Na Ústavnom súde Českej republiky č. 101 / 1994 Zb.

Návrh na zrušenie ustanovení oddielu 67 písm. b) zákona č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní Súdneho dvora v znení neskorších predpisov sa zamieta.

Žalobkyňa podala ústavnú sťažnosť na uznesenie regionálneho súdu v Ústí nad Labem zo 4.11.1993 sp. zn. 1 až 664 / 93 v spojení s uznesením regionálneho súdu v Chomutove z 9.10.1993 sp. zn. NT 2068 / 93 spolu s návrhom na zrušenie ustanovení článku 67 písm. b) zákona č. 141 / 1961 Z. z. v znení zmien a doplnení, s dôvodmi, prečo bola uvedená do väzby podľa tohto ustanovenia, berúc do úvahy, že toto ustanovenie je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor"), zmeneného a doplneného protokolmi 3, 5 a 8 (č. 209 / 1992 Z.z.), keďže sa domnieva, že dohovor nie je dôvodom na vzdanie sa osobnej obavy, že odporca bude svedkom alebo iným dôvodom konania proti trestnému konaniu. Inak by musel tento dôvod výslovne priznať. Uviedol tiež, že jedným z podmienok pozbavenia osobnej slobody podľa dohovoru je jeho účel, ktorý sa má predložiť príslušnému súdnemu orgánu a nie zabrániť ovplyvňovaniu svedkov.

Keďže ústavná sťažnosť spĺňala podmienky § 78 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z., komora ústavného súdu uznesením z 25.1.1994 sp. zn. II ÚS 138 / 93 pozastavila a predložila Parlamentu návrh, aby sa písomne vyjadril ako účastník konania do 30 dní (§ 69 zákona č. 182 / 1993 Z. z.).

Parlamentná komora vo svojich pripomienkach z 1. marca 1994 podpísaných jej predsedom PhDr. Milanom Udemom uviedla, že podľa českého trestného poriadku (ďalej len "Tr.Z.") základnou podmienkou zadržania je, aby už bola dotknutá osoba obvinená (§ 68 tr.tim), t. j. že je" dostatočne odôvodnená záverom, že spáchala trestný čin" (§ 163 ods. 1). Dôvody prepojenia uvedené v oddiele 67 ods. 3 sa okrem toho uplatňujú a nemôžu sa uplatňovať bez tejto základnej podmienky. Ďalej uviedla, že článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru má iný charakter, ak je táto súvislosť opodstatnená, aj keď existuje "primerané podozrenie z trestného činu." Táto podmienka zodpovedá § 68 ods. 3 v spojení s § 163 ods. 1 bodom 3. Ďalšie dva dôvody pre záväzné sú uvedené alternatívne a nie kumulatívne (v súvislosti s touto podmienkou ako v našej časti). Podmienkou tajnej dohody v súlade s článkom 67 ods. 1 kódexu je vždy primerané podozrenie, že dotknutá osoba spáchala trestný čin, že tajná dohoda je podľa tretieho pododseku už prvou z alternatív uvedených v článku 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Po tomto právnom posúdení nasledoval aj Parlament, keď diskutoval o poslednom pozmeňujúcom a doplňujúcom návrhu k tretiemu pozmeňujúcemu a doplňujúcemu návrhu. Pozmeňujúci a doplňujúci návrh preto vykonal rozsiahle úpravy, ale spojenie zostalo nezmenené. Parlament sa v tejto fáze domnieva, že ustanovenia odseku 67 písm. b) bodu 3 sú v súlade s ústavou, naším právnym poriadkom vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými sme viazaní. Na záver komora zástupcov vyhlásila, že je na Ústavnom súde, aby posúdil, či uvedené ustanovenie je v súlade s naším právnym poriadkom a rozhodol.

