Ústavný súd zistil č. 97 / 2015 Z. z.
Ústavný súd zistil 27. januára 2015 sp. zn.
Platný
Zistený ústavný súd
Verzie znenia:
20.04.2015
97
POKUTY
Ústavný súd
Za republiku
Ústavný súd rozhodol 27. januára 2015 pod vedením predsedu Súdneho dvora Paula Rychetského a sudcu Ľudovíta Davida (spravodajcu sudcu), Jaroslava Fenyka, Jana Filipa, Vlastu Formánku, Vladimira Kráříka, Tomáša Licenčníka, Jana Musila, Vladimira Slávečeka, Radovana Suchánka, Catherine Šimákovej, Vojtěcha Šimíčeka, Milady Tomkovej, Davida Uhlíra a Jiřího Zemáneka, na návrh 1.L. C. a 2.A. C. a 3. menšieho A.C., zastúpeného Mgr. Davidom Zahumenským, advokátom so sídlom Burešovej 6, Brno, o zrušení § 46 zákona č. 258 / 2000 Z.z., o ochrane verejného zdravia a zmene a doplnení zákonov a v znení článku 29 ods. 1 zákona č. 1990.
nasledujúce:
Návrh na zrušenie ustanovení oddielu 46 zákona č. 258 / 2000 Z. z., o ochrane verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých súvisiacich zákonov v znení zmien a doplnení a na zrušenie ustanovení oddielu 29 ods. 1 písm. f) zákona č. 200 / 1990 Z. z. o porušeniach v znení zmien a doplnení sa zamieta.
Odôvodnenie
Predmet úpravy
1. V konaniach týkajúcich sa ústavnej sťažnosti podanej na základe sp. zn. I. ÚS 1253/ 14, žalobcovia L. C., A. C. a neplnoleté A. C. (zastúpené rodičmi, ktorí jej povolili byť zastúpená v konaní o ústavnej sťažnosti a návrhu na zrušenie dvoch právnych ustanovení advokáta) požiadali o zrušenie rozsudku Najvyššieho správneho súdu zo 17. januára 2014 č. 4 As 2 / 2013-75 a rozsudku Mestského súdu Praha z 31. októbra 2012 č. 4 A 43 / 2012-118. Domnievali sa, že všeobecné súdy porušili svoje základné práva, ktoré im zaručuje článok 2 ods. 3 ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava"), článok 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") a článok 2 ods. 2 a 3, článok 3 ods. 3, články 4, 7, 10, 11, 15, 31 a článok 32 ods. 4 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta"). Okrem ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietali proti uloženiu pokút rodičom v správnom konaní za odmietnutie pravidelného očkovania maloletej osoby, sťažovateľi predložili návrh na zrušenie ustanovení oddielu 46 zákona č. 258 / 2000 Z. z., o ochrane verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých súvisiacich zákonov v znení zmien a doplnení (ďalej len "zákon o ochrane verejného zdravia") a ustanovení oddielu 29 ods. 1 písm. f) zákona č. 200 / 1990 Z. z. o prevodoch v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len "zákon o prevodoch").
2. Prvá komora ústavného súdu po tom, ako zistila, že odvolatelia boli právne zastúpení ako osoby oprávnené podať ústavnú sťažnosť (§ 30 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 83 / 2004 Z. z.), a že ich včasné uplatnenie obsahovalo predpísané právne požiadavky (§ 34 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde), rozhodla 11. septembra 2014 uznesením podľa § 78 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde prvého stupňa tak, že pozastavila konanie týkajúce sa ústavných sťažností proti rozsudkom Všeobecného súdu, na ktoré sa odkazuje, a žalobcom Všeobecného súdu prvého stupňa Súdu prvého stupňa prvého stupňa.
Odôvodnenie návrhu
3. Sťažovatelia v návrhu na zrušenie uvedených právnych noriem tvrdili najmä to, že právne predpisy o povinnom očkovaní nie sú v súlade s článkom 4 charty. Tvrdili, že ústavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa zdravotnej starostlivosti opakovane zdôraznil, že obmedzenia základných práv a slobôd možno regulovať len zákonom za podmienok stanovených v charte. Najnovšie spomenuté je nález sp. zn. pl. 43 / 13 z 25.3.2014 (77 / 2014 Z.z.) o kúpeľnej starostlivosti alebo nález sp. zn. ÚS 36 / 11 z 20.6.2013 (N 111 / 69 SbNU 765; 238/ 2013 Z.z.) o lekárskych superštandardoch. Sťažovatelia tiež poukázali na zistenie ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8 / 94 týkajúce sa súladu s výhradami zákona v súvislosti s vyhláškou Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky o podmienkach povinnej vakcinácie.
4. Sťažovatelia súhlasili s právnym stanoviskom senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý na základe sp. zn. 3 rozhodol o protiústavnom charaktere vypracovania právnych predpisov o povinnom očkovaní v Českej republike pre jeho rozpor s článkom 4 charty. Podľa Najvyššieho správneho súdu bolo pravidlo zaručujúce uloženie povinností porušené len na základe práva a v rámci jeho obmedzení a len v súvislosti so základnými právami a slobodami. Sťažovatelia sa odvolávali aj na rozdielne stanovisko sudcov Najvyššieho správneho súdu k uzneseniu rozšírenej komory toho istého súdu sp. zn. 7 As 88 / 2011 of 23.4.2013. Svedčili o svojom právnom stanovisku, že rozšírený senát v prípade povinnej vakcinácie detí nevenuje náležitú pozornosť otázke očkovania základných ľudských práv, najmä práv na fyzickú integritu a práva na rodinný a súkromný život. Intervencia týchto práv, ak majú byť v súlade s cieľom ochrany verejného zdravia, musí rešpektovať záruky poskytnuté jednotlivcom Chartou. V tomto prípade z toho vyplýva, že povinné vakcinačné povinnosti a obmedzujúce základné práva musia byť stanovené zákonom.
5. Sťažovatelia vo svojich pripomienkach citovali judikatúru ústavného súdu o ustanovení článku 4 zákona o výhradách. V sp. zn. pl. ÚS 35 / 95 z 10.7.1996 (N 64 / 5 SbNU 487; 206 / 1996 Zb.) Ústavný súd uviedol, že občania majú právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a zdravotnú pomoc v rámci verejného poistenia a za zákonných podmienok. Ak tieto podmienky možno regulovať len zákonom, potom je nevyhnutné, aby sa rozsah a spôsob vykonávania stanovili v rovnakom legislatívnom režime. Neprávny dohovor by predstavoval porušenie charty. Okrem toho Ústavný súd zistil, že vymedzenie rozsahu pôsobnosti zdravotnej starostlivosti, ktoré poskytuje úplné alebo čiastočné odmeňovanie, nemôže byť ponechané na úpravu nepovinných noriem. V opačnom prípade by táto oblasť ochrany základných práv a slobôd patrila pod právomoc výkonnej moci, ale chýba jej právo tak urobiť.
6. Ako ďalší relevantný sudca v súvislosti s údajným porušením článku 4 Charty sťažovatelia identifikovali zistenie ústavného súdu sp. zn. pl. ÚS 45 / 2000 zo 14.2.2001 (N 30 / 21 SbNU 261; 96 / 2001 Zb.). Uvádza sa v ňom, že jednotlivci sú chránení pred excesami výkonnej moci prekážkami vo veciach vyhradených na reguláciu len zákonov (tzv. výhrada zákona). Sťažovatelia dospeli k záveru, že aj v prípade povinného očkovania je potrebné zachovať zákon. Dôvodom je zabrániť nadmerným výkonom, čo je podľa sťažovateľov zjavne spôsobené netransparentným a neprimeraným rozsahom povinného očkovania v rozpore so záujmom maloletých. Ak ministerstvo zdravotníctva doteraz upravilo povinný vakcinačný ústav len vyhláškou ako subštatutárny právny predpis, obrana proti takémuto odchodu je úplne odôvodnená právnym poriadkom. Sťažovatelia sa domnievajú, že vymedzenie rozsahu povinnosti byť očkovaný nemožno ponechať na úpravu nepovinných pravidiel. Rozsah obmedzenia základných práv vyplývajúcich z článku 4 Podľa názoru sťažovateľov sa dokumenty v oblasti práva musia prispôsobiť aspoň v rámci ustanovení, proti ktorým je choroba a kedy je osoba povinná podstúpiť očkovanie.
7. Sťažovatelia zdôraznili, že právne predpisy o povinnom očkovaní proti infekčným chorobám sú v rozpore s článkami 5, 6 a 26 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti ľudskej bytosti v súvislosti s uplatňovaním biológie a medicíny, uverejneného pod č. 96 / 2001 Z. z. s. (ďalej len "dohovor o biomedicíne"), pretože porušujú obmedzenia výkonu práv na zasadnutí na požadovaný súhlas povinnej osoby s vykonávaním postupu zdravotnej starostlivosti. V prípade povinnej vakcinácie nie je splnená podmienka, že opatrenia sú potrebné v demokratickej spoločnosti. V prípade očkovania proti tetanu nie je ani predpoklad, že ide o obmedzenie na ochranu verejného zdravia.
8. Na posúdenie potreby opatrení v demokratickej spoločnosti by sa mal vykonať test proporcionality alebo test nevyhnutnosti. Nevyhnutnosť znamená, že nie je možné použiť miernejší prostriedok na ochranu určitého spoločenského záujmu. Požiadavka nevyhnutnosti je objektívna. Napríklad vo všetkých krajinách je potrebné v záujme ochrany verejného zdravia izolovať pacienta so závažnou infekčnou chorobou, ktorá sa môže preniesť na iných. Je to práve skutočnosť, že vo všetkých demokratických krajinách sa prijíma opatrenie, ktoré je znakom nevyhnutnosti. Ak sa však povinné očkovanie detí nevyžaduje v krajinách s rovnakou alebo porovnateľnou epidemiologickou situáciou, ako je Nemecko alebo Rakúsko, je ťažké brániť túto "nevyhnutnosť" v Českej republike. Atribút potrebného opatrenia je tiež jeho vykonateľný charakter. Obmedzenia výkonu práv jednotlivcov v prospech verejného záujmu si nevyhnutne vyžadujú, aby sa zásah mohol uskutočniť aj proti vôli dotknutých osôb. V rámci právnej regulácie povinnej vakcinácie v Českej republike však chýba táto vykonateľnosť, ktorá spochybňuje nevyhnutnosť tohto inštitútu. Povinnosť podstúpiť očkovanie nie je prijateľná z dôvodu chýbajúceho objektívneho základu vo forme nezávislej a komplexnej analýzy, ktorá by zmapovala medicínsku potrebu a nepriaznivé dôsledky vakcinačného opatrenia.
9. Sťažovatelia okrem toho namietali proti porušeniu povinnej vakcinácie ústavnými zaručenými právami ustanovenými v článku 10 ods. 1 a 2 a článku 15 ods. 1 charty. Uviedli, že ich neplnoletá dcéra sa rozhodla nepodstúpiť očkovanie z dôvodov viery v zdravie dieťaťa v jeho najlepšom záujme. Podľa názoru sťažovateľov záväzné vakcinačné právne predpisy uplatňované v správnych konaniach predstavujú protiústavný zásah do práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, ochranu súkromia a slobody myslenia a svedomia. Sťažovatelia podporili svoje právne tvrdenie zistením ústavného súdu, sp. zn. III. ÚS 449 / 06 z 3. februára 2011 (N 10 / 60 SbNU 97), z ktorých dospeli k záveru, že vo výnimočných prípadoch, keď očkovanie dieťaťa odporuje zmýšľaniu a svedomiu rodičov, rodičia nemôžu byť potrestaní za neočkovanie detí. Domnievali sa, že spĺňajú všetky kritériá na uznanie výnimky v ich prípade, alebo že vzhľadom na neexistenciu podstatných aspektov porušenia by neboli v správnom konaní sankcionované. Boli však potrestaní pokutou a ich správne konanie bolo zamietnuté bez toho, aby sa riadne zaoberali vplyvom právneho stanoviska ústavného súdu na vec, ktorá im bola predložená.
