Založený na Ústavnom súde Českej republiky č. 103 / 1997 Zb.

V deň uverejnenia tohto zistenia v zbierke zákonov sa časť ustanovenia § 171 ods. 1 písm. d) zákona č. 140 / 1961 Z. z. vypúšťa trestné právo v znení neskorších predpisov, vyjadrené ako "ústavné."

V ostatných prípadoch, keď bolo 1. septembra 1995 navrhnuté spätné stiahnutie časti tohto ustanovenia, sa žiadosť zamietne.

Dňa 21. októbra 1996 dostal Ústavný súd návrh Okresného súdu v Kutnej Hore zrušiť časť ustanovenia § 171 ods. 1 písm. d) trestného zákona č. 140 / 1961 Z. z., v znení zmien a doplnení, vyjadreného v slove "ústavné." Tento súd vypočúva, pod vedením Sp. zn. 6 T 13 / 96, trestné konanie proti obžalovanému, mladistvému P. H., narodený 9. mája 1979, oddelenie Inštitútu pre vzdelávanie mládeže Kamenná Lhota, ktorý bol predvolaný za trestný čin brániaci výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. d) trestného zákona, ktoré mu bolo nariadené opustiť Inštitút 26. septembra 1995 na obdobie 20 hodín 28. septembra 1995, zatiaľ čo sa nevrátil do inštitútu v stanovenej lehote, hoci mu nariadil Súdny dvor Liberca z 12. novembra 1986, na účely ústavného vzdelávania, ktorým sa dopustil závažných činov na zmarenie účelu ústavného vzdelávania, ktoré mu bolo nariadené.

Uznesením z 19. septembra 1996 Okresný súd Kutná Hora pozastavil trestné stíhanie proti mladistvému P. H. podľa § 224 ods. 5 trestného poriadku tým, že v podstate súhlasil s tvrdením žalovaného o neústavnosti ustanovenia § 171 ods. 1 písm. d) trestného zákonníka v tej časti zákona, podľa ktorého je účel ústavného vzdelávania trestný a zmarený.

V odôvodnení svojho návrhu Okresný súd Kutná Hora uviedol, že vychádza predovšetkým zo skutočnosti, že v zmysle článku 9 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len "dohovor") môže byť dieťa oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, len ak je takéto oddelenie potrebné v záujme dieťaťa. Toto ustanovenie dohovoru potom v právnom poriadku Českej republiky vykonáva Ústav ústavu pre ústavné vzdelávanie, ktorý preto možno objednať len v záujme dieťaťa. Ak je teda možné nariadiť ústavné vzdelanie výlučne v záujme dieťaťa, ustanovenie § 171 ods. 1 písm. d) trestného zákona v znení zákona č. 152 / 1995 Z. z., ktoré bolo vložené do ustanovenia citovaného slovom "ústavné," je v rozpore so všeobecnou zásadou, že páchateľ alebo účastník trestného činu nemôže byť určený na ochranu príslušného ustanovenia o porušení. Podľa odvolateľky takéto trestné stíhanie dieťaťa, ktoré odmieta predložiť výlučne v záujme jeho nariadeného ústavného vzdelania, má rovnakú logiku ako trestné stíhanie osoby, ktorá sa pokúsila o samovraždu za sprievodcu spáchaním trestného činu spáchania samovraždy podľa § 230 trestného zákonníka, alebo trestné stíhanie mladistvých, ktorým bolo zverené súdne rozhodnutie podať žalobu na jedného z jeho rodičov, a žiada druhého z jeho rodičov, aby toto rozhodnutie nerešpektoval, a na rozdiel od takéhoto rozhodnutia, aby ho zbavili vzdelania rodiča, ktorému bol zverený, aby sa poučil o trestnom čine únosu podľa § 216 trestného zákona. V tejto súvislosti odvolateľka poukazuje aj na pochybnosti o primeranosti tohto ustanovenia vyjadrené v komentári k trestnému právu, ktorý v roku 1995 vydala C. H. Beck/SEVT. Súdny dvor sa preto domnieva, že sporná časť ustanovenia trestného práva je v rozpore s ústavným poriadkom Českej republiky, najmä s článkom 9 dohovoru, a preto navrhuje jeho zrušenie 1. septembra 1995, keďže žiadna osoba nezískala žiadne práva z sporného ustanovenia, a preto by sa v súlade so zásadou právnej istoty jej zrušenie malo uskutočniť v ten istý deň ako zákon č. 152 / 1995 Zb. sa stala účinnou.

