Ústavný súd nezistil 30 / 1998 Zb.
Ústavný súd zo 17. decembra 1997 na návrh prezidenta republiky zrušiť zákon č. 243 / 1997 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 246/ 1992 Z. z., na ochranu zvierat pred zneužívaním, v znení neskorších predpisov
Platný
30
POKUTY
Ústavný súd
Za Českú republiku
Ústavný súd 17. decembra 1997 v pléne rozhodol o návrhu prezidenta republiky zrušiť zákon č. 243 / 1997 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 246/ 1992 Z. z., na ochranu zvierat pred zneužívaním, v znení zmien a doplnení,
nasledujúce:
V deň uverejnenia tohto zistenia v Zbierke zákonov sa týmto zrušuje zákon č. 243 / 1997 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 246 / 1992 Z. z. o ochrane zvierat pred zneužívaním v znení neskorších predpisov.
Odôvodnenie
Dňa 3. októbra 1997 dostal Ústavný súd od prezidenta republiky návrh na zrušenie zákona č. 243 / 1997 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 246/1992 Z. z., na ochranu zvierat pred zneužitím v znení neskorších zmien a doplnení na základe jeho prijatia spôsobom, ktorý je v rozpore s článkom 50 ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava").
Porušenie článku 50 Ústava vidí prezidenta republiky za týchto okolností: Zákon bol 13. júna 1997 postúpený prezidentovi republiky podľa § 98 ods. 1 zákona č. 90 / 1995 Z. z. o rokovacom poriadku poslaneckej komory, predsedovi poslaneckej komory, a bol doručený úradu prezidenta republiky v ten istý deň. Dňa 28. júna 1997 bol prezident republiky vrátený do poslaneckej komory a slúžil v nasledujúci pracovný deň, t. j. v pondelok 30. júna 1997. Podľa prezidenta republiky začiatok 15-dňovej lehoty na navrátenie zákona začal plynúť dňom nasledujúcim po dni postúpenia zákona v súlade s postupom vyvinutým od účinnosti ústavy. V tomto prípade to znamená, že lehota na splatenie zákona č. 243 / 1997 Zb. mala začať 14. júna 1997.
Uznesením z 5. septembra 1997 č. 244 / 1997 Zb. Poslanecká komora vyhlásila svoje rozhodnutie nehlasovať znovu o zákone č. 243 / 1997 Z. z. prijatom 12. júna 1997 a vrátených prezidentom republiky, keďže podľa jej názoru nebola splnená podmienka stanovená v článku 50 ods. 1 ústavy.
Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 246 / 1992 Z. z. o ochrane zvierat pred zneužívaním v znení neskorších predpisov, bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 243 / 1997 Z. z., keď ho podpísal predseda poslaneckej komory a predseda vlády.
Návrh prezidenta republiky poukazuje na skutočnosť, že právna zásada je všeobecne uznaná v českom právnom poriadku, podľa ktorého, ak je posledný deň lehoty sobota, nedeľa alebo sviatok posledným dňom lehoty, je nasledujúci pracovný deň. Vzhľadom na to, že návrat zákona je ústavným aktom prezidenta republiky, v ktorom ho nikto nemôže reprezentovať, ako aj právnu a politickú závažnosť aktu, 15-dňová lehota podľa článku 50 ods. 1 ústavy sa podľa rozsudku prezidenta nemôže skrátiť.
Keďže prezident republiky je presvedčený o včasnosti výkonu svojej ústavnej právomoci obnoviť právo Parlamentu a keďže Parlament nedodržiaval ustanovenia článku 50 ods. 2 ústavy, navrhuje zrušiť napadnutý zákon z dôvodu nedodržania predpísaného postupu ústavy.
