Ústavný súd zistil č. 177 / 2011 Z. z.

Odsek 104e písm. b) zákona č. 582 / 1991 Zb. o organizácii a vykonávaní sociálneho zabezpečenia v znení zmien a doplnení sa vypúšťa od dátumu uverejnenia tohto zistenia v Zbierke zákonov.

Ústavný súd dostal 8. novembra 2010 návrh Najvyššieho správneho súdu (ďalej len "odvolateľ") na zrušenie ustanovení oddielu 104e písm. b) zákona č. 582 / 1991 Zb. o organizácii a vykonávaní sociálneho zabezpečenia v znení zmien a doplnení.

Odvolateľ tak urobil v súlade s článkom 64 ods. 3 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o Ústavnom súde") po tom, ako v rámci svojej rozhodovacej činnosti v súlade s článkom 95 ods. 2 ústavy Českej republiky a článkom 48 ods. 1 písm. a) zákona č. 150 / 2002 Z. z. dospel k záveru, že ustanovenia článku 104e písm. b) Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta základných práv"), zmenenej a doplnenej rokovacím poriadkom, ktoré sa majú uplatňovať vo veci samej.

V tejto veci s. zn. 4 Ads 6 / 2010 rozhoduje Najvyšší správny súd o sťažnosti proti rozhodnutiu Mestského súdu v Prahe zo 14. septembra 2009 č. 12 Cad 5 / 2009-13 o zamietnutí žaloby proti rozhodnutiu Okresnej správy sociálneho zabezpečenia Praha-západ z 19. februára 2009 č. 42010 / 220-9015- 26.1.2009- 1437 / 9 / OM / 3 o nerešpektovaní žiadosti o odpustenie pokuty uloženej zákonom č. 589 / 1992 Z. z., o sociálnom poistení a príspevku k štátnej politike zamestnanosti v znení neskorších predpisov.

V prvom rade odvolateľka poukazuje na základné tvrdenie uznesenia o zamietnutí Mestského súdu v Prahe, ktoré bolo odkazom na ustanovenie § 104e písm. b) zákona č. 582 / 1991 Z. z. o organizácii a vykonávaní sociálneho zabezpečenia v znení neskorších predpisov, s výnimkou súdneho preskúmania v prípade odpustenia pravidelných platieb penále za nezaplatenie príspevkov na sociálne zabezpečenie. Okrem toho opätovne zaujme na posúdenie prípadu príslušné ustanovenia subústavného práva, konkrétne § 104ch zákona č. 582 / 1991 Z. z., v znení zmien a doplnení, dekrét č. 161 / 1998 Z. z., o remitencii pravidelných sankcií správnymi orgánmi sociálneho zabezpečenia, zmenený a doplnený dekrétom č. 329 / 2007 Z. z., § 70 písm. f) s. s. a § 104e písm. b) zákona č. 582 / 1991 Z. z., v znení neskorších predpisov. Odvolateľ upozorňuje na vývoj judikatúry ústavného súdu, keď v judikatúre prijatej pred Súdnym dvorom [rezolúcia sp. zn. I. ÚS 282 / 2000 z 27.9.2000 (U 35 / 19 SbNU 311)] Ústavný súd zaujal obozretné stanovisko k súdnemu preskúmaniu voľnej úvahy v súvislosti s odpustením poistného sociálneho zabezpečenia. Z hľadiska ústavného práva súčasná judikatúra ústavného súdu [vyhľadávanie s. zn. III. ÚS 2556 / 07 z 22.7.2009 (N 164 / 54 SbNU 93), uznesenie sp. zn. III. ÚS 103 / 06 z 23.1.2007 (v zbierke finále a poriadku Ústavného súdu neuverejnené; dostupné na http: // nalus.ujud.cz), uznesenie s. zn. IV. ÚS 2323 / 07 z 13.11.2007 (U 11 / 47 SbNU 1047), uznesenie s. zn. IV. ÚS 1136 / 08 zo 17.4.2009 a uznesenie s. a.s. dostupné na http: // nalus.ujud.cz) ], v ktorom opakovane vyjadril potrebu súdneho preskúmania rozhodnutia o oslobodení od dane podľa článku 55a zákona č. 337 / 1992 Z. z. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len "daňový kódex"). Najvyšší správny súd sa domnieva, že postup správneho orgánu v rámci vyplácania pravidelných sankcií podľa zákona č. 582 / 1991 Z. z., v znení zmien a doplnení, a podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 161 / 1998 Z. z., o odpustení pravidelných sankcií správnymi orgánmi sociálneho zabezpečenia, zmeneného a doplneného vyhláškou č. 329 / 2007 Z. z., sa nelíši od postupu správneho orgánu v priebehu odpustenia daňových doplnkov v dôsledku odstránenia tvrdosti. V oboch prípadoch povinnosť platiť daňové príslušenstvo alebo pravidelné penále predstavuje intervenciu v oblasti majetku účastníka, t. j. jeho právo na majetok podľa článku 11 ods. 1 charty, a zároveň zásah do práva na mierové využívanie majetku v zmysle článku 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd s odpustením pravidelných platieb penále podobných odpusteniu príplatku dane, znamená odstúpenie tohto zásahu. Podľa odvolateľa je žiadosť o oslobodenie (ďalej len "príslušenstvo"), ako aj sankčná platba za nezaplatenie poistného sociálneho zabezpečenia, založená na administratívnej právomoci správneho orgánu, pričom v tomto prípade obe podliehajú posúdeniu skutkových okolností (tvrdosti práva) iných ako tých, ktoré viedli k posúdeniu príslušenstva dane alebo sociálneho zabezpečenia a príspevku do štátnej politiky zamestnanosti.