Komora zástupcov Parlamentu Českej republiky, ktorej pripomienky boli vyžiadané Ústavným súdom podľa článku 69 zákona č. 182 / 1993 Z. z., o Ústavnom súde, vo svojich písomných pripomienkach podpísaných prezidentom Milosom Zemanom, sa v podstate odvoláva na dohovor, ktorý stanovuje zásadu, že dieťa by nemalo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ale dohovor umožňuje takéto oddelenie dieťaťa od rodičov, ktoré je potrebné v záujme dieťaťa a ktoré príslušný orgán adresuje na základe súdneho rozhodnutia v súlade s uplatniteľným právom v príslušnom konaní. Podobne Charta základných práv a slobôd (ďalej len "charta") stanovuje, že maloleté osoby môžu byť od svojich rodičov oddelené iba rozhodnutím súdu, a to zákonom. Tieto základné zásady dohovoru a charty sa vykonávajú zákonom o rodine, občianskom zákonníku, zákonom o školských zariadeniach a inými nižšími právnymi normami, najmä vyhláškou ministerstva školstva, mládeže a športu. Ústavná výchova sa posudzuje, keď je výchova dieťaťa vážne ohrozená alebo ju nemožno zabezpečiť z iných závažných dôvodov, ako aj keď sa zameriava na poskytovanie preventívnej vzdelávacej starostlivosti deťom a mladým ľuďom s negatívnymi javmi správania. Zákon č. 152 / 1995 Z. z. doplnil ustanovenie § 171 trestného zákona rozšírením ochrany súdnych rozhodnutí proti mareniu účelu alebo výkonu tým, že tiež chráni súdne rozhodnutie nariaďujúce ústavné vzdelávanie. V odôvodnení návrhu zákona č. 152 / 1995 Z. z. o predmetnom ustanovení predkladateľ petície uviedol, že § 171 ods. 1 písm. d) trestného zákona je podľa platného ustanovenia trestným činom len s cieľom zabrániť alebo skomplikovať ochranné zaobchádzanie alebo vzdelanie. Obštrukcia alebo materiálna prekážka výkonu ústavného vzdelávania osobou, proti ktorej je opatrenie namierené, nebola trestná ani v súlade s § 171 ods. 3 trestného zákona. Pokiaľ však ide o obsah týchto inštitútov a faktické dôvody ich zavedenia, neexistuje väčší rozdiel v praxi medzi ochranou a ústavným vzdelávaním a riziko, ktoré pre spoločnosť predstavujú mladí ľudia na úteku z ochranného alebo ústavného vzdelávania, je tiež rovnaké. Z tohto dôvodu navrhovateľ návrhu zákona č. 152 / 1995 Z. z. navrhol rovnako trestať prípady vážneho obťažovania alebo marenia ochranného a ústavného vzdelávania. Je nepopierateľné, že podporovateľ návrhu znamenal len a najmä ústavné vzdelávanie určené pre problémových mladých ľudí, hoci popri takomto ústavnom vzdelávaní existuje aj ústavné vzdelanie pre opustené alebo osirotené deti. Pripúšťa sa, že toto nie úplne citlivé rozlišovanie medzi typmi ústavného vzdelávania v trestnom kódexe môže v skutočnosti viesť k domnienke, že akýkoľvek únik z domova dôchodcov musí byť rovnako kvalifikovaný ako únik z inštitúcie vzdelávania mládeže so zvýšenou starostlivosťou o vzdelávanie. Z tejto situácie, ktorá bola prijatá zmenou a doplnením ustanovenia § 171 ods. 1 písm. d) trestného zákona, vyplýva, že je potrebné, aby všetky dotknuté orgány starostlivo preskúmali okolnosti, motívy, dôsledky konania maloletej osoby a podnet na trestné konanie s cieľom brániť alebo brániť výkonu úradných rozhodnutí, len ak sú splnené skutočnosti o porušení ústavného vzdelania, ktoré boli uložené maloletej osobe z vzdelávacích dôvodov. Ak sa vyhovie návrhu na zrušenie časti sporného ustanovenia, neodporúča sa ho odvolať so spätnou účinnosťou 1. septembra 1995 vzhľadom na neprimeranosť zavedenia retroaktívnych pravidiel do nášho právneho systému. Vyhlásenie tiež potvrdzuje, že zákon č. 152 / 1995 Zb. bol schválený potrebnou väčšinou zákonodarcov 29. júna 1995, podpísaný príslušnými ústavnými orgánmi a riadne deklarovaný. Nakoniec sa vyjadruje názor, že normotvorca konal v presvedčení, že prijatý zákon je v súlade s ústavou Českej republiky (ďalej len "ústava"), ústavným poriadkom Českej republiky a naším právnym poriadkom a že je úlohou ústavného súdu posúdiť ústavnosť sporného ustanovenia a vydať príslušné rozhodnutie.