K návrhu prezidenta republiky boli pripojené:
- kópiu príslušnej internetovej stránky tzv. správy Úradu prezidenta republiky (č. L 134 / 97; 5414 / 97), ktorá potvrdzuje doručenie zákona z 12. júna 1997, ktorým sa mení a dopĺňa zákon ČNR č. 246 / 1992 Zb., na ochranu zvierat pred mučením, v znení zmien a doplnení, prezidentovi republiky na podpis 13. júna 1997,
- kópiu listu prezidenta republiky z 28. júna 1997 č. 5414 / 97, ktorým sa vracia zákon do poslaneckej komory, s uvedením dátumu jeho doručenia 30. júna 1997,
- kópiu listu predsedu poslaneckej komory prezidenta republiky z 3. júla 1997 č. 2654 / 97 SP, v ktorej sa uvádza, že 15-dňová lehota bola prekročená a že nie je možné zohľadniť vrátenie práva a že akt je opäť predložený predsedovi na podpis,
- kópiu listu prezidenta republiky prezidentovi poslaneckej komory zo 7. júla 1997, č. 5920 / 97, v ktorom sa vyjadruje nezmenené stanovisko s cieľom vrátiť predmetný zákon do poslaneckej komory, ako aj presvedčenie, že sa tak stalo v ústave, a preto je predseda poslaneckej komory požiadaný, aby opätovne predložil návrh zákona komore zástupcov.
Podľa ustanovení § 42 ods. 3 a 69 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde bol návrh zaslaný komore zástupcov na vyjadrenie. Zároveň podľa § 42 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Zb. Ústavný súd požiadal parlamentnú komoru ako listinný dôkaz o tom, že prezident republiky vrátil zákon komore zástupcov a overenú fotokópiu záznamu o prijatí tohto dokumentu parlamentnou komorou v príslušnej poštovej knihe.
Ústavný súd dostal pripomienky poslaneckej komory 13. novembra 1997. Uvádza sa v ňom, že v prípade vrátenia zákona č. 243 / 1997 Z. z. prezidenta republiky do poslaneckej komory 5. septembra 1997 tento prijal uznesenie, že nebude znovu hlasovať o prijatom zákone, pretože mu nebol vrátený do 15 dní od jeho doručenia prezidentovi republiky.
Stanovisko Parlament poslancov je oprávnený skutočnosťou, že pokiaľ ide o metódu výpočtu lehoty uvedenej v článku 50 ods. 1 ústavy, samotná ústava neobsahuje osobitné ustanovenia o výpočte lehôt. Od lehoty uvedenej v článku 50 ods. 1 Ústava nie je ďalej vykladaná v samotnej ústave, ani v žiadnom inom zákone, nemôže byť vykladaná v stanovisku obsiahnutom vo vyhlásení inak ako doslovne. Ďalej treba poznamenať, že nie je to akt podpísania rozhodnutia o vymáhaní, ale skutočné vrátenie, t. j. moment, keď bolo rozhodnutie doručené adresátovi, t. j. čas doručenia, to znamená. Hoci toto vyhlásenie rozlišuje medzi rozhodnutím vrátiť zákon späť do poslaneckej komory a slúžiť jej, napriek tomu dospela k záveru, že pre obidva akty existuje jedna lehota. Služba je teda dohodnutá so splácaním, čo dokazuje, že obdobie 15 dní sa musí dodržať bez ohľadu na to, či ide o pracovný deň alebo nie.
Pripomienky odmietajú analogické uplatňovanie iných právnych predpisov o službách, pretože existujú rôzne opatrenia pre rôzne služby a nie je jasné, ktoré pravidlá by sa mali uplatňovať. Okrem toho existencia všeobecne uznávanej právnej zásady týkajúcej sa výpočtu procesných lehôt sa zamieta, keďže osobitné ustanovenia sa vzťahujú len na lehoty stanovené v jednotlivých právnych predpisoch, a preto sa nemôžu uplatňovať pri výklade lehôt ustanovených v ústave.
Pochopením termínu uvedeného v článku 50 ods. 1 Ústava v procedurálnom zmysle stratí v stanovisku uvedenom vo vyhlásení akýkoľvek význam. Dôvodom tohto záveru je požiadavka právnej istoty a nepredĺženie legislatívneho procesu.
