Na Ústavnom súde Českej republiky č. 124 / 1996 Zb.
Posúdenie Ústavného súdu Českej republiky z 10. apríla 1996 týkajúce sa návrhu na zrušenie ustanovení § 16 ods. 1 zákona č. 154 / 1994 Z.z. o Bezpečnostnej informačnej službe
Platný
Zistený ústavný súd
Verzie znenia:
17.05.1996
124
Nájdené
Ústavný súd Českej republiky
Za Českú republiku
Ústavný súd Českej republiky rozhodol 10. apríla 1996 v pléne o návrhu skupiny poslancov Poslaneckej komory Českej republiky na zrušenie ustanovení § 16 ods. 1 zákona č. 154 / 1994 Z. z. o bezpečnostnej informačnej službe, vyjadrené slovami "fyzické a"
nasledujúce:
Návrh zamietnutý.
Odôvodnenie
Skupina 46 poslancov komory poslancov parlamentu Českej republiky predložila návrh na zrušenie časti ustanovenia oddielu 16 ods. 1 zákona č. 154 / 1994 Z. z. o Bezpečnostnej informačnej službe. Návrh je z 18. októbra 1995 a bol predložený na Ústavný súd Českej republiky 31. októbra 1995.
Tento zákon uvedený v § 16 ods. 1 umožňuje Bezpečnostnej informačnej službe (BIS) uchovávať, uchovávať a používať údaje o fyzických a právnických osobách, ak je to potrebné na plnenie jej úloh. Táto pôsobnosť je ustanovená v § 5 ods. 1 zákona č. 153 / 1994 Z. z. o spravodajských službách tým, že poskytuje okrem iného informácie o zámeroch a činnostiach proti demokratickým nadáciám, suverenite a územnej celistvosti Českej republiky, o činnostiach, ktorých dôsledky môžu ohroziť bezpečnosť alebo významné hospodárske záujmy Českej republiky, ako aj o organizovanom zločine a terorizme.
Skupina členov na základe svojej právomoci, ktorú jej udelil § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, navrhla 1. októbra 1996 vypustiť z ustanovení § 16 ods. 1 zákona č. 154 / 1994 slová "fyzické a"
Návrh skupiny poslancov je v zásade odôvodnený skutočnosťou, že zákon nestanovuje žiadne vekové obmedzenie, pokiaľ ide o fyzické osoby, a vidí nedostatočnú právnu ochranu dieťaťa, a teda porušenie článku 32 ods. 1 Charty základných práv a slobôd zaručujúcich osobitnú ochranu detí a dospievajúcich, ako aj porušenie článku 16 Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa, v ktorom sa stanovuje, že žiadne dieťa nemôže byť svojvoľne zasahované do jeho súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie, ani nezákonné útoky na jeho česť a povesť. Návrh tiež odkazuje na právne predpisy obsiahnuté v § 25 ods. 2 zákona č. 527 / 1992 Z. z. o Bezpečnostnej informačnej službe Českej republiky, ktorý bol zrušený napadnutým zákonom č. 154 / 1994 Z. z.. Obsahuje ustanovenie, ktoré nový zákon neprevzal: "Údaje o maloletých mladších ako 15 rokov sa nesmú zapísať do registra. Údaje o maloletých starších ako 15 rokov sa preskúmajú po dvoch rokoch vstupu a najneskôr do piatich rokov vstupu tak, aby k nim nemal prístup nikto iný ako súd, pokiaľ Bezpečnostná informačná služba po ukončení dospelosti týchto osôb nezískala ďalšie znalosti v oblasti svojej pôsobnosti."
V tejto súvislosti sa v návrhu odkazuje aj na článok 19 ods. 2 zákona č. 67 / 1992 Z. z. o vojenskej obrannej spravodajskej službe (úplná verzia č. 216 / 1995 Z. z.), ktorý neumožňuje zápis údajov o maloletých (VOC) do záznamov vojenskej obrany (ďalej len "VOC") a ich úprava je úplne totožná s uvedeným textom § 25 ods. 2 predtým platného zákona č. 527 / 1992 Zb.