10. Na základe tohto zistenia, strana III, ÚS 449 / 06, sťažovatelia ďalej rozvinuli prácu, podľa ktorej verejné orgány nesmú presadzovať povinné očkovanie, ak existujú okolnosti, ktoré si vyžadujú zachovanie autonómie dotknutej osoby a výnimočné neuloženie sankcií za porušenie povinnosti podať očkovanie. Pri administratívnom preskúmaní sa zohľadnia všetky relevantné skutočnosti, najmä ústavná intenzita a naliehavosť dôvodov voči povinnosti predložiť očkovanie, ako aj akékoľvek nebezpečenstvo pre spoločnosť, ktoré môže osoba, ktorá porušuje vakcinačnú povinnosť, viesť k jeho prístupu. V správnych konaniach s nimi však nebol nájdený žiadny dôkaz sociálneho rizika posudzovaného aktu.
11. Sťažovatelia poukázali na to, že prístup rodičov k očkovaniu ich detí je vždy prejavom ich vnútorného presvedčenia a ústavných práv. Nemožno objektívne posúdiť, ktorý prístup k očkovaniu je racionálny v prospech dieťaťa alebo na ochranu verejného zdravia. Názory lekárov a iných lekárov na očkovanie a rozsah, v akom je potrebné, vrátane hodnotenia účinnosti, užitočnosti a naopak, sa líšia. Neexistujú žiadne relevantné štúdie na porovnanie dlhodobého zdravotného stavu vakcinovaných a neočkovaných jedincov. Takisto nie je možné jasne posúdiť, do akej miery očkovanie v minulosti prispelo k vylúčeniu alebo zníženiu infekčných chorôb a do akej miery došlo k hygiene a zlepšeniu životnej úrovne obyvateľstva. Postoj každého človeka k očkovaniu je založený na jeho osobnom vzťahu k problému, nie na objektívnych údajoch. Je preto nemysliteľné, aby správny orgán preskúmal "správnosť" alebo "racionalitu" odsúdenia rodičov za nedostatočnosť očkovania dieťaťa. Takéto preskúmanie by bolo prejavom neprijateľnej nezávislosti štátu v súkromnej sfére fyzických osôb.
12. Samozrejme, presvedčenie rodičov nie vždy prevažuje nad inými záujmami. Napríklad je prípustné liečiť dieťa proti vôli rodičov, aby si zachránilo život alebo udržalo svoje zdravie, alebo aby uvalilo karanténu na osobu so závažnou infekčnou chorobou. V prípade pravidelného (nie výnimočného) očkovania zdravej osoby však iný záujem o slobodu myslenia a svedomia rodičov a fyzickú integritu maloletého dieťaťa nemôže svojou povahou nikdy prevážiť akýkoľvek iný záujem.
13. Opakovaná námietka sťažovateľa bola v rozpore s pravidlami povinného očkovania základnými právami na integritu, súkromie a zdravie osoby v zmysle článku 7 ods. 1 a článku 31 charty. Okrem toho sa v článku 24 Dohovoru o biomedicíne stanovuje nárok na náhradu škody spôsobenej lekárskym postupom: "Osoba, ktorá utrpela neprimeranú škodu na základe konania, má nárok na spravodlivú náhradu škody za podmienok a postupov stanovených zákonom. "Tento postulát však nie je v súlade so situáciou, v ktorej štát vyžaduje očkovanie, ale zároveň ten istý štát neprevzal žiadnu zodpovednosť za jeho možné vedľajšie účinky a za škody spôsobené očkovaním. Akékoľvek negatívne dôsledky očkovania vrátane nákladov na liečbu zdravotných škôd zostávajú na dotknutých osobách. Podľa sťažovateľov je opísaná právna situácia v rozpore s požiadavkou Európskeho súdu pre ľudské práva (EDĽP) na spravodlivú rovnováhu medzi verejným záujmom a právami jednotlivca.
14. Sťažovatelia preto namietali proti spornej právnej úprave viacerými spôsobmi. Po prvé, bol obvinený z neexistencie zmeny rozsahu a spôsobu povinného očkovania priamo v zákone, hoci toto nariadenie priamo ovplyvňuje základné práva a slobody očkovaných osôb a ich rodičov. Podľa ich názoru sa očkovanie proti prenosným chorobám tiež nemusí stať povinným, najmä vzhľadom na epidemiologickú situáciu v Českej republike a porovnateľnú situáciu v iných európskych krajinách. Sťažovatelia zároveň tvrdili, že správne orgány a správne súdy nezohľadnili pri ukladaní pokuty osobitné okolnosti svojho prípadu, najmä dôvody, pre ktoré neposkytli súčinnosť potrebnú na očkovanie maloletých. Napokon sa domnievali, že fyzické osoby by mali byť v záujme ochrany pred nepriaznivými dôsledkami očkovania spravodlivo odškodnené, ak v dôsledku očkovania utrpia materiálne poškodenie svojho zdravia.
Pripomienky strán
15. Komora poslancov parlamentu Českej republiky sa vo svojich pripomienkach 24. októbra 2014 dostala k ústavnému súdu a obmedzila sa na opis pokroku legislatívneho procesu, ktorý viedol k prijatiu právnych predpisov, ktorých ustanovenia sú predmetom návrhu. Uviedla, že obe parlamentné komory Českej republiky dali svoj súhlas s návrhom zákona prostredníctvom ústavného postupu, že zákony boli podpísané príslušnými ústavnými orgánmi a riadne vyhlásené. Na záver je úlohou ústavného súdu preskúmať otázku neústavnosti sporných právnych ustanovení a rozhodnúť o návrhu na ich zrušenie.
16. Vyjadrenie senátu parlamentu Českej republiky bolo predložené Ústavnému súdu 23. októbra 2014. Po zhrnutí hlavného obsahu ústavnej sťažnosti senát postupne vyjadril svoje názory na sporné ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia a zákona o porušovaní právnych predpisov. V oboch prípadoch to urobil s dôrazom na proces prijímania návrhu zákona; pokiaľ ide o ustanovenia oddielu 46 zákona o verejnom zdraví, citoval tiež časť dôvodovej správy k pôvodnému textu vládneho zákona a k vybranému obsahu diskusie na plenárnom zasadnutí senátu. Nakoniec uviedol, že zaslal svoje pripomienky s vedomím, že je úplne na Ústavnom súde, aby preskúmal a rozhodol o návrhu na zrušenie sporných právnych ustanovení.
17. Vláda Českej republiky informovala 27. 10. 2014 o tom, že neuplatňuje svoje právo na vstup do konania podľa § 69 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Zb. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o Ústavnom súde"), pretože sa domnieva, že jeho účasť na tomto konkrétnom konaní nie je potrebná. Uviedol, že ústavný súd sa s výhradou proti protiústavnosti trestu za nepredloženie povinnej vakcinácie, ako aj proti otázke ústavnej zhody stanovenej zákonom podrobne zaoberal pravidelnou vakcináciou vo svojom zistení z 3. februára 2011, sp. zn. III. ÚS 449 / 06 (pozri vyššie). Na závery uvedeného rozhodnutia sa opakovane zaoberal ústavný súd [pozri napríklad uznesenie sp. zn. II. ÚS 409 / 14 z 15.4.2014, uznesenie sp. zn. III. ÚS 271 / 12 z 24.1.2013 (dostupné na http:// // nalus.ujud.cz) ] a vláda s nimi plne súhlasí.
18. V oznámení vlády sa potom odkazuje na svoje pripomienky k otázke legitímnosti a racionálnosti zákonnej povinnosti predložiť pravidelné očkovanie alebo legitímnosť cieľa sledovaného právnymi predpismi o povinnej vakcinácii proti infekčným chorobám (ochrana verejného zdravia). Toto vyhlásenie už vláda poslala k žalobe, ktorá je predmetom konania pred Ústavným súdom podľa sp. zl. pl. ÚS 16 / 14 týkajúceho sa preskúmania ústavnosti § 50 zákona o ochrane verejného zdravia a ustanovenia § 34 ods. 5 zákona č. 561 / 2004 Z. z., o predškolskom, základnom, stredoškolskom, vyššom odbornom a inom vzdelávaní (Vzdelávací zákon).
19. Ombudsman poslal na Ústavný súd návrh, v ktorom uviedol, že nevykonáva právo na vstup do konania. Pripojila však text, v ktorom bola označená ako amicus curiae a v ktorom vyjadrila presvedčenie o potrebe revízie systému povinnej vakcinácie proti infekčným chorobám v Českej republike, ale tento systém ako taký nespochybnila. Zhrnula skúsenosti úradu ombudsmana, podľa ktorých sťažovatelia najčastejšie kritizujú rozsah povinného očkovania, nepriaznivé účinky očkovania, nedostatok informácií od rodičov a niektoré praktické problémy (napríklad preplatenie určitých očkovacích látok zo systému verejného zdravotného poistenia). Niektorí neurológovia a alergológovia boli tiež upozornení na riziká súčasného vakcinačného systému. Samotná opakovane upozorňuje na potrebu individuálneho prístupu pri uplatňovaní zákona o ochrane verejného zdravia v súhrnných správach; súčasné právne predpisy poskytujú len minimálny priestor pre výnimky a stanovujú značné sankcie. Už v roku 2004 ombudsman požiadal ministerstvo zdravotníctva, aby začalo riešiť možné výnimky z povinného očkovania a zvážilo možnosť zmeny a doplnenia právnych predpisov. Ombudsman si teraz uvedomoval riziko odmietnutia vecnej diskusie a odporu voči gestorským právnym predpisom o akýchkoľvek zmenách, pričom poznamenal, že prípadné zrušenie ustanovení § 46 zákona o verejnom zdraví by nevyhnutne nepredstavovalo výzvu pre samotný systém povinnej vakcinácie v Českej republike. Naopak, mohol by otvoriť veľmi potrebný priestor na revíziu, založený na vážnej odbornej diskusii, potrebe existujúceho rozsahu povinnej vakcinácie detí v porovnaní s rizikom neočakávania pre jednotlivcov aj spoločnosť (s prihliadnutím na možné nežiaduce účinky očkovania). Veľmi potrebná dôvera vo zvolený vakcinačný systém môže tiež podporiť citlivejší individuálny prístup, "uvoľňovanie" vakcinačného kalendára alebo platbu jemnejších vakcín zo systému verejného zdravotného poistenia.
Podmienky aktívnej legitimity žiadateľa
20. Sťažovatelia navrhli zrušenie uvedených právnych ustanovení spolu s ústavnou sťažnosťou podanú podľa § 72 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde. Ich aktívna legitimita na predloženie akčného návrhu na osobitnú štandardnú kontrolu je založená na článku 64 ods. 1 písm. e) v spojení s článkom 74 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd musel najprv preskúmať, či boli splnené podmienky na podanie takejto žiadosti zo strany sťažovateľov.
21. Podmienkou žaloby podľa ustanovení § 74 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde v znení zákona č. 48 / 2002 Z. z. je "uplatňovanie" sporného práva. To znamená, že uplatnenie predmetného ustanovenia bolo spôsobené právnou skutočnosťou (rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah verejného orgánu), ktorá je predmetom ústavnej sťažnosti a prejavuje sa negatívne v individuálnej právnej sfére sťažovateľa, t. j. údajným porušením jeho ústavných záruk základných práv a slobôd. Musí existovať úzka súvislosť medzi ústavnou sťažnosťou napadnutou rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom zo strany verejného orgánu a právnou úpravou (ďalej len "jeho ustanovenie") navrhnutou na zrušenie v tom zmysle, že ak by nebolo napadnutého ustanovenia zákona, neexistoval by v dôsledku toho právny akt verejného orgánu.
