Ústavný súd nezistil 22 / 2014 Zb.

Časť šiesteho zákona č. 494 / 2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 200 / 1990 Z. z., o porušeniach, v znení zmien a doplnení, zákon č. 40 / 2009 Z. z., Trestný zákon, zmenený a doplnený zákonom č. 306 / 2009 Z. z., a niektoré ďalšie zákony, sa vypúšťa od dátumu uverejnenia tohto zistenia v zbierke zákonov.

1. Okresný súd Liberca podal na Ústavný súd návrh na zrušenie šiestej časti (Účinnosť) článku VI zákona č. 494 / 2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 200 / 1990 Z. z., o porušeniach zákona č. 40 / 2009 Z. z., Trestný zákonník, zmenený a doplnený zákonom č. 306 / 2009 Z. z., a niektoré ďalšie zákony. Uviedol, že podľa § 337 ods. 1 písm. e) zákona č. 40 / 2009 Z. z., trestný zákonník, zmenený a doplnený do dátumu nadobudnutia jeho účinnosti (ďalej len "tr. z."), bol spáchaný skutočnosťou, že hoci rozsudok Okresného súdu v Liberci č. 1 T 197 / 2009-128 z 28. 3. 2012 v súvislosti s uznesením regionálneho súdu Lab - pobočky v Liberci 17. 7. 2012 bol odsúdený na trestný čin povinnej výživy podľa § 213 ods. 1.

2. Právna kvalifikácia v žiadosti o trest podľa § 337 ods. 1 písm. e) tr. z. je založená na znení trestného zákonníka pred jeho zmenou a doplnením zákonom č. 494 / 2012 Z. z. č. 494 / 2012 Z. z. bola článkom v zmenenom a doplnenom trestnom zákonníku v odseku 337 ods. 1 "za písmeno c) sa vkladá toto písmeno d): d) porušuje zákaz pobytu uložený iným právnym predpisom." písmená d) až i) sa prečíslujú na písm. e) až j)." V šiestej časti (EFFECTIVE) článku VI zákona č. 494 / 2012 Z. z. sa uvádza, že" Tento akt nadobúda účinnosť 1. júla 2012." V zbierke zákonov bol však tento zákon uverejnený vo výške 186 pod číslom 494 / 2012 Zb., ktorá bola rozposlaná 31. decembra 2012.

3. V predmetnom prípade by sa mal akt, na ktorý bola podaná žiadosť o trest, posudzovať v súlade s § 337 ods. 1 písm. f) trestného zákonníka, zmeneného a doplneného zákonom č. 494 / 2012 Z. z., keďže akt mal byť spáchaný v období od 21.10.2012 do 27.11.2012, t. j. po vyhlásení účinnosti zákona č. 494 / 2012 Z. z. od 1. júla 2012, hoci akt bol uverejnený až 31. 12. 2012. Podľa znenia trestného zákonníka až do novelizácie zákona č. 494 / 2012 Z.z. by sa akt mal posudzovať v súlade s § 337 ods. 1 písm. e) tr. z., a preto by nemohol pokračovať, ako keby toto ustanovenie o účinnosti zákona č. 494 / 2012 Z.z. neobsahovalo a neuplatňovalo trestný zákonník v predchádzajúcej verzii. Okresný súd v Liberci preto nebol schopný uplatniť trestný zákonník bez ďalšieho konania pred novelou zákona č. 494 / 2012 Z.z., ak novela obsahuje explicitné ustanovenie o jeho účinnosti, ktorého dátum predchádza žalobe. Zároveň však skutočnosť, že zákon č. 494 / 2012 Z. z. bol vyhlásený až po tom, ako bol čin stíhaný, bráni uplatňovaniu ustanovení trestného zákonníka v znení zákona č. 494 / 2012 Z. z.

