13 / 1996 Z. z.

Návrh zamietnutý.

Skupina 42 Členovia Komora poslancov parlamentu Českej republiky predložila návrh na zrušenie ustanovení článku I ods. 8 zákona č. 138 / 1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 29 / 1984 Z. z., o systéme základných škôl (Vzdelávací zákon), v znení zákona č. 188 / 1988 Z. z., zákona č. 171 / 1990 Z. z., zákona č. 522 / 1990 Z. z., zákona č. 134 / 1993 Z. z., zákona č. 190 / 1993 Z. z., zákona č. 331 / 1993 Z. z., zákona č. 49 / 1994 Z. z., zákona č. 49 / 1994 Z. z. a zákona č. 190 / 1993 Z. z., a v tomto návrhu zákon č. 76 / 1978 Z. z. V napadnutom ustanovení novely zákona o vzdelávaní sa uvádza, že odborná príprava na vyšších odborných školách, ktorú zriadil štát, môže byť stanovená ako náhrada od okamihu, keď vláda stanoví svoju výšku a spôsob platby nariadením; na školách zriadených obcami, keďže výška a spôsob úhrady sú stanovené všeobecne záväzným dekrétom. Odmena nemôže byť vyššia ako polovica vypočítaných nákladov na žiakov školy. Určenie obdobia, z ktorého sa bude musieť platiť odmena, ako aj výška a spôsob platby, sa teda presunie na právne predpisy a zdroj práva s nižšou právnou silou ako všeobecné právo. Takýto postup je hrubým porušením ústavného poriadku Českej republiky a navyše ratifikovaných a vyhlásených zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú podľa článku 10 ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava") priamo záväzné a majú prednosť pred zákonom. Napríklad článok 13 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, uverejneného pod č. 120 / 1976 Z. z., uznáva právo každého na vzdelanie, pričom stanovuje, že na dosiahnutie úplného uplatňovania tohto práva je nevyhnutné, aby základné vzdelávanie bolo povinné a voľne prístupné všetkým a že stredoškolské vzdelávanie je tiež povolené a sprístupnené postupným zavádzaním bezplatného vzdelávania [článok 13 ods. 2 písm. a), b), c) ]. Okrem toho podľa článku 5 ods. 2 toho istého paktu žiadne obmedzenie alebo zrušenie žiadneho zo základných ľudských práv uznaných alebo existujúcich v ktorejkoľvek krajine na základe zákonov, dohovorov, iných právnych predpisov alebo postupov pod zámienkou, že pakt takéto práva neuznáva alebo že ich uznáva v menšej miere. Aj v Dohovore o právach dieťaťa uverejnenom pod č. 104 / 1991 Z. z. sa uznáva právo dieťaťa na vzdelanie, pričom sa uznáva skutočnosť, že na účely postupného uplatňovania tohto práva a na základe rovnakých príležitostí sa všetkým deťom zavádza najmä bezplatné a povinné základné vzdelanie a podporuje sa rozvoj rôznych foriem stredoškolského vzdelávania vrátane takých opatrení, ako je bezplatné vzdelávanie [článok 28 ods. 1 písm. a), b) ]. V článku 41 písm. a), b) tohto dohovoru sa uvádza, že na nič v tomto dohovore sa nevzťahujú ustanovenia, ktoré vo väčšej miere prispievajú k výkonu práv dieťaťa a ktoré môžu byť obsiahnuté v právnom poriadku zmluvného štátu alebo medzinárodného práva, ktoré sú pre tento štát záväzné. Všetky tieto základné argumenty výslovne uviedol Ústavný súd Českej republiky v odôvodnení svojho zistenia uverejneného pod č. 49 / 1994 Zb. Skupina podpísaných poslancov poslaneckej komory parlamentu Českej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd rozhodol tak, že článok I ods. 8 zákona č. 138 / 1995 Z. z., ktorý zaviedol nový odsek 2 ods. 4 zákona o vzdelávaní v znení neskorších predpisov, sa od dátumu vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov vypúšťa.

