Ústavný súd zistil č. 40 / 2023 Z. z.
Ústavný súd zistil zo 17. januára 2023 sp. zn.
Platný
40
POKUTY
Ústavný súd
Za republiku
Dňa 17. januára 2023 ústavný súd rozhodol na základe sp. zn.
nasledujúce:
Návrh zamietnutý.
Odôvodnenie
Odôvodnenie konania pred odvolateľom
1. Návrhom zo 6. mája 2021 predloženým podľa článku 95 ods. 2 Ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava") sa Mestský súd v Prahe domáha zrušenia § 73 ods. 7 zákona č. 372/2011 Z. z. o zdravotníckych službách a podmienkach ich poskytovania (ďalej len "zákon o zdravotníckych službách") v znení zmien a doplnení (ďalej len "ZSS").
2. Žalobkyňa tvrdí, že v rámci sp. zn. 14 A 95 / 2020, je konanie proti rozhodnutiu ministerstva zdravotníctva č. 30091 / 2020-3 / PRO z 31. júla 2020 stále otvorené. Vo veci samej odvolateľ uviedol, že žalobkyňa svojím podaním zo 17. 5. 2020 doplneným 28. 5. 2020 požiadala, s výslovným odkazom na § 6 ods. 2 zákona č. 106 / 1999 Z. z., o voľnom prístupe k zmeneným a doplneným informáciám (ďalej len "informačný zákon o InfZ"), Ústav informácií o zdraví a štatistike Českej republiky (ďalej len "povinný orgán" alebo "INZIS"), aby priamo poskytla informácie o štatistickom počte úmrtí osôb na roky 2014, 2015, 2016, 2017, 2018 a 2019 (každý rok osobitne) na konkrétne príčiny v žiadosti o konkrétny dôvod.
3. V oznámení č. .j. UZIS / 031661-1 / 2020 z 5.6.2020 povinný orgán najprv poskytol žiadateľovi túto odpoveď: "Štruktúra Národného zdravotníckeho informačného systému (ďalej len "NZIS"), ktorý je zdrojom údajov pre vaše požadované informácie, je stanovená zákonom o zdravotníckych službách v jeho § 70-78, vyhláška ministerstva zdravotníctva č. 373 / 2016 Z. z., o prenose údajov do Národného zdravotníckeho informačného systému (ďalej len "NZIS") a je verejne dostupná na internetovej stránke Českej republiky na tejto adrese: https: // [email protected]? pg = nzis. "Na záver povinný orgán uviedol, že na základe článku 73 ods. 8 SIS sa údaje z vnútroštátnych zdravotných registrov môžu požadovať na štatistické a vedecké účely za predpokladu, že žiadosť sa podáva na formulári, ktorý má žiadateľ k dispozícii na uvedených webových stránkach. Následne povinný orgán vydal rozhodnutie č. .UZIS / 031661-2 / 2020 z 5.6.2020, na ktoré bola žiadosť žiadateľa o poskytnutie požadovaných informácií zamietnutá podľa § 15 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 3 InfZ a § 73 ods. 7 ZZS. Vo svojom odôvodnení uviedol, že poskytovanie informácií z Národného zdravotníckeho informačného systému sa riadi ustanoveniami oddielu 73 ods. 7 ZSS, a preto žalobkyni bola poskytnutá iba štruktúra údajov. Z tohto dôvodu povinný orgán zamietol žiadosť žiadateľa. Na konci svojho rozhodnutia žiadateľ opakovane informoval o možnosti poskytnúť informácie podľa § 73 ods. 8 ZKÚ.
4. Pre odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu povinnej inštitúcie zamietnuť vyššie uvedenú žiadosť ministerstva zdravotníctva čiastočne zmenilo napadnuté rozhodnutie povinnej inštitúcie zrušením odkazu na ustanovenia oddielu 2 ods. 3 InfZ v jej výroku. Zvyšok potvrdil odvolanie rozhodnutia príslušného povinného orgánu. Ministerstvo uviedlo, že žiadosť o informácie by mohla byť zamietnutá aj z dôvodov uvedených v osobitnom zákone, ak výslovne stanovuje podmienky na neposkytnutie informácií. To platí aj v prípade oddielu 73 ods. 7 ZZS. Podľa ministerstva možno predmetné právne ustanovenie považovať za konkrétny dôvod zamietnutia žiadosti o informácie. Povinný orgán teda nemal inú možnosť ako zamietnuť žiadosť o informácie, keďže je podľa § 2 ods. 1 správneho nariadenia povinný dodržiavať právne predpisy.
5. Žalobca potom napadol rozhodnutie ministerstva zdravotníctva ako odvolacieho orgánu žalobou, v ktorej okrem iného spochybnil potrebu obmedziť právo na voľný prístup k informáciám. Naopak, ministerstvo zdravotníctva vo svojich pripomienkach k žalobe zastáva názor, že oddiel 73 ods. 7 ZZS je v súlade s ústavným poriadkom.
Tvrdenia odvolateľa
6. Odvolateľ sa domnieva, že § 73 ods. 7 ZZS je v rozpore s ústavným poriadkom. V prípade sporného ustanovenia sa zákonodarca domnieva, že obmedzenie práva na voľný prístup k informáciám je v prvom rade legitímnym cieľom skutočnosti, že v prípade takéhoto zverejnenia by žalobkyni neboli poskytnuté úplné informácie. Podľa odvolateľa však cieľ obmedziť takto deklarované práva na informácie sotva možno akceptovať a rozdeliť podľa ktorejkoľvek z kategórií oprávnených cieľov uvedených v článku 17 ods. 4 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta"). Ak je účelom zdravotných registrov okrem iného zhromažďovanie informácií na posúdenie zdravotného stavu obyvateľstva a jeho vývoja, monitorovanie výskytu, okolností a šírenia sociálne závažných chorôb a ich dôsledkov, možno očakávať, že údaje v registroch budú zložitého charakteru. Ak by nebolo možné získať komplexné informácie z Národného zdravotníckeho informačného systému, samotný účel riadenia systému by bol zamietnutý.