Vyjadrenie tiež odmieta nemožnosť prezidenta republiky vrátiť zákon Komora zástupcov v pracovný deň, voľno alebo dovolenku, pretože úrad poslaneckej komory je pripravený zabezpečiť prijatie rozhodnutí prezidentom republiky v týchto dňoch.
Na základe týchto argumentov sa uvádza, že poslanecká komora konala v súlade s ústavou v rámci vrátenia prijatého zákona prezidentom republiky. Kópia listu prezidenta republiky z 28. júna 1997, č. 5414 / 97, sa vrátila do poslaneckej komory zákonom č. 243 / 1997, v ktorom sa uvádza dátum jej doručenia do poslaneckej komory 30. júna 1997, a vyhlásenie vedúceho kancelárie poslaneckej komory o spôsobe doručovania právnych predpisov medzi úradom poslaneckej komory a úradom prezidenta republiky. Podľa toho je prijatie listu prezidenta republiky, do ktorého úrad poslaneckej komory vracia zákon, potvrdené tzv. dokumentom prezidenta republiky podpisom osoby, ktorá preberá zákon, s uvedením dátumu prijatia. List z 28. júna 1997 je preto potvrdený 30. júna 1997 podpisom na tzv. papieri, ktorý je uložený na úrade prezidenta republiky, a jeho overenú kópiu nemôže predložiť komora zástupcov.
Na ústnom pojednávaní 17. decembra 1997 predseda poslaneckej komory doplnil svoje písomné pripomienky k tomu, že na začiatku lehoty stanovenej v článku 50 ods. 1 Ústava sa musí považovať za dátum predloženia veci prezidentovi republiky a nie nasledujúci deň. V tomto prípade by koniec tejto lehoty padol v piatok 27. júna 1997, čo by viedlo k tomu, že prezident republiky by nemal pochybnosti.
V odpovedi prezidentskej kancelárie na úrad prezidenta, aby konal v jeho mene pred ústavným súdom, bola vznesená námietka voči zavedeniu ústavnej praxe, podľa ktorej sa začiatok tejto lehoty vypočíta v deň nasledujúci po dni predloženia zákona prezidentovi republiky. Existencia takéhoto zvyku predsedom poslaneckej komory nebola uznaná.
Z návrhu prezidenta republiky a jeho príloh, pripomienok Parlamentu a jeho príloh, od parlamentného spravodajcu č. 10 / 96-97, ako aj krátkeho záznamu z diskusie o zákone č. 243 / 1997 Z. z. v poslaneckej komore sa zistilo, že:
Návrh novely zákona č. 246 / 1992 Z. z. o ochrane zvierat proti mučeniu v znení neskorších predpisov schválila 22. mája 1997 komora zástupcov a senát 12. júna 1997.
Zákon bol 13. júna 1997 postúpený prezidentovi republiky. Prezident republiky sa 28. júna 1997 rozhodol vrátiť späť zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 246 / 1992 Z. z. v znení zmien a doplnení, Komore zástupcov na opätovné posúdenie, pričom zákon bol 30. júna 1997 vrátený do poslaneckej komory.
Listom z 3. júla 1997 č. 2654 / 97 SP predseda poslaneckej komory poznamenal, že 15-dňová lehota bola prekročená a že podľa jeho názoru nebolo možné zohľadniť vrátenie práva, preto prezident republiky opäť predložil zákon na podpis. Prezident republiky vo svojej odpovedi zo 7. júla 1997 č. 5920 / 97 trvá na svojom rozhodnutí vrátiť predmetný zákon do poslaneckej komory, ako aj na presvedčení, že to ústava urobila. V liste sa tiež uvádza, že keď 15. deň lehoty padol na deň pracovného voľna, t. j. v sobotu 28. júna 1997, prezident republiky predpokladal, že vo všetkých štandardných právnych systémoch by sa vykonávanie ústavných právomocí obmedzených lehotami považovalo za normálne. Takisto sa odvoláva na skutočnosť, že naše i väčšina zahraničných inštitútov priamo neregulujú beh a ukončenie lehôt, ktoré sa vždy vykonávajú do konca nasledujúceho pracovného dňa, ak posledný deň pracovného dňa (sobota, nedeľa, dovolenka). Z týchto dôvodov prezident republiky listom žiada predsedu poslaneckej komory, aby opätovne predložil vrátený zákon komore zástupcov.
