Oznámenie ústavného súdu č. 124 / 2013 Zb.

Ústavná sťažnosť na uznesenie Súdu prvého stupňa, ktoré bolo podľa § 9 ods. 1 zákona č. 549/1991 Z. z. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov vyzvaná na zaplatenie procesného poplatku splatného na základe návrhu na začatie konania, odvolania, odvolania alebo odvolania, je neprípustná podľa § 75 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov.

1. Pred Ústavným súdom sa začalo konanie o ústavnej sťažnosti Ing. Pavel Radona proti uzneseniam Mestského súdu v Prahe z 31. októbra 2012 č. 31 C 105 / 2012-6 a č. 31 C 105 / 2012-7; prípad sa vedie pod sp. zn. I. ÚS 42 / 13. Sťažovateľ bol následne požiadaný uvedeným uznesením (ďalej len "sporný príkaz") podľa § 9 ods. 1 zákona č. 549 / 1991 Z. z. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o súdnych poplatkoch"), aby zaplatil príplatok k právnemu poplatku za nárok na ochranu osobnosti 2 000 CZK. Bolo to spôsobené tým, že jeho žaloba bola podaná proti dvom žalovaným, v dôsledku čoho je poplatok za správu 4000 Kč, čo je dvojnásobok sadzby stanovenej pevnou sumou v položke č. 3 písm. a) a č. 4 ods. 1 písm. c) harmonogramu poplatkov, prílohy k zákonu o súdnych konaniach. Naopak, sťažovateľ sa domnieval, že počet žalovaných je irelevantný, ak sa každý z nich dopustil rovnakého neprimeraného zasahovania do práv na osobnosť. Pri stanovovaní tohto dodatku videl porušenie svojich základných práv.

2. Pred tým, než Ústavný súd mohol pristúpiť k vecnému posúdeniu ústavnej sťažnosti, sa musel zaoberať otázkou prípustnosti. Ako vyplýva z článku 75 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov, ústavné sťažnosti možno žiadať len proti rozhodnutiam "konečného," t. j. proti rozhodnutiam o poslednom procesnom nástroji stanovenom zákonom o ochrane zákona. Za normálnych okolností to budú tie rozhodnutia, ktoré ukončia súdne alebo iné konanie. Dodržiavanie týchto podmienok však môže byť povolené aj v prípade výnimočných rozhodnutí, ktoré môžu okamžite a citlivo zasahovať do základných práv sťažovateľa a ktoré tvoria samostatnú uzavretú časť konania, aj keď konanie v samotnej veci ešte neskončilo [pozri. nález z 12. januára 2005, sp. zn. III. ÚS 441 / 04 (N 6 / 36 SbNU 53)]. Podľa prvej komory ústavného súdu to však nie je prípad napadnutého uznesenia.

3. V súlade s článkom 9 ods. 1 zákona o súdnych konaniach, ak procesný poplatok nebol zaplatený podaním návrhu na začatie konania, odvolanie, odvolanie alebo odvolanie, súd vyzve daňovníka, aby ho zaplatil v lehote stanovenej ním; po uplynutí tejto lehoty súd ukončí konanie. O oznámení v zmysle tohto ustanovenia rozhodne súd rozhodnutím, v ktorom sa okrem iného uvedie výška poplatku alebo dodatočný poplatok, ktorý má daňovník zaplatiť, a uvedie sa aj lehota, do ktorej má tak urobiť, a informuje ho, že v prípade nezaplatenia súd ukončí konanie. V časti, v ktorej stanovuje výšku poplatku, má príkaz povahu deklaratívneho rozhodnutia. Nevytvára daňovú povinnosť, ale len individuálnu. Uznesenie ako celok upravuje len priebeh konania, čo neumožňuje odvolanie [odsek 202 ods. 1 písm. a) občianskeho zákonníka].

4. Hodnotenie prípustnosti ústavnej sťažnosti proti tomuto uzneseniu si vyžaduje odpovedať na otázky, či zasahuje do práv daňovníka, a ak áno, či zákon poskytuje daňovníkovi právne prostriedky na ochranu jeho práva. Skutočnosť, že predmetná výzva individualizuje daňovú povinnosť v podstate, určite umožňuje daňovníkovi konať s dôverou v jeho správnosť. Treba však zdôrazniť, že nesprávne určenie výšky poplatku v žiadnom prípade neznamená zmenu zákonnej povinnosti poplatku. Preto ak je táto skutočnosť stanovená na nižšej úrovni, ako je stanovená zákonom, a daňovník ju platí, nemôže ísť k jej zaťaženiu v tom zmysle, že súd ukončí konanie o svojej žiadosti bez toho, aby ho vyzval, aby zaplatil poplatok v plnej výške zákonným a teda správnym spôsobom. Na druhej strane, ak Súd prvého stupňa nesprávne určí výšku dane, ktorá má byť vyššia, nie je povinný ju zaplatiť v tejto "nadmernej" časti. Ak by súd nevyplatil tento rozdiel, takéto rozhodnutie by bolo protiprávne.

