Ústavný súd zistil č. 45 / 2005 Z. z.
Ústavný súd dospel z 30. novembra 2004 k návrhu na zrušenie ustanovení § 146 ods. 2 zákona č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní Súdneho dvora (Kriminálny zákonník) v znení neskorších predpisov
Platný
45
POKUTY
Ústavný súd
Za Českú republiku
Dňa 30. novembra 2004 Ústavný súd rozhodol 30. novembra 2004 na plenárnom zasadnutí, ktoré pozostávalo z predsedu Súdneho dvora JUDr. Paula Rychetta a sudcov JUDr. Stanislava Balíka, JUDr. František Duchona, JUDr. Már. Güttler, JUDr. Pavel Holländer, JUDr. Ivana Jana, JUDr.
nasledujúce:
§ 146 ods. 2 zákona č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní Súdneho dvora (zrušený trestný zákonník) sa týmto zrušuje 30.9.2005.
Odôvodnenie
Uznesením z 10. marca 2004, s. zn. IV. ÚS 403/03, IV. komora ústavného súdu (ďalej len "komora") pozastavila konanie v súvislosti s ústavnou sťažnosťou Ing. J. N., ktorú zastupoval JUDr. J. H., advokát. Sťažnosť je smerovaná proti príkazu Okresného prokurátora v Zlíne z 25.6.2003 č. Zn. 2415/2003-5 a proti uzneseniu policajného orgánu českej polície, služieb kriminálnej polície a vyšetrovaní v Zlíne z 27.5.2003 ČTS: ORZL-1212 / KPV-233-2003. Dôvodom prerušenia bolo, že štvrtá komora ústavného súdu po podrobnom prehodnotení všetkých skutočností a najmä po zohľadnení viacerých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva dospela k záveru, že ustanovenia § 146 ods. 2 trestného zákonníka (ďalej len "rokovací poriadok") sú v podstate protiústavné a že túto neústavnosť nemožno odstrániť iba výkladom a odvolaním sa na jeho ústavne vyhovujúci výklad.
Okolnosti konania
Sťažovateľ bol jedným z dvoch manažérov spoločnosti M., spol. s r. o.
Policajný orgán polície Českej republiky, Okresné riaditeľstvo Zlína, Kriminálna policajná služba a vyšetrovacia služba, oddelenie ekonomickej trestnej činnosti (ďalej len "policajný orgán") prostredníctvom vstupu z 19. marca 2003, ČTS: ORZL-1212 / CPV-233-2003 o začatí trestného konania podľa § 158 ods. 3 kódexu, inicioval preskúmanie skutočností naznačujúcich spáchanie trestného činu kvalifikovaného podľa § 126 ods. 2 trestného práva. V opise aktu policajného orgánu sťažovateľ Ing. J. N. a Ing. H. N. uviedli, že 28. januára 2003 sťažovateľ nepredložil žiadosť o konkurz, aj keď bola spoločnosť nadmerne zadlžená, s niekoľkými veriteľmi, ktorí neboli schopní dlhodobo plniť svoje záväzky a sú v konkurze podľa § 1 ods. 2 zákona č. 328 / 1991 Z. z. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, a tak spôsobil oznamovateľovi - V. p. CZ, OP Z. - poškodenie nezaplateného zdravotného poistenia vo výške 1 549 185 CZK.
Vo výzve z 9. apríla 2003 na vydanie prípadu podľa oddielu 78 ods. 1 rokovacieho poriadku policajný orgán vyzval sťažovateľa, aby od 1. januára 1999 vydal úplné účtovné závierky spoločnosti a osobne ich postúpil najneskôr do 11.4.2003 do 13.00 hod. Zároveň sťažovateľovi oznámil, že ak sa mu nepodarí splniť túto výzvu, môže mu byť uložená pokuta podľa § 66 objednávky až do výšky 50 000 Kč.
Uznesením z 27. mája 2003 policajný orgán uložil sťažovateľovi pokutu vo výške 20 000 CZK podľa článku 66 ods. 1 rokovacieho poriadku z dôvodu, že napriek jeho odvolaní podľa článku 78 ods. 1 rokovacieho poriadku nevydal požadované účtovné doklady, neodôvodnil svoju žalobu žiadnym spôsobom, hoci už prisľúbil predložiť účtovné doklady v vysvetlení z 19. marca 2003. Listom policajného orgánu z toho istého dňa bol sťažovateľ opätovne vyzvaný, aby prípad podľa § 78 ods. 1 rokovacieho poriadku vydal príslušným pokynom.
Dňa 17. júna 2003 sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu policajného orgánu z 27. mája 2003, ktorým sa ukladá pokuta podľa článku 141 rokovacieho poriadku. Tvrdil, že ako podozrivý nemôže byť požiadaný, aby sa sám podriadil policajnému orgánu materiály, ktoré by mohli viesť k jeho odsúdeniu za trestný čin. Uviedol, že ešte nemá úplné účtovné závierky a navrhol zrušiť uznesenie.
Na základe uznesenia okresného advokáta v Zlíne z 25. júna 2003 č. Zn 2415 / 2003-5 bola sťažnosť zamietnutá ako nedôvodná podľa § 148 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku. V odôvodnení svojho rozhodnutia prokurátor uviedol, že sťažovateľ neodpovedal na predchádzajúcu výzvu. Odkaz sťažovateľa na základné právo neviniť sa považoval za irelevantný, keďže podľa § 78 ods. 1 rokovacieho poriadku je každý, kto má záujem na trestnom konaní, povinný vydať ho, t. j. dokonca aj podozrivý. Niet pochýb o tom, že účty spoločnosti sú dôležité na posúdenie toho, či bol alebo nebol spáchaný trestný čin v rozpore s konkurzným konaním podľa § 126 ods. 2 zákona. Sťažovateľ uviedol, že sťažovateľ neinformoval policajný orgán o žiadnych ťažkostiach pri vydávaní úplného účtovníctva. Odkazoval na zákon č. 563 / 1991 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je účtovná jednotka povinná priebežne účtovať jednotlivé účtovné prípady.
