Oznámenie ústavného súdu č. 40 / 2014 Zb.
Oznámenie ústavného súdu o prijatí stanoviska plenárneho zasadnutia Ústavného súdu zo 4. marca 2014, sp. zn. pl. ÚS- st. 38 / 14 o neprípustnosti ústavnej sťažnosti, ak sťažovateľ nepredloží právnu žiadosť v trestnom konaní
Platný
40
OZNÁMENIE
Ústavný súd
Dňa 4. marca 2014 Stanislav Balík, Ludvík David, Jaroslav Fenyk (sudca ústavného súdu), Jan Filip, Vlasta Formánková, Ivana Janů, Vladimir Krórek, Jan Musil, Pavel Rychetský, Vladimir Sládeček, Radvan Sukánek, Kateřina Šitáková, Milada Tomková, Jiří Zemánek a Michaela Židlická o návrhu prvej komory ústavného súdu podľa článku 23 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde ústavného súdu Ústavného súdu Ústavného súdu Ústavného súdu 2. marca 2004.
nasledujúce stanovisko:
Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ v trestnom konaní nepredloží právne oznámenie (§ 75 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde v znení neskorších predpisov).
Odôvodnenie
Dôvody predloženia stanoviska
1. Sudca spravodajca má v súčasnosti tri ústavné výhrady v tom zmysle, že sťažovatelia sa domnievajú, že v ich prípade neexistuje žiadny odvolací dôvod podľa článku 265b trestného poriadku, a preto podali ústavnú sťažnosť priamo proti predchádzajúcim rozhodnutiam bez toho, aby predtým vyčerpali výnimočné odvolanie vo forme odvolania. Vo všetkých troch prípadoch už uplynula dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti.
2. Ústavný súd prijal 22. mája 2013 ústavnú sťažnosť od sťažovateľov L. V. a J. V. podľa sp. zn. I. ÚS 1662 / 13. V ústavnej sťažnosti žalobcovia tvrdia, že súdy nezohľadnili ich návrhy dôkazov, najmä na vykonanie miestneho preskúmania, ktoré už bolo navrhnuté v prípravnom konaní, keďže z miesta činu sa odobrali len nedostatočné fotografie. Podľa sťažovateľov neexistovali žiadne dôkazy zo svedeckej výpovede, že sťažovatelia sa dopustili týchto trestných činov. Podľa sťažovateľov sa odvolací súd nezaoberal posúdením dôkazov individuálne a v recipročnom kontexte a súdy sa nezaoberali dôvodmi, pre ktoré neboli vykonané dôkazy navrhované žalovanými. Sťažovatelia sa domnievajú, že v ich prípade bolo porušené právo na spravodlivý proces a právo na rovnaké zaobchádzanie s účastníkmi.
3. Ústavný súd 23. mája 2013 dostal od sťažovateľa sťažnosť na ústavu J. V. podľa sp. zn. I. ÚS 1677 / 13. Sťažovateľ v zásade tvrdí, že došlo k chybnému a nepresvedčivému zisteniu skutočností, ktorých rozsudok založený na identifikácii páchateľov a určení ich úlohy v skutočnosti je v zásade založený na jedinom dôkaze, na svedectve svedka, ktorý je objektívne založený na dôkazoch neuplatniteľnosti a v rozpore so zákonným vymáhaním. Podľa sťažovateľa, na základe teórie plodov otráveného stromu, je toto tvrdenie tiež neuplatniteľné. V dôsledku bezohľadnosti súdov pri určovaní skutkových okolností veci a vzhľadom na úplne formálne odmietnutie obhajoby porušil právo na spravodlivý proces sťažovateľ a nebola dodržaná zásada prezumpcie neviny uvedená v článku 40 ods. 2 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta").
