2 / 1997 Z. z.

§ 5 ods. 5 zákona č. 87 / 1991 Z. z. o mimosúdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov sa vypúšťa z časti uvedenej po poslednej veľkej čiarke, ktorá znie "do jedného roka od dátumu nadobudnutia účinnosti zákona," odo dňa vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov.

Odvolatelia predložili spolu s odvolaním sa na ustanovenia § 74 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde spolu s ústavnou sťažnosťou proti rozsudku regionálneho súdu v Plzni z 2. mája 1996 č. 12 Co 199 / 96-76 o začatí konania podľa § 64 ods. 1 písm. d) citovaného zákona. Ich návrh zrušiť ustanovenia článku 5 ods. 5 zákona č. 87 / 1991 Z. z. o mimosúdnej rehabilitácii v časti uvedenej po poslednej veľkej čiarke, ktorá je "do jedného roka od dátumu nadobudnutia účinnosti zákona," odôvodňuje jeho rozpor s článkom 1 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta"), ktorý zaručuje rovnosť v právach, keďže vytvára de facto nerovnosť príjemcov a umožňuje rozdielne plnenie rovnakých práv príjemcov. Podľa názoru navrhovateľov má teraz zákon formu odnímateľného logického zmyslu. Formálne stavia všetkých príjemcov na rovnakú úroveň a obsahuje aj osobitné ustanovenia o práve tých oprávnených osôb, ktoré si neskôr nárokovali svoje nároky, požiadať o vydanie časti prípadu proti tým, ktorí už boli medzičasom vydaný. V prípade osôb oprávnených na základe ústavného zistenia uverejneného pod č. 164 / 1994 Z. z. však toto ustanovenie nemožno úspešne uplatniť, pretože v ich prípade sa lehota poskytnutá zákonom skončila pred tým, ako vôbec začali fungovať. Súčasné znenie zákona tiež spochybňuje samotný význam zákona o mimosúdnej rehabilitácii, pretože vedie k dvojnásobnej náprave nespravodlivosti. Po svojom charaktere a po druhý raz vo forme náhrady poskytnutej štátom oprávneným osobám, ktorým majetok nemôže byť skutočne vydaný. To by poškodilo štát a občanov ako daňových poplatníkov.

Komora zástupcov parlamentu Českej republiky vo svojich pripomienkach z 22. októbra 1996, ktoré podpísal jej predseda pán Miloš Zeman, uviedla, že súlad právneho riešenia s ústavnou zárukou základných práv a slobôd sa musí posudzovať najmä vzhľadom na obdobie, v ktorom bol zákon prijatý. Zákonodarca konal v presvedčení, že zákon č. 87 / 1991 Zb. bol prijatý v súlade s ústavou a naším právnym štátom a je na Ústavnom súde, aby posúdil ústavnosť zákona a vydal svoje rozhodnutie.

Zo spisu Pl. ÚS 3 / 94 Ústavný súd zistil, že zákon č. 87 / 1991 Zb. bol schválený potrebnou väčšinou členov Federálneho zhromaždenia 21. marca 1991, podpísaný príslušnými ústavnými orgánmi a riadne vyhlásený. Uvedený zákon, ktorého sporné ustanovenie nebolo zmenené a doplnené § 5 ods. 5, bol preto prijatý a vydaný v rámci stanovenej právomoci ústavy a ústavným spôsobom (§ 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Zb.).

Z nálezu Súdu prvého stupňa z 12. júla 1994 sp. zn. ÚS 3 / 94 (č. 164 / 1994 Zb.) Ústavný súd zistil, že 1. novembra 1994 zrušil

1. v ustanoveniach § 3 ods. 1 zákona č. 87 / 1991 Z. z. o mimosúdnej rehabilitácii, zmeneného a doplneného zákonmi, ktoré ho menia a dopĺňajú, časť vety za (druhou) čiarkou slovami "má trvalý pobyt na svojom území" a v ustanoveniach § 3 ods. 4 toho istého zákona, zmeneného a doplneného právnymi predpismi, ktoré ho menia a dopĺňajú (pred uplatnením zákona č. 116 / 1994 Z. z., ktorý je určený ako odsek 2), časť vety slovami "majú trvalý pobyt na svojom území,"

2. v ustanoveniach § 5 ods. 2 a 4 zákona č. 87 / 1991 Z. z. o mimosúdnej rehabilitácii v znení zákonov, ktoré ho menia a dopĺňajú, slová "od dátumu uplatňovania tohto zákona."