22. Sťažovatelia predložili návrh na zrušenie ustanovení § 46 zákona o ochrane verejného zdravia a § 29 ods. 1 písm. f) zákona o porušení za ich porušenie s vypočítanými ustanoveniami dohovoru, ústavy a charty spolu s ústavnou sťažnosťou podľa bodu I. ÚS 1253 / 14. Skutočným základom ústavnej sťažnosti bol ich nesúhlas s prevzatím zodpovednosti za to, aby dieťa podstúpilo plánovanú pravidelnú vakcináciu. Proti rozhodnutiu o administratívnej sankcii (pokute), ktorá im bola uložená za nedostatočnú spoluprácu (nerešpektovali vakcinačný kalendár, preto žiadne očkovanie) s poskytovateľom zdravotníckych služieb. Dňa 7. júla 2009 im bola uložená pokuta vo výške 6 000 Kč a po ich odvolaní ministerstvo zdravotníctva znížilo pokutu na 4 000 Kč rozhodnutím z 13. augusta 2009. Sťažovatelia podali administratívnu žalobu, ktorá bola po prvýkrát podaná rozsudkom Mestského súdu v Prahe z 27. augusta 2010 č. 4 Ca 26 / 2009-56 a rozhodnutie ministerstva bolo zrušené, ale ministerstvo podalo sťažnosť proti rozsudku kasačného súdu a Najvyššieho správneho súdu rozsudkom z 29. mája 2012 č. 4 Keďže 8 / 2011-98 zrušilo rozsudok Mestského súdu v Prahe a vec bola vrátená späť na ďalšie preskúmanie a rozhodnutie. Nasledoval nový rozsudok Mestského súdu v Prahe z 31. októbra 2012, č. 4 A 43/2012-118, po ktorom bola sťažnosť zamietnutá. Po podaní sťažnosti sťažovateľovi Najvyšší správny súd sťažnosť zamietol rozsudkom zo 17. januára 2014 č. 4 As 2 / 2013-75; právna právomoc rozsudku nastala 4. februára 2014.
23. Opísané skutočnosti, ktoré zasahovali do právnej sféry sťažovateľov v bezprostrednom kontexte požadovaného povinného očkovania ich dcéry (tretí sťažovateľ), boli založené na uplatňovaní ustanovení oddielu 46 zákona o ochrane verejného zdravia v spojení s dekrétom č. 537 / 2006 Z. z. o očkovaní proti infekčným chorobám v znení zmien a doplnení, ktoré vydalo ministerstvo zdravotníctva dňa 29.11.2006 (ďalej len "vykonávacie nariadenie") a jeho upravené postupy pri vykonávaní povinného očkovania. Sťažovatelia namietali proti článku 46 zákona o verejnom zdraví bez uvedenia všetkých skutočností týkajúcich sa povinnosti očkovania v zákone (pozri bod 14) a okrem toho dospeli k záveru, že bez právnej úpravy povinnosti podať očkovanie proti infekčným chorobám by sa proti nim neuskutočnilo žiadne správne konanie, nebola by im uložená žiadna pokuta a do ich voľnej sféry rozhodovania o veciach dieťaťa by nedošlo k žiadnemu zasahovaniu (nedovolili by, aby bola ich dcéra očkovaná na základe "svedomia a myslenia, etického a filozofického presvedčenia a ich presvedčenia o najlepšom záujme maloletej osoby chrániť svoje zdravie").
24. Správanie prvých dvoch sťažovateľov, motivované úmyslom nezaočkovať ich dcéru (tretí sťažovateľ), bolo posúdené ako konanie spĺňajúce podstatný charakter porušenia podľa ustanovení § 29 ods. 1 písm. f) zákona o porušení právnych predpisov, podľa ktorého trestný čin v sektore zdravotníctva spáchajú tí, ktorí porušujú zákaz alebo neplnia povinnosť stanovenú alebo uloženú na zabránenie vzniku a šíreniu infekčných chorôb.
25. Vo vzťahu k dvom právnym ustanoveniam podmienka podania žaloby podľa ustanovení § 74 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde v znení zákona č. 48 / 2002 Z. z. Preto bolo potrebné poskytnúť sťažovateľom aktívnu legitimitu na predloženie návrhu a ich návrhu na zrušenie dvoch právnych ustanovení ústavného preskúmania.
Ústavný súlad legislatívneho procesu
26. Podľa ustanovení § 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., Ústavný súd zisťuje, či bol zákon prijatý a vydaný v medziach ústavy ustanovenej právomocou a ústavným postupom.
27. Hoci odvolatelia nenamietali proti zavineniu legislatívneho procesu alebo k prekročeniu ústavnej právomoci zákonodarcu, ústavný súd napriek tomu overil pokrok v procese prijímania predmetných ustanovení na základe pripomienok predložených Komorou zástupcov parlamentu Českej republiky a Senátom parlamentu Českej republiky, ako aj verejne dostupného informačného zdroja na adrese http: // www.psp.cz.
28. Platné a účinné znenie § 46 zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý je navrhnutý na zrušenie, vrátane pôvodného znenia, je tiež výsledkom zmien a doplnení zákona č. 258 / 2000 Z. z., zákona o ochrane verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých súvisiacich zákonov, implementovaných zákonom č. 274 / 2003 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú určité zákony o ochrane verejného zdravia, zákona č. 392 / 2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 258 / 2000 Z. z., o ochrane verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých súvisiacich zákonov, v znení neskorších predpisov a niektorých ďalších zákonov, zákona č. 41 / 2009 Z. z., o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s prijatím trestného zákonníka a zákona č. 375 / 2011 Z. z. z.
29. Vláda predložila 10. februára 2000 Parlamentu návrh pôvodného zákona o ochrane verejného zdravia ako House Press No. 538 / 0. Prvé čítanie sa uskutočnilo 23. februára 2000, návrh bol nariadený Výboru pre sociálnu politiku a zdravie. Tento výbor prerokoval návrh zákona 3. mája 2000 a odporučil, aby ho parlamentná komora schválila v znení zmenenom a doplnenom výborom navrhovaných zmien a doplnení. Druhé čítanie, vrátane podrobnej rozpravy, sa uskutočnilo 18. mája 2000 a tretie čítanie 25. mája 2000. Parlament poslancov vyjadril súhlas s návrhom zákona, v znení pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov prijatých vo hlasovaní 258, v ktorom 165 poslancov tohto Parlamentu hlasovalo za návrh zákona, nikto proti. Návrh zákona bol predložený Senátu 7. júna 2000. Senát ho vrátil do poslaneckej komory so zmenami a doplneniami. Návrh zákona, ktorý senát vrátil, prerokovala komora zástupcov 14. júla 2000 a Senát ho prijal. V hlasovaní 699 hlasovalo 155 poslancov za 128, 13 poslancov hlasovalo proti. Po prijatí zákona a po podpísaní zákona príslušnými ústavnými orgánmi bol zákon vyhlásený v zbierke zákonov pod č. 258 / 2000 Zb.
30. Návrh zákona neskôr označený č. 274 / 2003 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony o časti ochrany verejného zdravia, bol predložený Komore zástupcov vlády ako House Press č. 215 / 0. Prvé čítanie sa uskutočnilo 9. apríla 2003 a tlač bola nariadená Výboru pre sociálnu politiku a zdravie, ktorý o ňom diskutoval 5. júna 2003. Návrh zákona z vlastnej iniciatívy prerokoval Výbor pre európsku integráciu 13. júna 2003. Oba výbory prijali pozmeňujúce a doplňujúce návrhy k tlači, ale bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 46. Druhé čítanie návrhu zákona sa uskutočnilo 3. júla 2003 a tretie čítanie sa uskutočnilo 8. júla 2003. V hlasovaní č. 390 zo 177 prítomných poslancov hlasovalo 127 poslancov za návrh zákona, pričom jeden poslanec bol proti. Zákon bol prijatý senátu 14. júla 2003, schválený senátom 7. augusta 2003, podpísaný prezidentom 20. augusta 2003 a uverejnený v Zbierke zákonov 27. augusta 2003 pod č. 274 / 2003 Zb.
31. Návrh zákona neskôr označil č. 392 / 2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 258 / 2000 Z. z., o ochrane verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých súvisiacich zákonov v znení zmien a doplnení a niektorých ďalších zákonov, vláda 16. novembra 2004 predložila Komore zástupcov ako tlačové číslo 824/0. Prvé čítanie sa uskutočnilo 14. decembra 2004 a tlač bola nariadená Výboru pre sociálnu politiku a zdravie, ktorý o ňom diskutoval 9. marca 2005. Ani vo Výbore pre sociálnu politiku a zdravie, ani v druhom čítaní v podrobnej diskusii o ustanoveniach oddielu 46 zákona č. 258 / 2000 Zb. nebol predložený pozmeňujúci a doplňujúci návrh. Tretie čítanie návrhu zákona sa uskutočnilo 11. mája 2005 v hlasovaní č. 98 zo 195 poslancov prítomných v prospech 112 poslancov, 56 poslancov bolo proti. Návrh zákona predložila parlamentná komora 23. mája 2005 senátu, ktorý ho 17. júna 2005 zamietol. Poslanecká komora hlasovala o návrhu zákona, ktorý 19. augusta 2005 zamietla poslanecká komora; v hlasovaní č. 84 zo 184 prítomných poslancov bolo 111 proti zákonu a 63 bolo proti. Prezident republiky nepodpísal návrh zákona a 12. septembra 2005 sa vrátil do poslaneckej komory. Komora zástupcov o zákone, ktorú vrátil predseda, hlasovala 23. septembra 2005 a v hlasovaní č. 87 zo 166 prítomných poslancov hlasovala o zákone, proti ktorému hlasovalo 51 poslancov. Zákon bol uverejnený v zbierke zákonov 27. septembra 2005 pod č. 392/2005 Zb.
32. Návrh zákona neskôr označovaný ako č. 41 / 2009 Z. z., o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s prijatím trestného zákonníka, bol prerokovaný ako vládny návrh v rokovacej sále poslancov ako tlač č. 411 / 0. Návrh novely zákona č. 258 / 2000 Zb. vlády neobsahoval. Prvé čítanie návrhu zákona sa uskutočnilo 14. marca 2008 a tlač bola nariadené ústavnému právnemu výboru, zatiaľ čo lehota na vypočutie návrhu bola predĺžená o 20 dní. Ústavný právny výbor prerokoval návrh zákona 19. júna 2008. V druhom čítaní podrobnej rozpravy z 31. októbra 2008 navrhol pán Radim Chryčka doplniť vládny návrh o dodatočné normy, aby sa zohľadnilo zníženie vekovej hranice trestnej zodpovednosti vrátane ustanovenia § 46 zákona č. 258 / 2000 Zb. V treťom čítaní, ktoré sa konalo 11. novembra 2008, sa hlasovalo za návrh pána Catcheta v hlasovaní 46 zo 139 prítomných poslancov, pričom 107 členov hlasovalo proti. Návrh zákona ako celok bol zamietnutý hlasovaním 51 zo 140 prítomných poslancov. Senát schválil návrh zákona 8. januára 2009, predseda ho podpísal 27. januára 2009 a bol vyhlásený v zbierke zákonov 9. februára 2009 pod č. 41 / 2009 Z.z.