4. Ústavný súd 12. júla 2013 dostal od sťažovateľa ústavnú sťažnosť, P. O. S., viedla pod sp. zn. I. ÚS 2164 / 13. Sťažovateľ namieta proti porušeniu zásady rovnosti zbraní, keďže podľa jeho názoru súdy neumožnili vykonanie kľúčových dôkazov obhajoby a naopak sa rozhodli pre pochybné dôkazy jasne neverného svedka. Okrem toho podľa sťažovateľa došlo aj k porušeniu práva riadne odôvodniť rozhodnutie a porušenie zákazu urážky v rozhodnutí súdov. Sťažovateľ vidí aj neústavnosť a nepreskúmanie rozhodnutí v zanedbaných dôkazoch. Podľa sťažovateľa z rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že nereagoval na svoje námietky ani na dôkazy, ktoré navrhol. Sťažovateľ sa domnieva, že súdy oboch fáz porušili jeho ústavné zaručené práva zakotvené v článku 8 ods. 1, 2 a 5 charty a právo na spravodlivý proces.
5. Podľa článku 72 ods. 3 a článku 75 zákona č. 182 / 1993 Zb. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o Ústavnom súde") je ústavná sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal všetky procesné prostriedky stanovené zákonom na ochranu jeho práva; Týka sa to aj výnimočného odvolania, ktoré môže rozhodovací orgán zamietnuť ako neprípustné z dôvodov, ktoré závisia od jeho voľnej úvahy (verzia účinná od 1.1.2013).
6. Podľa názoru prvej komory ústavného súdu teda definícia príslušného ustanovenia zákona o ústavnom súde jasne ukazuje povinnosť sťažovateľov využiť všetky procesné prostriedky, ktoré zákon stanovuje na ochranu ich práv, t. j. povinnosť využiť výnimočné opravné prostriedky v trestných veciach vo forme odvolania, ak je to prípustné.
Súčasná rozhodovacia prax ústavného súdu v trestnom konaní
7. Zo súčasnej judikatúry vyplýva, že ústavný súd v minulosti neriešil otázku povinnosti vyčerpania odvolaní v trestných veciach celkom jednotne. I. ÚS 180 / 03 z 2.3.2004 (N 32 / 32 SbNU 293) Ústavný súd vyhlásil nasledujúce. "Vo svojom prípade sa sťažovateľ nedovolával [§ 265a a nasl. trestného poriadku (ďalej len "tr.3") ], a preto musel mať dôvodné pochybnosti o tom, či vyčerpal všetky procesné prostriedky na ochranu svojich práv, keďže podľa rozsudku ústavného súdu sa námietky obsiahnuté v ústavnej sťažnosti mohli účinne odvolávať v súvislosti s jedným z dôvodov podľa § 265b ods. 1. V tejto situácii, berúc do úvahy obsah napadnutých rozhodnutí a argumenty obsiahnuté v ústavnej sťažnosti, Ústavný súd nemohol s požadovanou istotou dospieť k záveru, že sťažovateľ nevyužil všetky procesné prostriedky na ochranu svojich práv, ako to myslel článok 75 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde, pretože sa domnieva, že takéto prostriedky sú výlučne prostriedkami na účinnú obranu proti zasahovaniu do ústavných práv a slobôd. Súčasná rozhodovacia prax týkajúca sa trestných činov neposkytuje záruku, že všetky konania prebiehajúce Najvyšším súdom na podnet obvinených sa posudzujú na základe zachovania práv zaručených ústavou na spravodlivý proces, keďže Najvyšší súd v určitých rozhodnutiach výslovne neprijíma vecné preskúmanie námietok týkajúcich sa údajného porušenia procesných postupov stanovených na preskúmanie skutkových okolností a posúdenie dôkazov (oddiely 2 ods. 5 a 6 ods. 3), bez ohľadu na závažnosť dôsledkov spravodlivého rozhodnutia veci (článok 36 ods. 1 charty a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)." Ústavný súd v zásade použil rovnaké odôvodnenie aj v zistení v sp. zn. I. ÚS 864/11 zo 16.6.2011 (N 116 / 61 SbNU 695). V oboch prípadoch teda Ústavný súd považoval ústavnú sťažnosť za prípustnú, aj keď sťažovateľ nevyčerpal všetky dostupné prostriedky na ochranu svojich práv.