Dňa 5. septembra 1997 sa na návrh ústavného výboru poslaneckej komory rozhodli hlasovať najskôr o tom, či prezident republiky splnil lehotu na vrátenie zákona a potom o samotnom zákone, pričom 2 členovia hlasovali proti.
V ten istý deň komora zástupcov rozhodla o zmene zákona č. 246 / 1992 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, prijatom 12. júna 1997 a vrátených prezidentom republiky, keďže podmienka stanovená v článku 50 ods. 1 ústavy nebola splnená. Uznesenie bolo uverejnené pod č. 244 / 1997 Zb.
Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 246 / 1992 Z. z., v znení neskorších predpisov, bol uverejnený 30. septembra 1997 v 82. zbierke zákonov pod č. 243 / 1997 Z. z.
Podľa ustanovení § 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Zb. Ústavný súd v konaní o neplatnosť zákonov a iných právnych predpisov skúma obsah práva alebo iných právnych predpisov vzhľadom na ich súlad s ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ako je ustanovené v článku 10 ústavy, prípadne inými právnymi predpismi, a určuje, či boli prijaté a vydané v medziach ústavy ustanovenej právomocou a ústavným postupom.
Predmetom preskúmania návrhu prezidenta republiky zrušiť zákon č. 243 / 1997 Z. z. je posledný z vyššie uvedených aspektov, t. j. posúdenie súladu s ústavným postupom.
Súčasťou tohto postupu je právo prezidenta republiky vrátiť prijatý zákon, s výnimkou zákona ústavného parlamentu, s odôvodnením do 15 dní odo dňa jeho predloženia (článok 50 ods. 1 ústavy). V prípade, že prezident republiky využije toto právo, v rokovacej sále poslancov (článok 50 ods. 2 ústavy) sa naďalej opätovne prejednáva ústavný postup na prijatie zákona.
Ak bol zákon vrátený prezidentom republiky po uplynutí lehoty stanovenej v článku 50 ods. 1 ústavy, nadobudne platnosť bez ďalšieho zváženia v poslaneckej komore dekrétom zbierky zákonov (článok 52 ústavy, oddiel 5 zákona č. 545 / 1995 Z. z. o zbierke zákonov Českej republiky). Ak sa však v tejto lehote vráti, jej ďalšie preskúmanie poslaneckou komorou je porušením ústavného postupu.
Stanovisko Poslanecká komora, ktorá uvádza, že ústava nebola dodržaná v stanovenej lehote na uplatnenie odkladného veta prezidentom republiky, vychádza z týchto argumentov:
Prvou je odmietnutie existencie všeobecných pravidiel pre počítanie času v českom práve, ako aj odmietnutie možnosti analógie medzi ústavným právom a inými sektormi českého práva (vrátane verejného práva, konkrétne správneho práva).
Podľa názoru poslaneckej komory neexistencia ústavného nariadenia o výpočte času a neexistencii všeobecných právnych predpisov odôvodňuje doslovný výklad ústavných lehôt. Tento výklad ďalej podporuje požiadavka právnej istoty a nepredĺženie legislatívneho procesu.
Tretím argumentom je vyhlásená pripravenosť úradu poslaneckej komory prijať zákon na žiadosť (na základe víza) prezidenta republiky v deň jeho práce.
Štvrtým argumentom je výklad článku 50 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého sa vrátenie práva nesmie považovať za akt podpísania rozhodnutia o vymáhaní, ale za skutočné vrátenie, t. j. moment, keď bolo rozhodnutie doručené adresátovi, t. j. čas doručenia.