4. Okresný súd v Liberci teda zistil, že ustanovenie predmetného trestného zákonníka nemožno uplatniť v predmetnej trestnej veci, keďže ustanovenie o účinnosti zákona č. 494 / 2012 Z. z., ktoré stanovuje dátum účinnosti 1. júla 2012, ktoré však predchádza uverejneniu zákona v zbierke zákonov 31. decembra 2012, vylučuje toto ustanovenie. Vzhľadom na rozpor medzi týmto ustanovením o účinnosti zákona č. 494 / 2012 Z. z. a článkom 2 ods. 4 Ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava"), článkom 52 ods. 1 ústavy a článkom 2 ods. 3 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta") odvolateľ navrhuje jeho zrušenie.

5. Premiér Českej republiky so zreteľom na príslušnú judikatúru Najvyššieho správneho súdu (rozsudok z r. 4 Ans 5 / 2007) sa vzdal svojho práva na vstup do konania.

6. Predseda poslaneckej komory Českej republiky vo svojich pripomienkach opísal priebeh legislatívneho procesu a uviedol, že zákon schválila potrebná väčšina poslancov poslaneckej komory. Po svojom zamietnutí senátom Parlament poslancov opätovne prerokoval návrh zákona a schválil hlasovanie 105 poslancov. Po vrátení návrhu návrhu hlasovalo 101 poslancov za návrh zákona. Schválený zákon bol doručený premiérovi 21. decembra 2012 a uverejnený v Zbierke zákonov vo výške 186 pod číslom 494 / 2012 Z.z. Predmetný zákon bol vyhlásený (platný) 31. decembra 2012, a preto nemohol nadobudnúť účinnosť 1. júla 2012. Predseda poslaneckej komory nepochybne vyhlásil, že je veľmi nežiaduca a že je potrebné zabrániť takejto situácii. Je teda na Ústavnom súde, aby preskúmal ústavnosť sporného ustanovenia v kontexte návrhu Okresného súdu v Liberci a vydal svoje rozhodnutie.

7. Predseda senátu parlamentu Českej republiky zhrnul vo svojich pripomienkach priebeh legislatívneho procesu. Uvádza sa v ňom, že senát prerokoval návrh predmetného zákona v rámci ústavných právomocí ustanovených ústavou ústavným spôsobom a 25. apríla 2012 návrh zákona zamietol, pričom Senát vypočúva zákon vo veľkej miere proti návrhu na zavedenie zákazu pobytu v konaniach o porušení právnych predpisov. Preskúmanie návrhu zákona senátom nemalo vplyv na reguláciu účinnosti zákona a senát je za neprípustnosť skutočnej spätnej aktivity účinkov jednotlivých právnych predpisov. Na záver, predseda senátu ponecháva posúdenie ústavnosti na úplnú právomoc ústavného súdu predložením sporného ustanovenia.

