Ústavný súd zistil č. 3 / 2000 Z. z.
Rozsudok ústavného súdu z 1. decembra 1999 o návrhu na zrušenie zákona č. 144 / 1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 42 / 1992 Z. z. o úprave majetkových vzťahov a vysporiadaní majetkových práv v družstvách, v znení neskorších predpisov, zákon č. 586 / 1992 Z. z. o dani z príjmov, v znení neskorších predpisov a zákon č. 569 / 1991 Z. z., o Land Fund Českej republiky, v znení neskorších predpisov
Platný
3
POKUTY
Ústavný súd
Za Českú republiku
Dňa 1. decembra 1999 Ústavný súd rozhodol na plenárnom zasadnutí o návrhu skupiny členov zrušiť zákon č. 144 / 1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 42 / 1992 Z. z., o úprave majetkových vzťahov a vysporiadaní vlastníckych práv v družstvách, v znení neskorších predpisov, zákon č. 586 / 1992 Z. z., o daniach z príjmov, v znení neskorších predpisov a zákon č. 569 / 1991 Z. z., o pozemkovom fonde Českej republiky, v znení neskorších predpisov,
nasledujúce:
§ 13 ods. 4, 5, 6, 7, 8, 9 a 10, § 13a až 13c a § 18 ods. 4 zákona č. 42 / 1992 Z. z., o úprave majetkových vzťahov a vysporiadaní majetkových práv v družstvách v znení neskorších predpisov č. 586 / 1992 Z. z., § 4 ods. 1 (zd), § 24 ods. 2 písm. zi), § 34 ods. 3 písm. f) a § 40 ods. 25 zákona č. 586 / 1992 Z. z., o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov § 2 ods. 5 (správne 7) zákona č. 569 / 1991 Z. z., o neskorších zákonoch Českej republiky a § IV zákona č. 144 / 1999 Z. z.
Zvyšok je zamietnutý.
Odôvodnenie
Ústavný súd prijal 19. júla 1999 návrh skupiny členov podľa § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde. Sudca spravodajca rozhodol, že podanie spĺňalo formálne požiadavky petície na zrušenie aktu petíciou na Ústavný súd, aby rozhodol, že zákon č. 144 / 1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 42 / 1992 Z. z. o úprave majetkových vzťahov a vysporiadaní majetkových práv v družstvách, v znení neskorších predpisov, zákon č. 586 / 1992 Z. z., o daniach z príjmov, v znení neskorších predpisov a zákon č. 569 / 1991 Z. z., o Land Fund Českej republiky, v znení neskorších predpisov uverejnených v Zbierke zákonov (hodnota 51) 15. júla 1999, sa týmto zrušuje.
Poslanci poslaneckej komory parlamentu Českej republiky v čísle 77 potvrdili svojím podpisom návrh na zrušenie zákona a poverili pána Marka Bendu, aby za nich konal pred ústavným súdom.
Skupina poslancov poukazuje na rozpor sporného práva s týmito ústavnými článkami:
článok 1 Charty základných práv a slobôd,
článok 2 ods. 3 Charty základných práv a slobôd,
článok 4 ods. 3 a 4 Charty základných práv a slobôd,
článok 11 ods. 1 a 4 Charty základných práv a slobôd,
Článok 1 ods. 1 dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Odvolatelia sa zameriavajú na pravidlá riadenia aktív členov družstva pri jeho transformácii, pretože práve v tejto oblasti sa domnievajú, že došlo k zásadnému narušeniu ústavných práv občanov alebo členov družstva. Na tento účel ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 zákona č. 42 / 1992 Z. z. o zaobchádzaní s majetkovými vzťahmi a vysporiadaní majetkových práv v družstvách v znení neskorších predpisov, ktoré stanovujú práva oprávnených osôb s pohľadávkami, ako je uvedené v spornej zmene a doplnení uvedeného zákona vydaného podľa č. 144 / 1999 Z. z.