Z týchto dôvodov Najvyšší správny súd navrhuje zrušiť ustanovenia oddielu 104e písm. b) zákona č. 582 / 1991 Zb. o organizácii a vykonávaní sociálneho zabezpečenia v znení zmien a doplnení v rozpore s článkom 36 ods. 2 charty.

Podľa článku 42 ods. 4 a článku 69 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov ústavný súd zaslal predmetný návrh komore zástupcov. Vo svojich pripomienkach, ktoré dostal Ústavný súd 22. decembra 2010, predseda Poslaneckej komory parlamentu Českej republiky Miroslav Nemcová uvádza, že ustanovenie § 104e bolo začlenené do zákona č. 582 / 1991 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 582 / 1991 Z. z. o organizácii a vykonávaní sociálneho zabezpečenia a niektoré ďalšie zákony, zatiaľ čo súčasné znenie ustanovenia bolo vložené do zákona č. 582 / 1991 Z. z., zákona č. 151 / 2002 Z. z., zákona č. 151 / 2002 Z. z., bolo predložené vláde 1. októbra 2001 ako House Press č. 1081. V dôvodovej správe vláda vyjadrila presvedčenie, že navrhované nariadenie je v súlade s ústavným poriadkom Českej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Česká republika viazaná. Pokiaľ ide o sporné ustanovenie, vláda v dôvodovej správe uviedla, že zrieknutie sa pravidelného penále je opatrením, ktoré podľa ustanovení § 104ch zákona č. 582 / 1991 Z. z., ministerstvo práce a sociálnych vecí môže urobiť za podmienok ustanovených dekrétom č. 161 / 1998 Z. z., vydaným na základe povolenia obsiahnutého v tomto zákonnom ustanovení, od sankcie môže upustiť aj česká správa sociálneho zabezpečenia alebo okresná správa sociálneho zabezpečenia. Okrem súdneho preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia o odpustení pravidelných platieb penále vláda navrhla, že ide o konanie mimoriadnej povahy, keďže jeho obsahom je vykonávanie povolenia správneho orgánu ísť nad rámec všeobecných hmotnoprávnych pravidiel a jeho rozhodnutia zbaviť niekoho potreby plniť jeho zákonné povinnosti. Práve mimoriadna povaha tohto druhu konania viedla vládu k tomu, aby zvážila vylúčenie súdneho preskúmania.

