8 / 1995 Zb.
Posúdenie Ústavného súdu Českej republiky z 30. novembra 1994 týkajúce sa návrhu na zrušenie § 9 a 9a zákona č. 59 / 1965 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody, zmeneného a doplneného zákonom č. 294 / 1993 Z. z., a zákona č. 292/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní (Zbierka zákonov)
Platný
8
POKUTY
Ústavný súd Českej republiky
Za Českú republiku
Ústavný súd Českej republiky rozhodol na plenárnom zasadnutí 30. novembra 1994 o odvolateľke - skupine poslancov poslaneckej komory parlamentu Českej republiky a účastníkov konania - Poslanecká komora parlamentu Českej republiky o návrhu na zrušenie § 9 a 9a zákona č. 59 / 1965 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody, zmeneného a doplneného zákonom č. 294 / 1993 Z. z., a zákona č. 292/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa a dopĺňa zákon č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní (trestný príkaz)
nasledujúce:
Ustanovenia § 9 a 9a zákona č. 59 / 1965 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody, zmeneného a doplneného zákonom č. 294 / 1993 Z. z. a § 198 zákona č. 292 / 1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní (Kriminálny zákonník), sa týmto zrušujú ku dňu uverejnenia tohto zistenia v zbierke zákonov.
Súčasne ustanovenia oddielov 11 písm. a), 13 a 14 vyhlášky ministerstva spravodlivosti z 21. apríla 1994 č. 110 / 1994 Z. z., v ktorom sa stanovuje príkaz na výkon trestu odňatia slobody, sa prestanú uplatňovať v deň uverejnenia tohto zistenia v zbierke zákonov.
Odôvodnenie
Dňa 23. februára 1994 skupina 44 poslancov poslaneckej komory parlamentu Českej republiky predložila návrh na zrušenie ustanovení § 9 a 9a zákona č. 59 / 1965 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody, zmeneného a doplneného zákonom č. 294 / 1993 Z. z., ktorým sa upravujú podmienky, ako aj postup prerozdelenia odsúdených osôb z jedného druhu väzenia do druhého. Skupina poslancov tvrdí, že novela zákona o presadzovaní zákona o väzniciach č. 294 / 1993 Zb. Tým, že sa takéto konanie zverilo riaditeľovi väznice a preskúmalo jeho správne rozhodnutie okresným súdom, sa stalo v rozpore s ústavou Českej republiky, ako aj s Chartou základných práv a slobôd (ďalej len "charta").
Odvolateľ obviňuje novú právnu úpravu o prenose výkonu štátnej právomoci, ktorá je výlučne určená súdom, na výkonné orgány, a tak im umožňuje rozhodnúť o obmedzení integrity odsúdenej osoby.
Takisto tvrdí, že zmena a doplnenie umožňuje, aby rozhodnutia správnych orgánov, na ktoré sa v týchto prípadoch nevzťahuje rokovací poriadok, zrušili právnu autoritu a vykonateľnosť rozsudkov o klasifikácii odsúdených osôb v rôznych typoch väzníc. Napokon zdôrazňuje, že práva odsúdených osôb, ktoré majú v opačnom prípade v správnom konaní, ako aj právo, ktoré by mal rozhodovať iba ich sudca na prvom a druhom stupni o spôsobe výkonu trestu, ktorý im ukladá Súdny dvor.
V priebehu konania pred Ústavným súdom zástupca odvolateľov v zmysle ustanovení § 63 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde a § 95 ods. 1 zákona č. 99 / 1963 Z. z. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov predĺžil pôvodný návrh tak, aby spolu s ustanoveniami zmeneného a doplneného zákona o výkone sankcií ustanovenia zákona č. 292/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa a dopĺňa trestný zákonník, v časti, ktorá bola zrušená skorším § 324. Podľa tohto ustanovenia sa rozhodol zmeniť spôsob výkonu rozsudku vrátane nahradenia okresným súdom. Ako alternatívu navrhol, aby Ústavný súd na primeraný čas odložil vykonateľnosť svojho rozhodnutia o zrušení článkov 9 a 9a zmeneného a doplneného zákona o výkone trestu odňatia slobody, a tým poskytol zákonodarcovi čas na zmenu a doplnenie trestného príkazu.