5. Možno predpokladať, že v priebehu konania, ak nedôjde k zrušeniu alebo nahradeniu predmetného uznesenia, je názor súdu na výšku poplatku takisto dotknutý v dôsledku jeho prípadného nezaplatenia. Daňovník má teda v zásade dve možnosti na získanie preskúmania zákonnosti tým, že požaduje povinnosť platiť. Prvým je nezaplatenie súdneho poplatku v spornej časti. Súd prvého stupňa potom rozhodne o ukončení konania, ktoré bude mať napokon vplyv na základné práva daňovníka, ale bude sa môcť brániť proti takémuto rozhodnutiu na základe právneho poriadku, či už vo forme všeobecných alebo prípadne výnimočných opravných prostriedkov, a ak nie sú prípustné žiadne opravné prostriedky, prostredníctvom ústavnej sťažnosti [pozri napríklad zistenie z 20. decembra 1995 sp. zn. I. ÚS 231/95 (N 86 / 4 SbNU 307)]. Okrem toho neexistuje nič, čo by bránilo platiteľovi namietať proti nesprávnemu stanoveniu výšky súdneho poplatku v oznámení pred rozhodnutím o ukončení konania a v tejto súvislosti súdu zmeniť jeho názor na výšku jeho poplatku. Súd prvého stupňa nie je viazaný (procesným) uznesením, ktoré žiadal o zaplatenie súdneho poplatku, a po zistení, že výška poplatku je nesprávna, môže sám napraviť svoju chybu zrušením uznesenia alebo vydaním nového oznámenia, alebo prinajmenšom priznať, že poplatok bol zaplatený v správnej výške a nezastavil konanie. Existuje však iný prístup, ktorého nepochybnou výhodou je, že daňovníkovi umožňuje zabrániť s istotou ukončiť konanie. Platca môže zaplatiť poplatok vo výške stanovenej v príslušnej výzve napriek pochybnostiam o presnosti tejto sumy. Ak tak skutočne zaplatia vyššiu sumu, majú právo požadovať vrátenie "nadmernej" sumy v súlade s § 10 ods. 2 zákona o súdnych konaniach. Súd rozhodne o svojom návrhu uznesením, na základe ktorého bude odvolanie v závislosti od druhu konania a platných pravidiel prípustné alebo môže byť napadnuté priamo ústavnou sťažnosťou. Akékoľvek odmietnutie vrátenia poplatku, na ktorý má daňovník nárok, môže predstavovať dôvod na porušenie jeho základných práv a slobôd (pozri Mutatis agregative foundation z 18. decembra 2012 sp. zn. I. ÚS 3296 / 12; dostupné na http: // nalus.ujud.cz).

6. Z týchto záverov vyplýva, že akékoľvek nesprávne určenie výšky poplatku vo výzve podľa § 9 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nie je samo osebe priamo spôsobilé zasahovať do základných práv a slobôd daňovníka, ale mohlo by sa prisúdiť len rozhodnutiu, ktorým sa ukončí konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku alebo uznesenia, ktoré nebolo v súlade so žiadosťou o poplatok zaplatenou na základe nesprávneho odvolania súdom. Podobne je možné zvážiť stanovenie lehoty na zaplatenie poplatku, keďže porušenie základných práv daňovníka sa nevyskytuje jeho zbytočným uplynutím platnosti, ale len rozhodnutím o ukončení konania, ktoré sa môže vydať neskôr. Uznesenie vyzývajúce daňovníka na zaplatenie súdneho poplatku preto nemožno považovať za rozhodnutie o poslednej procesnej listine v zmysle článku 75 ods. 1 zákona 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov.