Návrh skupiny poslancov tiež upozorňuje na niektoré skutočnosti, o ktorých sa domnievajú, že sa musia v tejto súvislosti zohľadniť:
1. Fyzická osoba je plne oprávnená na právne konanie od veku 18 rokov s trestnoprávnou zodpovednosťou začínajúcou od veku 15 rokov. Pripúšťa sa, že osoba mladšia ako 15 rokov sa môže správať spôsobom opísaným v oddiele 5 zákona č. 153 / 1994 Zb., ale toto správanie je z hľadiska právnej zodpovednosti irelevantné a nemôže byť ovplyvnené.
2. Niekoľko zákonov umožňuje správu rôznych osobitných záznamov detí, ale sú to údaje používané v prospech detí, so súhlasom ich zákonných zástupcov, a ich dôvernosť (tajnosť) je chránená zákonom. Zákon č. 154 / 1994 Zb. obsahuje ustanovenia o ochrane údajov obsiahnutých v registroch BIS, ale táto ochrana je v záujme BIS a nie v záujme detí. Zozbierané informácie sú nezistiteľné.
3. Deti tiež podliehajú ustanoveniam Charty základných práv a slobôd - článku 7 o integrite a súkromí osoby, článku 10 ods. 1 o práve na ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, povesť a mená, článku 10 ods. 2 o práve na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života a článku 10 ods. 3 o práve na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o ich osobách.
Za samozrejmosť považuje, že ochrana detí by mala byť zakotvená priamo v zákone, a domnieva sa, že spravodajská služba by uprednostnila záujmy služby pri plnení jej úloh pred právami dieťaťa.
4. Rozdielna regulácia práv detí a dospievajúcich v zákone o BIS a RTC je porušením článku 4 ods. 3 Charty základných práv a slobôd, podľa ktorého sa právne obmedzenia základných práv a slobôd musia uplatňovať rovnako na všetky prípady, ktoré spĺňajú stanovené podmienky.
Pokiaľ ide o formálne vykonávanie navrhovaného nariadenia, návrh členov uvádza, že ustanovenia § 16 ods. 1 obsahujú skutkovú podstatu, ktorá je rovnaká pre dve skupiny predmetov: fyzické osoby a právnické osoby. Preto nie je potrebné a ani nie je možné zrušiť celé ustanovenie, pretože by to viedlo k zrušeniu povolenia BIS pre právnické osoby, čo sa nenavrhuje. Skupina poslancov preto považuje právne predpisy za legislatívne s cieľom vypustiť slová "fyzické a" z ustanovení odseku 16 ods. 1. Týmto pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom sa zrušia všetky ustanovenia o fyzických osobách. Ústavný súd nemôže sám stanoviť, že BIS nesmie do svojho registra vkladať údaje o maloletých mladších ako 15 rokov. Túto úpravu možno vykonať len na základe zákona. Je preto potrebné poskytnúť príslušným legislatívnym orgánom primeranú lehotu na zmenu a doplnenie článku 16 ods. 1 zákona č. 154 / 1994 Zb.
Sudca spravodajca formálne preskúmal návrh skupiny členov. Zákon č. 154 / 1994 Zb. bol schválený 7. júla 1994 potrebnou väčšinou poslancov parlamentu Českej republiky, podpísaný príslušnými ústavnými orgánmi a riadne deklarovaný v zbierke zákonov Českej republiky.
Návrh skupiny poslancov podpísal predpísaný počet poslancov poslaneckej komory. Zároveň súhlasili s tým, že v konaní pred ústavným súdom ich predstaví poslanec JUDr. Jaroslav Ortman, ktorý tiež overil presnosť svojich podpisov na návrhu.
Dôvody zamietnutia návrhu v zmysle článku 43 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Zb. neboli nájdené.
Návrh bol doručený účastníkovi konania, t. j. komore zástupcov parlamentu Českej republiky, podľa § 42 ods. 2 a § 69 zákona č. 182 / 1993 Zb. so žiadosťou o pripomienky.