7. Žalobkyňa ďalej spochybnila, že legitímny cieľ obmedziť právo na prístup k informáciám možno považovať za skutočnosť, že vývoz vybraných parametrov do epidemiologických registrov môže viesť k zavádzaniu zdravotných informácií alebo k zbytočným obavám laika. Odvolateľke nie je jasné, v akom zmysle by zverejnenie požadovaných informácií mohlo byť zavádzajúce. Ak nedôjde k zámene v systéme registrovaných registrov, určite by nemal byť zavádzajúci. Podľa názoru žalobkyne možno prípadnú nesprávnu interpretáciu údajov získať akoukoľvek sprievodnou poznámkou. Podľa žiadateľa má Štatistický inštitút k dispozícii také prostriedky na objasnenie akýchkoľvek nepresností alebo zavádzajúcich informácií. Preto absolútne odmietnutie práva na voľný prístup k informáciám z tohto dôvodu nepotrvá. Žalobkyňa tiež zdôraznila, že poskytnutím informácií z registrov by údaje kontrolovala širšia verejnosť, čo by mohlo viesť k celkovému zlepšeniu takto riadeného systému. Prístup spoločnosti k všeobecným informáciám o zdravotných údajoch je podľa žiadateľa žiaduci, pretože v tejto súvislosti výklad získaných informácií môže viesť k primeranej pozornosti k určitým zdravotným rizikám, a tým k väčšej ochrane verejného zdravia ako k zneužívaniu získaných údajov a panike.
8. Odvolateľ pripustil, že legitímnym cieľom obmedzenia práva na voľný prístup k informáciám by mohlo byť posúdenie ochrany práv a slobôd iných osôb, najmä súkromia jednotlivcov. Účinná ochrana údajov zhromaždených v príslušných registroch, keďže sú mimoriadne citlivé, nepredstavuje zákaz poskytovania informácií podľa zákona o slobode informácií na tento účel. Podľa odvolateľa to možno dosiahnuť inými, miernejšími spôsobmi. V tejto súvislosti sa ochrana poskytuje najmä v článku 73 ods. 8 SIS, v ktorom sa vyžaduje, aby sa údaje poskytovali len vo forme, z ktorej nie je možné identifikovať konkrétnu fyzickú alebo právnickú osobu. Žiadateľ okrem toho požiadal o štatistické údaje o úmrtiach za roky 2014 až 2019, ktorých príčinou bola špecifická choroba alebo používanie určitých látok. Poskytnutím týchto štatistík by žiadateľ určite nebol ohrozený žiadnym citlivým osobným údajom, nehovoriac o súkromí jednotlivých pacientov. Tento argument bol podrobnejšie opísaný v návrhu.
Pripomienky účastníkov konania a vedľajšieho účastníka konania
9. Ústavný súd v súlade s článkom 69 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o Ústavnom súde") zaslal návrh komore zástupcov a senátu konajúcej v mene strany, ako aj vláde a ombudsmanovi, ktorí majú právo vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci konania.
10. V mene poslaneckej komory predseda poslaneckej komory, ktorý uviedol, že návrh zákona č. 111 / 2019 Z. z., ktorý zaviedol sporné ustanovenie do zákona o zdravotníckych službách, predložil vláda. V tejto súvislosti opísal postup schvaľovania návrhu zákona vrátane zmien a doplnení a uviedol, že právny štát bol prijatý a vyhlásený na základe riadneho konania a že je úlohou ústavného súdu preskúmať otázku protiprávneho charakteru sporného ustanovenia a rozhodnúť o jeho návrhu na zrušenie.
11. Senát vyjadril jeho predseda, ktorý tiež opísal proces schvaľovania návrhu zákona č. 111 / 2019 Z.z. Pritom sa viac zameral na diskusiu o návrhu zákona v Senáte a uviedol, že prebiehala pomerne široká diskusia o jeho pôde, ktorá sa netýka priamo sporného ustanovenia, ale kritika bola predložená zmene návrhu zákona v rokovacej sále o presnej zmene zákona o zdravotníckych službách, ktorá obsahovala navrhované ustanovenia, ktoré pôvodne neboli súčasťou vládneho zákona. Kritika sa týkala najmä toho, že sa o časti týkajúcej sa zákona o zdravotníckych službách nediskutovalo s ministerstvom zdravotníctva a ministerstvom vnútra, t. j. ministerstvami, ktoré by sa mali vyjadriť k správnosti navrhovaného zaobchádzania so zdravotnými údajmi. Po diskusii senát prijal uznesenie, ktorým sa návrh vrátil do poslaneckej komory s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi. Komora zástupcov však neschválila návrh zákona schválený senátom a prijala návrh zákona, ako sa uvádza v Senáte. Nakoniec predseda senátu zdôraznil, že je úplne na Ústavnom súde, aby návrh preskúmal a rozhodol o ňom.
12. Vo svojom pomerne rozsiahlom vyjadrení vláda navrhla, aby ústavný súd zamietol návrh na zrušenie sporného právneho predpisu. Pôvodne sa zameral na úlohu a úlohu DSP vo verejnej správe, najmä v oblasti správy Národného zdravotníckeho informačného systému (NZIS) a súvisiacich otázok ochrany zhromaždených údajov. Opísala tiež prax uplatňovania UZIS pri vybavovaní žiadostí predložených podľa zákona o slobode informácií. V tejto súvislosti uviedla, že uchádzači o prenos údajov z registrov sú vo veľkej väčšine prípadov informovaní, že pri podávaní žiadostí o takéto údaje je potrebné dodržiavať ustanovenia zákona o zdravotníckych službách. Naopak, žalobcovia vo svojich žiadostiach využívajú konanie podľa zákona o slobode informácií. V každom jednotlivom prípade, ak žalobca žiada o údaje z registrov podľa zákona o slobode prístupu k informáciám, okrem poskytovania informácií o štruktúre údajov podľa sporného ustanovenia sa vydáva aj rozhodnutie o čiastočnom zamietnutí žiadosti podľa § 15 ods. 1 InfZ v spojení s § 73 ods. 7 ZZZ. Podľa vlády však čiastočné odmietnutie vždy obsahuje informácie o možnosti predložiť žiadosť o údaje podľa oddielu 73 ods. 8 OSS. Niektorí uchádzači potom využijú túto možnosť a potom dostanú odpovede na svoje otázky riadne spracované.