Predseda Poslanecká komora ďalej poznamenáva, že prvé čítanie Tlačovej snemovne 1081 sa uskutočnilo 25. októbra 2001, ústavný právny výbor potom na svojom 97. zasadnutí 18. januára 2002 prerokoval tlač a odporučil komore zástupcov, aby prijala návrh zákona ako jeho komplexný pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorý prevzal diktovanie ustanovenia § 104e, tak ako ho predložila vláda. V druhom čítaní, ktoré sa konalo 30. januára 2002 a 8. februára 2002, sa k tomuto ustanoveniu neprijali žiadne zmeny a doplnenia. V treťom čítaní z 15. februára 2002 Parlament poslancov prijal návrh zákona s 149 hlasmi za 159 prítomných poslancov. Obsahuje aj informácie o ďalšom pokroku v legislatívnom procese, podľa ktorého Senát schválil návrh zákona 21. marca 2002, podpísaný predsedom 26. marca 2002 a predsedom vlády 2. apríla 2002; V zbierke zákonov bol zákon uverejnený 17. apríla 2002 pod číslom 151/2002 Zb.

Nakoniec treba poznamenať, že zákon č. 151 / 2002 Z. z. bol prijatý po riadnom vykonaní legislatívneho procesu, podpísaný príslušnými ústavnými orgánmi a uverejnený v Zbierke zákonov, a vyjadril názor, že zákonodarca konal v presvedčení, že prijatý zákon je v súlade s ústavou Českej republiky a so zákonom, a že je na základe rozhodnutia ústavného súdu preskúmať ústavnosť ustanovení § 104e písm. b) zákona č. 582 / 1991 Z. z. o organizácii a vykonávaní sociálneho zabezpečenia v znení zmien a doplnení a vydať príslušné rozhodnutia.

Podľa článku 42 ods. 4 a článku 69 zákona č. 182 / 1993 Z. z. v znení neskorších predpisov Ústavný súd zaslal návrh senátu Českej republiky. Na začiatku svojich pripomienok, ktoré dostal Ústavný súd 15. decembra 2010, jeho prezident Milan Štěm zhrnul legislatívny vývoj nariadenia ustanovení § 104e zákona č. 582 / 1991 Zb. o organizácii a vykonávaní sociálneho zabezpečenia. Uvádza, že predmetné ustanovenie bolo začlenené do zákona č. 582 / 1991 Z. z. vo svojej prvej novelizácii zákona č. 590 / 1992 Z. z., teda pred zriadením senátu. Zákon zaviedol štvrtú hlavu (oddiely 104a až 104h) v šiestej časti, ktorou sa upravuje postup týkajúci sa riadenia poistného sociálneho zabezpečenia a príspevku do štátnej politiky zamestnanosti. V § 104e sa ustanovuje, že odvolanie možno podať na súd (odkaz na článok 244 a nasl. Občianskeho zákonníka, v ktorom sa ustanovilo vylúčenie, podľa ktorého súdy nepreskúmali rozhodnutie o žalobách týkajúcich sa transakcií, ktoré nie sú oprávnené na zrušenie zákona alebo o návrhoch na jeho zrušenie). V neskoršom období - už po zriadení senátu - bolo ustanovenie § 104e predmetného zákona zmenené a doplnené v súvislosti s prijatím zákona č. 150 / 2002 Z. z., správny poriadok, v ktorom Ústavný súd rozhodol o zrušení časti piateho uznesenia. V správnych predpisoch bolo súdne preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov tiež novo upravené, vrátane ustanovenia, že súdne preskúmanie vylučuje akty správneho orgánu, ktorého preskúmanie vylučuje osobitné právo. Nariadenie obsiahnuté v administratívnych pravidlách sa odrazilo aj v právne súvisiacich právnych ustanoveniach v rámci zákona č. 151 / 2002 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú určité zákony v súvislosti s prijatím administratívnych pravidiel. Takisto obsahovala zmenu a doplnenie zákona o organizácii a vykonávaní sociálneho zabezpečenia (čiastočne piateho), v ktorom sa tiež stanovila situácia, keď sú určité rozhodnutia vylúčené zo súdneho preskúmania, jedným z týchto prípadov (článok XV ods. 8) bolo zavedenie nového znenia ustanovenia odseku 104e písm. b), podľa ktorého sú rozhodnutia o odpustení pravidelných sankcií (článok 104ch) vylúčené zo súdneho preskúmania. Vláda odôvodnila tento pojem vylúčenia súdneho preskúmania "výnimočným charakterom tohto druhu konania."