Rozšírenie návrhu na zrušenie bodu 198 zákona č. 292/1993 Z. z. je v podstate spojené s návrhom na zrušenie oddielov 9 a 9a zákona č. 59 / 1965 Z. z., zmeneného a doplneného zákonom č. 294 / 1993 Z. z., pokiaľ možno odôvodnene predpokladať dodatočný súhlas 44 členov k tomuto predĺženiu. Ústavný súd preto o tieto podpisy v prejednávanej veci opäť nepožiadal (§ 64 ods. 6 zákona č. 182 / 1993 Zb.). Naopak, ak by takáto priama faktická súvislosť nebola poskytnutá, bolo by potrebné postupovať v zmysle posledného uvedeného právneho ustanovenia.
Podľa odvolateľov je zmenená a doplnená právna úprava týkajúca sa výkonu trestu odňatia slobody a trestného konania v rozpore s ustanoveniami článkov 39 a 40 Charty, podľa ktorých iba súd rozhoduje o treste a iných škodách na právach, ktoré možno uložiť na spáchanie trestného činu. Tento rozpor sa ďalej prejavuje v článku 38 ods. 1 charty, podľa ktorého sa od jeho právneho sudcu nemôže nikto odstrániť. Na záver, sporné ustanovenia o zmene a doplnení zákona o výkone trestu odňatia slobody, ako aj zrušenie ustanovení o zmene a doplnení trestného poriadku sú v rozpore s ustanoveniami článkov 2, 4 a 90 ústavy, ktoré neumožňujú výkonným orgánom vykonávať právomoc súdneho orgánu.
Návrh na zrušenie ustanovení zákona podľa článku 87 ods. 1 písm. a) ústavy predložila skupina 44 poslancov Európskeho parlamentu [odsek 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 182 / 1993 Z. z.], ktorí vymenovali spomedzi svojich zástupcov v konaní pred ústavným súdom Dr. Jaroslava Ortmana. Po zistení, že neexistujú dôvody na zamietnutie návrhu (§ 43 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z.) alebo na ukončenie konania (§ 67 zákona č. 182 / 1993 Z. z.), bol návrh zaslaný parlamentu Českej republiky s výzvou na predloženie pripomienok v súlade s ustanoveniami § 69 zákona č. 182 / 1993 Z. z..
Parlament Českej republiky ako účastník konania vo svojich pripomienkach podpísaných podpredsedom vlády Janom Kasalom poslaneckej komory uviedol, že účelom právnej úpravy prijatej podľa dôvodovej správy je, aby zákon, podľa ktorého súd rozhodol o zaradení odsúdenej osoby do konkrétneho druhu inštitúcie pre prakticky úplný výkon trestu, nebol primeraný a flexibilný. V tomto štádiu Súd prvého stupňa nemohol s určitou mierou pravdepodobnosti odhadnúť, ako by sa odsúdená osoba správala z hľadiska výkonu trestu a ako by prijímala alebo odmietala programy resocializácie. Preto sa navrhla úprava s cieľom zabezpečiť potrebnú priepustnosť medzi typmi väzníc a zároveň umožniť odsúdencovi, ktorého postavenie pri výkone trestu sa zhoršilo rozhodnutím správcu o žiadosti o súdnu ochranu. Preto odsúdená osoba pri výkone trestu nebola zbavená súdnej ochrany a vždy môže požiadať nezávislý súd o preskúmanie rozhodnutia správcu, ak s týmto rozhodnutím nesúhlasí. Na záver napísal o návrhu Parlamentu Českej republiky, že je na Ústavnom súde, aby v rámci rozdelenia právomocí medzi zákonodarnými, výkonnými a súdnymi orgánmi preskúmal, či sporné ustanovenia pozmeňujúceho a doplňujúceho zákona o výkone trestu odňatia slobody sú v súlade s naším právnym poriadkom a vydať príslušné rozhodnutie.
V nadväznosti na predĺženie žaloby, ktorú v priebehu konania pred ústavným súdom predložil zástupca odvolateľov, ktorému bol prítomný zástupca účastníka - podpredseda komory zástupcov Českej republiky -, zástupca účastníka informoval, že nemá návrhy na doplnenie dôkazov a že vo svojom stanovisku pokračoval.
Podľa ustanovení § 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Zb. V prvom rade Ústavný súd skúmal, či právne predpisy, ktoré odvolateľ tvrdí, že sú protiústavné, boli prijaté a vydané v medziach ústavy stanovenej právomocou a ústavným spôsobom.