§ 13 ods. 2 zákona č. 42 / 1992 Z. z. stanovuje:
Ak sa príjemca nestane účastníkom právnickej osoby v rámci transformačného projektu a je podnikateľom v oblasti činnosti výrobného alebo spotrebiteľského družstva alebo je zapojený do poľnohospodárskej výroby v prípade poľnohospodárskeho družstva, podnik sa mu vydá do 90 dní odo dňa, keď príjemca požiadal o vydanie v písomnej forme.
§ 13 ods. 3 zákona stanovuje:
Ak sa príjemca nestane účastníkom právnickej osoby v rámci transformačného projektu a nie je podnikateľom v zmysle odseku 2, príjemca môže dostať plný podiel po siedmich rokoch schválenia transformačného projektu, pokiaľ príjemca nesúhlasí inak s družstvom alebo jeho právnym nástupcom po schválení transformačného projektu.
Na druhej strane, podľa nových ustanovení § 13 ods. 4 až 10 sporného zákona - zmena a doplnenie zaviedla novú metódu "vyrovnania" majetkového podielu vydaním majetku družstva alebo jeho právnym nástupcom. Oprávnená osoba, ktorej pohľadávka nebola splnená k 31. marcu 1999, dostane 10% nesplateného podielu v hotovosti, ale nie viac ako 10 000 CZK zo zdrojov spolkového fondu Českej republiky (ďalej len "pozemkový fond"), ak svoju pohľadávku riadne uplatní do 31. marca 2000. Ak príjemca požiada o vyrovnanie podielu dlhopismi Land Fund, družstvo alebo jeho právny nástupca sú povinné uzavrieť s ním takúto dohodu o vyrovnaní. Dlhopis má splatnosť 20 rokov s úrokovou sadzbou 2% ročne. Ak v tomto postupe nedôjde k vyrovnaniu, napríklad preto, že príjemca nepožiadal o dlhopis na vyrovnanie pohľadávky na emisiu majetkového podielu, od družstva alebo jeho právneho nástupcu sa vyžaduje, aby vyrovnanie vystavaním majetkových certifikátov v celkovej nominálnej hodnote v mene príjemcu. Pohľadávka príjemcu voči družstvu alebo jeho právnemu nástupcovi sa vyrovná prevodom majetkových certifikátov spĺňajúcich požiadavky. Ak po dobu 15 rokov prvý príjemca, ktorému boli vydané majetkové certifikáty družstva, nie je cudzí alebo ich neprevedie na aktíva družstva alebo inej kapitálovej spoločnosti, Land Fund odkúpi tieto aktíva za nominálnu cenu bez úrokov po 15 rokoch ich emisie.
Po tejto konfrontácii odvolatelia dospeli k záveru, že účelom sporného práva je zmeniť spôsob vyrovnania aktív a obmedziť ich vlastníkov spôsobom, ktorý nie je porovnateľný s právami vlastníkov iných cenných papierov (akcie, dlhopisy, zmenky atď.) a neposkytuje im rovnocennú náhradu ani práva. Na druhej strane je to pomerne neprimerané zvýhodňovanie dlžníkov, t. j. povinných subjektov (družstvá a ich právni nástupcovia) využívajúcich podiely príjemcov bez náhrady od transformácie družstva. Preto sa domnievajú, že zmena spôsobu, akým sa majetkové podiely vydávajú príjemcom, t. j. ich vlastníkom, zakotvená v napadnutom práve, obmedzuje práva týchto vlastníkov protiústavným spôsobom, najmä pokiaľ ide o ústavne neprípustné obmedzenie vlastníka majetkového podielu v transformovanom družstve alebo jeho právnom nástupcovi v rozpore s článkom 1 Charty základných práv a slobôd.