Nakoniec posledný, piaty argument je, že na začiatku obdobia stanoveného v článku 50 ods. 1 Ústava sa musí považovať za dátum predloženia veci prezidentovi republiky a nie nasledujúci deň. V tomto prípade by koniec tejto lehoty padol v piatok 27. júna 1997, čo by viedlo k tomu, že prezident republiky by nemal pochybnosti.
Na druhej strane, návrh prezidenta republiky je založený na názore na existenciu všeobecných právnych zásad v českom právnom poriadku, ktorého príkladom sú aj všeobecné pravidlá výpočtu zákonných lehôt. Prezident republiky sa vo svojom argumente tiež zakladá na predpoklade, že v týchto aj podobných prípadoch sa budú vykonávať ústavné právomoci obmedzené časovými lehotami, ako je obvyklé vo všetkých štandardných právnych systémoch. V tejto súvislosti poukazuje na to, že naše i väčšina zahraničných inštitútov priamo neregulujú fungovanie a ukončenie lehôt.
V pokročilých demokraciách otázka počítania času v ústavnom práve nespôsobuje problémy. Pravidlom je, že ústava priamo neupravuje pravidlá počítania času a na tento účel existujú akceptované postupy v právnych a ústavných politických postupoch.
V Spolkovej republike Nemecko ústava (základný zákon) výslovne neupravuje výpočet lehôt. Rozhodnutia spolkového prezidenta sú obmedzené základným zákonom v dvoch prípadoch: pri rozhodovaní o vymenovaní federálneho kancelára alebo o zrušení federálneho zhromaždenia (článok 63) a pri rozhodovaní o zrušení spolkového zhromaždenia po vyhlásení nedôvery (článok 68). V nemeckom práve vrátane ústavného práva je všeobecnou zásadou, že ustanovenia Občianskeho zákonníka (BGB) sa uplatňujú na výpočet lehôt, pokiaľ neexistujú osobitné ustanovenia. Základný zákon neobsahuje osobitné ustanovenia [pozri Schenke, Kommentar zum Bonner Grundgesetz (Bonner Kommentar), medvedík. v H. J. Abraham u.a., 9 Bde., Hamburg 1950ff., Loseblatt, Stand März 1997, článok 63, S. 52, článok 68 S. 87].
Okrem toho sa na otázku počítania lehôt pre operácie vykonané vo vzťahu k zhromaždeniu Spoločenstva vzťahuje aj spolkový zákon o zhromaždení. Podľa článku 124 aktu sa tieto lehoty začínajú dňom nasledujúcim po príslušnom dátume a ak je posledným dňom obdobia konania vo vzťahu k spoločnému zhromaždeniu sobota, nedeľa alebo právne uznaný sviatok, zaujme svoje miesto v blízkosti nasledujúceho pracovného dňa.
Príkladom ústavy, ktorá priamo reguluje určité aspekty počítania času, je Ústava Spojených štátov amerických. Je to presne prípad prezidentovej vety o pozastavení, keď ústava výslovne zmenila svoju pasáž a ukončenie: "Ak prezident nevráti návrh zákona do desiatich dní (nedeľa sa nepočíta) odo dňa, keď mu bol predložený, stáva sa zákonom aj bez jeho podpisu." (článok 1, oddiel 7 Ústavy Spojených štátov amerických).
V tomto prípade je rozhodnutie ústavného súdu v skutočnosti nielen sporom o plynutie lehôt v ústavnom práve, ale predovšetkým sporom o chápanie práva v demokratickej spoločnosti.
Ústava Českej republiky v skutočnosti neobsahuje osobitné nariadenie o počítaní času, t. j. ani nariadenie o posudzovaní začiatku a ukončenia lehôt, na rozdiel od iných právnych odvetví.