V správe Parlamentu Českej republiky, ktorá sa odvolávala na stenografický záznam zo zasadnutia Poslaneckej komory, tlačovej komory č. 536 a zbierky zákonov, sa zistilo, že zmenu zákona o výkone trestu odňatia slobody navrhla vláda Českej republiky, ktorá tak uplatnila svoje právo na legislatívnu iniciatívu podľa článku 41 ods. 2 ústavy. Zákon bol prijatý Komorou zástupcov parlamentu Českej republiky podľa článku 15 ods. 1 a článku 106 ods. 2 tretej ústavy. Kvórum stanovené ustanoveniami článku 39 ods. 1 a 2 ústavy bolo rešpektované, keďže zasadnutie poslaneckej komory 10. novembra 1993 sa zúčastnilo 158 poslancov, z ktorých 117 poslancov hlasovalo za zákon, 11 poslancov proti a 30 poslancov sa zdržalo hlasovania. Zákonný postup pre prijatie zákona bol teda splnený, ako aj jeho uverejnenie, keďže ho podpísal predseda poslaneckej komory, prezident republiky a predseda vlády (článok 51 ústavy) a bol uverejnený vo zbierke zákonov (článok 52 ústavy, oddiel 2 zákona č. 545 / 1992 Z. z. o zbierke zákonov Českej republiky) vo výške 74, 1993, ktorá bola rozposlaná 10. decembra 1993. Zákon č. 294 / 1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 59 / 1965 Z. z. o výkone trestu, zmenený a doplnený zákonmi č. 173 / 1968 Z. z., č. 100 / 1970 Z. z., č. 47 / 1973 Z. z. a č. 179 / 1990 Z. z., nadobudol účinnosť a účinnosť podľa jeho článku IV 1. januára 1994.
Stenografický záznam zo zasadnutia Poslaneckej komory, tlačovej komory č. 535, 536 a zbierky zákonov tiež ukázal, že novelu zákona č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní Súdneho dvora (Kriminálny zákonník) č. 292/1993 navrhla vláda Českej republiky, čím uplatnila svoje právo legislatívnej iniciatívy v zmysle článku 41 ods. 2 ústavy. Zákon bol prijatý Komorou zástupcov parlamentu Českej republiky podľa článku 15 ods. 1 a článku 106 ods. 2 tretej ústavy. Kvórum požadované ustanoveniami článku 39 ods. 1 a 2 ústavy bolo rešpektované, keďže zasadnutie poslaneckej komory 10. novembra 1993 sa zúčastnilo 155 poslancov, z ktorých 104 poslancov hlasovalo za, 10 poslancov bolo proti a 41 poslancov sa zdržalo hlasovania. Ústavný postup predpísaný na prijatie tohto aktu bol teda splnený, ako aj jeho uverejnenie, keďže ho podpísal predseda poslaneckej komory, prezident republiky, ako aj predseda vlády (článok 51 ústavy) a bol uverejnený v zbierke zákonov (článok 52 ústavy, oddiel 2 zákona č. 545/1992 Z. z.) vo výške 74, v roku 1993, zaslaný 10. decembra 1993. K tomuto dátumu Zákon č. 292/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141 / 1961 Z. z., o trestnom konaní Súdneho dvora (Kriminálny zákonník), zmenený a doplnený zákonmi č. 57 / 1965 Z. z., č. 58 / 1969 Z. z., č. 149 / 1969 Z. z., č. 48 / 1973 Z. z., č. 29 / 1978 Z. z., č. 43 / 1980 Z. z., č. 159 / 1989 Z. z., č. 178 / 1990 Z. z., č. 303 / 1990 Z. z., č. 558 / 1991 Z. z., č. 25 / 1993 Z. z., a č. 115 / 1993 Z. z., platnosť. Táto smernica nadobudla účinnosť v zmysle jej článku IV 1. januára 1994.
a) Ústavný súd následne preskúmal obsah napadnutých ustanovení zmeneného a doplneného zákona č. 182 / 1993 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a zmeneného a doplneného trestného poriadku vzhľadom na ich súlad s ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami podľa článku 10 ústavy, ako to vyžadujú ustanovenia § 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z...
