Oznámenie ústavného súdu č. 4 / 2023 Z. z.
Oznámenie ústavného súdu o prijatí stanoviska plenárneho zasadnutia ústavného súdu z 29. novembra 2022 (Pl. ÚS- st. 57 / 22) o účinkoch zrušenia ústavného súdu z 11. februára 2020 (Pl. ÚS 38 / 17) o právnych vzťahoch
Platný
4
OZNÁMENIE
Ústavný súd
Prezident Pavel Rychetský (sudca spravodajcu) a sudcovia Ludvik David, Josef Fiala, Jan Filip, Jaromír Jirsa, Tomáš Licenčník, Vladimir Sládeček, Radovan Sukánek, Pavel Šámal, Vojtěch Šiměl, Milada Tomková, David Uhlář a Jiří Zemánek na návrh druhej komory ústavného súdu podľa článku 23 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde, pokiaľ ide o jeho právne stanovisko k konaniam podľa španielskeho práva. II. ÚS 1877 / 22, ktorá sa líši od právneho stanoviska ústavného súdu ústavného súdu ústavného súdu z 18. októbra 2022.
nasledujúce stanovisko:
I. Zistenie ústavného súdu z 11. februára 2020 sp. zn.
II. Podľa článku 13 ods. 3 prvého a druhého poriadku o konflikte záujmov, a to bezplatne prostredníctvom verejnej dátovej siete bez predchádzajúcej žiadosti v rozsahu stanovenom v § 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov, práva týchto verejných činiteľov voči štátu na náhradu nemajetkovej škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 82 / 1998 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci alebo pri nesprávnom úradných postupoch a o zmene a doplnení zákona č. 358 / 1992 Z. z.
Odôvodnenie
Vymedzenie predmetu konania vo veci ústavnej sťažnosti
1. Ústavný súd dostal sťažnosť od ústavného súdu 12. 7. 22. 22. 22. 22. 2002 sťažovateľ Dalibor Pavlát navrhol zrušenie rozsudku Mestského súdu v Prahe (ďalej len "Mestský súd") z 21. 4. 2022 č. 30 Co 118 / 2022 - 96 časti, o ktorej sa rozhodlo, že potvrdí rozsudok Okresného súdu v Prahe 2 (ďalej len "Okružný súd") zo 6. 1. 2022 č. Konanie o ústavnej sťažnosti sa vedie podľa bodu II.II ÚS 1877 / 8.
2. Sťažovateľ je primátorom mesta P. a bol tiež primátorom mesta P. počas obdobia pred 31. decembrom 2020, keď bola registrácia oznamovania činností, oznamovanie majetku a oznamovanie príjmov a záväzkov podľa § 13 až 14c zákona č. 159 / 2006 Z. z. o konflikte záujmov, v znení zmien a doplnení z 30. júna 2018 (ďalej len "zákon o konflikte záujmov"), účinná, t. j. po nadobudnutí účinnosti zmien a doplnení implementovaných zákonom č. 14 / 2017 Z. z. a zákonom č. 112 / 2018 Z. z. Ako verejný činiteľ podľa § 2 ods. 1 písm. q) zákona o konflikte záujmov bol sťažovateľ povinný predložiť oznámenie o iných vykonaných činnostiach, oznámenie o majetku, ktorý vlastnil v deň pred začatím výkonu svojich povinností a majetku nadobudnutého počas výkonu svojich povinností a oznámenie o príjmoch, daroch a záväzkoch. Podľa článku 13 ods. 2 zákona o konflikte záujmov boli tieto oznámenia zapísané do registra oznámení o činnostiach, oznámení o aktívach a oznámeniach o príjmoch a záväzkoch (ďalej len "register oznámení"), v ktorom sa podľa článku 13 ods. 3 sprístupnila prvá a druhá veta zákona o konflikte záujmov každému z nich bezplatne prostredníctvom verejnej dátovej siete bez predchádzajúcej žiadosti v rozsahu informácií stanovených v článku 14b ods. 1 písm. c) zákona o konflikte záujmov.
3. Zistenie ústavného súdu z 11.2.2020 sp. zn. V tomto závere Ústavný súd uviedol, že povinnosť poskytnúť oznámenie v rozsahu vymedzenom zákonom o konflikte záujmov nie je sama osebe protiústavná a predstavuje primeraný zásah do práva na súkromie aj pre verejných činiteľov podľa § 2 ods. 1 písm. q) zákona o konflikte záujmov (vrátane prepustených úradníkov malých obcí). Zároveň však zdôraznil, že následná "automatická" publikácia týchto informácií prostredníctvom internetu bez akejkoľvek žiadosti tretej strany už nebude v súlade s testom proporcionality. Dôvodom zrušenia tohto právneho nariadenia bolo v skratke, že možnosť anonymného nahliadnutia do registra oznámení prostredníctvom verejnej dátovej siete a nahliadnutia do žiadosti obsahujúcej identifikačné údaje žalobkyne neposkytuje dostatočnú záruku proti zneužitiu takto získaných informácií o majetkových pomeroch verejných činiteľov a je v rozpore so základným právom na ochranu pred neoprávneným zverejnením osobných údajov zaručeným v článku 10 ods. 3 charty. Ústavný súd odôvodnil odklad vykonateľnosti zistenia vytvorením "dostatočného času pre zákonodarcov na prijatie právnych predpisov, ktoré sú už ústavne konzistentné." V tejto súvislosti tiež uviedol, že protiústavnosť sa zistila "výlučne v neanonymnom a úplne nediferencovanom elektronickom zverejnení majetkových oznámení všetkým politikom," a nie v rozsahu poskytnutých informácií," keďže" neexistuje žiadny presvedčivý dôvod na rozlíšenie medzi rôznymi skupinami verejných činiteľov" podľa § 2 ods. 1 zákona o konflikte záujmov (bod 158 citovaného zistenia).
4. Hoci nález sp. zn. pl. ÚS 38 / 17 bol vyhlásený v zbierke zákonov 8.4.2020, vzhľadom na odloženie vykonateľnosti bol prístup k informáciám o jednotlivých verejných činiteľoch udržiavaný v rovnakom rozsahu. Ministerstvo spravodlivosti (ďalej len "ministerstvo") obmedzilo tento prístup len na 6.11.2022 v reakcii na rozsudok Najvyššieho správneho súdu z 29.10.2020 č. 9 As 173 / 2020-32. Je možné anonymne prezerať register oznámení, čo bol dôvod na neústavnosť článku 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov, že sťažovateľ vidí porušenie jeho práva na súkromie. Žalobami proti Českej republike - Ministerstvo spravodlivosti sa preto ospravedlnilo a vyplatilo sumu 30 000 Kč ako náhradu za nemajetkové škody. Táto žaloba bola zamietnutá rozsudkom Okružného súdu zo 6. januára 2022 č. 47 C 222/ 2021-72, ktorý bol následne potvrdený rozsudkom Mestského súdu z 21. apríla 2022 č. 30 Co 118/ 2022-96.
5. Obvodový súd dospel k záveru, že ministerstvo sa nedopustilo nesprávneho úradného postupu v zmysle článku 13 ods. 1 zákona č. 82 / 1998 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a o zmene a doplnení zákona č. 358 / 1992 Z. z. o notároch a ich činnostiach (notársky príkaz), zmeneného a doplneného zákonom č. 160 / 2006 Z. z., ďalej len zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ministerstvo nemôže byť obvinené z konania podľa platného a účinného práva. Na rozdiel od súdu správny orgán nemôže podať návrh na Ústavnom súde podľa článku 95 ods. 2 ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava") a je viazaný zákonom. V období pred vyhlásením nálezu v zbierke zákonov ministerstvo nemohlo posúdiť ústavnosť predmetnej právnej úpravy. V období po uverejnení nálezu v zbierke zákonov do 6. novembra 2020 ministerstvo poznalo neústavnosť, ale vzhľadom na odklad vykonateľnosti by mohlo pokračovať v súčasnom postupe. Dôvodom odkladu vykonateľnosti bolo presne to, že verejnosti nebude úplne odopretý prístup k tomuto mechanizmu verejnej kontroly až do prijatia novej legislatívy. Hoci ministerstvo nasledovalo účinnosť, hoci Ústavný súd už vyhlásil protiústavnú legislatívu, zasahovalo do ústavne zaručeného práva sťažovateľa na súkromie vo vertikálnych vzťahoch (štátny prokurátor) do 6.11.2020, ale v horizontálnych (obhajca-verejný) vzťahoch splnil hlavný cieľ zákona, ktorým je kontrola verejnosti.
