Založený na Ústavnom súde Českej republiky č. 130 / 1996 Zb.

Návrh zamietnutý.

Dňa 19. októbra 1995 dostal ústavný súd ústavnú sťažnosť od J. M. sťažovateľa, v ktorej žiadal zrušenie rozsudku Krajského súdu v Brne zo 7. augusta 1995, č. 29 Ca 393/94-24, ktorým zamietol jeho žalobu o neplatnosť rozhodnutia finančného riaditeľstva v Brne, č. FRO 3171 / 230 / 94 z 18. októbra 1994. Týmto rozhodnutím v spojení s rozhodnutím daňového úradu v Znojme sa daň vyberala z pomoci v zmysle článku 31 ods. 5 zákona č. 337/1992 Z. z. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov. Okrem tejto sťažnosti bola čiastočne podaná žiadosť o zrušenie ustanovení § 31 ods. 9 citovaného zákona, ktorá bola vyjadrená slovami "alebo v súvislosti s ktorými bol správca dane vyzvaný v rámci daňového konania."

IV. komora ústavného súdu dospela k záveru, že sporné ustanovenie sa uplatňovalo tak v správnych rozhodnutiach, ako aj v rozhodnutí súdu, ktoré je predmetom samotnej ústavnej sťažnosti, a preto boli splnené podmienky článku 74 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde. Preto bolo konanie ustanovené v § 78 ods. 1 zákona prerušené rozhodnutím ÚS 252 / 95 zo 4. decembra 1995 a návrh postúpil plénu.

Podľa názoru sťažovateľa je daňový správca oprávnený uložiť daňovú povinnosť pri používaní pomoci len vtedy, ak daňový subjekt nesplní žiadnu zo svojich právnych povinností pri preukazovaní skutočností, ktoré tvrdí. Znenie § 31 ods. 9 zákona českej národnej rady č. 337 / 1992 Z. z. v znení zmien a doplnení ukazuje, že daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uviesť v daňovom konaní vo vyhlásení, výkaze a návrhu zákona alebo dôkazy, na ktoré bol správca dane vyzvaný. Podľa odvolateľa ustanovenie 31 ods. 9 citovaného zákona čiastočne "alebo proti ktorému bol správca dane povolaný v rámci daňového konania" poskytuje základ pre to, aby sa páčili štátnym zamestnancom, ktorí môžu vyzvať daňový subjekt, aby urobil čokoľvek, aby preukázal, že niekto iný je právne zodpovedný za správnosť skutkových okolností (napríklad skutočnosť, že výstava dokumentu je platiteľom DPH). Ak daňový subjekt nevyhovie výzve, daňový správca uplatní postup stanovený v odseku 31 ods. 5 citovaného zákona a bez ohľadu na skutočnú a riadne odôvodnenú situáciu v danom prípade rozhodne na základe "pomoci," ktorú nemusí žiadnym spôsobom špecifikovať. Vnútroštátny orgán alebo úradník má teda možnosť uložiť občanom akékoľvek povinnosti, ktoré inak nevyplývajú z právnych predpisov alebo iných právnych predpisov. Podľa odvolateľa to porušuje základné ľudské právo chránené článkom 11 ods. 5 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta"), keďže daňová povinnosť presahuje zákon. Okrem toho je toto ustanovenie v rozpore s článkom 4 ods. 1 charty, podľa ktorého môžu byť povinnosti uložené len na základe zákona a v rámci jeho obmedzení a len v súvislosti so základnými právami a slobodami. Ak charta používa "zákonom založený" kód, nevylučuje možnosť samostatného postupu daňového správcu, ale musí rešpektovať, že povinnosti môžu byť uložené len v medziach zákona. Na pojednávaní 24. apríla 1996 advokát dodal odvolateľovi, že napadnutý právny text je tiež v rozpore s článkom 2 ods. 4 ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava"), podľa ktorého nikto nesmie byť nútený robiť to, čo zákon neukladá.