8. Vo svojich pripomienkach ombudsman, ktorý sa pripojil k konaniu ako vedľajší účastník konania, súhlasil s názorom odvolateľa na údajnú neústavnosť zrušenia ustanovenia. Pripomína názor Najvyššieho správneho súdu (vec C-4 Ans 5 / 2007), že ak zákonodarca rozhodne, že právna úprava má nadobudnúť účinnosť v deň predchádzajúci jej uverejneniu, takéto ustanovenie je absolútne neuplatniteľné, a preto by sa malo považovať za ustanovenie o jej účinnosti. Z vybraných zistení ústavného súdu ombudsman pripomína, že zásada predvídateľnosti práva, jeho jednoznačnosť a zásada vnútorných nezrovnalostí patria medzi základné zásady právneho štátu. Právny štát je nesprávnou zásadou predvídateľnosti práva a zákazu výkonu zo strany verejných orgánov. Zásada predvídateľnosti práva ako dôležitého atribútu právneho štátu je v podstate spojená so zásadou právnej istoty a je predpokladom všeobecnej dôvery občanov v právo. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 309 / 1999 Z. z., o zbierke zákonov a o zhromažďovaní medzinárodných zmlúv (ďalej len "zákon o zbierke zákonov") prakticky vylučuje právnu formu prijatej právnej úpravy, ktorá má mať zamýšľané účinky pred vyhlásením. Preto ak je zákon retroaktívny, je možné hovoriť o nezákonnosti alebo prípadne o neústavnosti, najmä pokiaľ ide o zásadu právnej istoty (článok 2 ods. 4 ústavy a článok 2 ods. 3 charty). Táto skutočnosť je v tomto konkrétnom prípade ešte silnejšia pri zmene trestného práva. V súvislosti s judikatúrou ústavného súdu ombudsman zdôrazňuje neprípustnosť retroaktivity právnych noriem. V predmetnom prípade nemožno nesúlad ustanovenia právnych predpisov s ústavným poriadkom vyriešiť výberom ústavne vyhovujúceho výkladu z viacerých možných výkladov a musí sa zrušiť. V tomto prípade je irelevantné, či retroaktívne právo mohlo byť stanovené napríklad chybami v legislatívnom procese (neúspech zákonodarcu voliť alebo nedostatok vedomostí o materiáli). V legislatívnom procese je v popredí požiadavka stability, presviedčania a potreba právnych aktov, na ktorých spočíva právny štát a súbežne život občanov. Takéto akty, ako aj potrebnú právomoc zákonodarcu však nemožno nájsť inak ako dodržiavaním pravidiel - zásad legislatívnej činnosti [vyhľadávanie sp. zl. ÚS 5 / 02 z 2.10.2002 (N 117 / 28 SbNU 25; 476 / 2002 Z. z.) ]. Je teda úplne na Parlamente (ako celku) a pravidlách, ktoré stanovuje, aby sa zabezpečilo prijatie kvalitatívne vyhovujúcich právnych predpisov v podstate aj v legislatívnom zmysle. Na základe uvedeného ombudsman sumarizuje, že Parlament (ako "štátny zákonodarca") prijal retroaktívne právne predpisy, ktoré nemožno preklenúť ústavným výkladom. Je preto výhradne zodpovedná za prijatie protiústavného zákona (alebo jeho časti) vrátane následných negatívnych dôsledkov. Ombudsman zároveň vo všeobecnosti uvádza, že v prípadoch zrušenia ústavného súdu nič nebráni zákonodarcovi prijať "novú" právnu úpravu, ktorá by odrážala názor uvedený v zrušení. Práve naopak, je to Parlament, ktorý sa nesmie vzdať svojej povinnosti chrániť základné práva a slobody a zostať nečinný, ak sa zákon alebo jeho individuálne ustanovenia zrušia zistením ústavného súdu [strana 1, ÚS 1696 / 09 z 8. februára 2011 (N 13 / 60 SbNU 127) ]. Okrem uvedeného ombudsman priložil krátku poznámku k legislatívnemu procesu príslušného zákona vrátane stanoviska k jeho podstate.

9. Ústavný súd sa predovšetkým domnieval, že v prejednávanej veci nie je potrebné viesť ústnu časť konania, keďže by to nemalo viesť k ďalšiemu alebo lepšiemu a jasnejšiemu objasneniu veci, ako to bolo v prípade písomných konaní účastníkov konania. Vzhľadom na ustanovenia článku 44 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde (s pripomenutím v tejto súvislosti - zmeneného a doplneného zákonom č. 404/2012 Z. z., s účinnosťou od 1. januára 2013), Ústavný súd už nebol ďalej povinný klásť účastníkom konania otázku, či súhlasili s zrušením ústneho pojednávania a či sa rozhodli bez ústneho pojednávania.

10. Formálne bezúhonný návrh predložil Okresný súd v Liberci podľa článku 95 ods. 2 ústavy a článku 64 ods. 3 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde v znení neskorších predpisov. Ústavný súd má právomoc posudzovať návrh a je prípustný.