13. Vláda tiež označila príslušnú zmenu a doplnenie za dôvody, pre ktoré bolo právo na informácie z NZIS obmedzené. Ako hlavný dôvod schválenia legislatívy zákonodarcu vláda identifikovala žiadosti o poskytnutie adresovaných výpisov z obsahu registrov NZIS pre konkrétnu fyzickú alebo právnickú osobu. Poukázala však aj na možné bezpečnostné riziká poskytovania informácií, pretože ak by informácie neboli v správnom kontexte, mohlo by byť údajne veľmi jednoduché (tak nevedomky, ako aj úmyselne) nesprávne interpretovať údaje a rôzne, ako aj úplne protichodné interpretácie, ktoré môžu mať nepredvídateľné dôsledky. Príklady zahŕňajú ovplyvňovanie rozhodnutia pacientov s ťažkou rakovinou vo vzťahu k skorému zachraňovaniu života atď.
14. Vláda tiež odôvodnila potrebu zachovať spornú právnu úpravu právom na ochranu zdravia, možnosť získať oveľa kompletnejšie a korektnejšie primárne údaje, ako aj možnosť vyvolať zbytočné obavy pre laika, ktorý by mohol byť spôsobený možnými zavádzajúcimi zdravotnými informáciami, ktoré by mohli vyplynúť z vývozu vybraných údajov z epidemiologických registrov. Riziko vidí aj vláda v možnej chybovosti záznamov zapríčinenej vývozom údajov od poskytovateľov alebo v neetickej interpretácii požadovaných informácií.
15. Vláda zdôraznila užitočnosť sporného ustanovenia, ktoré sa malo zohľadniť najmä v období pandémie Covidia-19, keď sa žiadosti predložené podľa InfZ zvýšili z 12 na 79. Počas tohto obdobia sa ukázalo, že žiadosti tohto typu boli podané v ÚZIS v prevažnej väčšine laíc a ukázalo sa, že žalobcovia nechápali otázku, ktorú sa pýtali.
16. Podľa vlády by zrušenie sporného ustanovenia spôsobilo množstvo problémov, ako aj vylúčenie štandardnej prevádzky ÚZIS, keďže ÚZIS nemá mandát ani personálne vybavenie na poskytovanie údajov na úplnú laiku a v lehotách InfZ. S cieľom vysvetliť informácie poskytnuté v rámci InfZ by bolo potrebné posilniť personálny systém, keďže tento program teraz vykonáva len jedna osoba, ale nie ako hlavný program. V prípade zrušenia predmetného ustanovenia by sa hromadné predkladanie žiadostí o informácie podľa zákona o slobode informácií mohlo použiť ako prostriedok na útok na zdravotnícke oddelenie s cieľom preťažiť personálnu kapacitu SAA a zabrániť štandardnej prevádzke. Treba tiež zohľadniť riziká z hľadiska kybernetickej bezpečnosti, pretože je potrebné zabezpečiť, aby požadované informácie podľa zákona o slobode informácií neohrozovali bezpečnosť informačných systémov UZIS a ministerstva zdravotníctva.
17. Vláda zastávala názor, že súčasný postup poskytovania informácií z NZIS neobmedzuje žiadnu relevantnú a legitímnu žiadosť, najmä poskytovanie súhrnných údajov a štatistík, poskytovanie spracovaných údajov a analýz alebo poskytovanie primárnych údajov, ak neexistuje priama ani nepriama identifikácia osoby. Jediným dôvodom zamietnutia žiadosti je údajne neexistencia požadovaných údajov a informácií vo všetkých uvedených prípadoch a je tiež neformálne komunikovaný so žiadateľom s cieľom nájsť riešenie, napríklad výberom iného parametra. Vláda zopakovala, že problém, v súvislosti s ktorým zákonodarcovia schválili príslušné právne predpisy, sú len žiadosti o poskytnutie adresovaných výpisov z obsahu registrov NZIS konkrétnej fyzickej alebo právnickej osobe.
18. Ombudsman uviedol, že nebude uplatňovať svoje právo podľa § 69 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto nebude zasahovať do konania.
19. Pripomienky účastníkov konania a vedľajšieho účastníka konania boli zaslané odvolateľovi na prípadné vyjadrenie, ktoré odvolateľ nepoužil.
20. Ústavný súd nenariadil ústne konanie podľa § 44 zákona o Ústavnom súde, pretože by v žiadnom prípade neprispel k ďalšiemu alebo hlbšiemu objasneniu veci, ako sa uvádza v písomných aktoch žalobcu, účastníka konania a vedľajšieho účastníka konania. Skutočnosť, že ústavný súd nepovažuje za potrebné vykonať dokazovanie, tiež odôvodňuje zlyhanie ústnej časti konania. Ani účastníci konania, ani vedľajší účastník konania nepožiadali o ústne vypočutie.
Podmienky vecného posúdenia návrhu a aktívna legitimita
21. Pred tým, ako ústavný súd vykoná vecné posúdenie návrhu, je potrebné preskúmať, či návrh podal oprávnený odvolateľ. Podľa článku 95 ods. 2 ústavy článok 64 ods. 3 zákona o Ústavnom súde stanovuje aktívnu legitimitu Súdu prvého stupňa na preskúmanie ústavnosti osobitných ustanovení zákona len vtedy, ak dospeje k záveru, že zákon (alebo jeho časť), ktorý sa má uplatniť v uznesení veci, je v rozpore s ústavným poriadkom.
22. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi opakovane uviedol, že aktívna legitimita Súdneho dvora podať návrh na zrušenie práva alebo jeho časti závisí od predmetu sporu a právnej kvalifikácie. Súd prvého stupňa preto môže požiadať o zrušenie iba takého zákona (alebo jeho ustanovení), ktorý sa má použiť priamo (okamžite) pri riešení konkrétneho prípadu. Posúdenie takejto žiadosti musí byť odôvodnené splnením podmienok konania, vrátane vecnej legitimity účastníkov konania, a ak ide o hmotné pravidlo, jednoznačným zistením, že nariadenie sa má uplatňovať [pozri napríklad zistenie sp. zn. Je to teda zákon, ktorý bráni dosiahnutiu žiaduceho (ústavného) výsledku. Ak by sa neodstránil, výsledok tohto konania by bol iný. To znamená, že to musí byť zákon, ktorého použitie je nevyhnutné za okolností súdu. Nestačí len hypotetická možnosť použiť ju alebo širší kontext prípadu s takýmto zákonom [pozri bod 32 sp. zn. Pl. ÚS 34 / 10 z 24.7.2012 (N 130 / 66 SbNU 19; 284 / 2012 Zb.) ].