8. Podobne sa Ústavný súd vyjadril vo viacerých uzneseniach. Napríklad v rezolúcii s. zn. IV. ÚS 3407 / 11 z 5.12.2011 [tiež uznesenie s. zn. IV. ÚS 430 / 11 z 2.3.2011 (k dispozícii aj všetky ostatné rozhodnutia ústavného súdu na http: // nalus.ujud.cz) ] Ústavný súd uviedol, že "V svojej rozhodovacej praxi Ústavný súd netvrdí, že v trestných veciach by rozhodnutie súdu druhého stupňa malo byť vždy podané proti rozhodnutiu súdu pred odvolaním rozhodnutia ústavnej sťažnosti odvolania, pokiaľ nie sú v ústavnej sťažnosti námietky, ktoré sú prima facie niektorému z dôvodov. Z hľadiska právnej úpravy žalobných dôvodov, ako aj z hľadiska judikatúry Najvyššieho súdu, je zrejmé, že požiadavka ústavného súdu, aby bolo vykonané predbežné povinné preskúmanie, by vo väčšine prípadov predstavovala formálne uplatnenie všeobecne neúčinného opravného prostriedku. Okrem toho by takáto žiadosť neprimerane oddialila možnosť ústavného preskúmania rozhodnutí všeobecných súdov v prípadoch, keď sa sťažovateľ domnieva, že ručiteľ ústavnosti je v rozpore bez toho, aby zároveň usúdil, že v jeho prípade existuje dôvod na nariadenie zakotvený v článku 265b trestného zákonníka."
9. Oprávnenosť ústavnej sťažnosti v súvislosti s vyčerpaním trestného konania sa riešila aj ústavným súdom vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 851 / 11 z 18. apríla 2011, v ktorom sa uvádza: "Je potrebné poznamenať, že trestné konanie predstavuje výnimočný prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ nemusí nevyhnutne použiť pred podaním ústavnej sťažnosti, so zreteľom na obmedzený rozsah odvolacích dôvodov." Na túto otázku sa vzťahuje aj uznesenie Sp. zn. II. ÚS 1707 / 09 zo 6. apríla 2012, keď ústavný súd vyjadril toto stanovisko: "V rámci konania o ústavnej sťažnosti sa preto povolenie musí považovať za posledný procesný prostriedok ochrany práv, len ak je v jeho kontexte možné vzniesť námietky, ktoré by mohli byť predmetom takzvaných dôvodov."
10. Podľa uznesenia sp. zn. III. ÚS 3394 / 10 zo 14.2.2011 je v prvom rade vecou sťažovateľa posúdiť, či námietky, ktoré má voči predchádzajúcim rozhodnutiam Všeobecných súdov, možno účinne uplatniť v odvolacom konaní alebo či sa môže priamo obrátiť na Ústavný súd. "V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že článok 265a ods. 1 a 2 trestného poriadku (ďalej len "rokovací poriadok") naznačuje, že odvolanie je v takýchto prípadoch prípustné mimoriadnym opravným prostriedkom, ale vzhľadom na vyčerpávajúci zoznam dôvodov (oddiel 265b ods. 1 zákona o ústavnom súde) to nemôže byť vždy posledný procesný akt, ktorý zákon stanovuje sťažovateľovi na ochranu jeho práva" (§ 72 ods. 3, § 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Je v prvom rade vecou samotného žalovaného posúdiť, či námietky, ktoré má voči rozhodnutiu odvolacieho súdu (a teda Súdu prvého stupňa), možno v odvolaní účinne uplatniť, alebo či sa môže priamo obrátiť na Ústavný súd (ak je otázka zodpovedaná nesprávne, Ústavný súd môže v súlade s § 75 ods. 1 zákona o Ústavnom súde rozhodnúť, že sa bude konať nesprávne, a zamietnuť ústavnú sťažnosť)." Podobne aj ústavný súd vyjadril svoje názory v uznesení sp. zn. II. ÚS 1157 / 11 zo 17. mája 2011.
