma znížená.

12. Preto možno dospieť k záveru, že zníženie záruky práv menšinových akcionárov môže viesť k záveru o neústavnom charaktere právnej úpravy, ale jej prípadné zrušenie ústavným súdom by neovplyvnilo prevod zúčastnených cenných papierov na hlavného akcionára alebo existenciu práva menšinových akcionárov na primeranú odmenu. V takom prípade sú súdy povinné poskytnúť súdnu ochranu dotknutým menšinovým akcionárom ich ústavne zaručených práv na vlastníctvo majetku, nemôže však spočívať v zrušení predmetných nákupov, pretože by to neprimerane zasahovalo do nadobudnutých práv nielen hlavných akcionárov, ale v konečnom dôsledku menšinových akcionárov, že prijali nútené výkupné. Udelenie ochrany menšinovým akcionárom súdmi bude v zásade možné len takým spôsobom, aby sa spochybnila výška odmeny stanovená v uznesení valného zhromaždenia, a tak sa získala platba sumy, na ktorú by mali podľa zákona nárok. Takéto rozhodnutie však nemožno urobiť v konaní o zrušení valného zhromaždenia podľa článku 131 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale v návrhu podľa článku 183k Obchodného zákonníka na preskúmanie primeranosti posúdenia, ktorý sa už zohľadnil ako procesný nástroj pri účinnosti pôvodnej právnej úpravy (t. j. pred poskytnutím dohľadu).

13. Zo znenia záverov prvej komory ústavného súdu, proti ktorým sa toto stanovisko vyjadruje, vyplýva, že aj on si bol vedomý možného rozporu medzi existenciou uvedeného dôvodu zrušenia uznesenia valného zhromaždenia na jednej strane a zásadou právnej istoty na strane druhej. Vzhľadom na niekoľkoročné súdne konania sa právna istota účastníkov predmetných právnych vzťahov uprednostňovala v oboch prípadoch. Zostáva však otázkou, či by mal inú možnosť, ak by táto lehota bola kratšia, napríklad niekoľko mesiacov. Túto otázku nemusela riešiť prvá komora ústavného súdu, keďže jej právne závery sa týkajú len relatívne krátkeho a dlhodobého obdobia od 3. júna 2005 do 28. septembra 2005 (t. j. pred zriadením dohľadu), ale tak všeobecné súdy, ako aj ústavný súd sú s ňou konfrontovaní v súvislosti s novou legislatívou, ktorú spochybňujú aj menšinoví akcionári, aby obmedzili dohľad Českej národnej banky. Podobne je otázkou, či samotné všeobecné súdy môžu posúdiť mieru právnej istoty vlastníckych práv menšinových akcionárov a či, ak sa im zdá, že sú nedostatočné, právne predpisy možno uplatňovať ústavným spôsobom tak, aby v skutočnosti neumožnili nútený nákup zúčastnených cenných papierov. Podľa tretej komory ústavného súdu musia byť obe otázky zodpovedané záporne. Všeobecné súdy môžu buď podať návrh na zrušenie ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré uplatnili podľa článku 64 ods. 3 zákona č. 182 / 1993 Z. z., o ústavnom súde v znení neskorších predpisov, alebo, ak neexistuje iná vec, na dodržiavanie zákona a dodržiavanie rozsahu záruk práv menšinových akcionárov. Vo veci, v súvislosti s ktorou tento návrh stanoviska predložila tretia komora ústavného súdu, t. j. všeobecné súdy nemohli vyhovieť žalobe o neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia len z toho dôvodu, že zákon bez spochybnenia jeho ústavnosti neposkytuje dostatočné záruky pre právo sťažovateľa ako menšinového akcionára získať primeranú odmenu. Okrem toho je toto tvrdenie v tomto druhu konania úplne irelevantné, keďže súdne preskúmanie uvedenej odmeny mohol sťažovateľ získať len v konaní o žiadosti podľa § 183k Obchodného zákonníka (pozri aj odsek 3 tohto stanoviska).

14. Je potrebné konštatovať, že existencia tohto konania jasne vylučuje možnosť, že sťažovateľ môže byť schopný nahradiť akúkoľvek náhradu škody voči štátu na základe zistenia ústavného súdu, ktorý len vyhlasuje porušenie svojich ústavných práv napadnutými rozhodnutiami. V skutočnosti mohol uplatniť svoje právo na primeranú odmenu v lehote stanovenej v tomto konaní.

15. Zo všetkých týchto dôvodov, III. V súlade s článkom 23 zákona o Ústavnom súde nastolila komora ústavného súdu otázku relevantnosti námietky proti chýbajúcim právnym zárukám práv menšinových akcionárov pri určovaní výšky primeranej odmeny (v tomto prípade neexistencie dohľadu Českej národnej banky), ktorú sťažovateľ spochybňuje v žalobe o neplatnosť rozhodnutia Všeobecného súdu o prevode cenných papierov akcionárov na hlavného akcionára podľa článku 183i Obchodného zákonníka s cieľom posúdiť celý rozsah svojho odôvodnenia a prijať právne stanovisko vyjadrené v stanovisku.