Založený na Ústavnom súde Českej republiky č. 122 / 1996 Zb.

Návrh zamietnutý.

Dňa 2. novembra 1995 dostal Ústavný súd ústavnú sťažnosť od pani A. P., ktorou sťažovateľka požiadala o zrušenie rozhodnutia Najvyššieho súdu v Prahe z 13. októbra 1995, č. 7 A 744 / 95-14, ktorý zamietol jej odvolanie proti rozhodnutiu českej správy sociálneho zabezpečenia týkajúcemu sa neuznania jednorazovej náhrady podľa zákona č. 217/1994 Zb. K tejto sťažnosti bola priložená žiadosť o zrušenie ustanovení § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 217 / 1994 Z. z., v časti vyjadrenej slovami "ktorého manželstvo so zdravotne postihnutým občanom existovalo v čase jeho zdravotného postihnutia "a v časti vyjadrenej slovami" od dátumu účinnosti zákona."

Vzhľadom na konštatovanie, že sporné ustanovenia citovaného zákona sa uplatnili tak v správnych rozhodnutiach, ako aj v rozhodnutiach Súdneho dvora, ktoré sú napadnuté samotnými ústavnými sťažnosťami, a preto podmienky § 74 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde IV.

Podľa názoru odvolateľa platné znenie zákona č. 217/1994 Z. z. o poskytnutí paušálnej sumy peňazí niektorým obetiam nacistického prenasledovania, konkrétne ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b) Nerovnosti občanov v dôstojnosti a právach a nerešpektuje zákaz diskriminácie. Je preto v rozpore s článkami 1 a 3 Charty základných práv a článkom 26 Dohovoru o občianskych a politických právach. Základom tohto tvrdenia je, že zákon vyžaduje existenciu manželstva so zdravotne postihnutým občanom v čase jeho zdravotného postihnutia, a tak zabúda, že v niektorých oblastiach Českej republiky sa dnes uplatňujú prísnejšie predpisy a krutejšie germánium. Tak to bolo aj v Teschene, ktorá bola začlenená do nemeckej ríše a kde sa uplatňovali iné nariadenia. Teda osoby, ktoré nemohli vstúpiť do manželstva v dôsledku týchto skutočností, sú vylúčené zo skupiny príjemcov. Dôkazom toho je jej vlastný príbeh, keď musela požiadať o povolenie vydať sa za J.P., ktorý bol poľský, a keď sa v skutočnosti táto žiadosť podaná nemeckým úradom v marci 1942 stala dôvodom prenasledovania. Pri vyjednávaní o manželskom povolení J. P. odmietol "žiadosť Nemcom," a to viedlo k tomu, že obaja boli uväznení v Teschene namiesto toho, aby vyhoveli žiadosti. Sťažovateľ, ktorý sa medzičasom narodil ako dieťa, bol po mesiaci prepustený, ale jeho druh a otec skončili v koncentračnom tábore v Osvienčime. Vrátil sa odtiaľ 6. júna 1945 veľmi chorý, no 30. júna 1945 existovalo manželstvo, ktorému počas okupácie zabránili predpisy uplatňované na území Teschenu. Manželstvo trvalo do 7. januára 1993, keď J. P. zomrel.

Odvolateľ poznamenáva, že hoci zákonodarca v preambule zákona č. 217/1994 Z. z. uvádza, že si je vedomý nemožnosti zmierniť všetky utrpenia spôsobené nacistickým prenasledovaním voči občanom Českej republiky, tento zákon nemožno vykladať tak, že okruh osôb, ktorým sa má poskytnúť náhrada, sa bude ďalej zúžiť. Podľa názoru odvolateľa a Najvyššieho súdu v Prahe, keď vo vyhlásení svojho rozsudku konštatoval, že situácia odvolateľa si zaslúži náhradu škody, neexistencia akéhokoľvek ustanovenia na odstránenie tvrdosti práva neumožnila súdu alebo správnemu orgánu priznať nárok. V tejto súvislosti sa sťažovateľ odvoláva aj na rozhodnutie R 11/92 Zbierky uznesení a zistení ústavného súdu CSFR, ktorých závery vyvodil aj ústavný súd v rozhodnutí uverejnenom pod č. 132 / 1994 Z. z., z čoho vyplýva, že ak štát poskytne skupine menšie výhody ako ostatným, môže tak urobiť len vo verejnom záujme a pre verejné blaho. Táto nerovnosť bola zdôraznená zmenami a doplneniami zákona č. 77 / 1995 Z. z., ktoré umožňovali prevod práv na peňažné dávky príjemcom, čo v dôsledku toho znamená, že tieto osoby sú zvýhodnené proti vdovám a vdovcom po zdravotne postihnutých občanoch, ktorých manželstvo neexistovalo v čase zdravotného postihnutia, t. j. proti tým, ktorí cítili priamejšie dôsledky nacistického prenasledovania. Sťažovateľ sa domnieva, že samotná existencia manželstva so zdravotne postihnutým občanom je dostatočným dôvodom na odškodnenie, a preto navrhuje vypustiť ustanovenie, "ktorého manželstvo so zdravotne postihnutým manželom existovalo v čase zdravotného postihnutia." S.ažovateö zároveň navrhuje zrušiť časť ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 217 / 1994 Z. z., vyjadrenú slovami"od dátumu uplatnenia tohto zákona," čím sa osobám, ktorých nárok je stanovený len ústavným súdom, umožní, aby si nárokovali svoje nároky (v tejto súvislosti poukazuje aj na zistenie Ústavného súdu Pl. ÚS 3 / 94, odsek 2 z 12. júla 1994).