11. Nahraditeľnosť sťažností vznesených sťažovateľom na základe právnych dôvodov riešil ústavný súd, napríklad v rezolúcii č. III. ÚS 3242 / 07 z 28. februára 2008, kde sa uvádza toto: "Keďže z väčšej časti stanovuje ústavnú sťažnosť na námietky, ktoré nie sú prima facie nižšie ako právne dôvody uvedené v § 265b trestného poriadku, nie je vhodné trvať na vyčerpaní odvolania, ak by podobné podanie neviedlo k formálnemu odvolaniu; Ústavný súd preto považoval ústavnú sťažnosť za prípustnú (napr. uznesenie č. II. ÚS 405/03). "V rezolúcii sp. zn. II. ÚS 405/03 z 5.5.2004 Ústavný súd uvádza, že "vo svojej judikatúre opakovane uviedol, že odvolanie je výnimočný prostriedok nápravy výslovne vymedzených procesných a vecných nedostatkov, ale nie je určené na revíziu skutkových a právnych zistení, ktoré sa vyskytli pred súdmi prvého a druhého stupňa. Keďže sťažovateľ uvádza svoj argument v ústavnej sťažnosti proti námietkam, ktoré nie sú nahraditeľné právnymi dôvodmi uvedenými v § 265b trestného poriadku, nie je vhodné trvať na tom, aby toto odvolanie bolo vyčerpané, pretože jeho podanie by zjavne neviedlo k merioritálnemu preskúmaniu. V prejednávanej veci Ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je prípustná."
12. Na druhej strane nahraditeľnosť sťažností vznesených sťažovateľom na základe právnych dôvodov riešil ústavný súd, napríklad v rezolúcii č. IV. ÚS 400 / 05 zo 7. novembra 2005, keď Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti dospel k záveru, že tieto námietky môžu byť podľa názoru ústavného súdu podriadené procedurálnemu dôvodu uvedenému v § 265b ods. 1 písm. g) trestného poriadku, a sťažovateľ mal preto ďalšie odvolanie vo forme odvolania a jeho ústavná sťažnosť sa považovala za neprípustnú. Podobne aj ústavný súd konal v uznesení č. II. ÚS 1707 / 09 zo 6. apríla 2010. Ústavný súd tiež trval na vyčerpaní práva pred podaním ústavnej sťažnosti v prípade splnenia iných žalobných dôvodov - napríklad v rezolúcii č. IV ÚS 2 / 05 z 11.4.2005 [§ 265b ods. 1 písm. h) trestného poriadku], v rezolúcii č. 99 / 06 z 19.4.2006 [U. 265b ods. 1 trestného poriadku] alebo v rezolúcii č. III. ÚS 3507 / 10 z 12.9.2012 [§ 265b ods. 1 trestného poriadku].
13. Ústavný súd sa preto v uzneseniach uvedených v bodoch 11 a 12 v skutočnosti zaoberal nahraditeľnosťou námietok sťažovateľa vznesených na základe právnych dôvodov a na základe svojho vlastného záveru o neutajovateľnosti týchto námietok na základe právnych dôvodov podľa článku 265b trestného poriadku uviedol, že nie je vhodné trvať na vyčerpaní odvolania a ústavná sťažnosť sa považuje za prípustnú (napr. vyššie uvedené uznesenia sp. zn. II. ÚS 405/03 alebo sp. Naopak, v iných uzneseniach (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 400 / 05 a iné, pozri vyššie) Ústavný súd uviedol, že námietky sťažovateľa by podľa názoru ústavného súdu mohli byť predmetom právnych dôvodov podľa článku 265b trestného poriadku, sťažovateľi mali ďalšie odvolanie a ich ústavná sťažnosť sa preto považovala za neprípustnú. Takáto rozhodovacia prax, podľa ktorej samotný ústavný súd posudzuje existenciu žalobných dôvodov, a tým nahrádza rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu, sa však zdá byť v rozpore so zásadou subsidiarity ústavnej sťažnosti.