Poslanecká komora Českej republiky vo svojich pripomienkach z 13. decembra 1995, ktoré podpísal predseda poslaneckej komory PhDr. Milan Uhdem, reagovala na návrh skupiny poslancov a uviedla:
Vykonávanie úloh BIS si nevyhnutne vyžaduje povolenie uchovávať, uchovávať a používať údaje o fyzických a právnických osobách. V tejto súvislosti je BIS povinná zabezpečiť ochranu údajov obsiahnutých v jej záznamoch pred zverejnením, zneužitím, poškodením, stratou a krádežou. Podrobné ustanovenia sú uvedené v § 16 ods. 1 zákona č. 154 / 1994 Z. z. a § 5 ods. 1 zákona č. 153 / 1994 Z. z., v znení neskorších predpisov. Potrebné informácie môžu byť nepochybne obsiahnuté aj v údajoch, ktoré sa týkajú jednotlivcov mladších ako 15 rokov; Ústava Českej republiky (ďalej len "Ústava"), Charta základných práv a slobôd, akýkoľvek iný zákon alebo medzinárodná zmluva, ku ktorej je Česká republika viazaná, však nezakazuje uchovávanie a uchovávanie takýchto údajov v záznamoch BIS. Avšak uchovávanie, uchovávanie a možné využívanie takýchto údajov BIS v osobitných prípadoch, tak pre osoby mladšie ako 15 rokov, ako aj pre staršie osoby, musí byť nepochybne v súlade s uvedenými ustanoveniami ústavných a iných právnych predpisov, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Česká republika viazaná. Z tohto dôvodu by sa malo zvážiť, že povolenie BIS uvedené v odseku 16 ods. 1 citovaného aktu je v súlade s ústavou a ústavným poriadkom Českej republiky.
Zároveň treba poznamenať, že posúdenie tejto záležitosti je potrebné založiť na definícii spôsobilosti spravodajských služieb, podľa ktorej BIS poskytuje aj informácie týkajúce sa základov Českej republiky. Rozsah a povaha právnych prostriedkov, ktoré BIS používa na získanie potrebných informácií, musia preto tiež zodpovedať týmto úlohám.
Ústavný súd tiež požiadal o znenie vládneho zákona o BIS a o znenie dôvodovej správy k tomuto návrhu.
Vládny zákon o BIS obsahuje v konkrétnom prípade § 16 ods. 1 znenia, ktoré v tom istom znení schválila komora zástupcov českého parlamentu a je totožné so súčasným znením tejto časti zákona č. 154 / 1994 Zb.
Pokiaľ ide o dôvodovú správu k vládnemu zákonu (print 1015), Ústavný súd zistil, že sporné znenie, ktoré v porovnaní s predchádzajúcim zákonom č. 527 / 1992 Z. z., zmeneným a doplneným zákonom č. 316 / 1993 Z. z., rozšírilo právomoc BIS na zber údajov o fyzických osobách a osobách mladších ako 15 rokov, neuvádza v dôvodovej správe ani vo všeobecnej časti zákona č. 16. Ústavný súd preto venoval pozornosť aj spoločnej správe výborov poslaneckej komory (Press 1058) a zápisom z diskusie o návrhu zákona vlády a spoločnej správe výborov poslaneckej komory. Ústavný súd zistil, že spoločná správa Výboru pre ústavné právo, Výboru pre obranu a bezpečnosť a Výboru pre petície, ľudské práva a štátnu príslušnosť neovplyvnila obsah a znenie článku 16, hoci sa prijalo niekoľko zmien a doplnení celkového návrhu zákona. Podobne nebol v rokovacej sále v rovnakej veci zaznamenaný žiadny parlamentný návrh. Parlament poslancov schválil tento odsek v navrhovanom znení bez zmien a doplnení potrebnou väčšinou.
Napokon ústavný súd požiadal o stanovisko BIS. Jej pripomienky z 8. februára 1996, č. BIS-24 / 1-96, reagujú na rôzne argumenty skupiny členov a poukazujú na to, že povolenie BIS uchovávať, uchovávať a používať údaje o fyzických a právnických osobách je potrebné na plnenie úloh vyplývajúcich zo zákona pre BIS. Pritom je BIS povinná zabezpečiť údaje uvedené v záznamoch pred zverejnením, zneužitím, poškodením, stratou a krádežou. BIS je štátny orgán a v žiadnom prípade to nie je, ako skupina poslancov, štátny represívny orgán, pretože nie je právne vybavený žiadnymi represívnymi alebo výkonnými právomocami.
