Na Ústavnom súde Českej republiky č. 112 / 1996 Zb.

Návrh zamietnutý.

Dňa 14. septembra 1995 bol na Ústavnom súde Českej republiky podaný návrh na zrušenie ustanovení prílohy a zákona č. 99 / 1963 Z. z., Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ktorý vylučuje možnosť požiadať o preskúmanie rozhodnutia rektora Odvolacej univerzity súdom v rozhodnutí Deana o prijatí alebo neprijatí na univerzitu podľa § 18 ods. 2 zákona č. 172 / 1990 Z. z. o univerzitách. Žaloba bola podaná podľa článku 74 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde odvolateľom R. K. spolu s ústavnou sťažnosťou spolu s podaním z 9. októbra 1995 o zrušení uznesenia Krajského súdu v Brne z 5. septembra 1995 č. 29 Ca 320 / 95-13, ktorým sa ukončuje konanie o preskúmaní rozhodnutia rektora Technologickej univerzity v Brne zo 14. augusta 1995 č. 1537 / 9120 / 95 v prípade odvolania, až kým Dean neprijme rozhodnutie o neprijatí univerzity.

V ústavnej žalobe odvolateľka tvrdí, že základné práva a slobody vyplývajúce z článkov 1, 2 ods. 2, 3 ods. 1, 33 ods. 1 Charty základných práv (ďalej len "charta"), 13 ods. 2 písm. c) Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (uverejneného pod č. 120 / 1976 Z. z.) a 2 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uvedeného pod č. 209 / 1992 Z. z.).

Keďže odvolateľka bola spolu s ústavnou sťažnosťou predložená v súlade s článkom 74 zákona č. 182 / 1993 Z. z. aj návrh na zrušenie niektorých ustanovení zákona, ústavný súd 18. októbra 1995 pozastavil uznesením prijatým podľa článku 78 ods. 1 citovaného zákona.

Podľa článku 42 ods. 3 a článku 69 zákona č. 182 / 1993 ústavný súd zaslal daný návrh komore zástupcov. Vo svojich pripomienkach z 8. novembra 1995 predseda komory zástupcov Českého parlamentu, PhDr. Milan Ude, potvrdil v súlade s požiadavkami uvedenými v ustanoveniach § 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z., že zákon č. 519 / 1991 Z. z., ktorý bol zmenený a doplnený občianskym zákonníkom a ktorý obsahuje prílohu A občianskeho zákonníka, bol 5. novembra 1991 schválený potrebnou väčšinou členov Spolkového zhromaždenia Českej a Slovenskej spolkovej republiky, podpísaných príslušnými ústavnými úradníkmi a riadne vyhlásených. Podľa názoru predsedu poslaneckej komory parlamentu Českej republiky odsúdenie za dodržiavanie ustanovení prílohy A občianskeho zákonníka vylučuje možnosť požiadať súd o preskúmanie rozhodnutí rektora kolégia o odvolaní sa na rozhodnutie dekana o prijatí alebo neprijatí na univerzitu, s ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami podľa článku 10 ústavy. Odkazuje na všeobecnú doložku obsiahnutú v článku 36 ods. 2 charty, ktorá umožňuje právne výnimky zo všeobecného pravidla súdneho preskúmania správnych rozhodnutí. Význam negatívneho sčítania uvedeného v prílohe A Občianskeho zákonníka sa chápe vo vyhlásení v dynamickom vývoji správneho práva a jeho legislatívnych ustanovení a upozorňuje sa tiež na porovnávací argument, že žiadne právne zásady sa neuplatňujú bez výnimky na súdne preskúmanie správnych rozhodnutí, a ak je takéto preskúmanie zakotvené ako zásada v právnom poriadku, vždy ho sprevádza negatívne sčítanie správnych rozhodnutí, ktoré nie sú predmetom súdneho preskúmania.

V súlade s ustanovením § 42 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Zb. Ústavný súd tiež požiadal o písomné pripomienky k návrhu, Ing. Ivan Pilip, minister školstva, mládeže a športu a Prof. Ing. Stanislav Hanzlo, CSc., predseda českej konferencie rektorov.