11. Ústavný súd bol nútený najprv preskúmať, či je oprávnený preskúmať (a prípadne zrušiť) samotnú zmenu zákona alebo jej časti v prejednávanej veci. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je v zásade možné namietať proti zmene a doplneniu, keďže takáto právna úprava vo všeobecnosti nemá samostatnú právnu existenciu; prijíma ju len ako súčasť legislatívnej zmeny a doplnenia; Ústavný súd by sa preto mal odvolať na preskúmanie zmenených a doplnených právnych predpisov [pozri napr. uznesenie sp. zn. pl. ÚS 25 / 2000 z 15.8.2000 (U 27 / 19 SbNU 271) ], dostupné aj na http: // nalus.ujud.cz].

12. To však neznamená, že návrh proti zmene zákona alebo jeho časti (ako je tomu v prejednávanej veci) nemôže byť predmetom vecného preskúmania ústavného súdu. Výnimkou, ktorá umožňuje takéto preskúmanie, je overenie ústavnosti postupu na prijatie pozmeňujúcich a doplňujúcich právnych predpisov [pozri napr. zistenie sp. zn. Pl. ÚS 77 / 06 z 15.2.2007 (N 30 / 44 CollU 349; 37 / 2007 Z. z.) ], situácia, v ktorej prechodné ustanovenia pozmeňujúcich a doplňujúcich právnych predpisov [cf., napr. zistenie sp. zn. Pl. ÚS 6 / 13 z 2.4.2013 (112 / 2013 Z. z.) sú tiež k dispozícii na http: // nalus.ujudou.cz]. Takáto výnimka je nepochybne aj situáciou, ku ktorej došlo aj v prejednávanej veci, v ktorej je spochybnené ustanovenie o účinnosti zmeny a doplnenia zákona, keďže predmetné ustanovenie o účinnosti novely za normálnych okolností neexistuje presne a len ako jej súčasť a nestáva sa súčasťou zmenenej a doplnenej právnej úpravy. V tejto situácii a berúc do úvahy skutočnosť, že aj uplatňovanie ustanovení o účinnosti zmeny a doplnenia môže byť zasahované do práv zaručených ústavnou ústavou, Ústavný súd usúdil, že deregačný návrh je prijateľný. Na základe uvedených dôvodov mohol ústavný súd preskúmať sporné ustanovenie.

13. Návrh na zrušenie ustanovení o účinnosti zákona č. 494 / 2012 Z. z. podal Okresný súd v Liberci podľa článku 95 ods. 2 ústavy a článku 64 ods. 3 zákona č. 182 / 1993 Z. z., o ústavnom súde v znení zmien a doplnení, v súvislosti s trestným konaním vedeným pod sp. zn. 4 T 251 / 2012 vo vyššie uvedenom prípade. Týmto sa žiadateľovi poskytuje aj aktívne identifikačné číslo.

14. Ústavný súd, v súlade s ustanoveniami § 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z., o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., je povinný posúdiť, či sporné ustanovenie (alebo právny poriadok, ktorého je toto ustanovenie súčasťou) bolo prijaté v rámci ústavných právomocí a ústavne predpísaným spôsobom.