Vo vyhlásení poslaneckej komory parlamentu Českej republiky z 2. februára 1996, ktoré podpísal predseda komory PhDr. Milan Uhdem, sa uvádza, že Česká republika nemôže poskytovať pomoc obetiam prenasledovania nacistov tak, ako si to zaslúžia. Najmä z finančných dôvodov boli určité jednorazové platby poskytnuté obmedzenému počtu osôb a v obmedzenom rozsahu vo forme humanitárneho gesta. Zároveň sa oblasť postihnutej oblasti definovala tak, aby zahŕňala najmä občanov, ktorí boli osobitne postihnutí. Rozšírenie škály príjemcov tejto finančnej pomoci nemôže ovplyvniť ani všetky prípady prenasledovania nacistov a vždy existuje mnoho prípadov a konkrétnych osudov, ktoré by tiež odôvodňovali poskytnutie finančnej pomoci. Z týchto dôvodov sa zákonodarca domnieva, že sporné ustanovenia nie sú v rozpore s ústavným poriadkom Českej republiky ani s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Česká republika viazaná. Zákon bol schválený potrebnou väčšinou členov 2. novembra 1994, podpísaný príslušnými ústavnými orgánmi a riadne deklarovaný. Zákonodarca tak konal v presvedčení, že tento zákon je v súlade s Ústavou Českej republiky a naším právnym poriadkom.

Podľa zákona č. 217 / 1994 Z. z., zmeneného a doplneného zákonom č. 77 / 1995 Z. z., majú dve skupiny príjemcov nárok na paušálnu sumu. Prvá skupina predstavuje samotné zdravotné postihnutie pod podmienkou, že sú občanmi Českej republiky v čase uplatňovania tohto zákona a že ich do tohto dátumu nevykompenzuje iný štát za rovnaké zdravotné postihnutie. Druhou skupinou príjemcov sú osoby, ktoré prežili zdravotne postihnuté osoby. Táto skupina je rozdelená do troch podskupín. Prvou je požiadavka vdov a vdov po postihnutých občanoch, ktorí prežili väzenie. Podmienkou je, že manželstvo so zdravotným postihnutím existovalo v čase postihnutia a trvalo až do dňa smrti zdravotne postihnutých. Uzavretie iného manželstva po zosnulom nemá vplyv na nárok. Podmienkou je české občianstvo oprávnenej osoby v deň nadobudnutia účinnosti zákona, t. j. 1. decembra 1994. Druhá podskupina zahŕňa nároky vdov a vdov po popravených alebo zomrelých vo väzení. Aj tu je existencia manželstva potrebná v čase smrti a existencie občianstva Českej republiky, ktorá prežila 1. decembra 1994. Tretia podskupina potom predstavuje nároky sirôt osôb popravených alebo zabitých vo väzení, ktoré v deň ich smrti nedospeli k veku 18 rokov, a manželstvo rodičov je irelevantné. Na tento účel sa sirota považuje za adoptovanú aj za katastrofu. Aj tu sa vyžaduje občianstvo Českej republiky s veriteľom 1. decembra 1994.