33. Návrh zákona neskôr označovaný ako č. 375 / 2011 Z.z., ktorým sa menia a dopĺňajú určité zákony v súvislosti s prijatím zákona o zdravotníckych službách, zákona o špecifických zdravotníckych službách a zákona o zdravotníckej záchrannej službe, vláda predložila Komore zástupcov 30. júna 2011 ako House Press No. 408 / 0. V prvom čítaní 12. júla 2011 bol návrh predložený s cieľom prediskutovať Výbor pre zdravie, pričom lehota na prerokovanie návrhu sa znížila o 20 dní vo výboroch. Výbor pre zdravie prerokoval návrh zákona 25. augusta 2011 a tiež návrh prerokoval 16. augusta 2011 z vlastnej iniciatívy. Druhé čítanie návrhu zákona sa uskutočnilo 30. augusta 2011. Zhrnutie predložených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov bolo vypracované ako House Press č. 408 / 3; žiadna zmena a doplnenie sa netýkala sporného ustanovenia. V treťom čítaní sa o návrhu zákona diskutovalo v rokovacej sále zástupcov 7. septembra 2011, ktorá bola schválená v hlasovaní 101; zo 158 prítomných poslancov hlasovalo 92 poslancov za návrh zákona a 59 poslancov bolo proti. Senát prerokoval návrh zákona 12. októbra 2011 a zamietol ho. Návrh zákona, ktorý Senát zamietol, prerokovala parlamentná komora od 3. do 6. novembra 2011. Komora zástupcov zostala v pôvodnom znení zákona, pričom 109 poslancov hlasovalo proti a 343 z 179 prítomných poslancov hlasovalo. Prezident republiky podpísal zákon 22. novembra 2011 v zbierke zákonov, zákon bol uverejnený 8. decembra 2011 pod č. 375 / 2011 Zb.
34. Z vyššie uvedeného zhrnutia legislatívneho procesu vyplýva, že ustanovenie § 46 zákona č. 258 / 2000 Zb. bolo prijaté ústavným spôsobom.
35. Sporné ustanovenie § 29 ods. 1 písm. f) zákona o porušeniach je výsledkom zmeny a doplnenia zákona o porušeniach vykonaného v § 113 ods. 6 zákona č. 258 / 2000 Z. z., o ochrane verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých súvisiacich právnych predpisov [predtým označovaných ako g) ]. Legislatívny proces bol v tomto prípade bezchybný (pozri bod 29 tohto zistenia).
Opustenie ústnej časti konania
36. Pri diskusii o návrhu Ústavný súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie je potrebné nariadiť ústne konanie, keďže by neposkytlo ďalšie vysvetlenie prípadu. V súlade s článkom 44 zákona o Ústavnom súde Ústavný súd preto rozhodol bez ústneho konania.
Kontext preskúmania
37. Kontrola ústavnosti zákona je založená na materiálnych aj formálnych kritériách stanovených v jej texte. Požiadavka príslušnej formy spočíva v tom, že zákon by mal podporovať zásadu právnej istoty svojou jasnosťou a istotou a že z jeho zrozumiteľného a nesporného znenia predvídateľné dôsledky prípadnej arbitrarity na zákonodarcu (pozri zistenia ústavného súdu z 24.5.1994 sp. zn. pl. ÚS 16 / 93 (N 25 / 1 SbNU 189; 131 / 1994 Sb.) z 23.5.2000 sp. zn. Pl. ÚS 24 / 99 (N 73 / 18 SbNU 135; 167 / 2000 Sb.) zo 4.7.2000 s. Pl. ÚS 7 / 2000 (N 106 / 19 SbNU 45; 261 / 2000 Sb.) z 12.2.2002 sp. Podstatné kritérium sa sústreďuje na hodnotový aspekt právnych predpisov. V tomto prípade maximálne sumy vyjadrené v článku 2 ods. 3 ústavy, v článku 2 ods. 2 charty a v článku 4 ods. 1 a 2 charty, podľa ktorých je prípustné uplatňovať štátnu právomoc len v rámci zákonných obmedzení, môžu byť povinnosti uložené len na základe zákona a v rámci jeho obmedzení pri rešpektovaní základných práv a slobôd a právnych obmedzení základných práv a slobôd, musia rešpektovať podmienky stanovené chartou.
38. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia vo svojich námietkach ďalej nerozvinuli tvrdenie, že pri absencii synergií potrebných na očkovanie svojej dcéry konali podľa svojho svedomia a presvedčenia (pozri citáciu v bode 23 v pokute). Ak sa jednoducho odvolávali na článok 15 Charty slobody myslenia, Vedomia a náboženského náboženstva, ako aj na článok 9 Dohovoru o podobnom obsahu, predmet ich námietok Ústavný súd nemal dôvod skúmať, najmä keď zistil podstatu návrhu o dodržiavaní zákona a zákonnosti právnych predpisov o povinnom očkovaní.
39. Chartu o ochrane majetku jasne motivovala skutočnosť, že boli pokutované konečným rozhodnutím o správnom priestupku (znížení ich majetku), ktorý sa následne zachoval v rámci preskúmania správnymi súdmi. Odpoveď na túto námietku však závisela od rozhodnutia ústavného súdu o ústavnosti ustanovenia § 29 ods. 1 písm. f) zákona o porušeniach, čo je odôvodnené jeho závermi na základe výrokovej časti zistenia.
40. Spoločným menovateľom námietok sťažovateľov založených na ústavných zárukách individuálnej autonómie a zákaze sankcií za uplatňovanie základných práv a slobôd (článok 2 ods. 3, článok 3 ods. 3 charty) je ich úzka súvislosť s námietkami voči existencii samotných právnych predpisov o povinnom očkovaní a s neexistenciou systému zdravotnej náhrady v súvislosti s povinným očkovaním (pozri bod 14). Úvahy o potenciálnom zasahovaní do článkov uvedených v charte sa stali predmetom výkladu výhrad zákona Ústavným súdom a potreby právnych predpisov o povinnom očkovaní bez akéhokoľvek dôvodu na ich rozdelenie od textu. Otázka kompenzácie škôd na zdraví je predmetom zistení tohto zistenia.
41. Povinnosť v zmysle katalógu základných práv a slobôd znamená povinnosť jednotlivca voči spoločnosti, ktorej splnenie sa môže vyžadovať vo verejnom záujme, t. j. v záujme obzvlášť chránených hodnôt demokratického právneho štátu. Určenie povinnosti je záväzné zákonom, keďže norma nižšej právnej sily, ktorá špecifikuje predmetnú povinnosť, musí okamžite vykonať pôvodný regulačný akt a rešpektovať obmedzenia, ktoré sú v ňom uvedené.
42. Zákon preto ukladá základné povinnosti, ktoré môžu byť podrobne rozpracované v zákonných ustanoveniach (články 78, 79 ods. 3, 104 ods. 3 ústavy). Podzákonné nariadenie sa musí presunúť secundum et intra legem. Zákonodarca nie je oprávnený delegovať na výkonný orgán nariadenie tých povinností, ktoré sú obsahom príslušného právneho predpisu, definovať ho a určiť jeho účel a účel [pozri zistenie ústavného súdu zo 14.2.2001 sp. zn.
43. Ústavný súd vo svojom rozsudku z 3. februára 2011 vo veci sp. zn. Okrem toho uviedol, že Dohovor o biomedicíne, ktorý je podľa judikatúry ústavného súdu súčasťou ústavného poriadku Českej republiky [pozri. zistenie 25.6.2002 sp. zn. pl. ÚS 36 / 01 (N 80 / 26 SbNU 317; 403 / 2002 Z. z.)], v zásade nestanovuje možnosť ústavného súdu preskúmať ústavnosť alebo neústavnosť samotného právneho záväzku predložiť určitý typ očkovania. Napriek tomu, že sa v dohovore o biomedicíne stanovuje základné právo nepodriadiť sa žiadnej operácii zdravotnej starostlivosti bez jej súhlasu (článok 5 alebo osobám, ktoré nie sú schopné súhlasiť s článkom 6), v článku 26 sa uznávajú aj obmedzenia tohto práva, ak sú takéto obmedzenia stanovené zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany trestnej činnosti, ochrany verejného zdravia alebo ochrany práv a slobôd iných osôb. Podľa ústavného súdu rozhodnutie zákonodarcu, že určitý typ očkovania bude povinný, je preto rozhodnutím, ktoré výslovne ustanovuje článok 26 Dohovoru o biomedicíne. Podľa ústavného súdu "[J] odkazuje na rozhodnutie, ktoré je predovšetkým politickou a odbornou otázkou, a preto existuje veľmi obmedzená možnosť nezávislosti ústavného súdu. Takéto rozhodnutie zákonodarcu má relatívne veľkú mieru politickej voľnej úvahy vo vzťahu k citovanému dohovoru (Poznámka: Pochopte biomedicínsky dohovor), podľa ktorého nemožno preskúmať rozhodnutie zákonodarcu (alebo vykonávacieho nariadenia) o povinnosti predložiť konkrétny typ očkovania. Ústavný súd je súdnym orgánom na ochranu ústavnosti a jeho rozhodnutie v zásade nemôže nahradiť záver zákonodarcu alebo výkonného orgánu, že určité infekčné choroby si vyžadujú povinné očkovanie."
44. EDĽP vo svojej (aj keď skôr sporadickej) judikatúre interpretuje vzťah povinnej vakcinácie proti infekčným chorobám k ľudským právam v zámeroch Dohovoru o biomedicíne. Rešpektuje najmä štruktúru tohto dohovoru, v ktorej článok 26 dohovoru stanovuje probáciu obmedzení potrebných v demokratickej spoločnosti, ktoré sú podobné obmedzeniam vypočítaným v druhom "obmedzujúcom" odseku článku 8 až 11 (európskom) dohovoru. V súlade s výkladom Ústavného súdu v súvislosti s článkom 26 Dohovoru o biomedicíne teda právne predpisy o povinnom očkovaní zostávajú doménou vnútroštátnych úprav.
45. Tieto závery potvrdzuje rozsudok EDĽP vo veci Solomachin proti Ukrajine z 15. marca 2012 č. 24429 / 03 o aspektoch práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 dohovoru. Predmetom sťažnosti bolo rozhodnutie ukrajinského súdnictva o ujme, ktorú sťažovateľovi spôsobila povinná vakcinácia. EDĽP poznamenal, že fyzická integrita osoby podlieha ochrane súkromného života podľa citovaného článku dohovoru. Zdravotný výkon, dokonca aj nízky stupeň závažnosti, je zásahom do práva na súkromie, čo obmedzuje jednotlivcov. Povinné očkovanie je, rovnako ako proti osobe nútenej lekárskym výkonom, súčasťou zásahu do jej fyzickej integrity. Zásah sa však uskutočnil na základe zákona a s oprávneným zámerom chrániť zdravie. Bolo odôvodnené v záujme verejného zdravia, aby sa zabránilo šíreniu infekčných chorôb v regióne.