15. Z tlačových správ Parlamentu a z krátkych správ, ako aj z pripomienok predsedu poslaneckej komory a predsedu senátu Českej republiky vyplynulo, že parlamentná komora schválila návrh zákona č. 494 / 2012 Z. z. v hlasovaní č. 103 (uznesenie č. 1090) na svojom treťom čítaní na svojom 36. zasadnutí 21. marca 2012; 179 prítomných poslancov hlasovalo za návrh zákona č. 94 a proti 77 poslancom. Komora zástupcov sa 2. apríla 2012 odvolala na návrh zákona Senátu, ktorý na svojom 21. zasadnutí 25. apríla 2012 prerokoval návrh zákona a zamietol uznesenie č. 582. Poslanecká komora hlasovala o návrhu zákona, ktorý senát vrátil na 40. zasadnutí 5. júna 2012, pričom o návrhu ešte hlasoval; zo 192 prítomných poslancov hlasovalo za návrh zákona 105 proti 63 (hlasovanie 13). Prezident republiky nepodpísal zákon a vrátil ho do poslaneckej komory, ktorá na 49. zasadnutí poslaneckej komory prediskutovala zákon, zachovala svoj návrh zákona (uznesenie 1438) a hlasovala za návrh zákona 101 a proti 78 poslancom (hlasovanie 279). Schválený zákon bol doručený predsedovi vlády 21. decembra 2012, ktorý ho podpísal. Zákon bol uverejnený v 186 Zbierka zákonov pod č. 494 / 2012 Zb. 31. decembra 2012.

16. Ústavný súd poznamenáva, že zákon č. 494 / 2012 Z. z., ktorého súčasťou je sporné ustanovenie, bol prijatý a vydaný v rámci ústavných právomocí a ústavným spôsobom.

17. Základnou otázkou v tomto prípade je posúdenie predmetného ustanovenia o účinnosti zákona č. 494 / 2012 Zb. z hľadiska jeho súladu s ústavou a toho, či predmetné ustanovenie na základe ustanovenia platného k 1. júlu 2012 v dôsledku toho (nie) má za následok retroaktívny účinok ustanovenia zákona č. 494 / 2012 Zb. ktorá je obzvlášť závažná v prípade zmeny hmotných ustanovení trestného zákonníka a zákona o porušení.

18. Ústavný súd v plnej miere rešpektuje zásadu rozdelenia právomocí zakotvenú v článku 2 ods. 1 ústavy a ústavné pravidlo, podľa ktorého sa právomoc štátu môže vykonávať len v prípadoch, v medziach a spôsobom ustanoveným zákonom (článok 2 ods. 3 ústavy). Ústavný poriadok zákonného výkonu štátnej moci sa musí rozšíriť aj na zákonnosť legislatívneho procesu vrátane legislatívnych a technických požiadaviek.

19. Článok 52 ods. 1 Ústava musí byť vyhlásená za platnú. Podľa odseku 2 tohto článku ústavy sa postup vyhlásenia zákona a medzinárodnej zmluvy ustanovuje zákonom. Tento zákon v zmysle článku 52 ods. 2 ústavy je zákonom č. 309 / 1999 Z. z., o zbierke zákonov a o zhromažďovaní medzinárodných zmlúv v znení neskorších predpisov. Podľa článku 3 ods. 1 zákona o zbierke zákonov sa zákony stávajú uplatniteľnými v deň ich uverejnenia v zbierke zákonov. Podľa článku 3 ods. 2 zákona je dátumom uverejnenia zákona dátum rozdelenia príslušnej sumy zbierky zákonov uvedených v jeho názve a v súlade s odsekom 3, ak nie neskôr, právne predpisy nadobudnú účinnosť 15. deň po ich uverejnení (všeobecné vacatio legis). Ak si to naliehavo vyžaduje všeobecný záujem, môže sa výnimočne stanoviť skorší začiatok účinnosti, ale najskôr v deň uverejnenia. Tieto ustanovenia ústavy a zákona o zbierkach zákonov vylučujú právny legislatívny postup prijatý právnymi predpismi z toho, aby pred vyhlásením vyvolali zamýšľané účinky.