Súčasné rozhodnutie ústavného súdu o súdnom konaní
14. V súčasnosti sa ústavný súd zaoberal podmienkou vyčerpania práv v trestných veciach v rezolúcii sp. zn. I. ÚS 3315 / 13 zo 6. novembra 2013, kde ústavný súd, pod podmienkou vyčerpania práv v trestných veciach, pretrváva a uvádza, že... "odvolanie v žiadnom štádiu nemožno nájsť mimo ústavného rámca ochrany základných práv. Ak existuje obmedzenie v práve o práve na prístup k súdu v rámci konania o tomto mimoriadnom prostriedku nápravy, súd je povinný vykladať a uplatňovať podmienky prijatia na dodržiavanie maximálneho práva na spravodlivý proces vymedzeného Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Chartou. Inými slovami, pri rozhodovaní o odvolaniach v rámci trestného konania sa trestnoprávne pravidlá musia vykladať ústavným spôsobom a podmienky prijímania podľa článku 265b trestných pravidiel sa musia vykladať tak, aby spĺňali ústavnú povinnosť súdov chrániť základné práva jednotlivca... Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd je povinný v rámci odvolania posúdiť, či v predchádzajúcich fázach konania boli porušené základné práva odvolateľa vrátane jeho práva na spravodlivý proces... Inými slovami, námietky proti porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie sú vždy oprávneným odvolacím dôvodom podľa § 265b ods. 1 písm. g) trestného poriadku [pozri mutatis mutandis uznesenie č. III zn. Ústavný súd by preto prekročil svoje právomoci, ak by sa zaoberal predloženou ústavnou sťažnosťou bez možnosti vyjadriť svoje názory na údajné porušenie práva na spravodlivý proces. "Sudkyňa spravodajkyňa tiež v uznesení uvádza, že nezdieľa názory vyjadrené v uzneseniach sp. zn. III. ÚS 3050 / 09 zo 17.12.2009 a sp. zn. IV. ÚS 3407 / 11 z 5.12.2011, ale považuje ich za prekonané aj vzhľadom na nové znenie § 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde s účinnosťou od 1.1.2013. V súvislosti s uznesením treba tiež poznamenať, že toto rozhodnutie nebránilo sťažovateľovi vstúpiť na ústavný súd, keďže v čase rozhodnutia bol sťažovateľ stále v dvojmesačnom období na podanie odvolania na Najvyšší súd.
Zásada subsidiarity ústavnej sťažnosti
15. V článku 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde má zásada subsidiarity ústavnej sťažnosti svoj právny základ, čo tiež znamená zásadu minimalizácie zásahu ústavného súdu do činnosti verejných orgánov, čo znamená, že ústavná sťažnosť je konečným prostriedkom ochrany práva, počnúc tým, keď už nie je možné vykonať nápravu pred týmito orgánmi štandardným postupom. Ústavné súdnictvo je založené najmä na zásade preskúmania prípadov konečného ukončenia, v ktorých možná neústavnosť už nie je možné napraviť inými prostriedkami, t. j. procesnými prostriedkami, ktoré sú stanovené právnymi predpismi upravujúcimi príslušné (súdne) konania. Nie je úlohou ústavného súdu obísť zákon, pretože nie je súčasťou systému všeobecných súdov (rezolúcia s. zn. III. ÚS 3507 / 10 z 12.9.2012). Všeobecným súdom a a priori sa venuje najmä nevyhnutnosť formulovaná v článku 4 ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava"). Ochrana ústavnosti v právnom štáte teda nemôže byť len úlohou ústavného súdu, ale musí byť úlohou celého súdnictva. Ústavná sťažnosť preto predstavuje ultima ratio [pozri napríklad zistenie sp. zn. III.