46. V článku 12 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (č. 120 / 1976 Z. z.) sa strany zaväzujú prijať opatrenia okrem iného na zabezpečenie zdravého rozvoja dieťaťa a na prevenciu, liečbu a boj proti epidémiám [2a), c) ]. Európska sociálna charta (č . S cieľom zabezpečiť účinné uplatňovanie práva na ochranu zdravia sa zmluvné strany zaväzujú, či už priamo, alebo v spolupráci s verejnými a súkromnými organizáciami, prijať opatrenia zamerané na: 1. odstránenie príčin chorôb v čo najväčšej možnej miere; 2. poskytovanie poradenských a vzdelávacích služieb na podporu zdravia a zvýšenie individuálnej zodpovednosti v otázkach zdravia; 3. čo najväčšiu možnú prevenciu epidémie, endemických a iných chorôb. "
47. Podľa článku 35 Charty základných práv Európskej únie s názvom Ochrana zdravia má každý právo na prístup k preventívnej zdravotnej starostlivosti a poskytovanie zdravotnej starostlivosti za podmienok stanovených vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou. Pri definovaní a vykonávaní všetkých politík a činností Únie sa má zabezpečiť vysoká úroveň ochrany ľudského zdravia. Zásady, ktoré sú tu uvedené, sú založené na článku 168 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Verejné zdravie), zmenenej a doplnenej Lisabonskou zmluvou. Súdny dvor Európskej únie, ktorý položil Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uznesenia zo 17. júla 2014 o možnostiach, obmedzeniach a vplyvoch vnútroštátnych opatrení na povinnú vakcináciu vo vzťahu k pravidlám Únie, zamietol prejudiciálnu otázku týkajúcu sa neprípustnosti tohto materiálu vo výlučnej právomoci vnútroštátnych právnych predpisov a súdnych systémov.
Sporné ustanovenia a zhrnutie obsahu vykonávacieho nariadenia
48. Odsek 46 zákona o ochrane verejného zdravia znie takto:
(1) Fyzická osoba, ktorá má trvalé bydlisko v Českej republike, cudzinec, ktorému bol udelený trvalý pobyt, cudzinec, ktorý má nárok na trvalý pobyt v Českej republike, a cudzinec, ktorému bolo udelené povolenie na dočasný pobyt v Českej republike na viac ako 90 dní alebo ktorý má nárok na pobyt v Českej republike na viac ako 90 dní, musia vo vykonávacích právnych predpisoch upravených prípadov a dátumov predložiť určitý typ pravidelného očkovania. Vykonávacie právne predpisy stanovené fyzickými osobami a fyzickými osobami, ktoré majú byť priradené k vyššiemu riziku infekčných chorôb, podliehajú osobitnej vakcinácii v určitom rozsahu.
(2) Pred pravidelným a špecifickým očkovaním je fyzická osoba povinná podrobiť sa testu odolnosti (odolnosti) v prípadoch, na ktoré sa vzťahujú vykonávacie právne predpisy. Pravidelné a špecifické očkovanie sa nevykonáva, ak sa zistí imunita voči infekcii alebo zdravotnému stavu, ktorý bráni podaniu očkovacej látky (trvalá kontraindikácia). Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti vydá osvedčenie fyzickej osobe a uvedie dôvod vzdania sa zdravotnej starostlivosti.
(3) Ak príslušný orgán verejného zdravia zistí, že maloletá fyzická osoba nepodstúpila očkovanie alebo vyšetrenie uvedené v odseku 2 a je maloletou fyzickou osobou, ktorá nemá zvoleného lekára, na základe rozhodnutia požiada ju, aby sa na takéto očkovanie alebo vyšetrenie podrobila určenému poskytovateľovi zdravotníckych služieb.
(4) Osoba, ktorá neukončila 15. rok svojho veku, zodpovedá za plnenie povinností svojho právneho zástupcu podľa odsekov 1 až 3.
(5) Orgán verejného zdravia, ktorý vydal rozhodnutie uvedené v odseku 3, požiada určeného poskytovateľa zdravotníckych služieb, aby vykonal očkovanie alebo vyšetrenie. Určený poskytovateľ zdravotníckych služieb spĺňa požiadavky.
(6) Vo vykonávacích právnych predpisoch sa stanovuje rozklad očkovania a podmienky vykonávania očkovania, prostriedky vyšetrovania imunity, pracoviská s vyšším rizikom infekcie a podmienky, za ktorých môže byť osoba priradená vyššiemu riziku infekcie v súvislosti s osobitným očkovaním.
49. Znenie § 29 ods. 1 zákona o porušení je v príslušnej časti nasledovné:
Presuny do zdravotníctva
(1) Prevod vykoná osoba, ktorá:
f) porušuje alebo nedodržiava povinnosti stanovené alebo uložené na prevenciu a šírenie infekčných chorôb,...
50. Vykonávacie nariadenie (pozri splnomocnenie v § 46 ods. 1, 2 a 6 zákona o ochrane verejného zdravia) na vakcináciu je vyhláška č. 537 / 2006 Z. z. o očkovaní proti infekčným chorobám v znení zmien a doplnení. V tomto dekréte v úvodnom ustanovení odseku 1 sa uvádza, že jeho predmetom úpravy je "a) rozdelenie očkovania, podmienky očkovania a pasívnej imunizácie, metódy vyšetrovania imunity, vyššie riziko infekčných chorôb a podmienky, za ktorých môže byť špecifické očkovanie fyzickej osoby zahrnuté v týchto strediskách, b) prípady, keď je fyzická osoba pred pravidelným a špecifickým očkovaním povinná podrobiť sa vyšetreniu stavu imunity a ak je povinná podrobiť sa špecifickému typu očkovania a c) rozsah registrácie očkovania vykonaného v detskej a menšej zdravotnej a lekárskej dokumentácii."
51. v článku 2 nariadenia, ako sa stanovuje v marginálnom oddiele "Rozpad očkovania," v písmenách a) až e) odseku 1 sa uvádza vakcinácia proti infekčným chorobám a) pravidelná, b) osobitná, c) výnimočná, čo znamená vakcinácia fyzických osôb s cieľom predchádzať infekciám v núdzových situáciách, d) vakcinácia pri nehodách, zraneniach, nehojacich ranách a proti určitým ošetreniam, proti tetanu a besnote a e) vakcinácia vykonaná na žiadosť fyzickej osoby, ktorá chce byť chránená pred infekciami, pri ktorých je očkovacia látka k dispozícii. V prípade pravidelného a špecifického očkovania sa uvádza zoznam chorôb, proti ktorým sa tieto dva typy očkovania vykonávajú. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia sa pravidelné očkovanie vykonáva buď ako a) základná alebo b) preočkovanie; v oboch očkovacích látkach sa podáva jedna alebo viac dávok očkovacej látky na dosiahnutie požadovaného účinku.
52. Ustanovenia článkov 3 až 7 vykonávacieho nariadenia obsahujú úpravu priebehu pravidelného očkovania proti chorobám, ktoré sú v ňom uvedené, vrátane obdobia, počas ktorého sa má očkovanie uskutočniť. Nasleduje úprava (§ 9 až 11, 13) špecifického očkovania, pre ktoré sa majú vykonať charakteristiky pracoviska a osôb, pre ktoré sa má očkovanie vykonať. V ustanoveniach oddielov 14 až 18 sa stanovujú spoločné podmienky očkovania (nástroje, očkovacie látky), podmienky pasívnej imunizácie (podanie inej látky očkovacej látke), definícia pracovísk s vyšším rizikom infekčných chorôb, podmienky na zaradenie jednotlivcov na takéto pracoviská a rozsah registrácie očkovania do vakcinačného alebo zdravotného osvedčenia detí a dospievajúcich. Následne sa uplatňujú prechodné a zrušené ustanovenia vyhlášky.
Rozsudky o povinnosti očkovania v súvislosti so základnými právami a slobodami
53. Najvyšší správny súd sa vo svojom uznesení rozšírenej komory z 3. apríla 2012 č. 8 Ako 6 / 2011-120 (č. 2624 / 2012 Z. z. NSS) zaoberal rozporom právnych názorov komôr Súdneho dvora pri posudzovaní situácií, v ktorých dieťa nebolo prijaté do škôlky v dôsledku nedostatočnej vakcinácie proti trom chorobám detí, ako aj uložením sankcie za odmietnutie súhlasu rodičov s pravidelným očkovaním dieťaťa. V tejto súvislosti bolo potrebné odpovedať na otázku, či by sa právne predpisy o povinnom očkovaní proti infekčným chorobám mohli zachovať z hľadiska obsahu alebo podielu formalít uvedených v ustanoveniach oddielu 46 zákona o ochrane verejného zdravia na jednej strane a ich špecifikácie vo vykonávacom dekréte na strane druhej. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že "[R] pravidlá upravujúce povinnosť fyzických osôb podrobiť sa očkovaniu ustanovené v článku 46 zákona č. 258 / 2000 Z. z., o ochrane verejného zdravia a jeho špecifikácii vo vyhláške č. 537 / 2006 Z. z., o očkovaní proti infekčným chorobám, spĺňajú ústavné požiadavky, podľa ktorých môžu byť povinnosti uložené iba na základe zákona a v rámci jeho obmedzení (článok 4 ods. 1 Charty základných práv a slobôd) a obmedzenia základných práv a slobôd môžu byť upravené iba zákonom (článok 4 ods. 2 Charty základných práv a slobôd). "
54. V citovanom uznesení Najvyšší správny súd uviedol, že článok 26 ods. 1 Dohovoru o biomedicíne, ktorý je inšpirovaný podobnými textami Európskeho dohovoru, je súčasťou medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a obsahuje ustanovenie o obmedzení základného práva len zákonom. Súdny dvor však pripomenul výklad tejto požiadavky: nie vždy musí byť zákonom, ale aj "zákonom" v hmotnom zmysle (napríklad vrátane ustálenej judikatúry), ktorý má určitú kvalitu a ktorý sa poskytuje ako právne pravidlo prístupnosťou, dostatočnou jasnosťou a predvídateľnosťou. Podľa názoru Najvyššieho správneho súdu boli v skúmanom prípade splnené požiadavky článku 4 ods. 1 a 2 zákona o výhradách pri ukladaní povinností. Odsek 46 zákona o ochrane verejného zdravia považuje Súdny dvor za ústavný v súlade s požiadavkou, aby sa vakcinačná povinnosť a jej limity upravovali zákonom a aby sa táto povinnosť upresnila vykonávacím nariadením. Hoci rozšírená komora uznala, že jedna z konkurenčných komôr bola vo svojej námietke opodstatnená tým, že vykonávacie nariadenie obsahuje viac podrobností ako iné vykonávacie predpisy, nepovažovala to za kvalitatívny rozdiel, ktorý by viedol k neústavnosti predmetnej právnej úpravy. Zákonodarca sa riadil oprávnenými dôvodmi, keď v ustanoveniach oddielu 46 zákona o ochrane verejného zdravia definoval vakcinačnú povinnosť ako rámec a ponechal určenie prípadov a dátumov na splnenie tejto povinnosti. Rozšírený senát Najvyššieho správneho súdu uviedol, že" otázka, či a do akej miery má zavedenie vakcinačnej povinnosti aspekty nielen profesionálne, ale aj politické, pretože táto povinnosť vždy predstavuje určité obmedzenie uvedených základných práv a slobôd, pričom zároveň rozlišuje názory na výhody alebo naopak niektorých nežiaducich účinkov očkovania v konkrétnych prípadoch."
55. Sťažovatelia nenamietali proti porušeniu základného práva na život podľa článku 6 charty (článok 2 dohovoru). Toto právo je okrem iného spojené s pozitívnym záväzkom štátu prijať potrebné opatrenia na ochranu života pacientov pri vykonávaní zdravotnej starostlivosti. Okrem okamžitých záchranných opatrení sú vhodné aj preventívne opatrenia. Judikatúra EDĽP (pozri rozsudok Solomachin proti Ukrajine) však nepodporuje možnosť, že by pri vykonávaní povinnej vakcinácie proti infekčným ochoreniam vznikla príčinná súvislosť s článkom 2 dohovoru (porazený Drgonec, J. Povinná vakcinácia základných práv verzusa zaručená Ústavou Slovenskej republiky. Súdna revue č. 2 / 2014, s. 226, 227, a rozhodnutie Komisie EDĽP vo veci X/Rakúsko z 13.12.1979 č. 8278/78, citované v ňom).