Možno to chápať ako jadro návrhu, že zákonodarca porušil zásadu rovnosti tým, že neposkytol rovnakú výhodu (t. j. finančnú spokojnosť) všetkým osobám, ktoré boli podrobené prenasledovaniu nacistov v rovnakom alebo podobnom rozsahu. Táto nerovnosť sa považuje za kritérium na určenie príjemcov podľa článku 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 217 / 1994 Z. z., podľa toho, že použitie manželského zväzku a jeho trvanie v čase prenasledovania je kritériom na určenie príjemcov pomoci. vylučuje z práva tých osôb, ktoré boli v prakticky rovnakej situácii, ale nemohli alebo nemohli byť zosobášení, a to aj z dôvodov subjektívneho, ale objektívne nemožného manželstva.

Ústavný súd zastáva názor, že zákon č. 217 / 1994 Zb. musel použiť určité kritérium na vymedzenie osobnej pôsobnosti zákona, a to určiť orgány oprávnené poberať určité dávky. Zákonodarca logicky zaradil najmä do zoznamu oprávnených subjektov tých, ktorých konkrétne utrpenie priamo ovplyvnilo. Tieto subjekty zákon nazýva zdravotne postihnuté osoby. Ústavný súd sa domnieva, že aj keby sa zákonodarca z rôznych dôvodov obmedzil na tieto osoby, bolo by ťažké vidieť nerovnosť v takejto definícii. Zákonodarca sa však rozhodol rozšíriť oprávnené subjekty na osoby, pre ktoré sa domnieva, že aj prenasledovanie, ktoré sa uskutočnilo priamo proti zdravotne postihnutým osobám, bolo významne ovplyvnené. Zákonodarca tu buď mohol využiť inštitúcie občianskeho práva (najmä rodinné a dedičské), alebo mohol prijať individuálne posúdenie každého konkrétneho prípadu v správnom konaní, alebo by ich mohol nejakým spôsobom spojiť, napríklad tým, že oprávnil správny orgán, aby zaujal iný prístup s cieľom odstrániť takzvanú tvrdosť zákona. V prípade posudzovaného aktu sa zákonodarca rozhodol pre prvú možnosť a rozšíril osobný rozsah pôsobnosti nariadenia o ďalšie subjekty. Pritom identifikoval ako kritérium najbližšie vzťahy medzi rodinou a rodinou spolu s podmienkou, že existovali v čase zdravotného postihnutia.

Základnou otázkou je, či možno argumentovať nerovnosťou, ak zákon stanovuje rovnaké podmienky nároku pre všetky subjekty, ktoré môžu byť zahrnuté do osobnej pôsobnosti zákona. Podľa názoru ústavného súdu to tak nie je, keďže nerovnosť by mohla nastať len vtedy, ak by skupina osôb musela splniť dodatočnú (osobitnú) podmienku začlenenia. Ustanovenia oddielu 3 zákona však stanovujú rovnaké podmienky pre všetky vdovy, vdovy a siroty, t. j. pre všetkých príjemcov. Ak sa v návrhu uvádza aj zistenie ústavného súdu týkajúce sa zákona č. 87 / 1991 Zb. o mimosúdnej rehabilitácii (Pl. ÚS 3 / 94 z 12.7.1994), treba poznamenať, že v tomto prípade to bola situácia, keď Ústavný súd nezaujal názor, že zákonodarca by mal byť pri definovaní subjektov, na ktoré sa nariadenie vzťahuje, obmedzený, ale keď sa domnieval, že osobný rozsah reštitúcie bol zúžený doplnkovým kritériom trvalého pobytu. V predmetnom prípade však podmienka existencie manželstva v čase zdravotného postihnutia nemá taký diferencovaný charakter, ale je súčasťou definície príjemcov. Skutočnosť, že je to tak, tiež vyplýva zo skutočnosti, že základ pre určenie osobnej pôsobnosti zákona č. 217 / 1994 Zb. je kompenzáciou dotknutých osôb, zatiaľ čo iné subjekty od nich len odvodzujú svoje postavenie a práva. Skutočnosť, že zákonodarca mohol konať inak alebo v niektorých prípadoch (napríklad v prípade odvolateľa) povoliť správny orgán na odstránenie tvrdosti zákona, nemôže byť sám osebe považovaná za výhodu alebo nevýhodu pre určitú skupinu občanov, aj keď ústavný súd usúdil, že takéto ustanovenie je v súlade so zákonom.

Z uvedených dôvodov Ústavný súd preto zamietol žiadosť o zrušenie časti ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) a § 5 ods. 2 zákona č. 217 / 1994 Z. z. o poskytnutie jedinej sumy v hotovosti niektorým obetiam prenasledovania nacistov v znení zákona č. 77 / 1995 Z. z.