Ústavný súd preskúmal návrh odvolateľa, pripomienky poslaneckej komory, ako aj príslušné ustanovenia zákona č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní Súdneho dvora (Kriminálny zákonník), v znení zmien a doplnení, dohovor a protokoly k tomuto dohovoru a po tom, čo sa ako interpretačná metóda zvolila zmysel nariadenia, dospel k záveru, že návrh na zrušenie ustanovení § 67 ods. 1 rokovacieho poriadku. b) článok 5 ods. 1 písm. c) tretí pododsek nie je odôvodnený, keďže dohovor stanovuje ako počiatočnú podmienku zatknutia alebo iného pozbavenia osobnej slobody podľa zákona. Táto podmienka je splnená našimi právnymi predpismi, konkrétne v článku 68 v spojení s článkom 160 ods. 3 a článkom 67 ods. 3 (článok 68 ods. 3), že do väzby môže byť vzatá iba osoba, ktorá bola obvinená; v článku 160 ods. 3 sa ustanovuje, že takáto osoba je osobou, pre ktorú je dostatočne odôvodnené dospieť k záveru, že spáchala trestný čin, a v článku 67 ods. 3 sa stanovuje, že dôvody zadržania vrátane tajnej dohody sú uvedené v písmene b)]. Ďalšou podmienkou podľa dohovoru, ktorá je rozhodujúca, je, aby to bola osoba, ktorá je odôvodnene podozrivá zo spáchania trestného činu. Táto podmienka je v plnom rozsahu splnená aj v ustanovení oddielu 68 ods. 3, ak sa výslovne uvádza, že do väzby môže byť vzatá iba osoba, ktorá je podľa ustanovenia oddielu 160 ods. 3, presne tá, pre ktorú je záver, že spáchala trestný čin, dostatočne odôvodnený. Hoci podľa dohovoru je možné, že článok 5 ods. 1 písm. c) stanovuje primerané podozrenie nielen z spáchania trestného činu, ktorý je predmetom konania, ale aj z akéhokoľvek iného konania, ktoré už podnikla československá trojka, na ktoré odkazuje zákon č. 119 / 1873 v znení zmien a doplnení platných do roku 1950, uviedol v odseku 175 ods. 3: "pri pohľade na svedkov, znalcov alebo iné osoby zapojené do tejto veci, s cieľom zabrániť zisteniu pravdy, alebo v prípade, že sa inak snaží brániť trestnému konaniu tým, že bráni alebo zatajuje trestné činy, alebo ak osobitné okolnosti odôvodňujú obavy, ktoré by tak urobil." b) záväzný záväzok už teraz voči konkrétnym skutočnostiam, ktoré odôvodňujú záujem o tajnosť, v ktorom plne zodpovedá ustanoveniam § 175 ods. 3 písm. c) zákona č. 119 / 1873 písm. z) v znení zmien a doplnení, ak boli tieto skutočnosti označené za osobitné okolnosti. Dôraz uvedený v § 67 ods. 3 dohovoru na skutočnosť, že už musí byť špecifickou skutočnosťou, stanovuje vo svojej podstate a funkcii dôvod spojenia s tou istou rovinou, ako je vyjadrené v dohovore, slovami "prijatím stanoviska" [článok 5 ods. 1 písm. c) ]. Napokon, pokiaľ ide o poslednú podmienku uvedenú v článku 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ktorá sa má predložiť príslušnému súdnemu orgánu, je potrebné zdôrazniť, že odsek 3 toho istého ustanovenia (článok 5 dohovoru), s ktorým odsek 1 písm. c) predstavuje jeden celok a z ktorého slová "prinášajú na inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci" uvádzajú, že nejde len o konanie pred súdom, ale o konanie alebo "synergiu" svojho druhu, ktoré ukladá nielen právo na osobnú slobodu, ale má tiež za cieľ vytvoriť podmienky na účely trestného konania. V tejto súvislosti nemožno ani vyvodiť, že ustanovenia § 67 písm. b) ods. 3 písm. c) dohovoru, ak podľa § 67 písm. b) bodu 3 dohovoru môže existovať súvislosť s osobou, ktorá je nielen odôvodnene podozrivá zo spáchania trestného činu, ale aj s osobou, v prípade ktorej sa konkrétne skutočnosti obávajú, že bude konať na základe svedkov alebo spoluobvinenia alebo iným spôsobom brániť vyjasneniu skutočností relevantných pre trestné stíhanie, keďže sa takéto konanie alebo "súčinnosť" v súčasnosti vykonáva, čo umožňuje urýchliť vyšetrovanie a trestať páchateľa na jednej strane a zároveň sa ušetrí právo na osobnú slobodu na strane druhej. Nie je to uplatňovanie práva na osobnú slobodu, ak niekto ovplyvňuje svedkov alebo spoluobhajcov, alebo keď koná v tajnej dohode.

Na záver, dohovor v článku 5 ods. 1 písm. c) stanovuje možnosť ďalšieho vymedzenia podstaty žalobných dôvodov, pričom podmienka, že sa to musí vykonať na základe zásady odôvodneného podozrenia z spáchania trestného činu alebo už uvedených činov (pozri oddiel 175 ods. 3, citovaný zákonom 119 / 1873). Tajomstvo uvedené v odseku 67 písm. b) bode 3 tiež primerane chráni základné právo na slobodu obvineného, pretože jeho dôvodom nie je len odôvodnené podozrenie z spáchania trestného činu, ale aj odôvodnené podozrenie z inej činnosti, ktorá bráni trestnému stíhaniu (tzv. tajné konanie), ako je to v prípade ukrývania alebo vyhýbania sa trestnému konaniu [§ 67 písm. a) bod 3]. Okrem toho toto dvojité krížové plnenie zaistenia ďalej posilňujú pravidlá uvedené v oddiele 72 ods. 3, v ktorom sa uvádza, že obvinený musí byť okamžite prepustený, ak neexistujú dôvody na zaistenie, a že trvanie dôvodov zaistenia musí byť neustále preskúmavané orgánmi presadzovania práva. V tejto súvislosti sa ústavný súd domnieva, že nariadenie o tajných dohodách podľa § 67 písm. b) bodu 3 dohovoru nie je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, a preto bol návrh zamietnutý.

Práva na priloženie iného stanoviska k rozhodnutiu podľa § 14 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde použili títo sudcovia: JUDr. Pavel Holländer a JUDr. Vlastimil Ševčík.