56. Pri posudzovaní vzťahu medzi právnymi predpismi pre povinné očkovanie a základnými právami a slobodami je potrebné zdôrazniť ustanovenia článku 7 ods. 1 charty, podľa ktorých je zaručená integrita a súkromie osoby a môžu byť obmedzené len v prípadoch ustanovených zákonom. Zavedenie očkovacej látky do ľudského tela, ktoré spôsobuje dlhodobú odpoveď imunitného systému, je zásahom do integrity tela. článok 7 ods. 1 Charta je špecifikácia všeobecnejšej záruky ochrany súkromného a rodinného života pred neoprávneným zásahom, ktorá je zaručená v článku 10 ods. 2 charty. Právo osoby na integritu a súkromie je už významné z dôvodu jej umiestnenia v štruktúre charty; Ide o ustanovenie v popredí regulácie základných ľudských práv, ktoré má v hierarchickom poradí objektívnych hodnôt ústavného poriadku vyššiu váhu ako záruka odrážajúca "klasické" základné právo ako povolenie vyplývajúce výlučne z ústavného mäkkého práva [pozri zistenie ústavného súdu zo 6.3.2012 sp. zn. I. ÚS 823 / 11 (N 44 / 64 SbNU 521)].
57. Ďalšie ustanovenie o základnom práve, ktoré priamo súvisí s reguláciou povinnej vakcinácie proti infekčným chorobám, už posudzuje ústavný súd (pozri bod 43) článku 16 Charty slobody vyjadriť náboženstvo alebo vieru a autonómiu cirkví. Nález, sp. zn. III. ÚS 449 / 06 vyústila do právneho vety, podľa ktorej "ústavná zásada, ktorá je založená na požiadavke zachovať maximálne základné právo a základné právo na konflikt verejného záujmu, sa odráža vo výklade článku 16 ods. 4 Charty základných práv a slobôd, takže Ústava Českej republiky vyžaduje, aby sa povinné očkovanie vo výnimočných prípadoch nevykonávalo proti povinným osobám." Stojí za zmienku, že ústavný súd, ktorý sa snaží riešiť túto výnimku z povinnej vakcinácie, nie na základe stanoviska Výboru pre ľudské práva a biomedicínskeho orgánu Rady Českej republiky o ľudských právach, ktorý pôsobil ako amicus curiae v konaní o ústavnej sťažnosti. Výbor pre ľudské práva a biomedicínu uviedol, že vzhľadom na vysokú úroveň očkovania obyvateľstva (očakáva sa viac ako 90%) nemôže mimoriadne nevymáhanie očkovania vzhľadom na výnimočné okolnosti prípadu ohroziť ústavne chránený záujem o ochranu verejného zdravia. Ústavný súd potom vo svojom odôvodnení okrem iného konštatoval, že rozsudok Najvyššieho správneho súdu zrušil, pričom uviedol, že zasiahol do článku 16 charty, spôsobil základné právo sťažovateľa slobodne vyjadriť svoje náboženstvo alebo vieru v zmysle článku 16 ods. 1 charty. Pripustil však, že výkon tohto základného práva nie je neobmedzený, ale podlieha právnemu obmedzeniu podľa článku 16 ods. 4 charty (opatrenia v demokratickej spoločnosti potrebné na ochranu verejnej bezpečnosti a poriadku, zdravia a morálky alebo práv a slobôd iných). Ak však ústavný súd rozhodol v prospech sťažovateľa, urobil tak aj v súvislosti s článkom 32 ods. 4 dokumentov, v ktorých dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa podľa článku 16 ods. 1 Dokumenty v tomto prípade dopĺňa aj základné právo sťažovateľa ako rodičov.
58. Vo všeobecnom kontexte výkladu základných práv v súvislosti s povinným očkovaním je nepochybne dôležité, ale nie rozhodujúce, aby sťažovatelia namietali proti zásahu do práva na zdravie (článok 31, prvá veta charty). Nemožno zanedbávať osobitný záujem rodičov o ochranu zdravia dieťaťa. Je však proti širšiemu záujmu o ochranu verejného zdravia, čo sa odráža v preventívnej povahe verejného očkovania obyvateľstva s legitímnym cieľom zabrániť výskytu a šíreniu infekčných chorôb medzi ľuďmi. Prízvuk práv na ochranu zdravia leží tu v oblasti pozitívneho záväzku štátu prispieť konkrétnymi opatreniami na ochranu zdravia občanov (porov. Wagner, E., Šiměl, V., Langášek, T., Pospíšil, I. et al., Charta základných práv a slobôd. Komentár. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2012, s. 645, článok 31 charty komentoval J. Winters.
59. Podľa článku 32 ods. 4 prvej charty je starostlivosť o deti a ich výchova právom rodičov; zároveň majú deti nárok na rodičovské vzdelávanie a starostlivosť. Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyjadril právny názor, že nezávislosť rodičov pri rozhodovaní o lekárskych zásahoch do ich detí nie je absolútna. Môže byť výnimočne obmedzená, aj keď rodičia nesúhlasia s lekárskym postupom z náboženských dôvodov [pozri zistenie z 20.8.2004 sp. zn. III. ÚS 459 / 03 (N 117 / 34 ColNU 223) ]. Ochrana zdravia a života dieťaťa je dôležitým a viac než dostatočným dôvodom na zasahovanie do rodičovských práv, pretože je to hodnota, ktorej ochrana je prioritou v systéme základných práv a slobôd. Všeobecné súdy sú potom pri rozhodovaní o konkrétnych prípadoch povinné usilovať sa o súlad medzi záujmami dieťaťa a záujmami jeho rodičov.
Vyhláška zákona
Súdne vyhlásenia
60. Dohovor používa "predpísané zákonom" (napr. článok 9 ods. 2), "ustanovené zákonom" (článok 1 druhá veta dodatkového protokolu) alebo "v súlade so zákonom" (článok 2 ods. 3 protokolu 4) v súvislosti s požiadavkou potrebného nariadenia danej otázky; vo francúzskej verzii existujú aj rôzne slovné spojenia, ako napríklad "prévue par la loi" (článok 8 ods. 2 dohovoru). Európsky dokument v každom prípade neznamená len "zákon," ale "zákon." Znenie, ktorým sa vykonáva výhrada zákona, musí byť stanovené právom vnímaným v materiálnom zmysle slova a nielen zákonom, ktorý je na ňom napísaný, ale aj právom nepísaných a súdnych (Sanoma Uitgevers B. V. proti Holandsku, rozsudok Veľkej komory EDĽP zo 14.9.2010 č. 38224/03). ESLP sa domnieva, že nielen zákony, ale aj právne predpisy nižšej právnej sily, legislatívne akty vydané profesijnými organizáciami a inými podobnými zdrojmi, ktoré sa tu majú napísať (pozri opäť rozsudok Veľkej komory z 10. novembra 2005 č. 44777 / 98, aj Leyla, Lehin proti Turecku).
61. Právna výhrada vyžaduje, aby sa vecná otázka riadila zákonom, aby právne normy upravujúce tieto otázky obsahovali aspoň fakty a ich dôsledky, a čím je vec regulovaná, tým podrobnejšie musia byť právne predpisy podrobnejšie. Zákon, ktorý spĺňa výhradu zákona, zabezpečuje jasnosť, aby jeho adresáti mohli pochopiť jeho obsah a vplyv a prispôsobiť jeho správanie vrátane predvídania jeho dôsledkov (pozri poznámku uvedenú v bode 58, s. 25, 129, autor E. Wagner).
62. Formálne a materiálne požiadavky na sublegálnu normu a tým aj jej moduláciu vo vzťahu k obsahu zákona o "zlyhaní" zhŕňajú zistenia ústavného súdu zo 14.2.2001 sp. zn. ÚS 45 / 2000 (N 30 / 21 SbNU 261, 270; 96 / 2001 Z. z.). Podľa neho ústavná definícia odvodeného štandardu popravy spočíva na troch zásadách. Ide o vydávanie zákonnej normy (vykonávacieho nariadenia, v uvedenom prípade vládneho nariadenia) oprávneným orgánom, zákaz zasahovania do takejto normy vo veciach vyhradených pre právo (ktoré nemôžu stanoviť základné práva a povinnosti) a zjavnú vôľu zákonodarcu regulovať nad rámec právnej normy (pre oblasť odvodenej normy sa musí otvoriť priestor).
63. Pomer práva a vykonávacieho nariadenia bol tiež opísaný ústavným súdom v rozhodnutí zo 16. októbra 2001 sp. zn. pl. ÚS 5 / 01 (N 149 / 24 SbNU 79, 89; 410 / 2001 Zb.). Dospel k záveru, že "napadnuté nariadenie neporušuje výhradu zákona, pretože iba na základe výslovného právneho povolenia špecifikuje otázku stanovenú v základných znakoch samotného zákona. Opakujúci záver, ktorý by si vyžadoval uloženie akejkoľvek povinnosti priamo a výlučne zákonom, by zjavne viedol k absurdným dôsledkom, a to k popieraniu významu sekundárnych (a v niektorých prípadoch primárnych) noriem, keďže vymedzenie určitých práv a povinností adresátov normy je koncepčnou súčasťou každej právnej normy."
Posúdenie právneho textu
64. Rozšírená komora Najvyššieho správneho súdu vo svojom uznesení č. 8 Ako 6 / 2011 (body 53, 54) rozhodla o tom, že § 46 ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia jasne stanovuje, že určité skupiny fyzických osôb sa majú podrobiť pravidelnému očkovaniu alebo osobitnému očkovaniu. Dodržiava povinnosť ustanovenú v odseku 2, podľa ktorej je potrebné pred očkovaním podrobiť sa vyšetreniu stavu imunity (rezistencie) alebo rešpektovať výsledok lekárskeho zistenia, ktoré bráni podaniu očkovacej látky (trvalá kontraindikácia). Nasledujúce odseky 3 až 5 sa zaoberajú súvisiacimi otázkami (rozhodnutie o povinnosti podrobiť sa skúškam, právny zástupca zodpovedný za osobu, ktorá nedokončila 15. rok veku, interakcia verejného zdravotníckeho orgánu s poskytovateľom zdravotníckych služieb). V poslednom odseku 6 sa vykonávacie nariadenie (pozri aj oddiel 108 zákona o ochrane verejného zdravia) zveruje klasifikácii očkovania podľa druhov a podmienkam vykonávania očkovania. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že ustanovenia § 46 zákona o ochrane verejného zdravia ustanovujú pre vybrané skupiny fyzických osôb rámec (či už v rámci jedného alebo iného typu očkovania) a súvisiacu povinnosť podrobiť sa testovaniu imunitného stavu organizmu pred očkovaním, alebo k záveru vyšetrenia, ktoré bráni podaniu očkovacej látky. Vo vykonávacom dekréte sa predovšetkým uvádza, ktoré infekčné choroby a dátumy, ku ktorým sa uskutočňuje povinnosť predložiť konkrétny typ očkovania (najmä pravidelné očkovanie, osobitné očkovanie alebo výnimočné očkovanie), a tiež sa v ňom uvádzajú ďalšie podrobnosti.
65. Ústavný súd zdôrazňuje, že § 1 § 46 zákona o ochrane verejného zdravia stanovuje definíciu fyzickej osoby, ktorá je povinná splniť príslušnú vakcinačnú povinnosť. Vyhlásenie o vymedzení pojmu obsahuje potrebné charakteristiky týkajúce sa tejto osoby, ktorá má trvalý pobyt s českým občanom a s cudzím občanom oprávneným na trvalý alebo dočasný pobyt s minimálnym pobytom presahujúcim 90 dní. Definícia druhu a dátumov pravidelného očkovania sa ponechá na vykonávacom dekréte; Analogicky sa do vykonávacieho aktu presunie zriadenie celého radu fyzických osôb a pracovísk, na ktoré sa vzťahuje povinnosť podstúpiť osobitné očkovanie. Takáto úprava je správna a dostatočne rozlišuje, ktoré jej aspekty už presahujú potrebný stupeň všeobecnosti.