7. Avšak prvá komora ústavného súdu v prejednávanej veci nemohla zamietnuť ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti proti napadnutému príkazu len na základe tohto tvrdenia, keďže takýto záver by bol v rozpore so záväzným právnym stanoviskom vyjadreným v zisteniach zo 16. marca 2006 sp. zn. I. ÚS 664 / 03 (N 56 / 40 SbNU 547) zo 17. mája 2007 sp. zn. II. ÚS 745 / 06 (N 83 / 45 SbNU 239), z 26. septembra 2007 sp. zn. I. ÚS 43 / 46 SbNU 481), z 1. novembra 2007 sp. II. ÚS 359/ 07 (N 178 / 47 SbNU 357) a z 3. apríla 2008 sp.

8. Prvé zistenie, sp. zn. I. ÚS 664/03, proti ktorému je toto stanovisko predložené, sa týkalo ústavnej sťažnosti proti 75 a 75 uzneseniam Mestského súdu v Prahe, ktorým bol sťažovateľ požiadaný, aby zaplatil poplatok za žalobu proti správnemu rozhodnutiu v rôznych konaniach. Prvá skupina jej bola doručená prostredníctvom právnika, druhá priamo. Ústavný súd v tomto zistení uznal, že sťažovateľ nebol schopný zaplatiť súdny poplatok určený príslušnou výzvou a následne podať odvolanie podľa článku 103 ods. 1 písm. e) správneho zákonníka proti rozhodnutiu súdu, ktorý konanie ukončil; Nepovažovala však za primerané požadovať, aby sa vedome nevyplatil len s cieľom zachovať si možnosť brániť sa proti rozhodnutiu o povinnosti zaplatiť poplatok. Okrem toho v tomto prípade by poplatok za podanie 75 sťažností predstavoval celkovo 150 000 CZK, čo by v skutočnosti bránilo sťažovateľovi vstúpiť na ústavný súd a znehodnotiť dôležitosť ústavnej sťažnosti. Ústavný súd sa preto rozhodol dospieť k záveru, že ústavná sťažnosť môže byť smerovaná aj proti deklaratívnemu "objednávkovému príkazu," teda proti príkazu, ktorý bol sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku. Urobila tak aj napriek tomu, že išlo len o uznesenie, ktoré viedlo k konaniu, keďže týmto rozhodnutím bola povinnosť poplatku individualizovaná, alebo sa spresnil význam všeobecnej normy (zákon o súdnych poplatkoch) vo vzťahu k sťažovateľovi. Avšak prípustnosť ústavnej sťažnosti bola podmienená predložením sťažnosti v zmysle článku 12 zákona č. 549/1991 Z. z. o súdnych poplatkoch, zmenenej a doplnenej do 31. decembra 2010 (t. j. pred uplatnením zákona č. 281 / 2009 Z. z.), ku ktorému by účastník mohol dostať zmenu a doplnenie alebo zrušenie rozhodnutia o povinnosti zaplatiť. Už však nebolo potrebné, aby sťažovateľ napadol rozhodnutie o tejto sťažnosti alebo aspoň súdne konanie o jej riešení. Sťažovateľ preto podal sťažnosť, ktorá bola dostatočná na vecné preskúmanie ústavnej sťažnosti.

9. Právne závery obsiahnuté v tomto zistení boli zohľadnené aj v iných rozhodnutiach v podobných prípadoch, ale neboli uplatnené úplne konzistentne. Boli to najmä tieto zistenia:

- rozhodnutie vyžadujúce od sťažovateľa zaplatenie súdneho poplatku bolo zrušené rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 745 / 06; sťažovateľ ju zaplatil preventívne, ale zo zistenia, či začala konanie podľa oddielu 12 zákona č. 549/ 1991 Z. z., o súdnych poplatkoch, zmeneného a doplneného 31. decembra 2010;

- zistenie sp. zn. I. ÚS 43 / 07 bolo zrušené uznesením, ktorým bol sťažovateľ požiadaný o zaplatenie právneho poplatku; sťažovateľ ho zaplatil preventívnym spôsobom a začal konanie podľa článku 12 zákona č. 549 / 1991 Z. z. o súdnych konaniach s účinnosťou do 31. decembra 2010; v zistení sa neuvádza, ako sa sťažnosť riešila;

- nález sp. zn. II. ÚS 359 / 07 bol zrušený uznesením, ktorým bol sťažovateľ požiadaný o zaplatenie právneho poplatku; pôvodne požadoval zaplatenie sumy 14 000 Kč, po ktorom začal konanie podľa § 12 zákona č. 549 / 1991 Z. z., o súdnych poplatkoch, v znení zmien a doplnení do 31. decembra 2010; potom bolo vydané nové uznesenie, v ktorom sťažovateľ vyzval, aby zaplatil sumu 12 000 Kč, s ústavnou sťažnosťou proti nemu; nie je zrejmé, či sťažovateľ podal sťažnosť neskôr;