Predseda senátu ďalej vo svojich pripomienkach uvádza, že predmetný návrh bol po schválení v poslaneckej komore 25. februára 2002 predložený senátu. V senáte, ako senát Press č. 224, to bolo potom prediskutované vo Výbore pre územný rozvoj, verejnú správu a životné prostredie, obaja odporúča senát schváliť tento tzv sprievodný akt, ako je uvedené v rokovacej sále zástupcov. Senát následne návrh zákona prerokoval na svojom 15. zasadnutí (tretie funkčné obdobie) 21. marca 2002. Zástupca predkladateľa petície, minister spravodlivosti a spravodajca ústavného právneho výboru, ktorý predložil oba uvedeným výborom spoločnú správu, žiadny z týchto prejavov výslovne nespomenul otázky týkajúce sa ustanovenia § 104e písm. b) zákona. Senát okamžite rozhodol hlasovaním č. 95, v ktorom zo 43 senátorov a senátorov prítomných v čase 22. mája 38 proti 1 sa senát rozhodol schváliť návrh zákona.

Treba poznamenať, že pri diskusii o predmetnom návrhu zákona ani v senáte, ani v predchádzajúcej fáze legislatívneho procesu sa nedomnievalo, že výklad jeho ustanovení § 104e by sa mohol alebo mal považovať za odporujúci ústavným zásadám, pretože to môže zahŕňať zasahovanie do základných práv a slobôd, proti ktorým by neexistovala žiadna súdna ochrana. V tejto súvislosti odkazuje aj na judikatúru ústavného súdu z roku 2000, podľa ktorej je ústavne prijateľné vylúčiť súdne preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov v súvislosti so žiadosťami o nesplnenie alebo odstrániť tvrdosť zákona.

Nakoniec, predseda senátu poznamenáva, že je na Ústavnom súde, aby posúdil ústavnosť návrhu sporného ustanovenia § 104e písm. b) zákona č. 582 / 1991 Z. z., o organizácii a uplatňovaní sociálneho zabezpečenia v znení zmien a doplnení a o tejto otázke rozhodol. Okrem toho sa v pripomienkach uvádza, že ak by sa návrh Najvyššieho správneho súdu potvrdil, bolo by vhodné zaujať jasný názor na iné prípady, keď v príslušných právnych predpisoch sú určité rozhodnutia správnych orgánov vylúčené z administratívneho preskúmania (napr. v nariadení obsiahnutom v časti pätnásteho, sedemnásteho, osemnásteho, devätnásteho zákona, ktorým sa menia a dopĺňajú určité právne predpisy v súvislosti s prijatím správneho poriadku), v prípadoch rozhodnutí týkajúcich sa odstránenia tvrdosti alebo výkonu, na ktoré neexistuje žiadna právna pohľadávka.

Podľa ustanovení § 44 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z., Ústavný súd môže so súhlasom účastníkov konania upustiť od ústneho konania, ak nemôže očakávať ďalšie objasnenie prípadu. Keďže odvolateľka vo svojej žiadosti zo 4. novembra 2010, ako aj účastníci konania v liste predsedu poslaneckej komory Českej republiky, ktorý bol zaevidovaný na Ústavnom súde 20. mája 2011, ako aj predseda senátu parlamentu Českej republiky, ktorý bol doručený na Ústavnom súde 18. mája 2011, vyjadrili svoj súhlas s ukončením ústneho pojednávania a okrem toho sa ústavný súd domnieva, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, v prejednávanej veci sa od nej odstúpilo.