Podľa § 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka: "Čas určený podľa dní sa začína dňom nasledujúcim po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jeho začiatok." Okrem toho § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka stanovuje: "Ak je posledným dňom obdobia sobota, nedeľa alebo sviatok posledný deň obdobia najbližšie k nasledujúcemu pracovnému dňu." Zo systematického výkladu Občianskeho zákonníka vyplýva, že tieto ustanovenia sa vzťahujú na obidva druhy hmotnoprávnych občianskoprávnych lehôt, t. j. na premlčacie a premlčacie lehoty (premlčacia lehota je stanovená v názve ôsmeho Občianskeho zákonníka, ale toto ustanovenie je obsiahnuté v názve deviatej definície určitých podmienok, a preto sa nevzťahuje len na premlčacie, ale aj na premlčacie lehoty).
V § 57 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uvádza: "Do uplynutia lehoty sa neberie do úvahy dátum, ku ktorému sa uskutočnili skutočnosti určujúce začiatok obdobia; Toto sa neuplatňuje, ak je lehota stanovená hodinami." Ak je termín na sobotu, nedeľu alebo dovolenku posledným dňom obdobia najbližšieho k nasledujúcemu pracovnému dňu. "
Podľa § 60 ods. 1 trestného zákonníka "Dátum, kedy sa udalosť stala začiatkom obdobia, sa nezapočítava do obdobia stanoveného dňami. "Na určenie konca obdobia sa v odseku 60 ods. 3 trestného zákonníka uvádza toto ustanovenie:" Ak je koniec obdobia výsledkom pracovného dňa alebo dovolenky, posledný deň obdobia sa považuje za nasledujúci pracovný deň. "
Podľa § 27 ods. 2 správneho nariadenia "Dátum, kedy bol stanovený začiatok obdobia, sa nezapočítava do lehoty," zatiaľ čo "Ak je koniec obdobia pracovného dňa posledným dňom nasledujúceho pracovného dňa."
Skutočnosť, že ústava neobsahuje osobitné ustanovenia o počítaní času, je z porovnávacieho a faktického hľadiska prirodzená.
Už sa spomínalo, že ústavy demokratických krajín pravidelne neobsahujú osobitné ustanovenia týkajúce sa počítania času, takže v tejto súvislosti nie je žiadna výnimka.
Moderná demokratická písaná ústava je sociálna zmluva, ktorou sa ľudia reprezentujúci ústavnú moc (pouvoir constituant) usadia do jedného politického (štátneho) orgánu a vytvoria vzťah jednotlivca s celým a systémom mocenských inštitúcií. Dokument inštitucionalizujúci systém základných všeobecne uznávaných hodnôt a formulovanie mechanizmu a procesu formovania legitímnych rozhodnutí o moci nemôže existovať mimo akceptovaného kontextu hodnôt, spravodlivých myšlienok a myšlienok významu, účelu a spôsobu fungovania demokratických inštitúcií. Inými slovami, nemôže fungovať nad rámec minimálnej hodnoty a inštitucionálneho konsenzu. Pokiaľ ide o oblasť práva, z toho vyplýva, že zdrojom práva vo všeobecnosti, ako aj zdrojom ústavného práva, vrátane systému písomného práva, sú tiež základné právne zásady a postupy.
Túto tézu potvrdzujú nielen teoretické analýzy, ale najmä dejiny 20. storočia spojené s existenciou totalitných štátov. Mechanická identifikácia právnych textov sa stala vítaným nástrojom totalitnej manipulácie. Spravodlivosť urobila najmä poslušným a nemysliacim nástrojom na podporu totalitnej moci.
Ďalším úplne neudržateľným momentom uplatňovania je jeho uplatňovanie založené výlučne na jazykovej interpretácii.
Jazykový výklad je len počiatočným prístupom k uplatnenej právnej norme. Je to len východiskový bod pre objasnenie a objasnenie jeho významu a účelu (pre ktoré existuje niekoľko ďalších postupov, ako je logický a systematický výklad, výklad e ratione legis atď.). Mechanické uplatnenie, ktoré je abstraktné alebo nie je známe, či už úmyselne alebo v dôsledku nevedomosti, významu a účelu právneho štátu, robí zákon nástrojom odcudzenia a absurdnosti.