Vo vyhlásení prof. z 9. februára 1996. Ing. Emanuel Ondráček, CSc, námestník ministra školstva, mládeže a športu pod vedením ministra školstva, mládeže a športu Ing. V prvom rade sa analyzuje povaha ústavného práva na vzdelanie obsiahnutého v článku 33 ods. 1 charty. Je potrebné poznamenať, že toto právo možno chápať len tým, že je to právo každého na uchádzanie sa o vzdelanie, podmienky, za ktorých môže byť toto právo na vzdelávanie implementované vysokoškolským vzdelávaním, sú zakotvené v § 18 ods. 1 zákona č. 172 / 1990 Zb., v znení neskorších predpisov. Podľa názoru námestníka ministra školstva dekan fakulty tým, že sa rozhodol prijať titul, nezasahuje do práva každého na vzdelanie, ale posudzuje spôsobilosť kandidáta, ktorý sa uchádza o vysokoškolské vzdelanie v tomto stupni. Zároveň pripomína, že podmienky, za ktorých sa môže vysokoškolské vzdelávanie uplatňovať, nesmú byť v rozpore s chartou, a preto ho považuje za možný prípad podania žaloby proti univerzite diskriminačného charakteru. Na základe uvedeného sa dospelo k záveru, že rozhodnutie o prijatí je ponechané na voľné uváženie (správna právomoc). súd by nebol schopný objektívne určiť, či odborné znalosti všetkých uchádzačov boli objektívne posúdené, a preto by funkcia preskúmania súdu bola len formálna. Na konci stanoviska prof. E. Ondráček, CSc., je preto zamietnutím návrhu na zrušenie ustanovení prílohy A k zákonu č. 99 / 1963 Z. z., v znení neskorších predpisov, s výnimkou možnosti požiadať, aby rozhodnutie rektora strednej školy o odvolaní sa na Deanovo rozhodnutie o prijatí alebo neprijatí študovať na univerzite podľa § 18 ods. 2 zákona č. 172 / 1990 Z. z. preskúma Dvor audítorov. Vo svojich pripomienkach z 12. februára 1996 profesor Ing. Stanislav Hanzl, CSc., predseda českej konferencie rektorov, zaujal k tomuto návrhu negatívne stanovisko. Na svojom zasadnutí 9. februára 1966 zaujala rovnaký názor celá česká konferencia rektorov.

Prof. Ing. S. Hanzl, CSc., najprv analyzuje povahu ústavného práva na vzdelanie. Uvádza sa v ňom, že na rozdiel od základného a stredoškolského vzdelávania, ktoré je špecifickým subjektívnym právom každého občana, právo na univerzitné vzdelanie sa musí chápať ako právo na rovnaký prístup k žiadosti o prijatie a formálne rovnaké podmienky štúdia vo vysokoškolskom vzdelávaní, ale nie ako právo na prijatie do školy, pre ktorú má občan záujem. Pokiaľ ide o základnú slobodu škôl určiť podmienky na prijatie do štúdia, v stanovisku sú povolené len obmedzenia dodržiavania základných práv a slobôd (napr. uvádza, že vylúčenie možnosti požiadať o štúdium z dôvodov príslušnosti k etnickej skupine, rase alebo pohlavia). Keďže možnosť študovať vo vysokoškolskom vzdelávaní sa nepovažuje za základné právo v tom zmysle, že ktokoľvek by mohol študovať na akejkoľvek univerzite, ktorú si vybral, táto úvaha vedie k záveru, že zákonodarca nepochyboval, ak vylúčil možnosť súdneho preskúmania rozhodnutí rektora o odvolaní, až kým Deanovo rozhodnutie o prijatí alebo neprijatí na univerzitu podľa § 18 ods. 2 zákona č. 172 / 1990 Zb.

Odvolateľ vidí protiústavný charakter ustanovení prílohy a zákona č. 99 / 1963 Z. z. v znení neskorších predpisov, čo vylučuje možnosť požiadať súd o preskúmanie rektorovho rozhodnutia o odvolaní pred rozhodnutím Deana o prijatí alebo neprijatí na univerzitu podľa § 18 ods. 2 zákona č. 172 / 1990 Z. z. v rozpore s článkom 36 ods. 1, 2 a článkom 33 ods. 1 charty.

