Oznámenie ústavného súdu č. 13 / 2006 Z. z.

Zákon č. 298 / 1990 Zb. je svojou povahou súčasťou reštitúcie.

Dňa 17. decembra 2004 dostal ústavný súd sťažnosť od sťažovateľa O. S. B. ř. A., ktorý sa sťažoval na zrušenie rozsudku Najvyššieho súdu z 31. augusta 2004 vo veci 20 Cdo 2370 / 2003 (ref.: ústavná sťažnosť sa podáva podľa Sv. II. ÚS 687 / 04). Podľa pracovného plánu bola táto sťažnosť napadnutá druhou komorou ústavného súdu, sudcom spravodajcom Stanislavom Balíkom.

Ústavná sťažnosť je proti rozsudku Najvyššieho súdu, v ktorom bol sťažovateľ (sťažovatelia) zamietnutý vo veci podanej na všeobecné súdy o vyrovnaní majetku v žalobe proti vedľajším účastníkom konania (žalovaný). Prípad sa začal na Okresnom súde v Zlíne pod sp. zn. 11 C 171 / 96. V napadnutom rozsudku Najvyšší súd s odkazom na bohatú judikatúru dospel k záveru, že "subjekt, ktorý je podľa zákona č. 289 / 1990 Z.z. oprávnený na majetok. ako sa vypočíta v prílohe k tomuto právnemu predpisu, nie je oprávnený uplatňovať vlastnícke právo, ktoré sa pri výkone štátnej kontroly nad majetkom cirkví a náboženských spoločností odníme zo zákona náboženstva a zboru, a ktoré nie je uvedené v prílohe tohto zákona."

Druhá komora ústavného súdu v tejto súvislosti dospela k právnemu stanovisku, ktoré sa odchyľuje od právneho stanoviska vyjadreného v zistení ústavného súdu z 8.8.2005 sp. zn. IV. ÚS 298 / 05 (ref.: bude uverejnené vo zväzku 38 zbierky finančných prostriedkov a poriadku ústavného súdu, zatiaľ dostupného na www.jurisprudura.cz), podľa ktorého "v ktoromkoľvek zo svojich zistení alebo stanovísk Ústavný súd nevyjadril svoju podporu skutočnosti, že zákon č. 298 / 1990 Z. z. bol aj zvláštnym reštitúciským zákonom, ktorého existencia vylučuje právnické osoby, ktoré sú v ňom uvedené, z toho, že sa domáhajú určenia svojho majetkového práva uplatňovaním všeobecných pravidiel."

V minulosti sa Ústavný súd zaoberal možnosťou uplatňovania všeobecných pravidiel niekoľkokrát v minulosti v situácii, keď sa právo na majetok obnoví subjektom, ktoré boli pozbavené ich práva za okolností, ktoré sa inak zohľadňujú podľa takzvaných reštitúcií za stanovených podmienok. Vo všetkých týchto prípadoch Ústavný súd vychádzal výlučne zo zásady, že lex specialis derogat legi generali. Bolo to tiež naposledy v súvislosti s prijatím stanoviska z 1.11.2005 sp. zn.

Základnou otázkou v danej situácii je posúdenie povahy zákona č. 298 / 1990 Z. z., či ide o lex specialis alebo nie, alebo či ide o zákon, ktorý je svojou povahou reštitúciou. Druhá komora ústavného súdu zastávala názor, že pojem "ústavné právo" nie je výrazom právneho inštitútu, ale len výrazom, ktorý má vo forme skratky zaužívanú prax. Pojem normotvorca reštitúcie sa vzťahuje na skupinu právnych predpisov, ktoré obmedzili niektoré majetkové nespravodlivosti z totalitného obdobia, ako o tom rozhodol demokratický zákonodarca. Pokiaľ ide o to, či zákon č. 298 / 1990 Z. z. napriek svojej výpočtovej povahe preukazuje minimálne charakteristiky univerzálnosti "právom v pravom zmysle slova," druhá komora dospela k záveru, že v tejto súvislosti sa táto právna úprava musí považovať za zákon vo formálnom zmysle. Nemožno prehliadnuť, že podľa zákona č. 298 / 1990 Z. z. sa pred viac ako 15 rokmi uskutočnilo niekoľko prevodov majetku a nikto nikdy nespochybnil ústavnosť tohto zákona z hľadiska jeho hmotného aspektu počas celého tohto obdobia pred ústavným súdom a, ak je známy, pred ústavným súdom. Povaha reštitúcie zákona č. 298 / 1990 Z. z. zohľadňuje aj dôvodovú správu zákona, podľa ktorej zákon" umožňuje aspoň čiastočne napraviť tieto minulé nespravodlivosti."