S cieľom požiadať Ústavný súd policajný orgán informoval, že sťažovateľ na základe odvolania z 22. mája 2003 dostal 14.6.2003 vydanie účtovnej závierky M., spol. s r. o., dobrovoľne (podľa protokolu o extradícii z 21. septembra 2003) a bol mu vrátený 12.9.2003.
Bod 66 uznesenia stanovuje:
"Objednávka
(1) Každý, kto napriek predchádzajúcemu varovaniu zachráni konanie alebo kto koná urážlivo pred súdom, prokurátorom alebo policajným orgánom, alebo kto bez dostatočného ospravedlnenia neposlúchne príkaz alebo neposlúchne námietky, ktoré mu boli podané podľa tohto zákona, môže byť potrestaný súdom, prokurátorom alebo policajným orgánom v prípravnom konaní formou pokuty do 50 000 CZK.
(2) Ak správanie uvedené v odseku 1 vykonáva člen ozbrojených síl alebo ozbrojený zbor v aktívnej službe, príslušný veliteľ alebo veliteľ môže byť ponechaný na disciplinárny trest. Ak sa takéto konanie dopustí osoba vo väzbe alebo pri výkone trestu odňatia slobody, môže byť prenechaný správcovi, aby uložil príkaz alebo disciplinárny trest. Príslušný kapitán, náčelník alebo riaditeľ informuje o výsledku orgán presadzovania práva.
(3) Ak konanie uvedené v odseku 1 spácha advokát alebo konanie pred súdom prokurátora, postúpi sa príslušnému orgánu na disciplinárne konanie. Tento orgán o výsledku informuje orgán presadzovania práva.
(4) Sťažnosť s odkladným účinkom je prípustná voči rozhodnutiam uvedeným v odsekoch 1 až 3."
Tvrdenia štvrtej komory v uznesení o prerušení konania
Pokiaľ ide o predmet sťažnosti, senát sa domnieval, že konečné rozhodnutie o uložení uznesenia vo výške 20 000 CZK bolo vzhľadom na jeho povahu (finančné sankcie) a závažnosť blížiacich sa dôsledkov (maximálne 50 000 CZK) rozhodnutím o trestných obvineniach v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor"), aj keď skutočnosti trestného činu nepatria do oblasti trestného práva hmotného alebo trestného práva. Senát ďalej dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v článku 36 ods. 1 a 2 Charty základných práv (ďalej len "charta") a článku 6 ods. 1 a článku 13 Konvent, ktorý je ústavne garantovaným základným právom na zákonnosť príkazu, ktorý mu bol uložený, na spravodlivý, verejný a v primeranej lehote na riešenie nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ako pri mnohých príležitostiach uviedol Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len "EDĽP"), článok 6 ods. 1 Dohovor zaručuje každému právo na sťažnosť súvisiacu s jeho trestnými obvineniami, ktoré rieši nezávislý a nestranný tribunál. Toto ustanovenie teda stanovuje "právo na súd," právo na prístup k súdu, t. j. právo na začatie konania, ktoré je len jedným z jeho aspektov; Ide však o aspekt, ktorý v skutočnosti umožňuje využívať dodatočné záruky uvedené v článku 6 ods. 1 dohovoru (Kreuz/Poľsko, 2001, ESLP 3 / 2002).
Podľa článku 13 dohovoru "Každý, koho práva a slobody boli porušené týmto dohovorom, musí mať pred vnútroštátnym orgánom účinné opravné prostriedky, a to aj vtedy, ak došlo k porušeniu zo strany osôb pri výkone služobných povinností. "Tento článok zaručuje existenciu opravného prostriedku vo vnútroštátnom práve, ktorý môže presadzovať práva a slobody vyplývajúce z dohovoru, bez ohľadu na to, čo ustanovuje vnútroštátne právo. Dôsledkom tohto ustanovenia je preto to, že vyžaduje vnútroštátne opravné prostriedky, ktoré umožnia posúdiť obsah "ohroziteľného nároku" (grief défendable) na základe dohovoru a umožnia mu ponúknuť primerané opravné prostriedky. Rozsah povinnosti uloženej článkom 13 dohovoru o zmluvných štátoch sa líši v závislosti od povahy sťažnosti. Prostriedky požadované v článku 13 dohovoru však musia byť "účinné" tak právne, ako aj v praxi. "Účinnosť" "nástroja na opravu" v zmysle článku 13 však nezávisí od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (Chonka/Belgicko, 2002, ESLP 3 / 2002).
Senát sa domnieva, že článok 6 ods. 1 Dohovory zahŕňajú základné práva obsiahnuté v zostávajúcich článkoch charty a citovanom dohovore; preto sa naďalej odvolávali iba na článok 6 ods. 1 dohovoru (pozri napríklad rozsudok EDĽP vo veci Lauko proti Slovensku, 1998, bod 61).
Procesné opravné prostriedky stanovené rádom tretej
Konanie pred inštitúciou, proti ktorej riešeniu je sťažnosť smerovaná
(1) Inštitúcia, proti ktorej riešeniu je sťažnosť smerovaná, ju môže splniť sama bez toho, aby bola dotknutá zmena pôvodného uznesenia o právach inej strany na trestné konanie. Ak bolo rozhodnutie policajného orgánu vydané s predchádzajúcim súhlasom prokurátora alebo pod jeho vedením, môže policajný orgán vyhovieť sťažnosti len s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.