23. Ústavný súd sa domnieva, že podmienky uvedené v prejednávanej veci sú splnené, pretože sporné právne ustanovenie súvisí s rozhodovacou činnosťou žalobkyne a má sa použiť pri riešení veci. Napadnutá právna úprava sa okrem toho zakladá na rozhodnutí povinnej inštitúcie, ako aj na rozhodnutí ministerstva zdravotníctva napadnutom správnym opatrením. V tejto súvislosti možno dospieť k záveru, že podmienky ustanovené v článku 95 ods. 2 ústavy a článku 64 ods. 3 zákona o ústavnom súde boli splnené, v takom prípade môže súd podať návrh ústavného súdu na zrušenie zákona, a preto návrh na zrušenie sporného ustanovenia podal oprávnený odvolateľ.
24. Článok 68 ods. 1 zákona o Ústavnom súde uvádza, že ak návrh nebol zamietnutý a nie sú dôvody na ukončenie konania v priebehu konania, ústavný súd je povinný návrh prediskutovať a rozhodnúť o ňom bez ďalších návrhov. Pre tento druh konania pred Ústavným súdom je formálny princíp [pozri bod 50 sp. zn. Ústavný súd je príslušný diskutovať o tomto [článok 87 ods. 1 písm. a) v spojení s článkom 95 ods. 2 ústavy]. Návrh obsahuje aj všetky požadované právne požiadavky a je prípustný v zmysle oddielu 66 zákona o ústavnom súde. Zároveň žiadny z dôvodov na ukončenie konania podľa § 67 zákona o Ústavnom súde v znení zákona č. 48 / 2002 Z. z.
25. Ústavný súd tiež skúmal, či je návrh prípustný podľa článku 35 ods. 1 zákona o ústavnom súde, t. j. či sa netýka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol.
26. Ústavný súd preskúmal návrh na zrušenie oddielov 70 až 78 zákona o zdravotníckych službách, vrátane sporného ustanovenia § 73 ods. 7 toho istého zákona, už v konaní podľa sp. zn. Listom z 10. novembra 2020 (6 / 2021 Z. z.) bola žiadosť o zrušenie týchto ustanovení zamietnutá. Hoci sa zistilo, že v súčasnosti sporné právne ustanovenie je v súlade s ústavným poriadkom, okrem iného, ústavný súd sa zaoberal otázkou ústavného súladu všetkých ustanovení v tom čase len z hľadiska ochrany ústavne zaručeného práva na ochranu proti nezákonnému zberu, uverejneniu alebo inému zneužitiu údajov o svojej osobe podľa článku 10 ods. 3 charty, práva na účasť na iných hospodárskych činnostiach podľa článku 26 ods. 1 charty a práva na súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 a 2 charty. Odvolateľ však tvrdí, že sporné právne ustanovenie je v rozpore s právom na voľný prístup k informáciám podľa článku 17 ods. 4 charty. Ústavný súd však nepovažoval žiadosť podanú vo veci sp. zn. pl. ÚS 33 / 16 za možnosť zaručiť bezplatné vyhľadávanie a prijímať informácie. Adopcia nálezu, sp. zn.
Znenie sporného právneho predpisu
27. Odsek 73 ods. 7 ZZS vrátane odkazu na poznámku pod čiarou znie takto:
"Štatistický inštitút poskytne na žiadosť podľa zákona o slobode informácií (61) len informácie o štruktúre údajov v národnom zdravotníckom informačnom systéme."
28. poznámka pod čiarou 61 znie takto:
"zákon č. 106 / 1999 Zb. o voľnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov."
Posúdenie právomoci a spôsobu prijatia sporných právnych ustanovení
29. Ústavný súd je v súlade s článkom 68 ods. 2 zákona o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., povinný posúdiť, či bol napadnutý zákon (alebo jeho ustanovenie) prijatý a vydaný v medziach ústavy stanovenej právomocou a ústavným spôsobom.
30. Sporné ustanovenie bolo začlenené do zákona o zdravotníckych službách zákonom č. 111 / 2019 Z. z., ktorým sa menia určité zákony v súvislosti s prijatím zákona o spracovaní osobných údajov. Ústavný súd sa už zaoberal spôsobom, akým bol tento akt prijatý v uvedenom rozhodnutí sp. zn. Podrobne možno uviesť odôvodnenie zistenia (pozri najmä body 113, 115, 121 a 125).
Podstatné preskúmanie sporného ustanovenia
31. Ústavný súd posúdil tvrdenia žalobcu, účastníka konania a vedľajšieho účastníka konania a dospel k záveru, že návrh nie je odôvodnený.
Všeobecné úvahy
32. Podľa článku 17 charty je zaručená sloboda prejavu a právo na informácie (odsek 1). "Každý má právo vyjadriť svoje názory slovami, písmenami, tlačou, obrazom alebo akýmkoľvek iným spôsobom, ako aj slobodne hľadať, prijímať a šíriť myšlienky a informácie bez ohľadu na štátne hranice" (odsek 2). "Štátne a miestne orgány poskytujú primerané informácie o svojich činnostiach. Podmienky a vykonávanie sa stanovia zákonom " (odsek 5).
33. Obmedzenie slobody prejavu a právo na vyhľadávanie a šírenie informácií sa môže určiť v súlade s článkom 17 ods. 4 Charta musí byť len zákonom, zároveň musia byť potrebné opatrenia v demokratickej spoločnosti na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, ochrany verejného zdravia a morálky.
34. Podobne článok 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") stanovuje, že" každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a šíriť informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice."
35. Podľa článku 10 ods. 2 dohovoru "vykonávanie týchto slobôd, keďže zahŕňa povinnosti a povinnosti, môže podliehať formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám stanoveným zákonom a nevyhnutným v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a trestnej činnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany dobrého mena alebo práv iných osôb, predchádzania úniku dôverných informácií alebo zachovania právomoci a nestrannosti súdneho orgánu."
36. Inými slovami, akékoľvek zasahovanie do práv podľa článku 17 charty a článku 10 ods. 1 dohovoru, ak nie je ustanovené zákonom, nebude sledovať legitímny cieľ zakotvený v týchto ustanoveniach a nebude potrebné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie týchto cieľov, bude porušením požiadaviek stanovených v článku 17 ods. 4 charty a článku 10 ods. 2 dohovoru.