Z správy o 32. schôdzi komory poslancov parlamentu Českej republiky (Chamber of Deputies 1675 and 1803), ktorá sa konala 20. - 30. júna 1995, vyplýva, že zákon č. 152 / 1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140 / 1961 Z. z., trestný zákon, v znení neskorších predpisov, zákon č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní (dôchodkový poriadok), v znení neskorších predpisov, zákon č. 59 / 1965 Z. z., o výkone trestu odňatia slobody, ktorý bol okrem iného zmenený a doplnený zákonom č. 171 (1), zákon č. 171 d), bol prijatý 29. júna 1995 potrebnou väčšinou hlasov, a to konkrétne zákonom č. 126, ktorý bol zmenený a doplnený členmi hlasovania (29). Zákon bol uverejnený vo výške 40 / 1995 Z. z. zaslanej 2. augusta 1995, preto možno dospieť k záveru, že bol prijatý a vydaný v rámci ústavných právomocí a ústavného postupu (§ 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z.).

Predmetom trestného činu brániaceho výkonu úradného rozhodnutia, ktorého formálna povaha je vymedzená v ustanoveniach oddielu 171 trestného zákona, je záujem o riadny výkon rozhodnutí štátnych orgánov. Na úvod treba zdôrazniť, že nie všetky rozsudky súdov alebo iných štátnych orgánov sú rozhodnutia, ktorých výkon je chránený týmto ustanovením. Novela trestného práva implementovaná zákonom č. 152 / 1995 Zb. doplnené s účinnosťou od 1. septembra 1995 sporným ustanovením o rozšírení ochrany súdnych rozhodnutí proti mareniu alebo zlému zaobchádzaniu s nimi na ochranu súdneho rozhodnutia nariaďujúceho ústavné vzdelávanie. Až do nadobudnutia účinnosti uvedených zmien a doplnení trestného zákonníka bol trestný čin podľa ustanovení § 171 ods. 1 písm. d) iba aktom, ktorý ho podkopal alebo sťažil na účely ochranného zaobchádzania alebo ochranného vzdelávania, t. j. účelom ochranných opatrení uložených podľa trestného zákona.

Ústavná výchova je na rozdiel od ochranných opatrení inštitúciou rodinného práva. Ide o vzdelávacie opatrenie uložené podľa § 45 ods. 3 zákona o rodine. Podľa tohto ustanovenia môže súd nariadiť ústavné vzdelávanie, ak je výchova dieťaťa vážne ohrozená alebo vážne narušená a iné vzdelávacie opatrenia neviedli k náprave alebo ak z iných závažných dôvodov rodičia nemôžu zabezpečiť výchovu dieťaťa. Ak je to potrebné v záujme maloletej osoby, súd môže nariadiť ústavné vzdelávanie aj v prípade, že pred tým neboli predložené iné vzdelávacie opatrenia. Z dôležitých dôvodov môže súd predĺžiť ústavné vzdelávanie až na jeden rok po zrelosti.