66. Časť právnej definície osoby povinnej podstúpiť očkovanie zahŕňa zodpovednosť právneho zástupcu osoby mladšiej ako 15 rokov, ako sa ustanovuje v odseku 4. Podobne sú odseky 2 a 3 § 46 citovaného zákona formulované tak, aby adresát právnej úpravy bezpochyby vedel, že je povinný podrobiť sa vyšetreniu stavu imunity svojho tela, ktoré môže viesť, ako aj akékoľvek iné zistenie o jeho zdraví, k záveru, že očkovacia látka sa nepodáva (trvalá kontraindikácia). V prípade, že maloletá osoba nepodstúpi očkovanie alebo vyšetrenie pred ňou a nemá zvoleného lekára, povinnosť podstúpiť očkovanie alebo vyšetrenie u určeného lekára (poskytovateľa zdravotníckych služieb) sa stanoví rozhodnutím orgánu verejného zdravia. Podľa ústavného súdu je tento text dostatočne konkrétny a zrozumiteľný. V zostávajúcich odsekoch odseku 46 sa stanovuje povinnosť poskytovateľa zdravotnej služby vykonať vyšetrenie alebo očkovanie (odsek 5) a vykonávacie nariadenie splnomocniť na zmenu rozpisu očkovania, podmienok na vykonanie očkovania, prostriedkov na preskúmanie imunity a podrobných údajov o vykonávaní špecifického očkovania (odsek 6), ktoré sú zjavne prvkami právnych predpisov upravujúcich fázu vykonávania povinnosti očkovania a patria do textu vykonávacieho nariadenia.
67. Námietky sťažovateľov sú proti nedostatku právnej regulácie (§ 46 rozsahu očkovania a spôsobu jeho vykonávania. Sťažovatelia sa domnievajú, že z textu zákona nie je rozsah očkovania v potrebnom rozsahu známy. Pozmeňujúci a doplňujúci návrh obsahuje iba vykonávací dekrét, konkrétne ustanovenia oddielu 2 o členení očkovania. Keď vypočíta rôzne typy očkovania a nasleduje zoznam chorôb, proti ktorým sa má vykonať očkovanie (potom sa pravidelné očkovanie rozdelí na základné a preočkovanie). Podobná námietka je vznesená v súvislosti s metódou očkovania. Možno poznamenať, že osobitné postupy na vykonávanie jednotlivých typov očkovania proti chorobám uvedeným v zozname sú stanovené v ustanoveniach oddielov 3 až 17 vykonávacieho nariadenia.
68. S potrebným dôrazom na všeobecnú povahu právnych predpisov však nemožno dospieť k záveru, že rozsah očkovania by nebol regulovaný zákonom s potrebnou mierou podrobnosti. Každý z rôznych typov očkovania vypočítaných "až do" v ustanoveniach oddielu 2 vykonávacieho nariadenia, či už je pravidelný, špeciálny, výnimočný, vakcinácia pri nehodách a zraneniach, alebo pred určitými lekárskymi postupmi a očkovaním požadovanou fyzickou osobou, nevyhnutne súvisí s úplne špecifickými chorobami, so skutočnosťami konkrétneho typu očkovania podmienenými následnými časovými požiadavkami na vakcináciu, ako aj vymedzením špecifických dôvodov očkovania (predlekárske očkovanie) alebo stanovením určitých povolaní (špecifické očkovanie). V dôsledku toho sa toto nariadenie osobitne stáva odôvodnenou súčasťou vykonávacieho nariadenia. Regulačný systém tu prikazuje neoddelenie liečby jednotlivých typov očkovania a tých veľmi špecifických a často časovo podmienených (vrátane stavu vedeckých poznatkov). Preto v uvedených právnych predpisoch nemožno vidieť žiadnu chybu strán určenia rozsahu očkovania, ktorá by mala preukázať svoje ústavné nezhody.
69. Ústavný súd dospel k podobnému záveru v súvislosti s odporom sťažovateľov strán k zavedeniu metódy očkovania; Nemala by byť opísaná vo vykonávacom dekréte, ale v zákone. Úprava spôsobu vykonávania očkovania však už nie je ľahko pripísateľná všeobecnej liečbe, ale vykonávaciemu nariadeniu. Okrem toho - a to je potrebné zdôrazniť - sa zaoberá najmä podmienkami implementácie jednotlivých typov očkovania proti špecifickým chorobám.
70. Je preto opodstatnené, aby znenie ustanovení oddielu 46 zákona o ochrane verejného zdravia bolo dostatočne jasné a zrozumiteľné a viedlo k spoľahlivým základným atribútom a obmedzeniam pravidiel povinnej vakcinácie proti infekčným chorobám. Povolenie stanovené v zákonnom nariadení na účely regulácie údajov súvisiacich s vykonávaním povinnej vakcinácie podlieha subštatutárnej norme v rámci limitov bez toho, aby to ovplyvnilo podstatu skutočností obsiahnutých v základných charakteristikách zákona. Do záruk poskytnutých držiteľom základných práv a slobôd v článku 4 ods. 1 a 2 charty preto nevznikli žiadne legislatívne zásahy.
Vyšetrovanie podstaty a významu základných práv
71. Pri posudzovaní ústavnosti skúmanej právnej úpravy musí byť kategória postulátu článku 4 ods. 4 charty, podľa ktorej sa musia uplatňovať ustanovenia o obmedzeniach základných práv a slobôd, predmetom skúmania ich podstaty a významu a ich obmedzenia nesmú byť zneužité na iné účely ako na tie, na ktoré boli zriadené. Povinné očkovanie proti infekčným chorobám je zásahom do fyzickej integrity jednotlivca, a teda v jeho súkromnom a možno aj rodinnom živote. Ako obmedzenie základného práva musí byť inštitút sprevádzaný takými právnymi zárukami, ktoré minimalizujú jeho zneužívanie a vylučujú lekárske výkony, ak neexistujú podmienky na jeho vykonanie. Bez zámeru ústavného súdu zasahovať do odborných aspektov vykonávania očkovania, konštatuje, že ustanovenie § 46 ods. 2 a 3 zákona o ochrane verejného zdravia považuje za takúto záruku. Ako už bolo uvedené, pred pravidelným a špecifickým očkovaním je fyzická osoba povinná podrobiť sa testu imunity (odolnosti) v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje vykonávacie nariadenie. Pravidelná a špecifická vakcinácia sa nevykonáva po imunologickom vyšetrení alebo po zistení zdravotného stavu v oboch prípadoch, ktoré bránia podaniu očkovacej látky (trvalá kontraindikácia). Tieto informácie poskytne poskytovateľ zdravotnej služby fyzickej osobe a uvedú sa v zdravotnom spise z dôvodu stiahnutia. Ak príslušný orgán verejného zdravia (zdravotnícke služby) zistí, že maloletá fyzická osoba nepodstúpila vakcináciu alebo vyšetrenie uvedené v odseku 2 a je maloletou fyzickou osobou, ktorá nemá zvoleného lekára, na základe rozhodnutia požiada ho, aby sa na túto vakcináciu podrobil alebo aby ju preskúmal určený lekár. Po právnom nariadení nasleduje znenie vykonávacieho nariadenia, ktoré obsahuje na viacerých miestach špecifické a podrobné povinnosti poskytovateľa zdravotníckych služieb zabezpečiť riadne vykonávanie očkovania. Ide o intervaly medzi jednotlivými vakcináciami, sledovanie reakcie na prvé vykonané očkovanie atď. (§ 3 ods. 2, § 5 ods. 2, § 14 ods. 2 vykonávacieho nariadenia). Týmto zhrnutím obsahu právnych predpisov sa sleduje cieľ zabezpečiť riadne vykonávanie povinného očkovania proti infekčným chorobám a neznižuje sa limit obmedzenia fyzickej osoby na úkor preskúmania jej podstaty a významu základného práva v zmysle článku 4 ods. 4 charty.
Skúška obmedzenia základného práva
72. Sťažovatelia zistili príčinnú súvislosť medzi administratívnymi sankciami, ktoré im boli uložené, a zákonnou povinnosťou predložiť očkovanie proti infekčným chorobám v návrhu na zrušenie právnych noriem. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že právne predpisy o povinnom očkovaní využívajú oblasť, na ktorú sa vzťahujú vnútroštátne ustanovenia článku 26 Dohovoru o biomedicíne, ktorý rešpektuje aj európska judikatúra, a že jej zistenie, sp. zn. III.
73. Ak sa však test opísaný nižšie vykonáva na základe obmedzenia základného práva, vykonáva sa na základe toho, že najdôležitejším základným právom, ktoré je obmedzené právnymi predpismi povinného očkovania, je právo na súkromie vo forme záruky integrity osoby (článok 7 ods. 1, článok 10 ods. 2 charty). osoba je povinná rušiť svoju fyzickú integritu vo forme lekárskeho výkonu za zákonných podmienok. S cieľom preskúmať súlad právnych predpisov týkajúcich sa obmedzení súkromia s ľudskými právami, vrátane zásahu do fyzickej integrity, spolu s doložkami o obmedzení podmienok prípustnosti obmedzenia súkromia zo strany štátu, judikatúra EDĽP používa päťstupňový test (pozri podrobnejšie Kmec, J., Košák, D., Kratočnál, J., Bobek, M. Európsky dohovor o ľudských právach). Komentár. Vydanie 1. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 99 - 116, comment D. Košák).
74. Prvý krok testu sa pýta, či tento prípad patrí do vecnej pôsobnosti tých práv, ktoré sú obmedzené. Odpoveď na túto otázku je jasná. Sféra ochrany základného práva na ochranu súkromného a rodinného života zahŕňa záruky poskytnuté jednotlivcom, ktoré je štát povinný rešpektovať a zasiahnuť len v nevyhnutných prípadoch. Ak lekárske výkony ovplyvňujú právo na nedotknuteľnosť osoby bez toho, aby bola postihnutá z dôvodu jej choroby, a v prípade osôb mladších ako 15 rokov sú za tento zásah zodpovední právni zástupcovia dieťaťa, potom je úplne prirodzené hovoriť o obmedzení, ktoré sa má podrobiť testu.
75. Druhou otázkou testu je zistiť, či základné ľudské právo bolo v konkrétnom prípade skutočne ovplyvnené. Odpoveď musí byť tiež pozitívna. Táto požiadavka je splnená tým, že narúša fyzickú integritu očkovanej osoby s očakávanou dlhodobou účinnosťou. V prípade povinnej vakcinácie maloletej osoby vo veku do 15 rokov sa tiež obmedzuje právo právnych zástupcov (rodičia) rozhodovať o starostlivosti a vzdelávaní svojich detí (článok 32 ods. 4 charty). Napokon, ústavný súd rozhodol o zistení sp. zn. III. GTC 449 / 06 tiež poskytuje možnosť zasiahnuť do základného práva na slobodu vyjadriť svoje náboženstvo a vieru.
76. Tretím krokom testu je preskúmanie zákonnosti obmedzení súkromia. Požadovaná zákonnosť (právna) obmedzenia základného práva je tu založená na populáciách doktríny obmedzenia základného práva stanovenej zákonom ("predpísané zákonom"), vyjadrenej v článku 4 charty. Body 60 až 71 tohto zistenia sa už zaoberali touto otázkou v prípadoch povinného očkovania proti infekčným chorobám s pozitívnym záverom o zákonnosti zákonného obmedzenia.