37. Na úrovni subústavného práva je to isté vyjadrené v oddiele 12 zákona o slobode prístupu k informáciám, podľa ktorého "všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinný orgán poskytnutím požadovaných informácií vrátane sprievodných informácií po vylúčení informácií ustanovených zákonom. Právo odmietnuť informácie je platné len počas obdobia, počas ktorého pretrváva dôvod zamietnutia. V odôvodnených prípadoch povinný orgán overí, či dôvod zamietnutia pretrváva."
38. Ústavný súd už uviedol, že "sloboda prejavu - vrátane článku 10 ods. 1 Dohovoru o slobode informácií - je jedným z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti" (pozri zistenie z 30. marca 2010 sp. zn. ÚS 2 / 10; všetky judikatúry tohto súdu sú k dispozícii na https: // nalus.ujud.cz).
39. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí v sp. zn. Toto základné právo a jeho zodpovedajúca povinnosť verejného orgánu predstavujú jeden z kľúčových prvkov vzťahu medzi štátom a jednotlivcom. Jeho cieľom je účasť občianskej spoločnosti vo verejných záležitostiach, t. j. prostredníctvom týchto informácií môže verejnosť kontrolovať fungovanie verejných orgánov ako takých. Zamietnutie poskytovania informácií, ktoré sú súčasťou verejnej sféry, by obmedzilo základnú slobodu jednotlivca vytvoriť si stanovisko (v dôsledku myslenia) k otázke verejného záujmu (pozri bod 14 uvedeného zistenia). Všetko, čo môže byť v legitímnom verejnom záujme, je súčasťou verejnej sféry.
Uplatňovanie všeobecných úvah na posudzovaný prípad
40. V tomto prípade je hlavnou otázkou konflikt práva na informácie, ktorý sa vykonáva (s výnimkou informácií o životnom prostredí) prostredníctvom zákona o voľnom prístupe k informáciám, a zákaz poskytovania informácií podľa § 73 ods. 7 zákona o zdravotníckych službách, ktorý sa vzťahuje na údaje uchovávané v národnom zdravotníckom informačnom systéme. Riešenie takéhoto konfliktu nie je novinkou pre ústavný súd a závery obsiahnuté v už citovanom náleze sp. zn. Hoci Ústavný súd potom vyhovel návrhu na zrušenie slova "final" v § 11 ods. 4 písm. b) InfZ, v prípade právnych predpisov, ktoré sú v súčasnosti predmetom odvolania, sa nemusí uplatňovať rovnaký postup. Zároveň v tomto závere miestny súd sformuloval spôsob, akým musia povinné subjekty v prípadoch zákonného vylúčenia nasledovať futuro (ako je toto).
41. Vláda vo svojich pripomienkach vysvetlila, že prax uplatňovania ÚZIS je založená na predpoklade, že sporné ustanovenie obsahujúce vylúčenie z informačnej povinnosti podľa § 73 ods. 7 ZZS sa vo vzťahu k InfZ považuje za osobitné pravidlo, ktoré má prednosť pred InfZ ako všeobecné pravidlo. V tomto prípade však nie je potrebné uplatňovať pravidlo lex specialis derogat legi generali, pretože ich konflikt možno vyriešiť ústavným konzistentným výkladom. Okrem sporného ustanovenia sa bude uplatňovať všeobecná norma obsiahnutá v oddiele 12 zákona o slobode prístupu k informáciám, ktorá však nebola uplatnená na vec pred Mestským súdom povinným orgánom. Ak by sme mohli hovoriť o zrážke, potom by to bolo len vo vzťahu k sporným právnym normám k ústavnej norme, bez toho, aby sme pokračovali v tejto subústavnej norme alebo jej výklade a uplatňovaní s cieľom obmedziť ústavné zakotvené právo na informácie. V takom prípade je potrebné prijať vyššiu právnu silu ústavného štandardu alebo určiť konkurenčný verejný záujem alebo iné právne predpisy, ktoré by mali byť chránené zákonným vylúčením a vyriešiť konflikt týchto práv.
42. Pri výkone práva na informácie by sa zásada poskytovania informácií mala zakladať predovšetkým na zásade, že akékoľvek obmedzenie tohto práva by sa malo vykladať reštriktívne. Ako už bolo uvedené, k obmedzeniu práva na informácie môže dôjsť len vtedy, ak takýto postup má právny základ a je potrebný v demokratickej spoločnosti na ochranu iných konkurenčných práv alebo hodnôt (ako sú verejný záujem, verejná bezpečnosť, práva a slobody iných atď.). Nevyhnutnosť obmedzenia však nemožno a priori zhrnúť len textom zákona, ktorý je formálnou podmienkou obmedzenia práva na informácie. Naopak, vždy je potrebné najprv určiť konkurenčný verejný záujem alebo iné právne predpisy ústavne garantované, ktoré by mali byť chránené zákonným vylúčením a navzájom si ich merať, napríklad vykonaním testu proporcionality (skúška verejného záujmu, ktorá sa predtým použila). Obmedzenie práva na informácie alebo ich nevyhnutnosť musí potom vyplývať z tohto merania, týmto spôsobom bude splnená aj vecná podmienka obmedzenia práva na informácie [pozri tiež FUREK, Adam. 12 (Podmienky obmedzenia). In: Furek, Adam, ROTHANZL, Luke, JIROVEC, Thomas. Zákon o slobode informácií. Komentár. Praha: Publishing Centre C. H. Beck, 2016, s. 616.
43. Potreba zistenia splnenia oboch podmienok je tiež zjavná zo zistenia bodu P.P.ÚS 2 / 10, v ktorom bolo uvedené, že je potrebné preskúmať v každom konkrétnom prípade (prípadne) splnenie podmienky nevyhnutnosti obmedzenia základného práva a slobody jednotlivca v demokratickej spoločnosti, keďže nemožno a a priori vylúčiť, že v konkrétnom prípade by ochrana základného práva prevážila nad uvedenými hodnotami, t. j. že by neexistovala žiadna "naliehavá sociálna potreba" obmedziť základné právo. Zároveň v iných rozhodnutiach miestny súd výslovne vyhlásil, že nie je možné vylúčiť žiadny zákon s cieľom chrániť základné práva a slobody zaručené ústavným poriadkom a že v každom jednotlivom prípade konfliktu ústavných zaručených práv musia súdy a iné verejné orgány porovnať test proporcionality s testom konfliktu trvalých práv a zabezpečiť, aby sa rešpektovala spravodlivá rovnováha medzi nimi [pozri zistenia zo 17. októbra 2017 sp. zn. IV (ÚS 1378 / 16 (N 188 / 87 SbNU 77) a z 3. apríla 2018 sp. IV (ÚS 1200 / 16) (N 64 / 89 SbNU 25) ].