Právo každého na vzdelanie uvedené v článku 33 ods. 1 charty sa podľa názoru odvolateľa vzťahuje na vysokoškolské vzdelávanie. Od článku 36 ods. 2 Charta nesmie brániť preskúmaniu rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Charty, ktoré podľa odvolateľa vedú k rozporu v prílohe A občianskeho zákonníka bez možnosti súdneho preskúmania rozhodnutí o štúdiu na univerzite s uvedeným ustanovením charty.

Uznesením ústavného súdu z 20. novembra 1995, sp. zn. II. ÚS 229 / 95 bolo zamietnuté v súlade s § 43 ods. 1 písm. f) a § 35 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o návrhu G. K. zrušiť ustanovenia prílohy A k zákonu č. 99 / 1963 Z. z., v znení neskorších predpisov, s výnimkou možnosti žiadať, aby rozhodnutia rektora univerzity o odvolaní sa na Deanovo rozhodnutie o prijatí alebo neprijatí študovať na univerzite podľa § 18 ods. 2 zákona č. 172 / 1990 Z. z. Podľa ustanovenia citovaného zákonom o Ústavnom súde má odvolateľ právo zúčastniť sa na pojednávaní vo veci podľa písmena b) bodu ii) bodu ii) rokovacieho poriadku 32 / 95 ako vedľajší účastník konania. Návrhom z 23. novembra 1995 sa vedľajší účastník konania v tejto veci prihlásil.

Ako už bolo uvedené v závere ústavného súdu vo veci sp. zn. Pl. ÚS 4 / 95 charta obsahuje niektoré základné ľudské práva, ktoré svojou povahou predstavujú sociálne hodnoty tvoriace hodnoty spoločnosti. V sociálnom procese slúžia tieto hodnoty len ideálne typickým kategóriám, ktoré vyjadrujú ciele a ktoré môžu v prvom rade zahŕňať slobodu. Hospodárske, sociálne a kultúrne práva uvedené v názve štvrtej charty, ku ktorým právo na vzdelanie patrí podľa článku 33, nemožno podľa názoru ústavného súdu pripísať tým hodnotám, ktoré obsahujú ideálne typické rozmery. Zdá sa, že tento záver tiež naznačuje rozdiely v regulácii individuálnych základných práv priamo samotnou chartou. Zatiaľ čo sloboda je tu napríklad koncipovaná ako základné ľudské právo "bez ďalšieho" - čo je vyjadrené koncepciou, že obmedzenie akejkoľvek jeho formy podlieha zákonu (články 7 ods. 1, 8, 9, 10 alebo Charta), hospodárske, sociálne a kultúrne práva sú buď výslovne stanovené v samotnej charte (napr. článok 33 ods. 2: "Občania majú právo na slobodné vzdelávanie na základných a stredných školách...), alebo sa ich zriadenie ponecháva na zákon. V tejto súvislosti práve článok 41 ods. 1 charty stanovuje, že práva uvedené v článkoch 26, 27 ods. 4, 28 až 31, 32 ods. 1 a 3, 33 a 35 charty sa môžu uplatniť len v medziach zákonov, ktorými sa tieto ustanovenia vykonávajú. Takýto zákon je napríklad zákonom, ktorým sa ustanovujú podmienky, za ktorých majú občania vo svojich štúdiách nárok na štátnu pomoc (článok 33 ods. 4 charty).