"Ústavný súd v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach určil právne stanovisko Najvyššieho súdu, podľa ktorého osoby uvedené v zákone č. 298 / 1990 Z. z., o úprave určitých majetkových vzťahov gréckeho poriadku a kongregácií a arcibiskupa Olomouckého, nemôžu uplatniť otázku vlastníctva v prílohe zákona, ktorá nie je uvedená. Zakladala sa na účele reštitúcie zákona č. 403 / 1990 Z. z., zákona č. 87 / 1991 Z. z., zákona č. 229 / 1991 Z. z. a zákona č. 243 / 1992 Z. z., ktorým bola náprava alebo odpustenie majetkových nespravodlivostí spáchaných československým štátom nezákonným odňatím majetkových práv na nehnuteľný majetok alebo prípadne hnuteľný majetok v rokoch 1948 až 1989. Z toho vyplýva, že normotvorca definoval čas, podstatu a personálny rozsah vzťahov, na ktoré sa vzťahuje reštitúcia, že mal vôľu zasahovať do existujúcich majetkových pomerov len v obmedzenom rozsahu a len v tých vzťahoch, ktoré považoval za potrebné a možné napraviť. Výkonom tejto právomoci zákonodarca vytvoril aj rámec pre súdne rozhodnutia o reštitúcii majetku, ak je pravda, že o rozsahu a podmienkach reštitúcie môžu rozhodovať len súdy v rámci vôle štátu o reštitúcii v medziach zákonov o reštitúcii (pozri uznesenie sp. zn. I. ÚS 479 / 99)."

Preto z dôvodu ich špecializácie predstavujú právne predpisy o reštitúcii, ak sú subjektívne a hmotné podmienky na ich uplatňovanie, prekážku uplatňovania všeobecných právnych predpisov. Iba tie nástroje, na ktoré sa vzťahuje zákon o reštitúcii, sa môžu použiť na obnovenie vlastníctva v takom prípade. Zákon č. 298 / 1990 Z. z. je nariadenie o reštitúcii, najmä pokiaľ ide o jeho účel, ktorý je podobný účelu iných reštitúcií a tiež pokiaľ ide o jeho výstavbu, keď definuje rozsah príjemcov, ktorí podliehajú obnoveniu vlastníckych práv uvedených v zákonnom zozname. Ak je predmetným zákonom nariadenie o reštitúcii, má podobné vlastnosti ako iné reštitúcie, t. j. majetok, ktorý bráni uplatňovaniu všeobecných právnych predpisov.

Ak sa uvedie ďalší odkaz na vôľu zákonodarcu, ktorý tvrdí, že "účelom práva spôsobeného nespravodlivosťou určite nie je jeho čiastočná náprava, ale zároveň v budúcnosti zabrániť týmto osobám v uplatňovaní údajných vlastníckych práv prostredníctvom súdnych konaní," treba zdôrazniť, že takéto právne stanovisko s výkladom povahy a významu reštitúcie bolo protirečené. Možno uznať, že zákon č. 298 / 1990 Zb. mal charakter provízie a v čase jeho prijatia sa všeobecne predpokladalo, že sa prijme všeobecné ustanovenie o reštitúcii týkajúce sa cirkevného majetku. Tým, že zákonodarca neprijal takéto nariadenie, následne vyjadril svoju vôľu nepokračovať v reštitúcii cirkevného majetku. Táto prijateľne vyjadrená vôľa zákonodarcu je rozhodujúca pre posúdenie veci (pozri aj iné stanovisko k nájdeniu strany IV ÚS 298 / 05, ktoré priložil sudca Michaela Židlická). Okrem toho ústavný súd dodáva, že podľa jeho názoru časť osôb činných v legislatívnom procese verí, že prijatie zákona č. 298 / 1990 Zb. neposkytlo konečné riešenie na úľavu od nespravodlivosti v majetku, ktorú spôsobili cirkvi a náboženské právnické osoby. Ústavný súd sa domnieva, že je len vecou zákonodarcu, aby tieto vzťahy vyriešil prijatím iného zákona. Casualistické riešenie tejto otázky vo forme individuálnych súdnych rozhodnutí v konkrétnych prípadoch by bolo takým aktivistickým riešením, že v jej dôsledkoch by právomoc súdnictva prevzala činnosť, ktorá by inak v rámci rozdelenia právomocí patrila len do legislatívnej právomoci.

Ako obiter dictum ústavný súd dodáva, že II. Senát v rozhodnutí v sp. zn. II. ÚS 528 / 02 z 2. februára 2005 (ref.: bude uverejnený vo zväzku 36 Zbierky zbierky a poriadku ústavného súdu, zatiaľ k dispozícii na www.fakitura.cz) uviedol, že majetok, ktorého pôvodným vlastníkom bola cirkev, náboženský poriadok a zbor "musí byť riadený režimom reštitúcie zákonov, a preto nie je priestor pre podanie žaloby o určenie vlastníctva pre absenciu naliehavého právneho záujmu. Nemožno ani vyvodiť zo skutočnosti, že štát nebol schopný vydať osobitný zákon o reštitúcii, hoci zákon č. 229 / 1991 Zb., ktorý už nadobudol účinnosť 24. júna 1991, predpokladá vydanie takého zákona. Štát však musí splniť svoju povinnosť vydať zákon o reštitúcii vyplývajúci z ustanovení citovaného zákona o majetku cirkvi, pretože musí spĺňať oprávnené očakávania cirkevných právnych subjektov založené na právnom ustanovení. "V tomto citovanom náleze druhej komory bol zákonodarca vyzvaný, aby sa ujal iniciatívy a zaoberal sa odbremenou od nespravodlivosti v majetku, ktorú spôsobili cirkvi a náboženské právnické osoby v období totality.