44. Obsah súdnych aj správnych spisov predložených odvolateľom v prejudiciálnej veci naznačuje, že žalobca požiadal povinný orgán o poskytnutie štatistického prehľadu o počte úmrtí osôb za obdobie pre rôzne príčiny. Tieto otázky môžu mať nepochybne legitímny verejný záujem, a teda aj časť verejnej sféry, a preto sa uplatňujú záruky podľa článku 17 ods. 2, 4 a 5 charty. Hoci žiadosť žalobkyne o poskytnutie takýchto informácií bola čiastočne zamietnutá s odkazom na sporné právne ustanovenie, povinný orgán dal žalobcovi pokyn, aby poskytol rovnaké informácie v súlade s postupom ustanoveným v § 73 ods. 8 ZZZS. Podľa tohto ustanovenia Štatistický inštitút (ÚZIS) poskytuje na štatistické a vedecké účely údaje z vnútroštátnych zdravotných registrov len vo forme, z ktorej nie je možné identifikovať konkrétnu fyzickú alebo právnickú osobu. Štatistický inštitút je oprávnený požadovať odmenu za poskytovanie takýchto údajov, ktorá nesmie presiahnuť náklady spojené s nadobudnutím výpisov, kópií, opatrení technických dátových médií a zaslaním údajov oprávnenému orgánu. V prípade potreby môže Štatistický inštitút požadovať aj odmenu za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie údajov.
45. Ústavný súd dospel k záveru, že takýto spôsob vybavovania žiadostí podľa InfZ nemožno a nemožno ich riešiť. Treba mať na pamäti, že je výlučne na rozhodnutí žiadateľa vybrať si, ktoré nástroje sa rozhodne uplatniť. Ak však žiadosť o informácie už bola predložená podľa InfZ, povinný orgán, ak požadované informácie patria do jeho právomoci, je sám povinný zaoberať sa ňou postupom, ktorý plánuje InfZ. Nie je možné odmietnuť poskytnúť informácie, ak ich má povinný orgán, z dôvodu, že existujú iné spôsoby, ako ich žiadateľ môže získať. Zákon č. 106 / 1999 Z. z. o voľnom prístupe k informáciám, v znení zmien a doplnení, konkrétne o spracovaní žiadosti tým, že sa odvoláva na alternatívnu možnosť získania informácií, na postup podľa iných právnych predpisov alebo na odkaz na iné subjekty, s ktorými by mal žiadateľ kontaktovať. Preto nie je možné, aby správne orgány riešili navrhované alternatívne použitie oddielu 73 ods. 8 ZZS žiadateľom. Malo by sa doplniť, že táto úprava sa okrem poskytovania informácií uplatňuje len na štatistické a vedecké účely, a preto vôbec neovplyvňuje situáciu. Hoci ju možno považovať za jednu z možností na získanie informácií NZIS, poskytnutie informácií podľa InfZ nemožno vylúčiť a nemôže byť prostriedkom na zabránenie uplatneniu sporného ustanovenia. Nie je možné uložiť žiadateľovi nárok na zamýšľané použitie "na štatistické a vedecké účely," ak to nie je pravda.
46. Povinný orgán, ktorý spracováva žiadosť o informácie predloženú podľa InfZ, by preto mal najprv posúdiť, či sa požadované informácie týkajú jeho rozsahu, či sú v skutočnosti k dispozícii, a potom na základe právnej úpravy a ustálenej judikatúry posúdiť, či existuje dôvod na jej neposkytnutie. Na to je potrebné položiť základnú otázku, aká ústavná hodnota, aké základné právo alebo verejný záujem by mohlo byť ovplyvnené poskytnutím požadovaných informácií, alebo najmä v tomto prípade, ktorý z nich by mal byť skutočne chránený sporným ustanovením.
47. Vo všeobecnosti by mohlo byť možné v zmysle článku 17 ods. 4 charty pripustiť potenciálne ohrozenie práv a slobôd iných osôb, konkrétne tých, ktoré sú zakotvené v článku 10 charty. Možno sa zhodnúť na tom, že právo chrániť ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, povesť by mohlo byť ohrozené poskytovaním informácií z NZIS; určite by to mohlo byť ovplyvnené súkromným a rodinným životom alebo právom na ochranu pred neoprávneným zberom, zverejnením alebo iným zneužitím osobných údajov. Zámerom ochrany týchto hodnôt by bol dôkaz okolností, za ktorých sa sporné ustanovenie stalo súčasťou zákona, keď na základe zmeny a doplnenia bolo prijaté ako súčasť zákona č. 111 / 2019 Z. z., ktorým sa menia určité zákony v súvislosti s prijatím zákona o spracovaní osobných údajov. Na druhej strane však toto zákonné vylúčenie nemá vplyv len na informácie, ktoré majú povahu osobných údajov, ale na všetky informácie obsiahnuté v NZIS - s výnimkou informácií o štruktúre údajov.
48. Treba však poznamenať, že k ohrozeniu uvedených základných práv by mohlo dôjsť len vtedy, ak by sa vyžadovali údaje o konkrétnych osobách. V tomto prípade to tak nebolo. Žiadateľ nemal záujem o nominálne údaje, ale nebol úspešný so svojou žiadosťou. V tejto súvislosti je ťažké pochopiť tvrdenie vlády, ktorá na jednej strane opakovane zdôraznila, že sporná právna úprava je primárne určená na ochranu pred žiadosťami o priamu alebo nepriamu identifikáciu osoby z obsahu registrov NZIS a že súčasná prax poskytovania informácií z NZIS neobmedzuje žiadnu relevantnú a legitímnu žiadosť, ani poskytovanie primárnych údajov, pokiaľ sa priama alebo nepriama identifikácia osoby na druhej strane domnieva, že žiadosť žalobkyne o poskytnutie neadresovaných údajov je zákonná a správna.