6. Okresný súd vo svojom posúdení zohľadnil aj judikatúru, ktorá dáva spätný účinok na zistenia ústavného súdu uverejnené v zbierke zákonov, ktoré odložili vykonateľnosť. Vo svojich záveroch dospel Najvyšší správny súd k záveru v sp. zn. 9 Ako 173 / 2020, v ktorom dospel k záveru, že deklarovaná neústavnosť právneho predpisu upravujúceho zverejňovanie oznámení v registri oznámení bránila uloženiu administratívnej sankcie. Podľa obežníka základný rozdiel medzi výkladom povinnosti uložiť povinnosť porušovať základné práva a slobody zo strany Súdu prvého stupňa a výkladom, ktorým by sa administratívne konanie podľa zrušeného právneho predpisu odkladalo od dátumu vyhlásenia neplatnosti ústavným súdom v zbierke zákonov nesprávnym úradným konaním, ktorým sa ustanovuje štátna zodpovednosť za škodu. V prejednávanej veci ústavný súd sám vyjadril vôľu, že súčasné nariadenie by sa malo naďalej uplatňovať počas určitého obdobia.
7. Na záver Okresný súd poukázal na to, že aj po zistení ústavného súdu by mali byť údaje podľa zákona o konflikte záujmov napriek rôznym prostriedkom doručenia (t. j. či už anonymne alebo adresou) poskytnuté každému, kto ich požiada. Stupeň intenzity intervencie v spojení s kľúčovou dôležitosťou predložených oznámení nestačí na to, aby sa dospelo k záveru, že štát je zodpovedný za porušenie práva na súkromie a práva na informácie o sebaurčení nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla žiadateľovi v súvislosti s ministerským konaním podľa účinných právnych predpisov. Hoci sťažovateľ nespája svoje škody s prijatím protiústavného zákona, hlavným dôvodom jeho škody je prijatie tohto zákona, pretože bez neho by ministerstvo nezverejnilo svoje oznámenie a neublížilo by mu. Podľa Circuit Court nie je ministerstvo zodpovedné za proces normotvorby, a preto neexistuje príčinná súvislosť s dovážanou ujmou navrhovateľa.
8. V napadnutom rozsudku sa regionálny súd vyjadril k právnym záverom Okresného súdu o neexistencii titulu zodpovednosti. Nebolo možné vidieť nesprávny úradný postup vo ministerskom konaní. V tejto súvislosti sa odvolával na závery stanoviska plenárneho zasadnutia ústavného súdu zo 14. decembra 2010, sp. zn. pl. ÚS-st. 31 / 10 (ST 31 / 59 SbNU 607; 426 / 2010 Z. z.), podľa ktorých "štátne orgány neudeľujú právo uplatniť právne dôsledky zistení o zrušení ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach predtým, ako sa takéto zistenia stanú vykonateľnými." Ministerstvo ako verejná správa má v súlade s článkom 2 ods. 3: Ústava je povinná konať v medziach a metódach stanovených zákonom a nie je odôvodnené posudzovať súlad právnych predpisov s ústavou, keďže tento orgán je výlučne ústavným súdom v zmysle článku 83 ústavy. Naopak, ministerstvo by sa dopustilo nesprávneho úradného postupu tým, že by nedodržalo zákon o konflikte záujmov a bez žiadosti by informácie oznámené verejnosti neuskutočnilo. Tento záver nemení ani skutočnosť, že 6. novembra 2020 ministerstvo začalo poskytovať informácie v obmedzenom rozsahu. V skutočnosti je predmetom posúdenia, či bolo oprávnené uverejniť oznámenie existujúcim spôsobom, ktorý bol možný do 31. decembra 2020.
9. Podľa regionálneho súdu bola prax ministerstva správna z hľadiska účelu, na ktorý bola určená. Hlavným účelom zákona o konflikte záujmov je verejná kontrola transparentného výkonu verejnej správy, konkrétne vylúčenie možnosti zneužitia právomoci v súkromnom záujme, ako aj zabezpečenie dôvery verejnosti v činnosti verejných orgánov. Ďalším cieľom zákona je skontrolovať obsah oznámení predložených registračným orgánom. Ústavný súd našiel v sp. zn. Samotné oznámenie však nie je možné považovať za neprimerané, pretože pri vstupe do verejnej funkcie možno predpokladať určité obmedzenia. Stupeň intenzity údajného zásahu sťažovateľa je značne obmedzený mierou zodpovednosti každého verejného činiteľa za plnenie jeho povinností, čo zodpovedá kontrole pomeru jeho majetku zo strany verejnosti. Dá sa teda očakávať, že bude odolnejší voči svojmu právu na súkromie tým, že zverejní citlivé údaje z jeho súkromia s cieľom splniť účel zákona o konflikte záujmov. Intenzita intervencie v porovnaní s účelom a cieľom predložených oznámení nie je dostatočná na to, aby sa dospelo k záveru, že štát je zodpovedný za porušenie práva na súkromie zaručeného v článku 7 ods. 1 charty a práva na informácie o sebaurčení zaručeného v článku 10 ods. 3 charty pre nemajetkové škody, ktoré utrpel sťažovateľ v rámci ministerského konania podľa právnych predpisov platných počas príslušného obdobia.
10. Podľa regionálneho súdu by sa zodpovednosť štátu zohľadnila, ak by sa pri činnosti spojenej s výkonom právomocí verejného orgánu alebo v dôsledku toho porušila právna úprava, ktorou sa riadi konanie ministerstva, ale nestalo sa tak. Štát nie je zodpovedný za prijatie zákona, ktorý bol následne považovaný za protiústavný, t. j. za právny akt, ktorý nie je úradným postupom v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobeného výkonom verejnej moci.
11. Sťažovateľ v ústavnej s.ažnosti poukazuje na to, že ministerstvo, ktoré umožnilo anonymný prístup do registra oznámení, porušilo svoje základné práva zaručené v článkoch 7 a 10 ods. 3 charty. Tvrdí, že Všeobecné súdy vykladali odklad vykonateľnosti zistenia, sp. zn. pl. ÚS 38 / 17 spôsobom, ktorý vylučuje obsah ústavne zaručených základných práv a slobôd a podporuje ich bez ďalšej právnej regulácie. Podľa sťažovateľa sa vykonateľnosť zistenia odložila presne na účely nahradenia Parlamentu protiústavným nariadením v lehote stanovenej ústavným súdom a nie na to, aby ostatné orgány štátu mohli porušovať základné práva a slobody zaručené ústavou až do posledného dňa odloženia vykonateľnosti. Štát musí niesť zodpovednosť, ak sa dotknutá osoba rozhodne napriek explicitným právnym predpisom odvolať svoje ústavné zaručené právo. Pojem "nesprávny postup" by mal zahŕňať aj prípady, ktoré môžu byť v čase úrazu v súlade s pravidlami. Keďže tento postup spôsobil škodu alebo škodu, ktorá nie je primeraná, musí sa objektívne považovať za nesprávny.
Náboženská spoločnosť, 8 / 7
12. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je jednou z niekoľkých desiatok podobných ústavných sťažností, ktoré podali zástupcovia obcí pri výkone verejnej funkcie podľa článku 2 ods. 1 písm. q) zákona o konflikte záujmov a ktoré sú namierené proti rozhodnutiam Všeobecných súdov, ktoré zamietajú ich žaloby o ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej škody (v čase prerušenia konania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa bolo toto číslo približne 120 ústavných sťažností, z ktorých každá bola pridelená ako sudkyňa spravodajcovi; O týchto ústavných sťažnostiach sa diskutuje a rozhoduje vo všetkých komorách ústavného súdu).
13. O 27 z týchto ústavných sťažností rozhodol ústavný súd v spoločnom konaní na základe zistenia z 18. októbra 2022 sp. zn. IV. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len "Súdny dvor") rozhodol na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie o návrhu na náhradu nemajetkovej škody. V zostávajúcej časti boli zamietnuté z dôvodu neprípustnosti už skôr (pred rozhodnutím Najvyššieho súdu o odvolaniach).