Ďalšou námietkou odvolateľov je, že napadnutý právny predpis vytvoril normu, ktorá má povahu skutočného spätného účinku. Nároky na vyrovnanie podielov príjemcov v § 13 ods. 3 až 10 zákona už vznikli podľa podmienok zákona č. 42 / 1992 Zb., t. j. pri transformácii družstva, dlho pred nadobudnutím účinnosti sporného zákona. Pôvodný odsek 13 ods. 3, založený na pôvodnom spôsobe vydávania podniku, však okrem novozavedenej metódy vyrovnania stratil akýkoľvek význam. Stala sa obscénnou, a teda dôkazom spätného účinku spolu s článkom IV sporného zákona, v ktorom sa stanovuje, že upravuje aj vyrovnanie podielov, v súvislosti s ktorými bola podaná žaloba pred dátumom jej účinnosti. Retroaktivita vyplýva aj zo skutočnosti, že podľa pôvodnej verzie, ako sa uvádza v citácii § 13 ods. 2 a 3 zákona č. 42 / 1992 Z. z., sa vlastník mohol rozhodnúť medzi dvoma spôsobmi vydania akcií: buď sa stať členom družstva, prevádzkovať poľnohospodársku výrobu, a tým získať právo bezodkladne vydať podiel, alebo nie prevádzkovať poľnohospodársku výrobu a získať právo vydať svoj podiel sedem rokov po schválení transformačného projektu. Z toho vyplýva, že ak si zvolil druhú možnosť, normotvorca sporného práva zmenil svoje tvrdenie, pokiaľ ide o spôsob, akým bol podiel v zásade vydaný v jeho neprospech. Podľa názoru odvolateľov to bolo v rozpore s článkom 2 ods. 3 Charty základných práv a slobôd.
Odvolatelia ďalej vyjadrujú svoje pochybnosti o formalitách a právnej povahe majetkových osvedčení, ako sú vymedzené v napadnutom práve. Spĺňajú vlastnosti nástroja definované v § 4 ods. 4 zákona č. 591 / 1992 Z. z. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov, pretože sa majú vydať v súvislosti s prevzatím povinnosti vysporiadať podiel na vlastnom imaní príjemcu v transformovanom družstve a sú spojené s právom na výplatu majetkového podielu a sú prevoditeľné. V takom prípade však musí obsahovať aj prvky uvedené v oddiele 3 zákona č. 530 / 1990 Z. z. o dlhopisoch , t. j. povinnosť emitenta splatiť nominálnu hodnotu dlhopisu v stanovenej lehote , zaplatiť stanovený výnos dlhopisu v stanovených dňoch alebo spôsob určenia takéhoto výnosu. To vytvára inštitúty, pravidlá a situácie, ktoré sú v rozpore s obchodným zákonníkom a pravidlami platnými v oblasti súkromného práva.
V druhej časti svojich podaní sa odvolatelia zakladajú na skutočnosti, že príjemca sa už stal vlastníkom podniku pred jeho vydaním v zmysle článku 9 ods. 7 zákona č. 42 / 1992 Z. z., t. j. po tom, ako družstvo vypočítalo vlastníctvo podniku a príjemca bol o ňom informovaný. Zdôrazňujú, že sporným právom dochádza k podstatnému zníženiu vlastníckeho obsahu majetku, a to obmedzením práva na jeho používanie, ako aj jeho zbavením ovocia a výhod na obdobie 15 rokov. Nepriamym dôsledkom je obmedzenie práva nakladať s takýmto majetkom. Odvolatelia sa domnievajú, že normotvorca bol mimo rozsahu pôsobnosti článku 11 ods. 2 a 4 Charty základných práv s cieľom chrániť dlžníka - transformovaného družstva alebo jeho právneho nástupcu - pri ochrane dlžníka, pretože "dal týmto subjektom" právo používať zahraničný majetok najmenej 15 rokov bez náhrady, pričom majiteľom takéhoto majetku neuznal právo na primeraný zisk z takéhoto majetku. Podľa pôvodnej verzie zákona č. 42 / 1992 Z. z., zákonodarca už poskytol sedem rokov transformovaným družstvám na vydanie ich akcií príjemcom (aj keď bez príjmu) a súčasné právne predpisy tým, ktorí podstatne nesplnili svoje povinnosti vyplývajúce z pôvodnej verzie zákona o transformácii, prakticky dvakrát rozšírili svoju výhodu. Odvolatelia sa preto domnievajú, že bol porušený článok 11 ods. 1 a 4 Charty základných práv a slobôd a článok 1 ods. 1 dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Odvolatelia napokon pripomínajú, že podľa článku 1: Ústava Českej republiky je právnym štátom Českej republiky a jej definície zahŕňajú zásadu právnej istoty a ochranu právnej dôvery občanov, a teda zákaz spätnej aktivity právnych noriem. Retroaktivita ustanovená v článku IV sporného zákona je teda porušením nadobudnutých práv nad rámec účelu zákona č. 42 / 1992 Z. z. a tiež porušuje zásadu ochrany právnej dôvery, a preto je v rozpore s článkom 1 ústavy Českej republiky.