Z toho vyplýva, že ústavné vzdelávanie, presnejšie rozsudok Súdneho dvora o regulácii ústavného vzdelávania, nepatrí do rozsahu pôsobnosti ustanovení § 171 ods. 1 trestného zákona v znení neskorších predpisov, ktoré v podstate chráni výkon týchto rozsudkov Súdnym dvorom alebo inými štátnymi orgánmi, ktoré sú vydané v súvislosti s trestným konaním, v ktorom ide v podstate o trest za konanie, ktoré narúša účel zadržania alebo trestu, porušenie režimu stanoveného určitými druhmi trestov alebo ochranných opatrení. Ochranné opatrenia, ktoré okrem predchádzania prípadu zahŕňajú ochranné zaobchádzanie a ochranné vzdelávanie, ktoré sú predmetom ochrany sporného ustanovenia § 171 ods. 1 písm. d) trestného aktu, sú jedným z druhov trestných sankcií, a preto podliehajú už spáchanému trestnému činu a jeho odsúdeniu, alebo trestnému činu bez ohľadu na zodpovednú osobu. (Tiež sú uložené buď samostatne ako jediný možný prostriedok, alebo namiesto trestu, alebo okrem trestu - ale vždy v súvislosti s trestným činom, ktorý už bol spáchaný.)

Pri posudzovaní dôvodov návrhu odvolateľa vypustiť slovo "ústavné" z ustanovení § 171 ods. 1 písm. d) trestného zákona v znení neskorších predpisov je preto potrebné zohľadniť rozdielnu povahu právneho zariadenia ústavného vzdelávania od inštitúcie ochranného vzdelávania, s ktorou sa komora zástupcov v podstate porovnáva vo svojich pripomienkach a tiež dôvodovú správu pre vládu zákona č. 152 / 1995 Zb. o ústavnom vzdelávaní. Prvoradou podmienkou na uloženie ochrannej väzby maloletej osoby podľa oddielu 84 trestného zákona je jej odsúdenie za trestný čin, ktorý spáchal. Napriek tomu, že v občianskoprávnom konaní sa osobám mladším ako 15 rokov ukladá ochranné vzdelanie, iba pod podmienkou, že takáto osoba už spáchala čin, ktorý by bez ohľadu na vek páchateľa bol trestným činom (§ 86 trestného zákonníka). Ochranné vzdelávanie ako jeden z ochranných opatrení (oddiel 71 trestného aktu), ktoré sa má použiť na dosiahnutie účelu trestného aktu, je preto formou trestných sankcií. Na druhej strane je ústavné vzdelávanie vzdelávacím opatrením, ktorého cieľom je vytvoriť najvhodnejšie podmienky na výchovu maloletého dieťaťa a je predovšetkým vzdelávacím, nie represívnym opatrením. Nariaďuje sa to aj v mnohých prípadoch, keď výchova dieťaťa neposkytla inú individuálnu starostlivosť, napríklad v situácii spôsobenej skutočnou absenciou vhodnej osoby, ktorá by sa o ňu mohla postarať. V skutočnosti je teda možné zvážiť aj situácie, keď pred reguláciou ústavného vzdelávania nemohol neplnoletý sám poskytnúť dôvod na toto opatrenie, ktoré potom rieši súd v záujme dieťaťa, aby zabezpečil jeho riadne vzdelanie. Ústavná výchova teda nemôže byť chápaná ako forma sankcie alebo povinnosti uloženej dieťaťu, bez ohľadu na podmienky stanovené nariadením o ústavnom vzdelávaní, súd zruší ústavné vzdelávanie. Ústavná výchova by sa preto mala považovať za extrémny prípad zaobchádzania s riadne nezabezpečeným výchovou dieťaťa, ako je vymedzené v dohovore, vzhľadom na to, ktorého ustanovenia by sa mali posudzovať podľa ústavného súdu. Tento dohovor, ktorý je nepochybne medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, bol vyhlásený spolkovým ministerstvom zahraničných vecí v zbierke zákonov č. 104 / 1991 Z.z. po schválení Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej spolkovej republiky a ratifikoval ho prezident Českej a Slovenskej spolkovej republiky. Listina o ratifikácii bola uložená u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov, depozitára dohovoru, 7. januára 1991. Po zániku Českej a Slovenskej spolkovej republiky prevzala Česká republika práva a povinnosti uvedenej medzinárodnej zmluvy podľa článku 5 ods. 2 ústavného zákona Českej národnej rady č. 4 / 1993 Z. z. o opatreniach týkajúcich sa zániku Českej a Slovenskej spolkovej republiky oznámila svoje úspechy zmluve listom ministra zahraničných vecí Českej republiky, ktorý bol uložený u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov ako depozitár dohovoru 22. februára 1993 a jeho prijatie bolo potvrdené 7. júla 1993.