16. Účelom a funkciou ústavnej sťažnosti je napraviť rozhodnutie alebo iný zásah verejného orgánu v ústavne zaručených právach sťažovateľa. Túto opravu však nemožno vykonať bez odvolania pred vyčerpaním orgánov presadzovania práva, ktoré má sťažovateľ k dispozícii. Ak by samotný ústavný súd v rozpore so zásadou subsidiarity predtým nevyčerpal všetky možnosti nápravy nezákonnej situácie, mohol by neúmyselne zasiahnuť do právomoci iných štátnych orgánov (tu všeobecných súdov) a narušiť zásadu rozdelenia právomocí. Preto v prípadoch, keď sťažovateľ nepoužíva všetky dostupné prostriedky nápravy, Ústavný súd považuje ústavnú sťažnosť za neprípustnú (rezolúcia sp. zn. III. ÚS 3507 / 10 z 12.9.2012).
Rozhodovacie činnosti Najvyššieho súdu
17. Postup nie je v žiadnom štádiu mimo ústavného rámca pravidiel spravodlivého procesu, ako sú vymedzené v Charte základných práv a v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") a rozhodovacia prax nesmie narušiť ústavnú zásadu rovnosti strán. Podobne rozhodovacia prax všeobecných súdov musí vykladať vnútroštátne právo v súlade s povinnosťami vyplývajúcimi pre Českú republiku z príslušných medzinárodných zmlúv (článok 1 ods. 2 ústavy). Ústavný súd pripomína, že článok 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces) obsahuje ustanovenia, s ktorými sa ustanovenia právneho procesného práva musia vykladať konzistentne, vrátane ustanovení trestného poriadku, ktoré vymedzujú dôvody uvedené v oddiele 265b trestného poriadku (ÚS 669 / 05 z 5.9.2006 (N 156 / 42 SbNU 275).
18. Preto neexistuje žiadna námietka voči nedostatku právomoci odvolacieho súdu zaoberať sa odvolaniami podanými z iných dôvodov, ako sú dôvody vyplývajúce z výkladu trestného poriadku Najvyšším súdom. Články 4, 90 a 95 ústavy, ktoré ukladajú súdnemu orgánu povinnosť chrániť základné práva, sú tiež záväznými normami právomoci Najvyššieho súdu. V tomto duchu je tiež potrebné vykladať právnu definíciu žalobných dôvodov, pre ktoré nie je možné stanoviť rozhodovací postup, ktorý by viedol k rozdielom v možnostiach, aby rôzne skupiny účastníkov mali prístup k Najvyššiemu súdu (I. ÚS 55 / 04 z 18.8.2004, mutatis mutandis, ako je to v prípade strany 669 / 05 z 5.9.2006).
19. Ak je odvolanie výnimočným opravným prostriedkom, ktorého účelom je okrem harmonizácie judikatúry chrániť práva, najmä základné práva, potom nemožno okrem tvrdenia, že nedostatky, ktoré sú vylúčené výkladom z akéhokoľvek preskúmania v rámci odvolacieho konania, odstrániť ústavnou sťažnosťou z hľadiska jej ústavného vymedzenia. Tým by sa ústavná sťažnosť zmenila na špeciálny mimoriadny prostriedok nápravy procesných a faktických chýb všeobecných súdov, ale to nemožno povoliť vzhľadom na ústavné vymedzenie úlohy ústavného súdu (článok 83 ústavy). Naopak, Najvyšší súd môže byť na základe výkladu ustanovení trestného poriadku požiadaný, aby zabezpečil splnenie dvoch účelov odvolacieho konania (uznesenie.
20. Dôvody odvolania sú taxatívne uvedené v § 265b ods. 1 písm. a) až l) trestného poriadku. Dôvody sú také podrobné, že v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu nie sú žiadne pochybnosti. V niektorých prípadoch však vznikajú pochybnosti pri uplatňovaní odvolacieho dôvodu podľa článku 265b ods. 1 písm. g) trestného práva, podľa ktorého možno podať odvolanie, ak "rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia aktu alebo iného nesprávneho vecného posúdenia." Výklad tohto žalobného dôvodu vykonal veľmi striktne Najvyšší súd krátko po jeho zavedení zákonom č. 265/2001 Z. z. a ústavný súd opakovane vyjadril svoj názor na tento prístup pri kontrole ústavnosti. Prijala stanovisko, že príliš prísny výklad odôvodnenia oznámenia je ústavne neudržateľný. V tejto súvislosti ústavný súd pripomenul, že odvolacie konanie nie je v žiadnom štádiu mimo ústavného rámca pravidiel spravodlivého konania (nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 669/05 z 5.9.2006).
21. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie a článok 6 ods. 2 Dohovor zaručuje, že vina odporcu sa musí preukázať zákonným spôsobom. Základné zásady riadenia, najmä zásady rovnosti zbraní a komplementárnosti, sa nevyhnutne vzťahujú aj na vykonávanie dôkazov, najmä spôsob vykonávania dôkazov. Európsky súd pre ľudské práva uplatňuje vo svojej praxi náuku, podľa ktorej konanie ako celok musí mať spravodlivú povahu požadovanú v článku 6 dohovoru, vrátane spôsobu, akým sú predložené dôkazy na úkor žalovaného (pozri rozsudok Barberà et al./Španielsko zo 6.12.1988, A146, § 68, alebo Schenk/Švajčiarsko z 12.7.1988, A140, § 46n, alebo Tseber/Česká republika z 22.11.2012, č. 46203/08). Dodržiavanie pravidiel dokazovania vrátane poskytnutia dôkazov zaručuje dôveryhodnosť dôkazov, pôsobí preventívne proti porušovaniu práva orgánmi presadzovania práva, zaručuje, že práva a slobody občana sú dotknuté len v medziach zákona, čím zaručuje legitímnosť práva štátu trestať (Repik, B. Európsky dohovor o ľudských právach a trestnom práve. Praha: Orac, 2002, s. 194 - 195). Nielen ústavný súd musí kontrolovať dodržiavanie týchto pravidiel z hľadiska práva na spravodlivý proces, ale aj z hľadiska všeobecných súdov.
22. Ústavný súd zastáva názor, že dokonca aj individuálny dôkazný prostriedok (ako je výsluch svedkov, preskúmanie miesta činu, vymáhanie atď.) a spôsob jeho konania (prepojenie a zaznamenávanie telekomunikačnej dopravy, prehľadávanie a kontrola iných priestorov, monitorovanie zásielky atď.) alebo jej vynechanie môžu mať významný vplyv na samotné rozhodnutie a jeho protiústavný charakter môže narušiť právo na spravodlivý proces (článok 6 dohovoru) alebo iný zákon zaručený dohovorom (článok 8 ods. 2 dohovoru).
23. Názor ústavného súdu, ako je uvedený v rozsudku z 23. marca 2004 vo veci 4 / 04 ÚS 4 / 04 (N 42 / 32 SbNU 405) (podľa ktorého nesprávne zistenie skutkových okolností nemožno striktne oddeliť od nesprávnej právnej kvalifikácie trestného činu, keďže tieto dve kategórie sú v podstate neoddeliteľné) však neznamená, že Najvyšší súd v žiadnom prípade, keď odvolanie obsahuje argument týkajúci sa skutkových okolností, by musel považovať žalobu podľa článku 265b ods. 1 písm. g) kódexu za prima facie. Ak odvolateľ namieta proti porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie v oblasti preukázania [dôvodu podľa článku 265b ods. 1 písm. g) trestného poriadku] alebo iného z dôvodov uvedených v článku 265b ods. 1 trestného poriadku, je vždy povinnosťou Najvyššieho súdu náležite posúdiť a rozhodnúť, či odvolateľ je alebo nie je dôvodom na nariadenie. V skutočnosti je jediným príslušným orgánom, ktorý v tomto štádiu posudzuje splnenie osobitného dôvodu (pozri oddiel 54 rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Janyr a i. proti Českej republike z 13. októbra 2011, č. 12579 / 06, č. 19007 / 10 a č. 34812 / 10), a toto posúdenie je povinnou podmienkou na podanie ústavnej sťažnosti (časť 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Odôvodnenie stanoviska
24. § 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde s účinnosťou od 1. januára 2013 jasne ukazuje povinnosť sťažovateľov využiť všetky procesné prostriedky stanovené zákonom na ochranu ich práv, t. j. výnimočné odvolanie vo forme sťažnosti v trestných veciach, ak je odvolanie prípustné. Súdny dvor Európskej únie dôsledne rozhodol, že Súdny dvor Európskej únie a Súdny dvor Európskej únie sú viazané právom Európskej únie.