Sporné ustanovenia oddielov 9 a 9a zmeneného a doplneného aktu o výkone trestu odňatia slobody sú najmä v rozpore s článkom 39 charty. Ide o to, že hoci poškodenie práv, ktoré majú vplyv na odsúdenie v dôsledku presunu do prísnejšieho typu väzenia, je podporené zákonom o výkone trestu odňatia slobody a vykonávacím nariadením (vyhláška č. 110 / 1994 Z. z., ktorá vedie k príkazu na výkon trestu odňatia slobody) v dôsledku pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu č. 294 / 1993 Z. z., ktorý je v rozpore s chartou a ústavou v iných smeroch, ovplyvňuje aj odsúdenie neústavným spôsobom.
Námietka proti sporným ustanoveniam zmeny a doplnenia zákona o výkone trestu odňatia slobody by sa mala uviesť aj vo vzťahu k článku 40 charty. Rozhodnutie o preložení odsúdenej osoby z jedného druhu väzenia do druhého bez ohľadu na prísnosť ich režimu je rozhodnutím o treste za trestný čin, ktorý charta v žiadnom prípade neudeľuje výlučne súdnej právomoci správneho orgánu.
S cieľom posúdiť súlad alebo nesúlad § 9 a 9a zmeny a doplnenia zákona o výkone trestu odňatia slobody s článkom 40 ods. 1 Charta je dôležitým pojmom pojmu "rozsudok o treste." S odkazom na § 122 ods. 1 písm. a) rozsudku odsudzujúceho vetu musí obsahovať vyhlásenie o vete, v ktorom sa uvádzajú právne ustanovenia, podľa ktorých bol rozsudok uložený. Ak bol uložený nepodmienený trest odňatia slobody, rozsudok musí obsahovať vyhlásenie o spôsobe výkonu tejto trestu (oddiel 39a, oddiel 81). Z toho vyplýva, že rozhodnutie o treste je na jednej strane rozhodnutím o druhu a opatrení trestu a na druhej strane rozhodnutím o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody, čo v zmysle článku 39a ods. 2 zákona znamená rozhodnutie súdu umiestniť páchateľa do určitého druhu väzenia. Ak sa rozhodnutie uvedené v § 122 ods. 1 písm. a) bode 81 ods. 3 považuje za pôvodné rozhodnutie o treste, potom sa rozhodnutie, ktoré sa má preniesť z jedného druhu väzenia do iného, môže považovať za odvodené rozhodnutie, aj keď rozhodnutie uvedené v § 122 ods. 1 bode 3 ho výslovne neuvádza.
Skutočnosť, že rozhodnutie o odovzdaní odsúdenej osoby je z neho odvodené, nemožno vyvodiť z možnosti, že bude zverené inému orgánu ako súdnemu orgánu. Tento odvodený charakter nerobí rozhodnutie úplne iného charakteru ako pôvodné rozhodnutie umiestniť odsúdenú osobu do väzenského typu. Ústavný súd zastáva názor, že opak je pravdou. Pôvodné aj odvodené rozhodnutia v uvedenom zmysle sú rozhodnutia o trestoch. Argument, ktorý podporuje tento záver, by mohol tiež spočívať v tom, že obsah anulovaného pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu a vyhlásenie dnešného zistenia rehabilitovaného ustanovenia článku 324 ods. 3, podľa ktorého o odseku 1 rozhodnutia zmeniť spôsob výkonu trestu odňatia slobody, čo znamená najmä preradenie odsúdenej osoby z jednej rehabilitačnej skupiny do druhej, rozhodol okresný súd.
Prípad možno vnímať aj takto, čo vedie k rovnakým záverom.
Vo svojom koncepčnom a obsahovom zmysle má kategória trestov nielen svoj kvantitatívny, časový rozmer, ale aj svoj rozmer kvality, čo naznačuje, do akej miery a ako ovplyvňuje ľudskú slobodu a dôstojnosť. Kombinácia uvedených rozmerov je tiež zákonnou požiadavkou, aby v prípade, že sa uloží bezpodmienečný trest odňatia slobody, rozsudok obsahoval vyhlásenie o tom, ako sa má tento trest vykonať (§ 122 ods. 1 bod 3). Toto vyhlásenie je preto v podstate výrokom o treste, ktorý prikladá tak kvantitatívnemu, ako aj kvalitatívnemu rozmeru. Tento výklad tiež podporuje chápanie ľudských práv a slobôd, pretože nejde len o dĺžku trestu, ale aj o vzťah medzi týmito právami a slobodami a intenzitu zásahu do práv a slobôd.