Pokiaľ ide o potrebu viesť záznamy o osobách mladších ako 15 rokov v súlade so zákonom, BIS predpokladá, že táto potreba je založená na súčasných trendoch vývoja proticivilizačných javov. Z rôznych štúdií, ako je ministerstvo vnútra, ministerstvo školstva, mládeže a športu, ministerstvo práce a sociálnych vecí, ako aj z vlastných aktivít BIS, je zrejmé, že deti majú sklon k extrémistickým skupinám vo veku okolo 12 rokov. Sú to aj rôzne prejavy rasizmu a iných extrémistických postojov. Hoci osoby mladšie ako 15 rokov nie sú zodpovedné za trestné stíhanie, a preto registrácia nemôže slúžiť a neslúži účelu trestného konania, pre BIS je dôležité predchádzať a získavať informácie o týchto prejavoch.
Ústavný súd po preskúmaní návrhu skupiny poslancov poslaneckej komory parlamentu Českej republiky a po posúdení pripomienok predsedu poslaneckej komory a ďalších prijatých alebo požadovaných podporných dokumentov dospel k týmto záverom:
Skupina poslancov sa odvoláva na svoj návrh určitých ustanovení, ktoré podľa ich názoru mali byť porušené súčasnými právnymi predpismi, konkrétne článkami 32 ods. 1, 7 a 10 Charty základných práv a slobôd a článkom 16 Dohovoru o právach dieťaťa. Nestanovuje sa v ňom však, čo konkrétne je dispozíciou BIS s údajmi o deťoch alebo osobách mladších ako 15 rokov v rozpore s ústavou.
Článok 32 ods. 1 Charty základných práv a slobôd skutočne zaručuje osobitnú ochranu detí a dospievajúcich. Ako však vyplýva z článku 32 ods. 6, podrobnosti sa stanovia zákonom a v súlade s ustanoveniami článku 41 ods. 1 sa toto právo môže uplatniť len v medziach zákonov, ktorými sa tieto ustanovenia vykonávajú. V súčasnosti však na rozdiel od nedávnej doby osobitné nariadenie nebolo zahrnuté do vládneho návrhu, ani sa nepridal k otázke ochrany údajov pre deti a dospievajúcich v rokovacej sále zástupcov. V budúcnosti však neexistuje nič, čo by bránilo tomu, aby sa existujúce právne predpisy zmenili a doplnili v riadnom legislatívnom procese, kde možno navrhnúť zmeny a doplnenia, doplnenia alebo zrušenie právnych predpisov alebo ich jednotlivých ustanovení. Predloženie takéhoto návrhu však nie je podmienené zrušením časti ustanovenia zákona ústavným súdom.
Článok 7, ako aj článok 10 ods. 1 a 2 Charty základných práv a slobôd majú širší, všeobecný charakter a týkajú sa integrity súkromia a rodinného života vo všeobecnosti. Rovnaký charakter - ale vo vzťahu k deťom - má aj článok 16 Dohovoru o právach dieťaťa. Charta základných práv a slobôd však na rozdiel od medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách obsahuje osobitné ustanovenia o opatreniach na spracovanie údajov o osobách. V článku 10 ods. 3 Charty základných práv a slobôd, ktorá je zakotvená v článku 10 ods. 3, sa stanovuje právo na ochranu pred neoprávneným zberom, zverejnením alebo iným zneužitím údajov o osobe, ale znamená to len ochranu pred neoprávneným spracúvaním údajov, t. j. protiprávnym konaním. V samotnom tomto ustanovení nie sú stanovené žiadne ďalšie podmienky ani obmedzenia Charty základných práv a slobôd. Zo súčasných právnych predpisov teda vyplýva, že ústava nebola porušená a že nebola spôsobená žiadna osobitná ujma na právach dieťaťa. To však neznamená, že je vylúčené, že by sa mal vyskytnúť špecifický prípad manipulácie s určitou osobnou postavou súkromného alebo rodinného charakteru a mal by byť za osobitných podmienok kvalifikovaný ako porušenie práv podľa článku 7 a článku 10 ods. 1 alebo 2 Charty základných práv a slobôd bez toho, aby bolo zjavne odôvodnené zrušenie ustanovenia zákona. Nesprávne konanie orgánov verejnej moci môže byť predmetom pojednávania a rozhodnutia ústavného súdu, ale automaticky neoprávňuje na zrušenie právnych predpisov, podľa ktorých takýto orgán konal, pokiaľ nie je jasne a bez výnimky uložená účastníkom konania alebo správania, ktoré by bolo v rozpore s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa článku 10 ústavy.