- rozhodnutie, ktorým sa sťažovateľovi nariaďuje zaplatiť príplatok k súdnemu poplatku vo veciach správneho súdu, bolo zrušené rozhodnutím sp. zn. II. Sťažovateľ ju zaplatil preventívne a začal konanie podľa článku 12 zákona č. 549/1991 Z. z. o súdnych poplatkoch s účinnosťou do 31. decembra 2010, ktoré obecný súd v Prahe nesplnil a zostal v pôvodnom stanovisku.

10. Príslušná komora ústavného súdu nesúhlasí so závermi uvedenými v týchto rozhodnutiach. Hoci súhlasí s tým, že právna úprava by nemala nútiť daňových poplatníkov, aby sa vystavili riziku s cieľom získať súdnu ochranu tým, že úmyselne nezaplatia súdny poplatok, takéto konanie nie je potrebné v žiadnom z konaní, ktoré sa začalo predložením jedného z návrhov uvedených v článku 9 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Tak je to aj v prípade konaní na regionálnom súde v systéme správneho súdnictva, ktoré sa uskutočnili v týchto zisteniach. Po zaplatení súdneho poplatku za sumu určenú na základe výzvy by daňovník mohol na základe nesprávneho opravného prostriedku zo strany súdu navrhnúť jeho, dokonca aj čiastočne, náhradu z dôvodu, že zaplatil viac, ako musel zaplatiť. Ako už bolo uvedené, otvorilo by mu to možnosť uplatniť svoj argument v súdnom konaní proti výške poplatku uvedeného vo výzve.

11. Naopak, prvá komora ústavného súdu považuje sťažnosť v zmysle článku 12 zákona o súdnych konaniach za irelevantnú pri posudzovaní prípustnosti ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu. Predovšetkým je potrebné poznamenať, že dátum účinnosti zákona č. 281 / 2009 Z. z. bol zmenený a doplnený týmto ustanovením, ktoré neumožňuje nové zrušenie alebo zmenu a doplnenie "nesprávneho rozhodnutia o povinnom poplatku," ale "nesprávnym rozhodnutím o uložení povinnosti poplatku." Nové obdobie teda už nezahŕňa (deklaráciu) výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, čo jasne vyplýva z rozdielu medzi dvoma podmienkami v § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch (pozri Waltr, R. zákon o súdnych poplatkoch. Komentár. Vydanie 2. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 62). Je však jasné, že podmienka prípustnosti takto definovaná v minulosti bola veľmi problematická vzhľadom na článok 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde z viacerých dôvodov. Sťažnosť nemala charakter právneho nástroja, ktorý zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu zákona. Nezačala žiadne konanie, na základe ktorého by bolo možné preskúmať napadnuté uznesenie a súd o ňom nemal žiadnu povinnosť rozhodnúť, aj keď len v takom prípade by sa mohlo požadovať vyčerpanie, čo znamená nielen podanie odvolania, ale aj ukončenie konania. V tejto súvislosti nebolo jasné, kedy sa majú tieto prostriedky uplatniť, alebo či mal súd dostať lehotu po sťažnosti na preskúmanie výšky poplatku, ktorá sa odrazila v spomínanej odlišnej praxi ústavného súdu, pokiaľ ide o uplatňovanie tejto podmienky, alebo viedla len k formálnemu, neúčinnému uplatneniu tohto opatrenia (pozri posúdenie súladu s touto podmienkou v uznesení z 19. mája 2011 sp. zn. II. ÚS 937 / 11, a to aj po zmene právnych predpisov s účinnosťou od 1. januára 2011). Napriek tejto nejednoznačnosti by však jej neuplatnenie mohlo viesť k zamietnutiu ústavnej sťažnosti (pozri uznesenie z 28. novembra 2008 sp. zn. II. ÚS 2104 / 08, 10. marca 2011 sp. zn. III. ÚS 581 / 11; dostupné na http: // nalus.ujud.cz).