Prijatie a iné právne zdroje, iné ako písomné právo (najmä všeobecné právne zásady), vyvolávajú otázku ich vedomostí. Inými slovami, žiada otázku, či je ich formulácia vymyslená alebo či sa dá do určitej miery stanoviť objektívne postupy ich formulovania.
Demokratický systém čelí možnému urážke pri dvojakom formulovaní "nepísaného práva." Nezdieľa takýto hlboko zakorenený skepticizmus v našom prostredí, aby mohla prijímať zodpovedné individuálne rozhodnutia a predkladať ich na základe presvedčivých argumentov verejnosti na zváženie. Prvou zárukou proti urážke je teda kultúrny a morálny kontext zodpovednosti. Tento systém je systémom demokratických inštitúcií, ktoré formujú rozdelenie moci. Inými slovami, prvou je autonómna záruka, druhou je heteronomická norma.
Charakteristiky vymedzujúce ľudskú komunitu zahŕňajú vymedzený rozsah spoločných hodnôt, ako aj víziu racionality (účinnosti) správania. Spoločenstvo, ktoré nemá tento charakter, sa môže zachovať len silou (silou).
Bežný zákon je typickým príkladom špecifickosti a nepísaných právnych pravidiel ľudského správania. Na vytvorenie právneho zvyku je potrebné všeobecné presvedčenie o potrebe dodržiavať všeobecné pravidlo správania (opinio necessitatis) a jeho uchovanie po dlhú dobu (us longaevus alebo longa consuetudo). Oba tieto aspekty sú jednoznačnými aspektmi vymedzenia všeobecného právneho štátu (pohľad, ktorý rozlišuje medzi všeobecnou zásadou a zásadou právneho štátu, je najmä stupeň všeobecného charakteru).
V systéme písomného práva je všeobecné pravidlo právneho štátu charakterom samostatného zdroja práva len preater legem (t. j. pokiaľ sa v písanom zákone neustanovuje inak).
Aj v českom práve sa to uplatňuje a bežne sa uplatňuje niekoľko všeobecných právnych zásad, ktoré nie sú výslovne zahrnuté v právnych predpisoch. Príkladom je právna zásada, ktorá neoprávňuje neznalosť práva alebo zásady neprípustnosti retroaktivity, a to nielen pre oblasť trestného práva. Ďalším príkladom sú interpretačné pravidlá a kontrario, baňa ad maius, maire ad mínus, redustrio ad absurdum atď. Ďalším moderným ústavným nepísaným pravidlom je riešenie konfliktu základných práv a slobôd, zásady proporcionality. Tieto všeobecne akceptované právne zásady nepochybne zahŕňajú, v oblasti zákona ústavného pravidla o výpočte času, ako boli jasne a zmyselne definované v európskom právnom myslení od čias Ríma. Táto skutočnosť v žiadnom prípade nebráni zákonodarcovi alebo zákonodarcovi, ak to považuje za vhodné, vymedziť výpočet času výslovne iným spôsobom. Príkladom tohto konania českého zákonodarcu v ústavnom sektore je § 72 ods. 2 zákona o Ústavnom súde, podľa ktorého sa lehota začína dňom, ktorý sa vzťahuje na jeho pasáž, a nie nasledujúci deň ako zvyčajne. V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že článok 50 ods. 1 ústavy sa líši od "dátumu," ktorý sa vzťahuje na jeho pasáž a článok 72 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa pojem "dátum" vzťahuje na jeho pasáž.
Účelom právneho inštitútu lehoty je znížiť entropiu (neistotu) pri výkone práv alebo právomocí, obmedziť dobu neistoty v právnych vzťahoch (ktorá zohráva dôležitú úlohu najmä z hľadiska dôkazov v sporoch), urýchliť rozhodovací proces s cieľom realizovať plánované ciele. Tieto dôvody viedli k zavedeniu lehôt pred tisíckami rokov.