25. Ústavná sťažnosť je prostriedok ochrany práv, ktorý je dcérskou spoločnosťou štandardných "neústavných" inštitútov. Všeobecné súdy sa vyzývajú najmä na ochranu práv fyzických a právnických osôb a v prípade, že neexistuje opravný prostriedok podľa Všeobecného súdneho konania, môže sa ochrana poskytovaná preskúmaním ústavného súdu uplatňovať v rozsahu obmedzeného ústavného aspektu. Samotný ústavný súd teda nemôže posúdiť splnenie podmienok, ktoré otvárajú priestor pre formálne odvolacie konanie. Otázka, či námietky sťažovateľa spĺňajú niektorý z dôvodov, musí byť preskúmaná Najvyšším súdom, pretože ak by to Ústavný súd urobil bez takéhoto posúdenia, neúmyselne by zasahoval do činnosti Najvyššieho súdu a následne do všeobecnej spravodlivosti.
26. Články 4, 90 a 95 ústavy, ktorými sa súdny orgán zaväzuje chrániť základné práva, sú tiež záväznými normami právomoci Najvyššieho súdu. Tento postup preto nemožno nájsť mimo ústavného rámca na ochranu základných práv a pravidiel spravodlivého procesu vymedzeného v dohovore a charte. Najvyšší súd je preto povinný v rámci odvolania posúdiť, či v predchádzajúcich fázach konania boli porušené základné práva odvolateľa vrátane jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Každá odôvodnená námietka voči porušeniu ústavných práv je základom zrušenia napadnutého rozhodnutia v odvolacom konaní. V tejto fáze konania je najvyšší súd povinný uplatňovať toto pravidlo bez výnimky a nie delegovať túto zodpovednosť na ústavný súd pri posudzovaní príslušného dôvodu. Z uvedeného vyplýva, že námietka sťažovateľa voči neefektívnosti použitia odvolania vo forme odvolania nemôže vydržať.
Záver
27. Keďže sa tieto závery odchyľujú od právneho stanoviska ústavného súdu, ako je uvedené v rozsudku Súdu prvého stupňa vo veci N 116 / 61 SbNU 695 (N 32 / 32 SbNU 293) a v rozsudku ústavného súdu vo veci C-864 / 11 zo 16. júna 2011 (N 116 / 61 SbNU 695), prvá komora ústavného súdu podľa článku 23 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde vzniesla otázku povinnosti sťažovateľa použiť v trestných veciach mimoriadny opravný prostriedok vo forme odvolania vo vzťahu k prípustnosti ústavnej sťažnosti na posúdenie plenárneho zasadnutia Ústavného súdu, ktorá bola v celom rozsahu a prijala v tomto rozsudku právne stanovisko.
28. Vzhľadom na práva účastníkov konania a najmä vzhľadom na zásadu právnej istoty sa toto stanovisko vzťahuje na ústavné sťažnosti podané na Ústavnom súde v deň nasledujúci po uverejnení stanoviska v zbierke zákonov.
Predseda ústavného súdu:
JUDr. Rychetský v. r.
V súlade s článkom 14 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov sudcovia Vladimír Sládeček a Radovan Sukánek zaujali samostatné stanovisko k odôvodneniu stanoviska.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Oznámenie Ústavného súdu č. 40 / 2014 Z. z. o prijatí stanoviska Súdu prvého stupňa zo 4. marca 2014, sp. zn. Pl. ÚSN. 38 / 14 o neprípustnosti ústavnej sťažnosti, ak sťažovateľ nepredloží právnu žiadosť v trestnom konaní |
|---|---|
| Typ predpisu | - |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 17.03.2014 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0