Odvolatelia tiež v návrhu tvrdia, že článok 19 ods. 2 zákona č. 67 / 1992 Z. z., ktorý neumožňuje registráciu VOC, obsahuje údaje o správaní osôb mladších ako 15 rokov a obsahuje osobitnú štruktúru dispozície s údajmi o maloletých vo veku nad 15 rokov (§ 19 ods. 2). Ďalej tvrdia, že neexistencia takéhoto dojednania v Akte o BIS je v rozpore s článkom 4 ods. 3 Charty základných práv a slobôd, podľa ktorého sa právne obmedzenia základných práv a slobôd musia uplatňovať rovnako na všetky prípady, ktoré spĺňajú stanovené podmienky. Charta základných práv a slobôd však nestanovuje žiadne ďalšie podmienky pre takéto obmedzenie v tomto prípade. Na druhej strane obmedzenie práva štátu nakladať s údajmi sa týka rôznych údajov, s ktorými rôzne orgány pracujú na ich osobitné účely. Preto je táto otázka upravená v rôznych zákonoch. Článok 4 ods. 3 Chartu základných práv a slobôd nemožno vykladať tak, že porušuje zásadu "rovnakej platnosti pre všetky prípady, ktoré spĺňajú podmienky," pričom ide o rozdielne zaobchádzanie s neidentickými skupinami prípadov, pre ktoré zákony stanovujú rôzne podmienky, pokiaľ nedochádza k porušeniu rovnosti. Odlišný, vlastný režim alebo podmienky zaobchádzania s konkrétnymi údajmi sa uplatňujú nielen zákonom č. 67 / 1992 Z. z., ale aj zákonom č. 135 / 1982 Z. z., o oznamovaní a zaznamenávaní bydliska občanov, zákonom č. 89 / 1995 Z. z., o Štátnej štatistickej službe atď.
Odvolatelia okrem vyššie uvedených odvolateľov poukazujú aj na predtým platné nariadenie sporných otázok a vidia právny kontext tohto nariadenia najmä s trestným právom. Ústavný súd sa však zaoberá iba ústavnosťou alebo dodržiavaním zákonov s ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami podľa článku 10 ústavy, a preto nepovažuje túto časť argumentu za právne relevantnú. Nezabúdajú však na to, že osoby príslušnej vekovej kategórie, hoci sú trestnoprávne nezodpovedné, môžu konať v určitých trestnoprávnych formách inak najmä v súvislosti s organizovaným zločinom. Podľa rozhodného práva trestného zákona nie je vylúčené, že ani osoba, ktorá nie je zodpovedná z dôvodu nedostatku veku, by mala byť členom zločineckej organizácie a že inštitút má priame spojenie s organizovaným zločinom, a teda aj s ustanoveniami zákona č. 153 / 1994 Z. z., ktorý definuje rozsah pôsobnosti BIS.
Z týchto dôvodov Ústavný súd nemá inú možnosť, ako odmietnuť návrh skupiny poslancov, pretože sa nepreukázal rozpor s ústavným poriadkom a nedal sa odvodiť priamo z článkov Charty základných práv alebo Dohovoru o právach dieťaťa. Ústavný súd by tiež nemohol zrušiť dôležité ustanovenie článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odsek 1 tohto článku udeľuje každému právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, pobytu a korešpondencie, ale odsek 2 nepochybne ustanovuje možnosť výrazne upraviť rozsah tohto práva, keď výslovne uvádza: "Štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva, okrem prípadov, keď je to právne nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a trestnej činnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných."
Ústavný súd nemal dôvod interpretovať túto koncepciu práva na rešpektovanie súkromného života, bývania a korešpondencie obsiahnutej v Európskom dohovore odlišne.
Prezident Ústavného súdu Českej republiky:
JUDr. Kessler v. r.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Založený Ústavným súdom Českej republiky č. 124 / 1996 Z. z. o návrhu na zrušenie ustanovení § 16 ods. 1 zákona č. 154 / 1994 Z. z. o Bezpečnostnej informačnej službe |
|---|---|
| Typ predpisu | Zistený ústavný súd |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 17.05.1996 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0