Komora zástupcov parlamentu Českej republiky v liste prezidenta PhDr. Milana Uhda z 12. októbra 1995 odkazovala na dôvodovú správu k zákonu č. 138 / 1995 Z. z., v ktorej sa uvádza, že pôvodný zákon sa týkal iba systému základných a stredných škôl. Keďže sa ukázalo, že inštitúcie vysokoškolského vzdelávania, iba experimentálne až do zmeny a doplnenia, boli preto zahrnuté do školského systému ako jedna z jeho základných zložiek. Je to však štúdia, ktorá je náročnejšia než stredná škola, s rozsiahlou praktickou zložkou, štúdia, v ktorej absolvent dosahuje vyššie odborné vzdelanie. Ide teda o postgraduálny kurz pre absolventov stredných škôl, ktorého cieľom je zvýšiť kvalifikáciu alebo špecializáciu. Vzhľadom na povahu tejto štúdie a vývoj jej očakávaného vývoja nie je vhodné financovať výlučne zo štátneho rozpočtu. Na základných a stredných školách Charta zaručuje, že vzdelávanie je bezplatné, ale keďže vysokoškolské vzdelávanie poskytuje dodatočnú kvalifikáciu pre žiakov, ktorí už absolvovali stredoškolskú promóciu, toto vzdelávanie môže byť poskytované za odmenu. Zavedenie vzdelávania na vysokých odborných školách za odmenu preto nie je v rozpore s ústavným poriadkom Českej republiky ani s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Česká republika viazaná. Zákon bol schválený potrebnou väčšinou poslancov Poslaneckej komory parlamentu Českej republiky 22. júna 1995, podpísaný príslušnými ústavnými orgánmi a riadne deklarovaný. Zákonodarca teda konal v presvedčení, že prijatý zákon je v súlade s ústavou a naším právnym štátom a je na Ústavnom súde, aby posúdil ústavnosť tohto zákona a vydal rozhodnutie v súvislosti s návrhom na zrušenie článku 4 ods. 2 zákona 138 / 1995.

Z správy o 32. zasadnutí komory poslancov parlamentu Českej republiky 20. - 30. júna 1995 Ústavný súd zistil, že zákon č. 138 / 1995 Zb. bol schválený 22. júna 1995 potrebnou väčšinou 95 poslancov podľa ustanovení § 39 ods. 1 a 2 ústavy. Tento zákon bol uverejnený v 37. zbierke zákonov Českej republiky, odoslanej 27. júla 1995. Návrh zákona bol prerokovaný a prijatý na základe návrhu vlády zo 7. decembra 1994 (Domáca tlač č. 1430) a spoločných správ výborov poslaneckej komory o vládnom zákone zo 16. júna 1995 (Domáca tlač č. 1632). Preto je možné sa domnievať, že zákon bol prijatý a vydaný v medziach ústavy stanovenej právomoci a ústavným spôsobom (§ 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde).

Pojem "vyššia odborná škola," ktorý je podrobne definovaný zákonom č. 138 / 1995 Zb. (článok I ods. 1 a 2) sa stala súčasťou vzdelávacieho systému (§ 1 ods. 1 zákona o vzdelávaní), je vymedzená v článku I ods. 28 (§ 27a zákona o vzdelávaní) tým, že v odseku 1 uvedeného ustanovenia sa uvádza, že vyššia odborná škola sa pripravuje na kvalifikovaný výkon náročných odborných činností alebo prehlbuje dosiahnutie vzdelania špecifických náročných činností. Podľa odseku 2 inštitúcia vysokoškolského vzdelávania poskytuje vyššie odborné vzdelávanie v každej oblasti štúdia, ktoré zahŕňa všeobecné, špecifické odborné vzdelávanie, náročnú praktickú prípravu a končí absolutóriom; denné štúdium trvá najmenej dva roky a najviac tri roky, dlhodobé štúdium trvá najmenej tri roky a najviac štyri roky. Ak je súčasťou denného štúdia praktická odborná príprava vo forme odbornej praxe trvajúcej viac ako tri mesiace, denné štúdium môže trvať maximálne tri a pol roka. Študent, ktorý úspešne ukončil prepúšťanie, má právo použiť titul absolventa vyššej odbornej školy v jeho mene. V odseku 3 tohto ustanovenia sa stanovuje, že žiaci a iní žiadatelia, ktorí získali úplné stredoškolské vzdelanie alebo úplné stredoškolské odborné vzdelanie, majú byť prijatí na vyššie vzdelanie. Ako vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 138 / 1995 Z. z., dôvodom pre zaradenie vyšších odborných škôl do vzdelávacieho systému bola skutočnosť, že tieto doteraz experimentálne školy sa ukázali ako dobré. Je to postgraduálny kurz pre absolventov stredných škôl, ktorého cieľom je zvýšiť ich kvalifikáciu alebo špecializáciu.