14. Na účely posúdenia veci sa IV. komora domnievala, že je rozhodujúce, aby sa zrušil odsek 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov pre obsah, ktorý je v rozpore s ústavne zaručenými základnými právami a slobodami (z materiálnej neústavnosti), a nie z iného dôvodu, ako sú chyby v legislatívnom procese. Ôsma komora zdôraznila, že ústavný súd odložil vykonateľnosť tohto nálezu s cieľom poskytnúť zákonodarcovi dostatok času na prispôsobenie zákona, keď podanie oznámenia verejnému úradníkovi nebolo v rozpore s ústavným poriadkom. Pozastavenie vykonateľnosti zrušenia rozhodnutia však nemožno považovať za príkaz verejných orgánov pokračovať v neústavnom porušovaní ústavných práv sťažovateľov uverejnením takýchto oznámení na internete bez toho, aby boli vôbec vyžiadané (FTC 579 / 22, odsek 28). Naopak, orgán verejnej moci koná protiústavne pri uplatňovaní ustanovení zákona, na ktoré bol zriadený ústavný súd, aj keď s odkladom vykonateľnosti zrušenia rozhodnutia jeho rozpor s ústavným poriadkom, ktorý zaručuje niektoré zo základných práv a slobôd zaručených ústavou takým spôsobom, aby zasahoval do základného práva alebo slobody adresáta právneho aktu v rozsahu, v akom možný zásah ústavného súdu do konania o ústavnej sťažnosti podľa článku 87 ods. 1 písm. d) ústavy. Podľa vonkajšej formy svojho (-ých) aktu (-ov) možno prijať nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup (bod 29 uvedeného zistenia).
15. Podľa štvrtej komory sa takáto situácia vyskytla u adresátov (vrátane sťažovateľov v tom čase) § 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov. Tento právny režim spôsobil porušenie ich základného práva na ochranu pred neoprávneným zverejnením osobných údajov podľa článku 10 ods. 3 charty. Intervencia mala odôvodniť odvolanie ústavného súdu aj v konaní o ústavnej sťažnosti. Ministerstvo malo povinnosť neuplatňovať toto právne nariadenie ani ho používať čo najobmedzenejším spôsobom, aby ho už neporušili základné práva a slobody sťažovateľov zaručené ústavou. Všeobecné súdy boli následne povinné podrobne preskúmať, či ministerstvo splnilo túto požiadavku a či nepokračovalo ani po vyhlásení nálezu spoločnosti Sp. zn. Pl. ÚS 38 / 17 v zbierke zákonov protiústavne, a preto, či tento postup štátu spĺňa kritériá nesprávneho úradného postupu podľa § 13 ods. 1 zákona o zodpovednosti pri výkone verejnej moci (FTC 579 / 22, bod 29).
16. V konaní a argumentoch ministerstva (ako bolo uvedené v obežníku aj v mestskom súde) o jeho povinnosti bezodkladne uplatniť protiústavné právne nariadenie, IV. komora vidí vnútorný rozpor, ak ministerstvo zároveň prizná, že od 6.11.2020 (t. j. pred vykonateľnosťou zrušenia rozhodnutia Súdu prvého stupňa), začala verejnosti poskytovať predmetné oznámenia výlučne na požiadanie. Toto konanie nebolo priamo viazané rozsudkom Najvyššieho správneho súdu z 21. decembra 2020 č. 8 As 283 / 2019-27 (odkaz sa pravdepodobne odvoláva na skorší rozsudok Najvyššieho správneho súdu č. 9 As 173 / 2020-32), ktorým sa riešila (nie) možnosť správnych sankcií verejných činiteľov za to, že nepredložili oznámenie, a nie podrobné uverejnenie týchto oznámení. Od vyhlásenia nálezu sp. zn. pl. ÚS 38 / 17 v zbierke zákonov, ministerstvo malo na druhej strane povinnosť oboznámiť sa s judikatúrou ústavného súdu a prijať možné opatrenia na jeho nápravu, ako vyplýva z § 22 a 24 zákona č. 2 / 1969 Z. z. o zriadení ministerstiev a iných ústredných orgánov štátnej správy Českej republiky, zmeneného a doplneného zákonom č. 272/1996 Z. z. Práve tieto ustanovenia sa ministerstvá zaväzujú preskúmať sociálne otázky v rámci svojho rozsahu pôsobnosti, analyzovať dosiahnuté výsledky a prijať opatrenia na riešenie súčasných otázok, starať sa o riadnu reguláciu záležitostí v rámci svojich právomocí, zabezpečiť, aby sa zákonnosť (čo je najdôležitejšie, ústavnosť) zachovala v rámci ich pôsobnosti, a "prijať potrebné opatrenia podľa právnych predpisov na ich nápravu." Ministerstvo však túto povinnosť nesplnilo v období od uverejnenia tohto zistenia v zbierke zákonov 8. apríla 2020 do 5. novembra 2020 (nález sp. zn. IV. ÚS 579 / 22, bod 30). Judikatúra ústavného súdu tiež pripúšťa, že "neuplatniť zákon na skutkové okolnosti, ku ktorým došlo v čase jeho účinnosti, ak Ústavný súd zistil, že takýto zákon je v rozpore s ústavným poriadkom a uplatňovaním tohto práva vo vertikálnom právnom vzťahu, t. j. právny vzťah medzi štátom a osobou alebo výnimočne v horizontálnych vzťahoch, by viedol k porušeniu základného práva jednotlivca "[pozri zistenie 19.4.2011 sp. zn. Pl. ÚS 53 / 10 (N 75 / 61 SbNU 137; 119 / 2011 Zb.], bod 146, zistenie sp.
17. IV. Komora dospela k záveru, že mestský súd pri vydávaní sporných rozhodnutí konal v rozpore s vyššie uvedenými základmi v konečnom dôsledku porušením práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 charty. Argument obecného súdu, podľa ktorého uverejnenie oznámenia na internete bolo vhodným vedľajším účastníkom konania, je okrem toho v priamom rozpore so zrušením nálezu strany Pl. ÚS 38 / 17, keďže bolo vo forme (plochého) uverejnenia oznámenia, že sa zistilo, že právna úprava je protiústavná. Komora IV preto zrušila napadnuté rozsudky Mestského súdu v príslušnej časti (vec C-579/22, bod 33). Spochybnila základ sporných rozhodnutí obecného súdu, podľa ktorého ministerstvo konalo v súlade so zásadami právneho štátu, a preto nie je úlohou sťažovateľov, aby získali primerané uspokojenie za nesprávny úradný postup. Komora IV sa však nezaoberala otázkou, aká konkrétna forma prípadného uspokojenia je vhodná, t. j. či je zistenie porušenia a ospravedlnenie dostatočné, alebo či je potrebné poskytnúť peňažnú náhradu, alebo do akej miery (bod 34 uvedeného zistenia). Zároveň sa zistilo, že žalobcovia neboli povinní podať žalobu o ochranu pred podaním žaloby na Circuit Court, a to uznesením alebo správnym orgánom podľa § 82 a nasl. zákona č. 150 / 2002 Z. z., v znení zmien a doplnení, keďže zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci neupravoval takúto podmienku (bod 35 citovaného rozsudku).
Podmienky rozhodovania o návrhu stanoviska plenárneho zasadnutia
18. Podľa článku 23 zákona č. 182 / 1993 Z. z., o Ústavnom súde, senát položí otázku na preskúmanie plenárneho zasadnutia, ak v rámci svojej rozhodovacej činnosti dôjde k právnemu stanovisku odchyľujúcemu sa od právneho stanoviska ústavného súdu vyjadrenému v rozhodovacom procese. Komora je vo svojich ďalších rokovaniach viazaná stanoviskom plénu.
19. Keďže pokiaľ ide o právne posúdenie, prípad sťažovateľa je porovnateľný s prípadom, v ktorom rozhodnutie o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí na základe rozhodnutia o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o rozhodnutí o Podľa druhej komory Ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti nálezu sp. zn. pl. ÚS 38 / 17 presne na účely, aby ministerstvo mohlo do 31. decembra 2020 uplatňovať ustanovenia § 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov. V takomto konaní nemožno vidieť nesprávny úradný postup ustanovený v § 13 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
20. Keďže sa toto právne stanovisko líši od právneho stanoviska štvrtej komory, ako sa uvádza v rozhodnutí štvrtej komory z 5 79 / 22, druhá komora rozhodla uznesením z 21.11.2022 č. II. Zároveň na posúdenie plenárneho zasadnutia otázka, či zistenie sp. zn. Ide o otázku, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu podľa § 13 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci.