Návrh na zrušenie ustanovení § 104e písm. b) zákona č. 582 / 1991 Z. z. o organizácii a vykonávaní sociálneho zabezpečenia v znení neskorších predpisov predložil Najvyšší správny súd podľa ustanovení § 64 ods. 3 zákona č. 182 / 1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Ako už bolo uvedené v rozsudku vo veci č. 4 ad 6/ 2010, Najvyšší správny súd sa rozhoduje o sťažnosti na uznesenie mestského súdu v Prahe zo 14. septembra 2009 č. 12, Cad 5 / 2009-13, o zamietnutí žaloby proti rozhodnutiu Okresnej správy sociálneho zabezpečenia Prahy West z 19. februára 2009, č. 42010 / 220- 9015- 26.1.2009- 1437 / OM / 3 o nedodržaní žiadosti o zrieknutie sa trestu uloženého zákonom č. 589 / 1992 Zb., o príspevkoch sociálneho zabezpečenia a príspevku k štátnej politike zamestnanosti v znení neskorších predpisov.

Najvyšší správny súd, ktorý v rámci svojich rozhodovacích činností v súlade s článkom 95 ods. 2 ústavy Českej republiky dospel k záveru, že ustanovenia článku 104e písm. b) zákona č. 582 / 1991 Z. z. o organizácii a vykonávaní sociálneho zabezpečenia v znení zmien a doplnení, ktoré sa majú uplatňovať v uznesení č. 6 / 2010-36, sú v rozpore s článkom 36 ods. 2 Charty, súdnym konaním ustanoveným v § 48 ods. 1 písm. a) S. Uznesenie z 21. septembra 2010 č. 4 Ads 6 / 2010-36, pozastavené a predložené ústavnému súdu tejto žiadosti o kontrolu noriem.

Osobitná kontrola noriem podľa článku 95 ods. 2 Ústava Českej republiky je súdnou kontrolou ústavnosti práva alebo jeho individuálneho ustanovenia, ktoré má Všeobecný súd použiť pri pojednávaní a rozhodovaní o konkrétnej veci. Tým sa tiež obmedzuje rozsah pôsobnosti Všeobecného súdu pre konanie ustanovené v článku 95 ods. 2 ústavy Českej republiky, ktoré je obmedzené len na príslušné hmotnoprávne a procesné právo v prejednávanej veci. Procedurálna podmienka aktívnej legitimity Všeobecného súdu podľa § 64 ods. 3 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov je preto takouto pozíciou zákona alebo jeho individuálneho ustanovenia, ktorej zrušenie sa navrhuje v rámci kmeňového konania, ktoré vedie k rozhodovaciemu zdôvodneniu posúdenia veci Všeobecným súdom.

Ako vyplýva z opisu dotknutého konania na Všeobecnom súde, možno preukázať, že odvolateľka dodržiava podmienky svojej aktívnej legitimity štandardného kontrolného konania.

Podľa petície Najvyšší správny súd žiada, aby Ústavný súd zistil "ustanovenie § 104e písm. b) zákona č. 582 / 1991 Zb. o organizácii a vykonávaní sociálneho zabezpečenia v znení neskorších predpisov," zrušené.

Podľa ustanovení § 104e písm. b) zákona č. 582 / 1991 Zb. o organizácii a vykonávaní sociálneho zabezpečenia v znení zmien a doplnení sú rozhodnutia o "odmietnutí pravidelných platieb penále (§ 104ch) " vylúčené zo súdneho preskúmania.

V súlade s ustanoveniami oddielu 68 ods. 2 zákona o Ústavnom súde je ústavný súd povinný posúdiť, či sporné právo, jeho individuálne ustanovenia alebo akékoľvek iné právne predpisy alebo ich individuálne ustanovenia boli prijaté a vydané v rámci ústavy Českej republiky na základe určenej právomoci a ústavným predpísaným spôsobom.