Na druhej strane, ak je výkon práva alebo právomoci časovo obmedzený, je potrebné zohľadniť určité skutočnosti (prekážky) zo strany orgánu tohto práva alebo moci, ktoré im bránia vykonávať ich, nie z dôvodu jeho viny. Inými slovami, vytvoriť dizajn, ktorý skutočne umožňuje právo alebo moc uplatňovať v danej lehote. Na tento účel právne myslenie, opäť v rímskych časoch, vytvorilo myšlienkové štruktúry, fikciu výstavby konečného termínu (minulý čas) alebo posun jeho ukončenia.
Tieto všeobecné právne predpisy (v tomto prípade právne fikcie), ktoré sú svojou povahou právnou odpoveďou na praktické problémy, platia už tisícročia v európskej právnej kultúre. Ako už bolo spomenuté, je tiež možné, aby zákonodarca alebo zákonodarca postupovali inak, ale v tomto prípade je povinný výslovne ustanoviť takýto postup. Keďže sa to nestalo v prípade počítania termínu podľa článku 50 ods. 1 ústavy, začiatok a ukončenie nemožno vykladať inak ako v súlade so všeobecne platnými zásadami.
V prospech tohto záveru existuje iný dôvod alebo výklad, ktorý Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za rozhodujúci. V situácii, v ktorej existuje spor medzi orgánmi uplatňujúcimi ústavu týkajúci sa výkladu ustanovenia, sa tento spor musí vyriešiť v prospech možnosti výkonu ústavnej právomoci, ktorej sa týka, alebo z hľadiska významu a účelu príslušného ústavného inštitútu. Ide o rozdelenie právomocí medzi ústavné orgány v legislatívnom procese v skúmanom prípade.
Stanoviská k tomuto prípadu vyvolávajú aj otázku právnej povahy predmetného obdobia. 15-dňová lehota uvedená v článku 50 ods. 1 Ústava je lehota na doručenie, a nie lehota na "rozhodnutie," ktoré okrem toho prezident republiky ani nežiada vo svojom návrhu na zrušenie zákona č. 243 / 1997 Z.z.. Týmto zistením sa nemení skutočnosť, že v prejednávanej veci od skončenia obdobia prepadol deň práce (sobota 28. júna 1997), jej posledným dňom bol nasledujúci pracovný deň (t. j. pondelok 30. júna 1997).
Na záver, argument poslaneckej komory sa neobstojí, keď vyhlási svoju pripravenosť na žiadosť úradu predsedu o prijatie zákona v pracovný deň. Ak zákon o rokovacom poriadku poslaneckej komory alebo iné právne predpisy neobsahujú ustanovenia vymedzujúce rozsah pôsobnosti poslaneckej komory v pracovných dňoch, je právne irelevantné vyhlásiť svoju pripravenosť prevziať po predchádzajúcom uverejnení úradu prezidenta republiky zákon, ktorý sa vrátil v deň výkonu práce.
Z týchto dôvodov Ústavný súd dospel k záveru, že prezident republiky sa vrátil do poslaneckej komory na opätovné prerokovanie v lehote stanovenej v článku 50 ods. 1 ústavy na ochranu zvierat pred zneužitím v znení zmien a doplnení. Vyhlasovaním tohto zákona v zbierke zákonov bez opätovného hlasovania o jeho prijatí poslaneckou komorou bol článok 50 ods. 2 ústavy porušený v súlade s postupom poslaneckej komory a ústavný súd zrušil zákon č. 243 / 1997 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon ČNR č. 246/1992 Z. z. o ochrane zvierat pred zneužívaním v znení neskorších predpisov.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Kessler v. r.
Sudkyňa JUDr. má právo vyjadriť sa k záveru v Protokole o pojednávaní a jeho súvislosti s rozhodnutím, v ktorom sa uvádza jeho názov podľa § 14 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde. Ivan Janů.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | 30 / 1998 Z. z., na návrh prezidenta republiky zrušiť zákon č. 243 / 1997 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 246/ 1992 Z. z. o ochrane zvierat pred zneužívaním, v znení neskorších predpisov |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 10.03.1998 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0