21. Vypočutie návrhu stanoviska plenárneho zasadnutia nevylučuje skutočnosť, že sťažovateľ stiahol ústavnú sťažnosť prostredníctvom podania z 28. novembra 2022. Predmetom návrhu na úplné stanovisko podľa článku 23 zákona o ústavnom súde je preskúmanie podanej otázky s cieľom odchýliť sa od právneho stanoviska vyjadreného v závere. Hoci sa táto otázka vždy rieši v rámci konkrétneho postupu, nemožno prehliadnuť, že plenárne konanie slúži aj na zjednotenie právnych názorov jednotlivých komôr. To pomáha plniť takzvanú objektívnu funkciu ústavného postupu sťažnosti, ktorá spočíva v objasňovaní výkladu ústavných pravidiel a spôsobu, akým sú zohľadnené pri uplatňovaní subústavného práva alebo pri riešení dôležitých sociálnych právnych otázok, ktoré môžu posilniť oprávnené očakávania ako dôležitú súčasť právnej istoty jednotlivcov v budúcich jednotných súdnych rozhodnutiach v podobných prípadoch, aj keď nejde len o ochranu subjektívneho práva samotného sťažovateľa [pozri § 75 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde; tiež zistenie 18.9.2014 sp. zn. III. ÚS 3101 / 13 (N 171 / 74 SbNU 481), bod 7; zistenie 28.6.2019 sp. zn. IV. ÚS 1527 / 19 (N 123 / 94 SbNU 427), bod 30.
22. Táto koncepcia je v súlade so zavedeným procesným postupom ústavného súdu, ktorého komora sa pri predkladaní návrhu na plenárne stanovisko vždy rozhodne prerušiť konanie, z ktorého bola podaná žaloba [začína uznesením z 10.5.2017 sp. zn. III. Konanie o návrhu na úplné stanovisko sa vedie aj pod osobitnou ochrannou známkou počas celej existencie ústavného súdu. V článku 23 zákona o Ústavnom súde sa vymedzujú predpoklady pre rozhodnutie o žiadosti o stanovisko plenárneho zasadnutia a posudzuje sa v deň podania návrhu. Ak sú splnené, závisí od rozhodnutia plenárneho zasadnutia, či prijme alebo neprijme návrh stanoviska. Vzhľadom na neexistenciu plenárneho stanoviska, keďže návrh na jeho prijatie nedostal stanovený počet hlasov deviatich sudcov prítomných podľa § 13 zákona o Ústavnom súde, konanie o návrhu na stanovisko v plnom rozsahu sa týmto ukončuje. Odsek 77 zákona o ústavnom súde, ktorý stanovuje povinnosť pozastaviť konanie o ústavnom podnete, sa v tomto konaní neuplatňuje, ak bola ústavná sťažnosť stiahnutá.
23. V situácii, v ktorej rozhodnutie o niekoľkých tuctoch ústavných sťažností, ktoré v súčasnosti prebiehajú pred ústavným súdom, závisí od preskúmania otázky podanej druhou komorou, plénum ústavného súdu nepochybuje o tom, že vypočutie a rozhodnutie o návrhu stanoviska presahujú vlastné záujmy sťažovateľa. Zároveň tento postup nemá nepriaznivý vplyv na stanovisko sťažovateľa. Stiahnutie ústavnej sťažnosti sa zohľadní v konaní o ústavnej sťažnosti po zamietnutí dôvodu jej prerušenia.
Samohodnotenie
24. Plenum ústavného súdu uvádza dôvody na odklon od právneho stanoviska štvrtej komory, ako je uvedené v sp. zn. IV. ÚS 579 / 22.
25. Preskúmanie otázky položenej druhou komorou si vyžaduje všeobecný výklad účinkov konštatovania ústavného súdu, že zákon bol zrušený alebo že jeho neústavnosť bola vyslovená v súvislosti s právnymi vzťahmi, ktoré vznikli v čase uplatňovania protiústavnej právnej úpravy. Otázkou je, či takýto právny predpis zostáva uplatniteľný alebo či ho všeobecné súdy alebo iné verejné orgány nemôžu vo svojich rozhodnutiach použiť ako protiústavné. Podľa právneho názoru komory, zistenie sp. zn. Podľa plenárneho zasadnutia ústavného súdu však takýto dôsledok v prípade sťažovateľa nemožno vyvodiť, hoci dôvod na neústavnosť tohto ustanovenia bol v rozpore so základným ústavným právom zaručeným. Plenum vo svojich záveroch vychádza z rozsiahlej judikatúry, v ktorej Ústavný súd vyjadril svoje názory na účinky zrušenia v mnohých ohľadoch.
Vo všeobecnosti účinok rozhodnutia o zrušení na právne vzťahy
26. Ústava ustanovuje v článku 87 ods. 1 písm. a) právomoc ústavného súdu rozhodovať o zrušení zákonov alebo ich individuálnych ustanovení, ak sú v rozpore s ústavným poriadkom. Zrušenie zákona znamená uplynutie jeho platnosti vykonateľnosťou rozhodnutia ústavného súdu, ktoré je podľa článku 89 ods. 1 ústavy a článku 58 ods. 1 zákona o ústavnom súde dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov, pokiaľ Ústavný súd neustanovuje článok 89 ods. 1 ústavy a článok 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., že toto rozhodnutie sa stane vykonateľným k inému dátumu, ktorý by mal byť podstatne neskorší. Výnimočne Ústavný súd rozhodol o vykonateľnosti nálezu v deň jeho verejného oznámenia [napr. nález z 22.6.2005 sp. zn. Pl. ÚS 13 / 05 (N 127 / 37 SbNU 593; 283 / 2005 Zb.) ]. Avšak vzhľadom na ústavnú požiadavku právnej istoty, ktorá je požiadavkou demokratického právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 ústavy, vykonateľnosť nikdy nestanovila dátum pred verejným vyhlásením nálezu.
27. Zrušenie zákona ústavným súdom neznamená, že zrušené právo nikdy nebolo platnou a účinnou súčasťou právneho štátu. V kontexte objektívneho práva sa zrušenie zákona uskutočnilo odo dňa, keď sa zistenie stalo vykonateľným (ex nunc), právne dôsledky v minulosti zistených právnych skutočností naďalej závisia od zrušeného zákona; Toto nie je vyhlásenie neplatnosti zrušeného zákona od začiatku (ex tunc) [pozri stanovisko plenárneho zhromaždenia sp. zn. pl. ÚS-st. 31 / 10, bod 18]. Pri posudzovaní, či sa v súčasnosti zrušené právo vzťahuje na právne skutočnosti pred zrušením ústavného súdu, sa uplatňujú všeobecné pravidlá na riešenie konfliktu času uplatňovania starej a novej právnej úpravy (intertemporálne pravidlá), ktoré chránia právnu istotu adresátov práva a ich právnu dôveru, pokiaľ nie je ustanovené inak. Tieto pravidlá zahŕňajú zákaz spätného uplatňovania právnych predpisov (zákaz spätného účinku). Článok 71 ods. 4 zákona o ústavnom súde zostáva nedotknutý.
28. Uplatnenie zákona, ktoré bolo zrušené na základe zistenia ústavného súdu, alebo - ak už bolo zrušené - časti III; konštatovanie z 10.1.2001 sp. zn. Ústavný poriadok nie je len formálnym vyjadrením zhrnutia právnych noriem s vyššou právnou silou ako zákon, ktorý ich musí dodržiavať. Vo svojej celistvosti vyjadruje aj základné nedotknuteľné hodnoty demokratického právneho štátu, ktoré musia podliehať výkladu a uplatňovaniu akýchkoľvek právnych noriem [zistenie 21.12.1993 sp. zl. ÚS 19 / 93 (N 1 / 1 SbNU 1; 14 / 1994 Z. z.) ], vrátane ochrany základných práv a slobôd. Ak má byť splnená, nemôže byť zamietnutá v konkrétnom prípade len preto, že porušenie základných práv alebo slobôd bolo výsledkom uplatňovania protiústavného práva. Iný výklad by viedol k skutočnosti, že jednotlivec v takýchto prípadoch nikdy nebude schopný účinne chrániť svoje základné práva a slobody, alebo že takáto ochrana bude závisieť od rozhodnutia zákonodarcu [zistenie z 3. februára 2016 sp. zn. I. ÚS 3599 / 15 (N 24 / 80 SbNU 285), bod 18; z bodov 19 až 27 týchto návrhov sa robí ďalšie odôvodnenie tohto stanoviska].