Z tlačových a katapultačných správ, ako aj z pripomienok predsedu poslaneckej komory a predsedu senátu parlamentu Českej republiky sa zistilo, že parlamentná komora schválila predmetný návrh zákona, t. j. zákon č. 151 / 2002 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú určité zákony v súvislosti s prijatím administratívnych pravidiel, na svojom 36. zasadnutí 15. februára 2002 vo hlasovaní č. 596 uznesením č. 2106, kedy 149 poslancov a poslancov Parlamentu v prospech jeho prijatia. Dňa 21. marca 2002 bol návrh zákona prerokovaný na svojom 15. zasadnutí tretieho funkčného obdobia plenárneho zasadnutia senátu a uznesenia č. 327 Senát preukázal vôľu nezaoberať sa návrhom zákona. Predmetné uznesenie bolo prijaté hlasovaním 95, v ktorom 43 senátorov a senátorov prítomných v máji 22 hlasovalo za návrh 38, proti 1.

Predmetný zákon bol podpísaný príslušnými ústavnými orgánmi a bol riadne vyhlásený pod č. 151/2002 Z. z. vo výške 61 zbierok zákonov, ktoré boli rozoslané 17. apríla 2002, a nadobudol účinnosť 1. januára 2003 podľa článku XXVII.

Na základe uvedeného Ústavný súd konštatuje, že zákon č. 151/2002 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s prijatím správneho poriadku, bol prijatý v súlade s ústavnými súdmi týkajúcimi sa právomoci a legislatívneho procesu.

Zákon č. 582 / 1991 Z. z. o organizácii a implementácii sociálneho zabezpečenia v znení neskorších predpisov, začlenený do zákona č. 241 / 1994 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 589 / 1992 Z. z. o sociálnom poistení a príspevku do štátnej politiky zamestnanosti, v znení neskorších predpisov, zákon č. 100 / 1988 Z. z. o sociálnom zabezpečení, v znení neskorších predpisov, zákon č. 54 / 1956 Z. z., v znení neskorších predpisov, zákon č. 582 / 1991 Z. z. Dôvodom správy o návrhu vlády na zmenu a doplnenie zákona o organizácii a vykonávaní sociálneho zabezpečenia v prospech zavedenia právneho inštitútu na odpustenie pravidelných platieb penále za nezaplatenie poistného sociálneho zabezpečenia bolo toto: "Možnosť vzdať sa pravidelných platieb penále jednotlivým platiteľom sociálneho zabezpečenia sa zavádza s cieľom odstrániť tvrdosť. Je založená na podobnom inštitúte (odmietnutie daňového príslušenstva), ktorý upravuje predpisy o správe daní a daní. Zásady vzťahujúce sa na tento inštitút v oblasti daní sa vzťahujú aj na príspevky na sociálne zabezpečenie."

ÚS 226 / 09 z 23.10.2009, IV ÚS 2323 / 07 z 13.11.2007 (U 11 / 47 CollU 1047), III ÚS 103 / 06 z 23.1.2007, IV ÚS 1136 / 08 zo 17.4.2009, I. ÚS 398 / 09 z 17.6.2009, III. ÚS 963 / 09 zo 14.7.2009 (uznesenie dostupné na http: // nalus.ujud.cz) uzavrel, podľa ktorého Najvyšší správny súd, ktorého judikatúra je rozhodujúcim faktorom pri harmonizácii správnej praxe, v prípadoch založených na administratívnej právomoci súdneho preskúmania, podľa ktorého ústavný súd nemá ústavný základ, sa musí považovať za právny nástroj. Inými slovami, vo veciach založených na administratívnej právomoci sa musí považovať za procesný prostriedok ochrany práv podľa ustanovení § 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde a ustanovení správneho poriadku.