Dňa 2. februára 1996 sa Parlament Českej republiky vyjadril k návrhu. Vyhlásenie uvádza, že dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností uvedených v daňovom priznaní znáša daňový subjekt podľa § 31 zákona č. 337/1992 Zb. č., v znení neskorších predpisov. To znamená, že ak správca dane vyjadrí pochybnosti o údajných skutočnostiach, ktoré daňový subjekt nevyvracia, daňový správca má právo určiť základ dane a dane podľa prostriedkov, ktoré má k dispozícii alebo ktoré sám poskytuje, a to aj bez akéhokoľvek vzájomného pôsobenia s daňovým subjektom. Táto metóda výpočtu bola bežná v predvojnovej legislatíve (napr. § 327 zákona č. 76 / 1927 Zb. a n. o priamych daniach) a existuje aj v legislatíve iných krajín, napr. Nemecka. Ak sa odvolateľ domnieva, že časť predmetného ustanovenia § 31 ods. 9 predstavuje súhlas daňového správcu, potom treba poznamenať, že takýto stimul je okrem ustanovení § 31 ods. 9 a § 2 zákona č. 337 / 1992 Z. z., v ktorom sa v odseku 2 uvádza, že "daňové orgány úzko spolupracujú s daňovými orgánmi s cieľom požadovať, aby ich povinnosti v daňovom konaní boli splnené len tie, ktoré sú najmenej zaťažujúce na dosiahnutie cieľa konania, t. j. správne určenie a vrátenie dane. "Z toho vyplýva, že oznámenie o licencii sa môže vydať len v daňovom konaní a len vo vzťahu k takým skutočnostiam, ktoré sú potrebné na splnenie cieľa daňového konania.

Nakoniec treba poznamenať, že zákon bol prijatý 5. mája 1992 potrebnou väčšinou zákonodarcov, podpísaný príslušnými ústavnými orgánmi a riadne deklarovaný. Zákonodarca konal v presvedčení, že prijaté ustanovenie je v súlade s ústavou a že je na Ústavnom súde, aby posúdil ústavnosť ustanovenia § 31 ods. 9 zákona č. 337 / 1992 Zb. v znení zmien a doplnení v rozsahu návrhu sťažovateľa. Zároveň boli pridané výtlačky domu č. 691 a 755.

Podľa článku 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z., Ústavný súd má za úlohu posúdiť obsah práva z hľadiska jeho súladu s ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa článku 10 ústavy a zákonmi a určiť, či bol prijatý a vydaný v rámci ústavných právomocí a ústavným spôsobom. Keďže súd nemal dôvod pochybovať o tom, že predmetný zákon bol prijatý v medziach ústavy stanovenej právomocou a ústavným predpísaným spôsobom, zameral sa najmä na posúdenie obsahu sporného ustanovenia a jeho súladu so zaručenými ústavnými právami a slobodami, najmä tými, ktorých porušenie namieta odvolateľ.

Návrh je v rozpore s ustanoveniami zákona o správe daní a poplatkov. Daňová správa znamená právo vykonávať opatrenia potrebné na správne a úplné určenie daňovej povinnosti, ako aj na jej splnenie. Zákon o správe daní a daní je samostatným procesným zákonom upravujúcim postup daňových orgánov pri výbere daní a poplatkov, ako aj práva a povinnosti daňových subjektov. Daňové konanie je osobitným druhom správneho konania vykonávaného špecializovanými verejnými orgánmi. Ide v podstate o bilaterálne, písomné a neverejné riadenie. Zakladá sa na dvoch základných zásadách, konkrétne na zásade zákonnosti a na zásade synergie. Najmä druhá uvedená zásada sa týka prejednávanej veci. Táto zásada je vyjadrená najmä v § 2 ods. 2 zákona českej národnej rady č. 337/1992 Zb., v ktorom sa stanovuje, že daňoví správcovia majú postupovať v úzkej spolupráci s daňovými subjektmi v konaní a majú si vybrať len tie prostriedky, ktoré sú najmenej zaťažujúce a umožňujú daňovým subjektom dosiahnuť cieľ riadenia, t. j. správne určenie a výber dane.