12. Tieto dôvody odôvodňujú záver, že uplatnenie sťažnosti v zmysle článku 12 zákona č. 549/1991 Z. z. o súdnych poplatkoch, zmeneného a doplneného do 31. decembra 2010, by sa podľa názoru prvej komory ústavného súdu nemalo považovať za podmienku prípustnosti ústavnej sťažnosti. V každom prípade však nie je vhodné dospieť k záveru, že po tejto zmene a doplnení už príslušné právne závery obsiahnuté v zistení sp. zn. I. ÚS 664/03 nie sú relevantné. Predovšetkým ich jadro, konkrétne prijatie ústavnej sťažnosti proti príkazu, ktorým súd vyzýva daňovníka, aby zaplatil súdny poplatok, sa naďalej uplatňuje. Jej základným nedostatkom je, že nevedie k riešeniu situácie, keď daňovník zaplatil za súdny poplatok viac, ako bol povinný zaplatiť. Akákoľvek nadmerná platba môže byť individualizovaná iba rozhodnutím súdu o jej splatení, ktorého otázka, v prípade, že poplatok vznikol priamo v dôsledku podania návrhu, nijako nevylučuje predmetnú výzvu. Súd prvého stupňa môže pri rozhodovaní o náhrade súdneho poplatku posúdiť správnosť svojej sumy, či je viazaná týmto oznámením, alebo nie, a daňovník môže kedykoľvek navrhnúť vrátenie súdneho poplatku bez toho, aby sa snažil zmeniť túto výzvu. Napokon nemožno vynechať, že ústavný súd tým, že umožňuje preskúmanie tejto výzvy, sa nachádza v situácii, keď bude v podstate nútený zaujať stanovisko k ústavnosti (a tiež k zákonnosti) výšky súdneho poplatku pred orgánmi v rámci systému všeobecných súdov.

13. Od nadobudnutia účinnosti zákona č. 281/2009 Zb. § 12 zákona o súdnych konaniach sa prestal uplatňovať na nariadenie, ktorým súd vyzýva daňovníka, aby zaplatil súdny poplatok, záväzné právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku vo veci 664 / 03, Zb. 2009, s. I, sa musí vykladať v tom zmysle, že ústavná sťažnosť proti tomuto príkazu je bezodkladne prípustná. Takýto výklad však prvá komora ústavného súdu považuje za vecne nesprávny, pretože sa domnieva, že poskytol dostatočné dôvody na zmenu právneho stanoviska ústavného súdu. Určitý posun v prospech tejto zmeny je už zjavný v rozhodovacej praxi, keď jednotlivé komory v niektorých svojich rozhodnutiach zamietajú ústavné sťažnosti proti takémuto uzneseniu o neprípustnosti (pozri uznesenie z 10. mája 2007 sp. zn. IV. ÚS 887 / 07, z 5. mája 2008 sp. zn. III. ÚS 809 / 08, zo 16. júla 2008 sp. zn. II. ÚS 1259 / 08, z 27. októbra 2011 sp. zn. IV. ÚS 1929 / 10, zo 17. apríla 2012 s. Možnosť prijatia ústavnej sťažnosti aj v týchto prípadoch z dôvodov podľa § 75 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde samozrejme zostáva nedotknutá.

14. V záujme úplnosti, hoci právne závery ústavného súdu obsiahnuté v uvedených zisteniach sa týkajú uznesenia regionálneho súdu v správnom súdnictve a nie občianskoprávneho konania, ako je to v prejednávanej veci, toto rozlíšenie neumožňuje výnimku z týchto záverov len s odkazom na toto rozlíšenie. Napokon to vyplýva z viacerých uznesení, v ktorých Ústavný súd uplatnil zistenia týchto zistení v oboch typoch konaní (pozri uznesenie sp. zn. II. ÚS 2104 / 08). V oboch prípadoch sa možnosť namietať voči účastníkom konania poskytne na základe žiadosti o vrátenie súdneho poplatku. Skutočnosť, že v správnom súdnictve nie je prípustné žiadne odvolanie proti rozhodnutiu o tomto návrhu, nemá vplyv na posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti proti príkazu, ktorý bol sťažovateľ požiadaný o zaplatenie súdneho poplatku.

15. Prvá komora ústavného súdu v súlade s článkom 23 zákona o ústavnom súde položila zo všetkých týchto dôvodov otázku prípustnosti ústavnej sťažnosti proti uzneseniam, ktoré podľa článku 9 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch vyzvali daňovníka, aby zaplatil zákonný poplatok, aby preskúmal celé plenárne zasadnutie, ktoré bolo v súlade s jeho argumentmi a prijalo právne stanovisko uvedené v výrokovej časti tohto stanoviska.