29. Z článku 95 ods. 2 ústavy vyplýva aj možnosť vylúčiť uplatňovanie neústavného práva alebo priame uplatňovanie ústavnej normy v konkrétnom prípade [pozri. zistenie zo 7. apríla 2009 sp. zn. Všeobecný súd predkladá ústavnému súdu na posúdenie otázky súladu práva s ústavným poriadkom, či už vo forme návrhu na zrušenie zákona, alebo - ak už bol zrušený - na vyjadrenie svojej protiústavnosti, vždy s cieľom zabezpečiť, aby sa tento návrh nemusel používať pri právnom posúdení veci, a tým rozhodnúť inak [pozri bod 26]. V prípadoch, keď by uplatňovanie protiústavného práva viedlo k porušeniu základného práva alebo slobody, môže byť okrem toho jediným spôsobom, ako môžu všeobecné súdy splniť svoju povinnosť poskytovať ochranu v zmysle článku 4 ústavy.
30. Samotná skutočnosť, že Ústavný súd sa rozhodol zrušiť zákon alebo vyhlásiť jeho neústavnosť, však neznamená, že jej použitie predstavuje porušenie základných práv a slobôd alebo iných protiústavných dôsledkov. Naopak, môžu existovať dôvody, pre ktoré z ústavného hľadiska nemôže byť práve neuplatňovaním takého zákona. Základom každého odôvodnenia v tejto súvislosti musí byť osobitný dôvod neústavnosti zákona, ktorý bol vyjadrený v podporných častiach preambuly k záveru ústavného súdu [pozri. zistenie 18.12.2007 sp. zn. IV. ÚS 1777 / 07 (N 228 / 47 SbNU 983), bod 22.
31. Ustanovenia zákona môžu predovšetkým vyjadriť viac právnych noriem, z ktorých niektoré sú protiústavné (a preto ich nemožno uplatniť len z tohto dôvodu), ktoré však nezmenia potrebu jeho zrušenia ako celku, vzhľadom na znenie tohto ustanovenia (napr. zistenie 8.7.2010 sp. zn. PL. ÚS 15 / 09 (N 139 / 58 ColLNU 141; 244 / 2010 Zb.), bod 55; zistenie z 29.9.2010 sp. zn. PL. ÚS 32 / 08 (N 204 / 58 ColNU 809; 341 / 2010 Z. z.)]. V iných prípadoch sa neústavnosť práva vôbec nemusí týkať právnych vzťahov, ktoré upravuje [najmä ak spočíva v porušení ústavných pravidiel legislatívneho procesu; pozri rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 2003, Komisia/Komisia, C-482/99, Zb. s.
32. Treba tiež poznamenať, že vylúčenie uplatňovania neústavného práva alebo priameho uplatňovania ústavnej normy sa uplatňuje len pri právnom posudzovaní minulých skutočností za predpokladu, že vo vzťahu k dotknutej osobe nepredstavuje väčšie zasahovanie do jej subjektívnych práv, ako by k nim došlo, ak by sa toto právo uplatnilo [pozri. Po prvé, ochrana základných práv a slobôd by sa pri neuplatňovaní práva nemohla vnímať len preto, že rozsah práv, ktoré priznáva dotknutej osobe, je menší ako požiadavky ústavného poriadku, ak by neuplatňovanie práva viedlo vôbec k neuznaniu týchto práv [pozri. V niektorých špecifických prípadoch odstránenie protiústavných dôsledkov bez "pozitívneho" zásahu zákonodarcu nemusí byť možné alebo veľmi zložité [pozri. nález z 28. februára 2006 sp. zn. ÚS 20 / 05 (N 47 / 40 SbNU 389; 252 / 2006 Zb.)] .
33. Vylúčenie uplatňovania protiústavného práva alebo priameho uplatňovania ústavnej normy s cieľom chrániť základné práva a slobody jednotlivca sa ani nezohľadňuje v situácii, keď by viedlo k neprimeranému zasahovaniu do základných práv a slobôd iných osôb konajúcich v dôvere v zákon. Takéto poskytnutie ochrany by v podstate vytvorilo nový protiústavný dôsledok. Vždy by sa malo zvážiť, či by sa takáto intervencia mohla považovať za vhodnú vzhľadom na hodnoty zahrnuté do konkrétneho právneho vzťahu a či by sa naopak nemala uprednostniť právna istota (zachovanie situácie). Zakladá sa tiež na tomto názore, že rozdiel medzi právnymi účinkami zistenia ústavného súdu, že zákon bol zrušený alebo že jeho neústavnosť bola vyjadrená v závislosti od toho, či ide o vertikálne právne vzťahy, štát ako verejný orgán a jednotlivec alebo horizontálne právne vzťahy, ktorých účastníkmi sú jednotlivci. V zásade (ale nie bez výnimky) je vylúčenie uplatňovania zákona, ktoré bolo zrušené alebo uznané za protiústavné ústavným súdom, akceptované v prípade vertikálnych právnych vzťahov (pokiaľ ide o bremeno verejnej moci), zatiaľ čo v prípade horizontálnych právnych vzťahov je právna istota ich účastníkov v podstate vylúčená (hoci nie bez výnimky) [pozri. Uplatňovanie protiústavného zákona napriek jeho účasti na základných právach a slobodách by mohlo odôvodniť, v závislosti od dôvodu jeho neústavnosti, ústavný a riešil verejný záujem sledovaný týmto zákonom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Komisia dospela k záveru, že opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 zmluvy.
34. S cieľom vylúčiť uplatňovanie protiústavného práva je irelevantné, či konanie o zrušení práva týkajúceho sa osoby žalobkyne (a súvisiacich podmienok aktívnej legitimity) malo povahu abstraktnej alebo osobitnej kontroly ústavnosti. V oboch prípadoch sa vykonateľnosť vykonateľného rozhodnutia ústavného súdu podľa článku 89 ods. 2 ústavy vo vzťahu ku všetkým verejným orgánom uplatňuje rovnakým spôsobom. V zákone o ústavnom súde sa nepredpokladajú rôzne právne dôsledky zistenia v závislosti od povahy konania. zistenie 3.11.2020 sp. zn. Napriek tomu, že ústavný súd v minulosti poznamenal, že práve v konaní o ústavnej sťažnosti, ktorá vyústila do návrhu na zrušenie zákona, ktorý bol udelený pri osobitnej kontrole noriem, výnimka zo zásady, že zrušenie, ktorú zistil ústavný súd, funguje len v budúcnosti (stanovisko plenárneho zhromaždenia sp. zn. Táto výnimka však nie je ustanovená v ústavnom práve a v kontexte uvedenej judikatúry ústavného súdu, ktorý pripúšťa neuplatňovanie protiústavného práva na ochranu základných práv a slobôd, netvrdí záver, že ide o určitú výhodu vzťahujúcu sa len na tohto jediného sťažovateľa. V súlade so zásadou rovnosti sa zrušenie zákona musí zohľadniť rovnakým spôsobom vo všetkých prebiehajúcich konaniach, ak je to tak z dôvodu neústavnosti (pozri. Ani súlad so žiadosťou o zrušenie zákona, ktorá bola podaná spolu s ústavnou sťažnosťou, nevyhnutne neznamená, že táto ústavná sťažnosť sa následne považuje za opodstatnenú [napr. zistenie 27.11.2001 sp. zn. I. ÚS 102 / 2000 (N 179 / 24 SbNU 335), zistenie 11.7.2006 sp. zn. Pl. ÚS 18 / 06 (N 130 / 42 SbNU 13; 397 / 2006 Z. z.), zistenie 18.9.2012 sp. zn. II. ÚS 2371 / 11 (N 159 / 66 SbNU 373) alebo uznesenie z 2.12.2013 sp.