Predmetná judikatúra viedla k zisteniu sp. zn. III. ÚS 2556 / 07 (pozri vyššie), v ktorom Ústavný súd rozhodol o ustanovení § 55a zákona č. 337 / 1992 Z. z. (platný do 31. decembra 2010), že daňové pravidlá stanovujú možnosť riadneho odvolania proti rozhodnutiu daňového správcu (§ 4, § 48 a nasl.) a tzv. "mimoriadny opravný prostriedok" (časť 5, § 54 a nasl.), medzi ktorými zákon obsahoval aj zrieknutie sa dane podľa § 55a tohto zákona, nie je rozhodujúce, že odpustenie dane nie je typickým výnimočným opravným prostriedkom. V tomto konaní môže ministerstvo úplne alebo čiastočne upustiť od dane z dôvodu nezrovnalostí vyplývajúcich z uplatňovania daňových zákonov alebo v prípade príslušenstva na odstránenie tvrdosti. Účelom tohto konania je teda posúdiť iné skutočnosti ako tie, ktoré viedli k posúdeniu dane, takže nemožno povedať, že presnosť stanovenia dane by sa opakovane posudzovala a že by to otvorilo cestu opakovanému súdnemu preskúmaniu tých istých skutočností ako tie, ktoré boli alebo mohli byť preskúmané v prípade žaloby proti rozhodnutiu o stanovení dane. Zároveň sú stanovené určité nové podmienky, za ktorých možno žiadosť splniť. Preto to nie je výhoda rozhodujúceho orgánu, ktorý spočíva na jeho neobmedzenom odôvodnení. V § 55a sa teda stanovuje odpustenie dane alebo jej príslušenstiev kombináciou nejasnej právnej koncepcie a administratívnej právomoci. neurčitý právny pojem, "dôvody nezrovnalostí vyplývajúcich z uplatňovania daňových právnych predpisov" a "dôvod na odstránenie tvrdosti" nemožno dostatočne vymedziť a jeho uplatňovanie závisí od posúdenia v každom jednotlivom prípade. Zákonodarca tým vytvoril priestor pre verejnú správu, aby posúdil, či konkrétna situácia je alebo nie je nahraditeľná neurčitým právnym pojmom, a existencia konkrétnej situácie zjavne nesúvisí s jediným možným právnym dôsledkom. rozhodnutie správneho orgánu určiť v rámci stanovených limitov takýto dôsledok, konkrétne či sa má upustiť od žiadosti daňového dlžníka o jeho splnenie a od dane alebo jej príslušenstva. Dodržiavanie týchto obmedzení - administratívnej voľnej úvahy alebo ich zneužitia - je však podľa právneho názoru ústavného súdu možné, ako to výslovne vyplýva z ustanovení § 78 ods. 1 písm. b) rokovacieho poriadku; existuje právo účastníka konania požadovať, aby sa rozhodnutie správneho orgánu vydalo v riadnom konaní, ako je vymedzené normami hmotného aj procesného ("daňového") práva, a v prípade potreby vylúčiť akúkoľvek bezohľadnosť. Právo na riadny proces je preto verejným subjektívnym procesným právom, ktoré by mohlo byť dotknuté alebo porušené, a ktorého ochranu možno žiadať na súde, aj keď neexistuje subjektívne právo na poskytnutie predmetného opatrenia.

Ústavný súd sa tiež odvolával na judikatúru Najvyššieho správneho súdu, najmä na právne stanovisko Najvyššieho správneho súdu v rozsudku č. 6 A 69 / 2000-55, podľa ktorého sa rozhodnutie závislé od voľnej úvahy správneho orgánu (okrem iného rozhodnutie o odpustení dane podľa § 55a daňového zákonníka) môže preskúmať v súlade s predpísaným procesným postupom a obmedzeniami administratívnej voľnej úvahy.

Podľa ústavného súdu by sa spätným výkladom daňových a administratívnych pravidiel stanovil stav obmedzenia (vylúčenia) práva na súdnu ochranu v zmysle článku 36 ods. 2 charty.

Ústavný súd však poznamenáva, že právne závery vyplývajúce z judikatúry v plnej miere ovplyvňujú platnú právnu úpravu obsiahnutú v oddieloch 259 a 260 zákona č. 280 / 2009 Zb., daňové pravidlá.