Z toho vyplýva, že vysokoškolské inštitúcie sú na jednej strane súčasťou vzdelávacieho systému, ale na druhej strane sú odlišným typom ako stredné školy, pretože sa už očakáva, že získajú stredoškolské vzdelanie. Z tohto dôvodu sú vyššie odborné školy vylúčené z rozsahu pôsobnosti článku 33 ods. 2 charty, ktorý stelesňuje právo občanov na bezplatné vzdelávanie na základných a stredných školách. Hoci sa tento článok vzťahuje aj na právo na bezplatné vzdelávanie na univerzitách, už sa netýka práva bezpodmienečnej povahy, pretože je naopak podmienená schopnosťou občana a možnosťami spoločnosti. § 4 ods. 2 zákona o vzdelávaní však podľa názoru ústavného súdu nie je v rozpore s ratifikovanými a vyhlásenými medzinárodnými dohodami o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Česká republika viazaná, ktoré sú priamo záväzné a majú prednosť pred zákonom (článok 10 ústavy). Najmä článok 13 ods. 2 písm. c) Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, uverejneného v č. 120 / 1976 Z. z., uvádza, že vysokoškolské vzdelávanie bude tiež dostupné všetkým vhodnými prostriedkami, ale len postupným zavádzaním bezplatného vzdelávania. Okrem toho prijatím Dohovoru o právach dieťaťa uverejneného v č. 104 / 1991 Z. z., štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, uznali právo dieťaťa na vzdelanie s cieľom postupného uplatňovania tohto práva a na základe rovnakých príležitostí, najmä zavedením bezplatného a povinného základného vzdelávania pre všetky deti [článok 28 ods. 1 písm. a) ] a podporovaním rozvoja rôznych foriem stredoškolského vzdelávania vrátane všeobecného a odborného vzdelávania, ako aj tým, že tak urobia, sú prijateľné a dostupné každému dieťaťu a prijatím iných vhodných opatrení, ako je zavedenie bezplatného vzdelávania a v prípade potreby poskytovanie finančnej podpory [článok 28 ods. 1 písm. b)]. Z týchto medzinárodných dohôd teda vyplýva, že pokiaľ ide o vyššie ako stredoškolské vzdelávanie, poskytovanie takýchto zmlúv je spojené s konkrétnym procesom, ktorého charakteristickým znakom je postup jednotlivých opatrení. Zavedenie bezplatného vzdelávania v inštitúciách vysokoškolského vzdelávania podľa súčasných právnych predpisov a v existujúcich sociálnych podmienkach je preto len cieľom, na ktorý je každá zmluvná strana zameraná v súlade so svojimi možnosťami. Tieto medzinárodné normy preto nemajú bezpodmienečný podtext pri prispôsobovaní sa vyššiemu ako strednému vzdelaniu a len naznačujú očakávaný vývoj vo vývoji. Okrem toho odkaz na článok 5 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, v ktorom sa stanovuje neprípustnosti obmedzení alebo výnimiek zo základných ľudských práv uznaných alebo existujúcich v ktorejkoľvek krajine na základe zákonov, dohovorov, iných právnych predpisov alebo postupov pod zámienkou, že tento pakt neuznáva ani neuznáva takéto práva v menšej miere, nemá podľa názoru ústavného súdu opodstatnenie, keďže charta tiež stanovuje v článku 33 ods. 2 bezpodmienečné právo na bezplatné vzdelávanie len na základných a stredných školách. Napokon, podľa názoru ústavného súdu nemožno odvolatelia akceptovať, že protiústavný charakter spornej normy možno vyvodiť zo skutočnosti, že čas zavedenia odmeny za vyššie vzdelávanie na vysokých odborných školách zriadených štátom, ako aj jeho výška a spôsob platby sú ponechané na nariadenia vlády. Z ustanovení § 78 ústavy vyplýva, že vláda je oprávnená vydávať nariadenia, ktorými sa vykonáva zákon a v jeho medziach. Preto, ak sporné ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o vzdelávaní už uvádza, že odmena za odbornú prípravu, ktorú poskytujú inštitúcie vysokoškolského vzdelávania, nemôže byť vyššia ako polovica vypočítaných nákladov na žiaka školy, potom je vláda ponechaná len na určenie obdobia, od ktorého sa má takáto odmena poskytnúť, a určenie jej výšky a spôsobu úhrady sa stanovuje v článku 78 ústavy.

Námietka proti protiústavnosti § 4 ods. 2 zákona o vzdelávaní, zmeneného a doplneného zákonom č. 138 / 1995 Z. z., tiež spočíva v odkaze na povinnosť štátu postupne zaviesť bezplatné vyššie ako stredoškolské vzdelávanie [článok 13 ods. 2 písm. c) Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach]. Otázkou je, či tento záväzok znamená zákaz zmeny platnosti vysokoškolského vzdelávania na vzdelanie za odmenu zákonodarcom, a to aj čiastočne. Stanovisko uvedené v tejto námietke však Ústavný súd nesúhlasí. Pojmy ako "bez vzdelávania," "bez zdravotnej starostlivosti," " Parlament," "voľby," ako aj mnohé iné majú v totalitnom a demokratickom systéme v zásade iný význam. V systéme politického a hospodárskeho totalitarizmu tieto pojmy vytvárajú iba zdanlivú legitímnosť moci, ako aj samotnú fikciu sociálneho štátu, pričom v demokratickom politickom a hospodárskom systéme sa vzťahujú na mechanizmus formovania alebo fungovania legitímnej moci alebo úrovne štátnej činnosti vo vzťahu k občanom plateným daňovými príjmami. Podľa názoru ústavného súdu je zásadný rozdiel v zmysle týchto pojmov v týchto rozdielnych systémoch dôvodom, prečo vzhľadom na ich odlišnosť nemožno tieto pojmy v podstate identifikovať.

Právo vyjadriť sa v protokole o pojednávaní a priložiť ho k rozhodnutiu, v ktorom sa uvádza jeho názov podľa § 14 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde, použil sudca ústavného súdu Českej republiky JUDr. Vladimir Paul.