35. Ústavný súd tiež posudzuje možné dôsledky zrušenia zákona na jeho uplatniteľnosť vo vzťahu k právnym skutočnostiam, ktoré už vznikli pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti jeho zistenia. Odloženie vykonateľnosti znamená, že medzičasom bude zrušené právo naďalej platnou a účinnou súčasťou právneho poriadku, ktorý sa bude uplatňovať; v opačnom prípade by odklad nemal význam (pozri stanovisko sp. zn. Ak je však dôvodom neústavnosti práva konflikt so základnými právami a slobodami zaručenými ústavou, je povinnosťou ústavného súdu zohľadniť dôsledky dočasného zachovania takéhoto zákona proti dotknutým osobám pri rozhodovaní o odklade výkonu. Avšak, ak Ústavný súd rozhodne o odklade výkonu, zákon je ďalej uplatniteľný [pozri sp. zn. I. ÚS 102 / 2000, časť VI; musí sa však doplniť, že v minulosti Ústavný súd túto otázku neriešil jednotne, pozri sp. zn. I. ÚS 3599 / 15, odseky 29 a 30]. Výnimkou, ktorú ústavný súd výslovne uviedol v minulosti v závere, však bola len situácia, v ktorej znenie sporného ustanovenia neumožňovalo oddelenie jeho protiústavnej časti a jej okamžité zrušenie ako celku, t. j. aj v častiach, v ktorých sa neuvádza protiústavnosť, body 39 a 40 na účely sporného ustanovenia by neboli prijateľné [napr. zistenie z 19. januára 2010 sp. zn. PL 16 / 09 (N 8 / 56 ColU 69; 48 / 2010 Z. z.), body 39 a 40; zistenie sp. V neskorších rozhodovacích činnostiach sa tieto situácie riešili aj vo forme vyhlásenia o rozsahu [napr. zistenia zo 14. 7.2005 sp. zn. pl. ÚS 34 / 04 (N 138 / 38 SbNU 31; 355 / 2005 Sb.); nález 23.8.2016 sp. zn. ÚS 16 / 15 (N 154 / 82 SbNU 439; 334 / 2016 Sb.)].
36. Tieto závery týkajúce sa vylúčenia uplatniteľnosti zrušeného aktu alebo jeho ustanovení sa týkajú aj výkladu článku 71 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý upravuje dôsledok rozhodnutia o zrušení proti už prijatému konečnému rozhodnutiu. Podľa tohto ustanovenia konečné rozhodnutia vydané na základe zrušeného zákona (s výnimkou rozsudku vydaného v trestnom konaní, s ktorým je podľa § 71 ods. 1 zákona o ústavnom súde možné vymáhanie) zostávajú nedotknuté; Práva a povinnosti vyplývajúce z takýchto rozhodnutí sa však nemôžu uplatňovať. Zákaz vykonateľnosti vyplývajúci z tohto ustanovenia by sa mal vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje len v prípadoch uplatňovania neústavnej právnej úpravy, ktorá má vplyv na dôvody neústavnosti uvedené v odôvodnení svojho zistenia. Preto sa záver o nevykonateľnosti rozhodnutia neuplatňuje bez ďalších okolkov. samotná skutočnosť, že zákon alebo jeho ustanovenia boli zrušené, nestačí. Je dôležité, či dôvod jeho zrušenia alebo vyhlásenie o jeho neústavnosti spochybňuje - po zvážení všetkých ostatných relevantných aspektov vrátane proporcionality takýchto dôsledkov - základné práva a slobody iných osôb alebo akékoľvek ústavné spochybnenie verejného záujmu - ústavnosť rozhodnutí verejných orgánov vydaných na jeho základe. V dôsledku toho sa článok 71 ods. 2 zákona o ústavnom súde uplatňuje len vtedy, ak Všeobecný súd alebo akýkoľvek iný orgán verejnej moci nemohol uplatniť protiústavnú právnu úpravu, ak prijal rozhodnutie vo veci až po tom, ako už bolo vydané záväzné právne stanovisko v dôvodoch na zistenie ústavného súdu (pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-364/92, Zb. Oznámenie ústavného súdu z 30. apríla 2013 č. Org. 23 / 13 o náleze Pl. Pl. ÚS 25 / 12, uverejnené pod č. 117 / 2013 Zb.).
37. Z toho vyplýva, že ak má Všeobecný súd uplatniť právny predpis, ktorého nekonzistentnosť ustanovil ústavný súd vo svojom konaní o neplatnosť zákona alebo jeho individuálneho ustanovenia, alebo návrh vyhlásiť neústavnosť už zrušeného zákona [článok 87 ods. 1 písm. a) a článok 95 ods. 2 ústavy], musí vždy zvážiť, či jeho uplatňovanie bráni jeho účasti na základných právach a slobodách jednotlivca. V tejto súvislosti je viazaná záväzným právnym stanoviskom týkajúcim sa dôvodu svojej neústavnosti, ktoré Ústavný súd vyjadril vo svojom odôvodnení k zisteniu, že zákon bol zrušený alebo že jeho neústavnosť bola vyjadrená. Vylúčenie uplatňovania neústavného práva alebo priame uplatňovanie ústavnej normy v konkrétnom prípade nesmie viesť k väčšiemu zasahovaniu do práv dotknutej osoby alebo k neprimeranému zasahovaniu do základných práv a slobôd iných osôb alebo iných ústavne napadnutých verejných záujmov, čo by viedlo k inému neústavnému výsledku, ktorý by takýto postup vylúčil. V praxi ústavného súdu nie je nezvyčajné, že takéto posúdenie, prinajmenšom vo všeobecnom zmysle, je už súčasťou odôvodnenia jeho zistenia o zrušení, a teda súčasťou záväzného právneho stanoviska v ňom obsiahnutého [napr. zistenie z 27.11.2012 sp. zn. pl. ÚS 1 / 12 (N 195 / 67 SbNU 333, 437 / 2012 Sb.), body 388 až 390, alebo zistenie z 11.9.2018 sp. zn. Pl. ÚS 24 / 17 (N 152 / 90 SbNU 463, 235 / 2018 Sb.), body 73 až 75]. Toto posúdenie môže vykonať aj ústavný súd tým, že sa rozhodne odložiť vykonateľnosť zrušenia.
K (no) zákonnosť postupu ministerstva, pokiaľ ide o zistenie sp. zn. pl. ÚS 38 / 17
38. Štvrtá komora tieto dôvody nerešpektovala. Po prvé sa nedospeje k záveru, že ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti nálezu, sp. zn. pl. ÚS 38 / 17, len s cieľom poskytnúť zákonodarcovi dostatočný čas na úpravu zákona, bez toho, aby bol schopný uplatniť zrušené právne nariadenie pre jeho neústavnosť v období od uverejnenia nálezu v zbierke zákonov do dátumu jeho vykonateľnosti (pozri bod 14 týchto návrhov).
39. Je vhodné pripomenúť znenie oddielu 13 ods. 3 zákona o konflikte záujmov (s účinnosťou od 1.9.2017 do 30.6.2022): "Každý má právo bezplatne konzultovať verejnú dátovú sieť v rámci rozsahu pôsobnosti tohto zákona v registri oznámení. Oznámenia verejných činiteľov uvedené v odseku 1 sa sprístupnia bez predchádzajúcej žiadosti. Oznámenie verejných činiteľov uvedených v odseku 2 sa môže na požiadanie konzultovať. "Za týmto ustanovením nasleduje článok 14b zákona o konflikte záujmov, v ktorom sa vymedzuje rozsah údajov poskytnutých za každú skupinu verejných činiteľov. Povinnosť verejného úradu zverejniť informácie o svojej osobe, ktorá je súčasťou oznámenia, ktoré predložila, je teda vyjadrená v oboch týchto ustanoveniach, ktoré predstavujú uplatniteľný právny režim na konzultácie v registri oznámení. Napriek tomu, že samotná metóda konzultácie bola upravená len v § 13 ods. 3 zákona o konflikte záujmov, z tohto dôvodu sa táto neústavnosť vzťahovala aj na § 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov (pozri.
40. Ak by ministerstvo nemohlo po vyhlásení zistení sp. zn. § 13 ods. 3 prvého a druhého poriadku o konflikte záujmov, ktorý nebol napadnutý návrhom žiadnej zo skupín senátorov, a teda nebol predmetom tohto konania, neumožnilo by to každému bez predchádzajúcej žiadosti, ale nebolo by to vymedzené v rámci konzultácií, a preto by nebolo predmetom žiadneho odkazu. Podľa štvrtej komory nie je vôbec jasné, aké dôležité by pozastavenie vykonateľnosti v tejto situácii neumožnilo toto, hoci protiústavné právne nariadenie na prechodné obdobie.
41. Možno jediným možným zmyslom takéhoto riešenia by mohlo byť zabránenie okamžitému zrušeniu článku 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov z vedenia verejných činiteľov podľa článku 2 ods. 1 zákona o konflikte záujmov s cieľom umožniť prístup ku všetkým informáciám obsiahnutým v registri oznámení vrátane tých, ktorých zverejnenie zrušených právnych predpisov nedovolilo. Takýto výklad by však už nebol možný, pretože článok 13 ods. 3 zákona o konflikte záujmov si vyžadoval spresnenie rozsahu prípustnej konzultácie (pozri stranu Pl. ÚS 38 / 17, odsek 142). Okrem toho je všeobecne známe, že ministerstvo tento výklad nezohľadnilo, čo po 31. decembri 2020 pri zistení sp. zn. Pl. ÚS 38 / 17 sa stal vykonateľným, informácie z registra oznámení s cieľom neprijatia nového právneho predpisu prestali byť poskytnuté (nedostupnosť údajov pre takýto prípad bola stanovená aj zistením sp. zn. Pozri poznámku pod čiarou č. 1.