(2) V prípade, že lehota na podanie sťažnosti už uplynula pre všetkých príjemcov a sťažnosť nebola splnená podľa odseku 1, postúpi vec na
(a) policajný orgán vykonáva dohľad nad prípravným vedením prokurátora a, ak existuje sťažnosť proti uzneseniu, na ktoré prokurátor dal súhlas alebo pokyn, prostredníctvom svojho vyššieho úradníka,
b) prokurátor pred nadriadeným prokurátorom alebo súdom;
c) predseda komory obvodného súdu pred nadriadeným regionálnym súdom, predseda komory regionálneho súdu pred nadriadeným najvyšším súdom a predseda komory najvyššieho súdu; v prípade potreby doručí kópiu sťažnosti prokurátorovi a osobe, ktorá by mohla byť priamo dotknutá rozhodnutím o sťažnosti;
d) prokurátor najvyššieho prokurátora."
Podľa názoru komory možno z uvedených právnych predpisov vyvodiť:
- Osoba, ktorej predseda komory uložil pokutu podľa článku 66 ods. 4 rokovacieho poriadku, má k dispozícii riadne odvolanie (sťažnosť), o ktorom rozhodne vyšší súd pre sťažnosti (Regionálny súd, Najvyšší súd alebo Najvyšší súd), v každom prípade v komore zloženej z troch sudcov (§ 19 ods. 2, § 27 ods. 2 písm. b) zákona č. 6 / 2002 Z. z., o súdoch, sudcoch, poradách a správe súdov a o zmene a doplnení niektorých iných zákonov (zákon o súdoch a súdoch) v znení neskorších predpisov), t. j. orgány spĺňajúce kritériá nezávislého a nestranného súdu v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru. Článok 146 ods. 2 rokovacieho poriadku teda stanovuje možnosť uplatniť svoje ústavné procesné právo na súdnu ochranu takýchto osôb.
- Osoba, ktorej policajný orgán alebo prokurátor uložil trest podľa oddielu 66 rokovacieho poriadku, má tiež riadne odvolanie (sťažnosť). V týchto prípadoch však orgán pre sťažnosti nie je súd, ale prokurátor, ktorý vykonáva dohľad nad prípravným riadením (ak pokutu uložil policajný orgán) alebo prípadne nadriadeným prokurátorom. Tieto orgány pre sťažnosti však nemožno považovať za orgány spĺňajúce kritériá nezávislého a nestranného súdu v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru. V dôsledku toho článok 146 rokovacieho poriadku nezaručuje možnosť uplatniť ústavné procesné právo na súdnu ochranu zakotvené v článku 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho sú tieto osoby v ústavne neprijateľnej nerovnomernej procesnej pozícii, pokiaľ ide o praktické uplatňovanie základného práva zakotveného v článku 6 ods. 1 dohovoru v porovnaní s osobami, ktorým predseda senátu uložil v súlade s odsekom 66 rokovacieho poriadku pokutu za porušenie rovnosti v právach zakotvených v článku 1 charty.
V tejto súvislosti senát považuje ustanovenie uvedené v oddiele 146 ods. 2 rokovacieho poriadku za protiústavné z uvedených dôvodov.
Podľa názoru komory proti existujúcim právnym predpisom uvedeným v článku 146 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak sa v ňom stanovuje, že sťažnosť proti príkazu na pokutu má podať policajný orgán prokurátorovi, ktorý vykonáva prípravné konanie týkajúce sa dohľadu alebo prokurátor pred nadriadeným prokurátorom, z hľadiska samotného znenia tohto právneho predpisu nemožno namietať. Je na zákonodarcovi, aby upravil procesné záruky zákonnosti uznesenia, ktoré bolo uložené pokutou, alebo koľko odvolania umožní. Zo širšieho hľadiska je však senát z hľadiska existencie účinných procesných záruk alebo opravných prostriedkov povinný uviesť, že uvedené ustanovenie má ústavný deficit, ktorého podstatou je neexistencia právnej úpravy, ktorá spĺňa požiadavky článku 6 ods. 1 dohovoru.
Komora sa odvolávala na článok Vojtěcha Šimíčeka, "Odpustenie zákonodarcu ako porušenie základných práv" v "Desať rokov Charty základných práv a slobôd v právnych predpisoch Českej republiky a Slovenskej republiky," Brno 2001, ako aj na judikatúru citovanú nemeckým federálnym ústavným súdom, ako aj na zistenie ústavného súdu vo veci č. 403/2002 Zb. V takýchto prípadoch môže federálny ústavný súd v výrokovej časti svojho rozhodnutia len uviesť, že existujúce právne predpisy porušujú článok 6 ods. 1 dohovoru tým, že nedovoľujú skupine osôb vykonávať svoje ústavné procesné právo.
Vzhľadom na potrebu napraviť súčasný protiústavný štát sa však Senát domnieva, že iba konštatovanie neústavnosti príslušných ustanovení trestného poriadku v tom zmysle, že obsahujú protiústavné medzery, nestačí. Podľa jeho názoru by sa ustanovenia oddielu 146 ods. 2 rokovacieho poriadku mali úplne alebo čiastočne zrušiť, pričom zákonodarcovi by sa mal poskytnúť primeraný čas na prispôsobenie časti prvej hlavy siedmej - Sťažnosti a konania, ktoré sa ho týkajú (oddiely 141 - 150) požiadavkám článku 6 ods. 1 dohovoru.