Neústavnosť § 9 a § 9a ods. 1 zákona o výkone trestu odňatia slobody v zmenenom a doplnenom znení (zákon č. 294 / 1993 Z. z.) nemôže podľa názoru ústavného súdu zahojiť ani obsah ustanovení § 9a ods. 2 citovaného zákona vo vzťahu k článku 40 ods. 1 charty.
Podľa posledného citovaného ustanovenia - § 9a ods. 2 - proti rozhodnutiu o odovzdaní do väzenia s prísnejším režimom môže odsúdená osoba podať do ôsmich dní odo dňa doručenia svojej písomnej kópie odvolanie na okresný súd, v ktorého obvode je väznica, ktorej riaditeľ sa rozhodol preložiť. Odvolanie nemá odkladný účinok. Osobitné pravidlo sa vzťahuje na konanie pred súdom. Týmto ustanovením je Občiansky zákonník (zákon č. 99 / 1963 Zb., v zmenenom a doplnenom znení, a to jeho ustanovenia § 250l až 250s, ktoré upravujú rozhodnutia o odvolaniach proti rozhodnutiam správnych orgánov).
Ako už bolo uvedené, rozsudok súdu ako súdu prvého stupňa obsahuje rozhodnutie o jeho druhu, rozsahu a spôsobe výkonu, ak bol uložený bezpodmienečný rozsudok.
Naopak, rozhodnutie v zmysle § 9a ods. 2 zmeneného a doplneného zákona o výkone trestu odňatia slobody a § 250l až 250s o. s. s.) je rozhodnutím len v prípade odvolania, proti ktorému nie sú povolené ďalšie odvolania (§ 250s ods. 1 o. s.). Inými slovami, súd prijíma prvý a výlučne ako súd druhého stupňa, aby rozhodol o spôsobe výkonu trestu podľa § 9a ods. 2 zmeneného a doplneného zákona o výkone trestu a podľa občianskeho súdneho príkazu. To značne bráni možnosti brániť odsúdenú osobu proti rozhodnutiu o odovzdaní, na rozdiel od predchádzajúceho nariadenia v § 324 ods. 3 písm. d), podľa ktorého bola sťažnosť s odkladným účinkom prípustná proti rozhodnutiu o zmene spôsobu výkonu trestu, t. j. k postúpeniu. Táto povaha a dôsledky uväznenia, ktoré sa teraz zrušili v § 9a ods. 2 zákona o výkone trestu odňatia slobody, zmeneného a doplneného pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom č. 294 / 1993 Z. z., ako sa z uvedeného hľadiska posudzuje, sú do určitej miery doložené špecifickými údajmi o počte trestov odňatia slobody s prísnejším režimom. Zo správy ministerstva spravodlivosti za obdobie od 1. januára 1994 do 31. októbra 1994 vyplýva, že sa rozhodlo celkovo o 162 prípadoch odsúdených na trest odňatia slobody s prísnejším režimom. Odvolali sa proti týmto rozhodnutiam na Okresný súd podľa § 250l až 250s o. s. o. V štyroch z nich sa rozhodlo o ich zamietnutí, v jednom prípade bolo konanie ukončené, v jednom odklade a v zostávajúcich štyroch prípadoch ešte nebolo prijaté žiadne rozhodnutie k dátumu správy (17. novembra 1994).
Stručne povedané, ak je ústavné preradenie odsúdených osôb už súdom prvého stupňa, nedostatok takéhoto rozhodnutia nemožno nahradiť súdnym rozhodnutím, ktoré je len preskúmaním správneho rozhodnutia prvého stupňa v rámci rozhodnutí o odvolaniach proti ich rozhodnutiam.
Rozhodnutie o odovzdaní odsúdenej osoby z jedného druhu väzenia druhému riaditeľovi tejto väznice bolo zverené súdu a zverené správnemu orgánu vydaním rozhodnutia o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody. Obžalovaný bol zároveň odvolaný z rozhodnutia súdu o tejto otázke alebo zo svojho zákonného sudcu. Ustanovenia oddielov 9 a 9a zákona o výkone trestu odňatia slobody sú preto v rozpore s článkom 38 ods. 1 charty.