20. Zákon č. 494 / 2012 Zb. bol uverejnený vo výške 186 Zbierka zákonov, ktorá bola rozposlaná 31. decembra 2012. Preto ak článok VI šiestej časti (Účinnosť) uvádza, že akt nadobúda účinnosť 1. júla 2012, je celkom jasné, že tento akt porušuje článok 52 ods. 1 ústavy a článok 3 ods. 3 zákona o zbierke zákonov. Preto, ak zákon č. 494 / 2012 Z. z. stanovil nadobudnutie účinnosti v deň predchádzajúci jeho uverejneniu, je účinné konať pred vyhlásením. Účinnosť tohto právneho predpisu predchádza jeho platnosti a právne predpisy stanovujú záväzné pravidlá správania so spätnou platnosťou v čase, keď nebol právny predpis uverejnený a adresáti právneho predpisu nemali ani možnosť oboznámiť sa s týmto pravidlom. Povinnosť štátu zabezpečiť, aby každý poznal právnu normu (formálne uverejnenie) nebola teda splnená. Skutočnosť, že nie je možné pochopiť právnu normu, vylučuje možnosť uplatniť zásadu neznalých právnych predpisov bez ospravedlnenia, preto neospravedlňuje zásadu neznalosti práva, pretože táto právna zásada je založená práve na predpoklade formálnej publikácie. To súvisí aj so zásadou tvorby právnych predpisov pre futur, t. j. nové právne predpisy fungujú v budúcnosti, upravuje správanie príjemcov právnych predpisov v budúcnosti. V skutočnosti retroaktívne ustanovenie alebo retroaktívne právne predpisy vyžadujú, aby adresáti plnili povinnosti, ktoré im v tom čase ešte neboli vôbec uložené a ktoré nemajú nepriaznivé právne dôsledky. Zavedením účinnosti zákona č. 494 / 2012 Z. z. v šiesty deň 1. júla 2012, keď bol zákon uverejnený v zbierke zákonov 31. decembra 2012, má predmetný zákon za následok retroaktívne konanie, čím predstavuje stav známy ako skutočná spätná aktivita, v ktorom zákon funguje ešte pred jeho platnosťou.

21. Česká republika je podľa článku 1 ods. 1 ústavy zvrchovaným, jednotným a demokratickým právnym štátom založeným na rešpektovaní práv a slobôd človeka a občana. Podľa demokratického právneho štátu, ktorý sa chápe ako hmotný právny štát, uplatňovanie právneho predpisu nemožno povoliť spôsobom, ktorý je v rozpore s niektorými základnými ústavnými zásadami [porovnaj sp. zn. Vymedzenie pojmu vecný právny štát zahŕňa najmä zásadu právnej istoty, ktorá zdôrazňuje najmä účinnú ochranu práv všetkých právnických osôb a predvídateľnosť postupu štátu a jeho orgánov voči právnym subjektom, najmä pokiaľ ide o uplatňovanie sankcií, ak právny subjekt porušil právne predpisy. Všetky právne predpisy musia vyjadrovať rešpektovanie všeobecných zásad práva, ako je dôvera v právo, právna istota a predvídateľnosť právnych aktov, ktoré tvoria právny štát demokratického právneho štátu, alebo sú z neho odpočítateľné [pozri napríklad zistenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 287 / 04 z 22.11.2004 (N 174 / 35 zo SbNU 331), sp. zn. I. ÚS 431 / 04 z 22.2.2005 (N 31 / 36 zo SbNU 347), sp. Hodnota právnej istoty znamená zásadu ochrany dôvery občanov v zákon, to znamená, že právo bude plniť funkcie, pre ktoré je založené zistenie ústavného súdu [pozri II. ÚS 296 / 01 z 26.11.2002 (N 145 / 28 SbNU 287) ]. Súčasťou zásady právnej istoty je aj predvídateľnosť legislatívneho postupu zákonodarcu a zákaz spätnej účinnosti právnych noriem alebo ich spätnej interpretácie [pozri sp. zn. IV. ÚS 215 / 94 z 8.6.1995 (N 30 / 3 SbNU 227) ]. Význam zákazu retroaktivity právnych noriem už vo svojej judikatúre zdôraznil Ústavný súd CSFR v sp. zn. Pl. ÚS 78/92 z 10.12.1992 (bod č. 15 Zbierka Zbierky Zbierky Zbierok Zbierok Zbierok Zbierok Zbierok Zbierok zbierok Zbierka zbierok Zbierok a financií Ústavného súdu CSFR, Praha: Linde Praha, a. s., 2011, s. 92), keď zdôraznil, že zásady právneho štátu, právna istota, ktoré možno odvodiť z požiadavky demokratického štátneho poriadku, vyžadujú, aby každá ústavná zásada retroaktivity bola založená v ústave alebo v zákone na vylúčenie možnosti retroaktívneho výkladu zákona.