Ak sa ustanovenia odseku 146 ods. 2 písm. a) rokovacieho poriadku čiastočne zrušia, uvedené ustanovenie by sa odchyľovalo od uvedeného ustanovenia v písmene a) uvedeného ustanovenia slova "... prokurátorovi, ktorý vykonáva dohľad nad prípravným riadením... proti sťažnosti proti uzneseniu, ku ktorému prokurátor udelil svoj súhlas alebo usmernenie prostredníctvom vyššieho prokurátora..." v písmene b) slova:" písm. b)" a ..."nadriadenému prokurátorovi alebo... "a celému písmu d), aby ustanovenia oddielu 146 ods. 2 rokovacieho poriadku potom znieli takto:
"(2) Ak lehota na podanie sťažnosti už uplynula pre všetkých príjemcov a sťažnosť nebola dodržaná podľa odseku 1, postúpi vec na
a) policajný orgán a prokurátor súdu;
c) predseda komory obvodného súdu pred nadriadeným regionálnym súdom, predseda komory regionálneho súdu pred nadriadeným najvyšším súdom a predseda komory najvyššieho súdu; v prípade potreby tak urobí kópiu sťažnosti prokurátorovi a osobe, ktorá by mohla byť priamo dotknutá rozhodnutím o sťažnosti."
Senát ďalej uviedol, že podľa jeho názoru medzeru zistenú v zákone nemožno preklenúť žiadnym podporným uplatňovaním občianskoprávnych alebo správnych procesných pravidiel, najmä vzhľadom na ich odlišný účel, právomoc súdov a súvisiacu zásadu obsiahnutú v článku 2 ods. 2 charty, podľa ktorej právomoc štátu možno vykonávať len v prípadoch a v medziach stanovených zákonom spôsobom stanoveným zákonom. Je zrejmé, že ani občianske, ani správne procesné pravidlá so súdnym preskúmaním zákonnosti príkazových pokút uložených v trestnom konaní, ani preto sa nepredpokladá skutočný vplyv občianskych alebo správnych súdov na trestné konanie.
Podobne by sa mala zamietnuť možnosť preskúmania rozhodnutia o opatrení ústavného súdu v rámci konania o ústavnej sťažnosti. V opačnom prípade by bol ústavný súd v postavení odvolania, hoci iný prípad vo všeobecnom súdnom systéme nie je a nemôže byť.
Z uvedených dôvodov sa komora rozhodla v zmysle článku 78 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov prerušiť konanie a predložiť plenárnemu zhromaždeniu Ústavný súd návrh na úplné alebo čiastočné zrušenie ustanovení článku 146 ods. 2 rokovacieho poriadku.
Pripomienky účastníkov a ministerstva spravodlivosti
Pripomienky poslaneckej komory parlamentu Českej republiky z 27. apríla 2004, ktoré predseda tohto Parlamentu podpísal PhDr. Lubomír Zaorálk, uvádzajú, že otázka, či článok 6 ods. 1 dohovoru ovplyvňuje rozhodnutie o sťažnostiach proti uzneseniu, sa musí najprv riešiť s cieľom posúdiť túto záležitosť. Treba poznamenať, že pojem "trestné obvinenia (trestné obvinenia) " sa chápe v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad v Engel a v iných proti Holandsku. Okrem toho sa odkazuje na zistenie ústavného súdu vo veci sp. zn. pl. ÚS 28 / 98 (Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu, zväzok 16, Ú. 161, s. 185 a nasl., uverejnené pod č. 2 / 2000 Z. z.), v ktorom Ústavný súd dospel k záveru, že pokuty v práve Českej republiky predstavujú trest za trestné činy v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň treba zdôrazniť, že ústavný súd sa už zaoberal podobným prípadom v minulosti a rozhodnutím z 28. januára 2003 vo veci v bode II. ÚS 118 / 01 (Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu, zväzok 29, nájdený č. 13) uviedol, že nezistil žiadny dôvod na posúdenie ústavnosti uplatňovaného hmotného a procesného práva. Vzhľadom na judikatúru EDĽP a ústavného súdu treba mať na pamäti, že prokurátor nie je orgán, ktorý spĺňa kritériá nezávislého a nestranného súdu v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru. Na záver uviedol, že zákonodarca konal v presvedčení, že prijatý zákon je v súlade s ústavou, ústavným poriadkom a právnym poriadkom Českej republiky. Je na Ústavnom súde, aby preskúmal ústavnosť tohto zákona v kontexte predloženého návrhu a vydal svoje rozhodnutie.
Vo svojich pripomienkach k návrhu predloženému senátom parlamentu Českej republiky 26. apríla 2004 a podpísanému predsedom senátu Dr. Petrom Pithartom sa uvádza, že § 146 ods. 2 trestného poriadku je súčasťou kódexu od dátumu prijatia tohto aktu národným zhromaždením, t. j. 29. novembra 1961. Do dnešného dňa sa v skúmanom ústavnom probléme nevykonali žiadne zmeny. Viaceré zmeny a doplnenia tohto ustanovenia priniesli len formálne zmeny klasifikácie v súvislosti so zmenami v štruktúre a menovaní jednotlivých orgánov presadzovania práva. Senát parlamentu Českej republiky bol zriadený a začal svoju ústavnú funkciu v decembri 1996. Vyhlásenie o záležitosti, ktorá by bola založená na priamom vypočutí a prijatí predmetného ustanovenia trestného poriadku alebo celého inštitútu pre sťažnosti, nemôže senát predložiť ústavnému súdu, keďže legislatívne udalosti sa uskutočnili pred jeho zriadením.
V čase existencie senátu bol dotknutý len takzvaný "veľká zmena a doplnenie trestného poriadku" (zákon č. 265/2001 Z. z.) predmetom úpravy, ktorá na jednej strane pridala § 146 ods. 2 k pravidlu, podľa ktorého o sťažnosti proti príkazu prokurátora najvyššieho prokurátora rozhoduje generálny prokurátor, čo znamená potvrdenie kritizovaného vzoru, a na druhej strane rozšírenie ustanovení oddielu 146a, ktorým sa ustanovuje zoznam sťažností proti rozhodnutiam prokurátora a policajnej kancelárie vo veciach osôb a majetku, o ktorých musí rozhodovať výlučne súd. V rozprave Parlamentu o návrhu na "veľký pozmeňujúci a doplňujúci návrh trestného poriadku" nebola otázka rozhodovania o sťažnostiach špecificky ovplyvnená.