77. Štvrtý krok testu si vyžaduje legitímnosť obmedzení dotknutých základných práv. Európska otázka znie takto: Je aspoň jeden z legitímnych cieľov povolený zásah do ľudského práva? Typológia a zoznam legitímnych cieľov boli vytvorené judikatúrou EDĽP v dôsledku zovšeobecnenia praxe judikatúry (pozri. Jedným z uznávaných legitímnych cieľov je ochrana zdravia, pričom povinná vakcinácia nie je len všeobecnou vakcináciou, ale aj priemernou ochranou týchto jednotlivcov pred prenosnou infekciou, ktorá z rôznych dôvodov nebola očkovaná.
78. Bez akýchkoľvek pochybností je najdôležitejším piatym krokom testu odpovedať na otázku nevyhnutnosti obmedziť základné právo zákonom (bez prijatia jediného a záväzného algoritmu judikatúrou EDĽP na preskúmanie tejto otázky). Je to práve otázka potreby povinnej vakcinácie v demokratickej spoločnosti, ktorú sťažovatelia predložili vo svojom návrhu.
79. Ústavný súd ju nepovažuje za súčasť svojej právomoci preskúmať odborné aspekty tejto otázky vrátane tých dôvodov, ktoré vo svetle lekárskej vedy viedli k zavedeniu čiastočného alebo hromadného očkovania obyvateľstva vrátane používania povinného vakcinačného inštitútu stanoveného zákonom. Úlohou ústavného súdu nie je zaoberať sa otázkou, či epidemiologická situácia v jednej alebo druhej krajine európskeho kontinentu odôvodňuje úpravu povinnej vakcinácie. Hoci sa ponúka využívanie odborných poznatkov, hodnotenie týchto zdrojov je legislatívne a výkonné. Ústavný súd preto pochádza zo široko dostupných zdrojov príslušných medzinárodných a českých inštitúcií. Závery z nich sú jednoznačne v prospech prijatého riešenia všeobecného očkovania proti vybraným infekčným chorobám a záujem o ochranu verejného zdravia prevažuje nad argumentmi sťažovateľov proti povinnej vakcinácii.
80. Podľa stanoviska ministerstva zdravotníctva k ústavnej sťažnosti sťažovateľov podľa bodu II.I. ÚS 1253 / 14 (rokovaného ako špecifický prípad mimo ústavnej kontroly zákona osobitne), existuje štatisticky významné zníženie alebo vymiznutie chorobnosti po pristúpení infekčných chorôb k (dostupnému) povinnému preventívnemu očkovaniu. Príklady zahŕňajú osýpky, poliomyelitídu (polio) a záškrt. V prípade osýpok, 350 ľudí na 100 000 obyvateľov v roku 1953, až 900 ľudí sa postupne zvyšovalo, približne 600 osôb na začiatku očkovania v roku 1969, a s výnimkou malej výnimky na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia, bola táto choroba po zavedení dvoch vakcinačných dávok nulová. V prípade detskej obrny počet hlásených chorôb prekročil 2000 ľudí už koncom 40. rokov 20. storočia. Od roku 1957 choroba v roku 1961 zmizla. Pri sledovaní záškrtu bola väčšina pacientov hlásená v roku 1946 v pomere k vyše 500 na 100 000 obyvateľov. Potom sa začalo očkovanie a od 60. rokov 20. storočia nedošlo k žiadnemu významnému výskytu tohto ochorenia.
81. Odporúčanie Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) pre Európu vrátane štatistických údajov do roku 2011 obsahuje stratégiu očkovania v siedmich bodoch, ktorá zdôrazňuje preventívne opatrenia očkovania. Ako sa ukázalo najmä v prvom a štvrtom bode, vysoká miera očkovania vedie k zníženiu výskytu daného ochorenia a práve to zaručuje minimalizáciu alebo šírenie epidémií. Podľa tabuliek zhody uverejnených pre citované body je želaný stupeň očkovania približne 95% (zdroj: http: // www.uvsr.sk / docs / info / epida / Seven Key Odôvodnenie.pdf).
82. V roku 1997 bolo uverejnené odporúčanie s názvom Očkovanie v Európe ako dokument parlamentného zhromaždenia Rady Európy pod č. 1317. V texte odporúčania sa Výbor ministrov vyzýva, aby vyzval členské štáty, aby vypracovali komplexné verejné programy očkovania ako najúčinnejší prostriedok prevencie infekčných chorôb. V úvode k odporúčaniu sa už pripomína, že v niektorých krajinách strednej a východnej Európy bol po páde totalitných režimov národný systém zdravotnej starostlivosti uvoľnený alebo zničený a okrem iného zvýšený výskyt infekčných chorôb (text je k dispozícii na http: // assembly.coe.int, pozri dokument 7726, Správa Výboru pre sociálne, zdravotné a rodinné záležitosti, prijatá v roku 1997).
83. Rada Európskej únie na svojom zasadnutí o otázkach zdravia 6. júna 2011 v Luxemburgu prijala závery s názvom Detská imunizácia: úspechy a výzvy imunizácie detí v Európe a cesta vpred. Dokument je založený na článku 168 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podľa ktorého by vnútroštátne politiky v oblasti ochrany verejného zdravia mali byť konzistentné. Odkaz na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 851 / 2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa zriaďuje Európske centrum pre prevenciu a kontrolu chorôb (http: // www.consilium.europa.eu / uedocs / cms data / docs / pressdata / en / lsa / 122391.pdf).
84. Ústavný súd dospel k záveru, že na rozdiel od argumentov sťažovateľov v českých i medzinárodných zdrojoch a odporúčaní k tejto otázke sa zdôrazňuje požiadavka realizovať programy verejného očkovania vrátane imunizácie detí s cieľom minimalizovať šírenie infekčných chorôb s cieľom chrániť verejné zdravie. Regulácia povinného vakcinačného inštitútu, ktorá je plne v právomoci vnútroštátnych právnych predpisov, slúži na implementáciu tejto požiadavky. Test preto znie v prospech existujúcich právnych predpisov.
Závery
85. Meranie záujmu o ochranu verejného zdravia a základných práv a slobôd, ktoré sú alebo môžu byť ovplyvnené povinným očkovaním proti prenosným chorobám, je tiež polyvalentnou otázkou, pretože ľudské, občianske a sociálne práva sú prítomné na strane základných práv. Ústavný súd vo vzťahu k ustanoveniam oddielu 46 zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré žalobcovia navrhli zrušiť, vyjadril všeobecné závery o jeho dodržiavaní stanov a charty bez toho, aby zasahoval do sféry experta alebo politiky. Verejný záujem sa môže posudzovať vo vzťahu k základným právam na ústavnej úrovni revízie právnych predpisov o povinnom očkovaní na úrovni nevyhnutnosti. Predmetom preskúmania je všeobecná právna záruka postupu povinnej vakcinácie, pričom sa stanovujú podrobné pravidlá povinnej vakcinácie na základe odborných poznatkov, a to aj s ich vplyvom na jednotlivé okolnosti.
86. Súčasné legislatívne riešenie otázky povinnej vakcinácie proti infekčným chorobám umožňuje dostatočnú núdzovú reakciu na vývoj jednotlivých infekčných chorôb na území štátu a najnovší stav vedeckých poznatkov v oblasti medicíny a farmakológie. To je tiež prípad predbežných zmien a doplnení vyhlášky č. 537 / 2006 Z. z., o očkovaní proti infekčným chorobám (vyhláška č. 65 / 2009 Z. z., č. 443 / 2009 Z. z., č. 299 / 2010 Z. z.) a predtým platného dekrétu č. 439 / 2000 Z. z. o rovnakej otázke, ktorá nastala a zmenila rozsah povinnej vakcinácie.
87. Ústavný súd považuje za žiaduce vyjadriť aj obiter dictum v súvislosti s jeho preskúmaním. Jej pozitívne závery týkajúce sa plnenia postulátu výhrad zákona a nevyhnutnosti zákonného nariadenia o povinnom očkovaní vyčerpali rozsah preskúmania a nepovolili súdu preskúmať námietky sťažovateľov (vyjadrené v podstate de el ferenda) týkajúce sa neexistencie štátnej zodpovednosti za škodu spôsobenú jednotlivcom očkovaním. Ak však štát stanoví trest v prípade odmietnutia očkovania, musí sa zvážiť aj v situácii, v ktorej výkon práva poškodiť očkovanú osobu. Dohovor o biomedicíne, ktorý je súčasťou ústavného poriadku, je už otvorený odškodňovaniu takejto osoby a v článku 24 odkazuje na "spravodlivú náhradu "za" neprimeranú ujmu" na zdraví spôsobenú postupom stanoveným zákonom. Pravidlá o náhrade škody na majetku a majetku v občianskom zákonníku môžu byť tiež súčasťou posúdenia predmetnej náhrady. Nemožno však prehliadnuť, že povinná vakcinácia je preventívnym lekárskym cvičením s cieľom chrániť verejné zdravie, ktoré sa riešilo zákonom a ktoré má veľmi široký osobný rozsah a vplyv. Tieto okolnosti sťažujú osobe, ktorá môže byť poranená očkovaním, a preto je vhodné, aby právne predpisy prevzali zodpovednosť za doplnenie právnej úpravy povinného vakcinačného inštitútu proti infekčným chorobám s cieľom regulovať zodpovednosť štátu za uvedené dôsledky. To by sa malo urobiť ešte viac, pretože takéto právne predpisy nie sú v iných štátoch jedinečné (pozri príslušnú sťažnosť adresovanú zákonodarcovi ústavného súdu Slovinskej republiky v rozhodnutí z 12. februára 2004, sp. zn. U-I-127/01).
88. Návrh sťažovateľa zrušiť časti právnych predpisov zahŕňal aj návrh na zrušenie ustanovení § 29 ods. 1 písm. f) zákona o porušeniach, konkrétne návrh na zrušenie textu o porušení zákazu alebo povinnosti stanovenej alebo uloženej na prevenciu a šírenie infekčných chorôb. Tento návrh nebolo možné ani dodržať. Dôvodom je už teraz podstatný obraz skutočností porušenia, ktoré sťažovatelia požiadali o zrušenie. Ako vyplýva z textu zákona o ochrane verejného zdravia, nesplnenie povinnosti alebo zákazu v súvislosti s povinným očkovaním predstavuje len časť tejto skutočnosti. Môžu sa tu uložiť aj sankcie za trestné činy, ktoré zahŕňajú iné ako nedodržanie vakcinačnej povinnosti (pozri porušenia podľa ustanovení oddielov 45 až 75b zákona o ochrane verejného zdravia, ako napríklad povinnosť implementovať a dodržiavať antiepidemické opatrenia, povinnosť izolovať chorobu na infekčnom oddelení atď.).
89. Z týchto dôvodov Ústavný súd nezistil žiadny dôvod na zrušenie predmetných právnych ustanovení, pretože základné práva zaručené článkom 2 ods. 3 ústavy, článkom 9 dohovoru a článkom 2 ods. 2 a 3, článkom 3 ods. 3, článkami 4, 7, 10, 11, 15, 31 a článkom 32 ods. 4 charty nie sú nimi porušené. Podľa článku 70 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde Ústavný súd preto zamietol návrh na zrušenie § 46 zákona o ochrane verejného zdravia a na zrušenie § 29 ods. 1 písm. f) zákona o porušení.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
V súlade s článkom 14 zákona č. 182 / 1993 Zb. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov zaujala sudkyňa Kateřina Šimáková iné stanovisko.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil č. 97 / 2015 Z. z., o návrhu na zrušenie § 46 zákona č. 258 / 2000 Z. z., o ochrane verejného zdravia a o zmene niektorých súvisiacich zákonov v znení zmien a doplnení a § 29 ods. 1 písm. f) zákona č. 200 / 1990 Z. z., o porušeniach, v znení zmien a doplnení |
|---|---|
| Typ predpisu | Zistený ústavný súd |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 20.04.2015 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0