Ústavný súd požiadal o pripomienky poslaneckej komory a senátu parlamentu Českej republiky k ústavnej sťažnosti.
Listom z 15. septembra 1999 predseda poslaneckej komory Prof. Ing. Václav Klaus, CSc., informoval ústavný súd, že zákon č. 144 / 1999 Zb. bol schválený potrebnou väčšinou poslancov poslaneckej komory 1. apríla 1999. Dňa 28. apríla 1999 ho Senát zamietol, 19. mája 1999 ho opätovne schválila parlamentná komora. Vrátil sa prezidentovi republiky 2. júna 1999 a 29. júna 1999 komora zástupcov naďalej hlasovala o zákone o návrate. Potom bol zákon podpísaný predsedom poslaneckej komory a predsedom vlády a bol riadne vyhlásený. Pokiaľ ide o obsah zákona, predseda poslaneckej komory uvádza, že dôvodom na zváženie zmeny a doplnenia zákona je otázka možných vážnych dôsledkov hromadného zúčtovania transformačných akcií očakávaných na konci rokov 1999 a 2000. Dnes je celkom jasné, že poľnohospodárske družstvá alebo ich právni nástupcovia nie sú v postavení dlžníkov a nebudú môcť vyrovnať transformačné podiely až do konečného termínu. Cieľom novely zákona je preto chrániť tieto subjekty pred bankrotom. Pri diskusii o návrhu zákona v rokovacej sále poslancov sa zaviedli základné a silne protichodné názory, pričom argument odporcov návrhu zákona je v podstate rovnaký ako argument skupiny členov ústavného súdu. Predseda poslaneckej komory napokon uvádza, že je úlohou ústavného súdu preskúmať ústavnosť tohto zákona v kontexte predloženého návrhu a vydať rozhodnutie.
Listom z 30. septembra 1999 ústavný súd zaslal pripomienky k návrhu skupiny členov predsedu senátu PhDr. Libuša Beneša. Uviedol, že návrh sporného práva bol predmetom rozsiahlych diskusií v senáte a v priebehu pojednávania bol návrh kritizovaný za nedostatky, ktoré spočívali najmä v pôvodnom koncepte práva upravujúceho otázku podielu, zatiaľ čo ustanovenia novely zákona nahradili slovo otázky značne odlišným slovom o urovnaní; v situácii, keď neexistuje dohoda medzi veriteľom a poľnohospodárskym družstvom o vyrovnaní podielu a ak sa navrhuje, aby sa k tomuto dátumu riešila otázka majetkových certifikátov v hodnote vyrovnaných aktív a ak sa majetkový podiel vyrovná v deň, keď družstvo vydá majetkové certifikáty; nárok príjemcu na poľnohospodárstvo tiež zaniká k tomuto dátumu. Preto sa reálny podiel na vlastnom imaní v dôsledku neuzavretia dohody účastníkov konvertuje len na list majetku, ktorý nepredstavuje podiel na nehnuteľnostiach; je preto skutočnosťou, že
- osvedčenie o nehnuteľnosti sa nevydá na základe dohody účastníkov;
- zákon prenáša povinnosť zaplatiť značnú časť záväzkov dlžníkov do spolkového fondu, čím sa vyčerpávajú verejné prostriedky na iné účely,
- všeobecné ustanovenia zákona sa týkajú všetkých druhov družstiev a návrh zákona sa týka len poľnohospodárskych družstiev,
- zmena a doplnenie poškodzuje nevyrovnaných súkromných poľnohospodárov, ktorým má družstvo alebo jeho právny nástupca vydať majetok pred šiestimi rokmi, a uprednostňuje povinné osoby, ktorým umožňuje vydať majetkové certifikáty, čím sa zbavia všetkých povinností, najmä skupiny povinných osôb, ktoré dobrovoľne nesplnili svoje povinnosti voči skupine povinných osôb, ktoré tak už urobili atď.