22. Ústavný súd sa zaoberal otázkami retroaktivity vo viacerých svojich zisteniach. Možno sa touto otázkou zaoberal najviac v náleze sp. zn. pl. ÚS 21 / 96 zo 4.2. 1997 (N 13 / 7 SbNU 87; 63 / 1997 Z. z.), keď okrem definície skutočnej a falošnej retroaktivity zdôraznil, že je potrebné rozlišovať medzi prípadmi, v ktorých možno súlad s ustanoveniami zákona s ústavným poriadkom zabezpečiť jeho ústavným výkladom a keď to nie je možné urobiť a pokračovať v jeho zrušení. Súd prvého stupňa nie je absolútne viazaný doslovným znením právneho predpisu, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak si z vážnych dôvodov vyžaduje účel práva, históriu jeho založenia, systematickú väzbu alebo jednu zo zásad, ktoré sú základom ústavného právneho poriadku ako celku. V súčasnom trestnom prípade, keď explicitné určenie účinnosti v zákone č. 494 / 2012 Z. z. bráni tomuto právnemu predpisu mať vôbec zamýšľané účinky, možnosť prijať výklad, ktorý je ústavne konzistentný, nie je možnosťou.

23. Zákaz retroaktívneho účinku trestného práva sa uznáva vo všetkých moderných právnych predpisoch a považuje sa za základnú zásadu trestného práva. Znamená to, že trestný čin je trestný iba vtedy, ak bol trestný čin stanovený zákonom pred jeho spáchaním (oddiel 1 trestného zákonníka). Tento zákaz sa odráža v českom právnom poriadku, najmä v takzvanom časovom rozsahu trestného práva, ako je ustanovené v článku 40 ods. 6 charty a v dôsledku toho v článku 2 trestného zákonníka. Podľa týchto ustanovení sa trestná činnosť posudzuje a trest je uložený zákonom účinným v čase spáchania trestného činu (zásada zákonnosti trestného práva - nullum crimen sine klim, nula poena sine klim). Pre ostatné právne odvetvia, ktorých ustanovenia zákona č. 494 / 2012 Z. z. sú tiež zmenené a doplnené, musí byť zákaz retroaktivity odvodený z článku 1 ústavy a zo zásady právnej istoty [zistenie sp. zn. Pl. ÚS 31 / 94 z 24.5.1995 (N 25 / 3 SbNU 175; 164 / 1995 Z. z.) ]. Retrospektívna (časová) účinnosť práva nie je vylúčená pre právne predpisy, ktoré nepredstavujú intervenciu v právnej istote a sú v prospech dotknutých osôb, ako je to v prípade článku 40 ods. 6 druhej charty alebo článku 2 ods. 1 vety za bodkočiarkou trestného zákonníka, podľa ktorého sa uplatňuje neskorší zákon, ak je to výhodnejšie pre páchateľov. Nie je to však tak, po čom by mohol nasledovať návrh, o ktorom sa v súčasnosti uvažuje, keď v zákone č. 494 / 2012 Zb. uvedená účinnosť predchádza platnosti tohto zákona a jeho ustanovenia sú preto retroaktívne od zákona, a nie iba porovnanie dvoch po sebe nasledujúcich právnych predpisov. Zákon č. 494 / 2012 Zb. stanovuje právne dôsledky pre takéto skutkové podmienky, ku ktorým došlo pred dátumom platnosti týchto ustanovení. Ústavný súd si je vedomý toho, že všeobecné súdy sa už zaoberali situáciami, keď zákonodarca stanovil nadobudnutie účinnosti právnych predpisov v deň pred ich uverejnením. V týchto situáciách všeobecné súdy konali tak, ako keby neexistovali ustanovenia o nadobudnutí účinnosti predmetnej právnej úpravy (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu, sp. zn. 4 Ans 5 / 2007 z 28.11.2008). Ústavný súd nemá v úmysle týmto rozhodnutím revidovať alebo zamietnuť tento postup. V posudzovanom prípade je to však osobitná situácia, pretože chyba opísaná zákonodarcom zasahuje do trestnej oblasti, v ktorej sa uplatňuje osobitná ústavná zásada uvedená v článku 40 ods. 6 charty. V predmetnej veci teda ústavný súd prijal zrušenie sporného ustanovenia, pretože vzhľadom na osobitnú povahu posúdenia trestného činu nie je možný žiadny ústavný výklad.