Pojem "právo na vzdelanie" (článok 33 ods. 1 charty) je sám osebe nejasný, pretože je to len všeobecne formulovaný zákon, ktorý zahŕňa nespočetné sociálne aspekty a ciele, často rôznej sociálnej kvality a sociálneho vplyvu. Podľa názoru ústavného súdu by tendencia presunúť ktorýkoľvek z týchto aspektov a účelov do lietadla oprávneného na porušenie predpisov mohla, ako v mnohých podobných prípadoch, spôsobiť viaceré sociálne nefunkčné a nepriaznivé účinky. Podľa názoru ústavného súdu teda právo na vzdelanie na univerzite nemožno chápať ako základné právo v tom zmysle, že každý by mal právo študovať na univerzite podľa vlastného výberu a že štát by bol povinný zaručiť každému vzdelanie, ktoré si želá. Podľa ustanovení § 18 ods. 1 zákona č. 172 / 1990 Z. z. má občan právo študovať vo vybranej študijnej oblasti, ak preukáže potrebnú spôsobilosť pre túto štúdiu; Na základe návrhu dekana (alebo rektora) však akademická komora schváli aspekty na určenie potrebnej spôsobilosti a metódy jej overovania. Kritériá na prijatie na univerzitu preto nie sú stanovené zákonom, ale sú záležitosťou sebarozhodovania. Z toho vyplýva názor ústavného súdu, že vylúčenie súdneho preskúmania rozhodnutia o odvolaní proti neprijatiu kandidáta na štúdium na univerzite nie je porušením článku 36 ods. 2 charty. Napriek tejto autonómii však univerzity nemôžu stanoviť podmienky pre žiadateľov, ktorí by skutočne porušili svoje základné ľudské práva, napríklad diskrimináciou voči nim za ich príslušnosť k akejkoľvek národnej alebo etnickej menšine, ich náboženstvu atď. Takéto porušenie základných ľudských práv by potom nepochybne mohlo byť predmetom ústavnej sťažnosti podanej podľa ustanovení § 72 a nasl. zákona č. 182 / 1993 Zb.

Veta, podľa ktorej "Súdny dvor však nesmie vylúčiť preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Charty" (článok 36 ods. 2 charty), sa preto podľa ústavného súdu má vykladať tak, že pokiaľ ide o práva uvedené v názve štvrtej charty, práva musia byť vždy stanovené, nemožno rozhodnúť, či sa už stali priamo chartou alebo len zákonom podľa článku 41 ods. 1 charty. Preto aj v prípadoch, keď je vylúčená možnosť požiadať súd o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa prílohy A občianskeho zákonníka, sotva by bolo možné zahrnúť rozhodnutie o stanovení odmeny za základné a stredoškolské vzdelanie, ktorého platnosť je výslovne stanovená v článku 33 ods. 2 charty.

Okrem tohto základného stanoviska možno dodať, že podmienky štúdia sa overujú na akademickom základe, a preto sa vzťahy, ktoré tu vznikajú, pravdepodobne líšia od vzťahov najvyššej povahy. S cieľom vylúčiť takéto a podobné rozhodnutia z právomoci preskúmavať súdy normotvorca nepochybne viedol k tomu, že okrem rozhodnutí, ktoré sa zjavne nemôžu považovať za rozhodnutia o subjektívnej verejnej správe, existujú tie, ktoré sú čiastočne takej povahy, ktorú môžu alebo môžu mať, ale ktorých preskúmanie súdom nie je vhodné, či už z dôvodu povahy orgánu, ktorý ich vydal, alebo z dôvodu povahy samotného rozhodnutia (napr. keď profesionálne aspekty prevažujú nad právnymi aspektmi). Zdá sa, že práve tieto dôvody viedli k rozhodnutiu rektora alebo akademickej komory o odvolaní pred prijatím rozhodnutia o neprijatí univerzitného štúdia v prílohe A občianskeho zákonníka.

Podľa názoru ústavného súdu ustanovenia prílohy Pokiaľ ide o občiansky poriadok, ktorým sa vylučuje možnosť požiadať rektora o odvolanie sa na rozhodnutie Deana o prijatí alebo neprijatí na univerzitu podľa § 18 ods. 2 zákona č. 172 / 1990 Zb. byť preskúmaný súdom, nie je v rozpore s článkom 36 ods. 1, 2 alebo článkom 33 ods. 1 charty, a preto Ústavný súd rozhodol o zamietnutí návrhu podľa článku 70 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Zb.

Právo vyjadriť sa k celému rozhodnutiu v Protokole o zákone o Ústavnom súde iné stanovisko uplatnil sudca ústavného súdu Českej republiky JUDr. Pavel Holländer. Sudca ústavného súdu Českej republiky JUDr. Vladimír Pavol použil rovnaké právo na odôvodnenie tohto rozhodnutia.