Stanovisko predložené ministerstvom spravodlivosti na žiadosť ústavného súdu 22. apríla 2004, podpísané ministrom spravodlivosti JUDr. Karl Čermák uvádza, že vzhľadom na záruky, ktoré by sa mali poskytnúť osobe, ktorej je uložená pokuta, je pojem "trestné poplatky" podľa článku 6 dohovoru kľúčovým pojmom. Ministerstvo sa odvolávalo na článok JUDr. J. Kmece" Pokiaľ ide o určité aspekty zásady ne bis in idem vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, "Kriminálny zákon č. 1 / 2004, s. 24, v ktorom sa cituje rozsudok EDĽP v Engel a Ost/Holandsko, a uvádza sa, že v tejto oblasti je judikatúra EDĽP veľmi príležitostná, a preto nie je jednoduché určiť, ktoré lahôdky podľa vnútroštátneho práva podliehajú zárukám článku 6 dohovoru.
Ministerstvo sa tiež odvolalo na nedávne rozhodnutie EDĽP o prípustnosti sťažnosti Tibora Juríka proti Slovenskej republike týkajúcej sa uloženia pokuty za vydanie príkazu v trestnom konaní, v ktorom sa uvádza, že článok 6 Dohovor sa nevzťahuje na konanie o uložení pokuty za vydanie príkazu v rámci trestného konania a na konanie o uložení pokuty za vydanie príkazu nepodlieha zárukám pre konanie, v ktorom sa rozhoduje o trestnom konaní. Ministerstvo následne na základe tohto rozhodnutia dospelo k záveru, že regulácia konania o uložení pokuty a regulácia postupu vybavovania sťažností v trestnom práve netrpí ústavným deficitom a zaručuje účastníkom dostatočné práva. Navrhol, aby ustanovenia § 146 ods. 2 trestného zákonníka zostali v jeho súčasnej podobe.
Rozsudky ústavného súdu v súvislosti s uznesením pokút
Ústavný súd sa niekoľkokrát zaoberal občianskoprávnymi, administratívnymi a trestnými sankciami.
V jeho náleze sp. zn. Môžu byť vydané na základe vlastného uváženia, takže diskriminačný účinok ich uloženia rôznym subjektom nie je vylúčený. Sú to sankcie za trestné činy v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru. Sú stanovené zákonom a určené ako preventívne a zároveň represívne opatrenia zo strany verejných orgánov. Ich úroveň by sa preto mala porovnať s povahou trestných činov, za ktoré možno uložiť peňažnú pokutu. Takéto trestné činy sú podľa nášho trestného práva známe desiatkami a týkajú sa otázky výkonu určitých právnych procesov a kontrol (napríklad oddiely 124a až 124c, oddiel 125, oddiel 129, oddiel 145a, oddiel 148a, oddiel 169b, oddiel 171, oddiel 175, oddiel 176, oddiel 255, oddiel 257a trestného zákona). Podľa § 53 trestného zákona spočíva finančná sankcia v povinnosti zaplatiť štátu medzi 2,000 a 5 miliónmi CZK. Právo na spravodlivý proces je v ich prípade zaručené. Preto ak je v prípade takýchto trestných činov sankcia vo forme peňažnej sankcie (často nižšia ako sankcia za príkaz) podľa článku 6 ods. 1 dohovoru, neexistuje dôvod, prečo by to nemalo byť v prípade príkazových pokút, ktoré sa často ani nemusia považovať za vinné.
Podobne, vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 211 / 99 (Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu, zväzok 20, Nájdené č. 152) Ústavný súd uviedol, že pokuty uložené podľa občianskeho súdneho poriadku sú tiež oprávnené zasahovať do základných práv a slobôd, a Ústavný súd preto nevidí racionálny a ústavne prijateľný dôvod na rozdielne posúdenie pokút uložených v rámci rôznych druhov konaní, o to viac, že účelom občianskeho súdneho konania je zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov.
Uznesenia o pokutách uložené podľa článku 66 ods. 3 rokovacieho poriadku sa zaoberal okrem iného ústavným súdom vo veci Sp. / IV. ÚS 13 / 99 (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu, zväzok 15, nájdené č. 120). Ústavný súd zrušil uznesenie vyšetrovateľa Úradu pre vyšetrovanie Českej republiky a uznesenie okresného prokurátora, ktorým sťažovateľ - fyzická osoba - dostal príkaz na pokutu 20 000 Kč za nedodržanie výzvy. Dôvodom odvolaní sporných uznesení bolo zistenie, že sťažovateľ nemal právo nakladať s požadovanými informáciami, a preto bolo vhodné uložiť spoločnosti pokutu a nie jej zamestnancovi. Otázkou neexistencie súdneho preskúmania sa nezaoberal senát ústavného súdu.
Podobne ako v prípade sp. zn. II. ÚS 118 / 01 (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu, zväzok 29, Nájdené č. 13) Ústavný súd zrušil nariadenie okresného prokurátora a nariadenie policajného orgánu na príkaz pokutu 15 000 Kč. Ústavná sťažnosť bola prijatá najmä z dôvodu, že trestné konanie v prejednávanej veci nedosiahlo štádium prípravného konania, takže (podľa trestného konania v tom čase) nebolo možné podať žiadosť o vydanie peňažného denníka, a preto ani nebolo možné uložiť pokutu za vydanie príkazu, a na druhej strane uloženie pokuty donútilo sťažovateľa spolupracovať s cieľom predložiť dôkazy, ktoré by ho mohli obviniť. V tejto súvislosti sa Senát ústavného súdu nezaoberal otázkou absencie súdneho preskúmania.