49. Ak vláda na základe požadovaných údajov tvrdí, že v mnohých iných prípadoch je možné identifikovať pacientov poskytovateľov zdravotníckych služieb, je vhodné dodať, že ochrana osobných údajov, osobných prejavov, súkromia fyzickej osoby a osobných údajov je na právnej úrovni upravená v oddiele 8a ods. 1 InfZ, podľa ktorého povinný subjekt poskytuje tento typ údajov "iba v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi ich ochranu." Takéto nariadenie je potom zákonom č. 89 / 2012 Z. z., Občiansky zákonník, v znení zmien a doplnení, nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016 / 679 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov a o zrušení smernice 95 / 46 / ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) a zákona č. 110 / 2019 Z. z. o spracovaní osobných údajov. Pri spracovaní žiadostí o informácie je povinný orgán povinný zohľadniť tieto právne predpisy a ochrana uvedených práv je zabezpečená týmto spôsobom. Neexistuje preto žiadny dôvod a ani nie je žiaduce regulovať ochranu týchto práv prirodzeným a nesystémovým spôsobom pre každú z oblastí právomocí verejných orgánov samostatne, nieto ešte vo forme legislatívneho "lepidla."
50. Ak existuje akýkoľvek iný možný zámer zákonodarcu alebo predručiteľa obmedziť právo na informácie podľa spornej právnej úpravy, Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že orgány verejnej moci nemajú ochranu proti rozširovaniu agendy, nie je verejný záujem odmietnuť informácie (vrátane informácií profesionálnych) laikom, ktorí sa domnievajú, že povinný orgán si túto otázku neuvedomuje a môžu nesprávne interpretovať získané údaje nevhodným alebo neetickým spôsobom. Takýto paternalistický prístup povinných subjektov je znakom zjavného nepochopenia ich postavenia a úlohy, ktoré navyše jasne nepovažujú výkon svojich právomocí za službu verejnosti a nepovažujú informácie za verejné statky vytvorené z verejných zdrojov. Podobne možno vidieť aj iné dôvody na zachovanie právnych predpisov, ako napríklad možnosť vzniku zbytočných obáv pre blaho, možnosť vydávania zavádzajúcich informácií alebo možnosť omylu záznamov z dôvodu vývozu údajov. Koniec koncov, existuje viac než len skutočná a overiteľná prax, alebo ústavne chránené hodnoty alebo verejný záujem, než široký zoznam potenciálnych alebo hypotetických hrozieb, ktoré môžu ovplyvniť aj poskytovanie iných druhov informácií.
51. Ústavný súd nemôže potvrdiť vládu, aj keď užitočnosť sporného ustanovenia nie je doložená zoznamom konkrétnych prípadov, v ktorých slúžil na ochranu proti zasahovaniu do konkurenčných práv alebo hodnôt, ale len zvýšením počtu žiadostí, ktorých súladu by tak mohol povinný orgán predísť ich odmietnutím s odkazom na spornú právnu úpravu. Z toho vyplýva najmä to, že sporné ustanovenie chráni najmä povinný orgán pred pracovným zaťažením, ale nie je to cieľ, ktorý možno považovať za legitímny. Okrem toho, ak z pripomienok vlády vyplýva, že žalobcovia majú tie isté informácie, ktoré im boli zamietnuté podľa sporného ustanovenia, bez akýchkoľvek ťažkostí, ak sú o ne požiadaní v súlade s postupom stanoveným v § 73 ods. 8 ZZS, nemožno pochybovať o tom, že skutočný dôvod ich ochrany neexistuje a že prinajmenšom v týchto prípadoch ide o formálne konanie pre povinný orgán, ktorý hraničí so šikanovaním prístupu k žalobcom. Ak by prax SAE bola taká, že by žalobkyni v texte svojej žaloby dala pokyn, aby si jednoducho zamieňala odkaz na InfZ s odkazom na § 73 ods. 8 ZZS, stupeň formalizmu opísaného konania by bol rovnako absurdný ako v Kafkovskom.
52. Z vyššie uvedených dôvodov Ústavný súd vo všeobecnosti, ako aj vo veci podanej na Mestský súd nenašiel dôvod na takéto zásadné obmedzenie práva na informácie a dospel k záveru, že odmietnutie informácií žalobcovi splnilo požiadavku nevyhnutnosti stanovenú v článku 17 ods. 4 charty. Neexistuje teda žiadny legitímny dôvod na odôvodnenie administratívnych rozhodnutí, a keďže informácie, ktoré povinný orgán odmietol poskytnúť žiadateľovi, neboli zahrnuté do správneho spisu, nemožno z neho vyvodiť ani žiadny iný dôvod na ich neposkytnutie. Na druhej strane ústavný súd poznamenáva, že takéto opomenutie povinných orgánov je vo všeobecnosti dôvodom opätovného preskúmania rozhodnutia prvého stupňa vyšším správnym orgánom, aj keď bráni nadriadenému orgánu poskytnúť požadované informácie priamo po výsledku odvolacieho konania. Vzhľadom na obsah žiadosti by však požadované informácie pravdepodobne pozostávali len z kombinácie troch druhov údajov - príčiny úmrtia a zodpovedajúceho počtu zosnulých v určitom čase. V takom prípade je ťažké predstaviť si rozumný dôvod, prečo by sa požadované informácie mali žiadateľovi zadržať, naopak, ako už uviedol žiadateľ, verejný záujem na ich uverejnení je nesporný a nič by nemalo brániť povinnému subjektu poskytnúť požadované informácie.
53. Závery, ktoré prijal ústavný súd, budú určite uplatniteľné aj na iné žiadosti ÚZIS podľa zákona o slobode informácií, ale to neznamená, že za iných osobitných okolností nemožno odmietnutie poskytnúť informácie z registrov odôvodniť. V prípade, že takáto situácia vznikne, je na povinnom orgáne, ktorý má akékoľvek konflikty s rovnocennými právami, aby ich riešil dosiahnuteľným spôsobom, aby ich posúdil, ktorým z protichodných základných práv prevažuje a ktoré, naopak, musia byť obmedzené, a ak stiahne informácie od žiadateľa, aby poskytol jasné a presvedčivé odôvodnenie každého rozhodnutia.