Tento dohovor, ku ktorému je Česká republika viazaná v zmysle článku 10 ústavy, už vo svojom preambule zdôrazňuje, že dieťa potrebuje osobitné záruky a starostlivosť o svoju telesnú a duševnú zrelosť. V článku 3 ods. 1 dohovoru sa stanovuje, že záujmy dieťaťa musia byť rozhodujúcim faktorom pri každej činnosti zahŕňajúcej deti, či už vykonáva verejná alebo súkromná inštitúcia sociálnej starostlivosti, súdy, správne alebo legislatívne orgány. Toto ustanovenie má charakter "samovykonávacej" normy. Norma je oprávnená na priame použitie vzhľadom na jej diktatúru (... záujem dieťaťa... o akúkoľvek činnosť), ktorá je dostatočne jasná a jasná na to, aby umožnila povinným orgánom, ktorým je určená - vnútroštátnym orgánom - prispôsobiť svoje správanie. Z hľadiska tohto článku dohovoru ho nemožno považovať za záujem dieťaťa adekvátnu a vhodnú formu riešenia, ktoré kriminalizuje mladistvých, ktorí z akéhokoľvek dôvodu nemôžu zvládnuť predpísané ústavné vzdelanie. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uznesenie o prípadoch porušenia práva - jasne v záujme maloletého nariadeného ústavného vzdelania - trestným právom, ako to robí sporné ustanovenie (okrem toho bez akéhokoľvek rozdielu medzi rôznymi dôvodmi nariadenia o ústavnom vzdelávaní a jeho zohľadnením), a to aj so zreteľom na osobitné ustanovenia trestného práva uplatniteľné na maloleté osoby, je v rozpore s článkom 3 ods. 1 dohovoru, a preto je v súlade s návrhom odvolateľa zrušiť časť sporného ustanovenia.

Na tomto závere ani dôvody, ktoré viedli zákonodarcu k prijatiu sporného ustanovenia, a to ochrana spoločnosti pred nebezpečenstvami, ktoré mu predstavuje mládež na úteku pred ústavným vzdelaním, keďže pri meraní dvoch v konflikte záujmov, t. j. záujmu spoločnosti so záujmom na riadnom vzdelávaní a harmonickom vývoji každého maloletého dieťaťa, to je záujem dieťaťa, ktoré sa musí považovať za prevládajúce.

Odvolateľ navrhol zrušiť časť sporného ustanovenia v deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 152 / 1995 Z. z., t. j. 1. septembra 1995, nie je v súlade s ústavným súdom, keďže retroaktívnemu zrušeniu bráni povinnosť zachovať právnu istotu napriek tomu, že v situácii, keď Ústavný súd zruší ustanovenia trestného zákona, rovnaké účinky ako retroaktívne zrušenie sporného ustanovenia v podstate zabezpečuje článok 71 ods. 1 a 3 zákona č. 182 / 1993 Z. z.

V záujme úplnosti a úplného záveru treba dodať, že odvolateľka, ktorá namieta proti spornému ustanoveniu článku 9 dohovoru, ktorý v podstate stanovuje podmienky, ktoré je potrebné splniť v prípade oddelenia dieťaťa od rodičov proti ich vôli, nebola nájdená.