Rozlíšenie v prípade sp. zn. III. ÚS 315 / 03 (neuverejnené) Ústavný súd zamietol ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu polície Českej republiky a uznesenie okresného prokurátora o uznesení pokuty 5,000 CZK uloženej podľa oddielu 66 rokovacieho poriadku z dôvodu, že konanie verejných orgánov bolo v súlade s trestným poriadkom. Otázkou neexistencie súdneho preskúmania sa nezaoberal senát ústavného súdu.
Vo všetkých troch uvedených prípadoch bolo konečné rozhodnutie o uznesení uložené podľa oddielu 66 rokovacieho poriadku predmetom ústavnej sťažnosti. V prvom rade rozhodnutia prijal policajný orgán. Ďalšie sťažnosti boli zamietnuté štátnym zástupcom. Všetky tieto ústavné sťažnosti v podstate riešili komory ústavného súdu. Otázkou, či platný zákon dostatočne spĺňa ústavné záruky zakotvené v článku 6 dohovoru, sa však nezaoberala žiadna z rozhodujúcich komôr ústavného súdu.
Judikatúra EDĽP vo vzťahu k pokutám
Pri posudzovaní tejto otázky je judikatúra EDĽP z veľkej časti judikatúra a nekonzistentná, ako to vyplýva z rozhodnutia EDĽP, napríklad vo veciach Engel a i. proti Holandsku, 1976, Ötztürk/Nemecko, 1984, Weber/Švajčiarsko, 1990, Ravnsborg/Švédsko, 1994, Putz/Rakúsko, 1996, Lauko/Slovensko, 1998, Jurík/Slovensko, 2003.
Test, ktorý uplatňuje EDĽP pri posudzovaní, či je trest "trestný," bol sformulovaný v rozsudku EDĽP v Engel a i. proti Holandsku z roku 1976. Predovšetkým je potrebné zistiť, či ustanovenie vymedzujúce trestný čin patrí do právneho systému žalovaného štátu v oblasti trestného práva, disciplinárneho (disciplinárneho) práva alebo v oboch prípadoch. Toto je však len východiskový bod a takto získané skutočnosti majú len formálnu a relatívnu hodnotu. Samotná podstata trestného činu má väčší význam, ale najmä prísnosť sankcie, ktorá ohrozuje dotknutú osobu. Tieto kritériá zohľadňuje Súd prvého stupňa (ESLP) pri posudzovaní, či sťažovateľ podliehal "trestným obvineniam" v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedených rozhodnutí ESLP však možno dospieť k záveru, že test, ktorý uplatňuje ESLP, nie je úplne uspokojivý, najmä pri posudzovaní toho, či disciplinárna (disciplinárna) sankcia stanovená vo vnútroštátnom práve predstavuje "trestný poplatok" v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru.
Napríklad vo veci Weber proti Švajčiarsku, 1990, bol sťažovateľ pokutovaný súdnym príkazom 300 švajčiarskych frankov za porušenie dôvernosti vyšetrovania trestného činu. ESLP dospel k záveru, že vyhláška uložená Súdnym dvorom je trestným činom podľa článku 6 ods. 1 a 3 dohovoru.
Naopak, v prípade Ravnsborg proti Švédsku v roku 1994 súdy rôzneho stupňa uložili sťažovateľovi 3 pokuty za nevhodné vyhlásenia v písomných podaniach. EDĽP dospel k záveru, že článok 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na dotknuté porušenia. Uviedol, že pravidlá, ktoré súdu umožňujú trestať pochybenie v konaní pred týmto súdom, sú spoločnou črtou právnych systémov zmluvných štátov. Takéto pravidlá a sankcie sa zakladajú na súdnej právomoci potrebnej na zabezpečenie riadneho a riadneho priebehu konania. Opatrenia nariadené Súdnym dvorom podľa týchto pravidiel sú viac podobné výkonu disciplinárnych právomocí ako ukladaniu trestnoprávnych sankcií.
Na rovnakom základe ako vo veci Ravnsborg odôvodnenie rozsudku EDĽP Jurík/Slovensko, 2003 a Putz/Rakúsko, 1996 (pozri ďalej).
V roku 1985 mali rakúske súdy trestné konanie proti pánovi Putzovi (v súvislosti s konkurzom). Počas súdneho konania na Krajskom súde vo Welse dostal pokutu za narušenie procesu. Tretia pokuta bola uložená odvolacím súdom v Linzi. Sťažovateľ namietal okrem iného proti porušeniu článkov 6 a 13 Dohovor nemá spravodlivý proces pred nestranným súdom, ani nemá žiadne účinné prostriedky nápravy vzhľadom na rozhodnutie o uložení pokuty. EDĽP dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu dohovoru, čo je odôvodnené skutočnosťou, že najmä ustanovenia týkajúce sa zrušenia súdneho konania neboli súčasťou rakúskeho trestného práva. Pokiaľ ide o povahu priestupku, pravidlá, ktoré umožňujú súdu sankcionovať riadny priebeh konania pred ním, sú spoločným znakom právnych systémov zmluvných štátov. Tieto pravidlá a sankcie vychádzajú z právomoci Súdneho dvora zabezpečiť riadny a riadny priebeh jeho konania. Opatrenia nariadené súdmi podľa týchto pravidiel sú viac podobné výkonu disciplinárnych právomocí ako ukladaniu trestnoprávnych sankcií. EDĽP dospel k záveru, že druh protiprávneho konania, za ktoré bol sťažovateľ pokutovaný, nepatrí do rozsahu pôsobnosti článku 6 dohovoru. Pokiaľ ide o povahu a stupeň prísnosti trestu, EDĽP sa domnieval, že to, čo je v predmetnom prípade v stávke, nie je dostatočne významné na to, aby si zaslúžilo byť klasifikované ako "trestné."