Vznikla tiež obava, či navrhované nariadenie nie je v rozpore s článkom 11 Charty základných práv a slobôd (ochrana majetkových práv bez existencie verejného záujmu).
Tento návrh bol tiež kritizovaný za retroaktivitu, pretože upravuje spracovanie majetkových certifikátov v čase, keď právny režim bol proti prebiehajúcim prípadom už 7 rokov.
V dôsledku toho senát 28. apríla 1999 zamietol hlasovanie, v ktorom zo 65 prítomných senátorov a senátorov 39 vyhlásil zamietnutie a 21 sa vyjadrilo proti zamietnutiu návrhu zákona. Preto je teraz na základe návrhu skupiny poslancov ústavného súdu posúdiť ústavnosť tohto zákona.
Ústavný súd sa tiež dozvedel o obsahu listu prezidenta republiky z 2. júna 1999, ktorým sa podľa článku 50 ústavy Českej republiky vracia zákon komore zástupcov. V preambule sa uvádza, že príjemcovia pomoci v súlade s platnou právnou úpravou od roku 1992 predpokladali, že po siedmich rokoch schválenia projektu transformácie družstva im bude poskytnutá plná časť ich majetku. Tesne pred skončením tohto relatívne dlhého obdobia, keď bol ich podiel "blokovaný," sa má systém vydávania akcií v plnom rozsahu nahradiť systémom vyrovnania pohľadávok, ktorý výrazne zhoršuje ich ekonomickú pozíciu. Týmto spôsobom zákon porušuje jednu zo základných zásad právneho štátu, konkrétne zásadu dôvery v právo a v jeho dôsledky oslabuje zaručenú ochranu vlastníckych práv ústavou Českej republiky. Prijatým zákonom sa prehlbuje nerovnosť medzi rôznymi skupinami príjemcov, ktorá vznikla už v roku 1992, konkrétne medzi osobami, ktoré začali s poľnohospodárstvom (ktoré sa malo vydať do 90 dní od podania žiadosti) a osobami, ktoré nezačali poľnohospodárstvo.
Ústavný súd tiež požiadal vládu o stanovisko, ktoré 2. decembra 1998 predložil premiér Miloš Zeman komore zástupcov Českej republiky. Uvádza sa v ňom, že vláda dala svoj súhlas s návrhom zákona, ale tiež poukázala na to, že čoskoro prerokuje svoj vlastný rozsiahlejší návrh novely zákona č. 42 / 1992 Z. z., ktorý tiež navrhne riešenie spôsobu vyrovnania podielov v družstvách. Vláda zároveň zdôraznila, že predložený návrh zákona má určité nedostatky, ako napríklad:
- z navrhovaných ustanovení nie vždy vyplýva, že charakter vlastníckeho práva by mal byť v zmysle toho, či ide o dlhopis alebo zabezpečenie určitého druhu akcie,
- návrh (odsek 13 ods. 5), že rovnakým spôsobom, akým sa navrhuje vysporiadať podiely nečlenov družstiev, by sa mali vyrovnať aj podiely členov družstiev, nezodpovedá skutočnej situácii, keďže vyrovnanie podielov členov družstiev sa zvyčajne týka stanov družstiev,
- návrh tiež vzbudzuje pochybnosti (odsek 13a ods. 3), že zoznam aktív je priamo verejne obchodovateľný zákonom, t. j. bez povolenia príslušného orgánu, čo by mohlo viesť k dodatočným nefinančným a nelikvidným cenným papierom, ako aj k návrhu (článok II) v rozsahu oslobodenia od dane,
- norma navrhnutá (článok III) na rozšírenie práv pozemkového fondu je neprimerane všeobecná,
- návrhu zákona chýba odôvodnená správa vrátane kvantifikácie hospodárskeho a finančného rozsahu navrhovanej úpravy.