Zistením ústavného súdu teda nie sú dotknuté ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 87 / 1991 Z. z., podľa ktorých, ak bol prípad vydaný, osoby, ktorých nároky uplatnené v lehote uvedenej v odseku 2 neboli splnené, môžu uplatniť tieto nároky na súde voči osobám, ktorým bol prípad vydaný do jedného roka od dátumu uplatňovania tohto práva. Týmto spôsobom vznikla situácia, že osoby, ktorým bol Ústavný súd uznaný za oprávnené osoby, si už nemôžu nárokovať podľa ustanovení oddielu 5 ods. 5 zákona, či už voči povinným osobám podľa ustanovení oddielu 5 ods. 2 zákona, alebo na súde voči osobám, ktorým bol prípad vydaný (oddiel 5 ods. 5 zákona). Inými slovami, rozšírenie škály osôb oprávnených žiadať o vydanie podľa ustanovení § 5 ods. 5 zákona č. 87 / 1991 Z. z. nezmenilo diskrimináciu tých osôb, ktorých nárok už nemožno uspokojiť z dôvodu lehôt stanovených v uvedenom ustanovení.

Pokiaľ ide o otázku zrušenia tejto lehoty v prejednávanej veci, ústavný súd dodržal argumenty uvedené v rozhodnutí ústavného súdu z 13. decembra 1995, sp. zn. Ako sa uvádza v tomto zistení, "ak je existencia práva spojená s časovým limitom, ak sa preukáže, že právo bolo obmedzené protiústavným spôsobom, je tiež potrebné odstrániť prekážku, ktorá by bránila jeho ústavnému uplatňovaniu." V tejto súvislosti však Ústavný súd považuje za potrebné zaoberať sa takzvaným zákonom a tiež otázkou retroaktivity. Je to preto, že osoby, ktorým bol prípad vydaný, nie sú totožné s povinnými osobami podľa § 4 zákona č. 87 / 1991 Z. z., keďže v skutočnosti sú príjemcami, ktorých nároky už boli splnené. Zákon č. 87 / 1991 Z. z. v znení zmien a doplnení preto stanovoval možnosť konfliktu záujmov medzi záujmami viacerých príjemcov, ktorého podstatou je, že len niektoré osoby oprávnené podľa zákona budú splnené, zatiaľ čo iné nebudú splnené. Tento konflikt medzi ústavne zaručenou rovnosťou a skutočnosťou, že vec už bola vydaná jedným z príjemcov, sa rieši týmto zákonom tak, že sa výslovne stanoví právo nespokojných príjemcov žiadať svoje nároky voči spokojným príjemcom na súde v priebehu jedného roka. Tiež spokojní príjemcovia sa ocitli v procese uplatňovania tohto zákona úplne neodvolateľne v očakávaní, že v prípade tejto zrážky budú vystavení zjavnému riziku zníženia rozsahu už uspokojeného nároku. Podľa názoru ústavného súdu je skutočnosť, že zákonodarca úmyselne vystavil spokojných príjemcov tomuto riziku, úplne primeraná, keďže tak robí v plnom súlade s účelom zákona, aby sledoval zmiernenie dôsledkov majetkových a iných nespravodlivostí od roku 1948 do roku 1989, ako aj tendenciu prejsť k ústavnej zásade rovnosti a umožniť všetkým oprávneným osobám, aby uspokojili svoje nároky v rozsahu, v akom majú právo, bez ohľadu na skutočnosť, že niektoré z nich už boli vydané. Účel a tendencie zákona č. 87 / 1991 Z. z., v znení neskorších predpisov, predstavujú takú významnú dominanciu, že vzhľadom na tvrdenie o nadobudnutých právach alebo zásadách retroaktivity, vzhľadom na už uvedené pozície očakávaní spokojných príjemcov, ktoré sú vystavené právnemu riziku konfliktu so záujmami nespokojných príjemcov, sa zdá nemožné. Ak sa v tejto súvislosti vôbec dajú zvážiť takzvané nadobudnuté práva, pretože z hľadiska svojich práv sú skôr novovytvorené, pretože sa zakladajú hlavne na iných hmotných právnych predpisoch, potom pravdepodobne existuje argument, že už v čase svojej ústavy mali práva oprávnených osôb z dôvodu možnosti právne predpokladaného konfliktu so záujmami iných oprávnených osôb, inými slovami, títo príjemcovia museli nevyhnutne znášať dôsledky stanovené v článku 5 ods. 5 zákona. Námietka proti retroaktívnej činnosti preto nebude v platnosti, keďže nárokom spokojných príjemcov na existenciu ustanovenia uvedeného v oddiele 5 ods. 5 zákona bola udelená "pomoc" za právnych podmienok, že rozsah uspokojenia týchto pohľadávok sa zníži v prípade ich zrážka s nárokmi nespokojných príjemcov.