Súdny dvor de Meyer dodal k druhému rozsudku vo veci Putz, najmä pokiaľ ide o príliš úzky výklad pojmu "trestné poplatky" uvedeného v článku 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa jeho názoru skúsenosti ukazujú, že skúška obsiahnutá v Engel a iných proti Holandsku a kritériá, ktoré sa v ňom uplatňujú, nie sú veľmi uspokojivé. Už v citovanom rozsudku sa uvádza, že vlastnosti uvedené v prvom kritériu, t. j. klasifikácia trestného činu do vnútroštátneho práva, "majú len formálnu a relatívnu hodnotu." Z tohto hľadiska nemalo byť dôležité, aby "pokuty uložené pánovi Putzovi neboli založené" na trestnom práve, ale na trestnom práve, zákone o súdoch a zákone o občianskoprávnom konaní. Nič z toho nemôže odôvodniť výnimku zo záväzku dodržiavať zásady spravodlivého procesu.
Význam druhého kritéria - povaha trestného činu - z hľadiska odlíšenia trestného práva od poriadku EDĽP bol objasnený vo veci Weber/Švajčiarsko z roku 1990, keď uviedol, že sankcie sú všeobecne stanovené na zabezpečenie toho, aby členovia osobitných skupín dodržiavali osobitné pravidlá, ktorými sa riadi ich správanie (bod 33). Pokiaľ ide o konanie pred súdmi, EDĽP v tom istom rozsudku uviedol, že "strany... sa zúčastňujú iba na konaní ako osoby podliehajúce súdnej právomoci" a "z tohto dôvodu nespadajú do právomoci súdneho systému." Podľa názoru sudcu de Meyera je preto ťažké pochopiť, ako sa veci Ravnsborg a Putz (ktoré podľa EDĽP neboli predmetom článku 6 dohovoru, keďže opatrenia prijaté proti týmto dvom sťažovateľom boli "podobnejšie výkonu právomoci nariadiť trest za spáchanie trestného činu") (rozsudok Ravnsborg, už citovaný, body 33 a 34) sa môžu líšiť od rozsudku vo veci pána Webera. Rovnako ako pán Weber, pán Putz a pán Ravnsborg neurobili nič viac ako "sa zúčastnili na konaniach, ktoré patria do právomoci súdov," a ustanovenia, ktoré sa na ne vzťahujú, ako aj ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na pána Webera, sa týkali "potenciálne... celého obyvateľstva."
Podobne uplatnenie tretieho kritika, ktorý je mierou prísnosti trestu, ktorá ohrozuje dotknutú osobu, viedlo v týchto prípadoch k rôznym záverom, čo jasne dokazuje jej nedostatočnosť. Je možné uznať, že osoba nemá právo na správne zaobchádzanie, ak je len malá pokuta alebo krátke obdobie odňatia slobody? A ak áno, kde je hranica prísnosti, ktorá určuje toto právo? Ako vysoko? Koľko dní? Závažnosť sankcie sa môže zohľadniť na účely posúdenia, či bola spravodlivá, najmä vzhľadom na zásadu proporcionality alebo na preskúmanie postupu, v ktorom bola uložená, alebo na opätovné určenie, či si vyžaduje nápravné opatrenie.
Na záver, sudca de Meyer vyjadril názor, že akákoľvek sankcia uložená niekomu za určité správanie, ktoré možno považovať za odstrašujúce, je "trestom," a preto patrí do jeho vlastnej "prirodzenosti." To sa musí vzťahovať najmä na akékoľvek finančné sankcie alebo obmedzenia slobody. Takéto sankcie môžu byť uložené len osobe súdnym orgánom alebo pod jeho dohľadom, čo dotknutej osobe umožňuje zaručiť viac-menej dokonale v článku 6 dohovoru. Je vecou štátov, aby to zabezpečili pod dohľadom ESLP.
Ak sa však napríklad týka práva ozbrojených síl alebo pravidiel správania v rámci profesijnej organizácie, súdna povaha, nezávislosť a nestrannosť orgánu, ktorý ukladá sankcie, sa nemusia nevyhnutne posudzovať rovnakým spôsobom, ako keď sa vec riadi bežným trestným právom. Pri výkone (disciplinárnych) právomocí hierarchicky nadriadenej alebo odbornej rady nemožno priori považovať za súd menej nezávislý alebo menej nestranný ako "riadny" súd alebo porota v súvislosti s trestným činom podľa bežného práva. Vo všetkých prípadoch však v oblastiach, na ktoré sa vzťahujú osobitné sankčné systémy, ako aj všeobecné trestné právo, musí byť konanie spravodlivé. Na to, aby to tak bolo, je okrem iného nevyhnutné, aby trest bol primerane úmerný trestnému činu a aby bolo možné proti nemu primerane sa odvolať, ak prekročí určitý prah prísnosti.
Prípad pána Putza nespadá do oblasti zachovania poriadku v konaní, pretože sa týka obviňovania sudcu, žaloby proti sudcovi za zneužitie jeho právomoci alebo na základe odôvodneného podozrenia z zaujatosti. Tento aspekt prípadu spolu so skutočnosťou, že sťažovateľ nemá odvolanie proti uvedeným rozhodnutiam, viedol sudcu k záveru, že pán Putz nemal spravodlivý proces. Keďže nemal prostriedky nápravy, tiež usúdil, že došlo k porušeniu článku 13 dohovoru.
Hodnotenie na plenárnom zasadnutí ústavného súdu
Po preskúmaní všetkých uvedených stanovísk a pripomienok plénum ústavného súdu dospelo k záveru, že návrh štvrtej komory zrušiť celé ustanovenie § 146 ods. 2 rokovacieho poriadku je odôvodnený.