Ústavný súd posúdil návrh na zrušenie zákona č. 144 / 1999 Z. z. a dospel k záveru, že návrh je opodstatnený. Tým v niektorých prípadoch posúdil porušenie ústavných ustanovení inak ako návrh.
Hoci z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že štát musí rozhodnúť, že poskytne menej výhod jednej skupine ako druhej, nesmie postupovať svojvoľne a jeho rozhodnutie musí znamenať, že je vo verejnom záujme a nie napríklad zakrývať nedostatky v riadení.
Ústavný súd ako orgán na ochranu ústavnosti sa najprv rozhodol nezaoberať sa odôvodnením návrhu, ktoré sa týka námietky, že napadnutý zákon zaviedol nové inštitúty, ako sú majetkové certifikáty, a tiež niektoré iné ustanovenia, ktoré boli v rozpore s obchodným zákonníkom alebo s ním súvisiacimi nariadeniami. To neznamená, že vznesené námietky nie sú opodstatnené, ale ústavný súd preskúmal navrhovaný návrh najmä z hľadiska toho, či porušil ústavné pravidlá stanovené v návrhu odvolateľov.
Po preskúmaní predložených dokumentov vrátane parlamentných výtlačkov a po zohľadnení dôvodov predložených prezidentom republiky a senátom parlamentu Českej republiky Ústavný súd dospel k záveru, že zmena a doplnenie zákona o transformácii porušuje jednu zo základných zásad právneho štátu, a to zásadu právnej istoty a právnej dôvery, ako vyplýva z článku 1 ústavy Českej republiky. Oprávnené osoby v súlade s právnymi predpismi od roku 1992 predpokladali, že po siedmich rokoch schválenia transformačného projektu im bude udelený plný podiel na ich aktívach. Pred koncom tohto pomerne dlhého obdobia však zmena a doplnenie prinieslo veľmi odlišné riešenie, a to vyrovnanie (nie ešte emisia) akciového podielu buď dlhopisom splatným do 20 rokov s 2% úrokmi, alebo zmenkou aktív, ktorá je povinná nakupovať v nominálnej hodnote spolkového fondu po 15 rokoch bez úrokov od prvej oprávnenej osoby, ktorú vydá družstvo. Na jednej strane preto zmena a doplnenie škodí, narúša hospodársku pozíciu a popiera vlastnícke práva príjemcov na majetkové podiely a na druhej strane legalizuje právo družstiev alebo spoločností nakladať so zahraničným majetkom podľa ich vlastného práva. To tiež porušuje článok 11 ods. 1 a 4 Charty základných práv a slobôd, že všetci vlastníci majú rovnaký právny obsah a ochranu. Povinné obmedzenie vlastníctva je tiež možné len vo verejnom záujme na základe zákona a náhrady.