Základnou otázkou na posúdenie tohto prípadu je, či je toto právne stanovisko podobné súdnemu preskúmaniu rozhodnutia o zrušení pokuty za nezaplatenie poistného sociálneho zabezpečenia.

Keďže ani daňové predpisy, ani správne pravidlá neobsahovali výslovné ustanovenie o vylúčení súdneho preskúmania rozhodnutia o oslobodení od dane správcu dane alebo jeho príslušenstva podľa § 55a daňového zákonníka, právny záver ústavného súdu v prospech takéhoto preskúmania v uvedenej judikatúre (najmä v judikatúre Súdu prvého stupňa III) viedol k ústavnému výkladu príslušných ustanovení daňového zákonníka a pravidiel správneho súdu - táto judikatúra nebola z tohto dôvodu prijatá v rámci štandardného kontrolného konania, ale v konaní o ústavných sťažnostiach.

V porovnaní so inštitútmi, rozhodnutím daňového správcu o vzdaní sa dane alebo jej príslušenstiev a rozhodnutím orgánov sociálneho zabezpečenia o vzdaní sa trestu za neplatenie príspevkov na sociálne zabezpečenie, Ústavný súd prikladá stanovisko zákonodarcu k ich analogickej povahe. Táto obdobná povaha sa prejavuje dvoma znakmi: prvá je podobnosť medzi sankciou za nezaplatenie dane a sankciou za nezaplatenie poistného sociálneho zabezpečenia - v oboch prípadoch je definícia týchto dvoch inštitútov súčasťou všeobecnejšej kategórie (genus proximum) - obe predstavujú právny dôsledok nezaplatenia platieb za služby vo verejnom záujme, odmeny stanovené zákonom a účel (v odlišnom rozsahu) ktorého je poskytovanie verejných statkov verejnými orgánmi. Podobným znakom druhého je porovnateľný účel odpustenia pravidelných sankcií v oboch prípadoch, ktorým je odstránenie tvrdosti v jednotlivých prípadoch a za osobitných okolností, ktoré nie sú všeobecne právne predvídateľné a ktorých posúdenie podlieha administratívnej právomoci.

Ak sa v prípade právnickej inštitúcie vzdanie sa sankcií za nezaplatenie príspevkov na sociálne zabezpečenie - v rozpore so situáciou právnickej inštitúcie, odpustenie dane a jej príslušenstvo - v prípade ustanovení § 104e písm. b) zákona č. 582 / 1991 Z. z. - o organizácii a vykonávaní sociálneho zabezpečenia v znení zmien a doplnení, výslovne priznáva právna prekážka súdnemu preskúmaniu, uvedená analógia - v rozpore s postupom uvedeným v sp. zn. III. ÚS 2556 / 07 - môže viesť nielen k ústavnému výkladu príslušného jednoduchého zákona, ale nevyhnutne vedie k hanlivému záveru v dôsledku porušenia článku 104e písm. b) zákona č. 582 / 1991 Zb. v znení zmien a doplnení s článkom 36 ods. 2 charty.

V tejto súvislosti Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutie o zrušení pokuty za nezaplatenie príspevkov sociálneho zabezpečenia nie je podstatou veci. ide len o dodržiavanie obmedzení administratívnej voľnej úvahy, ide o ochranu riadneho procesu a vylúčenie nerozlišovania pri rozhodovaní, t. j. záruky práva na riadny proces, aj keď v takýchto prípadoch nie je udelené vecné subjektívne právo na priznanie príspevku (odmietnutie pravidelných platieb penále).

Ústavný súd konštatuje, že posúdenie ústavnej zhody akéhokoľvek takéhoto právneho predpisu si nevyhnutne vyžaduje konkrétne preskúmanie splnenia podmienok analogického uplatňovania právnych záverov vyplývajúcich z príslušnej judikatúry ústavného súdu, najmä zo zistenia sp. zn. III. ÚS 2556 / 07.