Skutočnosť, že plenárne zasadnutie ústavného súdu sa domnieva, že vo svojej podstate je vo všeobecnosti spôsobilé zasahovať do základných práv a slobôd vzhľadom na ich veľkosť a možnosť opätovného zavedenia, už vyplýva zo svojho zistenia v tomto prípade. Ústavný súd nezistil žiadny dôvod odchýliť sa od tam vyjadreného stanoviska. Pokuty za poriadok sú tresty za trestné činy. Sú stanovené zákonom a určené ako preventívne a zároveň represívne opatrenia zo strany verejných orgánov. Môžu byť vydané na základe vlastného uváženia, takže diskriminačný účinok ich uloženia rôznym subjektom nie je vylúčený. Ide teda spravidla o rozhodnutie o trestných obvineniach v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru.
Z tohto tvrdenia ďalej vyplýva, že osoba, ktorej sa vyhláška týka, musí mať k dispozícii ústavné procesné záruky ustanovené v článku 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorých "každý má právo na spravodlivé konanie svojej veci (...) súdom (...), ktorý rozhodne (...) o zákonnosti akýchkoľvek trestných obvinení voči nemu. (...) ."
Rada ústavného súdu preto prijala uvedené stanovisko štvrtej komory, podľa ktorého súčasné znenie § 146 ods. 2 rokovacieho poriadku vzhľadom na existenciu účinných procesných záruk alebo opravných prostriedkov trpí ústavným deficitom, ktorého podstatou je neexistencia právnej úpravy, ktorá spĺňa požiadavky článku 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o osoby, ktorým bol v súlade s článkom 66 ods. 3 rokovacieho poriadku uložený trest policajným orgánom alebo prokurátorom. V dôsledku toho článok 146 ods. 2 rokovacieho poriadku nestanovuje možnosť uplatniť ústavné procesné právo na súdnu ochranu zakotvené v článku 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho sú tieto osoby v ústavne neprijateľnej nerovnomernej procesnej pozícii, pokiaľ ide o praktické uplatňovanie základného práva zakotveného v článku 6 ods. 1 dohovoru v porovnaní s osobami, ktorým predseda senátu uložil v súlade s odsekom 66 rokovacieho poriadku pokutu za porušenie rovnosti v právach zakotvených v článku 1 charty.
Najmä neústavnosť existujúceho ustanovenia § 146 ods. 2 rokovacieho poriadku je zjavne zjavná vo veciach (podobných tým, ktoré predchádzali návrhu štvrtej komory ústavného súdu), v ktorých už po začatí prípravného konania bola uložená pokuta, ale pred začatím trestného konania. Ústavný súd poznamenáva, že ak je možné začať prípravné konanie, nie začať trestné konanie, ale napísať upozornenie, v ktorom sa uvádzajú skutočnosti, o ktorých začína trestné konanie, a spôsob, akým bol o nich informovaný (oddiel 158 ods. 3 rokovacieho poriadku), nie je možné, aby z hľadiska ústavného úradu v tejto oblasti trestného konania mohol v každom prípade získať právo policajného orgánu, upozorniť na bene bez možnosti súdneho preskúmania, nariadiť pokuty. Otázka, či možnosť začať prípravné konanie prostredníctvom upozornenia o policajnom orgáne je ústavne konzistentná, nemôže byť predmetom ústavného súdu vzhľadom na obsah návrhu IV návrhu ústavného súdu.
Väčšina názorov plenárneho zasadnutia ústavného súdu sa nezmienila o možnosti zrušiť sporné ustanovenie § 146 ods. 2 rokovacieho poriadku len čiastočne, keďže v skutočnosti v úlohe pozitívneho zákonodarcu by sa zmenil právny systém opravných prostriedkov proti príkazu na pokutu (ale nielen v súvislosti s ním) (napriek tomu, že ustanovenia oddielu 146 ods. 2 nie sú protiústavné); protiústavné je medzera v zákone), hoci prirodzenou výhodou takéhoto konania je okamžitá náprava ústavne nekonzistentného ustanovenia zákona.
Neústavnosť ustanovení oddielu 146 ods. 2 rokovacieho poriadku nevyplýva z analýzy samotného ustanovenia, ale najmä z ústavnej medzery, ktorú ústavný súd poznamenáva. Vzhľadom na potrebu napraviť súčasný protiústavný stav sa ústavný súd domnieva, že je potrebné prijať pozitívne opatrenie zákonodarcu, ktorého podnetom môže byť len zrušenie individuálneho ustanovenia zákona, ktoré vo svojej podstate obsahuje medzeru v protiústavnom konaní, v prejednávanej veci článok 146 ods. 2 rokovacieho poriadku, pričom zákonodarca dostane primeraný čas na prispôsobenie časti prvej hlavy siedmej - Sťažnosti a konania (§ 141 až 150) trestného zákonníka, ktorý by bol v súlade s požiadavkami článku 6 ods. 1 dohovoru.
Je teda na zákonodarcovi, aby včas prijal ústavný zákon o rozhodnutí podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu policajného orgánu alebo prokurátora o uložení uznesenia podľa oddielu 66 rokovacieho poriadku. Nie je vylúčené prijať takéto opatrenie, ktoré ponecháva rozhodovanie v takýchto veciach v rukách prokurátora, po ktorom má nasledovať rozhodnutie súdu (aby bolo prijaté rozhodnutie tripartitného súdu), alebo či - ako je to v prípade nariadenia rozhodnutia o sťažnosti proti rozhodnutiu o zadržaní osôb a majetku (§ 146a ods. 3 uznesenia) - právomoc súdu okamžite preskúmať rozhodnutie o pokutách.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
Sudcovia JUDr. Stanislav Balík, JUDr. Dagmar Lastovecká, Dr. Jiří Nykodemou a Dr. Eliška Wagner rozhodli podľa § 14 zákona č. 182 / 1993 Zb. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil č. 45 / 2005 Z. z., o návrhu na zrušenie ustanovení § 146 ods. 2 zákona č. 141 / 1961 Z. z., o trestnom konaní súdneho (trestný príkaz), v znení zmien a doplnení |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 24.01.2005 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0