42. Dôvodom pozastavenia nie je samotné vytvorenie časového rámca na prijatie nového právneho nariadenia. Zistením ústavného súdu nie je Parlament povinný zabezpečiť súlad právneho predpisu s ústavným poriadkom v stanovenej lehote. Ústavný súd v skutočnosti odstránil jeho nesúlad zrušením protiústavného ustanovenia zákona. V odklade vykonateľnosti to nie je ekvivalent obdobia šiestich mesiacov od vyhlásenia ústavného súdu Českej a Slovenskej spolkovej republiky v zbierke zákonov, počas ktorého zákon, ktorého protiústavnosť bola vyhlásená týmto zistením, nebol účinný, ale len platný, a Spolkové zhromaždenie malo zrušiť túto protiústavnosť (článok 3 Ústavného zákona č. 91 / 1991 Zb., o Ústavnom súde Českej a Slovenskej spolkovej republiky; predtým článok 90 ústavného zákona č. 143 / 1968 Z. z., o Československej federácii, platný do 31.3.1991; pozri aj odlišné stanovisko sudcu Jana Filipa k zisteniu sp. zn. IV. ÚS 579 / 22).
43. Ak ústavný súd zdôrazňuje potrebu vytvorenia lehoty pre zákonodarcov pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti, je to tak, že napriek protiústavnej povahe právnej úpravy neexistuje po jej zrušení žiadna nežiaduca situácia, ak neexistuje právna úprava. Odklad vykonateľnosti vo všeobecnosti zabezpečuje, že medzičasom sa môžu dočasne uplatňovať existujúce právne dojednania a jeho dĺžka sa určí tak, že prijatie akéhokoľvek nového právneho nariadenia, ak odloženie vykonateľnosti nasleduje po tomto účele, je možné vzhľadom na zložitosť jeho prípravy a pravidiel legislatívneho procesu (napr. zistenie z 30. mája 2017 sp. zl. ÚS 3 / 15 (N 89 / 85 Collu 503; 231/ 2017 Zb.), body 147 až 149).
44. Odvolacia rada zároveň nesúhlasí so záverom štvrtej komory, že uplatnenie § 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov v čase po uverejnení rozhodnutia v zbierke zákonov 38 / 17 nebolo možné z dôvodu zrušenia tohto ustanovenia, ktoré bolo porušením ústavného poriadku, konkrétne konfliktu so základným právom na ochranu pred neoprávneným zverejnením osobných údajov zaručeným v článku 10 ods. 3 charty.
45. Odsek 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov s ohľadom na prípustnosť zásahu zo strany ústavného súdu v týchto základných právach preskúmal ústavný súd. Uvedené ustanovenie viedlo k povinnosti verejných činiteľov, aby mali anonymný prehľad o svojom majetku (najmä o uverejnení takýchto oznámení) v registri oznámení. Táto povinnosť, hoci zasahovala do základných práv týchto osôb, bola intervenciou, ktorá sledovala legitímny cieľ "s cieľom zabrániť výkonu verejnej funkcie v súkromnom záujme alebo zabrániť jej výkonu na úkor verejného záujmu v rozpore s článkom 3 zákona o konflikte záujmov" (bod 121 citovaného rozsudku). Okrem toho bola schopná dosiahnuť sledovaný legitímny cieľ, a to nielen v prípade, že ide o možnosť ľahšieho zisťovania potenciálnych konfliktov záujmov, ale aj o možnosť prevencie vrátane verejnej kontroly, umožnenia alebo uľahčenia transparentnosti podielov na majetku verejných orgánov. Verejná dostupnosť informácií o pomeroch majetku môže viesť k vyššej miere zdržanlivosti verejných činiteľov v súvislosti s uprednostňovaním súkromného záujmu na úkor verejného záujmu (bod 124 citovaného zistenia).
46. Sporné ustanovenie však nebolo v posúdení jeho nevyhnutnosti, t. j. v posúdení, či si zákonodarca zvolil riešenie v pluralite možných - a pomerne účinných - riešení, ktoré sú najvýhodnejšie pre príslušné základné práva. Ústavný súd dospel k záveru, že "aj samotný spôsob, akým sa verejnosti sprístupňujú konkrétne informácie o aktívach verejných orgánov, má vplyv na ochranu súkromia." Pritom považovala poskytnutie údajov na žiadosť konkrétneho neanonymného subjektu, ktorý by ho mohol v závislosti od iných okolností ďalej uverejňovať" (bod 129 uvedeného zistenia) za obozretnejšie ako "zverejnenie údajov bez ďalšieho zverejnenia." "Ak je cieľom nahliadnuť do registra s cieľom predchádzať konfliktom záujmov alebo ich odhaľovať, alebo zvýšiť dôveru verejnosti v činnosť verejného orgánu, nielen uspokojiť osobnú zvedavosť, alebo dokonca odhaľovať informácie na účely protiprávneho alebo inak neprípustného, formálne prekážky vo forme individuálnej žiadosti nemožno považovať za prekážku plnenia tohto účelu. (...) Zároveň je poskytovanie údajov z registra na požiadanie dostatočne splnené preventívnou funkciou zverejňovania údajov, t. j. znalosťou verejných činiteľov o možnosti každého identifikovaného, zisťovaním údajov z registra oznamovania a akomkoľvek zistenom konflikte. V skutočnosti tým, že sa zruší možnosť anonymného prístupu bez formálnej žiadosti, nič nemení povinnosť verejných činiteľov predložiť oznámenie o majetku tak, aby možnosť verejnej kontroly zostala." (bod 132 citovaného zistenia). Ústavný súd uviedol, že "forma neanonymnej žiadosti (...) znižuje pravdepodobnosť možného zneužitia údajov získaných o aktívach verejných činiteľov alebo ich nadobudnutí na iný účel, ako je účel sledovaný zákonom." Hoci táto forma nemôže úplne odstrániť všetky riziká, je pravda, že "aj zníženie rizika zneužitia je argumentom k záveru, že nahliadnutie do registra podmienené neanonymnými žiadosťami zabezpečuje väčšiu ochranu práva dotknutých osôb na súkromie ako anonymné nahliadnutie akejkoľvek osoby, t. j. bez ďalšieho zverejnenia údajov" (bod 133 uvedeného zistenia).
47. Hoci "transparentnosť majetkových pomerov je svojou povahou vždy nižšia pri poskytovaní údajov na požiadanie ako pri ich uverejnení," táto transparentnosť nie je samo osebe účelom (bod 134 uvedeného zistenia). Kontrola riadenia by nemala byť hypertrofická v systéme, do ktorého sa osoby nebudú zapájať alebo budú odrádzať od ich vstupu len preto, že nebudú spokojní s tým, aby ich súkromie (a súkromie ich blízkych) bolo porušené nad rámec toho, čo je potrebné. Výkon verejných funkcií je v prvom rade verejnou službou a verejná kontrola osôb vykonávajúcich takúto službu, nech je akokoľvek žiaduca, nesmie byť založená na predchádzajúcom podozrení, škandalizácii, nedôvere a celkovo negatívnej (bod 135 uvedeného zistenia). Pri posudzovaní legitímnosti zverejňovania údajov z súkromia určitých osôb je potrebné zohľadniť nielen postavenie dotknutej osoby ako osoby verejného záujmu, ale aj dôležitosť informácií, ku ktorým prispieva pri diskusii o verejnom záujme. Zatiaľ čo informácie o pomeroch verejného vlastníctva sú predpokladom ich pravdivosti, neznamená to verejný záujem o ich uverejnenie bez ďalších krokov. Vždy to závisí od kontextu použitia týchto informácií a ďalších okolností ich uverejnenia (bod 136 uvedeného zistenia). Okrem toho sa tieto informácie môžu týkať tretích strán, zvyčajne veriteľov verejných činiteľov, a preto sa vo vzťahu k nim musí posúdiť aj verejný záujem na ich zverejnení. Poskytovanie informácií na požiadanie by vytvorilo" určitý medzistupeň medzi zverejnením informácií konkrétnej osobe a jej ďalším zverejnením neurčitému počtu adresátov, napr. v médiách, na internete atď.," čím by sa zabezpečilo, že "existenciu a intenzitu verejného záujmu na zverejnení možno posúdiť pred zverejnením samotných informácií o súkromí" (bod 137 citovaného zistenia).