54. Požiadavky na implementáciu informačného programu InfZ, najmä úroveň administratívnych rozhodnutí vydaných povinnými orgánmi a ich nadriadenými orgánmi, sa od začiatku informačného práva neprimerane zvýšili. Nie je možné upustiť od jeho kvality, pretože ide len o okrajovú právomoc povinných orgánov. Naopak, poskytovanie informácií podľa InfZ je už neoddeliteľnou súčasťou ich kompetencií a musí sa, samozrejme, prispôsobiť ich personálnemu vybaveniu. Nemožno pripustiť, že v situácii, keď sa podobné tvrdenia podávajú napríklad povinným obecným orgánom s minimálnym oficiálnym prístrojom, nižšiu úroveň tolerujú verejné orgány s neúmerne väčším odborným zázemím. Napríklad pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o informácie nemôže byť povinný orgán spokojný len s odkazom na právne ustanovenie. Podľa druhu povinného orgánu (najmä pre uvedené malé miestne orgány) však možno prirodzene predpokladať určité limity, hoci aspoň základné a argumentačné preskúmanie splnenia podmienky nevyhnutnosti obmedzenia jedného z konkurenčných základných práv by sa malo vždy zahrnúť do odôvodnenia rozhodnutia. V tomto bode je potrebné poukázať na nenahraditeľnú úlohu ministerstva vnútra ako garanta informačného zákona a jeho metodických výstupov [pozri DOC Documents - Ministry of Interior of the Czech Republic (mvcr.cz) ], ktoré, hoci sú určené predovšetkým miestnym orgánom, môžu výrazne uľahčiť činnosť akéhokoľvek povinného orgánu.
55. Z hľadiska kontroly noriem je však nevyhnutné, aby z judikatúry citovanej v rozsudku Súdu prvého stupňa, ale aj z judikatúry správnych súdov bolo možné vyvodiť ústavný výklad sporného ustanovenia. Ústavný súd sa v tomto prípade rozišiel s obecným súdom, a preto nebol schopný vyhovieť jeho návrhu. Ako uviedol odvolateľ, ústavný súd sa obmedzuje na zásadu nadradenosti ústavného výkladu pred udelením výnimky a na zásadu minimalizácie zásahu iných verejných orgánov, na ktorú sa uplatnil vo viacerých svojich rozhodnutiach [napr. sp. zn. pl. V každom prípade sa z mnohých možných výkladov zákona musí použiť iba výklad, ktorý rešpektuje ústavné zásady (ak je takýto výklad možný) a zrušenie ustanovení zákona o neústavnosti sa musí povoliť len vtedy, ak predmetné ustanovenie nemožno uplatniť bez porušenia jeho ústavnosti.
56. Okrem toho, zrušením sporného ustanovenia by Ústavný súd de facto potvrdil správne konanie a jeho výklad, že v súčasnej situácii nebolo možné zaobchádzať s požadovanými informáciami inak ako so žalobkyňou. Tým by sa úplne zmenil existujúci pohľad na zákonné vylúčenia z informačnej povinnosti, najmä ich výklad a pohľadávky voči povinným subjektom pri ich uplatňovaní. Ak by ústavný súd teraz neprijal ich ústavne konzistentný výklad, znamenalo by to, že v budúcnosti by sa právne vylúčenia museli akceptovať bez výnimky, kým by neboli vyhlásené za protiústavné.
57. Ústavný súd preto dospel k záveru, že právne obmedzenie informačnej povinnosti nemôže byť bez ďalšieho konečného rozhodnutia, ako to dokazuje už zavedená prax alebo dostupná judikatúra správnych súdov. Podobne bol prekonaný zákaz poskytovania informácií o prebiehajúcich trestných konaniach [§ 11 ods. 4 písm. a) InfZ]. Napríklad judikatúra Najvyššieho správneho súdu, ktorá vo svojom rozsudku z 1. decembra 2010, sp. zn. 1 As 44 / 2010, uviedla, že povinné subjekty nebudú poskytovať informácie o prebiehajúcom trestnom konaní až po zvážení rozsahu, v akom je dôvod neposkytnutia informácií skutočne odôvodnený naliehavou sociálnou potrebou. Podobne sa v rozsudku z 5. mája 2015 vo veci C-101/ 2019 uviedlo, že informácie o prebiehajúcom trestnom konaní podľa § 11 ods. 4 písm. a) zákona o slobode informácií nie sú úplne vylúčené z tohto ustanovenia. Povinný orgán (alebo neskôr súd) musí najprv posúdiť, či zverejnenie informácií o prebiehajúcich trestných konaniach bude mať negatívny vplyv na jeho konanie.
58. Hoci právne vylúčenia vo všeobecnosti zodpovedajú dôvodom obmedzenia práva na informácie vyplývajúceho z článku 17 ods. 4 charty a článku 10 ods. 2 dohovoru, nemusí to tak vždy byť. Ústavný súd opísal postup povinných orgánov pri ich uplatňovaní a ústavný jednotný výklad takejto normy (pozri najmä body 46 až 52) a zároveň zaručil, že samotný zákonodarca nebude môcť zasahovať do konania a vymazať informácie prostredníctvom právnej úpravy. Na druhej strane nie je potrebné výslovne sa odchýliť od akéhokoľvek takéhoto obmedzenia práva na informácie, pričom sa zohľadní opísaný postup, ale nemožno vylúčiť, že niektoré z nich sa môžu stať obscénnymi.
Záver
59. Ústavný súd dospel k záveru, že ak by sa sporné ustanovenie vykladalo doslovným gramatickým výkladom, nebolo by pochýb o tom, že je v rozpore s ústavným poriadkom, keďže zasahuje do základných práv a slobôd žiadateľov o informácie. V takom prípade by Ústavný súd skutočne musel pristúpiť k zrušeniu sporného ustanovenia. Ako však vyplýva z vyššie uvedeného a zo zavedenej rozhodovacej praxe, existuje ústavný jednotný výklad zákonného vylúčenia z informačnej povinnosti, ktorý odráža reštriktívny prístup k nim.
60. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno sporné právne ustanovenie považovať za odporujúce základnému právu na informácie stanovenému v článku 17 ods. 4 Charty, keďže jeho uplatnenie na odvolateľa predmetnej veci mu nebráni dosiahnuť ústavný konsenzus v konaní o podaní správnej žaloby. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Ústavný súd preto zamietol návrh na zrušenie sporného ustanovenia zákona o zdravotníckych službách podľa § 70 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže nezistil jeho rozpor s ústavným poriadkom.
Predseda ústavného súdu:
v. JUDr. Tomková v. r.
podpredseda
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil č. 40 / 2023 Z. z., o návrhu na zrušenie § 73 ods. 7 zákona č. 372/2011 Z. z., o zdravotníckych službách a podmienkach ich poskytovania (zákon o zdravotníckych službách), v znení zmien a doplnení |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 22.02.2023 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0