Rozsah, v akom môže byť štátna právomoc vo forme trestnej právomoci, t. j. výkon trestu odňatia slobody vrátane zmien v spôsobe jej výkonu, vykonávaná len v medziach a spôsobom ustanoveným zákonom, ale musí to byť len zákon, ktorý nie je protiústavný. Novela zákona o výkone trestu odňatia slobody č. 294 / 1993 Z. z. však ukazuje také rozpory, ktoré boli dovezené zhora, v dôsledku ktorých sú jej ustanovenia oddielov 9 a 9a v rozpore s článkom 2 ods. 3 ústavy.
Skutočnosť, že sporné ustanovenia novely zákona o výkone trestu odňatia slobody znamenajú v dôsledku odňatia odsúdenej osoby počas trestu jeho zákonnému sudcovi (pozri rozpor s článkom 38 ods. 1 charty), že základné právo a sloboda odsúdenej osoby, t. j. osobná sloboda (článok 8 ods. 1 charty), sú vyňaté z ochrany súdneho orgánu, ktorý porušuje článok 4 ústavy. Z toho vyplýva neústavnosť napadnutých oddielov 9 a 9a novely zákona o výkone trestu č. 294 / 1993 Zb.
Neústavnosť ustanovení uvedených v zmene a doplnení zákona o výkone trestu odňatia slobody, ak to vidia odvolatelia v rozpore s článkom 90 ústavy, je odôvodnená rovnako ako v prípade kolízie sporných ustanovení s článkom 40 ods. 1 charty. Podľa oboch ustanovení iba súd rozhoduje o vine a treste za zločiny. Takže nie správny orgán, aj keď je to len vec úsudku.
Vzhľadom na skutočnosť, že z dôvodov uvedených vyššie, článok 70 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z., o Ústavnom súde, bol zistený rozpor medzi ustanoveniami oddielov 9 a 9a zákona č. 59 / 1965 Z. z., o výkone trestu odňatia slobody, zmeneného a doplneného zákonom č. 294 / 1993 Z. z., na jednej strane, a článkami citovanej charty, ako aj ústavy, na druhej strane, Ústavný súd rozhodol o zrušení týchto právnych ustanovení, ku dňu uverejnenia tohto zistenia v rokovacom poriadku.
b) Hoci odvolateľka poukázala len na rozpor ustanovení uvedených v novelách zákona o výkone trestu č. 294 / 1993 Z. z., ako aj na zmeny a doplnenia trestného poriadku č. 292 / 1993 Z. z., s vnútroštátnym ústavným právom, ústavný súd, ktorý je viazaný len petíciou petície a nie jej odôvodnením, zaoberal sa otázkou súladu spornej právnej úpravy s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré ratifikovala a vyhlásila Česká republika, ak sú nimi viazané (článok 10 ústavy). V tejto súvislosti však nenašli žiadne nezrovnalosti.
Okrem tohto preskúmania zostávajú aj minimálne štandardné pravidlá zaobchádzania s väzňami schválené Hospodárskou a sociálnou radou Organizácie Spojených národov rezolúciami 663 C (XXIV) a 2076 (LXII), ako aj európske väzenské pravidlá, ktoré majú charakter odporúčania R (87) 3 Výboru ministrov Rady Európy pre členské štáty. Žiaden z týchto dokumentov nemá povahu medzinárodnej zmluvy v zmysle článku 10 ústavy.
Keďže zákon č. 59 / 1965 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody, zmenený a doplnený zákonom č. 294 / 1993 Z. z., vykonávacie nariadenie, a to vyhláška č. 110 / 1994 Z. z., ktorá vedie k príkazu na výkon trestu odňatia slobody, bolo potrebné v súlade s § 70 ods. 3 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde tiež vyhlásiť stratu platnosti jeho ustanovení, a to § 11 písm. a) a § 13 a 14, keďže sa riadia zrušenými ustanoveniami § 9 a 9a zákona č. 59 / 1965 Z. z., zmeneného a doplneného zákonom č. 294 / 1993 Z. z.
Prezident Ústavného súdu Českej republiky:
JUDr. Kessler v. r.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Posúdenie Ústavného súdu Českej republiky č. 8 / 1995 Z. z., o návrhu na zrušenie § 9 a 9a zákona č. 59 / 1965 Z. z., o výkone trestu odňatia slobody, zmeneného a doplneného zákonom č. 294 / 1993 Z. z., a zákona č. 292/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141 / 1961 Z. z., o trestnom konaní (Zbierka zákonov) |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 06.02.1995 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0