24. Pri posudzovaní ústavnej konzistentnosti metódy určovania účinnosti zákona č. 494 / 2012 Z. z. Ústavný súd sa domnieva, že dôvody, ktoré viedli k tejto chybe v legislatívnom procese v parlamente Českej republiky a ku ktorým sa vo svojich pripomienkach neprihlásila žiadna z parlamentných komôr. Je úplne na Parlamente a jeho pravidlách, aby sa zabezpečilo prijatie kvalitatívne vyhovujúcich právnych predpisov v podstate aj v legislatívnom zmysle. Ako uviedol Ústavný súd v náleze v sp. zn. Podpis predsedu poslaneckej komory na podpis verejného aktu má preto nielen funkciu oznámenia, ale aj funkciu identifikácie a overovania. Jej úlohou je s pomocou ostatných inštitúcií Parlamentu (spravodajcov, overovateľov) a aparátu úradu Parlamentu zabezpečiť, aby sa konečné vyjadrenie vôle Parlamentu sformulovalo v súlade s požiadavkami stanovenými zákonom v podmienkach demokratického právneho štátu (istota, jasnosť, jasnosť, zrozumiteľnosť, zrozumiteľnosť, zrozumiteľnosť, nejednotnosť, jazyková a štylistická včasnosť a dodržiavanie zákazu retroaktivity).

25. Preto je možné zhrnúť, že sporné ustanovenie šiestej časti (Účinnosť) článku VI zákona č. 494 / 2012 Z. z., ktoré ustanovuje účinnosť zákona v deň predchádzajúci šesťročnému dátumu uverejnenia aktu, nie je len v rozpore s ustanoveniami článku 3 ods. 3 zákona o zbierke zákonov a článku 52 ods. 2 ústavy, ktorý deleguje na zákon o konaní zákona a medzinárodnej zmluvy, ale aj s ústavou chránenými zásadami zákazu retroaktivity a právnej istoty (článok 1 ods. 1 ústavy). Určenie účinnosti právnych predpisov v deň pred ich uverejnením spôsobuje retroaktívne uplatňovanie právnych ustanovení zákona č. 494 / 2012 Z. z. a robí ustanovenia zákona úplne nepoužiteľné. Z týchto dôvodov Ústavný súd vyhovel žalobe a ustanoveniam šiestej časti (Účinnosť) zákona č. 494 / 2012 Z. z. anuloval podľa ustanovení § 70 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, zmeneného a doplneného zákonom č. 48 / 2002 Z. z., ku dňu vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov. Článok 3 ods. 3 prvá veta prvého zákona o zbierkach zákonov sa uplatňuje zrušením príslušných ustanovení o účinnosti, podľa ktorých, ak sa neustanoví neskoršie nariadenie, právne predpisy nadobudnú účinnosť 15. deň po ich uverejnení.