Ústavný súd sa preto domnieva, že návrh na zrušenie článku 5 ods. 5 zákona č. 87 / 1991 Z. z. v časti uvedenej po poslednom významnom bode, ktorá je "do jedného roka od dátumu uplatňovania tohto zákona," je odôvodnený údajným rozporom s článkom 1 Charty, ktorý zaručuje rovnosť práv. Podľa názoru ústavného súdu je však návrh oprávnený aj z dôvodu rozporu s článkom 1 ústavy Českej republiky, ktorý vyhlasuje, že Česká republika je právnym štátom založeným na rešpektovaní ľudských práv a slobôd, článkom 3 ods. 1 charty zakazujúcim diskrimináciu v oblasti základných práv a slobôd, článkom 4 ods. 2 charty, ktorým sa ustanovuje zásada, že za podmienok stanovených v charte sa limity základných práv a slobôd môžu upraviť len zákonom, pričom článok 4 ods. 3 charty stanovuje, že právne obmedzenia základných práv a slobôd sa musia uplatňovať rovnako na všetky prípady, ktoré spĺňajú podmienky stanovené Chartou, ako aj z iných dôvodov uvedených v Ústavnom súde prvého stupňa.

Z uvedených dôvodov Ústavný súd vyhovel uplatňovaniu a ustanoveniam článku 5 ods. 5 zákona č. 87 / 1991 Z. z. v časti uvedenej po poslednej veľkej čiarke, ktorá znie "do jedného roka od dátumu uplatňovania zákona" v súlade s ustanoveniami článku 70 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z., bola zrušená dňom uverejnenia rozhodnutia v zbierke zákonov.

Tým, že sa ruší už uvedená časť ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 87 / 1991 Z. z. s nespokojnými príjemcami, otvára to cestu k nároku zakotvenému v tomto ustanovení. Je na zákonodarcovi, aby právne predpisy uviedol tak, že je zrejmé, že len tie osoby, ktoré ešte neboli schopné uplatniť toto právo, mohli stanoviť novú lehotu na toto zistenie a zaoberať sa situáciami, ktoré vznikajú v dôsledku toho, že medzitým, od vydania veci až doteraz, už bola vec prenesená alebo prenesená na iné osoby.

Sudcovia Ústavného súdu Českej republiky JUDr. využili právo vyjadriť k zisteniu v zápisnici z pojednávania a jeho súvislosti s rozhodnutím iný názor, ktorý uvádza jeho názov podľa § 14 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde. Zdeněk Kessler, JUDr. Vladimir Paul, JUDr. Vlastimil Ševčík a JUDr. Pavel Varvařovský.