Novela svojou pôsobnosťou a koncepciou prehlbuje nerovnosť medzi rôznymi skupinami príjemcov, ktoré už boli zriadené v roku 1992, medzi osobami, ktoré začali poľnohospodársku činnosť a museli byť vydané do 90 dní od podania žiadosti, ako aj medzi osobami, ktoré nezačali poľnohospodársku činnosť, ktorým podnik (nemohol) bol vydaný podľa § 13 ods. 3 zákona č. 42/1992 Zb. Táto nerovnosť, ktorá sa mohla považovať za odôvodnenú z hľadiska reštitúcie, a teda ako pravidlo verejného záujmu, sa však pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom rozšírila do tej miery, že ju už nemožno považovať za oprávnenú a treba ju považovať za porušenie článku 1 Charty základných práv a slobôd, ktorý vyjadruje zásadu, že ľudia majú rovnaké práva.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je tiež potrebné uznať, že bol porušený aj článok 1 ods. 1 zmeny a doplnenia. Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v ktorom sa stanovuje, že každá fyzická alebo právnická osoba má právo na mierové využívanie svojho majetku. Nikto nesmie byť zbavený svojho majetku okrem verejného záujmu a za podmienok stanovených zákonom a všeobecnými zásadami medzinárodného práva.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody, Ústavný súd rozhodol, že návrh skupiny poslancov by mali byť splnené a nové nariadenie zákona č. 42 / 1992 Z. z. a zákonov č. 586 / 1992 Z. z. a č. 569 / 1991 Z. z. by mali byť zrušené. Na formálnom základe sa musel odvolávať na skutočnosť, že zákon č. 144 / 1999 Z. z., ktorý bol uverejnený v zbierke zákonov 15. júla 1999, v ten istý deň zmenil ustanovenie pôvodného zákona č. 42 / 1992 Z. z., kde boli týmto spôsobom zavedené ustanovenia sporného zákona č. 144 / 1999 Z. z., ktoré Ústavný súd považoval za protiústavné.
Zároveň Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na zákonodarcu aj výkonného orgánu, že zákon č. 42 / 1992 Zb. by mali posilniť postavenie oprávnených osôb v článku 13 ods. 3, ktoré môžu vyplývať z textu, ale sú zámerne oslabené v rozsahu, v akom sa otázka akciového podielu, aj keď je stanovená zákonom, prakticky ruší v čase, keď má uplynúť povinná sedemročná lehota, je spochybnená zákonom č. 144 / 1999 Zb. Ústavný súd preto nezanechal bez povšimnutia ani vyhlásenia niektorých poslancov alebo senátorov, ktorí v návrhu zákona videli stiahnutie majetkového práva bez existencie verejného záujmu alebo ako formu vyvlastnenia, ale nie pre potrebu demokratického štátu, ale pre inú skupinu osôb, ktoré si nesplnili povinnosti vyplývajúce zo zákona od roku 1992. V tom čase mohli poľnohospodárske družstvá využívať majetok príjemcov a výnosy z majetku. Niektoré z nich konali ekonomicky a právne spravodlivo, splnili zákonnú povinnosť a vydali akcie. Domnievala sa, že majetok im bol zverený v správe, že nie je ich a že je potrebné ho splatiť v stanovenej lehote. No aj ona sa nestarala o zverený majetok.
Z týchto dôvodov Ústavný súd zrušil sporné právne ustanovenia podľa § 70 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde.
Pokiaľ ide o časť novely, podľa ktorej v § 13 ods. 2 a 3 zákona č. 42 / 1992 Zb. Slová "vydané" a "vydané" boli nahradené slovami "vyrovnané" a "urovnané," ústavný súd zamietol návrh na jeho zrušenie podľa § 70 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z., keďže dospel k záveru, že táto právna úprava nebola protiústavná, keď ústavný výklad a uplatňovanie tejto právnej normy neporušili vlastnícke práva príjemcov.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Kessler v. r.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil č. 3 / 2000 Z. z., o návrhu na zrušenie zákona č. 144 / 1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 42 / 1992 Z. z., o úprave majetkových vzťahov a vysporiadaní majetkových práv v družstvách, v znení neskorších predpisov, zákon č. 586 / 1992 Z. z., o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov a zákon č. 569 / 1991 Z. z., o Land Fund Českej republiky, v znení neskorších predpisov |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 07.01.2000 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0