Vo všeobecnosti je daňový postup založený na zásade pre nás, podobne ako v iných krajinách, že každý daňový subjekt má na jednej strane povinnosť uznať samotnú daň (t. j. bremeno nároku), ale aj povinnosť dokázať svoj nárok - dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o tento zákon, táto zásada je vyjadrená najmä v § 31 ods. 9. Prakticky akékoľvek dôkazné prostriedky však môžu slúžiť ako dôkaz skutočností relevantných pre určenie daňovej povinnosti, ale tie, ktoré boli získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nemožno použiť. V prvej fáze konania teda zákonodarca prevedie dôkazné bremeno na daňový subjekt. Uvedené ustanovenie však nemožno posudzovať samostatne. Predovšetkým to, čo môže správca dane požadovať, je ustanovenie § 43 tohto zákona, ktorým sa upravuje takzvaný "sťažnícky postup," v časti zákona, ktorá sa zaoberá zdanením. V odseku 31 ods. 9 sa preto neupravuje, čo môže správca dane požadovať, ale kto znáša dôkazné bremeno. Toto ustanovenie je zahrnuté aj vo všeobecných ustanoveniach zákona (časť jedna). Preto ak podľa článku 43 citovaného zákona správca dane vyjadruje pochybnosti o nároku daňového subjektu, daňový subjekt je povinný preukázať údajné skutočnosti v lehote stanovenej správcom dane. Ak ich nepreukážu, to znamená, ak nenesú dôkazné bremeno, to znamená, ak nevyvrátia pochybnosti daňového správcu, daňový správca je oprávnený určiť zdaniteľný základ a daň na základe prostriedkov, ktoré má alebo získa, a to aj bez akejkoľvek interakcie s daňovým subjektom (t. j. náhradným spôsobom podľa článku 31 ods. 5 a článku 44 zákona). Tento postup predstavuje prelom v základnej zásade daňového konania, ktorá je vyjadrená v oddiele 2 ods. 9 zákona, konkrétne v práve daňového subjektu spolupracovať s daňovým správcom pri správnom určení jeho výšky. Iba v prípade, ak by sa daň nemohla určiť podľa prostriedkov, môže správca dane dojednať základ dane aj daň v dohode s daňovým subjektom.

Podľa názoru ústavného súdu je žiadosť sťažovateľa založená najmä na nepochopení uvedených zásad daňového konania. Sporné ustanovenie zákona by sa zdalo úplne odlišné, ak by bolo posúdenie dane a vykonanie dôkazov o tom, prečo bola posudzovaná na jednej alebo druhej úrovni, povinnosťou daňového orgánu od začiatku. To však nie je pravda, a preto ustanovenie, ktoré je predmetom konania, nemožno chápať tak, že stanovuje postup, pri ktorom dôkazy predložené na daňové priznanie (ktoré daňový subjekt môže považovať za dostatočné) majú takú povahu, ktorá vyvoláva pochybnosti správcovi dane. Napadnuté ustanovenie § 31 ods. 9 alebo jeho časti sa teda môže odvolateľovi javiť ako ustanovenie, ktoré umožňuje najmä preto, že ho odstraňuje z iných kontextov a väzieb, a najmä z celého pojmu judikatúry v daňových záležitostiach. Štátny zamestnanec teda nemôže vyzvať daňový subjekt, aby urobil čokoľvek, ako tvrdí odvolateľ, ale len aby dokázal, čo sám tvrdí. Iba vtedy, keď daňový subjekt nepreukáže svoje vlastné nároky, postupuje daňový správca oddelene.

Konštitučné tvrdenie žalobkyne sa zakladá na článku 11 ods. 5 charty v spojení s článkom 4 ods. 1 charty. Proti porušeniu článku 2 ods. 4 ústavy sa tiež namieta. Podľa názoru ústavného súdu však článok 11 ods. 5 charty nemá vplyv na tento prípad, pretože niet pochýb o tom, že predmetná daň z pridanej hodnoty je upravená zákonom. Preto je možné spochybniť len to, či je metóda jej merania alebo výberu upravená ústavným spôsobom. Skutočnosť, že základné procesné právo má právomoc zákona (zákon č. 337 / 1992 Z. z. v znení neskorších predpisov) naznačuje, že uvedený článok charty alebo jeho odsek 5 nebol porušený. Podobne nebolo možné porušiť článok 2 ods. 4 ústavy, pretože to, čo je daňový subjekt povinný dokázať a ako sa ustanovuje aj zákon. Preto možno len usudzovať, že sporné ustanovenie nie je v súlade s článkom 4 ods. 1 charty, keďže umožňuje daňovým orgánom ukladať daňovému subjektu povinnosti mimo zákonných hraníc alebo spôsobom, akým porušujú základné práva a slobody. V tejto súvislosti sa však ústavný súd nedomnieval, že toto ustanovenie Charty alebo iného zákona, ktorý je chránený ústavou, alebo zákona vyplývajúceho z medzinárodnej zmluvy v zmysle článku 10 ústavy, by bolo porušené napadnutým aktom č. 337 / 1992 Zb. č., v znení zmien a doplnení. Z týchto dôvodov ústavný súd návrh zamietol.