48. Z tohto zhrnutia odôvodnenia zistenia sp. zn. pl. ÚS 38 / 17, vyplýva, že právny rámec na nahliadnutie do registra oznámení nespĺňal požiadavky, ktoré vzhľadom na primeranosť intervencie vyplývajú zo základného práva dotknutých verejných činiteľov pred neoprávneným zverejnením osobných údajov podľa článku 10 ods. 3 charty. Neústavnosť § 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov sa prejavila pre každého verejného činiteľa uvedeného v § 2 ods. 1 zákona o konflikte záujmov tým, že umožnil anonymné nahliadnutie s jeho majetkom prostredníctvom verejnej dátovej siete bez predchádzajúcej žiadosti. Nemožno však vyvodiť zo zistenia, že verejnosť by nemala mať právo nahliadnuť do registra oznámení, a teda poznať informácie o aktívach verejných činiteľov. Aj pred jej vykonateľnosťou právo nahliadnuť do registra oznámení neznamenalo, že získané informácie by sa mohli použiť akýmkoľvek spôsobom. Ak by niekto použil získané údaje nezákonne, dotknutý úradník by si mohol nárokovať ochranu svojich osobných práv proti nemu.
49. Tieto skutočnosti boli dôvodom, prečo Ústavný súd nezrušil § 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov v deň vyhlásenia nálezu, sp. zn. Namiesto toho využil svoje povolenie podľa článku 89 ods. 1 ústavy a článku 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., a ustanovil vykonateľnosť nálezu do 31. decembra 2020. Pri zachovaní právneho nariadenia, ktoré považoval za protiústavné počas prechodného obdobia a účinné, zohľadnil nielen stupeň zasahovania do základných práv verejných činiteľov zaručených v článku 10 ods. 3 charty, ale aj účel protiústavného právneho nariadenia, ktorým je predchádzanie konfliktom záujmov a ich odhaľovanie. Ústavný súd v minulosti rozhodol, že povinnosť demokratického právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústava nielenže vytvára podmienky na to, aby verejný činiteľ vykonával riadnu verejnú funkciu spojenú s povinnosťou konať vo verejnom záujme, ale tiež mu bráni v tom, aby využíval právomoc, ktorá mu bola zverená na podporu jeho vlastných (osobných) záujmov na úkor verejného záujmu, ale aj iných účastníkov politickej alebo konkurenčnej súťaže, ako aj dôveru verejnosti [zistenie 11.2.2020 sp. zn. ÚS 4 / 17 (N 21 / 98 SbNU 163; 148 / 2020 Sb.), bod 89]. Na tento ústavný účel sú štátni úradníci povinní vydávať oznámenia a mať právo konzultovať s každým z nich v stanovenom rozsahu. Keďže okamžité zrušenie § 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov by verejnosti znemožnilo vidieť tieto oznámenia na neurčito, ústavný súd dospel k záveru, že je vhodné dočasne uprednostniť tento verejný záujem formou pozastavenia vykonateľnosti bez toho, aby boli neprimerane dotknuté tieto základné práva a slobody verejných činiteľov. Samotný ústavný súd nemohol zabezpečiť, aby sa úplný režim zverejňovania na požiadanie zmenil na režim zverejňovania informácií a vymedzil požiadavky na jeho predloženie, pretože nepredstavuje alebo nepredstavuje zmenu a doplnenie, iba ruší právny štát (bod 144 sp. zn.
50. Odložená vykonateľnosť nie je popieraním účinnej ochrany základných práv a slobôd. V prejednávanej veci však dôvod neústavnosti § 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov, ktorý, hoci opodstatňuje zrušenie tohto ustanovenia, neznamená, že žiadnemu verejnému činiteľovi, ktorého majetok bol zverejnený podľa § 13 ods. 3 prvej a druhej vety zákona o konflikte záujmov, bola zamietnutá účinná ochrana pred neoprávneným zverejnením osobných údajov v zmysle článku 10 ods. 3 charty. Cieľom podmienky na nahliadnutie do žiadostí bolo zabrániť akémukoľvek zneužitiu informácií alebo ich nezákonnému používaniu. Takýto dôsledok však nenastal bez ďalších opatrení pre každý príslušný verejný úrad, nežiada ho sťažovateľ ani zo zistenia sp. zn. IV. Nie je zrejmé, že niektorý zo sťažovateľov, o ktorých ústavných sťažnostiach rozhodol, je údajný. Okrem toho všetci títo sťažovatelia tvrdili, že intervencia stratila právny základ v deň, keď bolo zistenie vykonateľné, čím ministerstvo už nebolo oprávnené povoliť takéto konzultácie. Do tohto dátumu tento zásah ani netrval. Ministerstvo v skutočnosti 6. novembra 2020 prestalo poskytovať oznámenie v tomto formulári, aj keď by mohlo (a malo) postupovať inak do 31. decembra 2020.
51. Ministerstvo preto neporušilo svoju povinnosť a nekonalo nezákonne, ak sa s registrom oznámení ustanoveným v článku 13 ods. 3 prvej a druhej vete a článku 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov (ďalej len "zákon o konflikte záujmov") malo konzultovať v súlade s článkom 13 ods. 3 rokovacieho poriadku a článkom 14b ods. 1 písm. a) až c) zákona o konflikte záujmov (ďalej len "stanovisko I").
52. Nielen počas obdobia pozastavenia vykonateľnosti, ktoré dočasne ponechalo povinnosť ministerstva dodržiavať tieto ustanovenia, ale aj počas obdobia pred uverejnením tohto zistenia v zbierke zákonov, nebolo to konanie ministerstva, ktoré by sa mohlo považovať za nesprávny úradný postup v zmysle článku 13 ods. 1 zákona o zodpovednosti za verejné práva (operačná časť II stanoviska). Tento záver už brzdí skutočnosť, že podľa článku 71 ods. 4 zákona o ústavnom súde zistenie ústavného súdu, ktoré bolo zrušené ako protiústavný akt, nevedie k vytvoreniu dodatočného práva na náhradu nemajetkovej škody pre úradné konanie, ktoré bolo v súlade so zrušeným zákonom v čase jeho platnosti a účinnosti. Článok 36 ods. 3 charty neukladá právo na náhradu škody spôsobenej výkonom legislatívnej právomoci Parlamentu. Dôsledkom prekročenia obmedzení normotvorcu môže byť zrušenie zákona alebo vyhlásenie jeho neústavnosti. Takýto zásah "za určitých okolností môže mať vplyv na práva jednotlivcov, ktorí boli dotknutí takýmto zákonom alebo medzerou v zákone (napr. neuplatniteľnosť práva na konkrétny prípad), ale nedáva jednotlivcom nárok na náhradu škody "[Opinion of 28 April 2009 in sp. zl. Ústavný súd nemá dôvod zmeniť tento záver v prejednávanej veci.
Záver
53. Z uvedených dôvodov plénum ústavného súdu konštatovalo, že existuje dôvod odchýliť sa od právneho stanoviska štvrtej komory, ako sa uvádza v rozhodnutí strany IV rokovacieho poriadku č. 579 / 22 a návrh druhej komory podľa oddielu 23 zákona o ústavnom súde prijal právne stanovisko uvedené v výrokovej časti tohto stanoviska.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
Odlišné stanoviská podľa článku 14 zákona č. 182 / 1993 Zb. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov zaujal sudca Josef Fiala, Vladimir Sládeček a Radovan Suchanek a sudca Jan Filip z jeho dôvodov.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Oznámenie ústavného súdu č. 4 / 2023 Z. z. o prijatí stanoviska plenárneho zasadnutia ústavného súdu z 29. novembra 2022 sp. zn. |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 11.01.2023 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Verejné zmluvy 2
I/13 stará majetková zátěž, Výkup, LV: 90, 133, k.ú.: Stráň, Nová Víska u Ostrova
Ředitelství silnic a dálnic s. p.
STATEK BOR ZEOS, spol. s r.o.
144 340 Kč
17.10.2025
Upozornenia
Upozornenia
Smlouva o uzavření budoucí smlouvy na zřízení věcného břemene na pozemku na vedení sítí na akci "BE-...
Město Beroun
ČEZ Distribuce, a. s.
174 494 Kč
05.09.2024
Zdroj:
Hlídač štátu
(CC BY 3.0 CZ)
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0